Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 712/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť L. S., zastúpeného

JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Timcsáka, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. januára 2012 a tiež postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013

faxovou správou a 6. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť L. S. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Timcsáka, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. januára 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

19. júna 1995 Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhal pôvodne proti

právnemu predchodcovi B. (ďalej len „žalovaný“), náhrady mzdy za obdobie

od 1. júna 1995 do 31. marca 2004 z dôvodu neplatnej výpovede z pracovného pomeru

z 25. júla 1995.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. (v poradí piatym) žalobu sťažovateľa

ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom

sp. zn. zo 17. januára 2012 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej týkajúcej sa požiadavky za obdobie počnúc 1. novembrom 1995

potvrdil. Vo zvyšku odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu

prekvapivý, pričom jeho prekvapivosť mala podľa neho spočívať v tom, že „odvolací súd

nepostupoval v danej veci v súlade s (keď nevyzval účastníkov konania

na vyjadrenie k aplikácii vyhlášky č. .. odvolacím súdom ako aj v tom, že

odvolací súd v Rozsudku zmenil hodnotenie skutkového stavu veci bez toho, aby došlo

k reálnej zmene v skutkovom stave veci, z ktorého vychádzal odvolací súd vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 31. 10. 2010“.

Za „nepreskúmateľné“ považuje sťažovateľ tie časti rozsudku, ktoré „sa nevyjadrovali

k niektorým podstatným okolnostiam veci samej“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 15. mája 2013 odmietol dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského

súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúcej sa

požiadavky za obdobie počnúc 1. novembrom 1995 ako procesne neprípustné. Podľa

sťažovateľa dovolací súd dospel k záveru, že „nedošlo v danom prípade k porušeniu § 213

ods. 2 neupozornením odvolacieho súdu na aplikáciu ustanovení poštového

poriadku a to z dôvodu, že:

a) ustanovenia poštového poriadku neboli použité až odvolacím súdom keďže ich

prezentoval sťažovateľ vo svojom odvolaní v rámci námietok, týkajúcich sa vzniku fikcie

doručenia mu výpovede, ku ktorému sa žalovaná vyjadrila.

b) ustanovenia poštového poriadku nepredstavovali rozhodujúci právny predpis

keďže podľa dovolacieho súdu bol rozhodujúcim právnym predpisom § 266a zákonníka

práce, aplikovaný odvolacím súdom na existujúci skutkový stav.

K druhej námietke sťažovateľa ohľadne prekvapivosti Rozsudku (zmene hodnotenia

skutkového stavu veci odvolacím súdom bez zmeny skutkového stavu, z ktorého vychádzal

odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 31. 10. 2010)

nezaujal dovolací súd žiadny názor.

Pokiaľ išlo o námietku nepreskúmateľnosti Rozsudku dovolací súd na základe

všeobecných konštatovaní považoval Rozsudok za riadne odôvodnený.“.

Sťažovateľ podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jeho sťažnosti

ústavnému súdu v jeho právnej veci. K namietanému porušeniu svojich práv v rámci

konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

«Ad) a) Z ust. jasne vyplýva, že sa týka aplikácie tých právnych

predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité.

Z hľadiska uplatnenia aplikácie je rozhodujúce posúdenie či ide

o právne predpisy, ktoré pri doterajšom rozhodovaní boli alebo neboli použité. Podstatné

teda je či ide o právne predpisy, ktoré pri svojom rozhodovaní použil, resp. nepoužil súd.

Dovolací súd pritom z hľadiska splnenia tejto podmienky odmietol považovať

ustanovenia poštového poriadku za právne predpisy v zmysle z dôvodu,

že „neboli použité až odvolacím súdom keďže ich prezentoval sťažovateľ vo svojom

odvolaní v rámci námietok, týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede, ku ktorému

sa žalovaná vyjadrila“. Zo znenia pritom nevyplýva, že táto okolnosť

(použitie právnych predpisov v odvolaní účastníka bez toho, aby by ich súd použil

pri rozhodovaní vo veci) umožňovala odvolaciemu súdu rezignovať na výzvu účastníkom

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia (v danom prípade ustanovení

poštového poriadku) vyjadrili. Dovolací súd pritom ani nekonštatuje, že podmienka

neaplikovateľnosti spočívajúca v použití ustanovení poštového

poriadku pri doterajšom rozhodovaní bola splnená...

Okrem toho z Rozsudku vyplýva, že odvolací súd oprel svoje závery o body 2., 3.,

a 4. prílohy č. 5 poštového poriadku. Na tieto body poštového poriadku však sťažovateľ

vo svojom odvolaní nepoukazoval /na čo upozornil aj v dovolaní/. To však nebránilo

dovolaciemu súdu oprieť svoj (aj tak nezákonný) záver o neaplikovateľnosti § 213 ods. 2

o to, že sťažovateľ „prezentoval ustanovenia poštového poriadku vo svojom

odvolaní v rámci námietok, týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede“.

Podľa sťažovateľa ide zo strany dovolacieho súdu o absolútnu arbitrárnosť.

Ad) b) Druhou podmienkou aplikovateľnosti ust. je, aby sa

jednalo podľa odvolacieho súdu o ustanovenie právneho predpisu pre rozhodnutie veci

rozhodujúce...

Ako totiž vyplýva z Rozsudku práve analýza ustanovení poštového poriadku bola

pre odvolací súd rozhodujúca na definitívne usúdenie na súlad doručovania (zásielky na

adresu L. dňa 26. 7. 1995) zvoleného právnym predchodcom žalovaného s právom.

Je pritom nepochybné, že aj otázka zákonnosti doručovania patrila medzi kľúčové

okolnosti, od vyriešenia ktorých záviselo posúdenie opodstatnenosti nároku uplatneného

sťažovateľom.

Podľa názoru sťažovateľa ak odvolací súd sám v Rozsudku konštatuje rozhodujúci

význam analýzy poštového poriadku pre vyriešenie veci samej je zrejmé, že musel

považovať ustanovenia poštového poriadku za rozhodujúce v zmysle

Dovolací súd nie je podľa názoru sťažovateľa oprávnený správnosť takéhoto posúdenia

hodnotiť keďže je to v zmys1e v právomoci odvolacieho súdu. Dovolací

súd je povinný iba skúmať či odvolací súd (ak už dospel k záveru o rozhodujúcom

charaktere právnych predpisov) bol v zmysle povinný vyzvať

účastníkov na vyjadrenie k ich aplikácii.

Dovolací súd preto nepostupoval správne ak napriek opačným záverom odvolacieho

súdu v Rozsudku nepovažoval ustanovenia poštového poriadku za rozhodujúce v zmysle

..

