Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 15/2012
PDF · 367.42 KB
No categories available
IV. ÚS 15/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 3. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Jána
Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. K.
A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Žiline č. k. 9 CoE/155/2011-74 z 30. júna 2011 za účasti Krajského súdu v Žiline takto
rozhodol:
Základné právo obchodnej spoločnosti M., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline č. k. 9 CoE/155/2011-74 z 30. júna 2011 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Er/73/2011-36 z 9. mája 2011 a
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoE/155/2011-74 z 30.
júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
„Exekučné konanie začalo na základe návrhu oprávneného, SP (S. so sídlom v B.,
pobočka L., pozn.) zo dňa 13. 1. 2011. Súdny exekútor... požiadal príslušný Okresný súd
Liptovský Mikuláš o poverenie na vykonanie exekúcie dňa 19. 1. 2011. Okresný súd... vydal
súdnemu exekútorovi... poverenie na vykonanie exekúcie dňa 26. 1. 2011.
Sťažovateľovi bolo dňa 7. 2. 2011 doručené upovedomenie o začatí exekúcie... na
základe vykonateľného exekučného titulu... ktorý vydala SP dňa 15. 10. 2010, a ktorý sa stal
vykonateľným dňa 22. 11. 2010, ktorým sa ukladá povinnému zaplatiť pohľadávku
785,60 EUR oprávnenému.
Sťažovateľ... podal dňa 7. 2. 2011 námietky proti exekúcii... ako takej a proti trovám
exekúcie. ...
Sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní nenamieta existenciu nároku
oprávneného ako takého, ktorý dobrovoľne, aj keď oneskorene, sám vyplatil na účet
oprávneného, SP, ale namieta samotný výkon exekúcie a trovy exekučného konania, ktoré si
uplatnil súdny exekútor... za výkon exekučnej činnosti. ...
Sťažovateľ namieta skutočnosť, že súdny exekútor... si zahrnul do trov exekúcie
okrem náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času aj odmenu súdneho exekútora
za vykonanie exekúcie a daň z pridanej hodnoty na náklady hotových výdavkov súdneho
exekútora za vykonanie exekúcie. Považujeme túto skutočnosť za protiprávnu, keďže
k výkonu exekúcie nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože do doby pokiaľ exekútor nemá
poverenie na výkon exekúcie nemôže ani vykonávať žiadne úkony s ňou súvisiace, a tým
pádom nemá ani nárok na odmenu za výkon exekúcie, pretože žiadne úkony nevykonal.
Jediné čo prichádza do úvahy je to, aby si súdny exekútor uplatnil náhradu hotových
výdavkov a náhradu za stratu času. ktoré mal v súvislosti so žiadosťou na Okresný súd
v Liptovskom Mikuláši o poverenie na vykonanie exekúcie.“
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal a rozhodnutie prvostupňového súdu
v napadnutých častiach ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil. Podľa sťažovateľky sa uvedený súd pritom nezaoberal
spornou otázkou, prečo by mal povinný znášať trovy exekúcie v podobe odmeny súdneho
exekútora za vykonanú exekúciu, keď k nijakému výkonu z jeho strany nedošlo, keďže na
nijaký výkon ani nebol oprávnený (nemal dovtedy poverenie). Sťažovateľka teda popiera
nárok exekútora na odmenu za výkon exekúcie, ktorý mu priznal okresný súd, ako aj
krajský súd.
Sťažovateľka vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa M., s. r. o.,.. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) uznesením Krajského súdu
v Žiline pod sp. zn. 9 CoE/155/2011 zo dňa 30. júna 2011 a uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 Er/73/2011-36 zo dňa 9. 5. 2011 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 9 CoE/155/2011 zo dňa 30. júna 2011
a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 Er/73/2011-36 zo dňa 9. 5.
2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume
314,18 Eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. K. A., K. do pätnástich dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 15/2012-18
z 12. januára 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietajúcej
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
9 CoE/155/2011 z 30. júna 2011.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 17. januára 2012 predsedu
krajského súdu vyzval, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň
ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti sťažovateľky. Predseda krajského súdu zaslal
ústavnému súdu vyjadrenie z 1. februára 2012 (doručené ústavnému súdu 3. februára 2012,
sp. zn. Spr 53/2012), v ktorom uviedol, že predkladá vyjadrenie predsedu senátu krajského
súdu vrátane vyhlásenia k otázke súhlasu s upustením od ústneho pojednávania. Vyhlásenie
obsahovalo toto stanovisko:
„Ako vyplynulo z priebehu konania, povinný uhradil vymáhanú pohľadávku po
nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu, a preto sa odvolací súd, pokiaľ išlo o úhradu
trov exekúcie, stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu tak, ako to odôvodnil
prvostupňový súd na č. l. 5, 6 napadnutého rozhodnutia.“
Súčasne predseda senátu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie krajského súdu podaním zo 14. februára 2012
(doručeným ústavnému súdu 14. februára 2012), v ktorom okrem iného uviedla:
«Dňa 03. 02. 2012 podal Krajský súd v Žiline prostredníctvom svojho predsedu,
JUDr. R. U., vyjadrenie k nášmu návrhu vo vyššie uvedenej veci.
K danému návrhu sa dňa 31. 01. 2012 vyjadril predseda senátu, JUDr. J. B., ktorý
bol v danej veci aj sudcom/spravodajcom. Vo svojom vyjadrení iba skonštatoval, že
odvolací súd, pokiaľ išlo o úhradu trov exekúcie, sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového
súdu tak, ako to odôvodnil prvostupňový súd na č. l. 5 a 6 napadnutého rozhodnutia.
