Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 2/2014
PDF · 282.39 KB
No categories available
IV. ÚS 2/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť N., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Henrich Dušek, s. r. o., Vajnorská 8/A, Bratislava,
konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Henricha Dušeka, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 221/2010 z 21. apríla 2012 a rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2013 doručená sťažnosť N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Co 221/2010 z 21. apríla 2012 (správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra
2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako prenajímateľ a nezisková
organizácia N... (ďalej len „nájomca“ alebo „navrhovateľ“), uzavreli 18. apríla 2005
nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bolo užívanie v nej identifikovaných hnuteľných
a nehnuteľných vecí v areáli nemocnice v T., na účely poskytovania zdravotnej
starostlivosti.
„Dňa 03. 11. 2009 prenajímateľ nájomcovi vypovedal nájomnú zmluvu z dôvodu
porušenia zmluvnej povinnosti v zmysle bodu 5.1 nájomnej zmluvy, nakoľko navrhovateľ
nezabezpečí] na vlastné náklady dodávku tepla do prenajatých priestorov, keďže neuhradil
dodávateľovi tepla zmluvne dohodnutú cenu za dodávku tepla napriek upozorneniu
dodávateľ, že nezačne vykurovaciu sezónu. Keďže nájomca porušil svoje zmluvné
povinnosti, vykurovacia sezóna sa v objektoch v užívaní nájomcu nezačala, čím došlo
k ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti a priamemu ohrozeniu života a zdravia
hospitalizovaných pacientov. K obnove dodávok tepla došlo až na základe intervencie N.,
ktorý za účelom zabezpečenia vykurovania schválil poskytnutie finančnej výpomoci vo výške
760.000,- EUR.“
Následne nájomca podal Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)
návrh na určenie neplatnosti výpovede z 3. novembra 2009 a na určenie, že nájomný vzťah
na základe predmetnej nájomnej zmluvy naďalej trvá. O tomto návrhu rozhodol okresný súd
rozsudkom č. k. 4 C 27/2010-264 z 11. júna 2010 tak, že návrh zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 221/2010-300 z 21. apríla 2011 tak, že vo veci samej
rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že výpoveď sťažovateľa z nájomnej zmluvy
z 18. apríla 2005 v znení neskorších dodatkov daná navrhovateľovi listom z 3. novembra
2009 je neplatná a že nájomný vzťah na základe tejto nájomnej zmluvy naďalej trvá.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra 2012 tak, že dovolanie
zamietol.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu na tom základe, že krajský súd ako
odvolací súd postupoval svojvoľne (arbitrárne) pri výklade nájomnej zmluvy, keď dospel
k záveru, že nebol naplnený výpovedný dôvod podľa čl. III 3.2 písm. a) nájomnej zmluvy,
pretože navrhovateľ neporušil svoje povinnosti podľa čl. V 5.1 nájomnej zmluvy. Sťažovateľ
v tejto súvislosti v sťažnosti poukazuje na svoju argumentáciu vo vyjadrení k odvolaniu
navrhovateľa a vo svojom dovolaní, a na svoj výklad čl. V 5.1 nájomnej zmluvy. Podľa
sťažovateľa čl. V 5.1 nájomnej zmluvy je potrebné vykladať tak, že primárna povinnosť
navrhovateľa spočívala v „zabezpečení dodávok energií a služieb“, pričom zabezpečenie
znamená „dosiahnutie reálnych nerušených dodávok energií a služieb“. Pre účely splnenia
tejto primárnej povinnosti mal navrhovateľ sekundárnu povinnosť „uzatvoriť zmluvné
vzťahy s príslušnými dodávateľmi.
… hrubým porušením zmluvy je tak porušenie primárnej povinnosti – reálneho
zabezpečenia dodávok energií a služieb, ako aj porušenie sekundárnej povinnosti –
zazmluvnenia dodávok energií a služieb s príslušnými dodávateľmi.
Odvolací súd veľmi necitlivo poukázal len na splnenie formálnej povinnosti uzatvoriť
príslušné zmluvy a zabudol na zabezpečenie potreby reálnych dodávok energií
do zdravotníckeho zariadenia.“.
Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že dodávateľ tepla – E..., listom oznámil
navrhovateľovi, že napriek začiatku vykurovacej sezóny 2009/2010 kúrenie v nemocnici
v T. nebolo spustené. Z uvedeného listu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol opakovane
upozornený na to, aby uhradil svoje záväzky, pričom tento tak neurobil a nepristúpil
ani na možnosť postupnej úhrady záväzkov. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:
„V dôsledku nezačatia vykurovania pre nesplnené záväzky navrhovateľa voči
dodávateľovi tepla vznikla v N... krízová situácia, kedy viacero oddelení vrátane lôžkových
nebolo vykurovaných. V zápisnici z vykonaného zdravotného dozoru, ktorá bola taktiež
prílohou vyjadrenia k žalobe, bolo konštatované, že nedodržaním požadovaných teplôt
vo vnútornom prostredí budov dochádza k priamemu ohrozeniu zdravia, ktoré môže mať
bezprostredne za následok riziko vážneho poškodenia zdravia pacientov,
ako i zamestnancov zdravotníckeho zariadenia N...
Z uvedeného dôvodu bolo uložené opatrenie uzatvorenia prevádzky v tých častiach
zdravotníckeho zariadenia, v ktorých nevyhovovala teplota, a to až do doby splnenia
stanovených teplôt v uvedených priestoroch podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov. Je celkom zrejmé, že navrhovateľ nezabezpečil dodávku tepla do zdravotníckeho
zariadenia, čím zjavne nie len hrubo porušil svoju zmluvnú povinnosť, ohrozil chod
zdravotníckeho zariadenia, ktorého efektívne prevádzkovanie bolo účelom nájomnej zmluvy,
ale najmä ohrozil život a zdravie pacientov a zamestnancov zdravotníckeho zariadenia.“
Podľa sťažovateľa navrhovateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť zabezpečiť dodávku
energií na vlastné náklady, pričom v tejto súvislosti uvádza:
«V záujme zachovania poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne bol vtedy
odporca doslova nútený zabezpečiť dodávky tepla na svoje náklady. Zo strany navrhovateľa
pritom nešlo o ojedinelú situáciu. Systematické neuhrádzanie záväzkov v rokoch 2008
a 2009 opakovane odôvodňovalo hrozbu odpojenia od dodávok tepla a ohrozovalo
poskytovanie zdravotnej starostlivosti, čoho dôkazom bolo aj písomné vyjadrenie
spoločnosti E... založené do súdneho spisu.
Len na vďaka intervencii NSK, ktorý uznesením Zastupiteľstva NSK
č. 292/2009 zo dňa 02. 11. 2009 schválil krátkodobú finančnú výpomoc spoločnosti E...
bola obnovená dodávka tepla do zdravotníckeho zariadenia v T.
Taktiež upriamujeme pozornosť na skutočnosť, že nájomca bol povinný zabezpečiť
si dodávky energií „na vlastné náklady“. Táto povinnosť celkom zjavne porušená taktiež
bola, nakoľko len vďaka uvedenému zásahu N. bola obnovená dodávka tepla do
zdravotníckeho zariadenia. Bez ohľadu na formu akou bol zo strany N... urobený tento krok,
je celkom zjavné, že nie konaním nájomcu, ale iniciatívou N... boli dodávky tepla
dodávateľom − spoločnosťou E... obnovené. O zabezpečení dodávok tepla „na vlastné
náklady“ tak v tomto prípade rozhodne nemôže byť reč.»
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa aj tým, že krajský súd rozhodol
o odvolaní bez nariadenia pojednávania. V predmetnej veci bolo potrebné v odvolacom
konaní doplniť dokazovanie, prípadne ho opakovať, preto mal krajský súd podľa § 214
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na prejednanie odvolania nariadiť
pojednávanie. Nariadiť pojednávanie bolo podľa sťažovateľa tiež potrebné z dôvodu,
že si to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:
«„Odvolací súd v odôvodnení rozsudku na strane 6 konštatoval, že rozsah
a existencia výluky v dodávke tepla do jednotlivých nehnuteľností tvoriacich predmet nájmu
v čase výpovede odporcu z nájmu nebol skúmaný a preukázaný...“ Máme za to, že rozsah
výluky v prvostupňovom konaní preukázaný bol, pričom odvolací súd celkom zjavne
ignoroval dôkazy predložené v prvostupňovom konaní, a to menovite zápisnicu zo štátneho
zdravotného dozoru zo dňa 16. 10. 2009 a taktiež list od dodávateľa tepla − spoločnosti E...
zo dňa 14. 10. 2009. Ak bolo napriek tomu vo veci potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, mal odvolací súd vo veci nariadiť pojednávanie.
Nakoľko odvolací súd dospel k záverom, že súd prvého stupňa na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, mal v súlade s ustanovením
§ 213 ods. 3 dokazovanie v potrebnom rozsahu sám opakovať.
Máme za to, že rozhodnutie o platnosti resp. neplatnosti výpovede z nájmu
v prípade zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť v regióne okresu T.,
t. j. v spádovej oblasti s viac ako 70.000 obyvateľmi, ktoré by mohlo následne spôsobiť
kolaps poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne, je vecou verejného záujmu,
a aj z tohto dôvodu mal odvolací súd vo veci nariadiť pojednávanie, nakoľko N... bola
predmetná nemocnica s poliklinikou v T. zverená do majetku zo zákona a z tohto dôvodu
je v nej povinný zabezpečiť poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, či už vo vlastnej réžii
alebo prostredníctvom tretích osôb.
Rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...»
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra
2012 sťažovateľ poukazuje na to, že
„Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd správne nenariadil pojednávanie vo veci,
nakoľko si to nevyžadoval verejný záujem. Dovolací súd v odôvodnení rozsudku uvádza,
že rozhodnutím vo veci sa neriešila otázka existencie zdravotníckeho zariadenia v danom
regióne, ale výhradne otázka platnosti nájomnej zmluvy medzi dvomi subjektmi
súkromnoprávneho vzťahu. Súd však v danej veci opomenul skutočnosť, že rozhodnutím
odvolacieho súdu, ktorý v príkrom rozpore s logickým a jazykovým výkladom sporných
ustanovení nájomnej zmluvy zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, spôsobil zásadné
ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne tvoriacom spádovú oblasť s viac
ako 70.000 obyvateľmi. Ako uvádza v odôvodnení, pojem verejného záujmu je právne
vymedziteľný, ak daná vec sa netýka iba účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh
subjektov (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú
účastníkmi predmetného konania), čo v tomto prípade celkom jednoznačne splnené je.
Ide totiž tak o potenciálny dopad na pacientov odkázaných na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti, ako aj na aktuálneho poskytovateľa, poskytujúceho zdravotnú starostlivosť
na základe platne vydanej licencie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, užívajúceho
hnuteľné a nehnuteľné veci v areáli nemocnice v T. N... je povinný zabezpečiť poskytovanie
zdravotnej starostlivosti v regióne. Za týmto účelom prenechal hnuteľný a nehnuteľný
majetok v areáli nemocnice v T. nájomnou zmluvou do užívania novému poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti neziskovej organizácii N... Určenie neplatnosti výpovede nájomnej
zmluvy a rozhodnutie o tom, že nájomný vzťah naďalej trvá, by zasiahlo nie len platnosť
vyššie uvedenej zmluvy s novým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ale aj množstva
podnájomných vzťahov a iných záväzkov odvodených od tohto primárneho záväzku. Navyše
pôvodný prevádzkovateľ N... už nie je schopná prevádzkovať toto zdravotnícke zariadenie,
nakoľko je v konkurze, prebehlo voči nemu viacero exekučných konaní a nemá ani
personálne a materiálne predpoklady na to, aby mohlo opätovne toto zdravotnícke
zariadenie prevádzkovať. Uvedené skutočnosti teda sa teda celkom zjavne dotkli verejného
záujmu a ohrozili prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v regióne. Rozhodnutie vo veci
sa dotklo okrem navrhovateľa a odporcu celého radu fyzických a právnických osôb, a teda
boli celkom jednoznačne naplnené predpoklady pre nariadenie pojednávania vo veci.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súd v Nitre sp. zn.
