Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
190/381579.1cd150.pdf
PDF · 155.18 KB
No categories available
4Obdo/17/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Obdo/17/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Ing. R. Č.,
nar. X., bytom B., zastúpený advokátkou JUDr. J. Š., Š., proti ţalovanému: J. Š., nar. X., V.,
zastúpený advokátom JUDr. JCLic. T. M., PhD., o zaplatenie 14 688,31 eur ( 442 500 Sk ) s
príslušenstvom, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4
Cob/51/2010-290 z 23. novembra 2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d mi e t a.
Ţalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 26Cb/941/1996-256 z 11. novembra 2009 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 32 733,50 eur a náhradu trov konania 1 753,86 eur.
Z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe právny predchodca ţalobcu S., a. s. Bratislava sa v konaní
domáhal zaplatenia zostatku nesplateného úveru z titulu istiny 442 500 Sk, z titulu riadnych
úrokov 220 226,50 Sk a z titulu poplatkov podľa sadzobníka poplatkov a náhrad 1 440 Sk a
zo súčtu týchto súm 664 166,50 Sk, úrok z omeškania vo výške 5 % od 22. 01. 1997. Do
uplynutia lehoty na splnenie rozhodnutia a po uplynutí lehoty na plnenie poplatok z
omeškania vo výške 0,05 % z dlţnej sumy za kaţdý deň omeškania. Celkovo si uplatnil
pohľadávku vo výške 986 130,90 Sk.
Dokazovaním zistil, ţe právny predchodca ţalobcu uzavrel so ţalovaným 30. 12. 1991
úverovú zmluvu, na základe ktorej bol ţalovanému poskytnutý strednodobý investičný
úver vo výške 500 000 Sk na nákup základných prostriedkov a zariadenia. Úver bol čerpaný
bezhotovostne dňa 10. 01. 1992 vo výške 250 000 Sk a dňa 15. 01. 1992 vo výške
250 000 Sk. Dlţník sa zaviazal splácať úver v pravidelných štvrťročných splátkach
od 31. 03. 1992 vo výške 32 500 Sk, s tým, ţe úver bude splatený do 31. 12. 1995, V úverovej
zmluve bola dohodnutá sadzba riadneho úroku vo výške 2,5% nad základnú sadzbu,
ktorá ku dňu podpisu zmluvy predstavovala 13%, teda vo výške 15,5% s tým, ţe v prípade
nedodrţania termínov splatnosti bude zvýšená na 28%. Ţalovaný sa zaviazal v čl. III bod 1.
úverovej zmluvy splácať čerpanú sumu, úrokové náklady a platiť poplatky veriteľovi podľa
platného sadzobníka. Na zabezpečenie pohľadávky bola 30. 12. 1991 uzatvorená zmluva
o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., kat. úz. K.. Ţalovaný
zaplatil splátky istiny 30. 06. 1992 vo výške 32 500 Sk, dňa 21. 10. 1992 vo výške 25 000 Sk,
splátky riadneho úroku v období od 11. 03. 1992 do 13. 01. 1993 v celkovej výške 65 962 Sk
a splátky úroku z omeškania od 20. 08. 1992 do 13. 01. 1993 v celkovej výške 2 803,30 Sk.
Na určenie výšky uplatnenej pohľadávky súd nariadil znalecké dokazovanie., z ktorého
vyplynulo, ţe zostatok nesplatenej istiny a príslušenstva v zmysle ţaloby predstavuje
986 130,90 Sk ( 32 733,53 eur ).
Súd posúdil uplatnený nárok podľa § 382a zákona č. 109/1964 Zb. ( ďalej
len Hospodársky zákonník ) a dospel k záveru, ţe na základe uzavretej zmluvy právny
predchodca ţalobcu poskytol ţalovanému úver 500 000 Kčs na nákup základných
prostriedkov a zariadenia, ţalovaný nesplácal úver podľa zmluvy, a preto ţalobe v súlade
so záverom znaleckého posudku vyhovel. Neakceptoval námietku ţalovaného, ţe mu nebol
poskytnutý úver vo výške 500 000 Sk, pretoţe z úverového účtu bola uhradená suma
250 000 Sk bez príkazu ţalovaného ani námietku premlčania vznesenú v konaní. Konštatoval,
ţe ţalovaný nadobudol nehnuteľnosť do vlastníctva bezprostredne v súvislosti s uzatvorením
kúpnej zmluvy a vyplatením kúpnej ceny. Účel dohodnutý v čl. I úverovej zmluvy
bol splnený a suma 250 000 Kčs bola riadne vyplatená zástupcovi predávajúcich, čo ţalovaný
potvrdil podpisom na účtovnom doklade. Neakceptoval ani námietku premlčania vznesenú
ţalovaným s poukázaním na § 384 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého pri právach
banky z poskytnutia úverov a pri právach proti ručiteľovi neplynie premlčacia lehota, pokiaľ
na účte, z ktorého sa majú tieto pohľadávky uhradiť, nie je dostatok prostriedkov
na ich úhradu. Ţalovaný sám v podaní z 10. 02. 2000 uviedol, ţe jeho účet od roku 1993
bol prakticky nulový. Súd vychádzal aj z histórie úveru ţalovaného. Ţalovaný ani neuviedol
akej časti istiny sa premlčanie týka.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote ţalovaný odvolanie, v dôvodoch ktorého
uviedol, ţe súd prvého stupňa dospel po vykonanom dokazovaní k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Namietal pravdivosť znaleckého posudku, opätovne namietal premlčanie
uplatnenej pohľadávky podľa § 131a Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia
lehota tri roky a pri plneniach v splátkach plynie u jednotlivých splátok odo dňa ich splatnosti.
