Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 15/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 3. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. K.

A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Žiline č. k. -74 z 30. júna 2011 za účasti Krajského súdu v Žiline takto

rozhodol:

Základné právo obchodnej spoločnosti M., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline č. k. -74 z 30. júna 2011 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. -36 z 9. mája 2011 a

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -74 z 30.

júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Exekučné konanie začalo na základe návrhu oprávneného, SP (S. so sídlom v B.,

pobočka L., pozn.) zo dňa 13. 1. 2011. Súdny exekútor... požiadal príslušný Okresný súd

Liptovský Mikuláš o poverenie na vykonanie exekúcie dňa 19. 1. 2011. Okresný súd... vydal

súdnemu exekútorovi... poverenie na vykonanie exekúcie dňa 26. 1. 2011.

Sťažovateľovi bolo dňa 7. 2. 2011 doručené upovedomenie o začatí exekúcie... na

základe vykonateľného exekučného titulu... ktorý vydala SP dňa 15. 10. 2010, a ktorý sa stal

vykonateľným dňa 22. 11. 2010, ktorým sa ukladá povinnému zaplatiť pohľadávku

785,60 EUR oprávnenému.

Sťažovateľ... podal dňa 7. 2. 2011 námietky proti exekúcii... ako takej a proti trovám

exekúcie. ...

Sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní nenamieta existenciu nároku

oprávneného ako takého, ktorý dobrovoľne, aj keď oneskorene, sám vyplatil na účet

oprávneného, SP, ale namieta samotný výkon exekúcie a trovy exekučného konania, ktoré si

uplatnil súdny exekútor... za výkon exekučnej činnosti. ...

Sťažovateľ namieta skutočnosť, že súdny exekútor... si zahrnul do trov exekúcie

okrem náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času aj odmenu súdneho exekútora

za vykonanie exekúcie a daň z pridanej hodnoty na náklady hotových výdavkov súdneho

exekútora za vykonanie exekúcie. Považujeme túto skutočnosť za protiprávnu, keďže

k výkonu exekúcie nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože do doby pokiaľ exekútor nemá

poverenie na výkon exekúcie nemôže ani vykonávať žiadne úkony s ňou súvisiace, a tým

pádom nemá ani nárok na odmenu za výkon exekúcie, pretože žiadne úkony nevykonal.

Jediné čo prichádza do úvahy je to, aby si súdny exekútor uplatnil náhradu hotových

výdavkov a náhradu za stratu času. ktoré mal v súvislosti so žiadosťou na Okresný súd

v Liptovskom Mikuláši o poverenie na vykonanie exekúcie.“

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal a rozhodnutie prvostupňového súdu

v napadnutých častiach ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil. Podľa sťažovateľky sa uvedený súd pritom nezaoberal

spornou otázkou, prečo by mal povinný znášať trovy exekúcie v podobe odmeny súdneho

exekútora za vykonanú exekúciu, keď k nijakému výkonu z jeho strany nedošlo, keďže na

nijaký výkon ani nebol oprávnený (nemal dovtedy poverenie). Sťažovateľka teda popiera

nárok exekútora na odmenu za výkon exekúcie, ktorý mu priznal okresný súd, ako aj

krajský súd.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa M., s. r. o.,.. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) uznesením Krajského súdu

v Žiline pod sp. zn. zo dňa 30. júna 2011 a uznesením Okresného súdu

Liptovský Mikuláš pod sp. zn. -36 zo dňa 9. 5. 2011 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. zo dňa 30. júna 2011

a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn. -36 zo dňa 9. 5.

2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume

314,18 Eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. K. A., K. do pätnástich dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní uznesením č. k. -18

z 12. januára 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietajúcej

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2011.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 17. januára 2012 predsedu

krajského súdu vyzval, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň

ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti sťažovateľky. Predseda krajského súdu zaslal

ústavnému súdu vyjadrenie z 1. februára 2012 (doručené ústavnému súdu 3. februára 2012,

sp. zn. Spr 53/2012), v ktorom uviedol, že predkladá vyjadrenie predsedu senátu krajského

súdu vrátane vyhlásenia k otázke súhlasu s upustením od ústneho pojednávania. Vyhlásenie

obsahovalo toto stanovisko:

„Ako vyplynulo z priebehu konania, povinný uhradil vymáhanú pohľadávku po

nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu, a preto sa odvolací súd, pokiaľ išlo o úhradu

trov exekúcie, stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu tak, ako to odôvodnil

prvostupňový súd na č. l. 5, 6 napadnutého rozhodnutia.“

Súčasne predseda senátu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie krajského súdu podaním zo 14. februára 2012

(doručeným ústavnému súdu 14. februára 2012), v ktorom okrem iného uviedla:

«Dňa 03. 02. 2012 podal Krajský súd v Žiline prostredníctvom svojho predsedu,

JUDr. R. U., vyjadrenie k nášmu návrhu vo vyššie uvedenej veci.

K danému návrhu sa dňa 31. 01. 2012 vyjadril predseda senátu, JUDr. J. B., ktorý

bol v danej veci aj sudcom/spravodajcom. Vo svojom vyjadrení iba skonštatoval, že

odvolací súd, pokiaľ išlo o úhradu trov exekúcie, sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového

súdu tak, ako to odôvodnil prvostupňový súd na č. l. 5 a 6 napadnutého rozhodnutia.

