Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 17/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. K., Č., zastúpenej S., s. r. o., Č., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010

doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“

alebo „dovolací súd“) sp. zn. z 19. mája 2010 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou o ochranu osobnosti

z 5. februára 2003 podanou Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala

od svojho bývalého zamestnávateľa zaslania ospravedlňujúceho listu a uverejnenia

ospravedlnenia v regionálnom týždenníku a zároveň náhrady nemajetkovej ujmy v sume

10 000 000 Sk.

Podaniu predmetnej žaloby predchádzalo okamžité zrušenie pracovného pomeru

doručené sťažovateľke jej bývalým zamestnávateľom 22. apríla 1999. Za zvlášť hrubé

porušenie pracovnej disciplíny považoval bývalý zamestnávateľ sťažovateľky to, že bola

spoločníčkou obchodných spoločností, pričom ho mala uviesť do omylu tým, že napriek

čestnému vyhláseniu z 1. septembra 1996 bola členkou riadiacich orgánov týchto

obchodných spoločností a do 5. septembra 1997 zároveň aj podnikateľkou zapísanou

v živnostenskom registri. V dôsledku uvedeného mala sťažovateľka neoprávnene poberať

príplatok za nepodnikanie a tak spôsobiť svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi škodu.

V nadväznosti na uvedené podal bývalý zamestnávateľ sťažovateľky aj podnet

na začatie jej trestného stíhania, ktoré síce viedlo k vzneseniu obvinenia proti nej

a k podaniu obžaloby na ňu, avšak rozsudkom Krajského súdu v Žilne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 19. mája 2004 bola spod obžaloby v celom rozsahu oslobodená.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -55 z 30. marca 2000 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2000 bolo určené, že

okamžité zrušenie pracovného pomeru doručené sťažovateľke jej bývalým

zamestnávateľom 22. apríla 1999 je neplatné.

Sťažovateľka poukazuje na to, že po doručení okamžitého zrušenia pracovného

pomeru utrpela psychickú traumu a následne došlo k celkovému zhoršeniu jej zdravotného

stavu. K tomu zrejme prispela aj situácia na jej bývalom pracovisku, kde sa po doručení

okamžitého zrušenia pracovného pomeru stretávala s negatívnymi prejavmi zo strany

spolupracovníkov a podobné reakcie sa vyskytli aj v mieste jej bydliska. Ďalej uviedla, že

jej bývalý zamestnávateľ „neprestal s nedôstojnými a protiprávnymi úkonmi na [ňu], ale

naďalej pokračoval a pokračuje v protiprávnych konaniach...“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že keď sťažovateľka „ukončila práceneschopnosť, právny

predchodca odporcu jej prestal prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Jeho

povinnosťou bolo vyplácať navrhovateľke náhradu mzdy, čo právny predchodca odporcu

neurobil. Od marca 2000 až do augusta 2001 nevyplácal právny predchodca odporcu

navrhovateľke náhradu mzdy a preto navrhovateľka s právnym predchodcom odporcu

okamžite ukončila pracovný pomer podľa dňom 31.

08. 2001.

Po tom, čo navrhovateľka ukončila pracovný pomer u právneho predchodcu

odporcu, právny predchodca odporcu cynickým spôsobom, listami zo dňa 01. 10. 2001

a 04. 10. 2001 vyzval navrhovateľku na nástup do práce a následne listom zo dňa

12. 10. 2001 dal navrhovateľke výpoveď podľa

z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom.

Navrhovateľka bola nútená obrátiť sa na Okresný súd v Čadci, ktorý rozsudkom

zo dňa 02. 05. 2002 sp. zn. -20 určil, že výpoveď, ktorú dal právny predchodca

odporcu navrhovateľke podľa dňa 12. 10. 2001, je neplatná

a zároveň určil, že navrhovateľka skončila pracovný pomer u právneho predchodcu

odporcu okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa .“.

Opísaným konaním došlo podľa sťažovateľky k zásahu do práva na ochranu jej

osobnosti.

Okresný súd rozsudkom č. k. -209 zo 17. decembra 2007 vyhovel žalobe

sťažovateľky v časti, ktorou sa domáhala zaslania ospravedlňujúceho listu a jeho

uverejnenia v regionálnom týždenníku, ako aj v časti požadovanej náhrady nemajetkovej

ujmy v sume 3 000 000 Sk. Vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy

okresný súd žalobu zamietol.

Krajský súd na odvolanie oboch účastníkov konania napadnutý prvostupňový

rozsudok rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2008 zmenil tak, že žalobu

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšku návrh

sťažovateľky zamietol, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že krajský súd „Vychádzal zo skutkových okolností zistených

súdom prvého stupňa, avšak dospel k rozdielnemu názoru v tom, že konaním právneho

predchodcu odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

navrhovateľky. Za tento neoprávnený zásah podľa záveru odvolacieho súdu nemožno

považovať konanie právneho predchodcu odporcu, ktorý v súlade s podmienkami

uvedenými v , rozviazal s navrhovateľkou okamžite pracovný pomer (podľa

ustanovenia ), i keď neskôr na základe zákonne legitímneho

spôsobu navrhovateľka v občianskom súdnom konaní preukázala, že dôvody pre skončenie

pracovného pomeru neboli dané. Postup organizácie, u ktorej je zamestnanec zamestnaný,

spočívajúci v doručení a z toho vyplývajúcom i rozviazaní pracovného pomeru, podľa

ustanovení osobitného zákona (), už z rôznych, uvádzaných skutkových

dôvodov, nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon práva, majúci základ

v právnom predpise. Podobne bolo potrebné hodnotiť i úkony právneho predchodcu

odporcu, ktorý listom zo dňa 12. 10. 2001 rozviazal s navrhovateľkou pracovný pomer

podľa , ako aj podnet podaný orgánom činným

v trestnom konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľkou podľa § 250

ods. 1, 2 , súvisiace s výkonom práce navrhovateľky u právneho

predchodcu odporcu, i keď v týchto konaniach navrhovateľka bola úspešná. Obsahu podaní

právneho predchodcu odporcu, ktoré boli adresované navrhovateľke (rozviazanie

pracovného pomeru, podnet na trestné stíhanie), zodpovedajú jeho názoru ako

zamestnávateľa, že navrhovateľka napriek písomnému čestnému vyhláseniu zo dňa

1. 9. 1996 bola členkou riadiacich orgánov, vykonávala živnostenskú činnosť

a neoprávnene poberala príplatok za nepodnikáme a porušila jednak pracovnoprávne, ako

aj trestnoprávne predpisy. Takéto chápanie výkladu procesnoprávnych predpisov

a trestnoprávnych predpisov zo strany právneho predchodcu odporcu, ktorý sa následne

snažil s navrhovateľkou rozviazať pracovný pomer a podal aj podnet na trestné stíhanie pre

podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno chápať ako také konanie v medziach

právnych predpisov alebo dokonca za jeho vybočenie (exces), na základe ktorého by došlo

k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, chránených v zmysle § 11 Občianskeho

zákonníka. Len (subjektívne) vnímanie navrhovateľky, že uvedeným postupom

zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku ktorého to malo vplyv na jej

zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej okolí,

nemožno považovať za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúceho

práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Krajský súd dospel k záveru, že konaním právneho predchodcu odporcu

nedošlo k neoprávnenému zásahu, objektívne spôsobilému privodiť ujmu na chránených

osobnostných právach navrhovateľky, ktorej ochrany sa v konaní navrhovateľka domáhala.

Preto rozsudok prvostupňového súdu (ktorý nesprávne podľa jeho názoru posúdil

podmienky , , vo vzťahu ku skutkovým zisteniam)

zmenil a návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. Z uvedených

dôvodov potom krajský súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie navrhovateľky, ktorá

žiadala priznať nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 000,- Sk.“.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2010 zamietol vo výroku, ktorým

krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že jej žalobu v celom rozsahu zamietol

a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vo výroku, ktorým bol rozsudok okresného

súdu potvrdený, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol.

Dovolací súd zhodne s názorom odvolacieho súdu dospel k názoru, že konanie

žalovaného nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti sťažovateľky, a za takýto

zásah nemožno považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala vo svojom pracovnom

i osobnom živote.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

napadnutým rozsudkom boli porušené jej v sťažnosti označené práva, zároveň tento

rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby

ústavný súd rozhodol, že krajský súd povinný je uhradiť jej trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s citovanými ustanoveniami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

Ak sťažovateľka namieta porušenie , ústavný súd predovšetkým

zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená

len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že

posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým

všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma,

či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla

1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet

v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy

všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane

odôvodnený a nie je arbitrárny.