8 Co/221/2010-300 zo dňa 21. 04. 2012 (správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 87/2011 zo dňa 30. 10. 2012 porušené bolo.
... Rozsudok Krajského súd v Nitre sp. zn. 8 Co/221/2010-300 zo dňa 21. 04. 2012
(správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 87/2011
zo dňa 30. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súd v Nitre na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 221/2010
z 21. apríla 2011
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 21. apríla
2011 na tom základe, že krajský súd sa podľa neho
- dopustil svojvôle pri výklade čl. III 3.2 a čl. V 5.1 nájomnej zmluvy vo vzťahu
k tomu, či bol daný výpovedný dôvod, a tiež tým, že
- rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania v rozpore s § 214 OSP,
čím sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom.
Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku krajského
súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2012.
Z odôvodnenia tohto rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ odôvodnil
prípustnosť dovolania s poukazom na § 238 ods. 1 OSP, keďže krajský súd ako odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej. Z vecného hľadiska svoje dovolanie
založil na námietke, že „postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom... tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, aj keď si
to vyžadoval dôležitý verejný záujem“ (s. 6 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). Rovnako tak
v dovolaní argumentoval, že „odvolací súd mal v súlade s... § 213 ods. 3 O. s. p.
dokazovanie v potrebnom rozsahu sám opakovať“, a to vo vzťahu k rozsahu a existencii
výluky (s. 4 a 5 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). Sťažovateľ tiež tvrdil, že konanie na
odvolacom súde bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] vzhľadom na to, že „odvolací súd ignoroval dôkazy
vykonané v prvostupňovom konaní podporujúce argumentáciu odporcu“ (s. 5 rozsudku
najvyššieho súdu, pozn.). Sťažovateľ napokon namietal, že odvolací súd vec nesprávne
právne posúdil [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], „keď rozhodol, že výpovedné dôvody v zmysle
článku III. bod 3.2 písm. a) v spojitosti s bodom 5.1. nájomnej zmluvy naplnené neboli a
výpoveď nájomnej zmluvy je neplatná“ (s. 5 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).
Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie rozsudkom z 30. októbra 2012 zamietol
podľa § 243b ods. 1 OSP. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že vecne prerokoval dovolaciu
argumentáciu sťažovateľa (ktorá je zhodná s argumentáciou uvedenou v sťažnosti).
Na tomto základe nemôže byť daná aj právomoc ústavného súdu posúdiť túto argumentáciu
vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 21. apríla 2011 a súhlasiť
s jeho argumentáciou uvedenou v jeho sťažnosti, podľa ktorej „je daná právomoc
Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o porušení práva sťažovateľa... rozsudkom
Krajského súdu v Nitre...“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné
a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 87/2011 z 30. októbra
2012 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Vychádzajúc z princípu subsidiarity ústavného súdu zakotvenej v čl. 127 ods. 1
ústavy a z toho, že najvyšší súd dovolanie po jeho vecnom preskúmaní zamietol podľa
§ 243b ods. 1 OSP, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na
jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 87/2011
z 30. októbra 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra
2012, pričom vyslovuje nesúhlas s tým, ako najvyšší súd posúdil otázku existencie
dôležitého verejného záujmu ako podmienky na nariadenie pojednávania na rozhodnutie
o odvolaní podľa § 214 ods. 1 písm. d) OSP.
Najvyšší súd v súvislosti s dovolacou argumentáciou sťažovateľa o existencii
podmienky dôležitého verejného záujmu podľa § 214 OSP v odôvodnení namietaného
rozsudku z 30. októbra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol, uviedol:
„Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p., pretože postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Tvrdil že mu bola odňatá možnosť tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania
pojednávanie, aj keď si to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Bol totiž toho názoru,
že rozhodnutie o platnosti resp. neplatnosti výpovede z nájmu v prípade zariadenia
poskytujúceho zdravotnú starostlivosť v regióne okresu T., t. j. v spádovej oblasti s viac ako
70.000 obyvateľmi, je vecou verejného záujmu.
Z… citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie,
v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O. s. p., bude
nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
Obligatórne okrem iného musí byť nariadené pojednávanie ak to vyžaduje dôležitý
verejný záujem. Dôležitý verejný záujem zákon používa len ako pojem bez bližšieho
naplnenia jeho obsahu; ide o pojem právny, ktorý nie je pojmom legálne definovaným,
pretože vyjadruje okamžitosť stavu záujmov a ich vzájomnú hierarchiu. Z toho vyplýva,
že verejný záujem je časovo a miestne premenný stav, a preto sa musí posudzovať len
v konkrétnej situácii, v konkrétnom mieste a čase. Je preto vecou súdu posúdiť, či vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem, alebo nie.
Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný ak daná právna vec sa netýka iba
účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad
aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania).
V preskúmavanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie sa týka platnosti nájomnej
zmluvy medzi dvoma subjektmi súkromnoprávneho vzťahu, teda či bude mať v nájme
predmetné priestory navrhovateľ alebo nie. Týmto rozhodnutím sa neriešila otázka
existencie zdravotníckeho zariadenia v danom regióne. Rozhodovanie o jeho existencii
nebolo predmetom konania a ani by nepatrilo do právomoci súdu v občianskom súdnom
konaní.
Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu boli účastníci riadne upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156
ods. 3 O. s. p.) − viď č. l. 297 spisu.
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho
námietka, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle §
237 písm. f) O. s. p.“
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku
vysporiadal aj s dovolacou argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd mal
dokazovanie podľa § 213 ods. 3 OSP sám opakovať, a tiež s námietkou nesprávneho
právneho posúdenia veci v súvislosti s výkladom čl. III 3.2 písm. a) a čl. V 5.1 nájomnej
zmluvy, pričom vyslovil svoje právne závery k týmto otázkam. Sťažovateľ v odôvodnení
svojej sťažnosti však tieto právne závery najvyššieho súdu priamo nespochybňuje,
nepodrobuje ich kritike a neodvodzuje z nich námietku porušenia ním v sťažnosti
označených práv, a preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil
na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia najvyššieho súdu s posúdením otázky
existencie dôležitého verejného záujmu.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o tom, že prerokúvaný prípad sa netýkal dôležitého
verejného záujmu, preto krajský súd ako odvolací súd nebol povinný nariadiť
na prerokovanie odvolania pojednávanie podľa § 214 ods. 1 OSP.
V predmetnej veci bolo rozhodujúce posúdenie toho, či sa vec týka dôležitého
verejného záujmu a či tak bola splnená podmienka podľa § 214 OSP pre obligatórne
nariadenie pojednávania odvolacím súdom.
Dôležitý verejný záujem nemá pre účely § 214 OSP svoju legálnu definíciu,
obsahové vymedzenie tohto pojmu je preto vecou aplikácie, t. j. rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, v ktorej má osobitné postavenie aplikačná činnosť najvyššieho súdu.
Obsahové vymedzenie takéhoto všeobecného právneho pojmu sa spravidla v každom
jednotlivom prípade bude do určitej miery líšiť, a to v závislosti od okolností konkrétneho
prípadu. Rozhodujúce však je, aby jednotlivé obsahové vymedzenia právneho pojmu
na seba nadväzovali a dopĺňali sa, prípadne aby vyjadrovali postupný (evolučný) vývoj
svojho obsahu. Spravidla by sa malo predísť takým obsahovým vymedzeniam právneho
pojmu, ktoré sa vzájomne logicky vylučujú, prípadne sú obsahovo protichodné. Výskyt
úplne protichodnej judikatúry týkajúci sa obsahového vymedzenia určitého právneho pojmu
však nemôže automaticky viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu
účastníka. Rozdielna judikatúra v skutkovo podobných veciach je prirodzenou súčasťou
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva, ku ktorej
prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej
istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov
v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007; m. m. IV. ÚS 342/2010].