Namietal nepravdivosť konštatovania súdu v odôvodnení, ţe na účte ţalovaného vedeného
u ţalobcu nebol dostatok peňaţných prostriedkov. Poukázal na znenie Hospodárskeho
zákonníka, ktorý nepoznal ţiadne sankčné úroky 28% z poskytnutého úveru, ani úroky
z úrokov.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4Cob 51/2010-290 z 23. 11. 2010 napadnutý
rozsudok potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Z jeho
odôvodnenia vyplýva, ţe súd prejednal odvolanie ţalovaného bez nariadenia pojednávania
v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p., pretoţe nejde o také odvolenie, proti rozhodnutiu vo veci
samej, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru,
ţe odvolanie nie je dôvodné. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým
sa v celom rozsahu stotoţnil v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. Na doplnenie odôvodnenia
rozsudku a k odvolaniu ţalovaného doplnil, ţe ţalobca v konaní tvrdil, ţe na účte ţalovaného,
z ktorého mal realizovať splácanie úveru nebolo dostatok finančných prostriedkov v čase,
keď podľa zmluvy mal úver splácať, teda v období od 31. 01. 1992 do 30. 12. 1995. To isté
tvrdil aj ţalovaný v písomnom podaní z 10. 02. 2000, ţe jeho účet u ţalobcu bol od roku 1993
nulový zavinením ţalobcu. Odvolací súd preto povaţoval za správne ak uplatnenú
pohľadávku súd nepovaţoval ţalobou doručenou súdu 02. 12. 1996 za premlčanú,
resp. za takú, ktorá by zanikla tým, ţe by nebola podľa § 130 ods. 1 Hospodárskeho
zákonníka uplatnená na súde v zákonnej lehote 1 roka. Naviac podľa zmluvy mal ţalovaný
celý úver splatiť do 30. 12. 1995, preto od splatnosti celého úveru podal ţalobca ţalobu
na súd 02. 12. 1996 do jedného roka podľa § 130 ods. 2 písm. b/ Hospodárskeho zákonníka.
Z výpisov z účtu ţalovaného predloţených v konaní nevyplýva, ţe by mal na tomto účte
peňaţné prostriedky na realizáciu štvrťročných splátok úveru podľa zmluvy. Za nedôvodnú
povaţoval súd aj námietku ţalovaného, ţe predmetný úver v skutočnosti nečerpal vo výške
500 000 Sk ale iba vo výške 250 000 Sk, pretoţe túto sumu ţalobca vyplatil bez jeho súhlasu
zástupcovi predávajúcich, od ktorých ţalovaný kúpil nehnuteľnosť. Z listu vlastníctva
vyplýva, ţe ţalovaný je výlučným vlastníkom tam zapísaných nehnuteľností a tieto
sú zaloţené na zabezpečenie pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere v prospech S. K.
Ţalovaný toto v konaní nespochybnil a tieţ nespochybnil, ţe by kúpna cena za predmetnú
nehnuteľnosť, ktorú získal do výlučného vlastníctva bola zaplatená z peňaţných prostriedkov
z predmetnej zmluvy o úvere v sume 250 000 Sk. Na splnenie účelu úverovej zmluvy nemôţe
mať vplyv skutočnosť, ţe predávajúci odovzdali nehnuteľnosti ţalovanému aţ s veľkým
časovým odstupom od uzatvorenia kúpnej zmluvy a zaplatenia kúpnej ceny. Odvolací súd sa
stotoţnil s výpočtom výšky nesplateného úveru tak ako bol uvedený v znaleckom posudku
a poukázal na dohodu o sankčných úrokoch vo výške 28% ročne, priamo v zmluve
v súlade s § 141 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 03. 01. 2011.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie s poukazom na existenciu
dovolacích dôvodov podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V dôvodoch
uviedol, ţe odvolací súd odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom, pretoţe v rozpore
s § 5 ods. 1 O. s. p. nebol poučený súdom o svojich procesných právach a povinnostiach
ako o práve na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ochranu jeho záujmov podľa
§ 30 O. s. p. a o práve vzniesť námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Ak by súd splnil
poučovaciu povinnosť, ţalovaný by súd poţiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov,
čo by významne ovplyvnilo výsledok odvolacieho konania. Odvolací súd odňal moţnosť
ţalovanému konať pred súdom aj tým, ţe vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania,
aj keď toto odvolacie konanie bolo konaním, kde je dôleţitý verejný záujem na tom,
aby sa konalo za prítomnosti účastníkov. Ďalej tvrdil, ţe rozhodnutie súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, pretoţe súdy rozhodovali podľa neplatného
Hospodárskeho zákonníka z roku 1985. Novelizovaný zákon neobsahuje § 130 ods. 1, 2
písm. b/. V prípade nariadenia odvolacieho pojednávania by sa bol tento závaţný nedostatok
konania odstránil tým, ţe ţalovaný by predloţil novelizovaný Hospodársky zákonník.