Rozsah práva na spravodlivý proces, ako to vyplýva z , nemožno

ponímať tak, že sa účastníkovi konania garantuje v konaní pred všeobecným súdom úspech,

t. j. že mu je zaručované právo na rozhodnutie podľa jeho názoru zodpovedajúce skutočnej

hmotnoprávnej situácii, ale je mu zaručované právo na také spravodlivé konanie, v ktorom

sa uplatňujú všetky zásady riadneho rozhodovania podľa zákona a v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi vyplývajúcimi z až . V prípade, že

všeobecný súd postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré upravujú priebeh konania rešpektujúc pritom princípy

obsiahnuté v siedmom oddiele druhej hlavy , a zároveň svoj postup riadne odôvodnil,

nemôže ústavný súd dospieť k záveru, že proces bol vedený spôsobom, ktorý neviedol

k spravodlivému výsledku ().

1. Sťažovateľka namieta predovšetkým porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2010. Sťažnosť smeruje proti celému výroku napadnutého rozsudku, teda nielen

proti tej jeho časti, ktorou najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 27. augusta 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného

súdu tak, že jej žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov

konania, ale tiež proti výroku o odmietnutí dovolania sťažovateľky v časti týkajúcej sa

potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu zvyšku požadovanej

nemajetkovej ujmy.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky tou

časťou namietaného rozsudku, ktorou bolo zamietnuté jej dovolanie proti označenému

rozsudku krajského súdu, ktorým ako súd odvolací zmenil rozsudok okresného súdu tak, že

jej žalobu v celom rozsahu zamietol.

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky je jej

nesúhlas s právnym názorom dovolacieho súdu, teda nesúhlas s tým, ako najvyšší súd

interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia upravujúce ochranu

osobnosti.

Vo vzťahu k tej časti, ktorou najvyšší súd odôvodnil zamietnutie dovolania

sťažovateľky smerujúceho proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. augusta

2008, sa v napadnutom rozsudku uvádza, že „Je možné vo všeobecnosti súhlasiť

so záverom, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, ak existujú

okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon

zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Takýmito

prípadmi sú najmä zákonné licencie (, ), práve tak ako

licencie stanovené inými zákonmi (napr. , Zákonom o rodine a pod.),

avšak za predpokladu, že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach

týchto zákonov. Je pritom vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby

preukázal, že existoval konkrétny dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku

neoprávnenosť zásahu vylučuje.

V predmetnej veci, ako bolo preukázané v konaní, odporca vo vzťahu

k navrhovateľke postupoval zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom (skončenie

pracovného pomeru v zmysle , podnet na začatie trestného stíhania

za podvod v zmysle ). Toto jeho konanie nevybočilo z medzí uvedených

právnych noriem a odporca postupoval len v rámci ustanovení zákonov. Na tejto

skutočnosti nemôže zmeniť nič ani výsledok tohto jeho konania, keď skončenie pracovného

pomeru bolo v súdnom konaní určené ako neplatné, nakoľko aj takýto výsledok

predpokladajú príslušné ustanovenia s následnými nárokmi zamestnanca

úspešného vo vzťahu k zamestnávateľovi (, ). Naviac

za nespôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ustanovením

je potrebné považovať i tie prípady, kedy zásah spočíval

v tvrdeniach, ktoré boli prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie,

a nemohla byť nimi znížená vážnosť dotknutej osoby. Nebolo preukázané, že by odporca

obsah listiny obsahujúcej skončenie pracovného pomeru zverejnil, alebo verejne oboznámil.

Ak bolo voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými zákonom vznesené

obvinenie z trestného činu a následne proti nej podaná obžaloba a ak i všetky ďalšie úkony

orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach zákona, nepredstavuje

vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní

voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných práv, chránených

ustanovením , a to ani v prípade, že neskôr príde k jej

oslobodeniu spod obžaloby súdom.

Dovolací súd preto zhodne s názorom odvolacieho súdu má za to, že konanie

odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné

za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo svojom

pracovnom i osobnom živote. Skutočnosti, že sa šírili o navrhovateľke difamujúce

a nepravdivé údaje a telefonovali jej cudzí ľudia, čo malo negatívny dopad na jej zdravotný

vzťah, však nemožno považovať za neoprávnený zásah, vyvolaný konaním odporcu, ktorý,

konajúc v zákonných licenciách, skončil pracovný pomer s navrhovateľkou. Takýto široký

výklad o príčinnej súvislosti medzi zákonným konaním odporcu, v zmysle toho, že mu

priamo zákon umožňoval skončiť s navrhovateľkou pracovný, pomer, i keď toto skončenie

bolo neskôr súdom vyslovené za neplatné (nie nezákonné) a subjektívnym vnímaním

navrhovateľky o zásahu do jej osobnostných práv, nie je dôvodný. Pri takomto výklade by

mohol každý účastník pri neplatnom skončení pracovného pomeru požadovať ochranu

svojej osobnosti a prípadnú nemajetkovú ujmu, nakoľko okolnosti uvádzané pri skončení

pracovného pomeru sa vo väčšine prípadov dotýkajú osoby zamestnanca. I v prípade

podaného trestného oznámenia nebolo preukázané, že by odporca prekročil oprávnenia,

ktoré v konečnom dôsledku riešili k tomu a zákonom povolané

orgány.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom ( ) nie je dôvodné a keďže

nebolí zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené

v , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky v časti výroku,

ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal,

podľa zamietol.“.

