Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 92/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., zastúpeného JUDr. P. K., K., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra

2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

(v citovanom texte aj „žalovaný“, pozn.) bol odporcom v súdnom spore o zaplatenie sumy

14 688,31 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. z titulu neuhradenia (nesplatenia) úveru vo výške 500 000,00 Sk

poskytnutého sťažovateľovi právnym predchodcom navrhovateľa (Ing. R. Č., K.) S.

úverovou zmluvou z 30. decembra 1991. Okresný súd rozsudkom č. k. -256

z 11. novembra 2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 32 733,55 €

a náhradu trov konania. Tento rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním. Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -290 z 23. novembra

2010 potvrdil prvostupňový rozsudok, lebo dospel k záveru, že „odvolanie nie je dôvodné“.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ (zastúpený advokátom JUDr.

JCLic. T. M., K.) 11. januára 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd sťažnosťou napadnutým

uznesením sp. zn. z 30. septembra 2011 odmietol „podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“.

2. Podľa názoru sťažovateľa „Dovolací súd zjavne arbitrárne rozhodol o odmietnutí

podaného dovolania. Rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu spočívajú

v nesprávnom právnom posúdení vecí, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2c

O. s. p uvedený v podanom dovolaní.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdov, ktoré rozhodovali na základe

neplatného Hospodárskeho zákonníka a tiež nepravdivého znaleckého posudku.

Žalovanému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, čo zakladá

dovolací dôvod v zmysle

Odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že vo veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania.

Konanie v tejto veci je konaním, kde je dôležitý verejný záujem na tom (§ 214 ods. 1

c ), aby sa konalo za prítomnosti účastníkov, keďže výrok rozhodnutia súdu

dôležitým spôsobom upravuje práva a povinnosti účastníkov konania, vrátane základných

práv a slobôd podľa č. 46 ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

pri tejto žalobe a takejto spornej postúpenej pohľadávke ako aj na verejné prerokovanie

veci v prítomnosti žalovaného a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

podľa .“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo... na súdnu ochranu podľa ... a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo Uznesením Najvyššieho

súdu... zo dňa 30 . septembra 2011 sp. zn. porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. septembra 2011 zrušuje a vec vracia na

ďalšie konanie...“ Sťažovateľ súčasne požiadal o priznanie náhrady trov konania v sume

269,58 € a o odloženie vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia.

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2011.

8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj

17. januára 2011 v podanom dovolaní (napr. rozhodovanie odvolacieho súdu „bez

nariadenia pojednávania... krajský aj okresný súd rozhodovali na základe nepravdivého

znaleckého posudku a neplatného hospodárskeho zákonníka... vyplatenie sumy 250 000,- Sk

L. K... premlčanie vymáhanej istiny...“). Najvyšší súd dovolanie odmietol „ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“.

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj

proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v . V posudzovanom

prípade dovolací súd „nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou

uvedenou v , preto odmietol dovolanie žalovaného podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“

11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2011, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení výroku

a podstaty odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. -256 z 11. novembra

2009, ako aj odôvodnenia odvolania sťažovateľa, výroku a podstatných častí odôvodnenia

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. novembra 2010 oboznámil dovolaciu

argumentáciu sťažovateľa:

„Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie s poukazom na

existenciu dovolacích dôvodov podľa a

V dôvodoch uviedol, že odvolací súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, pretože

v rozpore s nebol poučený súdom o svojich procesných právach

a povinnostiach ako o práve na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ochranu jeho

záujmov podľa a o práve vzniesť námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.

Ak by súd splnil poučovaciu povinnosť, žalovaný by súd požiadal o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov, čo by významne ovplyvnilo výsledok odvolacieho konania. Odvolací súd

odňal možnosť žalovanému konať pred súdom aj tým, že vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania, aj keď toto odvolacie konanie bolo konaním, kde je dôležitý verejný záujem

na tom, aby sa konalo za prítomnosti účastníkov. Ďalej tvrdil, že rozhodnutie súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože súdy rozhodovali podľa neplatného

Hospodárskeho zákonníka z roku 1985. Novelizovaný zákon neobsahuje § 130 ods. 1, 2

písm. b/. V prípade nariadenia odvolacieho pojednávania by sa bol tento závažný

nedostatok konania odstránil tým, že žalovaný by predložil novelizovaný Hospodársky

zákonník. Súdy rozhodovali na základe nepravdivého znaleckého posudku a neplatného