Súdy rozhodovali na základe nepravdivého znaleckého posudku a neplatného Hospodárskeho
zákonníka. Pôvodný ţalobca nikdy nepreukázal platnosť podpisu ţalovaného na účtovnom
doklade a o tejto skutočnosti uţ bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach
rozsudkom 6Cb/613/00-71 zo 17. 08. 2004, preto ide aj o prekáţku rozsúdenej veci. S.
zaplatila sumu 250 000 Sk bez príkazu ţalovaného. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho a prvostupňového súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie
konanie.
Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený
advokátom podľa § 241 ods. 1 O. s. p., preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia
dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
V predmetnej veci odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,
pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, ţe dovolanie
je prípustné, a preto prípustnosť dovolania v zmysle citovaného § 238 ods. 3 O. s. p.
nie je daná. Z tohto dôvodu dovolací súd neposudzoval právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania tým, ţe mu postupom odvolacieho súdu
bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Naplnenie uvedeného
dovolacieho dôvodu videl v tom, ţe nebol poučený súdom o práve na ustanovenie zástupcu
z radov advokátov na ochranu svojich záujmov v zmysle § 30 O. s. p. a odvolací súd rozhodol
vo veci bez nariadenia pojednávania.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý
znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.
Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu
vylúčený.
Podľa § 30 O. s. p. ( v znení platnom od 01. 09. 2003 ) účastníkovi, u ktorého
sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo
poverený zamestnanec súdu na jeho ţiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné
na ochranu jeho záujmov. O tejto moţnosti súd účastníka poučí.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe procesne spôsobilému účastníkovi môţe súd
ustanoviť zástupcu z radov advokátov, pokiaľ sú splnené zákonné predpoklady, a to ţiadosť
účastníka konania, účastník spĺňa predpoklady, aby bol oslobodený súdom od súdnych
poplatkov a je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Účastník nemusí byť o moţnosti ţiadať
ustanovenie zástupcu z radov advokátov poučený vţdy a spôsob poučenia závisí od súdu
a konkrétnej procesnej situácie. Poučenie je podstatné vtedy, ak sudca dôjde k záveru,
ţe takáto pomoc je pre účastníka nevyhnutná a bez nej by sa sťaţilo uplatnenie základného
práva na jeho súdnu ochranu. Potrebu ochrany záujmov účastníka súd posudzuje individuálne
a spravidla bude súvisieť so skutkovou a právnou zloţitosťou veci.
Z obsahu spisu nevyplýva, ţe ţalovaný v priebehu konania pred súdom prvého stupňa
spĺňa predpoklady oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a o oslobodenie poţiadal
aţ po podaní odvolania. Ţalovaný bol podnikateľom a z jeho prednesov a písomných podaní
v priebehu konania nevyplynulo, ţe právna pomoc je pre neho nevyhnutná a bez nej
by sa sťaţilo uplatnenie jeho základného práva na súdnu ochranu. O uvedenej skutočnosti
svedčí obsah podaného dovolania, z ktorého vyplývajú námietky uvádzané ţalovaným
uţ v priebehu konania. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dospel k záveru, ţe pokiaľ súdy
nepoučili účastníka v zmysle citovaného § 30 O. s. p., nebola mu odňatá moţnosť konať
pred súdom a nebol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Ani námietka dovolateľa týkajúca sa rozhodnutia odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania nie je opodstatnená.
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, a/ ak je potrebné zopakovať,
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch moţno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
V predmetnej veci dovolateľ uvádza, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie
aj napriek tomu, ţe to vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Zákon pojem verejný záujem
bliţšie nedefinuje a záleţí na posúdení súdu, či v danej veci ide o verejný záujem.
Ako interpretačné pravidlo slúţi definícia verejného záujmu obsiahnutá v čl. 3 ods. 2
Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., v zmysle ktorého verejný záujem prináša majetkový
alebo iný prospech všetkým občanom, alebo mnohým občanom. Predmetom konania je nárok
z dvojstranného právneho úkonu – úverovej zmluvy, čo nemoţno povaţovať za vec,
ktorej verejné prejednanie si vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Pokiaľ odvolací súd v súlade
so zákonom nenariadil pojednávanie, neodňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p., preto odmietol dovolanie ţalovaného
podľa § 243b O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
O trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 243b ods. 5 O. s. p. Úspešnému ţalobcovi trovy dovolacieho
konania nevznikli, v dôsledku čoho mu priznané neboli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2011
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková