Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 52/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť J. Ch., U., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., N., vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Topoľčany z 29. septembra 2008 vydaným v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Ch., na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Topoľčany z 29. septembra 2008 vydaným v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Topoľčany z 29. septembra 2008 vydané v konaní

vedenom pod sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. Ch., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom

dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré je Okresný súd Topoľčany p o v i n n ý

vyplatiť na účet advokátovi JUDr. J. T., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 zo 17. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Ch., U. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Okresného súdu Topoľčany

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -35 z 29. septembra 2008. Ústavný súd

zároveň na základe návrhu sťažovateľa odložil vykonateľnosť predmetného uznesenia

okresného súdu.

Sťažovateľ na podklade exekučného titulu – rozsudku okresného súdu č. k.

-164 z 11. decembra 2006 – podal 31. marca 2008 ako oprávnený návrh

na vykonanie exekúcie voči Obci U. (ďalej len „povinný“). Predmetným exekučným titulom

bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 658 162,30 Sk a nahradiť trovy

konania. Exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 29. marca 2008.

Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie ho súdny exekútor 1. apríla 2008 predložil

okresnému súdu a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľ súdnemu exekútorovi 10. apríla 2008 doručil podanie označené

ako „oznámenie“, v ktorom uviedol, že judikovaná pohľadávka bola uhradená,

a to 27. marca 2008 v sume 100 000 Sk a 31. marca 2008 vo zvyšnej sume. Sťažovateľ

v tomto podaní uviedol, že „návrh na vykonanie exekúcie bol minimálne v rozsahu

o zaplatenie 2.558.162,30 Sk podaný dôvodne“, a to okrem iného aj z dôvodu, že „posledný

deň, kedy povinný mohol riadne plniť povinnosť uloženú exekučným titulom, bol deň 28. 3.

2008“ a že „dňom 29. 3. 2008 nadobudol exekučný titul vykonateľnosť a sťažovateľ bol

oprávnený domáhať sa vymoženia súdom priznanej pohľadávky prostredníctvom súdneho

exekútora“.

Na základe oznámenia sťažovateľa súdny exekútor doručil okresnému súdu 11.

apríla 2008 podanie označené ako „Oznámenie o upustení od vykonania exekúcie“,

v ktorom tiež požiadal o priznanie trov exekúcie. Poukázal na ustanovenie § 46 ods. 3

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“),

podľa ktorého exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá

rozhodnutie. Následne uviedol, že „nakoľko súdny exekútor, v dôsledku upustenia

od exekúcie nemôže trovy exekúcie vymôcť niektorým zo spôsobov určených na vymoženie

peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie tak, ako to predpokladá

zákon, žiadam o ich priznanie súdom a zviazanie na ich náhradu povinného“.

Okresný súd doručil 29. mája 2008 súdnemu exekútorovi oznámenie, v ktorom

formuloval právny názor, že „nakoľko upustenie od exekúcie je osobitný spôsob skončenia

exekúcie a exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie iba vtedy, keď rozhoduje súčasne

o zastavení exekúcie“, nebude o trovách exekúcie rozhodovať.

Podaním doručeným okresnému súdu 3. júna 2008 súdny exekútor opätovne požiadal

o vydanie súdneho rozhodnutia o trovách exekúcie. Znovu zdôraznil, že „nakoľko súdny

exekútor nedisponuje poverením, nemôže trovy exekúcie vymôcť niektorým zo spôsobov

určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie...“.

Podľa názoru súdneho exekútora okresný súd mal rozhodnúť o trovách exekúcie

aj z dôvodu, „že povinný o trovách doposiaľ nebol upovedomený a už ani upovedomený,

tak ako to predpokladá § 201 ods. 1 EP, nebude“. Záver okresného súdu, že súd

rozhodne o trovách exekúcie iba vtedy, keď rozhoduje súčasne o zastavení exekúcie,

nie je podľa názoru súdneho exekútora v súlade so zákonom.

