Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 156/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B.,

zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. augusta

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2010 faxovou správou a 19. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti K., akciová spoločnosť, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. augusta 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že návrhom podaným Okresnému súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 16. augusta 2006 sa Ing. M. Š., B. (ďalej len

„žalobca“), domáhal proti nej (ako zamestnávateľovi) určenia neplatnosti výpovede z

pracovného pomeru.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. októbra 2007 konanie v uvedenej

právnej veci zastavil s odôvodnením, že žalobca 20. júna 2007 zomrel. Proti označenému

uzneseniu okresného súdu podali odvolanie dedičia žalobcu (ďalej len „právni nástupcovia

žalobcu“), v ktorom namietali, že okresný súd vo veci určenia neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru nemal konanie zastaviť, ale mal konanie prerušiť do právoplatného

skončenia príslušného dedičského konania.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 28. novembra 2008 odvolanie právnych nástupcov žalobcu odmietol z dôvodu, že nebolo

podané oprávnenou osobou. Podľa právneho názoru vysloveného krajským súdom

v odôvodnení označeného uznesenia domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného

pomeru môže v zmysle len zamestnanec, ktorým bol pôvodný

žalobca. Súčasne podľa nemožno podľa názoru

krajského súdu pokračovať v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru

s právnymi nástupcami žalobcu z dôvodu, že ide o právo viazané v zmysle § 77 Zákonníka

práce jedine na osobu pôvodného žalobcu.

Proti uzneseniu krajského súdu podali právni nástupcovia žalobcu dovolanie,

v ktorom uviedli, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší

súd ako dovolací súd namietaným uznesením zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 28. novembra 2008 a uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 8. októbra 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dovolací súd podľa sťažovateľky dospel k právnemu názoru, že „v prípade, že bude

konanie o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zastavené, dedičom po

Ing. M. Š. sa tým znemožní domáhať sa peňažných nárokov vyplývajúcich z neplatného

skončenia pracovného pomeru. Najvyšší súd SR argumentuje tým, že pokiaľ neplatnosť

skončenia pracovného pomeru podľa nebola vyslovená právoplatným

rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne a platnosť

skončenia pracovného pomeru nemôže byť neskôr posudzovaná súdom.“.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd rozhodol „v rozpore s právnymi predpismi

Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR priznal dedičom po nebohom Ing. M. Š. právo

domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, aj napriek tomu, že sa

jedná o osoby odlišné od osoby zamestnanca v rozpore s ustanovením § 77 Zákonníka

práce, čo... nie je možné. Zákon totiž právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru priznáva len zamestnancovi alebo zamestnávateľovi.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka konštatuje, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky

uložil Okresnému súdu Bratislava II povinnosť rozhodnúť o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru aj napriek skutočnosti, že základným predpokladom pre rozhodovanie

súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru je možnosť zamestnanca, v prípade

vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany súdu, ďalej vykonávať

prácu prideľovanú zamestnávateľom“.

Dovolací súd však podľa sťažovateľky „v rozpore so zákonom priznal dedičom po

Ing. M. Š. postavenie aktívne legitimovaných osôb“.

Podľa sťažovateľky „dediči po Ing. M. Š. v žiadnom prípade nie sú osobami, ktorým

by sťažovateľ v prípade vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany

súdu, mohol prideľovať prácu v zmysle “.

Za ďalší závažný nedostatok sťažovateľka považuje „odôvodnenie uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 08. 2010“. V tejto

súvislosti uviedla, že „odôvodnenie uvádzané Najvyšším súdom Slovenskej republiky

neobstojí, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom odôvodnení použil judikát

vynesený v inej právnej veci, ktorá nie je totožná so skutkovým a právnym stavom konania,

ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Bratislava II a ktorého navrhovateľom bol Ing. M.

Š.

Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal so základnou procesnou

otázkou, ktorou je nedostatok aktívnej legitimácie na strane dedičov po nebohom Ing. M. Š.

Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade domáhania sa určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru sa jedná o osobné právo osoby, ktorá v tomto prípade smrťou stratila

spôsobilosť mať práva a povinnosti, nie je podľa slovenského právneho poriadku možné,

aby právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru prešlo na osobu

odlišnú od osoby zamestnanca, ktorým bol Ing. M. Š.“.