K uvedenému ešte predseda Krajského súdu Žilina doplnil, že v predmetnej

záležitosti sa jedná takmer výlučne o bezprostredné právne posúdenie záverov súdu

druhého stupňa, a preto „nie je dobre možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie

(prostredníctvom jeho predsedu) zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné

stanovisko.“

Máme za to, že tak ako tomu bolo v odvolacom konaní pred Krajským súdom Žilina,

ktorý svojím uznesením pod sp. zn. zo dňa 30. 6. 2011 ako súd odvolací,

preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. (ďalej

„“) a bez nariadenia pojednávania podľa rozhodnutie

prvostupňového súdu v napadnutých častiach ako vecne správne podľa

potvrdil, tak aj vo svojom vyjadrení k nášmu návrhu iba stroho skonštatoval, že

s rozhodnutím prvostupňového súdu sa stotožňuje tak, ako to odôvodnil prvostupňový súd

na č. l. 5 a 6 napadnutého rozhodnutia. Vôbec sa pritom nezaoberal už niekoľkokrát

nastolenou právnou otázkou, prečo by mal povinný znášať trovy exekúcie v podobe odmeny

súdneho exekútora JUDr. Mgr. V. Z. za vykonanú exekúciu, keď ku žiadnemu výkonu z jeho

strany nedošlo, pretože na žiaden výkon nebol ani oprávnený, keďže nedisponoval do tej

doby poverením súdu na vykonanie predmetnej exekúcie.

Zo skutočností uvedených v podanom návrhu sťažovateľa vyplýva, že súdny exekútor

do doby, keď sťažovateľ splnil svoj záväzok voči oprávnenému, nedisponoval žiadnym

poverením súdu na vykonanie exekúcie, a preto nemohol žiadne úkony v predmetnej

exekúcii ani vykonávať.

Sťažovateľ namieta skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. Mgr. V. Z. si zahrnul do

trov exekúcie okrem náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času aj odmenu

súdneho exekútora za vykonanie exekúcie a daň z pridanej hodnoty na náklady hotových

výdavkov súdneho exekútora za vykonanie exekúcie. Považujeme túto skutočnosť za

protiprávnu, keďže k výkonu exekúcie nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože do doby pokiaľ

exekútor nemá poverenie na výkon exekúcie, nemôže ani vykonávať žiadne úkony s ňou

súvisiace, a tým pádom nemá ani nárok na odmenu za výkon exekúcie, pretože žiadne úkony

nevykonal. Jediné čo prichádza do úvahy je to, aby si súdny exekútor uplatnil náhradu

hotových výdavkov a náhradu za stratu času, ktoré mal v súvislosti so žiadosťou na Okresný

súd v Liptovskom Mikuláši o poverenie na vykonanie exekúcie.

Na uvedené skutočnosti reagoval aj Okresný súd Liptovský Mikuláš vo svojom

uznesení pod sp. zn. zo dňa 9. 5. 2011, keď na strane 5, posledný odsek,

vyslovil názor, že: „Súdny exekútor má vždy nárok na náhradu účelne vynaložených trov

exekúcie. Tento nárok vzniká v zmysle právnej úpravy okamihom získania poverenia

na vykonanie exekúcie. Podľa § 47 ods. 3 EP nemá totiž súdny exekútor právo na náhradu

trov konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej

vykonanie, preto je logické, že exekútorovi vzniká nárok na náhradu trov až okamihom,

od ktorého mohol reálne zrealizovať úkony exekučnej činnosti smerujúce k vymoženiu

pohľadávky.

Okresný súd Liptovský Mikuláš v uvedenom uznesení potvrdil aj ďalšie skutočnosti,

na ktoré sa sťažovateľ odvolával, a ktoré preukázal aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej

republiky pod sp. zn. zo 16. júna 2009, keď na strane 6 vyslovil názor, že:

„Uvedený výklad nie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý

poukázal povinný v odôvodnení doplnenia námietok, nakoľko Ústavný súd Slovenskej

republiky ešte pred novelou Exekučného poriadku, , konštatoval,

že súdny exekútor nemá právo na náhradu trov exekúcie v prípade, ak nevykonal žiaden

úkon bezprostredne smerujúci k vymoženiu pohľadávky, pretože žiadny takýto úkon

v dôsledku neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať.

Určujúcim pre vznik nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie je preto aj podľa

predmetného nálezu okamih udelenia poverenia na vykonanie exekúcie.“

Je až zarážajúce, že Okresný súd Liptovsky Mikuláš vo svojom uznesení po tom, ako

na strane 5 a 6 konštatoval vyššie uvedené skutočnosti, tieto následne vyvracia v ďalšom

odseku, keď uviedol že: „Pokiaľ by sa súd stotožnil s právnym názorom povinného, že

súdnemu exekútorovi nepatri odmena ani náhrady hotových výdavkov v prípade, ak si

povinný splní svoju povinnosť do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, musel by

ignorovať zákonné ustanovenie § 47 ods. 3 EP. Zákon v spomínanom ustanovení

predpokladá situáciu, kedy dôjde k úhrade (nie k vymoženiu) pohľadávky po začatí

exekučného konania a skôr, ako povinnému uplynie lehota na podanie námietok.“

Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ nepopiera, že súdny exekútor JUDr. Mgr. V.

