Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 2/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť N., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. Henrich Dušek, s. r. o., Vajnorská 8/A, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Henricha Dušeka, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 21. apríla 2012 a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2013 doručená sťažnosť N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. apríla 2012 (správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra

2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako prenajímateľ a nezisková

organizácia N... (ďalej len „nájomca“ alebo „navrhovateľ“), uzavreli 18. apríla 2005

nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bolo užívanie v nej identifikovaných hnuteľných

a nehnuteľných vecí v areáli nemocnice v T., na účely poskytovania zdravotnej

starostlivosti.

„Dňa 03. 11. 2009 prenajímateľ nájomcovi vypovedal nájomnú zmluvu z dôvodu

porušenia zmluvnej povinnosti v zmysle bodu 5.1 nájomnej zmluvy, nakoľko navrhovateľ

nezabezpečí] na vlastné náklady dodávku tepla do prenajatých priestorov, keďže neuhradil

dodávateľovi tepla zmluvne dohodnutú cenu za dodávku tepla napriek upozorneniu

dodávateľ, že nezačne vykurovaciu sezónu. Keďže nájomca porušil svoje zmluvné

povinnosti, vykurovacia sezóna sa v objektoch v užívaní nájomcu nezačala, čím došlo

k ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti a priamemu ohrozeniu života a zdravia

hospitalizovaných pacientov. K obnove dodávok tepla došlo až na základe intervencie N.,

ktorý za účelom zabezpečenia vykurovania schválil poskytnutie finančnej výpomoci vo výške

760.000,- EUR.“

Následne nájomca podal Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)

návrh na určenie neplatnosti výpovede z 3. novembra 2009 a na určenie, že nájomný vzťah

na základe predmetnej nájomnej zmluvy naďalej trvá. O tomto návrhu rozhodol okresný súd

rozsudkom č. k. -264 z 11. júna 2010 tak, že návrh zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -300 z 21. apríla 2011 tak, že vo veci samej

rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že výpoveď sťažovateľa z nájomnej zmluvy

z 18. apríla 2005 v znení neskorších dodatkov daná navrhovateľovi listom z 3. novembra

2009 je neplatná a že nájomný vzťah na základe tejto nájomnej zmluvy naďalej trvá.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2012 tak, že dovolanie

zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu na tom základe, že krajský súd ako

odvolací súd postupoval svojvoľne (arbitrárne) pri výklade nájomnej zmluvy, keď dospel

k záveru, že nebol naplnený výpovedný dôvod podľa čl. III 3.2 písm. a) nájomnej zmluvy,

pretože navrhovateľ neporušil svoje povinnosti podľa čl. V 5.1 nájomnej zmluvy. Sťažovateľ

v tejto súvislosti v sťažnosti poukazuje na svoju argumentáciu vo vyjadrení k odvolaniu

navrhovateľa a vo svojom dovolaní, a na svoj výklad čl. V 5.1 nájomnej zmluvy. Podľa

sťažovateľa čl. V 5.1 nájomnej zmluvy je potrebné vykladať tak, že primárna povinnosť

navrhovateľa spočívala v „zabezpečení dodávok energií a služieb“, pričom zabezpečenie

znamená „dosiahnutie reálnych nerušených dodávok energií a služieb“. Pre účely splnenia

tejto primárnej povinnosti mal navrhovateľ sekundárnu povinnosť „uzatvoriť zmluvné

vzťahy s príslušnými dodávateľmi.

… hrubým porušením zmluvy je tak porušenie primárnej povinnosti – reálneho

zabezpečenia dodávok energií a služieb, ako aj porušenie sekundárnej povinnosti –

zazmluvnenia dodávok energií a služieb s príslušnými dodávateľmi.

Odvolací súd veľmi necitlivo poukázal len na splnenie formálnej povinnosti uzatvoriť

príslušné zmluvy a zabudol na zabezpečenie potreby reálnych dodávok energií

do zdravotníckeho zariadenia.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že dodávateľ tepla – E..., listom oznámil

navrhovateľovi, že napriek začiatku vykurovacej sezóny 2009/2010 kúrenie v nemocnici

v T. nebolo spustené. Z uvedeného listu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol opakovane

upozornený na to, aby uhradil svoje záväzky, pričom tento tak neurobil a nepristúpil

ani na možnosť postupnej úhrady záväzkov. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:

„V dôsledku nezačatia vykurovania pre nesplnené záväzky navrhovateľa voči

dodávateľovi tepla vznikla v N... krízová situácia, kedy viacero oddelení vrátane lôžkových

nebolo vykurovaných. V zápisnici z vykonaného zdravotného dozoru, ktorá bola taktiež

prílohou vyjadrenia k žalobe, bolo konštatované, že nedodržaním požadovaných teplôt

vo vnútornom prostredí budov dochádza k priamemu ohrozeniu zdravia, ktoré môže mať

bezprostredne za následok riziko vážneho poškodenia zdravia pacientov,

ako i zamestnancov zdravotníckeho zariadenia N...

Z uvedeného dôvodu bolo uložené opatrenie uzatvorenia prevádzky v tých častiach

zdravotníckeho zariadenia, v ktorých nevyhovovala teplota, a to až do doby splnenia

stanovených teplôt v uvedených priestoroch podľa všeobecne záväzných právnych

predpisov. Je celkom zrejmé, že navrhovateľ nezabezpečil dodávku tepla do zdravotníckeho

zariadenia, čím zjavne nie len hrubo porušil svoju zmluvnú povinnosť, ohrozil chod

zdravotníckeho zariadenia, ktorého efektívne prevádzkovanie bolo účelom nájomnej zmluvy,

ale najmä ohrozil život a zdravie pacientov a zamestnancov zdravotníckeho zariadenia.“

Podľa sťažovateľa navrhovateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť zabezpečiť dodávku

energií na vlastné náklady, pričom v tejto súvislosti uvádza:

«V záujme zachovania poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne bol vtedy

odporca doslova nútený zabezpečiť dodávky tepla na svoje náklady. Zo strany navrhovateľa

pritom nešlo o ojedinelú situáciu. Systematické neuhrádzanie záväzkov v rokoch 2008

a 2009 opakovane odôvodňovalo hrozbu odpojenia od dodávok tepla a ohrozovalo

poskytovanie zdravotnej starostlivosti, čoho dôkazom bolo aj písomné vyjadrenie

spoločnosti E... založené do súdneho spisu.

Len na vďaka intervencii NSK, ktorý uznesením Zastupiteľstva NSK

č. 292/2009 zo dňa 02. 11. 2009 schválil krátkodobú finančnú výpomoc spoločnosti E...

bola obnovená dodávka tepla do zdravotníckeho zariadenia v T.

Taktiež upriamujeme pozornosť na skutočnosť, že nájomca bol povinný zabezpečiť

si dodávky energií „na vlastné náklady“. Táto povinnosť celkom zjavne porušená taktiež

bola, nakoľko len vďaka uvedenému zásahu N. bola obnovená dodávka tepla do

zdravotníckeho zariadenia. Bez ohľadu na formu akou bol zo strany N... urobený tento krok,

je celkom zjavné, že nie konaním nájomcu, ale iniciatívou N... boli dodávky tepla

dodávateľom − spoločnosťou E... obnovené. O zabezpečení dodávok tepla „na vlastné

náklady“ tak v tomto prípade rozhodne nemôže byť reč.»