Sťažovateľka tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jej základného práva na súdnu ochranu podľa , keďže „Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodol na základe aplikácie právnej normy, ktorá nie je súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky“. Tým, že najvyšší súd neodôvodnil, „na základe

akého ustanovenia a na základe akých úvah sa dopracoval k zisteniu, že je možné v prípade

smrti zamestnanca – fyzickej osoby, pokračovať v konaní o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru s dedičmi po fyzickej osobe – zamestnancovi“, došlo podľa

sťažovateľky aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti K., akciová spoločnosť, B. na súdnu ochranu

garantované v článku 46 ods. 1 a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn.: zo dňa 31. 08. 2010, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 09. 2010.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn. zo dňa

31. 08. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 09. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na

ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia

orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd zrušením

uznesenia krajského súdu z 28. novembra 2008 (o odmietnutí odvolania právnych nástupcov

žalobcu) a uznesenia okresného súdu 8. októbra 2007 (o zastavení konania) v konaní

o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru na návrh pôvodného žalobcu proti

sťažovateľke ako žalovanej a vrátením veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie porušil

jej základné právo na súdnu ochranu podľa . Podľa sťažovateľky

„žiadna právna norma slovenského právneho poriadku neumožňuje, aby právo domáhať sa

určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru prešlo zo zamestnanca po jeho smrti na

jeho dedičov“.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd v namietanom uznesení nevysporiadal ani

so základnou procesnou otázkou, a to nedostatkom aktívnej legitimácie na strane právnych

nástupcov nebohého žalobcu, pričom v tejto súvislosti malo dôjsť aj k porušeniu jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale

túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov

v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu

účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu základným právam

a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu

v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania

chránených zákonmi (napr. ) dosiahne takú intenzitu, že ho

možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

upravených alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. ,

).

Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre uvádza, že predpokladom uplatnenia práva

na spravodlivé súdne konanie, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť

a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére ochrany základného práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. ).

Z tohto dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Podstata sťažnosti sťažovateľky je založená na argumentácii, že najvyšší súd

v prerokúvanej veci „rozhodol na základe aplikácie normy, ktorá nie je súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky, v dôsledku čoho v rozpore s priznal

dedičom po zomrelom žalobcovi právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru aj napriek tomu, že ide o osoby odlišné od osoby zamestnanca“.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 31. augusta 2010, ktorým rozhodol o dovolaní právnych nástupcov žalobcu proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. novembra 2008, uviedol:

„So zreteľom na dovolateľkami uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd

osobitne na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237

písm. f)

Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa sa rozumie

postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred

súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným

rozhodnutím. Takým rozhodnutím môže byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd

odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky

(rozhodnutie zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník

1994).“

Ústavný súd ďalej zistil, že najvyšší súd výrok svojho uznesenia sp. zn.

z 31. augusta 2010 založil na týchto dôvodoch:

«V prejednávanej veci súd prvého stupňa po zistení, že žalobca zomrel, konanie

zastavil. Odvolací súd odvolanie právnych nástupkýň žalobcu proti zastavujúcemu

rozhodnutiu odmietol ( ). Oba súdy vychádzali z názoru, že iba

zamestnanec sa môže domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru, toto právo

domáhať sa určenia neplatnosti podľa neprechádza na dedičov a v takomto

prípade nie je možné s dedičmi pokračovať ďalej v konaní. Dovolací súd nepovažuje tento

názor za správny.

Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti

zrušovacieho prejavu uvedeného v zaniká márnym uplynutím

dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77

nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že

pracovný pomer bol skončený platne. Platnosť skončenia pracovného pomeru nemôže byť

neskôr posudzovaná súdom (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

).

Ak však zamestnanec v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

t. j. o určenie neplatnosti uvedeného právneho úkonu zomrie, nemožno konanie s odkazom

na bez ďalšieho zastaviť. V prípade rozhodnutia o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru by tento pracovný pomer trval a žalobcovi by vznikli nároky

z neplatného rozviazania pracovného pomeru, v takom prípade ide o časť právnych

vzťahov, ktoré po smrti žalobcu nezanikajú, ale pretrvávajú medzi zamestnávateľom a

právnymi nástupcami žalobcu tak, ako je to uvedené v , podľa

ktorého ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou

nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové

nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manželku, deti a rodičov, ak s ním

žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet. Podľa §

107 ods. 1 možno konanie zastaviť v prípade, že povaha veci neumožňuje v konaní

pokračovať. V predmetnom prípade však dovolaciemu súdu nie je ani z napadnutého

rozhodnutia ani z iných okolností zrejmé, akým spôsobom „povaha veci“ bráni v konaní

pokračovať. U dovolateliek ide o osoby, na ktoré prechádzajú peňažné nároky žalobcu

podľa ust. a v predmetnom konaní sa rozhoduje, hoci v tomto

jednom ohľade, o ich práve, konkrétne o jeho existencii alebo neexistencii.»