K uvedenému ešte predseda Krajského súdu Žilina doplnil, že v predmetnej
záležitosti sa jedná takmer výlučne o bezprostredné právne posúdenie záverov súdu
druhého stupňa, a preto „nie je dobre možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie
(prostredníctvom jeho predsedu) zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné
stanovisko.“
Máme za to, že tak ako tomu bolo v odvolacom konaní pred Krajským súdom Žilina,
ktorý svojím uznesením pod sp. zn. 9 CoE/155/2011 zo dňa 30. 6. 2011 ako súd odvolací,
preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
„O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodnutie
prvostupňového súdu v napadnutých častiach ako vecne správne podľa § 219 O. s. p.
potvrdil, tak aj vo svojom vyjadrení k nášmu návrhu iba stroho skonštatoval, že
s rozhodnutím prvostupňového súdu sa stotožňuje tak, ako to odôvodnil prvostupňový súd
na č. l. 5 a 6 napadnutého rozhodnutia. Vôbec sa pritom nezaoberal už niekoľkokrát
nastolenou právnou otázkou, prečo by mal povinný znášať trovy exekúcie v podobe odmeny
súdneho exekútora JUDr. Mgr. V. Z. za vykonanú exekúciu, keď ku žiadnemu výkonu z jeho
strany nedošlo, pretože na žiaden výkon nebol ani oprávnený, keďže nedisponoval do tej
doby poverením súdu na vykonanie predmetnej exekúcie.
Zo skutočností uvedených v podanom návrhu sťažovateľa vyplýva, že súdny exekútor
do doby, keď sťažovateľ splnil svoj záväzok voči oprávnenému, nedisponoval žiadnym
poverením súdu na vykonanie exekúcie, a preto nemohol žiadne úkony v predmetnej
exekúcii ani vykonávať.
Sťažovateľ namieta skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. Mgr. V. Z. si zahrnul do
trov exekúcie okrem náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času aj odmenu
súdneho exekútora za vykonanie exekúcie a daň z pridanej hodnoty na náklady hotových
výdavkov súdneho exekútora za vykonanie exekúcie. Považujeme túto skutočnosť za
protiprávnu, keďže k výkonu exekúcie nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože do doby pokiaľ
exekútor nemá poverenie na výkon exekúcie, nemôže ani vykonávať žiadne úkony s ňou
súvisiace, a tým pádom nemá ani nárok na odmenu za výkon exekúcie, pretože žiadne úkony
nevykonal. Jediné čo prichádza do úvahy je to, aby si súdny exekútor uplatnil náhradu
hotových výdavkov a náhradu za stratu času, ktoré mal v súvislosti so žiadosťou na Okresný
súd v Liptovskom Mikuláši o poverenie na vykonanie exekúcie.
Na uvedené skutočnosti reagoval aj Okresný súd Liptovský Mikuláš vo svojom
uznesení pod sp. zn. 6 Er/73/2011 zo dňa 9. 5. 2011, keď na strane 5, posledný odsek,
vyslovil názor, že: „Súdny exekútor má vždy nárok na náhradu účelne vynaložených trov
exekúcie. Tento nárok vzniká v zmysle právnej úpravy okamihom získania poverenia
na vykonanie exekúcie. Podľa § 47 ods. 3 EP nemá totiž súdny exekútor právo na náhradu
trov konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej
vykonanie, preto je logické, že exekútorovi vzniká nárok na náhradu trov až okamihom,
od ktorého mohol reálne zrealizovať úkony exekučnej činnosti smerujúce k vymoženiu
pohľadávky.
Okresný súd Liptovský Mikuláš v uvedenom uznesení potvrdil aj ďalšie skutočnosti,
na ktoré sa sťažovateľ odvolával, a ktoré preukázal aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. III. ÚS 52/09 zo 16. júna 2009, keď na strane 6 vyslovil názor, že:
„Uvedený výklad nie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý
poukázal povinný v odôvodnení doplnenia námietok, nakoľko Ústavný súd Slovenskej
republiky ešte pred novelou Exekučného poriadku, zákonom č. 144/2010 Z. z., konštatoval,
že súdny exekútor nemá právo na náhradu trov exekúcie v prípade, ak nevykonal žiaden
úkon bezprostredne smerujúci k vymoženiu pohľadávky, pretože žiadny takýto úkon
v dôsledku neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať.
Určujúcim pre vznik nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie je preto aj podľa
predmetného nálezu okamih udelenia poverenia na vykonanie exekúcie.“
Je až zarážajúce, že Okresný súd Liptovsky Mikuláš vo svojom uznesení po tom, ako
na strane 5 a 6 konštatoval vyššie uvedené skutočnosti, tieto následne vyvracia v ďalšom
odseku, keď uviedol že: „Pokiaľ by sa súd stotožnil s právnym názorom povinného, že
súdnemu exekútorovi nepatri odmena ani náhrady hotových výdavkov v prípade, ak si
povinný splní svoju povinnosť do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, musel by
ignorovať zákonné ustanovenie § 47 ods. 3 EP. Zákon v spomínanom ustanovení
predpokladá situáciu, kedy dôjde k úhrade (nie k vymoženiu) pohľadávky po začatí
exekučného konania a skôr, ako povinnému uplynie lehota na podanie námietok.“
Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ nepopiera, že súdny exekútor JUDr. Mgr. V.