Z. má nárok na trovy exekučného konania týkajúce sa náhrady hotových výdavkov, ale

popiera jeho nárok na odmenu za výkon exekúcie, ktorý mu bol priznaný tak prvostupňovým

súdom ako aj odvolacím súdom, pretože sa tak prvostupňový, ako i odvolací súd

nezaoberali právnou otázkou odôvodnenosti takéhoto nároku súdneho exekútora na odmenu

za výkon exekúcie, ktorá v konečnom dôsledku ani neprebiehala a počas ktorej k žiadnym

úkonom exekútora ani nedošlo, na základe čoho došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z vyššie uvedeného máme za to, že Krajský súd Žilina sa vo svojom uznesení, ako aj

vo svojom vyjadrení k návrhu vo vyššie uvedenej veci nedostatočne vysporiadal s tvrdenými

skutočnosťami sťažovateľa, ale iba stroho konštatuje, že sa stotožňuje s rozhodnutím

prvostupňového súdu tak, ako to prvostupňový súd odôvodnil na č. l. 5 a 6 napadnutého

rozhodnutia. Navyše považujeme za zarážajúce, že Krajský súd Žilina (prostredníctvom

svojho predsedu) vo svojom vyjadrení skonštatuje, že „nie je možné zo strany krajského

súdu ako inštitúcie zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné stanovisko.“ Ako

môže súd v odvolacej inštancii dospieť k záveru, že nie je možné zaujať v konkrétnostiach

tak súhlasné, ako ani odlišné stanovisko? ...

Na základe Vašej žiadosti o vyjadrenie sa ku skutočnosti, aby podľa § 30 ods. 2 zák.

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd Slovenskej republiky

upustil od ústneho pojednávania o priatom návrhu uvádzame, že s upustením od ústneho

pojednávania nesúhlasíme a žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej

veci nariadil ústne pojednávanie.»

Ústavný súd z vyžiadaného spisu sp. zn. zistil porovnateľné

skutočnosti, ako boli uvedené v sťažnosti, predovšetkým to, že návrh na vykonanie exekúcie

podal oprávnený (S., pobočka L.), ktorý doručil súdnemu exekútorovi 19. januára 2011.

Súdny exekútor doručil okresnému súdu 24. januára 2011 žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie č. 700-1910852310-GC04/10, na základe ktorej okresný súd poverením

č. 5505 029851* z 26. januára 2011 doručeným mu 3. februára 2011 poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie. Na základe uvedeného poverenia súdny exekútor

upovedomil sťažovateľku o začatí exekúcie, ktoré jej bolo doručené 7. februára 2011

a oprávnenému (S., pobočke L.) 8. februára 2011. Obsahom upovedomenia o začatí

exekučného konania č. EX 44/11 bolo okrem oznámenia o začatí exekúcie na návrh

oprávneného z 13. januára 2011 na vymoženie prednostnej pohľadávky v sume 785,60 €

a jej príslušenstva aj vyčíslenie trov exekúcie ku dňu vydania upovedomenia o začatí

exekúcie, a to v sume 114 €. Podľa § 201 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o

zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

“) súdny exekútor vyčíslil predbežnú výšku týchto trov, a to v sume 264 €,

a súčasne vyzval sťažovateľku, aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

uspokojila pohľadávku oprávneného v požadovanej sume, ako aj predbežné trovy exekúcie

vyčíslené súdnym exekútorom.

Sťažovateľka doručila súdnemu exekútorovi 8. februára 2011 námietky proti trovám

exekúcie a proti exekúcii samotnej, ktoré súdny exekútor doručil okresnému súdu

18. februára 2011 na účely rozhodnutia. Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľky

proti exekúcii uznesením č. k. -36 z 9. mája 2011 tak, že námietkam

sťažovateľky proti exekúcii nevyhovel a čiastočne vyhovel len jej námietkam proti trovám

exekúcie v časti náhrady hotových výdavkov a dane z pridanej hodnoty. Určil tiež

predbežné trovy súdneho exekútora v celkovej sume 96,31 €.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa odvolal súdny exekútor proti výroku

o trovách exekúcie a o určení predbežných trov exekúcie odvolaním doručeným okresnému

súdu 1. júna 2011 a sťažovateľka sa odvolala proti označenému uzneseniu okresného súdu

o jej námietkach proti exekúcii a proti trovám exekúcie odvolaním doručeným okresnému

súdu 2. júna 2011. Obidve odvolania boli po získaní príslušných vyjadrení predložené

krajskému súdu na rozhodnutie 28. júna 2011.

Krajský súd ako súd odvolací rozhodol uznesením č. k. -74

z 30. júna 2011 o odvolaní sťažovateľky a o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -36 z 9. mája 2011 (ktorým okresný súd námietkam

sťažovateľky proti exekúcii nevyhovel, námietkam sťažovateľky proti trovám exekúcie

v časti náhrady hotových výdavkov a dani z pridanej hodnoty vyhovel a vo výroku, ktorým

určil súdnemu exekútorovi predbežné trovy exekučného konania v sume 96,31 €) tak, že ho

potvrdil. Označené uznesenie krajského súdu sťažovateľka napadla sťažnosťou na ústavnom

súde.