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 31. augusta

2010 najvyšší súd ďalej uviedol:

„V posudzovanom prípade je taktiež potrebné zobrať do úvahy to, že dovolateľky vo

svojom dovolaní argumentujú aj tým, že ak bude konanie zastavené, nebudú sa už môcť

domáhať svojich peňažných nárokov na súde a poukazovali pritom na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej sa otázkou platnosti rozviazania

pracovného pomeru po uplynutí stanovenej lehoty nemožno zaoberať, a to ani ako otázkou

predbežnou. Uvedená argumentácia plne zodpovedá záverom právnej teórie a praxe, čo by

znamenalo, že i keď by právnemu predchodcovi dovolateliek vznikol v dôsledku

(eventuálne) neplatného rozviazania pracovného pomeru peňažný nárok voči jeho

zamestnávateľovi, ktorý na dovolateľky prechádza, bolo by do budúcnosti skutočne

vylúčené domáhať sa ho súdnou cestou.

Vychádzajúc z uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že keď

odvolací súd v danej procesnej situácii odmietol opravný prostriedok dovolateliek

(odvolanie), hoci na taký postup neboli splnené zákonom stanovené podmienky (nakoľko

boli osoby oprávnené na jeho podanie), porušil zaručené právo dovolateliek

domáhať sa práva na preskúmanie správnosti a zákonnosti odvolaním napadnutého

rozhodnutia. Uvedeným postupom im zároveň odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v

je zo zákona dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

vydanému v konaní postihnutom touto vadou. Zároveň ide o dôvod, pre ktorý musí dovolací

súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané

v takom konaní nemôže byť považované za správne.

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že rovnakou vadou trpí aj konanie pred súdom

prvého stupňa, ktorý svojím uznesením (z rovnakých dôvodov ako súd odvolací) konanie

zastavil, hoci na to neboli splnené podmienky, čím účastníkom odňal možnosť konať pred

súdom.

S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a taktiež súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 243b ods. 1

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie ( ).“

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou

v konaní o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov,

ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný

súd. Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade

s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci išlo o právne

normy obsiahnuté v a ) nie je svojvoľný, t.

j. nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska

akceptovateľný a udržateľný.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že z § 77

vyplýva, že ak zamestnanec alebo zamestnávateľ chce dosiahnuť, aby

nenastali právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch

mesiacov podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu

pracovného pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota uvedená v je

lehotou prekluzívnou a zároveň ide o lehotu hmotnoprávnu ( ).

Ak nie je nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatnený včas,

teda aspoň v posledný deň lehoty vyplývajúcej z , právo na určenie

neplatnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru zaniká,

v dôsledku čoho je skončenie pracovného pomeru účinné, a to aj v prípade, že by bolo

neplatné. Márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže

zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej

otázky. To znamená, že ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného

pomeru určená právoplatným rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi

účastníkmi vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne (pozri rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. ).

Právna úprava neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného

rozviazania pracovného pomeru musí byť aplikovaná v kontexte ako celku

(). Podľa ak osobitný predpis neustanovuje inak,

peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného

mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na

jeho manželku, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva

sa stávajú, ak týchto osôb niet.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšším súdom vyslovený právny názor

k sťažovateľkou nastolenej (namietanej) otázke aktívnej legitimácie v prípade úmrtia

zamestnanca (ako žalobcu) v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

je ústavne udržateľný. V odôvodnení uznesenia dovolací súd poukázal na to, akými

ustanoveniami zákona sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému

právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti,

ústavný súd nezistil, že v danom prípade bol uplatnený taký výklad a aplikácia príslušných

ustanovení a , ktoré by mohli vyvolať

účinky nezlučiteľné s a dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho

doterajšej judikatúry, podľa ktorého „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ ().

V danom prípade najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne

okolnosti prerokúvanej veci ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. z 31. augusta 2010 predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože najvyšší súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe

akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do

práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na

spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem

rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Subjektívny názor sťažovateľky o nemožnosti prechodu práva domáhať sa určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo zamestnanca po jeho smrti na jeho právnych

nástupcov, nie je dôvodom na prijatie záveru, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Naopak, ústavný súd po

preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia konštatoval, že medzi ním a obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k porušeniu týchto práv v danom prípade

mohlo dôjsť.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia

garantovaného práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011