Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 384/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Matice slovenskej, Martin, zastúpenej advokátom JUDr. M.

V., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Matice slovenskej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011

doručená sťažnosť Matice slovenskej, Martin (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie a práva na

kontradiktórne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 22. júna 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v súdnom konaní žalobou domáhala určenia

neplatnosti nájomnej zmluvy č. 1/2004 z 5. januára 2004 uzavretej riaditeľkou Domu

Matice slovenskej v Moldave nad Bodvou bez súhlasu Matice slovenskej, vypratania

nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto zmluvy, a zdržania sa zasahovania do vlastníckeho

práva k týmto nehnuteľnostiam. Okresný súd Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného

súdu“) žalobu zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudkom

sp. zn. z 22. júna 2010 rozsudok okresného súdu. Proti napadnutému

rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením sp. zn. z 29. apríla

2011 tak, že dovolanie odmietol.

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu „a postupom, ktorý

tomuto rozhodnutiu predchádzal boli porušené jej uvedené práva tým, že:

1) rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné lebo nie je odôvodnené zákonu

odpovedajúcim spôsobom,

2) odvolací súd sa dôkazmi a tvrdeniami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné

a právne významné vôbec nezaoberal,

3) súd nekonal vo veci namietanej neexistencie pohľadávky uplatnenej žalovaným

vzájomným návrhom,

4) na prejednanie odvolania nebolo nariadené pojednávanie.“.

Nepreskúmateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu spočíva podľa

sťažovateľky v tom, že krajský súd sa nevysporiadal „s tvrdeniami a dôkazmi, ktoré podľa

sťažovateľky boli pre rozhodnutie odvolacieho súdu podstatné“, keďže „dostatočne nezistil

a neobjasnil všetky rozhodné skutočnosti ohľadne uplatnených nárokov sťažovateľky, ktoré

si naviac vyložil v rozpore s platným právom a tým znemožnil sťažovateľke realizáciu jej

procesných práv, spočívajúcich v možnosti vyjadrenia sa ku všetkým dôkazom a tvrdeniam,

ktoré boli pre rozhodnutie súdu podstatné, lebo sa dôkazmi a tvrdeniami, ktoré boli pre

rozhodnutie súdu podstatné vôbec nezaoberal“.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa

sťažovateľky spočíva v tom, že „v konaní došlo k vylúčeniu vzájomného návrhu žalovaného

na samostatné konanie pri súčasnom zamietnutí žalobných návrhov sťažovateľky ako

celku“. Podľa sťažovateľky uvedený „procesný postup, ale nemal logické opodstatnenie,

keďže v prípade uznania platnosti nájomnej zmluvy ako celku, žalovaný na výsledku

konania o vzájomnom návrhu nemá žiaden právny záujem“.

Základné právo na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručené v čl. 48

ods. 2 bolo podľa názoru sťažovateľky porušené tým, že v predmetnej veci nebolo na

účely prerokovania odvolania nariadené predsedom senátu odvolacieho súdu pojednávanie,

čo považuje za postup v rozpore s

(ďalej aj „OSP“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn.

právo sťažovateľky na riadne zákonu odpovedajúce odôvodnenie ako súčasť práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

porušil.

2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn. právo

sťažovateľky na kontradiktórne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd porušil.

3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn. právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd porušil.

4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn. právo

sťažovateľky na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

Slovenskej republiky porušil.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu sp. zn.

zo dňa 22. 06. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 254,88 eur ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu JUDr. M. V... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka formuluje proti namietanému rozsudku

krajského súdu tieto námietky:

1) namietaný rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný a nedostatočne

odôvodnený, pretože odvolací súd sa v ňom vôbec nezaoberal dôkazmi a tvrdeniami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné,

2) odvolací súd nekonal o námietke neexistencie pohľadávky uplatnenej žalovaným

vzájomným návrhom,

3) na prejednanie odvolania nebolo nariadené pojednávanie.

II.1 K námietke nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 22. júna 2010

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 22. júna 2010 je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, v dôsledku

čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia namietaného

rozsudku krajského súdu:

„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj

dôvody tohto rozsudku na ktoré v celom rozsahu poukazuje odvolací súd. Odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožňuje aj so skutkovými a právnymi závermi, ktoré súd prvého stupňa

z vykonaného dokazovania vyvodil.

Odvolacie námietky vo všetkých troch bodoch (zdržanie sa zasahovania do

vlastníckeho práva, určenie absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy a vypratanie

nehnuteľností, pozn.) považuje odvolací súd v celom rozsahu za nedôvodné. Odvolací súd

má za to, že s týmito odvolacími námietkami sa už v dôvodoch napadnutého rozsudku

v celom rozsahu vyporiadal súd prvého stupňa, keď všetky namietané skutočnosti náležitým

spôsobom vyhodnotil. S týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Z týchto dôvodov krajský súd s poukazom na ust. , rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval ďalej za potrebné poukázať na

, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danom prípade k námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní zaujal

podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd

sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s . Z toho možno vyvodiť, že sa

stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Ústavný súd na základe týchto skutočností preto preskúmal rozsudok okresného súdu

č. k. -344 zo 4. decembra 2009, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá,

a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«K platnosti nájomnej zmluvy podľa sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas

obce, neplatnosť zmluvy nespôsobuje ani jej údajné, žalobkyňou v konaní nepreukázané

antidatovanie, ani absencia ustanovenia o účele nájmu, takáto zmluva dokonca nemusí mať

ani písomnú formu. V konaní žiadnym spôsobom nebola preukázaná neplatnosť nájomnej

zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi.

Zo zmluvy č. 1/2004, ktorá bola uzavretá účastníkmi konania je zrejmé, že ňou

žalobkyňa žalovanému prenechala za dohodnutú odplatu vec, nehnuteľnosť, aby ju tento

v dojednanej dobe užíval. Táto zmluva má náležitosti, ktoré vyžaduje ust. a je

preto platná.

Zo zriaďovacej listiny Domu Matice Slovenskej v Moldave nad Bodvou zo dňa 1. 12.

2002 vyplýva, že zriaďovateľom Domu Matice Slovenskej je Matica Slovenská, štatutárnym

orgánom, ktorý koná v mene Domu MS je jeho riaditeľ. Predmetom činnosti Domu Matice

Slovenskej v Moldave nad Bodvou je hlavne okrem iného aj prenájom nebytových

priestorov. Dom MS hospodári s majetkom zvereným mu do správy podľa všeobecne

platných právnych noriem. Predmetom hospodárenia je majetok: a) budovy a pozemok vo

vlastníctve Matice Slovenskej, b) inventár a zariadenia Domu MS.

Je nesporné, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1696 k. ú. M.

ako par. č. 94/1, p. č. 95 a na nej stavby č. s. 143, p. č. 96, je žalobkyňa Matica Slovenská a

nie Dom MS.

Zároveň treba zdôrazniť, že samotná Matica Slovenská ako zriaďovateľa Domu MS

jej vymedzila predmet činnosti tak, že „predmetom činnosti Domu MS v Moldave nad

Bodvou je hlavne: prenájom nebytových priestorov“.

Pretože samotný Dom MS v Moldave nad Bodvou nebol v čase svojho zriadenia a

ani neskôr do svojho zrušenia dňa 30. 9. 2005 vlastníkom nehnuteľností, do úvahy

prichádzal len prenájom nebytových priestorov vlastnícky patriacich zriaďovateľovi, teda

Matici Slovenskej. Napokon podľa zriaďovateľskej listiny Dom MS „hospodári s majetkom

zvereným mu do správy a predmetom hospodárenia je majetok, budovy a pozemok vo

vlastníctve Matice Slovenskej“.

Aj z výpovede predsedu Matice Slovenskej je zrejmé, že uzavretie nájomnej zmluvy

riaditeľom Domu MS nebolo v rozpore so stanovami, resp. zriaďovateľskou listinu, pretože

ako vypovedal „v prípade prenájmu tak veľkého priestoru, bol postup taký, že sa to aspoň

prekonzultovalo so správcom Matice Slovenskej„. Teda nevyžadoval sa súhlas predsedu

Matice Slovenskej, ani vnútorné predpisy neupravovali vyžadovať súhlas alebo hlásiť

uzavretie nájomnej zmluvy Matici Slovenskej.

Žalobkyňa na preukázanie skutočnosti, že pri prenechaní nehnuteľného majetku do

nájmu na dobu neurčitú a na dobu určitú v dĺžke nad 5 rokov je potrebný súhlas predsedu

a správcu Matice Slovenskej na výzvu súdu predložila „Zásady hospodárenia v domoch

MS“ zo dňa 2. 1. 2004. V záhlaví tohto dokladu je uvedené, že „hospodárenie všetkých

ustanovizní Matice Slovenskej (v súlade so Zásadami hospodárenia, tvorby a čerpania

rozpočtu Matice Slovenskej zo dňa 26. 11. 2004) sa riadi príslušnými všeobecne platnými

zákonnými normami hospodárenia v SR. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní

nevedel vysvetliť logický rozpor medzi tým, že Zásady hospodárenia zo dňa 2. 1. 2001 sa

majú riadiť, resp. odvolávajú sa na zásady, tvorbu a čerpanie rozpočtu Matice Slovenskej

zo dňa 26. 11. 2004. Preto tento doklad nebral do úvahy. Napriek tomu súd chce uviesť, že

z predloženého dokladu nevyplýva, že chýbajúci súhlas, alebo schválenie predsedom

a správcom MS, by automaticky spôsoboval neplatnosť zmluvy o prenechaní nehnuteľného

majetku do nájmu.

Z uvedeného súd vyvodil, že ak podľa zriaďovacej listiny mal Dom MS hospodáriť

s majetkom, pričom predmetom hospodárenia je majetok, budovy a pozemky vo vlastníctve

Matice Slovenskej, možno v danom prípade pod pojem hospodáriť zahrnúť aj uzavretie

nájomnej zmluvy, kde predmetom nájmu je nehnuteľnosti patriaca MS, (najmä ak prenájom

nebytových priestorov Domom MS vyplýva priamo z predmetu činnosti Domu MS podľa

zriaďovateľskej listiny) a riaditeľka Domu Matice Slovenskej mohla platne uzavrieť zmluvu

o nájme nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania.

Od vyriešenia platnosti resp. neplatnosti nájomnej zmluvy č. 1/2004 sa odvíjajú aj

ďalšie nároky, ktoré žalobkyňa v konaní uplatnila a to vypratanie a zdržanie sa vstupu na

nehnuteľnosť.

Je pravou, že podľa ust. a vlastník je v medziach zákona oprávnený

predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním

a vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene

zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu neprávom zadržuje.

Za okolností, keď vlastníčka – žalobkyňa, uzavrela platnú nájomnú zmluvu so

žalovaným, nemôže dôvodne žiadať bez toho, aby predtým využila zákonné kroky dané

ustanoveniami a nasl. , aby tento vydal nehnuteľnosti a nevstupoval na ne. Za

takéhoto právneho stavu súd aj návrhy žalobkyne na vypratanie nehnuteľnosti a zdržanie sa

vstupu na nehnuteľnosť ako nedôvodné zamietol.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre rešpektuje, že súčasťou obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré

skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi

zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (porovnaj napr. ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd konštatuje, že vo veci

sťažovateľky tak krajský súd, ako aj okresný súd v odôvodnení svojich rozhodnutí

aplikovali ústavne konformným spôsobom príslušné právne normy obsiahnuté

predovšetkým v a . V danom prípade

namietaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

č. k. -344 zo 4. decembra 2009 podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá

kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m.

).

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok

krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právne názory krajského

súdu, a v konečnom dôsledku aj právne názory okresného súdu, s ktorými sa krajský súd

stotožnil a na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal, za legitímne a z ústavného hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil, že by rozsudku krajského súdu bolo

možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných

ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na

uvedené skutočnosti uzavrel, že právne závery krajského súdu v sťažovateľkinej veci

nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s požiadavkami, ktoré vyplývajú z a dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľka namietala.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského

súdu a v konečnom dôsledku aj rozsudku okresného súdu ústavný súd zastáva názor, že

namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa ani jej práva podľa dohovoru.

Namietaný rozsudok krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho

považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd

v namietanom rozsudku prostredníctvom stotožnenia sa s odôvodnením rozsudku okresného

súdu vysporiadal s otázkou platnosti nájomnej zmluvy uzavretej medzi Domom Matice

slovenskej a M. P. G. ústavne konformným spôsobom, jeho odôvodnenie je jasné a

zrozumiteľné.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka

konania (napr. ). Rovnako do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne

konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za

predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces (, , ).