Najvyšší súd pojem dôležitého verejného záujmu v zmysle § 214 OSP vymedzil napr.
v uznesení sp. zn. 1 Cdo 8/2011 z 29. apríla 2011, v ktorom uviedol, že dôležitý verejný
záujem „nie je daný iba tým, že v osobe účastníka (žalobkyne) ide [o] verejnoprávnu
inštitúciu“. V uznesení sp. zn. 2 Cdo 133/2011 z 29. septembra 2011 napr. konštatoval:
„Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem… Spravidla pôjde o veci
týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce
sa územného celku, sídliska a pod.“ V ďalšom uznesení sp. zn. 4 Obdo 17/2011
z 30. septembra 2011 uviedol: „Zákon pojem verejný záujem bližšie nedefinuje a záleží
na posúdení súdu, či v danej veci ide o verejný záujem. Ako interpretačné pravidlo slúži
definícia verejného záujmu obsiahnutá v čl. 3 ods. 2 Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
(o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, pozn.), v zmysle
ktorého verejný záujem prináša majetkový alebo iný prospech všetkým občanom, alebo
mnohým občanom.“ Vo všetkých týchto prípadoch predmetom konania bolo posudzovanie
obsahu, prípadne existencie dvojstranného právneho úkonu (zmlúv), pričom najvyšší súd
konštantne dospel k záveru, že nebola splnená podmienka dôležitého verejného záujmu
v zmysle § 214 OSP. Právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v uzneseniach
z 29. septembra 2011 a z 30. septembra 2011 boli predmetom skúmania ústavným súdom,
ktorý ich považoval za ústavne udržateľné (porovnaj I. ÚS 92/2012). Konkrétne okolnosti
danej veci nie sú také, aby ústavný súd „prelomil“ svoju doterajšiu judikatúru.
V prerokúvanom prípade najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal explicitne
na to, že dôležitý verejný záujem v zmysle § 214 OSP je pojmom právnym,
ktorý nie je legálne definovaný. Uviedol, že otázku dôležitosti verejného záujmu je potrebné
posudzovať v konkrétnych časových a vecných súvislostiach, pričom spravidla pre splnenie
tejto podmienky je potrebné, aby sa prerokúvaný prípad týkal širšieho okruhu subjektov,
nielen účastníkov konania. Po takomto vymedzení konštatoval, že v predmetnej
veci sa posudzovala platnosť nájomnej zmluvy medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi
s tým, že predmetom konania nebola existencia zdravotníckeho zariadenia v danom regióne.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta predmetné vymedzenie dôležitého verejného
záujmu s tým, že najvyšší súd nenapravil ním namietané pochybenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za dôležité poukázať na to,
že najvyšší súd sa predmetnou dovolacou námietkou sťažovateľa v odôvodnení svojho
rozsudku vysporiadal a svoje právne závery vysvetlil. Relevantné je tiež to, že sťažovateľ
nenamietal rozpor obsahového vymedzenia dôležitého verejného záujmu s predchádzajúcou
judikatúrou najvyššieho súdu. Sťažovateľ výlučne vyjadril svoj nesúhlas s tým, ako najvyšší
súd vymedzil obsah dôležitého verejného záujmu, a tiež s jeho záverom, že v predmetnom
prípade táto zákonná podmienka podľa § 214 OSP nebola splnená.
Právny záver najvyššieho súdu o tom, že nie je daný dôležitý verejný záujem
v prípade, ak všeobecný súd posudzuje platnosť nájomnej zmluvy týkajúcej
sa nehnuteľností, v ktorých sa poskytuje zdravotná starostlivosť pre spádovú oblasť
so 70 000 obyvateľmi, pričom predmetom konania nie je samotná existencia zdravotného
zariadenia, nepovažuje ústavný súd za arbitrárny, ale podľa jeho názoru predstavuje jeden
z možných spôsobov právneho posúdenia predmetnej zákonnej podmienky podľa § 214
OSP. Najvyšší súd svoj právny záver primerane odôvodnil, preto nie je ani zjavne
neodôvodnený a je aj ústavne udržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť
aplikáciou a výkladom príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup
súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2012.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad § 214 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto
nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu z 30. októbra 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014