Napadnuté uznesenie krajského súdu po vrátení spisu okresnému súdu a po jeho

doručení nadobudlo právoplatnosť 26. septembra 2011. Okresnému súdu vrátil súdny

exekútor svojím podaním doručeným okresnému súdu 27. októbra 2011 poverenie

na vykonanie exekúcie v súlade s , pretože exekučné

konanie sa skončilo vymožením pohľadávky a trov exekúcie 17. októbra 2011.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka trvala na tom, aby sa konalo verejné ústne

pojednávanie, ústavný súd ho nariadil na 3. apríl 2012. Na tomto pojednávaní ospravedlnil

svoju neúčasť krajský súd. Za sťažovateľku sa na pojednávaní zúčastnil konateľ

sťažovateľky P. K. a na základe substitučnej plnej moci za advokátku JUDr. K. A. sa

zúčastnil advokát Mgr. R. R.

Na verejnom ústnom pojednávaní z výpovede konateľa sťažovateľky a zúčastneného

advokáta ústavný súd nezistil žiadne nové skutočnosti relevantné pre svoje rozhodnutie.

Právny zástupca sťažovateľky odôvodnil svoj návrh na konanie verejného ústneho

pojednávania z dôvodu „posilnenia preventívneho pôsobenia rozhodovacej činnosti

ústavného súdu vo vzťahu k porušiteľovi práv“, ako aj porovnateľnosťou a identickosťou

s vecou sp. zn. . Konateľ sťažovateľky poukázal na rozhodovaciu činnosť

všeobecných súdov v porovnateľných a identických veciach.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ) a zároveň by mali za následok porušenie

niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom

(opravnom) postupe všeobecných súdov.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(napr. , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. ).

Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne

znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže.

Súdny exekútor je totižto v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

() štátom určená a splnomocnená osoba na výkon exekúcie, ktorá má v rámci

právomoci, ktorú vykonáva status verejného činiteľa ( ).

Ústavný súd uvádza, že exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber

exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej

aktivite). V súlade s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že

v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky súdneho

exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré

súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate

monopolným postavením pri výkone exekúcie. Na uvedené je primeraným spôsobom

aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho

rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria

A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko

neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi

s výkonom tejto profesie (m. m. ), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd

pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta.

Podľa v znení platnom (a účinnom)

do 31. decembra 2011 ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr,

ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok na náhradu trov

konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom [vyhláška Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] v rovnakom rozsahu

ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Exekútor však nemá právo na náhradu trov

konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie.

Podľa v znení

s účinnosťou od 1. januára 2012 do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie má

však exekútor nárok iba na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a nárok

na náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov.

Podľa za výkon exekučnej činnosti podľa tohto

zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak

je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona (zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), zvyšuje sa jeho

odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

Podľa náklady podľa uhrádza povinný.

Podľa trovami exekúcie sú odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,

rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa predbežné trovy exekúcie určuje

exekútor podľa vyhlášky č. v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci

predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení

od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej

výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak

dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

Podľa ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa vyhlášky č. základom na určenie odmeny súdneho

exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej

pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16).

Podľa vyhlášky č. odmena súdneho exekútora je 20%

zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura.

Podľa vyhlášky č. ak súdny exekútor upustí od vykonávania

exekúcie podľa § 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1.

Podľa vyhlášky č. ustanovenia o náhrade hotových

výdavkov a o náhrade za stratu času pri výkone exekučnej činnosti tým nie sú dotknuté.

Podľa vyhlášky č. súdnemu exekútorovi patrí popri

odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním

exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné

a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Podľa vyhlášky č. cestovné náhrady sa poskytujú podľa

osobitného predpisu (týmto predpisom je o cestovných náhradách

v znení neskorších predpisov).

Podľa súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. júna 2011, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. -36 z 9. mája 2011 vo výroku, ktorým okresný súd „námietkam

povinného proti exekúcii nevyhovel, námietkam povinného proti trovám exekúcie v časti

náhrady hotových výdavkov a dane z pridanej hodnoty vyhovel, a vo výroku, ktorým určil

súdnemu exekútorovi... predbežné trovy vo výške 96,31 €... V ostatnej časti, odvolaním

nenapadnutej, ktorým súd vo zvyšku námietkam proti trovám exekúcie nevyhovel“, ponechal

uznesenie okresného súdu nedotknuté.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na tomto mieste

na právne názory vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu

v spojení so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení uznesenia

okresného súdu č. k. -36 z 9. mája 2011 a až na tomto základe formuloval

svoje závery k ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

«Súd preskúmaním listinných dôkazov konštatuje, že povinný vzniesol námietky proti

trovám exekúcie v zákonnej lehote. Upovedomenie o začatí exekúcie si prevzal dňa 07. 02.

2011, pričom námietky proti trovám exekúcie podal na poštovú prepravu v ten istý deň.

Exekučné konanie ako nútený výkon súdneho alebo iného rozhodnutia má za úlohu

zabezpečiť, aby sa oprávnený domohol priznaného práva v prípade, ak si povinný

dobrovoľne riadne a včas nesplní svoju povinnosť uloženú vykonateľným rozhodnutím.

Súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46

ods. 1 a súdny exekútor spolu s exekučným súdom musia

v konaní postupovať tak. aby nedošlo k zvýhodňovaniu jedného účastníka na úkor toho

druhého. Pokiaľ si povinný nesplní riadne a včas to. čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený sa môže domáhať svojich práv podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Sankciou

pre povinného je v tomto prípade to. že okrem vymáhanej pohľadávky musí uhradiť trovy

exekúcie.

Z upovedomenia o začatí exekúcie súd zistil, že súdny exekútor vyčíslil predbežné

trovy exekúcie vo výške 114.- Eur. z čoho odmena súdneho exekútora predstavuje sumu

70.- Eur, náhrada hotových výdavkov 16.- Eur a daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)

19.- Eur. Povinný bol zároveň upozornený, že ak pohľadávku do 14 dní odo dňa doručenia

upovedomenia neuhradí, budú predbežné trovy exekútora predstavovať sumu 264.- Eur. ...

Povinný v tomto konaní námietky proti trovám exekúcie odôvodnil tým, že

na exekútorskom úrade sa vedú tri exekučné konania tých istých účastníkov. Spojením vecí

by tak holi náhrady hotových výdavkov v nižšej výške. V doplňovacom podaní povinný

zároveň vyjadril právny názor, že súdny exekútor má nárok na odmenu len v prípade, ak

úkonmi exekučnej činnosti reálne vymôže pohľadávku od povinného.

Platná právna úprava obsiahnutá vo vyhláške upravuje dva základné spôsoby

určovania sumy odmeny exekútora za výkon exekučnej činnosti. Prvým spôsobom je určenie

výšky odmeny percentom z vymoženej pohľadávky. Tento spôsob má zohľadňovať náročnosť

úkonov exekučnej činnosti, oceniť kvalifikovanosť a s tým súvisiacu zodpovednosť súdneho

exekútora za bezchybný postup pri vymáhaní pohľadávky. Na základe uvedeného tak prvý

spôsob upravuje priamu úmernosť vymoženej pohľadávky k výške odmeny súdneho

exekútora. Druhým základným spôsobom je určovanie odmeny paušálnou sumou za bližšie

špecifikované úkony exekučnej činnosti, ktoré sú taxatívne vymenované v ust. § 15 ods. 1

vyhlášky.

Exekučný poriadok v ust. § 201 ods. 1 pozná aj tzv. predbežné trovy exekúcie, ktoré

si exekútor určuje v upovedomení o začatí exekúcie. Pri ich vyčíslovaní je súdny exekútor

viazaný spomínaným ustanovením v spojení s § 5 vyhlášky. Pri výklade znenia týchto dvoch

právnych úprav je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v čase od začatia exekučného konania

do uplynutia lehoty na vznesenie námietok, nemôže reálne dôjsť k vymoženiu (nie

uhradeniu) ani len časti vymáhanej pohľadávky. Preto súdny exekútor logicky nemôže

vyčíslovať svoju odmenu z výšky ním vymoženej pohľadávky. Trovy exekúcie vyčíslené

v upovedomení o začatí exekúcie majú len predbežný charakter a práve zákonné

ustanovenie § 201 ods. 1 Exekučného poriadku má za cieľ motivovať povinného, aby

uhradil vymáhanú pohľadávku v lehote na vznesenie námietok proti exekúcii. V takom

prípade totiž patrí súdnemu exekútorovi odmena v rozsahu ako pri upustení od exekúcie, t.

j. vo výške 50 % z odmeny vypočítanej podľa § 5 ods. 1 vyhlášky. Naviac, Exekučný

poriadok ako všeobecný právny predpis má väčšiu právnu silu ako vyhláška, ktorou sa

vykonávajú niektoré jeho ustanovenia. Vyhlášku preto treba vykladať vo vzájomnej

súvislosti so zákonom. Pokiaľ zákon priznáva exekútorovi nárok na predbežnú odmenu vo

výške ako pri upustení od vykonania exekúcie, nemôže byť výkladom vykonávacieho

právneho predpisu k tomuto zákonu tento nárok obmedzený. Súd na základe vyššie

uvedeného preto nemohol akceptovať námietku povinného, že exekútor si môže v štádiu vy

číslovania predbežných trov exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie určiť odmenu

z výšky vymoženej pohľadávky.

Trovy exekúcie predstavujú okrem odmeny (v širšom význame slova) súdneho

exekútora za výkon exekučnej činnosti aj určitú sankciu pre povinného, ktorý si dobrovoľne,

včas a riadne nesplní svoju povinnosť uloženú exekučným titulom. Súdny exekútor má vždy

nárok na náhradu účelne vynaložených trov exekúcie. Tento nárok vzniká v zmysle právnej

5 úpravy okamihom získania poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 47 ods. 3

Exekučného poriadku nemá totiž súdny exekútor právo na náhradu trov konania za úkony,

ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor môže

začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, prelo je logické, že

exekútorovi vzniká nárok na náhradu trov až okamihom, od ktorého mohol reálne

zrealizovať úkony exekučnej činnosti smerujúce k vymoženiu pohľadávky. Prvým takýmto

úkonom, ktorý je zo zákona povinný súdny exekútor vykonať, je vydanie upovedomenia

o začatí exekúcie, v ktorom exekútor okrem upovedomenia povinného vyčísľuje aj

predbežné trovy exekúcie. Uvedený výklad nie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, na ktorý poukázal povinný v odôvodnení doplnenia námietok, nakoľko

Ústavný súd Slovenskej republiky ešte pred novelou Exekučného poriadku, zákonom č.

, konštatoval, že súdny exekútor nemá právo na náhradu trov exekúcie v

prípade, ak nevykonal žiaden úkon bezprostredne smerujúci k vymoženiu pohľadávky,

pretože žiadny takýto úkon v dôsledku neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani

nebol oprávnený vykonať. Určujúcim pre vznik nároku súdneho exekútora na náhradu trov

exekúcie je preto aj podľa predmetného nálezu okamih udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie.

V predmetnej veci povinný uhradil vymáhanú pohľadávku mesiac potom, ako

nadobudol exekučný titul vykonateľnosť. Úhrada tejto pohľadávky zároveň prišla v čase.

keď už bolo začaté exekučné konanie. Pokiaľ by sa súd stotožnil s právnym názorom

povinného, že súdnemu exekútorovi nepatrí odmena ani náhrady hotových výdavkov

v prípade, ak si povinný splní svoju povinnosť do doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie, musel by ignorovať zákonné ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku. Zákon

v spomínanom ustanovení predpokladá situáciu, kedy dôjde k úhrade (nie k vymoženiu)

pohľadávky po začatí exekučného konania a skôr, ako povinnému uplynie lehota na podanie

námietok. V takom prípade zákon priznáva exekútorovi nárok na náhradu trov konania

v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Úprava obsiahnutá

v § 47 ods. 3 je v logickom súvise s úst. § 201 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdny exekútor

totiž v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie nemusí mať vedomosť o tom, že došlo

k úhrade vymáhanej pohľadávky, V obidvoch prípadoch zákonodarca vo vzťahu k trovám

exekúcie zvýhodňuje povinného v tom zmysle, že exekútorovi priznáva nárok na odmenu ako

v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Na základe vyššie uvedeného sa tak súd

nestotožnil s názorom povinného, že súdnemu exekútorovi nepatri odmena ani náhrady

hotových výdavkov. Povinný uhradil pohľadávku až po začatí exekučného konania, preto

musí znášať zákonné trovy exekúcie.

Z predloženého upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 04. 02. 2011 mal súd

za preukázané, že súdny exekútor vyčíslil predbežnú odmenu v súlade s citovanými

právnymi predpismi. Základ na určenie odmeny súdneho exekútora tvorila vymáhaná

pohľadávka po zákonom zaokrúhlení 786.- Eur. Súdnemu exekútorovi patrí odmena

vo výške 10 %, t. j. po zaokrúhlení 7.- Eur.

V čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie si môže súdny exekútor vyčísliť

náhradu hotových výdavkov len v rozsahu ich skutočnej výšky. Súdnemu exekútorovi tak

v rámci predbežných trov exekúcie vzniká popri odmene aj nárok na náhradu všetkých

hotových výdavkov, ktoré preukázateľne i účelne využil na výkon exekučnej činnosti

do vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Preskúmaním exekútorského spisu mal súd

preukázanú len výšku poštovného za doručovanie žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zo dňa 19. 01. 2011 a upovedomenia o začatí exekúcie povinnému.

Súdny exekútor v záujme hospodárnosti konania doručoval tunajšiemu súdu žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jednou zásielkou v dvoch konaniach. Uvedenú

skutočnosť mal súd preukázanú z fotokópie doručenky nachádzajúcej sa v exekútorskom

spise. Na základe medeného súdnemu exekútorovi patrí v tomto konaní pomerná časť

poštovného vo výške 0.70 Eur (1.40 Eur/2). Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor doručoval

upovedomenie o začatí exekúcie prostredníctvom pošty iba povinnému. Podľa platnej Tarify

Slovenskej pošty. a. s. je od 01. 07. 2009 cena poštovného za poštovú zásielku na území

Slovenskej republiky odoslanú doporučene do vlastných rúk s opakovaným doručením 1.60

Eur. Iné hotové výdavky, ktoré by exekútorovi vznikli do času vydania upovedomenia

o začatí exekúcie súd preukázané nemal. Naviac, vyčíslená náhrada hotových výdavkov

v upovedomení je s poukazom na jej hodnotu 16.- Eur zrejme len paušálnym vyjadrením

náhrad. Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku však exekútorovi patrí len náhrada

výdavkov a náhrada za stratu času len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania

upovedomenia o začatí exekúcie. Na základe uvedeného súd vyhovel námietkam povinného

proti trovám exekúcie v časti náhrady hotových výdavkov.

Súd vyhovel námietkam proti exekúcii aj v časti DPH. Súdny exekútor v rozpore

s ust. § 196 Exekučného poriadku zahrnul do základu na výpočet dane aj hodnotu nim

vyčíslených náhrad hotových výdavkov. Trovami exekúcie sú podľa Exekučného poriadku

odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní

exekúcie. V prípade ak je exekútor platiteľom DPH, má nárok na zvýšenie jeho odmeny

o túto daň. Exekučný poriadok v spojení s vyhláškou sú jediné právne predpisy, ktoré

upravujú výšku trov súdneho exekútora. Preto ak zákon výslovne určuje, že súdnemu

exekútorovi sa o DPH zvyšuje iba jeho odmena, exekútor nemôže do základu na s v počet

DPH zahrnúť aj iné zložky, ktoré tvoria trovy exekúcie.