Hospodárskeho zákonníka. Pôvodný žalobca nikdy nepreukázal platnosť podpisu

žalovaného na účtovnom doklade a o tejto skutočnosti už bolo právoplatne rozhodnuté

Krajským súdom v Košiciach rozsudkom 6 -71 zo 17. 08. 2004, preto ide aj

o prekážku rozsúdenej veci. S. zaplatila sumu 250 000 Sk bez príkazu žalovaného. Z

uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho a prvostupňového

súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátom podľa , preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez

nariadenia dovolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

V predmetnej veci odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že dovolanie je

prípustné, a preto prípustnosť dovolania v zmysle citovaného j nie je

daná. Z tohto dôvodu dovolací súd neposudzoval právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania tým, že mu postupom odvolacieho súdu

bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle Naplnenie

uvedeného dovolacieho dôvodu videl v tom, že nebol poučený súdom o práve na

ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ochranu svojich záujmov v zmysle

a odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý

znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Podľa (v znení platnom od 01. 09. 2003) účastníkovi, u ktorého sú

predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo

poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné

na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že procesné spôsobilému účastníkovi môže súd

ustanoviť zástupcu z radov advokátov, pokiaľ sú splnené zákonné predpoklady, a to žiadosť

účastníka konania, účastník spĺňa predpoklady, aby bol oslobodený súdom od súdnych

poplatkov a je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Účastník nemusí byť o možnosti žiadať

ustanovenie zástupcu z radov advokátov poučený vždy a spôsob poučenia závisí od súdu

a konkrétnej procesnej situácie. Poučenie je podstatné vtedy, ak sudca dôjde k záveru, že

takáto pomoc je pre účastníka nevyhnutná a bez nej by sa sťažilo uplatnenie základného

práva na jeho súdnu ochranu. Potrebu ochrany záujmov účastníka súd posudzuje

individuálne a spravidla bude súvisieť so skutkovou a právnou zložitosťou veci.

Z obsahu spisu nevyplýva, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvého stupňa

spĺňa predpoklady oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a o oslobodenie požiadal až

po podaní odvolania. Žalovaný bol podnikateľom a z jeho prednesov a písomných podaní

v priebehu konania nevyplynulo, že právna pomoc je pre neho nevyhnutná a bez nej by sa

sťažilo uplatnenie jeho základného práva na súdnu ochranu. O uvedenej skutočnosti svedčí

obsah podaného dovolania, z ktorého vyplývajú námietky uvádzané žalovaným už

v priebehu konania. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súdy

nepoučili účastníka v zmysle citovaného , nebola mu odňatá možnosť konať

pred súdom a nebol naplnený dovolací dôvod v zmysle

Ani námietka dovolateľa týkajúca sa rozhodnutia odvolacieho súdu bez nariadenia

pojednávania nie je opodstatnená.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, a/ ak je potrebné

zopakovať, alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez

nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch

možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

V predmetnej veci dovolateľ uvádza, že odvolací súd nenariadil pojednávanie aj

napriek tomu, že to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Zákon pojem verejný záujem bližšie

nedefinuje a záleží na posúdení súdu, či v danej veci ide o verejný záujem. Ako

interpretačné pravidlo slúži definícia verejného záujmu obsiahnutá v čl. 3 ods. 2 Ústavného

, v zmysle ktorého verejný záujem prináša majetkový alebo iný

prospech všetkým občanom, alebo mnohým občanom. Predmetom konania je nárok

z dvojstranného právneho úkonu - úverovej zmluvy, čo nemožno považovať za vec, ktorej

verejné prejednanie si vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pokiaľ odvolací súd v súlade so

zákonom nenariadil pojednávanie, neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

postihnuté vadou uvedenou v , preto odmietol dovolanie žalovaného

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.“

12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol

sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky

súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2011

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

14. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa ustanovenia § 20

ods. 3 je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho

petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže v danej veci o takýto

prípad nejde a sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, sa nedomáhal

(nepožadoval) preskúmania ústavnosti odvolacieho rozhodnutia, ústavný súd rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 23. novembra 2010 neposudzoval.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012