Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 156/2011
PDF · 229.71 KB
No categories available
IV. ÚS 156/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B.,
zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 116/2009 a jeho uznesením z 31. augusta
2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2010 faxovou správou a 19. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej
spoločnosti K., akciová spoločnosť, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 116/2009 a jeho uznesením z 31. augusta 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že návrhom podaným Okresnému súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 16. augusta 2006 sa Ing. M. Š., B. (ďalej len
„žalobca“), domáhal proti nej (ako zamestnávateľovi) určenia neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru.
Okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 161/2006 z 8. októbra 2007 konanie v uvedenej
právnej veci zastavil s odôvodnením, že žalobca 20. júna 2007 zomrel. Proti označenému
uzneseniu okresného súdu podali odvolanie dedičia žalobcu (ďalej len „právni nástupcovia
žalobcu“), v ktorom namietali, že okresný súd vo veci určenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru nemal konanie zastaviť, ale mal konanie prerušiť do právoplatného
skončenia príslušného dedičského konania.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 9/2008
z 28. novembra 2008 odvolanie právnych nástupcov žalobcu odmietol z dôvodu, že nebolo
podané oprávnenou osobou. Podľa právneho názoru vysloveného krajským súdom
v odôvodnení označeného uznesenia domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru môže v zmysle § 77 Zákonníka práce len zamestnanec, ktorým bol pôvodný
žalobca. Súčasne podľa § 107 Občianskeho súdneho poriadku nemožno podľa názoru
krajského súdu pokračovať v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
s právnymi nástupcami žalobcu z dôvodu, že ide o právo viazané v zmysle § 77 Zákonníka
práce jedine na osobu pôvodného žalobcu.
Proti uzneseniu krajského súdu podali právni nástupcovia žalobcu dovolanie,
v ktorom uviedli, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší
súd ako dovolací súd namietaným uznesením zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.
2 Co 9/2008 z 28. novembra 2008 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 C 161/2006
z 8. októbra 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dovolací súd podľa sťažovateľky dospel k právnemu názoru, že „v prípade, že bude
konanie o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zastavené, dedičom po
Ing. M. Š. sa tým znemožní domáhať sa peňažných nárokov vyplývajúcich z neplatného
skončenia pracovného pomeru. Najvyšší súd SR argumentuje tým, že pokiaľ neplatnosť
skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným
rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne a platnosť
skončenia pracovného pomeru nemôže byť neskôr posudzovaná súdom.“.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd rozhodol „v rozpore s právnymi predpismi
Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR priznal dedičom po nebohom Ing. M. Š. právo
domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, aj napriek tomu, že sa
jedná o osoby odlišné od osoby zamestnanca v rozpore s ustanovením § 77 Zákonníka
práce, čo... nie je možné. Zákon totiž právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru priznáva len zamestnancovi alebo zamestnávateľovi.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka konštatuje, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky
uložil Okresnému súdu Bratislava II povinnosť rozhodnúť o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru aj napriek skutočnosti, že základným predpokladom pre rozhodovanie
súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru je možnosť zamestnanca, v prípade
vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany súdu, ďalej vykonávať
prácu prideľovanú zamestnávateľom“.
Dovolací súd však podľa sťažovateľky „v rozpore so zákonom priznal dedičom po
Ing. M. Š. postavenie aktívne legitimovaných osôb“.
Podľa sťažovateľky „dediči po Ing. M. Š. v žiadnom prípade nie sú osobami, ktorým
by sťažovateľ v prípade vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany
súdu, mohol prideľovať prácu v zmysle Zákonníka práce“.
Za ďalší závažný nedostatok sťažovateľka považuje „odôvodnenie uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 116/2009 zo dňa 31. 08. 2010“. V tejto
súvislosti uviedla, že „odôvodnenie uvádzané Najvyšším súdom Slovenskej republiky
neobstojí, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom odôvodnení použil judikát
vynesený v inej právnej veci, ktorá nie je totožná so skutkovým a právnym stavom konania,
ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Bratislava II a ktorého navrhovateľom bol Ing. M.
Š.
Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal so základnou procesnou
otázkou, ktorou je nedostatok aktívnej legitimácie na strane dedičov po nebohom Ing. M. Š.
Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade domáhania sa určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru sa jedná o osobné právo osoby, ktorá v tomto prípade smrťou stratila
spôsobilosť mať práva a povinnosti, nie je podľa slovenského právneho poriadku možné,
aby právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru prešlo na osobu
odlišnú od osoby zamestnanca, ktorým bol Ing. M. Š.“.