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa aj tým, že krajský súd rozhodol

o odvolaní bez nariadenia pojednávania. V predmetnej veci bolo potrebné v odvolacom

konaní doplniť dokazovanie, prípadne ho opakovať, preto mal krajský súd podľa § 214

(ďalej aj „OSP“) na prejednanie odvolania nariadiť

pojednávanie. Nariadiť pojednávanie bolo podľa sťažovateľa tiež potrebné z dôvodu,

že si to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:

«„Odvolací súd v odôvodnení rozsudku na strane 6 konštatoval, že rozsah

a existencia výluky v dodávke tepla do jednotlivých nehnuteľností tvoriacich predmet nájmu

v čase výpovede odporcu z nájmu nebol skúmaný a preukázaný...“ Máme za to, že rozsah

výluky v prvostupňovom konaní preukázaný bol, pričom odvolací súd celkom zjavne

ignoroval dôkazy predložené v prvostupňovom konaní, a to menovite zápisnicu zo štátneho

zdravotného dozoru zo dňa 16. 10. 2009 a taktiež list od dodávateľa tepla − spoločnosti E...

zo dňa 14. 10. 2009. Ak bolo napriek tomu vo veci potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, mal odvolací súd vo veci nariadiť pojednávanie.

Nakoľko odvolací súd dospel k záverom, že súd prvého stupňa na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, mal v súlade s ustanovením

§ 213 ods. 3 dokazovanie v potrebnom rozsahu sám opakovať.

Máme za to, že rozhodnutie o platnosti resp. neplatnosti výpovede z nájmu

v prípade zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť v regióne okresu T.,

t. j. v spádovej oblasti s viac ako 70.000 obyvateľmi, ktoré by mohlo následne spôsobiť

kolaps poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne, je vecou verejného záujmu,

a aj z tohto dôvodu mal odvolací súd vo veci nariadiť pojednávanie, nakoľko N... bola

predmetná nemocnica s poliklinikou v T. zverená do majetku zo zákona a z tohto dôvodu

je v nej povinný zabezpečiť poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, či už vo vlastnej réžii

alebo prostredníctvom tretích osôb.

Rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...»

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra

2012 sťažovateľ poukazuje na to, že

„Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd správne nenariadil pojednávanie vo veci,

nakoľko si to nevyžadoval verejný záujem. Dovolací súd v odôvodnení rozsudku uvádza,

že rozhodnutím vo veci sa neriešila otázka existencie zdravotníckeho zariadenia v danom

regióne, ale výhradne otázka platnosti nájomnej zmluvy medzi dvomi subjektmi

súkromnoprávneho vzťahu. Súd však v danej veci opomenul skutočnosť, že rozhodnutím

odvolacieho súdu, ktorý v príkrom rozpore s logickým a jazykovým výkladom sporných

ustanovení nájomnej zmluvy zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, spôsobil zásadné

ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti v regióne tvoriacom spádovú oblasť s viac

ako 70.000 obyvateľmi. Ako uvádza v odôvodnení, pojem verejného záujmu je právne

vymedziteľný, ak daná vec sa netýka iba účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh

subjektov (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú

účastníkmi predmetného konania), čo v tomto prípade celkom jednoznačne splnené je.

Ide totiž tak o potenciálny dopad na pacientov odkázaných na poskytovanie zdravotnej

starostlivosti, ako aj na aktuálneho poskytovateľa, poskytujúceho zdravotnú starostlivosť

na základe platne vydanej licencie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, užívajúceho

hnuteľné a nehnuteľné veci v areáli nemocnice v T. N... je povinný zabezpečiť poskytovanie

zdravotnej starostlivosti v regióne. Za týmto účelom prenechal hnuteľný a nehnuteľný

majetok v areáli nemocnice v T. nájomnou zmluvou do užívania novému poskytovateľovi

zdravotnej starostlivosti neziskovej organizácii N... Určenie neplatnosti výpovede nájomnej

zmluvy a rozhodnutie o tom, že nájomný vzťah naďalej trvá, by zasiahlo nie len platnosť

vyššie uvedenej zmluvy s novým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ale aj množstva

podnájomných vzťahov a iných záväzkov odvodených od tohto primárneho záväzku. Navyše

pôvodný prevádzkovateľ N... už nie je schopná prevádzkovať toto zdravotnícke zariadenie,

nakoľko je v konkurze, prebehlo voči nemu viacero exekučných konaní a nemá ani

personálne a materiálne predpoklady na to, aby mohlo opätovne toto zdravotnícke

zariadenie prevádzkovať. Uvedené skutočnosti teda sa teda celkom zjavne dotkli verejného

záujmu a ohrozili prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v regióne. Rozhodnutie vo veci

sa dotklo okrem navrhovateľa a odporcu celého radu fyzických a právnických osôb, a teda

boli celkom jednoznačne naplnené predpoklady pre nariadenie pojednávania vo veci.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru... a SR rozsudkom Krajského súd v Nitre sp. zn.

-300 zo dňa 21. 04. 2012 (správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. 10. 2012 porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súd v Nitre sp. zn. -300 zo dňa 21. 04. 2012

(správne 21. apríla 2011, pozn.) a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 30. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súd v Nitre na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu z 21. apríla

2011 na tom základe, že krajský súd sa podľa neho

- dopustil svojvôle pri výklade čl. III 3.2 a čl. V 5.1 nájomnej zmluvy vo vzťahu

k tomu, či bol daný výpovedný dôvod, a tiež tým, že

- rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania v rozpore s ,

čím sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku krajského

súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2012.

Z odôvodnenia tohto rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ odôvodnil

prípustnosť dovolania s poukazom na , keďže krajský súd ako odvolací súd

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej. Z vecného hľadiska svoje dovolanie

založil na námietke, že „postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom... tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, aj keď si

to vyžadoval dôležitý verejný záujem“ (s. 6 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). Rovnako tak

v dovolaní argumentoval, že „odvolací súd mal v súlade s...

dokazovanie v potrebnom rozsahu sám opakovať“, a to vo vzťahu k rozsahu a existencii

výluky (s. 4 a 5 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). Sťažovateľ tiež tvrdil, že konanie na

odvolacom súde bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci [ ] vzhľadom na to, že „odvolací súd ignoroval dôkazy

vykonané v prvostupňovom konaní podporujúce argumentáciu odporcu“ (s. 5 rozsudku

najvyššieho súdu, pozn.). Sťažovateľ napokon namietal, že odvolací súd vec nesprávne

právne posúdil [ ], „keď rozhodol, že výpovedné dôvody v zmysle

článku III. bod 3.2 písm. a) v spojitosti s bodom 5.1. nájomnej zmluvy naplnené neboli a

výpoveď nájomnej zmluvy je neplatná“ (s. 5 rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie rozsudkom z 30. októbra 2012 zamietol

podľa . Z jeho odôvodnenia vyplýva, že vecne prerokoval dovolaciu

argumentáciu sťažovateľa (ktorá je zhodná s argumentáciou uvedenou v sťažnosti).

Na tomto základe nemôže byť daná aj právomoc ústavného súdu posúdiť túto argumentáciu

vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 21. apríla 2011 a súhlasiť

s jeho argumentáciou uvedenou v jeho sťažnosti, podľa ktorej „je daná právomoc

Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o porušení práva sťažovateľa... rozsudkom

Krajského súdu v Nitre...“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné

a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra

2012 (obdobne napr. m. m. , , ).

Vychádzajúc z princípu subsidiarity ústavného súdu zakotvenej v čl. 127 ods. 1

a z toho, že najvyšší súd dovolanie po jeho vecnom preskúmaní zamietol podľa

, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na

jej prerokovanie podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra

2012, pričom vyslovuje nesúhlas s tým, ako najvyšší súd posúdil otázku existencie

dôležitého verejného záujmu ako podmienky na nariadenie pojednávania na rozhodnutie

o odvolaní podľa .

Najvyšší súd v súvislosti s dovolacou argumentáciou sťažovateľa o existencii

podmienky dôležitého verejného záujmu podľa v odôvodnení namietaného

rozsudku z 30. októbra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol, uviedol:

„Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f)

, pretože postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Tvrdil že mu bola odňatá možnosť tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania

pojednávanie, aj keď si to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Bol totiž toho názoru,

že rozhodnutie o platnosti resp. neplatnosti výpovede z nájmu v prípade zariadenia

poskytujúceho zdravotnú starostlivosť v regióne okresu T., t. j. v spádovej oblasti s viac ako

70.000 obyvateľmi, je vecou verejného záujmu.

Z… citovaných ustanovení a vyplýva, že (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie,

v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude

nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

Obligatórne okrem iného musí byť nariadené pojednávanie ak to vyžaduje dôležitý

verejný záujem. Dôležitý verejný záujem zákon používa len ako pojem bez bližšieho

naplnenia jeho obsahu; ide o pojem právny, ktorý nie je pojmom legálne definovaným,

pretože vyjadruje okamžitosť stavu záujmov a ich vzájomnú hierarchiu. Z toho vyplýva,

že verejný záujem je časovo a miestne premenný stav, a preto sa musí posudzovať len

v konkrétnej situácii, v konkrétnom mieste a čase. Je preto vecou súdu posúdiť, či vzhľadom

na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem, alebo nie.

Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný ak daná právna vec sa netýka iba

účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad

aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania).

V preskúmavanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie sa týka platnosti nájomnej

zmluvy medzi dvoma subjektmi súkromnoprávneho vzťahu, teda či bude mať v nájme

predmetné priestory navrhovateľ alebo nie. Týmto rozhodnutím sa neriešila otázka

existencie zdravotníckeho zariadenia v danom regióne. Rozhodovanie o jeho existencii

nebolo predmetom konania a ani by nepatrilo do právomoci súdu v občianskom súdnom

konaní.

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku

odvolacieho súdu boli účastníci riadne upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156

ods. 3 ) − viď č. l. 297 spisu.

Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho

námietka, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle §

237 písm. f) “

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku

vysporiadal aj s dovolacou argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd mal

dokazovanie podľa sám opakovať, a tiež s námietkou nesprávneho

právneho posúdenia veci v súvislosti s výkladom čl. III 3.2 písm. a) a čl. V 5.1 nájomnej

zmluvy, pričom vyslovil svoje právne závery k týmto otázkam. Sťažovateľ v odôvodnení

svojej sťažnosti však tieto právne závery najvyššieho súdu priamo nespochybňuje,

nepodrobuje ich kritike a neodvodzuje z nich námietku porušenia ním v sťažnosti

označených práv, a preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil

na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia najvyššieho súdu s posúdením otázky

existencie dôležitého verejného záujmu.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o tom, že prerokúvaný prípad sa netýkal dôležitého

verejného záujmu, preto krajský súd ako odvolací súd nebol povinný nariadiť

na prerokovanie odvolania pojednávanie podľa .

V predmetnej veci bolo rozhodujúce posúdenie toho, či sa vec týka dôležitého

verejného záujmu a či tak bola splnená podmienka podľa pre obligatórne

nariadenie pojednávania odvolacím súdom.

Dôležitý verejný záujem nemá pre účely svoju legálnu definíciu,

obsahové vymedzenie tohto pojmu je preto vecou aplikácie, t. j. rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, v ktorej má osobitné postavenie aplikačná činnosť najvyššieho súdu.

Obsahové vymedzenie takéhoto všeobecného právneho pojmu sa spravidla v každom

jednotlivom prípade bude do určitej miery líšiť, a to v závislosti od okolností konkrétneho

prípadu. Rozhodujúce však je, aby jednotlivé obsahové vymedzenia právneho pojmu

na seba nadväzovali a dopĺňali sa, prípadne aby vyjadrovali postupný (evolučný) vývoj

svojho obsahu. Spravidla by sa malo predísť takým obsahovým vymedzeniam právneho

pojmu, ktoré sa vzájomne logicky vylučujú, prípadne sú obsahovo protichodné. Výskyt

úplne protichodnej judikatúry týkajúci sa obsahového vymedzenia určitého právneho pojmu

však nemôže automaticky viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu

účastníka. Rozdielna judikatúra v skutkovo podobných veciach je prirodzenou súčasťou

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva, ku ktorej

prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej

istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov

judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov

v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007; m. m. ].