Z. má nárok na trovy exekučného konania týkajúce sa náhrady hotových výdavkov, ale
popiera jeho nárok na odmenu za výkon exekúcie, ktorý mu bol priznaný tak prvostupňovým
súdom ako aj odvolacím súdom, pretože sa tak prvostupňový, ako i odvolací súd
nezaoberali právnou otázkou odôvodnenosti takéhoto nároku súdneho exekútora na odmenu
za výkon exekúcie, ktorá v konečnom dôsledku ani neprebiehala a počas ktorej k žiadnym
úkonom exekútora ani nedošlo, na základe čoho došlo k porušeniu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z vyššie uvedeného máme za to, že Krajský súd Žilina sa vo svojom uznesení, ako aj
vo svojom vyjadrení k návrhu vo vyššie uvedenej veci nedostatočne vysporiadal s tvrdenými
skutočnosťami sťažovateľa, ale iba stroho konštatuje, že sa stotožňuje s rozhodnutím
prvostupňového súdu tak, ako to prvostupňový súd odôvodnil na č. l. 5 a 6 napadnutého
rozhodnutia. Navyše považujeme za zarážajúce, že Krajský súd Žilina (prostredníctvom
svojho predsedu) vo svojom vyjadrení skonštatuje, že „nie je možné zo strany krajského
súdu ako inštitúcie zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné stanovisko.“ Ako
môže súd v odvolacej inštancii dospieť k záveru, že nie je možné zaujať v konkrétnostiach
tak súhlasné, ako ani odlišné stanovisko? ...
Na základe Vašej žiadosti o vyjadrenie sa ku skutočnosti, aby podľa § 30 ods. 2 zák.
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd Slovenskej republiky
upustil od ústneho pojednávania o priatom návrhu uvádzame, že s upustením od ústneho
pojednávania nesúhlasíme a žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej
veci nariadil ústne pojednávanie.»
Ústavný súd z vyžiadaného spisu sp. zn. 6 Er 73/2011 zistil porovnateľné
skutočnosti, ako boli uvedené v sťažnosti, predovšetkým to, že návrh na vykonanie exekúcie
podal oprávnený (S., pobočka L.), ktorý doručil súdnemu exekútorovi 19. januára 2011.
Súdny exekútor doručil okresnému súdu 24. januára 2011 žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie č. 700-1910852310-GC04/10, na základe ktorej okresný súd poverením
č. 5505 029851* z 26. januára 2011 doručeným mu 3. februára 2011 poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Na základe uvedeného poverenia súdny exekútor
upovedomil sťažovateľku o začatí exekúcie, ktoré jej bolo doručené 7. februára 2011
a oprávnenému (S., pobočke L.) 8. februára 2011. Obsahom upovedomenia o začatí
exekučného konania č. EX 44/11 bolo okrem oznámenia o začatí exekúcie na návrh
oprávneného z 13. januára 2011 na vymoženie prednostnej pohľadávky v sume 785,60 €
a jej príslušenstva aj vyčíslenie trov exekúcie ku dňu vydania upovedomenia o začatí
exekúcie, a to v sume 114 €. Podľa § 201 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
233/1995 Z. z.“) súdny exekútor vyčíslil predbežnú výšku týchto trov, a to v sume 264 €,
a súčasne vyzval sťažovateľku, aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
uspokojila pohľadávku oprávneného v požadovanej sume, ako aj predbežné trovy exekúcie
vyčíslené súdnym exekútorom.
Sťažovateľka doručila súdnemu exekútorovi 8. februára 2011 námietky proti trovám
exekúcie a proti exekúcii samotnej, ktoré súdny exekútor doručil okresnému súdu
18. februára 2011 na účely rozhodnutia. Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľky
proti exekúcii uznesením č. k. 6 Er/73/2011-36 z 9. mája 2011 tak, že námietkam
sťažovateľky proti exekúcii nevyhovel a čiastočne vyhovel len jej námietkam proti trovám
exekúcie v časti náhrady hotových výdavkov a dane z pridanej hodnoty. Určil tiež
predbežné trovy súdneho exekútora v celkovej sume 96,31 €.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa odvolal súdny exekútor proti výroku
o trovách exekúcie a o určení predbežných trov exekúcie odvolaním doručeným okresnému
súdu 1. júna 2011 a sťažovateľka sa odvolala proti označenému uzneseniu okresného súdu
o jej námietkach proti exekúcii a proti trovám exekúcie odvolaním doručeným okresnému
súdu 2. júna 2011. Obidve odvolania boli po získaní príslušných vyjadrení predložené
krajskému súdu na rozhodnutie 28. júna 2011.
Krajský súd ako súd odvolací rozhodol uznesením č. k. 9 CoE/155/2011-74
z 30. júna 2011 o odvolaní sťažovateľky a o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 6 Er/73/2011-36 z 9. mája 2011 (ktorým okresný súd námietkam
sťažovateľky proti exekúcii nevyhovel, námietkam sťažovateľky proti trovám exekúcie
v časti náhrady hotových výdavkov a dani z pridanej hodnoty vyhovel a vo výroku, ktorým
určil súdnemu exekútorovi predbežné trovy exekučného konania v sume 96,31 €) tak, že ho
potvrdil. Označené uznesenie krajského súdu sťažovateľka napadla sťažnosťou na ústavnom
súde.