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká

súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom na súdnu

ochranu, ako aj právom na spravodlivý proces podľa označeného článku a dohovoru,

ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení. Ústavný súd v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností

prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru, že

sťažovateľkou označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K námietke nekonania o namietanej neexistencii pohľadávky uplatnenej

žalovaným vzájomným návrhom

Ústavný súd sa ďalej pri predbežnom prerokovaní zaoberal námietkou sťažovateľky,

v zmysle ktorej k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru malo dôjsť tým, že

krajský súd sa namietanou neexistenciou pohľadávky uplatnenej žalovaným vzájomným

návrhom nezaoberal, resp. ju „... vôbec neriešil“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 4. decembra 2009, ktorým tento

vzájomný návrh žalovaného, ktorým sa domáhal vyplatenia sumy 2 600 000 Sk

s príslušenstvom, vylúčil na samostatné konanie.

Podľa vzájomný návrh môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak

by tu neboli podmienky pre spojenie vecí.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že všeobecný súd

má legitímne právo vylúčiť vzájomný návrh žalovaného smerujúci proti žalobe žalobcu

(sťažovateľky) na samostatné konanie po splnení zákonných podmienok. Jedným

z predpokladov na spojenie vecí ( ) je ich skutková súvislosť a v prvom rade

zreteľ na zachovanie hospodárnosti konania.

V danom prípade okresný súd rozsudkom č. k. -344 zo 4. decembra

2009, ktorý bol potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu, vylúčil vzájomný návrh

žalovaného proti žalobe sťažovateľky na samostatné konanie s odôvodnením, že

„rozhodnutie o tomto nároku si vyžaduje ďalšie dokazovanie, nariadenie znaleckého

dokazovania, ktoré by presahovalo rámec tohto konania“.

Skúmanie skutočnosti, či je v danom prípade úsudok (záver) okresného súdu

o nevyhnutnosti ďalšieho dokazovania a nariadení znaleckého dokazovania o vzájomnom

návrhu žalovaného a jeho dopade na hospodárnosť konania vedeného pod sp. zn.

opodstatnený, v zásade neprislúcha ústavnému súdu. Opätovne sa

odvolávajúc na svoju ustálenú judikatúru ústavný súd zdôraznil, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd a následne krajský

súd, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -344 zo 4. decembra 2009, aplikovali na daný prípad ustanovenie § 97

ods. 2 spôsobom, ktorý je dostatočne zdôvodnený a nedá sa mu vyčítať arbitrárnosť.

Preto podľa názoru ústavného súdu ani vo vzťahu tejto námietke sťažovateľky nemohlo

dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a ani práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je (napr. ).

Obsah základného práva podľa a tiež práva zaručeného

ods. 1 dohovoru nemožno účelovo chápať tak, že ich naplnením je vyhovenie všetkým

procesným návrhom účastníka konania (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

z dôvodu nenariadenia pojednávania v odvolacom konaní

Vo vzťahu k časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala, že krajský súd rozhodol

o jej odvolaní na neverejnom zasadnutí, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na

verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa , ústavný súd

poukazuje na , podľa ktorého na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu

vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Sťažovateľka odôvodňuje povinnosť nariadenia pojednávania krajským súdom

existenciou dôležitého verejného záujmu, ktorý je podľa nej daný tým, že v prerokúvanej

veci išlo o „zneužívanie majetku verejnoprávnej inštitúcie“.

Zo znenia možno vyvodiť, že hlavnou formou konania pred

odvolacím súdom je konanie bez nariadenia pojednávania, pričom ustanovenie písm. c)

označenej právnej normy poskytuje odvolaciemu senátu, resp. jeho predsedovi určitú mieru

uváženia pri určení toho, či v danom prípade nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý

verejný záujem.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak orgán verejnej moci

(v namietanom prípade krajský súd) legálnym a dôvodným spôsobom aplikuje právo,

dôsledky vo veci uplatnených právnych noriem nemôžu znamenať porušenie základného

práva sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval, aj pokiaľ ide o túto námietku

sťažovateľky, ústavne konformným spôsobom, a preto ak v danom prípade nenariadil

vo veci pojednávanie, nemohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že identickou námietkou

sťažovateľky sa zaoberal už aj najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý v odôvodnení uznesenia

sp. zn. z 29. apríla 2011, ktorým dovolanie odmietol, uviedol, že dôležitosť

verejného záujmu „nie je daná iba tým, že v osobe účastníka (žalobkyne) ide

o verejnoprávnu inštitúciu“.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj vo vzťahu k tejto jej námietke podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez už právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011