Nakoľko je zrejmé, že ustanovenia poštového poriadku:

- neboli použité v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdu /v čase pred vydaním

Rozsudku/, pričom

- zároveň išlo o rozhodujúce predpisy z hľadiska posudzovania veci samej (čo

vyplýva aj z Rozsudku)

bol odvolací súd povinný v zmysle vyzvať účastníkov konania, aby sa

k ich aplikácii vyjadrili. Nakoľko sa tak nestalo dopustil sa odvolací súd porušenia § 237

písm. f) , na základe čoho bolo podľa názoru sťažovateľa dovolanie prípustné

a aj dôvodné. Dovolací súd mal preto preskúmať všetky dovolacie námietky sťažovateľa

a dovolaniu vyhovieť. Keďže však dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol napriek

tomu, že bolo prípustné, je zrejmé, že sa tým sa dopustil porušenia SR,

čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľ tvrdí, že „v danej veci dospel prvostupňový súd pri posudzovaní

zákonnosti doručovania z hľadiska k záveru, že výpoveď bola

doručovaná sťažovateľovi poštou na adresu L. Podľa súdu prvého stupňa bola táto výpoveď

sťažovateľovi doručovaná ako doporučená zásielka s doručenkou ako aj poznámkou

do vlastných rúk. O tejto skutočnosti podľa súdu prvého stupňa mala svedčiť žalovaným

predložená obálka - s farebnou kópiou v spise - s modrým pruhom a nalepenou známkou

v hodnote 16,- Sk...

Naproti tomu odvolací súd dospel k záveru. že z hľadiska posúdenia spôsobilosti

zásielky na doručovanie do vlastných rúk bol rozhodujúcim údaj, že sa má doručovať

do vlastných rúk (nie farba obálky)...

Odvolací súd teda v danej veci dospel v Rozsudku k odlišnému záveru ohľadne

spôsobilosti zásielky na doručovanie do vlastných rúk (v danom prípade zásielky právneho

predchodcu žalovaného zo dňa 26. 7. 1995 adresovanej sťažovateľovi na adresu L.) oproti

rozsudku súdu prvého stupňa.

Je teda zrejmé, že odvolací súd v tomto smere rozhodol na základe odlišného dôvodu

oproti dôvodom uvedeným v prvostupňovom rozsudku pričom sťažovateľ sa o tomto dôvode

dozvedel prvý krát až z Rozsudku. Nebola mu preto poskytnutá možnosť sa k tejto okolnosti

vyjadriť v konaní pred odvolacím súdom. Následne pritom na základe tohto dôvodu

vyhodnotil odvolací súd doručovanie spornej zásielky ako súladné s § 266a zákonníka

práce, čo znamená, že tento dôvod bol pre rozhodnutie vo veci samej podstatný.

Takéto posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu sťažovateľ napokon nemohol ani

predpokladať, nakoľko v spise nebola založená doručenka, ktorá by potvrdzovala

doručovanie zásielky sťažovateľovi adresovanej na L. s poznámkou do vlastných rúk,

pričom zároveň svedkyňa M. na pojednávaní dňa 17. 2. 2012 pripustila, že sa údaj

o doručovaní do vlastných rúk na zásielky s modrým pruhom doklepával /teda, že nebol

automaticky predtlačený/.

Ak už aj teda dovolací súd nesprávne a v rozpore s názorom odvolacieho súdu dospel

k záveru, že ustanovenia poštového poriadku neboli v danej veci rozhodujúcim predpisom

v zmysle , mal dovolanie vyhodnotiť ako prípustné v zmysle

písm. f) z dôvodu, že odvolací súd posúdil zásadnú otázku spôsobilosti zásielky

na doručovanie do vlastných rúk rozdielne oproti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom

sťažovateľ sa k tejto okolnosti nemal možnosť vyjadriť.“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že „odvolací súd odlišne posúdil skutkový stav veci

(preukázanie okolnosti či v obálkach adresovaných sťažovateľovi na adresu L. ako aj M.

bola obsiahnutá výpoveď z pracovného pomeru)“.

V tejto súvislosti sťažovateľ opakovane uvádza, že „z predchádzajúceho uznesenia

odvolacieho súdu (sp. zn. zo dňa 31. 5. 2010) vyplýva, že odvolací súd

v tom čase nemal preukázané, že právny predchodca žalovaného doručoval sťažovateľovi

dňa 26. 7. 1995 výpoveď z pracovného pomeru pričom vychádzal aj z predpokladu, že

žalovanému bude preukázanie doručovania inkriminovanými zásielkami práve výpovede

sťažovateľovi činiť značné ťažkosti.

Poukázal pritom aj na fakt, že zásielky právneho predchodcu žalovaného adresované

sťažovateľovi na ulici M. (podacie č. 9435), či L. (podacie č. 9434) neobsahovali

identifikáciu písomností majúcej byť takto doručovanej...

Odvolací súd však napriek rovnakému skutkovému stavu vychádzal v Rozsudku

zo záveru o preukázaní, že v zásielke adresovanej sťažovateľovi dňa 26. 7. 1995

adresovanej na L. bola obsiahnutá výpoveď z pracovného pomeru právneho predchodcu

žalovaného a aj preto rozsudok súdu prvého stupňa v rozhodujúcej časti potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa išlo preto v prípade Rozsudku o tzv. prekvapivé

rozhodnutie aj z tohto aspektu, čo založilo prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

Dovolací súd bol preto aj z tohto aspektu považovať dovolanie za prípustné, posúdiť

ho zo všetkých uplatnených dovolacích dôvodov a Rozsudok zrušiť. Nakoľko sa tak nestalo

možno konštatovať, že dovolací súd Uznesením porušil SR, ods.

Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 5. 2013 sp. zn. a

postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 1. 2012 sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 5. 2013 sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 1. 2012 sp. zn.

sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €, ktorú

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Martin Timcsák,

advokát, s. r. o., konajúcej JUDr. Martin Timcsákom, advokátom, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu...“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť, že v období od doručenia sťažnosti do 20. novembra 2013 nemohol v predmetnej

veci konať a rozhodovať, keďže všetci členovia senátu ústavného súdu, ktorému bola vec

pridelená (ďalej len „zákonný senát“), oznámili v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu skutočnosti, ktoré by mohli zakladať

dôvody na ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa. Vzhľadom

na uvedené nemohol zákonný senát ústavného súdu až do času, kým o ich nevylúčení

z konania a rozhodovania veci sťažovateľa nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho

úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že integrálnou

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. pozri

napr. ).

Požiadavky ústavného súdu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia korešpondujú

judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje, že

čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať

tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. januára

2012

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie svojho

základného práva podľa a podľa listiny a tiež práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. januára 2012. Základom jeho argumentácie je

tvrdenie, že krajský súd nesprávne právne posúdil otázku zákonnosti doručovania výpovede

z pracovného pomeru žalovaným (jeho právnym predchodcom), ktorá „patrila medzi

kľúčové okolnosti, od vyriešenia ktorých záviselo posúdenie opodstatnenosti nároku

uplatneného sťažovateľom“.