Napadnuté uznesenie krajského súdu po vrátení spisu okresnému súdu a po jeho
doručení nadobudlo právoplatnosť 26. septembra 2011. Okresnému súdu vrátil súdny
exekútor svojím podaním doručeným okresnému súdu 27. októbra 2011 poverenie
na vykonanie exekúcie v súlade s § 60 písm. e) zákona č. 233/1995 Z. z., pretože exekučné
konanie sa skončilo vymožením pohľadávky a trov exekúcie 17. októbra 2011.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka trvala na tom, aby sa konalo verejné ústne
pojednávanie, ústavný súd ho nariadil na 3. apríl 2012. Na tomto pojednávaní ospravedlnil
svoju neúčasť krajský súd. Za sťažovateľku sa na pojednávaní zúčastnil konateľ
sťažovateľky P. K. a na základe substitučnej plnej moci za advokátku JUDr. K. A. sa
zúčastnil advokát Mgr. R. R.
Na verejnom ústnom pojednávaní z výpovede konateľa sťažovateľky a zúčastneného
advokáta ústavný súd nezistil žiadne nové skutočnosti relevantné pre svoje rozhodnutie.
Právny zástupca sťažovateľky odôvodnil svoj návrh na konanie verejného ústneho
pojednávania z dôvodu „posilnenia preventívneho pôsobenia rozhodovacej činnosti
ústavného súdu vo vzťahu k porušiteľovi práv“, ako aj porovnateľnosťou a identickosťou
s vecou sp. zn. III. ÚS 52/09. Konateľ sťažovateľky poukázal na rozhodovaciu činnosť
všeobecných súdov v porovnateľných a identických veciach.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06) a zároveň by mali za následok porušenie
niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom
(opravnom) postupe všeobecných súdov.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (napr. I. ÚS 5/00, I. ÚS 164/04).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05).
Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne
znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže.
Súdny exekútor je totižto v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
(II. ÚS 272/08) štátom určená a splnomocnená osoba na výkon exekúcie, ktorá má v rámci
právomoci, ktorú vykonáva status verejného činiteľa (§ 5 zákona č. 233/1995 Z. z.).
Ústavný súd uvádza, že exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber
exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej
aktivite). V súlade s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že
v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky súdneho
exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré
súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate
monopolným postavením pri výkone exekúcie. Na uvedené je primeraným spôsobom
aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho
rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria
A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko
neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi
s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd
pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta.
Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení platnom (a účinnom)
do 31. decembra 2011 ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr,
ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok na náhradu trov
konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom [vyhláška Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“)] v rovnakom rozsahu
ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Exekútor však nemá právo na náhradu trov
konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie.
Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení zákona č. 348/2011 Z. z.
s účinnosťou od 1. januára 2012 do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie má
však exekútor nárok iba na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a nárok
na náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov.
Podľa § 196 zákona č. 233/1995 Z. z. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto
zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak
je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona (zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), zvyšuje sa jeho
odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. trovami exekúcie sú odmena exekútora,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).
Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,
rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 201 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. predbežné trovy exekúcie určuje
exekútor podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci
predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení
od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej
výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak
dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.
Podľa § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. základom na určenie odmeny súdneho
exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej
pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16).
Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. odmena súdneho exekútora je 20%
zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura.
Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. ak súdny exekútor upustí od vykonávania
exekúcie podľa § 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1.
Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. ustanovenia o náhrade hotových
výdavkov a o náhrade za stratu času pri výkone exekučnej činnosti tým nie sú dotknuté.
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. súdnemu exekútorovi patrí popri
odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním
exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné
a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Podľa § 22 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. cestovné náhrady sa poskytujú podľa
osobitného predpisu (týmto predpisom je zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách
v znení neskorších predpisov).
Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V súlade s už uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 9 CoE/155/2011 z 30. júna 2011, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného
súdu č. k. 6 Er 73/2011-36 z 9. mája 2011 vo výroku, ktorým okresný súd „námietkam
povinného proti exekúcii nevyhovel, námietkam povinného proti trovám exekúcie v časti
náhrady hotových výdavkov a dane z pridanej hodnoty vyhovel, a vo výroku, ktorým určil
súdnemu exekútorovi... predbežné trovy vo výške 96,31 €... V ostatnej časti, odvolaním
nenapadnutej, ktorým súd vo zvyšku námietkam proti trovám exekúcie nevyhovel“, ponechal
uznesenie okresného súdu nedotknuté.
Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na tomto mieste
na právne názory vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu
v spojení so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení uznesenia
okresného súdu č. k. 6 Er 73/2011-36 z 9. mája 2011 a až na tomto základe formuloval
svoje závery k ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia
okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:
«Súd preskúmaním listinných dôkazov konštatuje, že povinný vzniesol námietky proti
trovám exekúcie v zákonnej lehote. Upovedomenie o začatí exekúcie si prevzal dňa 07. 02.
2011, pričom námietky proti trovám exekúcie podal na poštovú prepravu v ten istý deň.
Exekučné konanie ako nútený výkon súdneho alebo iného rozhodnutia má za úlohu
zabezpečiť, aby sa oprávnený domohol priznaného práva v prípade, ak si povinný
dobrovoľne riadne a včas nesplní svoju povinnosť uloženú vykonateľným rozhodnutím.
Súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a súdny exekútor spolu s exekučným súdom musia
v konaní postupovať tak. aby nedošlo k zvýhodňovaniu jedného účastníka na úkor toho
druhého. Pokiaľ si povinný nesplní riadne a včas to. čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený sa môže domáhať svojich práv podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Sankciou
pre povinného je v tomto prípade to. že okrem vymáhanej pohľadávky musí uhradiť trovy
exekúcie.
Z upovedomenia o začatí exekúcie súd zistil, že súdny exekútor vyčíslil predbežné
trovy exekúcie vo výške 114.- Eur. z čoho odmena súdneho exekútora predstavuje sumu
70.- Eur, náhrada hotových výdavkov 16.- Eur a daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
19.- Eur. Povinný bol zároveň upozornený, že ak pohľadávku do 14 dní odo dňa doručenia
upovedomenia neuhradí, budú predbežné trovy exekútora predstavovať sumu 264.- Eur. ...
Povinný v tomto konaní námietky proti trovám exekúcie odôvodnil tým, že
na exekútorskom úrade sa vedú tri exekučné konania tých istých účastníkov. Spojením vecí
by tak holi náhrady hotových výdavkov v nižšej výške. V doplňovacom podaní povinný
zároveň vyjadril právny názor, že súdny exekútor má nárok na odmenu len v prípade, ak
úkonmi exekučnej činnosti reálne vymôže pohľadávku od povinného.
Platná právna úprava obsiahnutá vo vyhláške upravuje dva základné spôsoby
určovania sumy odmeny exekútora za výkon exekučnej činnosti. Prvým spôsobom je určenie
výšky odmeny percentom z vymoženej pohľadávky. Tento spôsob má zohľadňovať náročnosť
úkonov exekučnej činnosti, oceniť kvalifikovanosť a s tým súvisiacu zodpovednosť súdneho
exekútora za bezchybný postup pri vymáhaní pohľadávky. Na základe uvedeného tak prvý
spôsob upravuje priamu úmernosť vymoženej pohľadávky k výške odmeny súdneho
exekútora. Druhým základným spôsobom je určovanie odmeny paušálnou sumou za bližšie
špecifikované úkony exekučnej činnosti, ktoré sú taxatívne vymenované v ust. § 15 ods. 1
vyhlášky.
Exekučný poriadok v ust. § 201 ods. 1 pozná aj tzv. predbežné trovy exekúcie, ktoré
si exekútor určuje v upovedomení o začatí exekúcie. Pri ich vyčíslovaní je súdny exekútor
viazaný spomínaným ustanovením v spojení s § 5 vyhlášky. Pri výklade znenia týchto dvoch
právnych úprav je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v čase od začatia exekučného konania
do uplynutia lehoty na vznesenie námietok, nemôže reálne dôjsť k vymoženiu (nie
uhradeniu) ani len časti vymáhanej pohľadávky. Preto súdny exekútor logicky nemôže
vyčíslovať svoju odmenu z výšky ním vymoženej pohľadávky. Trovy exekúcie vyčíslené
v upovedomení o začatí exekúcie majú len predbežný charakter a práve zákonné
ustanovenie § 201 ods. 1 Exekučného poriadku má za cieľ motivovať povinného, aby
uhradil vymáhanú pohľadávku v lehote na vznesenie námietok proti exekúcii. V takom
prípade totiž patrí súdnemu exekútorovi odmena v rozsahu ako pri upustení od exekúcie, t.
j. vo výške 50 % z odmeny vypočítanej podľa § 5 ods. 1 vyhlášky. Naviac, Exekučný
poriadok ako všeobecný právny predpis má väčšiu právnu silu ako vyhláška, ktorou sa
vykonávajú niektoré jeho ustanovenia. Vyhlášku preto treba vykladať vo vzájomnej
súvislosti so zákonom. Pokiaľ zákon priznáva exekútorovi nárok na predbežnú odmenu vo
výške ako pri upustení od vykonania exekúcie, nemôže byť výkladom vykonávacieho
právneho predpisu k tomuto zákonu tento nárok obmedzený. Súd na základe vyššie
uvedeného preto nemohol akceptovať námietku povinného, že exekútor si môže v štádiu vy
číslovania predbežných trov exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie určiť odmenu
z výšky vymoženej pohľadávky.
Trovy exekúcie predstavujú okrem odmeny (v širšom význame slova) súdneho
exekútora za výkon exekučnej činnosti aj určitú sankciu pre povinného, ktorý si dobrovoľne,
včas a riadne nesplní svoju povinnosť uloženú exekučným titulom. Súdny exekútor má vždy
nárok na náhradu účelne vynaložených trov exekúcie. Tento nárok vzniká v zmysle právnej
5 úpravy okamihom získania poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 47 ods. 3
Exekučného poriadku nemá totiž súdny exekútor právo na náhradu trov konania za úkony,
ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor môže
začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, prelo je logické, že
exekútorovi vzniká nárok na náhradu trov až okamihom, od ktorého mohol reálne
zrealizovať úkony exekučnej činnosti smerujúce k vymoženiu pohľadávky. Prvým takýmto
úkonom, ktorý je zo zákona povinný súdny exekútor vykonať, je vydanie upovedomenia
o začatí exekúcie, v ktorom exekútor okrem upovedomenia povinného vyčísľuje aj
predbežné trovy exekúcie. Uvedený výklad nie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, na ktorý poukázal povinný v odôvodnení doplnenia námietok, nakoľko
Ústavný súd Slovenskej republiky ešte pred novelou Exekučného poriadku, zákonom č.
