Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5ba/380876.a7984f.pdf
PDF · 124.55 KB
No categories available
1Cdo/8/2011
Najvyšší súd 1 Cdo 8/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Matica Slovenská, so
sídlom v Martine, L. Novomeského č. 32, v dovolacom konaní právne zastúpenej Mgr. M.
V., advokátom v B., proti ţalovanému M. P. G., bytom M., v dovolacom konaní právne
zastúpený J. F., advokátkou, v K., o zdržanie sa zasahovania do vlastníckeho práva a iné,
ktorá sa viedla na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 11C 125/2005, o dovolaní
ţalobkyne, proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 22. júna 2010 sp. zn. 3Co 79/2010,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaný nemá právo na náhradu trov konania
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa pôvodne podaným ţalobným návrhom domáhala, aby súd uloţil
ţalovanému povinnosť zdrţať sa vstupu na jeho nehnuteľnosť evidovanú v katastri
nehnuteľností na LV č. X pre k.ú. M. ako stavba č. súpisné X na parc. č. X, parc. č. X, parcela
č. X a parcela č. X. Svoj návrh ţalobkyňa odôvodnila tým, ţe je vlastníčkou označených
nehnuteľností, tieto však uţíva ţalovaný, a to na základe nájomnej zmluvy č. 1/2004 z
5.1.2004, ktorá je podľa ţalobkyne neplatná, pretoţe je antidatovaná, je v rozpore s dobrými
mravmi, chýba ustanovenie o účele nájmu a k jej uzavretiu nebol udelený predchádzajúci
súhlas obce. Uznesením zo dňa 21.7.2007, na základe ţiadosti ţalobkyne, súd pripustil
rozšírenie návrhu o určenie, ţe zmluva č. 1 z roku 2004 uzavretá medzi Domom Matice
Slovenskej a M. P. G., je absolútne neplatná, a uznesením zo dňa 25.2.2008 po návrhu
ţalobkyne na ďalšiu zmenu pôvodného ţalobného návrhu, pripustil súd rozšírenie návrhu o
uloţenie povinnosti ţalovanému zapísanú na LV č. X, k.ú. M. ako parc. č. X, dom s. č. X,
parc. č. X, parc. č. X a parc. č. X. Písomným podaním doručeným súdu dňa 16.3.2007
ţalovaný vzniesol vzájomný návrh, ktorým ţiadal zaviazať ţalobkyňu na zaplatenie sumy 2
600 000,-Sk s prísl. z titulu čistých investícií ţalovaného do nehnuteľnosti ţalobkyne.
Okresný súd Košice – okolie rozsudkom zo 4. decembra 2009 č. k. 11C 125/2005-344
návrh ţalobkyne na zdrţanie sa zasahovania do vlastníckeho práva, na určenie absolútnej
neplatnosti zmluvy č. 1/2004 uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 5.1.2004 a na
vypratanie nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X ako parc. č. X dom č. s. X, parc. č. X a parc. č.
X a parc. č. X zamietol, rozhodol o náhrade trov konania a vzájomný návrh ţalovaného na
zaplatenie sumy 2 600 000,-Sk, t.j. 86 304,189 euro s prísl. vylúčil na samostatné konanie.
Mal za to, ţe ţalobkyňa uzavrela so ţalovaným platnú nájomnú zmluvu, ktorá sa spravuje
ustanoveniami § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (a nie zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov).V nadväznosti na to sa ţalobkyňa nemôţe domáhať
uloţenia povinnosti ţalovanému zdrţať sa zásahov do jej vlastníckeho práva, resp. vypratať
nehnuteľnosť.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 22. júna 2010 sp. zn.
3Co 79/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny s poukazom
na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a
právnymi závermi, ktoré súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil. Mal za to, ţe
s odvolacími námietkami sa uţ v dôvodoch, v celom rozsahu vyporiadal súd prvého stupňa
keď všetky namietané skutočnosti náleţitým spôsobom vyhodnotil.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa, navrhla ho zmeniť
resp. napadnutý rozsudok vrátane rozsudku prvostupňového súdu zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, ţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Pokiaľ ide o postúp súdu, ktorým jej bola odňatá moţnosť
konať pred súdom, tento spočíval v tom, ţe odvolací súd na prejednanie odvolania nenariadil
pojednávanie, odvolacími námietkami ţalovanej sa vôbec nezaoberal a súd nekonal vo veci
namietanej neexistencie pohľadávky uplatnenej ţalovaným vzájomným návrhom. V ostatnej
prevaţnej časti dovolania namieta, ţe súdy niţších stupňov nesprávne vyhodnotili
dokazovanie a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdili.
Ţalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10 a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods.1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Bez nariadenia dovolacieho
pojednávania ( § 243a odd. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť.
V kaţdom dovolacom konaní skúma dovolací súd najskôr to, či dovolanie je podané
v zákonom stanovenej lehote, či ho podáva na to oprávnená osoba a či je dovolanie procesne
prípustné ( či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa § 237 aţ
239 O.s.p.). Dovolací súd pri tom rieši len otázky procesnej povahy. K riešeniu ďalších otázok
( napr. z hľadiska výskytu procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
v zmysle § 241 ods.2 písm. b) O.s.p. alebo z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci
v zmysle § 241 ods.2 písm. c) O.s.p.) môţe dovolací súd pristúpiť aţ vtedy, keď bolo
dovolanie podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom oprávneným podať dovolanie
a proti rozhodnutiu, ktoré podľa zákona moţno týmto mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa ( § 236 ods.1 O.s.p. ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku.
Podľa § 238 ods.1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods.2 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods.3 O.s.p.
dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý napadla ţalobkyňa dovolaním, nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods.1
aţ 3 O.s.p.; prípustnosť jeho dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na § 242 ods.1 O.s.p. dovolací súd
skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a) sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka,
ale len zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 písm. a) aţ e) a g) O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Osobitne sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľky, ţe postupom odvolacieho
súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa § 237 písm. f/
O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkom odníme moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v
konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkom konania procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Z obsahu dovolania vyplýva výhrada, ţe krajský súd rozhodol bez pojednávania,
k čomu podľa názoru dovolateľky nebol oprávnený. Vo všeobecnosti platí, ţe o odňatie
moţnosti konať pred súdom ide aj vtedy, ak odvolací súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania; o takýto prípad ale nejde, ak odvolací súd nenariadi pojednávanie rešpektujúc
podmienky uvedené v § 214 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných
prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne; v dôsledku toho dospel
k záveru, ţe sú dané zákonné dôvody pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219
O.s.p.). V tomto prípade: a/ nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, b/ súd
prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a c/ obsah spisu nesvedčí o tom, ţe by
nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Tento nie je daný
iba tým, ţe v osobe účastníka ( ţalobkyne) ide verejnoprávnu inštitúciu. Vzhľadom na to
dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ
prejednal odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a uvedený postup odvolacieho súdu nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p.).
Vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé zaloţiť ani právne závery, na ktorých
zaloţili súdy svoje rozhodnutia. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho
rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p.,
pretoţe právnym posudzovaním súd nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená
v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďţe dovolanie ţalobkyne
nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom.
Z hľadiska dovolateľom tvrdených vecných nesprávností rozhodnutí súdov treba
uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu správnosti rozhodnutí súdov niţších
stupňov aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu procesne prípustné; o tento
prípad ale v danej veci nejde. Či uţ teda súdy niţších stupňov zaloţili rozsudky na správnom
alebo nesprávnom vyhodnotení dôkazov alebo na správnom či nesprávnom právnom posúdení
veci (dovolací súd ich rozhodnutia z uvedeného aspektu neposudzoval), nespôsobili tým
ţiadnu z vád konania v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolateľ namietal nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej
vo vzťahu k zamietnutiu jeho návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vytýkal, ţe odvolací
súd a ani súd prvého stupňa sa nevyporiadali so všetkými námietkami, ktoré rozviedol
v dovolaní.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz
v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé
a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP
teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,
ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)
súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom
uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili
svoje rozsudky vo veci samej- vo vzťahu k posúdeniu charakteru nájomnej zmluvy, pouţitia §
663 a nasl. Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah, ako aj otázkou tvrdeného
antidatovania predmetnej zmluvy.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku výslovne uviedol, ţe sa v celom rozsahu
stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav,
vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a citoval zákonné predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoj
právny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel
k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na
odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p.).
Napokon za vadu podľa § 237 písm.f/ O.s.p. nemoţno povaţovať ani to, súdy niţších
stupňov nerozhodli o vzájomnom návrhu ţalovaného, ale ho vylúčili podľa §112 ods.2 O.sp.
na samostatné konanie. Takýto postup súdu je v súlade s procesným právom.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne nevznikli
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta