Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 17/2012
PDF · 306.45 KB
No categories available
IV. ÚS 17/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. K., Č., zastúpenej S., s. r. o., Č., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 108/2009 z 19. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010
doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“
alebo „dovolací súd“) sp. zn. 5 Cdo 108/2009 z 19. mája 2010 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou o ochranu osobnosti
z 5. februára 2003 podanou Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala
od svojho bývalého zamestnávateľa zaslania ospravedlňujúceho listu a uverejnenia
ospravedlnenia v regionálnom týždenníku a zároveň náhrady nemajetkovej ujmy v sume
10 000 000 Sk.
Podaniu predmetnej žaloby predchádzalo okamžité zrušenie pracovného pomeru
doručené sťažovateľke jej bývalým zamestnávateľom 22. apríla 1999. Za zvlášť hrubé
porušenie pracovnej disciplíny považoval bývalý zamestnávateľ sťažovateľky to, že bola
spoločníčkou obchodných spoločností, pričom ho mala uviesť do omylu tým, že napriek
čestnému vyhláseniu z 1. septembra 1996 bola členkou riadiacich orgánov týchto
obchodných spoločností a do 5. septembra 1997 zároveň aj podnikateľkou zapísanou
v živnostenskom registri. V dôsledku uvedeného mala sťažovateľka neoprávnene poberať
príplatok za nepodnikanie a tak spôsobiť svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi škodu.
V nadväznosti na uvedené podal bývalý zamestnávateľ sťažovateľky aj podnet
na začatie jej trestného stíhania, ktoré síce viedlo k vzneseniu obvinenia proti nej
a k podaniu obžaloby na ňu, avšak rozsudkom Krajského súdu v Žilne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 To 133/04 z 19. mája 2004 bola spod obžaloby v celom rozsahu oslobodená.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 855/99-55 z 30. marca 2000 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 2100/00 z 31. októbra 2000 bolo určené, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru doručené sťažovateľke jej bývalým
zamestnávateľom 22. apríla 1999 je neplatné.
Sťažovateľka poukazuje na to, že po doručení okamžitého zrušenia pracovného
pomeru utrpela psychickú traumu a následne došlo k celkovému zhoršeniu jej zdravotného
stavu. K tomu zrejme prispela aj situácia na jej bývalom pracovisku, kde sa po doručení
okamžitého zrušenia pracovného pomeru stretávala s negatívnymi prejavmi zo strany
spolupracovníkov a podobné reakcie sa vyskytli aj v mieste jej bydliska. Ďalej uviedla, že
jej bývalý zamestnávateľ „neprestal s nedôstojnými a protiprávnymi úkonmi na [ňu], ale
naďalej pokračoval a pokračuje v protiprávnych konaniach...“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že keď sťažovateľka „ukončila práceneschopnosť, právny
predchodca odporcu jej prestal prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Jeho
povinnosťou bolo vyplácať navrhovateľke náhradu mzdy, čo právny predchodca odporcu
neurobil. Od marca 2000 až do augusta 2001 nevyplácal právny predchodca odporcu
navrhovateľke náhradu mzdy a preto navrhovateľka s právnym predchodcom odporcu
okamžite ukončila pracovný pomer podľa § 54 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dňom 31.
08. 2001.
Po tom, čo navrhovateľka ukončila pracovný pomer u právneho predchodcu
odporcu, právny predchodca odporcu cynickým spôsobom, listami zo dňa 01. 10. 2001
a 04. 10. 2001 vyzval navrhovateľku na nástup do práce a následne listom zo dňa
12. 10. 2001 dal navrhovateľke výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce
z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom.
Navrhovateľka bola nútená obrátiť sa na Okresný súd v Čadci, ktorý rozsudkom
zo dňa 02. 05. 2002 sp. zn. 10 C 894/01-20 určil, že výpoveď, ktorú dal právny predchodca
odporcu navrhovateľke podľa § 46 ods. 1 písm. f/ ZP dňa 12. 10. 2001, je neplatná
a zároveň určil, že navrhovateľka skončila pracovný pomer u právneho predchodcu
odporcu okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa § 54 ods. 1 písm. b/ ZP.“.
Opísaným konaním došlo podľa sťažovateľky k zásahu do práva na ochranu jej
osobnosti.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 38/06-209 zo 17. decembra 2007 vyhovel žalobe
sťažovateľky v časti, ktorou sa domáhala zaslania ospravedlňujúceho listu a jeho
uverejnenia v regionálnom týždenníku, ako aj v časti požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 3 000 000 Sk. Vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
okresný súd žalobu zamietol.
Krajský súd na odvolanie oboch účastníkov konania napadnutý prvostupňový
rozsudok rozsudkom sp. zn. 7 Co/67/2008 z 27. augusta 2008 zmenil tak, že žalobu
sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšku návrh
sťažovateľky zamietol, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že krajský súd „Vychádzal zo skutkových okolností zistených
súdom prvého stupňa, avšak dospel k rozdielnemu názoru v tom, že konaním právneho
predchodcu odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
navrhovateľky. Za tento neoprávnený zásah podľa záveru odvolacieho súdu nemožno
považovať konanie právneho predchodcu odporcu, ktorý v súlade s podmienkami
uvedenými v Zákonníku práce, rozviazal s navrhovateľkou okamžite pracovný pomer (podľa
ustanovenia § 53 písm. b/ Zákonníka práce), i keď neskôr na základe zákonne legitímneho
spôsobu navrhovateľka v občianskom súdnom konaní preukázala, že dôvody pre skončenie
pracovného pomeru neboli dané. Postup organizácie, u ktorej je zamestnanec zamestnaný,
spočívajúci v doručení a z toho vyplývajúcom i rozviazaní pracovného pomeru, podľa
ustanovení osobitného zákona (Zákonníka práce), už z rôznych, uvádzaných skutkových
dôvodov, nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon práva, majúci základ
v právnom predpise. Podobne bolo potrebné hodnotiť i úkony právneho predchodcu
odporcu, ktorý listom zo dňa 12. 10. 2001 rozviazal s navrhovateľkou pracovný pomer
podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce, ako aj podnet podaný orgánom činným
v trestnom konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľkou podľa § 250
ods. 1, 2 Trestného zákona, súvisiace s výkonom práce navrhovateľky u právneho
predchodcu odporcu, i keď v týchto konaniach navrhovateľka bola úspešná. Obsahu podaní
právneho predchodcu odporcu, ktoré boli adresované navrhovateľke (rozviazanie
pracovného pomeru, podnet na trestné stíhanie), zodpovedajú jeho názoru ako
zamestnávateľa, že navrhovateľka napriek písomnému čestnému vyhláseniu zo dňa
1. 9. 1996 bola členkou riadiacich orgánov, vykonávala živnostenskú činnosť
a neoprávnene poberala príplatok za nepodnikáme a porušila jednak pracovnoprávne, ako
aj trestnoprávne predpisy. Takéto chápanie výkladu procesnoprávnych predpisov
a trestnoprávnych predpisov zo strany právneho predchodcu odporcu, ktorý sa následne
snažil s navrhovateľkou rozviazať pracovný pomer a podal aj podnet na trestné stíhanie pre
podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno chápať ako také konanie v medziach
právnych predpisov alebo dokonca za jeho vybočenie (exces), na základe ktorého by došlo
k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, chránených v zmysle § 11 Občianskeho
zákonníka. Len (subjektívne) vnímanie navrhovateľky, že uvedeným postupom
zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku ktorého to malo vplyv na jej
zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej okolí,
nemožno považovať za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúceho
práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Krajský súd dospel k záveru, že konaním právneho predchodcu odporcu
nedošlo k neoprávnenému zásahu, objektívne spôsobilému privodiť ujmu na chránených
osobnostných právach navrhovateľky, ktorej ochrany sa v konaní navrhovateľka domáhala.
Preto rozsudok prvostupňového súdu (ktorý nesprávne podľa jeho názoru posúdil
podmienky § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu ku skutkovým zisteniam)
zmenil a návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. Z uvedených
dôvodov potom krajský súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie navrhovateľky, ktorá
žiadala priznať nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 000,- Sk.“.
Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 108/09 z 19. mája 2010 zamietol vo výroku, ktorým
krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že jej žalobu v celom rozsahu zamietol
a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vo výroku, ktorým bol rozsudok okresného
súdu potvrdený, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol.
Dovolací súd zhodne s názorom odvolacieho súdu dospel k názoru, že konanie
žalovaného nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti sťažovateľky, a za takýto
zásah nemožno považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala vo svojom pracovnom
i osobnom živote.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
napadnutým rozsudkom boli porušené jej v sťažnosti označené práva, zároveň tento
rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby
ústavný súd rozhodol, že krajský súd povinný je uhradiť jej trovy konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s citovanými ustanoveniami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
Ak sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd predovšetkým
zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená
len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04,
Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že
posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým
všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma,
či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla
1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet
v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy
všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane
odôvodnený a nie je arbitrárny.
Rozsah práva na spravodlivý proces, ako to vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno
ponímať tak, že sa účastníkovi konania garantuje v konaní pred všeobecným súdom úspech,
t. j. že mu je zaručované právo na rozhodnutie podľa jeho názoru zodpovedajúce skutočnej
hmotnoprávnej situácii, ale je mu zaručované právo na také spravodlivé konanie, v ktorom
sa uplatňujú všetky zásady riadneho rozhodovania podľa zákona a v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V prípade, že
všeobecný súd postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré upravujú priebeh konania rešpektujúc pritom princípy
obsiahnuté v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a zároveň svoj postup riadne odôvodnil,
nemôže ústavný súd dospieť k záveru, že proces bol vedený spôsobom, ktorý neviedol
k spravodlivému výsledku (IV. ÚS 130/08).
1. Sťažovateľka namieta predovšetkým porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 108/2009
z 19. mája 2010. Sťažnosť smeruje proti celému výroku napadnutého rozsudku, teda nielen
proti tej jeho časti, ktorou najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 7 Co 67/2008 z 27. augusta 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného
súdu tak, že jej žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania, ale tiež proti výroku o odmietnutí dovolania sťažovateľky v časti týkajúcej sa
potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu zvyšku požadovanej
nemajetkovej ujmy.
Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky tou
časťou namietaného rozsudku, ktorou bolo zamietnuté jej dovolanie proti označenému
rozsudku krajského súdu, ktorým ako súd odvolací zmenil rozsudok okresného súdu tak, že
jej žalobu v celom rozsahu zamietol.
Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky je jej
nesúhlas s právnym názorom dovolacieho súdu, teda nesúhlas s tým, ako najvyšší súd
interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu
osobnosti.
Vo vzťahu k tej časti, ktorou najvyšší súd odôvodnil zamietnutie dovolania
sťažovateľky smerujúceho proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 67/2008 z 27. augusta
2008, sa v napadnutom rozsudku uvádza, že „Je možné vo všeobecnosti súhlasiť
so záverom, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, ak existujú
okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon
zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Takýmito
prípadmi sú najmä zákonné licencie (§ 12 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka), práve tak ako
licencie stanovené inými zákonmi (napr. Trestným poriadkom, Zákonom o rodine a pod.),
avšak za predpokladu, že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach
týchto zákonov. Je pritom vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby
preukázal, že existoval konkrétny dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku
neoprávnenosť zásahu vylučuje.
V predmetnej veci, ako bolo preukázané v konaní, odporca vo vzťahu
k navrhovateľke postupoval zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom (skončenie
pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce, podnet na začatie trestného stíhania
za podvod v zmysle Trestného zákona). Toto jeho konanie nevybočilo z medzí uvedených
právnych noriem a odporca postupoval len v rámci ustanovení zákonov. Na tejto
skutočnosti nemôže zmeniť nič ani výsledok tohto jeho konania, keď skončenie pracovného
pomeru bolo v súdnom konaní určené ako neplatné, nakoľko aj takýto výsledok
predpokladajú príslušné ustanovenia Zákonníka práce s následnými nárokmi zamestnanca
úspešného vo vzťahu k zamestnávateľovi (§ 77, § 79 Zákonníka práce). Naviac
za nespôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať i tie prípady, kedy zásah spočíval
v tvrdeniach, ktoré boli prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie,
a nemohla byť nimi znížená vážnosť dotknutej osoby. Nebolo preukázané, že by odporca
obsah listiny obsahujúcej skončenie pracovného pomeru zverejnil, alebo verejne oboznámil.
Ak bolo voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými zákonom vznesené
obvinenie z trestného činu a následne proti nej podaná obžaloba a ak i všetky ďalšie úkony
orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach zákona, nepredstavuje
vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní
voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných práv, chránených
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, a to ani v prípade, že neskôr príde k jej
oslobodeniu spod obžaloby súdom.
Dovolací súd preto zhodne s názorom odvolacieho súdu má za to, že konanie
odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné
za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo svojom
pracovnom i osobnom živote. Skutočnosti, že sa šírili o navrhovateľke difamujúce
a nepravdivé údaje a telefonovali jej cudzí ľudia, čo malo negatívny dopad na jej zdravotný
vzťah, však nemožno považovať za neoprávnený zásah, vyvolaný konaním odporcu, ktorý,
konajúc v zákonných licenciách, skončil pracovný pomer s navrhovateľkou. Takýto široký
výklad o príčinnej súvislosti medzi zákonným konaním odporcu, v zmysle toho, že mu
priamo zákon umožňoval skončiť s navrhovateľkou pracovný, pomer, i keď toto skončenie
bolo neskôr súdom vyslovené za neplatné (nie nezákonné) a subjektívnym vnímaním
navrhovateľky o zásahu do jej osobnostných práv, nie je dôvodný. Pri takomto výklade by
mohol každý účastník pri neplatnom skončení pracovného pomeru požadovať ochranu
svojej osobnosti a prípadnú nemajetkovú ujmu, nakoľko okolnosti uvádzané pri skončení
pracovného pomeru sa vo väčšine prípadov dotýkajú osoby zamestnanca. I v prípade
podaného trestného oznámenia nebolo preukázané, že by odporca prekročil oprávnenia,
ktoré v konečnom dôsledku riešili k tomu Ústavou Slovenskej republiky a zákonom povolané
orgány.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) nie je dôvodné a keďže
nebolí zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené
v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky v časti výroku,
ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“.
Ústavný súd zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok posudzoval len z hľadiska
ústavnoprávnych kritérií a ústavou (resp. kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov
preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne
podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne
zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu,
ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (podobne
Z citovanej časti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 108/2009 z 19. mája 2010
vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania rozsudku krajského súdu
sp. zn. 7 Co 67/2008 z 27. augusta 2008 je v nadväznosti na rozsah a dôvody vymedzené
v dovolaní sťažovateľky zdôvodnený dostatočným spôsobom.
Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu vyložiť príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší
súd svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ústavne udržateľným spôsobom, keď
zosumarizoval skutkové zistenia, na ktorých ho založil, uviedol, akými úvahami sa pri tom
spravoval, a to v nadväznosti na § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka poskytujúce
ochranu osobnosti fyzickým osobám. Podľa uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka
najvyšší súd posúdil zistený skutkový stav a vychádzajúc z toho dovolanie sťažovateľky
vo výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu
sťažovateľky zamietol a žalovanému náhradu trov konania neprisúdil, podľa § 243b ods. 1
OSP zamietol.
Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu stotožňujúci sa
s názorom krajského súdu, ktorý na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že konaním
bývalého zamestnávateľa žalovaného nedošlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľky,
ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach,
nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, takto odôvodnený
záver dovolacieho súdu je potrebné považovať za prvok nezávislého súdneho rozhodovania,
ktorý je plne v medziach ústavnosti. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že
všeobecný súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie
riadne odôvodní.
Ústavný súd ďalej dodáva, že v reakcii na námietky sťažovateľky nezvažoval, či
a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky optimálny, ale iba to, či nejde
o interpretáciu natoľko extrémnu, resp. svojvoľnú, že by vybočovala z požiadaviek
zakotvených v ústave, avšak k takému záveru nedospel. Rozdielny názor na interpretáciu
zákonov, prípadne podzákonných úprav práva konajúcim súdom sám osebe nemôže založiť
porušenie práva na súdnu ochranu.
Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie
je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním
aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je
na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie
všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný
súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych
okolnostiach prípadu (v danej veci najmä Občianskeho zákonníka) je ústavne
akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Ústavnému súdu preto
neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi
nebolo porušené ústavou zaručené právo či sloboda (IV. ÚS 130/08). Ústavný súd napokon
pripomína, že konanie pred ním ako súdom verejného práva, nemôže byť stotožňované
s konaním o nárokoch sťažovateľky na ochranu osobnosti, ale jeho predmetom sú výlučne
otázky ústavnoprávne, ktoré síce formálne v sťažnosti naznačuje, ale v skutočnosti len
polemizuje s výkladom ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcimi ochranu osobnosti
(m. m. I. ÚS 409/08).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo rozhodnutím
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03,
Keďže ústavný súd nezistil existenciu takej súvislosti medzi obsahom napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorá by umožnila vysloviť záver o jeho porušení, sťažnosť v tejto časti už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka namieta aj porušenie v sťažnosti označených základných práv
najvyšším súdom, ktorý jej dovolanie smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu
v časti týkajúcej sa potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu
vo zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy, posúdil ako také, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto
ho odmietol. Vo vzťahu k tejto časti výroku napadnutého rozsudku neobsahuje sťažnosť
žiadne tvrdenia alebo argumenty, keďže jej odôvodnenie je zamerané výlučne proti jeho
zamietavému výroku.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu v časti
týkajúcej sa jeho výroku o odmietnutí dovolania, avšak nezistil pritom žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti výroku iba
stručne uviedol, že dovolanie sťažovateľky nie je s poukazom na § 238 ods. 1 písm. c) OSP
prípustné, a preto ho podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo
vo vzťahu k predmetnému výroku k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku,
pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania,
ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu v tejto časti ako neprípustné.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie
prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Rozhodnutie
najvyššieho súdu v tejto časti nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie pri jej
predbežnom prerokovaní.
Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažovateľka napokon namieta, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má každý právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho v petite sťažnosti
označeného základného práva sťažovateľky.
Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť je aj v časti namietajúcej porušenie
základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd
v tejto časti z tohto dôvodu taktiež odmietol.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou
sťažnosti už osobitne nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012