144/2010 Z. z., konštatoval, že súdny exekútor nemá právo na náhradu trov exekúcie v
prípade, ak nevykonal žiaden úkon bezprostredne smerujúci k vymoženiu pohľadávky,
pretože žiadny takýto úkon v dôsledku neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani
nebol oprávnený vykonať. Určujúcim pre vznik nároku súdneho exekútora na náhradu trov
exekúcie je preto aj podľa predmetného nálezu okamih udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie.
V predmetnej veci povinný uhradil vymáhanú pohľadávku mesiac potom, ako
nadobudol exekučný titul vykonateľnosť. Úhrada tejto pohľadávky zároveň prišla v čase.
keď už bolo začaté exekučné konanie. Pokiaľ by sa súd stotožnil s právnym názorom
povinného, že súdnemu exekútorovi nepatrí odmena ani náhrady hotových výdavkov
v prípade, ak si povinný splní svoju povinnosť do doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie, musel by ignorovať zákonné ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku. Zákon
v spomínanom ustanovení predpokladá situáciu, kedy dôjde k úhrade (nie k vymoženiu)
pohľadávky po začatí exekučného konania a skôr, ako povinnému uplynie lehota na podanie
námietok. V takom prípade zákon priznáva exekútorovi nárok na náhradu trov konania
v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Úprava obsiahnutá
v § 47 ods. 3 je v logickom súvise s úst. § 201 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdny exekútor
totiž v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie nemusí mať vedomosť o tom, že došlo
k úhrade vymáhanej pohľadávky, V obidvoch prípadoch zákonodarca vo vzťahu k trovám
exekúcie zvýhodňuje povinného v tom zmysle, že exekútorovi priznáva nárok na odmenu ako
v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Na základe vyššie uvedeného sa tak súd
nestotožnil s názorom povinného, že súdnemu exekútorovi nepatri odmena ani náhrady
hotových výdavkov. Povinný uhradil pohľadávku až po začatí exekučného konania, preto
musí znášať zákonné trovy exekúcie.
Z predloženého upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 04. 02. 2011 mal súd
za preukázané, že súdny exekútor vyčíslil predbežnú odmenu v súlade s citovanými
právnymi predpismi. Základ na určenie odmeny súdneho exekútora tvorila vymáhaná
pohľadávka po zákonom zaokrúhlení 786.- Eur. Súdnemu exekútorovi patrí odmena
vo výške 10 %, t. j. po zaokrúhlení 7.- Eur.
V čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie si môže súdny exekútor vyčísliť
náhradu hotových výdavkov len v rozsahu ich skutočnej výšky. Súdnemu exekútorovi tak
v rámci predbežných trov exekúcie vzniká popri odmene aj nárok na náhradu všetkých
hotových výdavkov, ktoré preukázateľne i účelne využil na výkon exekučnej činnosti
do vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Preskúmaním exekútorského spisu mal súd
preukázanú len výšku poštovného za doručovanie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zo dňa 19. 01. 2011 a upovedomenia o začatí exekúcie povinnému.
Súdny exekútor v záujme hospodárnosti konania doručoval tunajšiemu súdu žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jednou zásielkou v dvoch konaniach. Uvedenú
skutočnosť mal súd preukázanú z fotokópie doručenky nachádzajúcej sa v exekútorskom
spise. Na základe medeného súdnemu exekútorovi patrí v tomto konaní pomerná časť
poštovného vo výške 0.70 Eur (1.40 Eur/2). Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor doručoval
upovedomenie o začatí exekúcie prostredníctvom pošty iba povinnému. Podľa platnej Tarify
Slovenskej pošty. a. s. je od 01. 07. 2009 cena poštovného za poštovú zásielku na území
Slovenskej republiky odoslanú doporučene do vlastných rúk s opakovaným doručením 1.60
Eur. Iné hotové výdavky, ktoré by exekútorovi vznikli do času vydania upovedomenia
o začatí exekúcie súd preukázané nemal. Naviac, vyčíslená náhrada hotových výdavkov
v upovedomení je s poukazom na jej hodnotu 16.- Eur zrejme len paušálnym vyjadrením
náhrad. Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku však exekútorovi patrí len náhrada
výdavkov a náhrada za stratu času len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania
upovedomenia o začatí exekúcie. Na základe uvedeného súd vyhovel námietkam povinného
proti trovám exekúcie v časti náhrady hotových výdavkov.
Súd vyhovel námietkam proti exekúcii aj v časti DPH. Súdny exekútor v rozpore
s ust. § 196 Exekučného poriadku zahrnul do základu na výpočet dane aj hodnotu nim
vyčíslených náhrad hotových výdavkov. Trovami exekúcie sú podľa Exekučného poriadku
odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní
exekúcie. V prípade ak je exekútor platiteľom DPH, má nárok na zvýšenie jeho odmeny
o túto daň. Exekučný poriadok v spojení s vyhláškou sú jediné právne predpisy, ktoré
upravujú výšku trov súdneho exekútora. Preto ak zákon výslovne určuje, že súdnemu
exekútorovi sa o DPH zvyšuje iba jeho odmena, exekútor nemôže do základu na s v počet
DPH zahrnúť aj iné zložky, ktoré tvoria trovy exekúcie.