Podľa sťažovateľa kľúčový nedostatok namietaného rozsudku spočíva v skutočnosti,

že «ak aj právny predchodca žalovaného doručoval sťažovateľovi dňa 26. 7. 1995

na adresu L. výpoveď z pracovného pomeru (čo nebolo preukázané) obálkou s modrým

pruhom, s takýmto doručovaním neboli spojené právne následky uvedené v bodoch 17 až 21

prílohy poštového poriadku (keďže právne následky doručovania upravené v tejto prílohe

sa na právneho predchodcu žalovaného nevzťahovali), teda ani doručovanie do vlastných

rúk adresáta... Právne následky doručovania výpovede sťažovateľovi do vlastných rúk v

zmysle by boli splnené iba v prípade, ak by takúto výpoveď zasielal

štandardným postupom podľa § 26 a 27 poštového poriadku s vyznačením doložky

„do vlastných rúk“ na zásielke, čo sa však nestalo.

Opačné názory odvolacieho súdu sú arbitrárne, pričom je zrejmé, že spočívajú

na účelovom výklade niektorých ustanovení prílohy č. 5 pri absencii zohľadnenie znenia

bodu 1 tejto prílohy ako aj systematického výkladu ustanovení tejto vyhlášky.».

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal príslušnú

spisovú dokumentáciu z okresného súdu, z ktorej zistil najmä tieto právne skutočnosti:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2011 (piatym v poradí)

žalobu, ktorou si sťažovateľ voči žalovanému uplatňoval nárok z dôvodu náhrady mzdy

(podľa ) v sume 68 141,80 € za obdobie od 1. októbra 1995

do 31. augusta 2010 (zmena žaloby pripustená uznesením z 28. septembra 2010), zamietol

a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume

1 338,54 €.

V odôvodnení označeného rozsudku súdu prvého stupňa sa okrem iného uvádza:

„... žalobcovi bola daná (právnym predchodcom žalovanej) 25. júla 1995 výpoveď

z pracovného pomeru podľa v znení v tom čase

platnom. Konanie o určenie neplatnosti výpovede bolo právoplatne skončené pripustením

späťvzatia žaloby (v časti určenia neplatnosti výpovede) uznesením Krajského súdu

v Trnave z 13. decembra 2006 sp. zn. . Po doplnení dokazovania a jeho

vyhodnotení v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcom

zrušujúcom uznesení dospel súd prvého stupňa opätovne k záveru, že pracovný pomer

žalobcu u právneho predchodcu žalovanej skončil uvedenou výpoveďou dňom 30. októbra

1995. Výpoveď, ktorá bola vopred prerokovaná (24. júla 1995) príslušným odborovým

orgánom (súhlasil s výpoveďou) bola doručovaná žalobcovi poštou (podľa denníka

odoslanej pošty podaná na poštovú prepravu 26. júla 1995) na adresu — L. ako

doporučená zásielka s poznámkou do vlastných rúk. O tejto skutočnosti svedčí žalovanou

predložená obálka — s farebnou kópiou v spise – s modrým pruhom a nalepenou známkou v

hodnote 16 Sk, ktorá potvrdzuje zasielanie takto označených zásielok v rozhodnom čase. V

súvislosti s doručovaním písomností žalobcovi poukázal na výpoveď svedkyne A. M. a

skutočnosti z jej svedeckej výpovede vyplývajúce. Mal za preukázané, že výpoveď zasielaná

žalobcovi na adresu L. vrátila pošta právnemu predchodcovi žalovanej (podľa pečiatky na

obálke) 15. augusta 1995 z dôvodu jej neprevzatia žalobcom v odbernej lehote (napriek

výzvam poštového doručovateľa). O tom, že sa žalobca na tejto adrese zdržiaval svedčí aj

skutočnosť, že 27. júla 1995 odmietol na nej prevziať výpoveď, čoho dôkazom je obálka

s výpoveďou nachádzajúcou sa v spise. Z toho súd prvého stupňa vyvodil, že žalovaná (jej

právny predchodca) splnila zákonný spôsob doručenia zásielky s predmetnou výpoveďou

žalobcovi 15. augusta 1995 v súlade s ustanovením . Potom

výpovedná doba začala plynúť 1. septembra 1995 a uplynula 30. októbra 1995. Keďže

žalobca u žalovanej ani žiadnu prácu nevykonával (po skončení dovolenky 16. júna 1995 sa

napriek viacerým písomným výzvam do práce nedostavil) nemá nárok na náhradu mzdy

( ). Teda v konaní nebolo preukázané, že žalobca nemohol

vykonávať prácu pre iné prekážky na strane právneho predchodcu žalovanej (svojvoľne

do práce nenastúpil).“

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

zo 17. januára 2012 (taktiež piatym v poradí) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej týkajúcej sa požiadavky za obdobie počnúc 1. novembrom 1995 ako vecne

správny potvrdil a vo zvyšku (náhrady mzdy za mesiac október 1995) ho zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd takto rozhodol s poukazom na to, že „i keď aj tentoraz napadnutému

rozsudku zaiste treba mnohé vyčítať (a s prihliadnutím k opakovanému výskytu viacerých už

v minulosti vytknutých vád dokonca i pochybovať o schopnosti súdu prvého stupňa v tejto

veci úspešne sa zhostiť povinnosti rozhodnúť celkom bezchybne), odvolaniu žalobou

s výnimkou dôvodnosti námietky nepriznaním mu náhrady mzdy za jeden mesiac (resp.

neurobenia tak zo strany súdu prvého stupňa adekvátnym spôsobom) a tým danej

predčasnosti aj u rozhodnutia o trovách konania nemožno priznať vecný úspech“.

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza:

«Odvolací súd totiž najmä za zjavne účelovú musel považovať námietku

nepreskúmateľnosťou tentoraz napadnutého rozsudku. Hoci je pravdou, že ani tento nebol

o mnoho bližšie ideálu, než jeho predchodca, nešlo ponechať bez povšimnutia, že sám

žalobca zjavne námietku nevypravenia ani takéhoto ostatného rozsudku okresného súdu

uplatnil s istou rezervou, pretože ak by skutočne tento ním vytýkaný nedostatok rozsudku

vnímal ako porušenie mu garantovaného práva a zároveň i postup súdu

odnímajúci mu možnosť konať pred súdom, musel by s takouto námietkou spojiť jediný do

úvahy prichádzajúci odvolací návrh, teda návrh na ďalšie (v poradí piate) zrušenie

rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Práve tým, že tak neurobil,

ale naopak sa domáhal konečného rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho žalobe, vystavil

tentoraz napadnutému rozsudku punc spôsobilosti zaoberania sa ním (v odvolacom konaní)

s konečnou platnosťou, v čom (a tiež v názore na opodstatnenosť konečného rozhodnutia

v spore trvajúcom už bezmála 17 rokov prinajmenšom tam, kde toto bude možné) panovala

medzí všetkými zúčastnenými (žalobcom počnúc cez žalovanú i súd prvého stupňa až

po odvolací súd, nevynímajúc z toho rozhodne ani medzičasom najmä k otázke dĺžky

konania sa vyjadrujúci Ústavný súd Slovenskej republiky) vzácna zhoda.

