Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 80/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. T. a M. T., B., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva podľa rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 26. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. T. a M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2011 doručená sťažnosť R. T. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 26. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2011.

2. Sťažovatelia uviedli, že boli účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa ako

navrhovatelia domáhali, aby súd zaviazal Slovenskú republiku – Ú. (ďalej len „odporca“),

zaplatenia sumy 66,39 € s príslušenstvom. Právnym titulom ich nároku mal byť nesprávny

úradný postup odporcu, pretože o ich návrhu na vklad záložnej zmluvy nebolo rozhodnuté

v zákonnej 30-dňovej lehote (do 22. novembra 2007), ale až o ďalších 80 dní (12. februára

2008). O návrhu sťažovateľov rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10.

septembra 2009, ktorým uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne

sumu 66,39 € s príslušenstvom, ako aj náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu

z 10. septembra 2009 podal odporca odvolanie. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2010 tak, že zmenil napadnutý rozsudok

okresného súdu a návrh sťažovateľov zamietol. Proti tomuto rozsudku krajského súdu

podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. júna 2011 tak, že dovolanie sťažovateľov odmietol.

3. Ako z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 26. mája 2010 vyplýva,

dôvodom na zmenu rozsudku okresného súdu a zamietnutie návrhu sťažovateľov bolo to, že

sťažovatelia neoznačili a nepreukázali splnenie predpokladov potrebných na vznik nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa sťažovateľov však krajský súd

interpretoval príslušné ustanovenia o zodpovednosti za škodu pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o zodpovednosti za škodu“) svojvoľne a v rozpore s ich účelom a zmyslom,

a vybočil tým z medzí ústavnosti. Uvedené pochybenie krajského súdu malo za následok

vadu v zmysle (ďalej aj „OSP“), na ktorú mal

prihliadnuť najvyšší súd pri prerokovaní dovolania sťažovateľov „ex offo“ a rozsudok

krajského súdu z 26. mája 2010 zrušiť. Tým krajský súd a aj najvyšší súd porušili základné

právo sťažovateľov podľa .

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol takýmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom zo dňa 26.05.2010, č. k.

-83 porušil základné práva sťažovateľov zaručené v SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave svojím rozsudkom zo dňa 26.05.2010, č. k.

-83 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 23.06.2011, sp. zn.

porušil základné práva sťažovateľov zaručené v SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.06.2011, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľom

náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré

označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

7. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecných súdov

môže byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

8. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú ochrany základného práva na súdnu ochranu

podľa . Podstatou sťažnosti je ich tvrdenie, že krajský súd interpretoval

ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu svojvoľne a v rozpore s jeho účelom,

v dôsledku čoho rozsudkom z 26. mája 2010 bolo porušené označené základné právo

sťažovateľov. Tieto nedostatky mal identifikovať najvyšší súd, ktorý rozhodoval o ich

dovolaní, a rozsudok krajského súdu z 26. mája 2010 mal zrušiť. Najvyšší súd preto tým, že

dovolanie sťažovateľov odmietol a vecou sa ďalej nezaoberal, porušil tiež ich základné

právo podľa .

9. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa

riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

Ústavný súd konštatuje, že vyvodené právne a skutkové závery krajského súdu

nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Krajský súd v odôvodnení

rozsudku z 26. mája 2010 presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor, prečo

považuje rozsudok okresného súdu z 10. septembra 2009 za nesprávny, čo malo za následok

jeho zmenu a zamietnutie návrhu sťažovateľov. Rovnako výklad zákona o zodpovednosti

za škodu a jeho aplikáciu na konkrétnu situáciu sťažovateľov považuje ústavný súd

za ústavne konformné, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou skutočnosťou. To, že

sa sťažovatelia so závermi krajského súdu nestotožňujú, nemôže samo osebe viesť k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu vyjadrený v rozsudku

z 26. mája 2010 svojím vlastným. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti v tejto

súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa v sebe

záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv

účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutia

porušenia tohto ústavného práva ústavnou sťažnosťou (m. m. ).

10. Obdobné stanovisko zastáva ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho

súdu z 23. júna 2011, ktorým bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté. Predmetom konania

bolo zaplatenie sumy 66,39 € s príslušenstvom z titulu nesprávneho úradného postupu

odporcu. Z toho dôvodu najvyšší súd posúdil dovolanie v súlade s ako

neprípustné, pretože išlo o bagateľnú vec. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky presunutý do roviny ústavného

súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (). Inak

povedané, v prípade ústavných sťažností, v ktorých ide o bagateľnú čiastku, by išlo

o bezúčelné využívanie právomoci ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých reálne hrozí

zásadné porušenie základných práv a slobôd (uznesenie Ústavního soudu České republiky

sp. zn. z 23. februára 2011). Najvyšší súd však starostlivo preskúmal podané

dovolanie sťažovateľov a neobmedzil sa iba na konštatovanie neprípustnosti dovolania

podľa , ale rozsudok krajského súdu z 26. mája 2010 preskúmal

z hľadiska, či nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v . Najvyšší súd sa pritom osobitne zameral na sťažovateľmi zdôraznenú vadu

podľa . Najvyšší súd však ani s osobitným zreteľom na túto vadu

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom takéto pochybenie v postupe krajského

súdu nezistil. Ústavný súd preto považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní

rozsudku krajského súdu z 26. mája 2010 za plne legitímny a vylučujúci možné porušenie

základného práva sťažovateľov podľa .

11. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Dospel totiž k záveru, že

napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nesignalizujú žiadnu možnosť

porušenia základného práva sťažovateľov podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012