Pokiaľ ide o vyslovený názor povinného, že súdny exekútor mal spojiť exekúcie,
vedené v prospech rovnakého oprávneného a proti tomu istému povinnému, súd usádza, že
v tomto štádiu konania nie je dôvodný postup podľa §112 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“). Spojiť veci do jedného konania uznesením súdu je možné na podnet
súdneho exekútora až po uplynulí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii, resp.
po právoplatnosti rozhodnutia o nevyhovení námietkam. Námietky proti exekúcii sú
procesnou možnosťou, ktorou sa povinný bráni proti nedôvodnej exekúcii. Spojenie veci
predtým ako by bolo dôvodné predpokladať, že všetky konania, ktoré sa majú spojiť do
jedného, sú začaté dôvodne, by bolo vzhľadom na prípadné dôvodné námietky proti exekúcii
v jednom z týchto konaní, nehospodárne a neúčelné, Naviac, exekučné konanie sa riadi
dispozičnou zásadou, preto je len na oprávnenom, či si bude svoju pohľadávku priznanú
rôznymi exekučnými titulmi vymáhať v jednom, alebo vo viacerých konaniach. Uvedený
výklad nie je ani na ujmu práv povinného v exekučnom konaní, nakoľko zákon mu umožňuje
vzniesť námietky proti trovám exekúcie.
Na základe vyššie uvedeného súd vyhovel námietkam povinného proti trovám
exekúcie a z dôvodu právnej istoty výrokom určil výšku predbežných trov exekúcie súdneho
exekútora.»
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 9 CoE 155/2011-74 z 30. júna 2011
okrem iného uviedol:
„Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu udelením poverenia... zo dňa 26. 1. 2011,
po získaní ktorého vydal upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému vzniesol námietky
povinný dôvodiac, že súdny exekútor má nárok na odmenu len v prípade, ak úkonmi
exekučnej činnosti reálne od neho túto pohľadávku vymôže...“
Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu krajský súd ďalej
uviedol:
„Vychádzajúc z týchto skutočností prvostupňový súd postupoval správne, keď
rozhodoval o námietkach povinného, ako aj náhrade trov exekúcie. Ako správne konštatuje
prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia medzi účastníkmi nebolo sporné, že
povinný si svoju povinnosť v celom rozsahu a v lehote, ktorá mu bola uložená v exekučnom
titule, nesplnil. Na základe uvedeného, i napriek tomu, že povinný svoju pohľadávku voči
oprávnenému uhradil až po začatí exekučného konania, podal súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie.
Čo sa týka trov exekúcie ako aj predbežných trov exekúcie postupoval prvostupňový
súd pri ich priznaní a vyčíslení v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku,
resp. vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktorá
upravuje výpočet trov súdneho exekútora, ktoré si určuje v upovedomení o začatí exekúcie.
Pri ich vyčíslení je viazaný spomenutými ustanoveniami v spojení s § 5 vyhlášky. Preto je
potrebné zohľadniť skutočnosť, že v čase od začatia exekučného konania do uplynutia
lehoty na vznesenie námietok, nemôže dôjsť k vymoženiu ani len časti vymáhanej
pohľadávky, a tak nemôže logicky vyčísľovať svoju odmenu z výšky ním vymoženej
pohľadávky. Trovy exekúcie vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie majú len predbežný
charakter a práve zákonné ustanovenie § 201 ods. 1 Exekučného poriadku má motivovať
povinného k úhrade tejto pohľadávky, a to v lehote na vznesenie námietok proti exekúcii. V
takomto prípade patrí súdnemu exekútorovi odmena v rozsahu ako pri upustení od exekúcie,
t. j. vo výške 50 % z odmeny vypočítanej podľa ust. § 5 ods. 1 vyhlášky. V predmetnej veci
povinný síce vymáhanú pohľadávku uhradil mesiac po nadobudnutí vykonateľnosti
exekučného titulu, pričom úhrada tejto pohľadávky prišla v čase, keď už exekučné konanie
bolo začaté, a tak musel znášať zákonné trovy exekúcie. Pokiaľ ide o náhradu hotových
výdavkov a daň z pridanej hodnoty je potrebné uviesť, že súdny exekútor v čase vydania
upovedomenia o začatí konania si môže vyčísliť náhradu hotových výdavkov len v rozsahu
ich skutočnej výšky. Preskúmaním spisu mal súd len za preukázanú výšku poštovného za
doručovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a upovedomenia o začatí
exekúcie, a tak mu patrí pomerná časť poštovného vo výške 0,70 eur (1,40 eur /2). Do
základu na výpočet dane súdny exekútor v rozpore s ust. § 196 Exekučného poriadku
zahrnul aj hodnotu ním vyčíslených náhrad hotových výdavkov, nakoľko zákon výslovne
určuje, že súdnemu exekútorovi sa o DPH zvyšuje iba jeho odmena, a tak nemôže ísť aj o
zložky, ktoré tvoria trovy exekúcie.
S prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia ako aj na uvedené skutočnosti sa
odvolací súd stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu a napadnuté uznesenie
ako vecne správne potvrdil.“
Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu v spojení so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu (č. k. 6 Er
73/2011-36 z 9. mája 2011) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s
ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by
mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia krajského súdu v
súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy [V tejto súvislosti ústavný
súd poukazuje na to, že Európsky súd pre ľudské práva však zásadne neskúma, či sú dôvody
uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A,
č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,
Recueil I/1996, s. 29), pokiaľ nesignalizujú porušenie niektorého z práv garantových
dohovorom]. Je preto vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby
chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je
arbitrárny (IV. ÚS 17/2012).
Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory krajského súdu
vychádzajúce zo skutkových zistení a právnych názorov vyjadrených v jeho uznesení
sp. zn. 9 CoE/155/2010 z 30. júna 2011, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru
ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva
z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť
prvostupňového uznesenia a druhostupňového uznesenia (II. ÚS 78/05) nezakladá dôvod
na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, a to
predovšetkým na už zdôraznený právny záver okresného súdu v jej veci.
Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo
vnútorne protirečivé, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu
sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu čiastočne
nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základného práva
garantovaného ústavou ani s porušením práva garantovaného dohovorom. Ústavný súd už
pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že k porušeniu ústavou garantovaných práv totiž
nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní
svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho
doterajšej judikatúry, podľa ktorého „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,
v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť
k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 156/2011).
Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu preto ústavný
súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,
ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
udržateľné. Navyše, obsahom označených uznesení okresného súdu a krajského súdu je
rozhodovanie o predbežných trovách exekúcie podľa § 201 zákona č. 233/1995 Z. z., t. j.
v exekučnom konaní.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s namietaným uznesením
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Pokiaľ sťažovateľka porovnáva skutkový stav a v nadväznosti na to právny stav,
na ktorom je založený právny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho náleze č. k. III. ÚS
52/09-35 zo 16. júna 2009, ústavný súd uvádza, že nejde o identickú, a teda porovnateľnú
situáciu, pretože v označenom náleze ústavného súdu išlo o určenie „konečných“ (t. j. nie
predbežných trov exekučného konania podľa § 201 zákona č. 233/1995 Z. z.) trov
exekučného konania, pohľadávka oprávneného voči povinnému bola zaplatená v posledný
deň lehoty na plnenie a návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v deň zaplatenia
požadovanej pohľadávky, pričom vyčíslenie trov exekúcie je založené na tom, že súdny
exekútor upustil od vykonania exekúcie na základe oznámenia o splnení povinnosti
povinného ešte predtým, ako mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie v danej
veci.
V prípade sťažovateľky ide o vyčíslenie predbežných trov exekučného konania,
návrh na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného bol podaný po uplynutí lehoty
na zaplatenie pohľadávky, na základe návrhu na vykonanie exekúcie požiadal súdny
exekútor o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sťažovateľka zaplatila dlžnú
pohľadávku v deň vydania poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, pričom
je však zrejmé, že sťažovateľka (ani oprávnený) o tejto skutočnosti súdneho exekútora
neinformovali, súdny exekútor v nadväznosti na udelené poverenie na vykonanie exekúcie
vydal upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom vyčíslil aj predbežné trovy konania.
Pri vyčíslení predbežných trov konania exekúcie vrátane odmeny súdneho
exekútora vychádzali všeobecné súdy v prípade sťažovateľky z § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. a z právnej konštrukcie založenej na fikcii upustenia od
vykonania exekúcie v súlade s § 201 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., podľa ktorého
„v rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri
upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich
skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného
upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich
výšku.“.
Pri vyčíslení odmeny súdneho exekútora vo veci sp. zn. III. ÚS 52/09 vychádzal
príslušný okresný súd okrem § 5 ods. 1 aj z § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., hoci
súdny exekútor ešte nemal udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Znamená to, že
ústavný súd nespochybňuje, že by nemala byť priznaná odmena súdnemu exekútorovi podľa
§ 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v prípade, keď „nevykonal žiaden úkon bezprostredne
smerujúci k vymoženiu pohľadávky sťažovateľa, pretože žiaden takýto úkon v dôsledku
neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať“ (č. k. III. ÚS
52/09-35, s. 18) za právneho stavu, aký platil v čase rozhodovania okresného súdu (do 31.
decembra 2011), keď vtedy platný a účinný § 47 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. explicitne
vylučoval právo súdneho exekútora na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykonal do
doručenia poverenia na vykonanie exekúcie (s účinnosťou od 1. januára má exekútor nárok
na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a na náhradu účelne vynaložených
hotových výdavkov).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skutočnosti konštatuje, že krajský súd svojím
uznesením sp. zn. 9 CoE 155/2011 z 30. júna 2011 neporušil základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje aj na to, že v zmysle kritérií ustanovených v § 238 ods. 5
OSP je všeobecnými súdmi určená suma predbežných trov konania v danej veci bagateľnou
sumou, aj keď nejde o prípad spadajúci pod preskúmanie napadnutého rozhodnutia
na základe mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania. Napriek uvedenému, že
§ 238 ods. 5 OSP sa vzťahuje len na vylúčenie bagateľných vecí na prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného
prostriedku, a to dovolania, podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti treba
poznamenať, že nekorešponduje so subsidiárnou právomocou ústavného súdu ustanovenou
v čl. 127 ods. 1 ústavy pripustiť, aby prieskum rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska
namietaného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľov bol automaticky presunutý
do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, I. ÚS 80/2012) len z toho
dôvodu, že je vylúčený z prieskumu z dôvodu bagateľnosti veci definovanej limitom
peňažnej sumy v systéme všeobecných súdov.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2012