Okresný súd vydal 19. júna 2008 uznesenie č. k. -22, ktorého výrok

znel: „Súd o trovách súdneho exekútora JUDr. M. Š. nerozhoduje“. Zásadným dôvodom

tohto rozhodnutia bolo ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a ustálená judikatúra,

z čoho okresný súd vyvodil, že „exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie iba vtedy,

keď rozhoduje súčasne o jej zastavení. Keďže v danom prípade došlo k upusteniu

od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 EP exekučný súd nemá dôvod exekúciu (ktorá sa

už skončila) zastaviť.“. Podľa okresného súdu, „ak súdny exekútor od vykonania exekúcie

upustil, pričom trovy exekúcie neboli uhradené, môže pokračovať vo vymáhaní trov

exekúcie, exekučný poriadok to umožňuje v ustan. § 200 ods. 3 EP. V danom prípade však

exekútor nedisponuje poverením od súdu, nakoľko od exekúcie upustil pred vydaním

poverenia a pred úhradou trov exekúcie od povinného.“.

Proti predmetnému uzneseniu doručil súdny exekútor okresnému súdu 30. júna 2008

odvolanie odôvodnené názorom, podľa ktorého, ak „súdny exekútor nebol poverený

vykonaním exekúcie, nemôže trovy exekúcie vymôcť niektorým zo spôsobov určených

na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie tak,

ako to predpokladá zákon“. Opätovne zdôraznil, že v zákone nemá oporu tvrdenie

okresného súdu, že súd rozhodne o trovách exekúcie iba vtedy, keď rozhoduje súčasne

o zastavení exekúcie. Ďalej súdny exekútor zdôraznil, že predmetom jeho podania „nebol

návrh na zastavenie, alebo iné formálne ukončenie exekúcie, nakoľko vzniknutá situácia

nastala priamo zo zákona. K nevykonaniu exekúcie došlo v dôsledku správania povinného –

úhrady pohľadávky po začatí konania. Možno tvrdiť, že sa jedná o formu skončenia

exekúcie. Ak tomu tak je, je na mieste rozhodnúť o trovách exekúcie práve v tomto štádiu.“.

S týmto odôvodnením súdny exekútor navrhol, aby v rámci odvolacieho konania okresný

súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že zaviaže povinného nahradiť trovy exekúcie

sťažovateľovi.

O podanom odvolaní rozhodol okresný súd uznesením č. k. -35

z 29. septembra 2008 tak, že oprávnenému a právnemu zástupcovi oprávneného náhradu

trov exekúcie nepriznal a zároveň uložil oprávnenému zaplatiť trovy exekúcie súdnemu

exekútorovi. Okresný súd vychádzal z názoru, že „v danom prípade došlo ku skončeniu

exekučného konania upustením od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného

poriadku pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie“. Oprávnenému okresný súd

náhradu trov exekúcie nepriznal z dôvodu, že „oprávnený mal dňa 31. 3. 2008 celú sumu

aj s trovami konania na svojom účte a pred podaním návrhu si mal preveriť stav na svojom

účte, keďže v tento deň bola už pripísaná celá suma, ktorá bola predmetom exekúcie na účte

oprávneného, čo oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj písomne potvrdil.

Teda oprávnený pri náležitej opatrnosti mal a mohol túto skutočnosť zistiť...“. Okresný súd

tak považoval návrh sťažovateľa na vykonanie exekúcie za nedôvodný, pretože „pokiaľ by

bol oprávnený zisťoval stav účtu v deň podania návrhu, návrh na vykonanie exekúcie by

vôbec nebol podal. Nie je chybou povinného, že oprávnený nekonal s potrebnou

opatrnosťou a spoliehal sa na to, kým mu bude doručený bankový výpis z účtu.“.

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd prisvedčil odvolacej námietke

súdneho exekútora, keď uviedol: „z dôvodu, že súdny exekútor upustil od vykonania

exekúcie ešte pred vydaním súdneho poverenia na vykonanie exekúcie, vymáhanie trov

exekúcie by bolo nezákonné...“

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ voči napadnutému uzneseniu

okresného súdu namietal, že „vychádza z nesprávneho skutkového zistenia veci

ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci a je postihnuté takou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Poukázal na skutkové okolnosti,

z ktorých vyplýva, že prvá časť sumy judikovanej pohľadávky bola pripísaná na jeho účet

31. marca 2008 a druhá časť sumy 2. apríla 2008. Rozpor s tvrdením uvedeným v oznámení

doručenom súdnemu exekútorovi 10. apríla 2008 vysvetlil neprehľadnosťou výpisov z jeho

účtu v banke, na ktorých boli uvedené viaceré dátumy. Z potvrdenia z banky vyplýva,

„že ani pri vynaložení všetkého úsilia sa sťažovateľ nemohol o úhrade pohľadávky

dozvedieť skôr“, než 1. apríla 2008, resp. 3. apríla 2008, a to z výpisov z účtu. Podľa

sťažovateľa tieto skutočnosti „súd neskúmal, nepreveroval a ani ich nebral v zreteľ. Pritom

na výpise z účtu sťažovateľa, ktorý sťažovateľ pripájal k oznámeniu o úhrade pohľadávky,

je vo veci úhrady sumy 2,5mil. Sk uvedený ako dátum 31. 03. 2008, tak aj dátum 02. 04.

2008. Účastníkov konania súd nevyzýval, aby sa k termínom úhrad vyjadrili alebo aby

doplnili svoje tvrdenia... Porušenie práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

vidíme najmä v tom, že sa sťažovateľ sa nemal možnosť k rozhodujúcim skutočnostiam

vyjadriť.“.

Sťažovateľ namietol aj právny názor okresného súdu, že povinný si záväzok splnil

riadne, keď príkaz na úhradu pohľadávky do banky dal ešte 28. marca 2008, t. j. posledný

deň pred vykonateľnosťou rozhodnutia. Poukázal pritom na § 567 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti

sťažovateľ uviedol, že „povinný si mal byť vedomý, že posledný deň zaplatenia uloženej

povinnosti pripadne na sobotu a preto mal zabezpečiť, aby veriteľ mal pohľadávku

pripísanú na účte najneskôr 28. 3. 2008. Tvrdíme, že samotná skutočnosť, že prvý deň

vykonateľnosti rozhodnutia pripadol na sobotu 29. 03. 2008 je irelevantná, nakoľko

už v tento deň by bol sťažovateľ oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie“.

Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že „dopoludnia 31. 3. 2008 v deň podania návrhu

na vykonanie exekúcie, preveril skutočnosť, že povinný mu pohľadávku do 28. 3. 2008

neuhradil a že ju ani nemá uhradenú po tomto termíne. Na základe uvedeného potom podal

návrh na vykonanie exekúcie. Tieto skutočnosti však súd neskúmal, nepreveroval a ani

nebral v zreteľ, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo v nesprávnom skutkovom zistení veci

ako aj v jej nesprávnom právnom posúdení.

Z rozhodnutia súdu možno vyvodiť záver, že nedôvodné by bolo aj podanie, ktorým

by sa sťažovateľ domáhal vymoženia pohľadávky z titulu vykonateľného 01. 04. 2008,

podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa 01. 07. 2008, za predpokladu, že pohľadávka

bude v tento deň pripísaná na účet veriteľa. Súd pritom neprihliada na skutočnosti ako:

v akom čase bol návrh na vykonanie exekúcie podaný a v akom čase bola pohľadávka

pripísaná na účet. Keď veriteľ s vykonateľným rozhodnutím zistí, že napr. o 10,00 nemá

na účte uhradenú pohľadávku, je oprávnený okamžite podať návrh na vykonanie exekúcie

a nie je ďalej povinný zisťovať, či pohľadávka nebude pripísaná na jeho účet napr. o 16,00.

Naopak dlžník je povinný zabezpečiť, aby jeho dlh bol splatený najneskôr v posledný deň

určenej lehoty na zaplatenie.“.

Sťažovateľ tvrdil aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia,

„nakoľko z odôvodnenia tohto rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom súd, to-ktoré

ustanovenie právneho predpisu použil“. Poukázal pritom na použitie ustanovenia § 146

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) okresným súdom, ktorý neobjasnil, ako toto ustanovenie v prerokúvanom

prípade aplikoval.

Napokon v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ hodnotil ako neprijateľné,

že sa „vo veci trov exekučného konania, k náhrade ktorých ho súd zaviazal, nemohol ani len

vyjadriť. Súd sťažovateľa zaviazal k náhrade trov konania bez toho, aby mohol uplatniť

svoje práva a to rozhodnutím, voči ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok.

Sťažovateľ sa pred vydaním rozhodnutia o trovách exekúcie nemal možnosť akokoľvek

a k čomukoľvek vyjadriť. Sťažovateľovi bola týmto postupom súdu odopretá možnosť konať

pred súdom.“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 18. februára 2009 vyzval

predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie

súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi doručenej ústavnému súdu 6. marca 2009 predsedníčka okresného súdu

oznámila, že nemôže zaslať požadovaný súdny spis, keďže tento bol zapožičaný Okresnej

prokuratúre T. a následne zaslaný Krajskej prokuratúre v N. na konanie o podnete

na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Predsedníčka okresného súdu však k uvedenému vyjadreniu pripojila stanovisko zákonnej

sudkyne v predmetnej veci. Z neho vyplýva, že sťažovateľ po zistení uhradenia judikovanej

pohľadávky povinným „návrh na zastavenie exekúcie nepodal, hoci nebol najmenší dôvod

v exekúcii pokračovať, Na základe tejto nečinnosti súdny exekútor upustil od vykonania

exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku a súdnemu exekútorovi vzniklo právo

na náhradu trov exekúcie podľa vyhlášky č. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov, vypočítanej podľa § 5 ods. 1 vyhlášky, ktorú si súdny

exekútor vyčíslil v sume 304.425,80 Sk.

Súd tieto trovy považoval pre povinného ako obec za likvidačné, lebo obec nemohla

vznik tohto stavu nijako ovplyvniť a len oprávnený mal právo disponovať s návrhom

na vykonanie exekúcie a po podaní žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

súdnym exekútorom mal podať návrh na zastavenie exekúcie po tom, čo sa dozvedel

o zaplatení pohľadávky povinným. Pri zastavení exekúcie by vznikli súdnemu exekútorovi

trovy exekúcie pozostávajúce len z hotových výdavkov a paušálnej náhrady podľa § 14

vyhl. č. .., ktoré by boli zanedbateľné oproti tým, ktoré vznikli pri upustení

od vykonania exekúcie, na ktoré by súd zaviazal povinného, pričom proti tomuto

rozhodnutiu o trovách je možné podať odvolanie podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku.

Exekučný poriadok neobsahuje žiadne zákonné ustanovenie o opravnom prostriedku

proti trovám exekúcie pri upustení od konania exekúcie, preto súd vychádzal z ust. § 202

ods. 2 .“.

Predsedníčka okresného súdu doručila 29. apríla 2009 ústavnému súdu fotokópiu

požadovaného súdneho spisu. Zároveň doplnila už citované stanovisko zákonnej sudkyne

s poukazom na skutočnosť, že „v súčasnosti... sa o podnete na mimoriadne dovolanie

koná“, v dôsledku čoho „podľa nášho názoru opodstatnenosť predmetnej sťažnosti, hlavne

jej odôvodnenia bude potrebné posúdiť v konaní o veci samej...“. Vyjadrila tiež súhlas

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti sťažovateľa.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 4. mája 2009 právnemu zástupcovi

sťažovateľa s možnosťou zaujať stanovisko. Právny zástupca sťažovateľa doručil 18. mája

2009 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom k obsahu vyjadrenia okresného súdu zdôraznil,

že Exekučný poriadok sťažovateľovi ako oprávnenému neukladá povinnosť podať návrh

na zastavenie exekúcie potom, ako sa dozvedel o zaplatení pohľadávky. Podľa názoru

sťažovateľa i jeho právneho zástupcu „dôvod na zastavenie exekúcie by bol daný

len ak by k úhrade pohľadávky prišlo pred začatím exekúcie... Súdny exekútor neupustil

od vykonávania exekúcie pre nečinnosť oprávneného, resp. jeho právneho zástupcu

ale pre správanie povinného. Je nesporné, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný

dôvodne, keď k úhrade súdom priznanej pohľadávky prišlo až po vykonateľnosti tohto

rozhodnutia a po začatí exekúcie.“.

Právny zástupca sťažovateľa tiež kriticky hodnotil dôvody zákonnej sudkyne,

„ktoré ju viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia a síce, že trovy považovala

za likvidačné pre povinného ako obec. Aj z tohto stanoviska je zrejmé, že súd neakceptoval

zásadu rovnosti účastníkov konania, nerozhodoval podľa preukázaných vecných a právnych

skutočností, ale svojvoľne a bez opory v zákone.“. Právny zástupca sťažovateľa vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje dva výroky. V prvom okresný súd

nepriznal sťažovateľovi ako oprávnenému náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie

jeho nároku (trovy právneho zastúpenia, hotové výdavky). V druhom výroku okresný súd

uložil sťažovateľovi ako oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy

exekúcie v sume 304 425,80 Sk. Keďže petit predloženej sťažnosti navrhuje vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu uznesením okresného súdu

a následne zrušiť toto uznesenie ako celok, ústavný súd sa zaoberal ústavnou konformitou

oboch výrokov.