I so zreteľom k nie až tak dávnemu nasmerovaniu dokazovania (nevyhnutného

pre rozhodnutie v tejto veci), ku ktorému došlo najmä obsahom odôvodnenia ostatného

zrušujúceho uznesenia (na ktoré v podrobnostiach tentoraz odvolací súd i pre nadbytočnosť

opakovania už raz uvedeného odkazuje), potom bolo treba mať za to, že sa tu rozhodnutie

(a i úspech tej – ktorej strany sporu) ukázalo závislým na zodpovedaní troch parciálnych

(čiastkových) otázok.

Tou prvou bolo vyriešenie otázky, ktorá adresa bola poslednou zamestnávateľovi

známou adresou žalobcu a vyjadriť ju šlo i tak, kam sa malo (rozumej výpoveď

predchodcom žalovanej žalobcovi) doručovať (teda či išlo o niekdajšiu evidenčnú adresu

trvalého pobytu žalobcu alebo druhú adresu - inak totožnú s tou dnešnou). Druhou otázkou

majúcou tu nepochybne svoj význam potom bolo, či doručovanie príslušných zásielok

(podacích čísel 9434 a 9435, ktorých fotokópie v spise tunajší súd taktiež spomenul už

v ostatnom zrušujúcom uznesení), či presnejšie aspoň jednej z nich (tej doručovanej

na správnu adresu zhora) je možno považovať za doručenie rozviazania pracovného

pomeru žalobcu výpoveďou. Napokon podstatou tretej otázky (za predpokladu odpovede

na dve jej predchádzajúce a to prakticky akejkoľvek úspešnej odpovede na tú prvú a kladnej

na druhú) bolo, či doručovanie zvolené predchodcom žalovanej možno považovať

za legitímne (a takto i vedúce k zamýšľanému účinku - čiže k započatiu plynutia a aj

uplynutiu výpovednej doby).

Pokiaľ ide o odpovede na takéto otázky v už zhora uvedenom poradí, správnou

odpoveďou na tú prvú i podľa názoru odvolacieho súdu bola tá, ktorú už naznačil

v ostatnom zrušujúcom uznesení (ako pravidlo pre prípad nedostatku uspokojivého

preukázania čohokoľvek iného) a zároveň tá, na ktorej sa v konaní medzi oboma ostatnými

rozsudkami súdu prvého stupňa prakticky zhodli žalobca i žalovaná, teda že poslednou

zamestnávateľovi známou adresou žalobcu a teda i adresou, kam sa mali doručovať

písomnosti vrátane výpovede, bola adresa „... L.“. Takto to bolo nielen pre možnosť

vyvodenia príslušného skutkového zistenia zo zhodných tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3

), ale tiež preto, že to vyplýva (aj nebyť zhodných tvrdení) z dostatočne vykonaného

dokazovania. Ako už totiž tunajší súd uviedol skôr, bolo na zamestnávateľovi, aby preukázal

a to spôsobom vlastným dôkaznému konaniu (čiže bezpečne - bez vzbudenia odôvodnených

pochybností), že poslednou známou adresou je iná adresa a to sa nepodarilo (kde opäť

odhliadnuc od zhodnosti tvrdení účastníkov žalovaná ani pred odvolacím súdom

nedokázala jednoznačne určiť zdroj informácie o druhej adrese žalobcu). Takáto dilema

inak v konkrétnych súvislostiach prejednávanej veci aj tak nemala iný význam, než ten, aby

bolo možné rozlíšiť medzi snahou zamestnávateľa doručiť na správnu adresu a na tú

nesprávnu, keďže tu ku právom predpokladanému konaniu či prinajmenšom opomenutiu

adresáta došlo na oboch adresách (na jednej neprevzatím zásielky spojenej s jej vrátením

odosielateľovi a na druhej naopak výslovným odmietnutím prevzatia) a pre prípad snahy

žalobcu tvrdiť, že jeho adresou v rozhodnem čase by mala byť adresa „... M.“ (o prípad

akého tvrdenia tu ale nešlo) by sa muselo uplatniť ďalšie už v minulosti uvedené a síce, žeby

tu dôsledky neoznámenia zamestnávateľovi novšej adresy či aj len neschopnosti preukázať,

že sa tak stalo, museli ísť práve na vrub žalobcu ako zamestnanca (v podobe pripísania mu

príslušného opomenutia vedúceho k zmareniu doručovania na poslednú známu adresu

uvedenú vyššie).

Druhú otázku z pohľadu možných odpovedí na ňu potom podľa názoru odvolacieho

súdu bolo namieste zodpovedať kladne (teda v smere považovania príslušných doručovaní

žalobcovi zo strany predchodcu žalovanej práve za doručovanie inkriminovaných výpovedí

z pracovného pomeru). Takéto vyslovenie sa bolo pritom namieste navzdory tomu záveru

z ostatného zrušujúceho uznesenia, podľa ktorého žalovanej bude preukázanie doručovania

inkriminovanými zásielkami práve výpovede žalobcovi činiť značné ťažkosti (kde však

paradoxne dôkaznú pozíciu žalovanej do istej miery vylepšil ten, kto tak zjavne nemal

v úmysle urobiť, teda jej protivník v spore, ako bude uvedené i ďalej) a tiež navzdory nie

najpodarenejšej svedeckej výpovedi už súdom prvého stupňa vypočutej tzv. kľúčovej

svedkyne pred odvolacím súdom (v ktorom prípade snaha objasniť niektoré skutočností

viedla k niečomu, čo verziu žalovanej, i keď tu len zdanlivo, nepodporovala). I keď totiž

možno súhlasiť so žalobcom, že svedkyňa v osobe sekretárky riaditeľa predchodcu

žalovanej (z čias úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom) si na

niektoré konkrétne okolnosti doručovania výpovede nepamätala a ani odôvodnenie

napadnutého rozsudku sa k tejto stránke vykonaného dôkazu nepostavilo takpovediac

čelom, nič to nemenilo na tom, že svedkyňa bezpečne potvrdila ako zaevidovanie odoslania

zásielky (o ktorej ako o písomnom vyhotovení výpovede z pracovného pomeru určenej

žalobcovi nemala pochybnosti) v denníku odoslanej pošty, tak i odovzdanie takejto zásielky

bezprostredne nato vodičovi (zabezpečujúcemu následné podanie zásielok na pošte a spätné

odovzdanie svedkyni údajov potvrdzujúcich podanie na poštovú prepravu). I z hľadiska

zo spisu sa podávajúcej chronológie komunikácie žalobcu v rozhodnom čase s právnym

predchodcom žalovanej... potom treba považovať za vylúčené (v tomto prípade inak

pri zachovaní elementárnej dôvery v nedoručovanie len prázdnych obálok), žeby v čase

rozhodnom z pohľadu doterajších úvah významných pre rozhodnutie v tejto veci (čiže

koncom júla 1995) žalovaná doručovala žalobcovi (poštou) aj inú písomnosť, než

inkriminované výpovede z pracovného pomeru. Napokon práve vo vzťahu k tomuto bolo

treba usúdiť aj na už vyššie zmienenú (i keď ťažko chcenú) pomoc žalobcu žalovanej

pri dokazovaní. Tá sa prejavila v princípe presúvania dôkazného bremena tým, že ak

žalovaná po určitý čas relatívne pasívne, avšak z pohľadu konzistencie argumentácie

nemenne zotrvávala na tom, že zásielkami bez náležitej identifikácie nimi doručovaných

písomnosti doručovala práve výpovede (nie teda nič iné, keďže na to nebol dôvod),

v problematickejšej dôkaznej situácii bola, kým žalobca takéto jej tvrdenie jednoducho

popieral (nakoľko tu jedným z princípov dôkazného konania je to, že skutočnosti jedným

účastníkom tvrdené a druhým popreté nemožno považovať za preukázané a treba ich

preukazovať inak a to bezpečne, pričom každého účastníka ťaží dôkazné bremeno na vlastné

tvrdenia). Takáto dôkazná situácia sa však zásadne zmenila najneskôr uplatnením

v odvolaní vlastného tvrdenia žalobcu, podľa ktorého tu nemožno vylúčiť, že tu príslušnými

(v rámci podopierania procesného stanoviska žalovanej použitými) zásielkami z rozhodného

obdobia v skutočnosti mohli byť doručované aj iné písomnosti. Ak totiž práve toto

(doručovanie iných písomnosti: než výpovede) žalovaná celý čas popierala, musel sa tu

uplatniť princíp presunu dôkazného bremena na žalobcu, ktorý v záujme vyvrátenia obrany

žalovanej takto bol povinný najprv tvrdiť a následne i preukazovať, aké iné zásielky či

prinajmenšom jednu inú zásielku než výpoveď od žalovanej očakával. Žalobca však v tomto

smere ostal nečinným a prakticky tak podporil skoršiu vratkú argumentáciu protistrany

v spore.

Napokon treťou otázkou s významom pre rozhodnutie v tejto veci (ak už za uzavreté

treba mať, že aj na správnu adresu „... L.“ bola predchodcom žalovanej žalobcovi

doručovaná, práve z takejto adresy sa však po uplynutí odbernej lehoty a nevyzdvihnutí si

v nej adresátom zásielky odosielateľovi vrátila poštou zasielaná výpoveď a adresát

nepochybne svojim opomenutím toto doručenie zmaril) ostávala otázka legitimity alebo tiež

právnej dovolenosti doručovania (neoddiskutovateľne zásielkou s modrým pruhom osobou

bez postavenia ktoréhokoľvek z orgánov vypočítaných v príslušnej prílohe vyhlášky

č. ).

I v odpovedi na túto otázku sa obe strany sporu v prejednávanej veci diametrálne

líšili, keď podľa argumentácie žalobcu tu bol striktne uzavretý okruh subjektov, ktoré mohli

zásielky príslušným spôsobom (modrým, ale tiež hnedým pruhom) označené používať

(z čoho sa vyvodzoval záver, že pre iné subjekty je používanie takýchto zásielok zakázané)

a žalovaná naopak mala za to, že takýto spôsob doručovania nie je vylúčený a teda ho

mohli používať aj iné subjekty, než v príslušnej časti poštového poriadku uvedené osoby.

Korektné vyriešenie tohto problému nie je možným bez náležitej analýzy ustanovení

poštového poriadku majúcich sa tu použiť (resp. i v minulosti reálne použitých), pričom

práve na základe takejto analýzy bolo treba nielenže dať za pravdu žalovanej, ale najmä

definitívne usúdiť na súlad doručovania zvoleného jej predchodcom s pravom (hoc aj

zo všetkých ním použitých spôsobov len toho skončeného vrátením neprevzatej zásielky

z adresy „... L.“, ktorý však na druhej strane sám osebe bol postačujúcim)...»

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej za platné nemožno považovať doručovanie

zásielkou s modrým pruhom, pretože toto bolo podľa prílohy v tom čase platnej a účinnej

vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy a spojov č. o právach

a povinnostiach pošty a jej používateľov (poštový poriadok) v znení neskorších predpisov

vyhradené výlučne tam uvedeným orgánom, odvolací súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol:

«Podľa § 26 ods. 3 poštového poriadku úprava doručeniek, ktoré si odosielateľ

obstaral na vlastné náklady, musí byť zhodná s doručenkami vydanými správou spojov.

Pre doporučené listy tuzemského styku s doručenkou sa môžu používať biele doručenkové

obálky vyrobené podľa odborovej normy; potlač adresnej strany musí byť schválená

výskumným spojov. Zasielacie podmienky pre úradné písomnosti s doručenkou

tuzemského styku sú uvedené v prílohe č. 5.

Podľa § 27 ods. 1 poštového poriadku ak odosielateľ žiada, aby zapísanú zásielku

tuzemského styku s výnimkou poštovej poukážky A dodala pošta výhradne adresátovi označí

zásielku, pri balíkoch aj poštovú sprievodku, poznámkou alebo nálepkou „Do vlastných

rúk“.

Podľa prílohy č. 5 bodu 1 poštového poriadku táto príloha upravuje odlišné

podmienky podávania a dodávania úradných písomností s doručenkou, ktoré podľa

osobitného predpisu... odosielajú súdy, prokuratúry, orgány Zboru národnej bezpečnosti,

štátne notárstva, hospodárska arbitráž a správne orgány; podľa bodu 2, časti vety pred

bodkočiarkou rovnakej prílohy úradné písomnosti s doručenkou sa na dopravu poštou

podávajú v doručenkových obálkach vyrobených podľa odborovej normy..., ktorých

osobitná úprava potlače adresne] strany - doručenky sa ustanovuje po dohode medzi

Federálnym ministerstvom dopravy a spojov a zúčastnenými rezortmi; podľa bodu 3 tejto

prílohy na úradné písomnosti s doručenkou sa používajú doručenkové obálky so zvislým

hnedým alebo modrým pruhom, pričom farba pruhu je určujúca pre spôsob zaobchádzania

so zásielkou (body 14 až 21) a podľa bodu 4 tu citovanej prílohy poštového poriadku

doručenkové obálky podľa bodu 2 sú oprávnené používať tam uvedené orgány...