Sťažovateľka tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže „Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol na základe aplikácie právnej normy, ktorá nie je súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky“. Tým, že najvyšší súd neodôvodnil, „na základe
akého ustanovenia a na základe akých úvah sa dopracoval k zisteniu, že je možné v prípade
smrti zamestnanca – fyzickej osoby, pokračovať v konaní o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru s dedičmi po fyzickej osobe – zamestnancovi“, došlo podľa
sťažovateľky aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti K., akciová spoločnosť, B. na súdnu ochranu
garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn.: 2 Cdo 116/2009 zo dňa 31. 08. 2010, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 09. 2010.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn. 2 Cdo 116/2009 zo dňa
31. 08. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 09. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na
ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia
orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd zrušením
uznesenia krajského súdu z 28. novembra 2008 (o odmietnutí odvolania právnych nástupcov
žalobcu) a uznesenia okresného súdu 8. októbra 2007 (o zastavení konania) v konaní
o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru na návrh pôvodného žalobcu proti
sťažovateľke ako žalovanej a vrátením veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie porušil
jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľky
„žiadna právna norma slovenského právneho poriadku neumožňuje, aby právo domáhať sa
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru prešlo zo zamestnanca po jeho smrti na
jeho dedičov“.
Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd v namietanom uznesení nevysporiadal ani
so základnou procesnou otázkou, a to nedostatkom aktívnej legitimácie na strane právnych
nástupcov nebohého žalobcu, pričom v tejto súvislosti malo dôjsť aj k porušeniu jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa
domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú.
Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale
túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov
v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu
účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam
a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu
v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania
chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) dosiahne takú intenzitu, že ho
možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
upravených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97,
Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre uvádza, že predpokladom uplatnenia práva
na spravodlivé súdne konanie, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť
a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére ochrany základného práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. II. ÚS 71/97).
Z tohto dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd.
V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Podstata sťažnosti sťažovateľky je založená na argumentácii, že najvyšší súd
v prerokúvanej veci „rozhodol na základe aplikácie normy, ktorá nie je súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky, v dôsledku čoho v rozpore s § 77 Zákonníka práce priznal
dedičom po zomrelom žalobcovi právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru aj napriek tomu, že ide o osoby odlišné od osoby zamestnanca“.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 2 Cdo 116/2009
z 31. augusta 2010, ktorým rozhodol o dovolaní právnych nástupcov žalobcu proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 9/2008 z 28. novembra 2008, uviedol:
„So zreteľom na dovolateľkami uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd
osobitne na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237
písm. f) O. s. p.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. sa rozumie
postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred
súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným
rozhodnutím. Takým rozhodnutím môže byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd
odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky
(rozhodnutie zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník
1994).“
Ústavný súd ďalej zistil, že najvyšší súd výrok svojho uznesenia sp. zn.
2 Cdo 116/2009 z 31. augusta 2010 založil na týchto dôvodoch:
«V prejednávanej veci súd prvého stupňa po zistení, že žalobca zomrel, konanie
zastavil. Odvolací súd odvolanie právnych nástupkýň žalobcu proti zastavujúcemu
rozhodnutiu odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Oba súdy vychádzali z názoru, že iba
zamestnanec sa môže domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru, toto právo
domáhať sa určenia neplatnosti podľa § 77 ZP neprechádza na dedičov a v takomto
prípade nie je možné s dedičmi pokračovať ďalej v konaní. Dovolací súd nepovažuje tento
názor za správny.
Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti
zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce zaniká márnym uplynutím
dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77
Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že
pracovný pomer bol skončený platne. Platnosť skončenia pracovného pomeru nemôže byť
neskôr posudzovaná súdom (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Ak však zamestnanec v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
t. j. o určenie neplatnosti uvedeného právneho úkonu zomrie, nemožno konanie s odkazom
na § 107 ods. 1 O. s. p. bez ďalšieho zastaviť. V prípade rozhodnutia o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru by tento pracovný pomer trval a žalobcovi by vznikli nároky
z neplatného rozviazania pracovného pomeru, v takom prípade ide o časť právnych
vzťahov, ktoré po smrti žalobcu nezanikajú, ale pretrvávajú medzi zamestnávateľom a
právnymi nástupcami žalobcu tak, ako je to uvedené v § 35 ods. 1 Zákonníka práce, podľa
ktorého ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou
nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové
nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manželku, deti a rodičov, ak s ním
žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet. Podľa §
107 ods. 1 O. s. p. možno konanie zastaviť v prípade, že povaha veci neumožňuje v konaní
pokračovať. V predmetnom prípade však dovolaciemu súdu nie je ani z napadnutého
rozhodnutia ani z iných okolností zrejmé, akým spôsobom „povaha veci“ bráni v konaní
pokračovať. U dovolateliek ide o osoby, na ktoré prechádzajú peňažné nároky žalobcu
podľa ust. § 35 ods. 1 Zákonníka práce a v predmetnom konaní sa rozhoduje, hoci v tomto
jednom ohľade, o ich práve, konkrétne o jeho existencii alebo neexistencii.»