1. Vzhľadom na vzájomnú súvislosť obidvoch výrokov napadnutého uznesenia

okresného súdu posudzoval ústavný súd najprv právny záver okresného súdu, ktorý ho

viedol k rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov potrebných na účelné vymáhanie

sťažovateľovho nároku a tiež k rozhodnutiu o povinnosti sťažovateľa ako oprávneného

uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Okresný súd svoj právny názor oprel o skutkové zistenie, podľa ktorého „oprávnený

mal dňa 31. 3. 2008 celú sumu aj s trovami konania na svojom účte“, v dôsledku čoho

okresný súd hodnotil sťažovateľov návrh na vykonanie exekúcie podaný práve 31. marca

2008 ako nedôvodný, pretože ak by bol „zisťoval stav účtu v deň podania návrhu, návrh

na vykonanie exekúcie by vôbec nebol podal“.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie ,

podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel

svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Pre rozhodnutie okresného súdu bolo skutkovo relevantnou otázkou, kedy boli

prostriedky poukázané povinným z titulu úhrady judikovanej pohľadávky pripísané na účet

sťažovateľa. Od zodpovedania tejto otázky priamo závisela možnosť alebo nemožnosť

aplikácie ustanovenia prvej vety na posudzovaný prípad, pretože

pre postup podľa tohto ustanovenia sa jednoznačne vyžaduje zavinené konanie účastníka

konania („Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný

uhradiť jeho trovy.“). Okresný súd mal za preukázané, že suma vymáhanej pohľadávky bola

v deň podania návrhu na vykonanie exekúcie (31. marca 2008) pripísaná na účet

sťažovateľa. Z výpisov z účtu sťažovateľa, ktoré okresný súd mal k dispozícii a ktoré

sťažovateľ doručil ako prílohy sťažnosti aj ústavnému súdu, však jednoznačne nevyplýva,

že druhá splátka prisúdenej pohľadávky bola skutočne 31. marca 2008 na účet sťažovateľa

pripísaná. Úlohou okresného súdu bolo tento rozpor v odôvodnení jeho uznesenia odstrániť

a vysvetliť, prečo v konečnom dôsledku považoval za preukázané pripísanie predmetných

prostriedkov na účet sťažovateľa 31. marca 2008.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať skutkové závery konajúceho

všeobecného súdu s výnimkou prípadu ich zjavnej neodôvodnenosti, ktorá má priamy dopad

na sťažovateľovo základné právo (mutatis mutandis, , , ,

). V danom prípade však uvedený skutkový rozpor mal zásadný význam

pre ústavnú kvalitu súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovi, pretože od jeho vyriešenia

závisel spôsob rozhodnutia okresného súdu o tom, či sťažovateľovi prizná náhradu jeho trov

účelne vynaložených na vymáhanie pohľadávky a komu bude uložená povinnosť platiť

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Navyše ústavný súd dodáva, že úlohou okresného

súdu bolo tiež dôkladné vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia použitého pojmu „náležitá

opatrnosť“ v posudzovanom prípade. Totiž aj v prípade, ak by skutkovo bolo nepochybné,

že vymáhané prostriedky boli na účet sťažovateľa pripísané v deň podania návrhu

na vykonanie exekúcie, je potrebné zodpovedať otázku objektívnej zistiteľnosti tejto

skutočnosti sťažovateľom v ten istý deň vzhľadom na to, že pripisovanie peňažnej sumy

na účet podlieha špecifickým pravidlám zúčtovania platobného styku medzi jednotlivými

bankami a realizuje sa k istému časovému okamihu konkrétneho dňa.

Okresný súd však na uvedené problémové otázky majúce zásadný význam

pre ústavnú bezchybnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia nepodal potrebné odpovede.

Preto ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

rozhodnutím okresného súdu o nepriznaní trov účelne vynaložených na vymáhanie

pohľadávky sťažovateľovi a rozhodnutím o povinnosti sťažovateľa platiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie.

2. Ústavný súd berúc do úvahy skutočnosti zistené pri meritórnom prerokovaní

predloženej sťažnosti, ako aj svoje právne názory vyslovené v bode 1 odôvodnenia tohto

nálezu považoval z hľadiska poskytnutia ochrany základnému právu sťažovateľa na súdnu

ochranu za potrebné zaoberať sa i sumou trov exekúcie uloženou sťažovateľovi

na zaplatenie súdnemu exekútorovi.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie. Uvedený záver je bez akýchkoľvek pochybností

aplikovateľný aj na postup všeobecného súdu v exekučnom konaní.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje svoju konštantnú rozhodovaciu prax,

podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis, , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. Vychádzajúc z nich ústavný súd predovšetkým skúmal,

či a v akej miere sťažovateľom napadnuté rozhodnutie okresného súdu o sume trov

exekúcie spadá do pôsobnosti relevantných článkov ( a ),

či ho možno považovať za zásah do základných práv sťažovateľa a či v kladnom prípade je

možné tento z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie

základného práva. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu bolo totiž v okolnostiach

posudzovaného prípadu konkretizované hlavne požiadavkou na ústavný súlad interpretácie

ustanovení Exekučného poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom

a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu (ďalej len „vyhláška o odmenách

exekútorov“) ( ) regulujúcich priznávanie trov exekúcie v určitej sume

okresným súdom. Ústavný súd tak na účel meritórneho rozhodnutia o prerokúvanej

sťažnosti musel preskúmať právne závery okresného súdu vychádzajúce z výkladu

relevantných ustanovení , Exekučného poriadku i vyhlášky

o odmenách exekútorov.

Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom,

v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže

začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Podľa § 46 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie sa

postará o jej vykonanie.

Podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku exekútor upustí od vykonania exekúcie,

ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie...

Podľa § 60 písm. b), c) a e) Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie

vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak exekútor upustil

od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 3), ak súd zastavil exekúciu (§ 57), ak sa exekučné

konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona

patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času...

Podľa § 199 Exekučného poriadku výšku odmeny exekútora, náhrady hotových

výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia... ustanoví ministerstvo... všeobecne

záväzným právnym predpisom.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,

rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky o odmenách exekútorov základom na určenie odmeny

súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška

vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16).

Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky o odmenách exekútorov odmena súdneho exekútora je

20 % zo základu na jej určenie, najmenej však 1 000 Sk a najviac 1 000 000 Sk.

Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky o odmenách exekútorov ak súdny exekútor upustí

od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej

podľa odseku 1.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky o odmenách exekútorov ak je súdny exekútor vylúčený

z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora

za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej

činnosti najmenej 1 000 Sk.

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak...

Okresný súd pri rozhodovaní o uložení povinnosti zaplatiť trovy exekúcie súdnemu

exekútorovi vychádzal zo záveru o potrebe aplikácie prvej vety ,

ods. 3 Exekučného poriadku a § 5 ods. 2 vyhlášky o odmenách exekútorov na skutkové

okolnosti sťažovateľovho prípadu. Svoju právnu konštrukciu založil v prvom rade

na závere, že súdny exekútor podaním doručeným okresnému súdu 11. apríla 2008 upustil

od vykonania exekúcie.

Ústavný súd konštatuje, že inštitút upustenia od vykonania exekúcie tak, ako ho

zakotvuje ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, môže exekútor využiť až potom,

ak nastanú tam uvedené okolnosti (povinný splnil, čo mu ukladá exekučný titul) po udelení

poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) príslušným exekučným

súdom. Ak totiž Exekučný poriadok hovorí o upustení od vykonania exekúcie, znamená to

zastavenie akýchkoľvek ďalších úkonov súdneho exekútora už povereného vykonaním

exekúcie smerujúcich k vymoženiu judikovanej pohľadávky. Súdny exekútor môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie. To explicitne vyplýva

z § 36 ods. 2 druhej vety Exekučného poriadku. Po začatí exekučného konania, avšak

pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, súdny exekútor, ktorému bol doručený

návrh na vykonanie exekúcie, nie je oprávnený realizovať jednotlivé úkony vedúce

k nútenému výkonu exekučného titulu. Jeho oprávnenia v tejto fáze exekučného konania sa

sústredia výlučne na odstránenie prípadných vád návrhu na vykonanie exekúcie (§ 40

Exekučného poriadku) a následne na predloženie návrhu na vykonanie exekúcie

exekučnému súdu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 1

Exekučného poriadku).