Napokon podľa prílohy č. 5 bodu 6 vety druhej poštového poriadku úradné

písomnosti s hnedým pruhom nie je dovolené označovať poznámkou „Do vlastných rúk“;

podľa bodu 17 úradné písomnosti s modrým pluhom vydá pošta len adresátovi zásielky

a podľa bodu 20 písomnosti sa i s doručenkou ukladajú na tri dni, pričom ak si adresát

zásielku do troch dní od jej uloženia nevyzdvihne, poverený pracovník ju preskúma,

doručenku opečiatkuje dennou pečiatkou a popíše, oddelí ju a vráti odosielateľovi; pričom

písomnosť ostane pre adresáta uložená do konca odbernej lehoty.

Pri skutočne dôslednom výklade zhora citovanej úpravy potom argumentácii žalobcu

z odvolania nebolo možno prisvedčiť.

I keď príloha č. 5 poštového poriadku v úvodnom ustanovení bodu 1 za primárny

účel takejto časti príslušnej vyhlášky vymedzila odlišné podmienky podávania a dodávania

úradných písomností s doručenkou odosie1aných tam uvedenými orgánmi, takéto

vymedzenie účelu nemožno vykladať i ako zákaz používania všetkých zásielok

predpokladaných takouto prílohou inými než takýmito osobami. Je to tak najmä preto, že

podľa takejto úpravy (nevedno či zámerne alebo naopak v dôsledku nie dosť pozornej

formulácie jednotlivých ustanovení) oprávnenie uvedené v bode 4 takejto prílohy

(na používanie doručenkových obálok konkrétnymi štátnymi orgánmi) sa vzťahuje výslovne

len na doručenkové obálky podľa bodu 2 (čiže na obálky s osobitnou úpravou potlače

adresnej strany - doručenky) a nie aj na tie podľa bodu 3 (kde je práve zmienka o farebných

pruhoch na obálkach). Práve z tohto dôvodu, pre povinnosť pri obstarávaní si doručeniek

na vlastné náklady učiniť len zadosť požiadavke na zhodu takýchto doručeniek

s doručenkami vydanými správou spojov a napokon pre vyhotovovanie všetkých obálok

podľa rovnakej odborovej normy tak odosielateľ odchylný od orgánov uvedených v bodoch

1 a 4 prílohy č. 5 poštového poriadku mal prakticky na výber, či pri záujme nechať si

potvrdzovať prijatie písomnosti na doručenke bude používať biele doručenkové obálky

s doručenkou (na ktoré podľa potreby mohol pripájať i poznámku či nálepku o určení

zásielky do vlastných rúk adresáta), alebo naopak obálky s farebnými pruhmi (u ktorých ale

jestvovalo jedno obmedzenie, ktorým bolo, že ak by odosielateľ chcel zásielku určiť

do vlastných rúk adresáta, musel by použiť obálku s modrým pruhom - nakoľko dopĺňanie

príslušnej poznámky na obálky s hnedými pruhmi poštový poriadok nedovoľoval)...

I to bol dôvod, pre ktorý bolo treba v prejednávanej veci uprednostniť stanovisko

žalovanej (zasadzujúcej sa za nedostatok zákazu používania obálok s farebnými pruhmi -

v duchu zásady súkromného práva, že čo nie je zakázané, je dovolené).»

K námietke sťažovateľa, či v okolnostiach prípadu sa realizoval zákonný postup

doručovania tohto typu zásielky (obálkou s modrými pruhmi), krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol, že «u zásielky, u ktorej došlo k odmietnutiu prevzatia, totiž

bolo opodstatneným, že táto sa vrátila zamestnávateľovi celá; kým u druhej (najskôr

uloženej i s doručenkou na tri dni a neskôr bez doručenky po zvyšok odbernej lehoty) bolo

naopak logickým, že po vrátení odosielateľovi najskôr doručenky a potom i zvyšku zásielky

tieto už naďalej nemohli tvoriť celok (takže absencia doručenky na kópii zásielky v spise,

majúcej byť doručenej na adresu „... L.“, avšak bez úspechu jej odovzdania adresátovi aj

odmietnutia jej prevzatia vrátenej zamestnávateľovi, bola prirodzenou)...

Na predchodcom žalovanej použitých obálkach (s modrým pruhom) boli totiž už ako

súčasť predtlače vyznačené údaje, že tu ide o doporučenú zásielku do vlastných rúk

adresáta... Práve v tomto sa inak mýlila aj odvolacím súdom vypočutá svedkyňa, pokiaľ

vyslovila domnienku, že sa aj na takéto obálky dodatočne dopisovali príslušné údaje, takýto

jej omyl však bol bez akéhokoľvek významu.

Pretože tak práve údaj, že sa má doručovať do vlastných rúk (a nie farba obálky) bol

z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným

ustanovením § 266a Zák. práce (ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty)

rozhodujúcim, za správne a podložené v konečnom dôsledku bolo treba považovať tiež tie

úvahy súdu prvého stupňa (a i žalovanej), že už vrátenie predchodcovi žalovanej

15. augusta 1995 zásielky s výpoveďou adresovanej do P. na L. a neprevzatej zmarením

žalobcu malo za následok doručenie žalobcovi výpovede a následné plynutie výpovednej

doby, ktorá uplynula posledným dňom druhého mesiaca nasledujúceho po takomto doručení

(31. októbra 1995).

Počnúc 1. novembrom 1995 tak žalobca v pracovnom pomere k predchodcovi

žalovanej už nebol... a nárok na náhradu mzdy za takéto obdobie mu preto nevznikol.

Napadnutý rozsudok v takejto časti veci samej, nech aj s čiastočne pochybnými

dôvodmi bol preto správny a odvolací súd ho preto v takejto časti podľa § 219 ods. 1

potvrdil (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu).».

V nadväznosti na citované ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že napadnutý

rozsudok krajského súdu posudzoval len z hľadiska ústavnoprávnych kritérií a

(resp. kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv

a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície

v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý

rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť

konformitu záverov napadnutého rozsudku s (podobne ,

).

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho

súdu sp. zn. zo 17. januára 2012, ústavný súd zastáva názor, že právne

závery krajského súdu, ktoré vyslovil pri preskúmaní rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 16. marca 2011, sú vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa

primeraným spôsobom odôvodnené.

Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné ustanovenia

o doručovaní výpovede z pracovného pomeru, ako aj poštového poriadku,

na ktoré sa odvolával sťažovateľ v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd

konštatuje, že odvolací súd svoje rozhodnutie v tejto časti (potvrdzujúcej rozsudok

okresného súdu vo veci samej týkajúcej sa požiadavky na náhradu mzdy za obdobie počnúc

1. novembrom 1995) odôvodnil ústavne udržateľným a akceptovateľným spôsobom, keď

zosumarizoval skutkové zistenia, na ktorých ho založil, uviedol, akými úvahami sa pri tom

spravoval, a to v nadväznosti na [z hľadiska posúdenia spôsobilosti

zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným týmto zákonom (ktorýmkoľvek v ňom

uvedeným spôsobom za účasti pošty)], ktorý považoval v danej veci za rozhodujúci.

