Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 582/2012
PDF · 191.21 KB
No categories available
I. ÚS 582/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B. k. s., T., zastúpenej
advokátom JUDr. M. Š., konajúcim v mene obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 26
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 K
38/2011 zo 6. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B. k. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B. k. s., T. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., konajúcim v mene obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl.
35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 4 ods. 2, čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový
protokol“) a čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 K
38/2011 zo 6. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ustanovená uznesením
okresného súdu sp. zn. 3 K 38/2011 z 9. septembra 2011 za správcu konkurznej podstaty
úpadcu obchodnej spoločnosti S., s. r. o. Funkciu správcu vykonávala do prvej schôdze
veriteľov 6. decembra 2011 a aj následne.
Sťažovateľka 15. januára 2012 podala okresnému súdu návrh na určenie jej odmeny
ako správcu do prvej schôdze veriteľov v sume 4 647,15 eur. V podanom návrhu na určenie
odmeny sťažovateľka uviedla rozsiahlu argumentáciu na podporu dôvodnosti
ňou uplatnenej sumy odmeny. Podstatou tejto argumentácie je, že správcovi zo zákona
nevyplýva povinnosť predkladať konkurznému súdu písomnú správu o stave zisťovania
a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch. Takúto povinnosť môže
správcovi uložiť konkurzný súd využijúc svoje oprávnenia v rámci výkonu dohľadu
nad činnosťou, a to v samotnom uznesení o ustanovení správcu alebo neskôr, čo sa v danom
prípade nestalo. Poukázala na to, že „v iných veciach súdy bežne túto povinnosť správcom
ukladajú (pretože inak by im nevznikla)“. V nadväznosti na uvedené je sťažovateľka toho
názoru, že ak zo zákona jej povinnosť predkladať písomnú správu nevyplýva, súd jej takúto
povinnosť neuložil a sťažovateľka takúto správu súdu nepredložila, potom nie je daný
dôvod na aplikáciu ustanovenia § 12 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a krátenie odmeny správcu podľa citovaného
ustanovenia pre nepredloženie správy, a teda v takom prípade prináleží sťažovateľke
odmena v celej ňou uplatnenej sume.
Sťažovateľka v návrhu na určenie odmeny poukázala na § 41 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad nad činnosťou
správcu. Súd je pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo
správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote
poskytnúť.
Sťažovateľka v návrhu na určenie odmeny ďalej poukázala na § 12 ods. 5 vyhlášky,
podľa ktorej ak správca do 15 dní od ustanovenia do funkcie nepodá súdu podrobnú
písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných
úkonoch, najmä o stave súpisu a zoznamu pohľadávok, jeho paušálna odmena sa znižuje
o 25 % zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu druhú podrobnú správu o týchto
skutočnostiach do 35 dní od ustanovenia do funkcie, jeho paušálna odmena sa znižuje
o 25 % zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu tretiu podrobnú správu o týchto
skutočnostiach do 50 dní od ustanovenia do funkcie, jeho paušálna odmena sa znižuje
o 25% zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu štvrtú podrobnú správu o týchto
skutočnostiach najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov, jeho paušálna
odmena sa znižuje o 25 % zo základnej sumy.
Okresný súd napadnutím uznesením nepriznal sťažovateľke paušálnu odmenu
za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov a pri svojom rozhodovaní
aplikoval § 12 ods. 5 vyhlášky a neakceptoval rozsiahlu argumentáciu sťažovateľky
uvedenú v jej návrhu na určenie odmeny.
Podľa sťažovateľky okresný súd napadnutým uznesením porušil ňou označené
základné a iné práva, keď nepriznaním odmeny za výkon funkcie správcu do prvej schôdze
veriteľov rozhodol arbitrárne. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia vidí sťažovateľka najmä
v ústavne nekonformnej aplikácii § 12 ods. 5 vyhlášky v danom prípade a uvádza v podstate
zhodnú argumentáciu na podporu svojho stanoviska, akú uviedla aj vo svojom návrhu
na priznanie odmeny správcu v spojení s namietaním nevysporiadania sa okresného súdu
s touto jej argumentáciou.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„Práva Sťažovateľa garantované v čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 18 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru, čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Listiny
(vzhľadom na text sťažnosti zrejmou chybou v písaní uvedený čl. 6 ods. 1 listiny namiesto čl.
26 ods. 1 listiny, pozn.) Uznesením porušené boli.
Uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume
269,58 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. Š., advokáta, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených článkov ústavy, dohovoru,
dodatkového protokolu a listiny napadnutým uznesením okresného súdu, ktoré je podľa nej
založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie okresného súdu.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
okresného súdu. Ústavný súd nezistil, že by okresným súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie
okresného súdu bolo svojvoľné alebo v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Naopak, okresný súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami
rozhodnými pre posúdenie sťažovateľkou uplatneného nároku na priznanie odmeny správcu
za výkon funkcie do prvej schôdze veriteľov a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení
na daný prípad, keď uviedol:
„Správca... v priebehu konkurzného konania od vyhlásenia konkurzu do konania
prvej schôdze veriteľov nedoručil súdu ani jednu správu o stave zisťovania
a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch...
Správca vo svojom návrhu na určenie odmeny uviedol, že povinnosť podávať
priebežné správy o stave zisťovania majetku a zabezpečovania majetku úpadcu sa na neho
nevzťahuje, nakoľko mu táto povinnosť nebola súdom uložená. Správca má za to, že
zákonodarca v čase od začatia konania neuložil správcom povinnosť predkladať súdu
správy o výkone ich činnosti priamo v zákone a ani ministerstvo vo vyhláške.
V zmysle § 43 ods. 1 ZKR, je zrejmé, že Správca má nárok na paušálnu odmenu,
ktorej výšku určí súd. Súd je pri určení jej výšky, v zmysle splnomocňovacích ustanovení,
viazaný všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá MS SR, t. j. vyhláškou MS SR
č. 665/2005 Z. z., ktorá upravuje podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny
správcu v konkurze. S poukazom na § 12 ods. 5 vyhlášky MS SR č. 665/2005 Z., sankciou
za nepodanie podrobných písomných správ, vo vyhláškou určených lehotách je zníženie
paušálnej odmeny. Je teda zrejmé, že vyhláška MS SR č. 665/2005 neumožňuje priznať
Správcovi paušálnu odmenu v plnej výške, pokiaľ v stanovených lehotách uvedené
priebežné správy nepodal. Priebežné správy Správcu o stave zisťovania a zabezpečovania
majetku úpadcu, poskytujú súdu informáciu o činnosti Správcu v predmetnej veci, najmä o
stave súpisu a zozname pohľadávok. Správca takýmto spôsobom priebežne informuje súd,
pričom prostredníctvom uvedených správ má súd prehľad o stave samotného konania. Nič
na tom nemení ani skutočnosť, že súd neukladá povinnosť predkladať tieto správy priamo
vo výroku rozhodnutia o vyhlásení konkurzu a ustanovení správcu do funkcie. Správca je
totiž povinný pri výkone svojej funkcie, s prihliadnutím na § 3 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. o
správcoch, postupovať s odbornou starostlivosťou a s využitím všetkých svojich skúseností a
vedomostí. Už z odôvodnenia návrhu Správcu na určenie odmeny správcu do konania prvej
schôdze veriteľov je zrejmé, že Správca mal vedomosť o tom, že nepodanie priebežných
správ v stanovených lehotách je spojené so sankciou v podobe zníženia jeho paušálnej
odmeny. Súd má za to, že Správca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nakoľko vedel
o tom, že v dôsledku nepodania predmetných správ súd nebude môcť priznať Správcovi
paušálnu odmenu v plnej výške.
S poukazom na uvedené skutočnosti, sa paušálna odmena správcu znižuje o 4 krát
25 % zo základnej sumy, čo predstavuje sumu 0,- Eur, a teda Správcovi za výkon jeho
funkcie paušálna odmena nepatrí.“
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4
a čl. 35 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu a podľa čl. 26 ods. 1 listiny
Pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 18
ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 26 ods. 1 listiny, ústavný súd uvádza, že podľa
svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva názor, že
všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené základné a iné práva, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže namietaným uznesením okresného súdu neboli porušené
práva procesnoprávneho charakteru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označených základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd
odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy, čl. 2 ods. 3 a čl. 4
ods. 1 listiny
K sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 2
ods. 3 a čl. 4 ods. 1 listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych
sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo
slobody sťažovateľky. Preto ak sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1
ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 listiny v spojení s porušením ňou označených základných
a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto základných a iných práv nezistil,
potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia základných práv a iných práv
pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 13
ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 listiny.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012