Pokiaľ ide o vyslovený názor povinného, že súdny exekútor mal spojiť exekúcie,

vedené v prospech rovnakého oprávneného a proti tomu istému povinnému, súd usádza, že

v tomto štádiu konania nie je dôvodný postup podľa

(ďalej len „“). Spojiť veci do jedného konania uznesením súdu je možné na podnet

súdneho exekútora až po uplynulí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii, resp.

po právoplatnosti rozhodnutia o nevyhovení námietkam. Námietky proti exekúcii sú

procesnou možnosťou, ktorou sa povinný bráni proti nedôvodnej exekúcii. Spojenie veci

predtým ako by bolo dôvodné predpokladať, že všetky konania, ktoré sa majú spojiť do

jedného, sú začaté dôvodne, by bolo vzhľadom na prípadné dôvodné námietky proti exekúcii

v jednom z týchto konaní, nehospodárne a neúčelné, Naviac, exekučné konanie sa riadi

dispozičnou zásadou, preto je len na oprávnenom, či si bude svoju pohľadávku priznanú

rôznymi exekučnými titulmi vymáhať v jednom, alebo vo viacerých konaniach. Uvedený

výklad nie je ani na ujmu práv povinného v exekučnom konaní, nakoľko zákon mu umožňuje

vzniesť námietky proti trovám exekúcie.

Na základe vyššie uvedeného súd vyhovel námietkam povinného proti trovám

exekúcie a z dôvodu právnej istoty výrokom určil výšku predbežných trov exekúcie súdneho

exekútora.»

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia č. k. -74 z 30. júna 2011

okrem iného uviedol:

„Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu udelením poverenia... zo dňa 26. 1. 2011,

po získaní ktorého vydal upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému vzniesol námietky

povinný dôvodiac, že súdny exekútor má nárok na odmenu len v prípade, ak úkonmi

exekučnej činnosti reálne od neho túto pohľadávku vymôže...“

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu krajský súd ďalej

uviedol:

„Vychádzajúc z týchto skutočností prvostupňový súd postupoval správne, keď

rozhodoval o námietkach povinného, ako aj náhrade trov exekúcie. Ako správne konštatuje

prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia medzi účastníkmi nebolo sporné, že

povinný si svoju povinnosť v celom rozsahu a v lehote, ktorá mu bola uložená v exekučnom

titule, nesplnil. Na základe uvedeného, i napriek tomu, že povinný svoju pohľadávku voči

oprávnenému uhradil až po začatí exekučného konania, podal súdnemu exekútorovi návrh

na vykonanie exekúcie.

Čo sa týka trov exekúcie ako aj predbežných trov exekúcie postupoval prvostupňový

súd pri ich priznaní a vyčíslení v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku,

resp. vyhláškou č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktorá

upravuje výpočet trov súdneho exekútora, ktoré si určuje v upovedomení o začatí exekúcie.

Pri ich vyčíslení je viazaný spomenutými ustanoveniami v spojení s § 5 vyhlášky. Preto je

potrebné zohľadniť skutočnosť, že v čase od začatia exekučného konania do uplynutia

lehoty na vznesenie námietok, nemôže dôjsť k vymoženiu ani len časti vymáhanej

pohľadávky, a tak nemôže logicky vyčísľovať svoju odmenu z výšky ním vymoženej

pohľadávky. Trovy exekúcie vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie majú len predbežný

charakter a práve zákonné ustanovenie § 201 ods. 1 Exekučného poriadku má motivovať

povinného k úhrade tejto pohľadávky, a to v lehote na vznesenie námietok proti exekúcii. V

takomto prípade patrí súdnemu exekútorovi odmena v rozsahu ako pri upustení od exekúcie,

t. j. vo výške 50 % z odmeny vypočítanej podľa ust. § 5 ods. 1 vyhlášky. V predmetnej veci

povinný síce vymáhanú pohľadávku uhradil mesiac po nadobudnutí vykonateľnosti

exekučného titulu, pričom úhrada tejto pohľadávky prišla v čase, keď už exekučné konanie

bolo začaté, a tak musel znášať zákonné trovy exekúcie. Pokiaľ ide o náhradu hotových

výdavkov a daň z pridanej hodnoty je potrebné uviesť, že súdny exekútor v čase vydania

upovedomenia o začatí konania si môže vyčísliť náhradu hotových výdavkov len v rozsahu

ich skutočnej výšky. Preskúmaním spisu mal súd len za preukázanú výšku poštovného za

doručovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a upovedomenia o začatí

exekúcie, a tak mu patrí pomerná časť poštovného vo výške 0,70 eur (1,40 eur /2). Do

základu na výpočet dane súdny exekútor v rozpore s ust. § 196 Exekučného poriadku

zahrnul aj hodnotu ním vyčíslených náhrad hotových výdavkov, nakoľko zákon výslovne

určuje, že súdnemu exekútorovi sa o DPH zvyšuje iba jeho odmena, a tak nemôže ísť aj o

zložky, ktoré tvoria trovy exekúcie.

S prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia ako aj na uvedené skutočnosti sa

odvolací súd stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu a napadnuté uznesenie

ako vecne správne potvrdil.“

Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu (č. k. 6 Er

73/2011-36 z 9. mája 2011) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s

ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by

mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia krajského súdu v

súlade s jeho právomocami ustanovenými v [V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na to, že Európsky súd pre ľudské práva však zásadne neskúma, či sú dôvody

uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A,

č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,

Recueil I/1996, s. 29), pokiaľ nesignalizujú porušenie niektorého z práv garantových

dohovorom]. Je preto vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby

chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je

arbitrárny ().

Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory krajského súdu

vychádzajúce zo skutkových zistení a právnych názorov vyjadrených v jeho uznesení

sp. zn. z 30. júna 2011, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva

z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa a tiež práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť

prvostupňového uznesenia a druhostupňového uznesenia () nezakladá dôvod

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, a to

predovšetkým na už zdôraznený právny záver okresného súdu v jej veci.

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo

vnútorne protirečivé, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu

sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu čiastočne

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základného práva

garantovaného ani s porušením práva garantovaného dohovorom. Ústavný súd už

pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že k porušeniu garantovaných práv totiž

nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní

svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho

doterajšej judikatúry, podľa ktorého „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (, ).

Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

udržateľné. Navyše, obsahom označených uznesení okresného súdu a krajského súdu je

rozhodovanie o predbežných trovách exekúcie podľa , t. j.

v exekučnom konaní.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s namietaným uznesením

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Pokiaľ sťažovateľka porovnáva skutkový stav a v nadväznosti na to právny stav,

na ktorom je založený právny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho náleze č. k. III. ÚS

52/09-35 zo 16. júna 2009, ústavný súd uvádza, že nejde o identickú, a teda porovnateľnú

situáciu, pretože v označenom náleze ústavného súdu išlo o určenie „konečných“ (t. j. nie

predbežných trov exekučného konania podľa ) trov

exekučného konania, pohľadávka oprávneného voči povinnému bola zaplatená v posledný

deň lehoty na plnenie a návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v deň zaplatenia

požadovanej pohľadávky, pričom vyčíslenie trov exekúcie je založené na tom, že súdny

exekútor upustil od vykonania exekúcie na základe oznámenia o splnení povinnosti

povinného ešte predtým, ako mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie v danej

veci.

V prípade sťažovateľky ide o vyčíslenie predbežných trov exekučného konania,

návrh na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného bol podaný po uplynutí lehoty

na zaplatenie pohľadávky, na základe návrhu na vykonanie exekúcie požiadal súdny

exekútor o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sťažovateľka zaplatila dlžnú

pohľadávku v deň vydania poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, pričom

je však zrejmé, že sťažovateľka (ani oprávnený) o tejto skutočnosti súdneho exekútora

neinformovali, súdny exekútor v nadväznosti na udelené poverenie na vykonanie exekúcie

vydal upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom vyčíslil aj predbežné trovy konania.

Pri vyčíslení predbežných trov konania exekúcie vrátane odmeny súdneho

exekútora vychádzali všeobecné súdy v prípade sťažovateľky z § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1

vyhlášky č. a z právnej konštrukcie založenej na fikcii upustenia od

vykonania exekúcie v súlade s , podľa ktorého

„v rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri

upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich

skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného

upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich

výšku.“.

Pri vyčíslení odmeny súdneho exekútora vo veci sp. zn. vychádzal

príslušný okresný súd okrem aj z vyhlášky č. , hoci

súdny exekútor ešte nemal udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Znamená to, že

ústavný súd nespochybňuje, že by nemala byť priznaná odmena súdnemu exekútorovi podľa

vyhlášky č. v prípade, keď „nevykonal žiaden úkon bezprostredne

smerujúci k vymoženiu pohľadávky sťažovateľa, pretože žiaden takýto úkon v dôsledku

neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať“ (č. k. III. ÚS

52/09-35, s. 18) za právneho stavu, aký platil v čase rozhodovania okresného súdu (do 31.

decembra 2011), keď vtedy platný a účinný explicitne

vylučoval právo súdneho exekútora na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykonal do

doručenia poverenia na vykonanie exekúcie (s účinnosťou od 1. januára má exekútor nárok

na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a na náhradu účelne vynaložených

hotových výdavkov).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skutočnosti konštatuje, že krajský súd svojím

uznesením sp. zn. z 30. júna 2011 neporušil základné právo sťažovateľky

podľa ani jej právo podľa dohovoru.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že v zmysle kritérií ustanovených v § 238 ods. 5

je všeobecnými súdmi určená suma predbežných trov konania v danej veci bagateľnou

sumou, aj keď nejde o prípad spadajúci pod preskúmanie napadnutého rozhodnutia

na základe mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania. Napriek uvedenému, že

sa vzťahuje len na vylúčenie bagateľných vecí na prieskum rozhodnutí

vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného

prostriedku, a to dovolania, podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti treba

poznamenať, že nekorešponduje so subsidiárnou právomocou ústavného súdu ustanovenou

v pripustiť, aby prieskum rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska

namietaného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľov bol automaticky presunutý

do roviny ústavného súdnictva (, , ) len z toho

dôvodu, že je vylúčený z prieskumu z dôvodu bagateľnosti veci definovanej limitom

peňažnej sumy v systéme všeobecných súdov.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012