Vychádzajúc z dikcie označeného ustanovenia (

Zb. v znení platnom a účinnom v čase vykonania úkonov smerujúcich k rozviazaniu

pracovného pomeru sťažovateľa so žalovaným) a z analýzy príslušných ustanovení

poštového poriadku (§ 26 ods. 3, § 27 ods. 1, príloha č. 5 bodu 1, 6), krajský súd posúdil

zistený skutkový stav (vyriešenie otázky posledne známej adresy sťažovateľa

na doručovanie výpovede z pracovného pomeru, legitímnosti doručovania výpovede,

ustálenia začiatku a konca výpovednej doby a s tým súvisiaceho posúdenia opodstatnenosti

nároku uplatneného sťažovateľom) a na tomto základe odvolaním napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej v časti týkajúcej sa požiadavky na náhradu mzdy za obdobie

počnúc 1. novembrom 1995 potvrdil. Podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského

súdu, ktorý sa stotožnil s názorom okresného súdu v otázke legitímneho (právom

dovoleného) spôsobu doručenia výpovede žalovaného (jeho právneho predchodcu)

sťažovateľovi a následného plynutia výpovednej doby, nemožno považovať za svojvoľný

alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, takto odôvodnený záver odvolacieho súdu ústavný

súd považuje za prejav nezávislého súdneho rozhodovania, ktorý akceptuje ústavné limity.

Základné právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj

právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní námietok

sťažovateľa nebolo jeho úlohou vysloviť názor na to, či krajským súdom uplatnený výklad

bol v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci optimálny, ale iba to, či nejde

o interpretáciu natoľko extrémnu, resp. svojvoľnú, že by bola z ústavného hľadiska

neakceptovateľná a neudržateľná. Rozdielny názor na interpretáciu zákonov, prípadne

podzákonných právnych predpisov vo veci sťažovateľa konajúcim súdom sám osebe

nemôže založiť porušenie základného práva na súdnu ochranu.

Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

totiž nie je podávať výklad príslušných právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v posudzovanom konaní pred ním už interpretoval a aplikoval. Za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný

všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný

výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu [v danej veci najmä

, poštového poriadku a ()] je

ústavne akceptovateľný, resp. či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Ústavnému

súdu preto neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí

za predpokladu, že nimi nebolo porušené zaručené právo či sloboda

().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie a napadnutým rozsudkom

krajského súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. mája 2013

Aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho

súdu je založený na tvrdení, že mu bola odopretá súdna ochrana tým, že „dovolací súd

vecne dovolanie sťažovateľa neprejednal napriek tomu, že jeho dovolanie bolo z hľadiska

prípustné“.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľom v sťažnosti považuje

za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jeho

dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľa zaoberal v dovolacom

konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie

sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok

nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je

v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že

dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

z 15. mája 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého

a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľom podaného dovolania, pričom uviedol, že

sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu (v jeho

potvrdzujúcej časti), ktorého prípustnosť „vyvodil z ustanovenia

a jeho dôvody z ustanovenia , a .. Za dôvody prípustnosti

dovolania podľa , ktoré zakladajú zároveň jeho dôvodnosť v zmysle

, označil prekvapivosť rozsudku odvolacieho súdu a jeho

nepreskúmateľnosť. Uviedol, že odvolací súd sa neriadil ustanovením

napriek tomu, že v danej veci boli pre vykonanie výzvy podľa tohto ustanovenia splnené

zákonné predpoklady, v dôsledku čoho došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom

( ). Ako je z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zrejmé jednou

z rozhodujúcich otázok ostávala otázka legitimity alebo tiež právnej dovolenosti

doručovania. Sporným bolo, či právny predchodca žalovanej mu mohol zasielať písomnosti

do vlastných rúk postupom zasielania úradných zásielok v zmysle prílohy č. 5 poštového

poriadku. A práve aplikácia (citovaných ustanovení) poštového poriadku bola z hľadiska

pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca. Nakoľko citované ustanovenia

poštového poriadku neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité, odvolací súd bol

povinný v zmysle vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu týchto ustanovení vyjadrili. Odvolací súd takúto výzvu nerealizoval, preto jeho

rozhodnutie zakladá odňatie mu možnosti konať pred súdom v zmysle

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v rozhodujúcej časti potvrdil z dôvodu, že

napriek rovnakému skutkovému stavu vychádzal zo záveru o preukázaní, že v zásielke

adresovanej mu 26. júla 1995 na adresu... L. bola obsiahnutá výpoveď z pracovného

pomeru právneho predchodcu žalovanej. Preto ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie

odvolacieho súdu aj z tohto aspektu. Ako účelové odmietol snahy odvolacieho súdu založiť

záver o preukázaní doručenia mu výpovede tzv. presunom dôkazného bremena, ktoré podľa

jeho názoru založili porušenie a tým aj

písm. f/ .. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia ani nezaoberal

skutočnosťou, či bolo preukázané splnenie všetkých podmienok vzniku fikcie v zmysle

za použitia príslušných ustanovení poštového poriadku

a teda ani či fikcia doručenia výpovede v danom prípade nastala. Nijako sa nevysporiadal

ani s jeho námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ani so svojimi

opačnými závermi uvedenými v uznesení z 31. mája 2010...“.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového

stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné...

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho

súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa ustanovenia

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa .. Vady konania podľa

ustanovenia až e/ a žalobca nenamietal a ich existenciu

po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, v ňom zvolenej argumentácie a vytýkaných

nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo

rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa

..

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu výroku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že

v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,

že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti v dôsledku

ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe rozhodnutí

odvolacieho súdu.“

K námietke sťažovateľa, že odvolací súd si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu

z a nevyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k aplikácii príslušných

ustanovení poštového poriadku, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní použité a sú

pre rozhodnutie v danej veci rozhodujúce, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

„Podľa ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Citované ustanovenie teda v prípade, ak odvolací súd uvažuje, že svoje rozhodnutie

založí na aplikácii iného právneho predpisu ( na inom právnom dôvode), ako súd prvého

stupňa, vyžaduje dať možnosť účastníkom konania vyjadriť sa k použitiu tohto ustanovenia.

