Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 92/2012
PDF · 190.63 KB
No categories available
I. ÚS 92/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., zastúpeného JUDr. P. K., K., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra
2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ
(v citovanom texte aj „žalovaný“, pozn.) bol odporcom v súdnom spore o zaplatenie sumy
14 688,31 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 26 Cb 941/1996 z titulu neuhradenia (nesplatenia) úveru vo výške 500 000,00 Sk
poskytnutého sťažovateľovi právnym predchodcom navrhovateľa (Ing. R. Č., K.) S.
úverovou zmluvou z 30. decembra 1991. Okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb 941/1996-256
z 11. novembra 2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 32 733,55 €
a náhradu trov konania. Tento rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním. Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4 Cob/51/2010-290 z 23. novembra
2010 potvrdil prvostupňový rozsudok, lebo dospel k záveru, že „odvolanie nie je dôvodné“.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ (zastúpený advokátom JUDr.
JCLic. T. M., K.) 11. januára 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd sťažnosťou napadnutým
uznesením sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011 odmietol „podľa § 234b O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“.
2. Podľa názoru sťažovateľa „Dovolací súd zjavne arbitrárne rozhodol o odmietnutí
podaného dovolania. Rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení vecí, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2c
O. s. p uvedený v podanom dovolaní.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdov, ktoré rozhodovali na základe
neplatného Hospodárskeho zákonníka a tiež nepravdivého znaleckého posudku.
Žalovanému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, čo zakladá
dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f O. s. p.
Odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že vo veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania.
Konanie v tejto veci je konaním, kde je dôležitý verejný záujem na tom (§ 214 ods. 1
c O. s. p.), aby sa konalo za prítomnosti účastníkov, keďže výrok rozhodnutia súdu
dôležitým spôsobom upravuje práva a povinnosti účastníkov konania, vrátane základných
práv a slobôd podľa č. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
pri tejto žalobe a takejto spornej postúpenej pohľadávke ako aj na verejné prerokovanie
veci v prítomnosti žalovaného a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo Uznesením Najvyššieho
súdu... zo dňa 30 . septembra 2011 sp. zn. 4 Obdo/17/2011 porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. septembra 2011 zrušuje a vec vracia na
ďalšie konanie...“ Sťažovateľ súčasne požiadal o priznanie náhrady trov konania v sume
269,58 € a o odloženie vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia.
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/17/2011
z 30. septembra 2011.
8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením
najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj
17. januára 2011 v podanom dovolaní (napr. rozhodovanie odvolacieho súdu „bez
nariadenia pojednávania... krajský aj okresný súd rozhodovali na základe nepravdivého
znaleckého posudku a neplatného hospodárskeho zákonníka... vyplatenie sumy 250 000,- Sk
L. K... premlčanie vymáhanej istiny...“). Najvyšší súd dovolanie odmietol „ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“.
9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za
potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci
všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj
proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom
prípade dovolací súd „nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p., preto odmietol dovolanie žalovaného podľa § 234b
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“
11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení výroku
a podstaty odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 26 Cb 941/1996-256 z 11. novembra
2009, ako aj odôvodnenia odvolania sťažovateľa, výroku a podstatných častí odôvodnenia
rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Cob 51/2010 z 23. novembra 2010 oboznámil dovolaciu
argumentáciu sťažovateľa:
„Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie s poukazom na
existenciu dovolacích dôvodov podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
V dôvodoch uviedol, že odvolací súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, pretože
v rozpore s § 5 ods. 1 O. s. p. nebol poučený súdom o svojich procesných právach
a povinnostiach ako o práve na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ochranu jeho
záujmov podľa § 30 O. s. p. a o práve vzniesť námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.
Ak by súd splnil poučovaciu povinnosť, žalovaný by súd požiadal o ustanovenie zástupcu
z radov advokátov, čo by významne ovplyvnilo výsledok odvolacieho konania. Odvolací súd
odňal možnosť žalovanému konať pred súdom aj tým, že vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania, aj keď toto odvolacie konanie bolo konaním, kde je dôležitý verejný záujem
na tom, aby sa konalo za prítomnosti účastníkov. Ďalej tvrdil, že rozhodnutie súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože súdy rozhodovali podľa neplatného
Hospodárskeho zákonníka z roku 1985. Novelizovaný zákon neobsahuje § 130 ods. 1, 2
písm. b/. V prípade nariadenia odvolacieho pojednávania by sa bol tento závažný
nedostatok konania odstránil tým, že žalovaný by predložil novelizovaný Hospodársky
zákonník. Súdy rozhodovali na základe nepravdivého znaleckého posudku a neplatného
Hospodárskeho zákonníka. Pôvodný žalobca nikdy nepreukázal platnosť podpisu
žalovaného na účtovnom doklade a o tejto skutočnosti už bolo právoplatne rozhodnuté
Krajským súdom v Košiciach rozsudkom 6 Cb/613/00-71 zo 17. 08. 2004, preto ide aj
o prekážku rozsúdenej veci. S. zaplatila sumu 250 000 Sk bez príkazu žalovaného. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho a prvostupňového
súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie.“
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p. po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom podľa § 241 ods. 1 O. s. p., preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez
nariadenia dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
V predmetnej veci odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,
pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že dovolanie je
prípustné, a preto prípustnosť dovolania v zmysle citovaného § 238 ods. 3 O. s. p. j nie je
daná. Z tohto dôvodu dovolací súd neposudzoval právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania tým, že mu postupom odvolacieho súdu
bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Naplnenie
uvedeného dovolacieho dôvodu videl v tom, že nebol poučený súdom o práve na
ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ochranu svojich záujmov v zmysle § 30 O. s. p.
a odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý
znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Podľa § 30 O. s. p. (v znení platnom od 01. 09. 2003) účastníkovi, u ktorého sú
predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo
poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné
na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že procesné spôsobilému účastníkovi môže súd
ustanoviť zástupcu z radov advokátov, pokiaľ sú splnené zákonné predpoklady, a to žiadosť
účastníka konania, účastník spĺňa predpoklady, aby bol oslobodený súdom od súdnych
poplatkov a je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Účastník nemusí byť o možnosti žiadať
ustanovenie zástupcu z radov advokátov poučený vždy a spôsob poučenia závisí od súdu
a konkrétnej procesnej situácie. Poučenie je podstatné vtedy, ak sudca dôjde k záveru, že
takáto pomoc je pre účastníka nevyhnutná a bez nej by sa sťažilo uplatnenie základného
práva na jeho súdnu ochranu. Potrebu ochrany záujmov účastníka súd posudzuje
individuálne a spravidla bude súvisieť so skutkovou a právnou zložitosťou veci.
Z obsahu spisu nevyplýva, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvého stupňa
spĺňa predpoklady oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a o oslobodenie požiadal až
po podaní odvolania. Žalovaný bol podnikateľom a z jeho prednesov a písomných podaní
v priebehu konania nevyplynulo, že právna pomoc je pre neho nevyhnutná a bez nej by sa
sťažilo uplatnenie jeho základného práva na súdnu ochranu. O uvedenej skutočnosti svedčí
obsah podaného dovolania, z ktorého vyplývajú námietky uvádzané žalovaným už
v priebehu konania. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súdy
nepoučili účastníka v zmysle citovaného § 30 O. s. p., nebola mu odňatá možnosť konať
pred súdom a nebol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Ani námietka dovolateľa týkajúca sa rozhodnutia odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania nie je opodstatnená.
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, a/ ak je potrebné
zopakovať, alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch
možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
V predmetnej veci dovolateľ uvádza, že odvolací súd nenariadil pojednávanie aj
napriek tomu, že to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Zákon pojem verejný záujem bližšie
nedefinuje a záleží na posúdení súdu, či v danej veci ide o verejný záujem. Ako
interpretačné pravidlo slúži definícia verejného záujmu obsiahnutá v čl. 3 ods. 2 Ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z., v zmysle ktorého verejný záujem prináša majetkový alebo iný
prospech všetkým občanom, alebo mnohým občanom. Predmetom konania je nárok
z dvojstranného právneho úkonu - úverovej zmluvy, čo nemožno považovať za vec, ktorej
verejné prejednanie si vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pokiaľ odvolací súd v súlade so
zákonom nenariadil pojednávanie, neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p., preto odmietol dovolanie žalovaného
podľa § 243b O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.“
12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol
sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky
súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde
o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku.
13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
14. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa ustanovenia § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho
petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže v danej veci o takýto
prípad nejde a sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, sa nedomáhal
(nepožadoval) preskúmania ústavnosti odvolacieho rozhodnutia, ústavný súd rozsudok
krajského súdu sp. zn. 4 Cob/51/2010 z 23. novembra 2010 neposudzoval.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. februára 2012