Ústavný súd zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok posudzoval len z hľadiska

ústavnoprávnych kritérií a (resp. kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov

preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne

podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne

zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu,

ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s (podobne

).

Z citovanej časti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2010

vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 27. augusta 2008 je v nadväznosti na rozsah a dôvody vymedzené

v dovolaní sťažovateľky zdôvodnený dostatočným spôsobom.

Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu vyložiť príslušné ustanovenia

upravujúce ochranu osobnosti. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší

súd svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ústavne udržateľným spôsobom, keď

zosumarizoval skutkové zistenia, na ktorých ho založil, uviedol, akými úvahami sa pri tom

spravoval, a to v nadväznosti na a nasledujúce poskytujúce

ochranu osobnosti fyzickým osobám. Podľa uvedených ustanovení

najvyšší súd posúdil zistený skutkový stav a vychádzajúc z toho dovolanie sťažovateľky

vo výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu

sťažovateľky zamietol a žalovanému náhradu trov konania neprisúdil, podľa § 243b ods. 1

zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu stotožňujúci sa

s názorom krajského súdu, ktorý na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že konaním

bývalého zamestnávateľa žalovaného nedošlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľky,

ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach,

nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, takto odôvodnený

záver dovolacieho súdu je potrebné považovať za prvok nezávislého súdneho rozhodovania,

ktorý je plne v medziach ústavnosti. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že

všeobecný súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie

riadne odôvodní.

Ústavný súd ďalej dodáva, že v reakcii na námietky sťažovateľky nezvažoval, či

a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky optimálny, ale iba to, či nejde

o interpretáciu natoľko extrémnu, resp. svojvoľnú, že by vybočovala z požiadaviek

zakotvených v ústave, avšak k takému záveru nedospel. Rozdielny názor na interpretáciu

zákonov, prípadne podzákonných úprav práva konajúcim súdom sám osebe nemôže založiť

porušenie práva na súdnu ochranu.

Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa nie

je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním

aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je

na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie

všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a ) a ústavný

súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych

okolnostiach prípadu (v danej veci najmä ) je ústavne

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Ústavnému súdu preto

neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi

nebolo porušené zaručené právo či sloboda (). Ústavný súd napokon

pripomína, že konanie pred ním ako súdom verejného práva, nemôže byť stotožňované

s konaním o nárokoch sťažovateľky na ochranu osobnosti, ale jeho predmetom sú výlučne

otázky ústavnoprávne, ktoré síce formálne v sťažnosti naznačuje, ale v skutočnosti len

polemizuje s výkladom ustanovení upravujúcimi ochranu osobnosti

(m. m. ).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo rozhodnutím

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. , ,

).

Keďže ústavný súd nezistil existenciu takej súvislosti medzi obsahom napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorá by umožnila vysloviť záver o jeho porušení, sťažnosť v tejto časti už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka namieta aj porušenie v sťažnosti označených základných práv

najvyšším súdom, ktorý jej dovolanie smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu

v časti týkajúcej sa potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu

vo zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy, posúdil ako také, ktoré smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto

ho odmietol. Vo vzťahu k tejto časti výroku napadnutého rozsudku neobsahuje sťažnosť

žiadne tvrdenia alebo argumenty, keďže jej odôvodnenie je zamerané výlučne proti jeho

zamietavému výroku.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu v časti

týkajúcej sa jeho výroku o odmietnutí dovolania, avšak nezistil pritom žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti výroku iba

stručne uviedol, že dovolanie sťažovateľky nie je s poukazom na

prípustné, a preto ho podľa v spojení s odmietol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

vo vzťahu k predmetnému výroku k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku,

pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania,

ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu v tejto časti ako neprípustné.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie

prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Rozhodnutie

najvyššieho súdu v tejto časti nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa nie

je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie pri jej

predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka napokon namieta, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej

základného práva podľa , podľa ktorého má každý právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho v petite sťažnosti

označeného základného práva sťažovateľky.

Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť je aj v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd

v tejto časti z tohto dôvodu taktiež odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou

sťažnosti už osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012