Musí ísť pritom o právny predpis, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý a ktorý je

pre rozhodnutie veci rozhodujúci.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal nároku

na náhradu mzdy z trvajúceho pracovného pomeru pre prekážky v práci na strane

zamestnávateľa podľa . Vychádzal pritom z tvrdenia, že mu

výpoveď z pracovného pomeru (z 25. júla 1995) daná právnym predchodcom žalovanej

podľa nebola v súlade s ustanovením

doručená. Súd prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu

dospel k záveru, že výpoveď bola žalobcovi doručená spôsobom predpokladaným

ustanovením a jeho pracovný pomer u právneho predchodcu

žalovanej skončil uplynutím výpovednej doby (začala plynúť 1. septembra 1995) dňom

30. októbra 1995. Na základe toho dospel následne aj k záveru o nedôvodnosti nároku

uplatneného žalobcom titulom náhrady mzdy. Odvolací súd úvahy prvostupňového súdu

vedúce k záveru o doručení výpovede žalobcovi a následnom plynutí výpovednej doby a jej

uplynutí dňom 31. októbra 1995 považoval za správne a podložené, pričom konštatoval, že

z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným § 266a

(ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty) je rozhodujúci

údaj, že sa má doručovať do vlastných rúk (nie farba obálky). K potvrdeniu správnosti

záveru o skončení pracovného pomeru žalobou pristúpil odvolací súd po analýze citovaných

ustanovení poštového poriadku, prezentovaných žalobcom v jeho odvolaní v rámci námietok

týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede, ku ktorému sa žalovaná vyjadrila. Teda

nešlo o ustanovenia právneho predpisu použité až odvolacím súdom a napokon ani

o ustanovenia pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Rozhodujúca bola až aplikácia

ustanovenia t. j. právny záver (vyplývajúci zo zisteného skutkového

stavu), či nastali účinky doručenia výpovede žalobcovi týmto ustanovením predpokladané

a následne z neho vyplývajúci záver o opodstatnenosti uplatňovaného nároku. Preto tým, že

odvolací súd účastníkov nevyzval, aby sa k použitiu ustanovení poštového poriadku

vyjadrili, neodňal im možnosť konať pred súdom v zmysle “

K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd

uviedol:

„Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov vo svojej celistvosti a nádväznosti spĺňajú uvedené

kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Prijatý záver o skončení pracovného pomeru žalobcu u právneho

predchodcu žalovanej vychádzajúci zo záveru o doručení mu výpovede a vedúci

k zamietnutiu žaloby stručne, ale jasne a zrozumiteľne odôvodnil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia po opísaní priebehu konania, stanovísk

procesných strán, obsahu odvolania a vyjadrenia žalovanej vzhľadom na určité výhrady

vo vzťahu k celkovej bezchybnosti preskúmateľného rozhodnutia súdu prvého stupňa

(za zjavne účelovú považoval námietku jeho nepreskúmateľnosti) z hľadiska jeho

presvedčivosti a potreby dôsledného vysporiadania sa so všetkými pre posúdenie veci

relevantným otázkami, podrobne a obšírne rozobral skutkové a právne okolnosti danej veci.

Z týchto vyvodil správnosť záverov prvostupňového súdu, ktoré boli dôvodom prečo jeho

rozhodnutie (v napadnutej časti) ako vecne správne potvrdil. V rámci nich sa vysporiadal aj

s námietkami žalobcu vo vzťahu k naplneniu fikcie doručenia mu výpovede aj z hľadiska

aplikácie citovaných ustanovení poštového poriadku, na ktoré v odvolaní poukázal. Zhodne

so súdom prvého stupňa potom uzavrel, že po doručení výpovede, ktoré zodpovedalo

kritériám predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práca začala plynúť výpovedná

doba od 1. septembra 1995 a jej uplynutím 31. októbra 1995 došlo k skončeniu pracovného

pomeru žalobcu u právnej predchodkyne žalovanej, čo viedlo k záveru o neopodstatnenosti

ním uplatneného nároku na náhradu mzdy (od 1. novembra 1995). Preto možno uzavrieť, že

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dôsledne a zrozumiteľne vysvetľujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia t. j. prečo (pri zohľadnení ktorých skutočností a akom ich

právnom posúdení) bol správny výrok o zamietnutí žaloby v časti uplatneného nároku

na náhradu mzdy od 1. septembra 1995, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné

právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Preto postupom a samotným rozhodnutím

odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/

). Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd

nerozhodol (a neodôvodnil svoje rozhodnutie) podľa požiadavky žalobcu.“

K námietke nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov a nesprávnych

skutkových záverov (vo vzťahu k doručovaniu výpovede), ako aj nesprávneho právneho

posúdenia veci najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné...

Tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) a nesprávne právne posúdenie veci sú síce

relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej

vecí), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.

Dovolanie je totiž podľa upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie,

o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

Keďže v danej vecí nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov

(všetkými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, že

nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle )

a zaoberať sa tzv. inými vadami konania namietanými v dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ

namietal nesprávnosť skutkových zistení, tieto by mohli prípadne zakladať ( len) tzv. inú

vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by

v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol považovaný za dôvod,

ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle , pretože ním nie je

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania ). Vadu tejto povahy však

možno namietať iba v procesne prípustnom dovolaní ( čo nebol daný prípad).“

Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „v danom

prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani

z ustanovenia Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu

podľa v spojení s ako také, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej

časti z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol

ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho

súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom (ako aj v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľa o dôvodnosti jeho nároku.

Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa založená na tvrdení, že napadnuté

uznesenie je nepreskúmateľné, keďže dovolací súd v ňom neodpovedal na jeho vecné

argumenty týkajúce sa otázky podmienok vzniku nároku sťažovateľa na náhradu mzdy

z dôvodu neplatnej výpovede z pracovného pomeru.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že závery najvyššieho súdu odvodené z dikcie

zakladajú „absolútnu arbitrárnosť“ rozhodnutia, ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd v napadnutom uznesení cituje označené ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku v súvislosti so svojím záverom, podľa ktorého odvolací súd pristúpil k potvrdeniu

správnosti záveru o skončení pracovného pomeru sťažovateľa po analýze príslušných

ustanovení poštového poriadku prezentovaných sťažovateľom v jeho odvolaní v rámci

námietok týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede, ku ktorému sa žalovaná

vyjadrila. V danom prípade nešlo teda o ustanovenia právneho predpisu použité až

odvolacím súdom a napokon ani o ustanovenia pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ústavný

súd zastáva názor, že takýto postup nemožno považovať za porušenie ústavnoprávnych

princípov vyplývajúcich zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu,

keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol vyjadriť na pojednávaní, ktoré nariadil

odvolací súd, ku všetkým skutkovým okolnostiam, ktoré vyšli dokazovaním pred súdom

prvého stupňa najavo, ako aj k argumentácii druhej procesnej strany, a nedošlo tak ani

k odopretiu možnosti prieskumu správnosti akýchkoľvek skutkových zistení relevantných

v danej veci.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a podľa

listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. mája 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov)

považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2014