V prospech uvedeného výkladu ústavného súdu svedčí tiež ustanovenie § 46 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará

o jej vykonanie. Systematika ustanovenia § 46 Exekučného poriadku naznačuje

nevyhnutnosť výkladu odseku 3 práve v súvislosti s odsekom 1, čo vedie k jednoznačnému

záveru, že upustiť od vykonania exekúcie môže len súdny exekútor poverený exekučným

súdom na vykonanie exekúcie.

Napokon v prospech výkladu podaného ústavným súdom svedčí aj podstata

poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku. Pred vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

skúma súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie

exekúcie i exekučného titulu so zákonom. Poverenie na vykonanie exekúcie je tak

definitívnou autoritatívnou licenciou pre konkrétneho súdneho exekútora na realizáciou

všetkých procesných úkonov, na ktoré je podľa Exekučného poriadku oprávnený,

smerujúcich k vymáhaniu pohľadávky v konkrétne stanovenej sume.

Ak teda v posudzovanom prípade súdny exekútor, ktorému bol doručený návrh

sťažovateľa na vykonanie exekúcie, upustil od vykonania exekúcie napriek tomu,

že mu okresný súd ešte nevydal poverenie na jej vykonanie, potom ústavný súd

hodnotí postup súdneho exekútora ako nespôsobilý vyvolať právne následky spojené

s upustením od vykonania exekúcie. Okresný súd však použitím opačného výkladu priznal

úkonu súdneho exekútora, ktorý tento označil ako upustenie od vykonania exekúcie, právne

následky späté s uplatnením ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, čo sa prejavilo

v rozhodovaní o trovách exekúcie aplikáciou ustanovenia § 5 ods. 2 vyhlášky o odmenách

exekútorov v spojení s ustanoveniami § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 vyhlášky o odmenách

exekútorov.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné poukázať na dva spôsoby

určovania sumy odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri vymáhaní

peňažných pohľadávok, ktoré zakotvuje vyhláška o odmenách exekútorov.

V prvom rade je to určenie sumy odmeny percentom z vymoženej pohľadávky (§ 4

a § 16 ods. 2 vyhlášky o odmenách exekútorov). Tento spôsob určovania sumy odmeny

súdneho exekútora je prejavom zohľadnenia náročnosti úkonov exekučnej činnosti,

ale predovšetkým ocenenia odbornej kvalifikovanosti a s tým súvisiacej zodpovednosti

súdneho exekútora za právne bezchybný procesný postup pri vymáhaní pohľadávky

konkretizovanej určitou sumou. Je zrejmé, že požiadavky na odbornosť konajúceho

exekútora v zásade rastú s výškou vymoženej pohľadávky. S tým sa spája i miera jeho

zodpovednosti za bezchybný priebeh exekúcie. Preto je odôvodnenou konštrukcia,

podľa ktorej sa suma odmeny súdneho exekútora určuje priamoúmerne sume vymoženej

pohľadávky.

Druhým spôsobom určovania sumy odmeny súdneho exekútora je jej určovanie

paušálnou sumou za bližšie konkretizované úkony exekučnej činnosti. Tento spôsob

určovania sumy odmeny má svoje opodstatnenie v skutočnosti, že nie všetky úkony

exekučnej činnosti možno ohodnotiť konkrétnou sumou v priamej závislosti od výšky

vymoženej pohľadávky (§ 6 vyhlášky o odmenách exekútorov). Je však aj výrazom toho,

že nie každé exekučné konanie končí vymožením judikovanej pohľadávky (§ 14 vyhlášky

o odmenách exekútorov). Aj v takom prípade však a priori nemožno spochybňovať kvalitu

a odbornosť vo veci konajúceho súdneho exekútora, v dôsledku čoho mu patrí odmena

za vykonané úkony, i keď konečný cieľ exekúcie z dôvodov v ňom nespočívajúcich nebol

dosiahnutý. Jedinou výnimkou z druhého spôsobu určovania sumy odmeny súdneho

exekútora je upustenie od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku.

Popísaný účel oboch spôsobov určovania odmeny súdneho exekútora sa

v konkrétnom prípade prostredníctvom rozhodovania o sume odmeny vždy prejavuje

v právnej pozícii osoby povinnej tieto trovy exekúcie zaplatiť. To vyvoláva požiadavku

na dôsledné rešpektovanie práva osoby povinnej platiť trovy exekúcie spočívajúce

v odmene súdneho exekútora, aby určenie sumy tejto jej povinnosti zodpovedalo účelu

toho-ktorého spôsobu určenia odmeny súdneho exekútora.

Ústavný súd dospel k záveru, že toto právo sťažovateľa ako oprávneného

v exekučnom konaní okresný súd nerešpektoval.

Výsledkom napadnutého uznesenia okresného súdu bolo priznanie odmeny v sume

304 425,80 Sk súdnemu exekútorovi, ktorý nevykonal žiaden úkon bezprostredne smerujúci

k vymoženiu pohľadávky sťažovateľa, pretože žiaden takýto úkon v dôsledku neudelenia

poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať. V tejto súvislosti ústavný

súd konštatuje, že právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie

o sume priznaných trov exekúcie, sú zjavne neodôvodnené a v dôsledku rozporu

s už definovaným účelom poverenia na vykonanie exekúcie i určovania sumy odmeny

súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti ich ústavný súd považuje za porušujúce

príkaz ústavne konformného výkladu právnych noriem obsiahnutých v Exekučnom

poriadku a vo vyhláške o odmenách exekútorov. Vo veci vedenej pod sp. zn.

už ústavný súd uviedol, že ak výklad právnych predpisov je iný ako ústavne súladným

spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd. V sťažovateľovom

prípade to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, keďže súdna

ochrana mu v predmetnom exekučnom konaní nebola poskytnutá v kvalite požadovanej

.

3. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3

písm. b) vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom konaní okresného súdu bude jeho úlohou v súlade s už uvedenými

právnymi názorom ústavného súdu v prvom rade dôsledne sa vysporiadať so skutkovými

okolnosťami zaplatenia prisúdenej peňažnej pohľadávky povinným. Pre prípad zistenia

pripísania poukázaných peňažných prostriedkov na účet sťažovateľa 31. marca 2008 bude

potrebné posúdiť objektívnu možnosť sťažovateľa zistiť túto skutočnosť v ten istý deň.

Ak aj v tejto otázke dospeje okresný súd k záveru o danosti objektívnych možností

sťažovateľa zistiť pripísanie predmetných peňažných prostriedkov v ten istý deň,

potom pri určovaní sumy trov exekúcie bude úlohou okresného súdu rešpektovať právny

názor ústavného súdu o podstate upustenia od vykonania exekúcie a o časových reláciách

využitia tohto právneho inštitútu a následne posúdiť zaplatenie pohľadávky judikovanej

v prospech sťažovateľa ako skutočnosť tvoriacu neodstrániteľnú prekážku predmetného

exekučného konania. Vzhľadom na to, že Exekučný poriadok neobsahuje komplexnú

úpravu zastavenia exekučného konania (na rozdiel od úpravy zastavenia exekúcie), bude

potrebné subsidiárne ( ) aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku regulujúce zastavenie konania pri zistení neodstrániteľnej prekážky konania (§ 104

ods. 1 ). Následne pri rozhodovaní o sume odmeny súdneho exekútora bude právnemu

názoru ústavného súdu zodpovedať jej určenie paušálnou sumou za jednotlivé úkony

exekučnej činnosti tak, ako to vyžaduje § 14 v spojení s § 15 vyhlášky o odmenách

exekútorov.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu , zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnil v sume 304 425,80 Sk

(po prepočte 10 105,09 €). Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil takto: „Nakoľko v zmysle

§ 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní je vylúčené,

pre prípad, že napadnuté rozhodnutia nebude možné zrušiť a vo veci rozhodnúť inak,

žiadame priznať sťažovateľovi primerané zadosťučinenie...“

Z citovaného textu vyplýva, že toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí

priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. ). Podľa názoru ústavného súdu je ochrana

základného práva sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že najprv odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia okresného súdu a následne po zrušení tohto uznesenia okresnému

súdu prikázal vo veci ďalej konať a rozhodnúť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

zo sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu. Preto ústavný súd sťažovateľovi

požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 6 734 Sk.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2008. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 2 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony vykonané v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon

v roku 2008 odmenu sume 105,42 € (3 176 Sk) a k tomu režijný paušál v sume 6,31 €.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok

na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie

a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť). Vyjadrenie právneho zástupcu

sťažovateľa doručené ústavnému súdu 18. mája 2009 hodnotí ústavný súd ako neprinášajúce

žiadne nové skutočnosti či právne názory, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného

súdu, preto celková suma priznaných trov konania predstavuje 223,46 € (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009