Najvyšší súd pojem dôležitého verejného záujmu v zmysle vymedzil napr.

v uznesení sp. zn. z 29. apríla 2011, v ktorom uviedol, že dôležitý verejný

záujem „nie je daný iba tým, že v osobe účastníka (žalobkyne) ide [o] verejnoprávnu

inštitúciu“. V uznesení sp. zn. z 29. septembra 2011 napr. konštatoval:

„Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem… Spravidla pôjde o veci

týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce

sa územného celku, sídliska a pod.“ V ďalšom uznesení sp. zn.

z 30. septembra 2011 uviedol: „Zákon pojem verejný záujem bližšie nedefinuje a záleží

na posúdení súdu, či v danej veci ide o verejný záujem. Ako interpretačné pravidlo slúži

definícia verejného záujmu obsiahnutá v Ústavného

(o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, pozn.), v zmysle

ktorého verejný záujem prináša majetkový alebo iný prospech všetkým občanom, alebo

mnohým občanom.“ Vo všetkých týchto prípadoch predmetom konania bolo posudzovanie

obsahu, prípadne existencie dvojstranného právneho úkonu (zmlúv), pričom najvyšší súd

konštantne dospel k záveru, že nebola splnená podmienka dôležitého verejného záujmu

v zmysle . Právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v uzneseniach

z 29. septembra 2011 a z 30. septembra 2011 boli predmetom skúmania ústavným súdom,

ktorý ich považoval za ústavne udržateľné (porovnaj ). Konkrétne okolnosti

danej veci nie sú také, aby ústavný súd „prelomil“ svoju doterajšiu judikatúru.

V prerokúvanom prípade najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal explicitne

na to, že dôležitý verejný záujem v zmysle je pojmom právnym,

ktorý nie je legálne definovaný. Uviedol, že otázku dôležitosti verejného záujmu je potrebné

posudzovať v konkrétnych časových a vecných súvislostiach, pričom spravidla pre splnenie

tejto podmienky je potrebné, aby sa prerokúvaný prípad týkal širšieho okruhu subjektov,

nielen účastníkov konania. Po takomto vymedzení konštatoval, že v predmetnej

veci sa posudzovala platnosť nájomnej zmluvy medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi

s tým, že predmetom konania nebola existencia zdravotníckeho zariadenia v danom regióne.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta predmetné vymedzenie dôležitého verejného

záujmu s tým, že najvyšší súd nenapravil ním namietané pochybenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za dôležité poukázať na to,

že najvyšší súd sa predmetnou dovolacou námietkou sťažovateľa v odôvodnení svojho

rozsudku vysporiadal a svoje právne závery vysvetlil. Relevantné je tiež to, že sťažovateľ

nenamietal rozpor obsahového vymedzenia dôležitého verejného záujmu s predchádzajúcou

judikatúrou najvyššieho súdu. Sťažovateľ výlučne vyjadril svoj nesúhlas s tým, ako najvyšší

súd vymedzil obsah dôležitého verejného záujmu, a tiež s jeho záverom, že v predmetnom

prípade táto zákonná podmienka podľa nebola splnená.

Právny záver najvyššieho súdu o tom, že nie je daný dôležitý verejný záujem

v prípade, ak všeobecný súd posudzuje platnosť nájomnej zmluvy týkajúcej

sa nehnuteľností, v ktorých sa poskytuje zdravotná starostlivosť pre spádovú oblasť

so 70 000 obyvateľmi, pričom predmetom konania nie je samotná existencia zdravotného

zariadenia, nepovažuje ústavný súd za arbitrárny, ale podľa jeho názoru predstavuje jeden

z možných spôsobov právneho posúdenia predmetnej zákonnej podmienky podľa § 214

. Najvyšší súd svoj právny záver primerane odôvodnil, preto nie je ani zjavne

neodôvodnený a je aj ústavne udržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť

aplikáciou a výkladom príslušného ustanovenia . V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup

súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru

(, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2012.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu z 30. októbra 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014