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 2 Cdo 116/2009 z 31. augusta
2010 najvyšší súd ďalej uviedol:
„V posudzovanom prípade je taktiež potrebné zobrať do úvahy to, že dovolateľky vo
svojom dovolaní argumentujú aj tým, že ak bude konanie zastavené, nebudú sa už môcť
domáhať svojich peňažných nárokov na súde a poukazovali pritom na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej sa otázkou platnosti rozviazania
pracovného pomeru po uplynutí stanovenej lehoty nemožno zaoberať, a to ani ako otázkou
predbežnou. Uvedená argumentácia plne zodpovedá záverom právnej teórie a praxe, čo by
znamenalo, že i keď by právnemu predchodcovi dovolateliek vznikol v dôsledku
(eventuálne) neplatného rozviazania pracovného pomeru peňažný nárok voči jeho
zamestnávateľovi, ktorý na dovolateľky prechádza, bolo by do budúcnosti skutočne
vylúčené domáhať sa ho súdnou cestou.
Vychádzajúc z uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že keď
odvolací súd v danej procesnej situácii odmietol opravný prostriedok dovolateliek
(odvolanie), hoci na taký postup neboli splnené zákonom stanovené podmienky (nakoľko
boli osoby oprávnené na jeho podanie), porušil ústavou zaručené právo dovolateliek
domáhať sa práva na preskúmanie správnosti a zákonnosti odvolaním napadnutého
rozhodnutia. Uvedeným postupom im zároveň odňal možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237
O. s. p. je zo zákona dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
vydanému v konaní postihnutom touto vadou. Zároveň ide o dôvod, pre ktorý musí dovolací
súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané
v takom konaní nemôže byť považované za správne.
Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že rovnakou vadou trpí aj konanie pred súdom
prvého stupňa, ktorý svojím uznesením (z rovnakých dôvodov ako súd odvolací) konanie
zastavil, hoci na to neboli splnené podmienky, čím účastníkom odňal možnosť konať pred
súdom.
S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a taktiež súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 243b ods. 1
O. s. p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.).“
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou
v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov,
ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný
súd. Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade
s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či výklad
právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci išlo o právne
normy obsiahnuté v Zákonníku práce a Občianskom súdnom poriadku) nie je svojvoľný, t.
j. nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska
akceptovateľný a udržateľný.
V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že z § 77
Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnanec alebo zamestnávateľ chce dosiahnuť, aby
nenastali právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch
mesiacov podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu
pracovného pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota uvedená v § 77 Zákonníka práce je
lehotou prekluzívnou a zároveň ide o lehotu hmotnoprávnu (§ 36 ods. 1 Zákonníka práce).
Ak nie je nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatnený včas,
teda aspoň v posledný deň lehoty vyplývajúcej z § 77 Zákonníka práce, právo na určenie
neplatnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru zaniká,
v dôsledku čoho je skončenie pracovného pomeru účinné, a to aj v prípade, že by bolo
neplatné. Márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže
zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej
otázky. To znamená, že ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného
pomeru určená právoplatným rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi
účastníkmi vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne (pozri rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 147/2008).
Právna úprava neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného
rozviazania pracovného pomeru musí byť aplikovaná v kontexte Zákonníka práce ako celku
(II. ÚS 161/09). Podľa § 35 ods. 1 Zákonníka práce ak osobitný predpis neustanovuje inak,
peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného
mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na
jeho manželku, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva
sa stávajú, ak týchto osôb niet.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšším súdom vyslovený právny názor
k sťažovateľkou nastolenej (namietanej) otázke aktívnej legitimácie v prípade úmrtia
zamestnanca (ako žalobcu) v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
je ústavne udržateľný. V odôvodnení uznesenia dovolací súd poukázal na to, akými
ustanoveniami zákona sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému
právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti,
ústavný súd nezistil, že v danom prípade bol uplatnený taký výklad a aplikácia príslušných
ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať
účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho
doterajšej judikatúry, podľa ktorého „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,
v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť
k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).
V danom prípade najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne
okolnosti prerokúvanej veci ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.
Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 2 Cdo 116/2009 z 31. augusta 2010 predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože najvyšší súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe
akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania
a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do
práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na
spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Subjektívny názor sťažovateľky o nemožnosti prechodu práva domáhať sa určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo zamestnanca po jeho smrti na jeho právnych
nástupcov, nie je dôvodom na prijatie záveru, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Naopak, ústavný súd po
preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia konštatoval, že medzi ním a obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k porušeniu týchto práv v danom prípade
mohlo dôjsť.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia
ústavou garantovaného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011