Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 551/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., a J. S., B.,

zastúpených advokátom JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva podnikať podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. -201 zo 6.

marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -251 z 28. februára

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., a J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., a J. S., B. (ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podnikať podľa čl. 35

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -201

zo 6. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -251 z 28. februára 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Rozsudkom zo dňa 28. 02. 2013 č. k. -251 porušovateľ 1/ ako

odvolací súd, potvrdil rozsudok porušovateľa 2/ ako prvostupňového súdu, zo dňa 06. 03.

2012, č. k. -201, ktorým ten zamietol žalobu sťažovateľa 1/ o vylúčenie

žalovaného zo spoločnosti žalobcu za účasti sťažovateľa 2/ ako vedľajšieho účastníka

konania na strane žalobcu...

Konateľ žalobcu J. Š., trvalé bytom: B. sa dopustil porušenia svojich povinností

konateľa tým, že uzatvoril absolútne neplatnú Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva zo

dňa 09. 04. 2009 a to na jednej zmluvnej strane ako konateľ žalobcu a na druhej zmluvnej

strane ako fyzická osoba. Na základe tejto zmluvy bol dňa 27. 04. 2009 Správou katastra B.

povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (Technická služba originality vozidiel)

zapísanej na LV č. 14708, súpisné číslo 3762 na parcele 3858/157, k. ú. B., obec: B., okres:

B. vedenou Správou katastra B. (v ďalšom texte ako „nehnuteľnosť“).

Týmto konaním nelegálnym spôsobom previedol J. Š. na seba ako fyzickú osobu

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predtým vo výlučnom vlastníctve žalobcu...

Na základe žaloby podanej sťažovateľom Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa

16. 04. 2010, č. k. -143 (právoplatný dňom 29. 05. 2010 rozhodol, že táto

zmluva je absolútne neplatná...

Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný opakovane svoje povinnosti porušuje.

Vzhľadom na povahu porušenia povinností spoločníka žalovaným (základné povinnosti,

ktoré stoja na základných a najvyšších princípoch súkromného práva), na ich možné

dôsledky pre spoločnosť (ohrozenie samotnej existencie spoločností konaním konateľa,

ktorého žalovaný odmieta odvolať) i vzhľadom na samotnú povahu správania sa žalovaného

(neprejavenie žiadnej komunikácie, ktorou by sa snažil situáciu prijateľným spôsobom

riešiť) považuje žalobca intenzitu porušovania povinnosti za závažnú.

Žalovaný bol na plnenie svojich povinností písomne vyzvaný a na možnosť vylúčenia

bol písomne upozornený listom zo dňa 27. 07. 2009. Boli vykonané kroky, aby mal žalovaný

príležitosť splniť si svoje povinnosti, avšak k náprave z jeho strany nedošlo...»

Sťažovatelia preto vo veci samej navrhujú, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„I. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa SR

a podľa § 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zákon

č. ), ako aj právo podnikať podľa SR a podľa

Listiny základných práv a slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02.

2013, č. k. -251 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa

06. 03. 2010, č. k. -201, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02. 2013, č. k. -251

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 06. 03. 2010, č. k.

201, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie.

III. Porušovatelia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť sťažovateľom v 1. a 2. rade

náhradu trov konania vo výške 275,94 € do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľov podľa

a , základných práv podľa a

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -201 zo 6. marca 2012 a (potvrdzujúcim) rozsudkom krajského súdu

č. k. -251 z 28. februára 2013.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľov rozsudkom

okresného súdu, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp

subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

(). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu

preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.1 Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich práv podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Z judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že medzi obsahom označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(, , ), keďže všetky zaručujú, že vec bude

spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Sťažovatelia namietajú, že tento rozsudok krajského súdu považujú za zjavne

neodôvodnený z dôvodu, že tento súd nesprávne zhodnotil závažné porušenie povinností

spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré podľa ich názoru mali viesť

k vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti.

Krajský súd v rozsudku dospel k týmto právnym záverom:

„Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, ak uzavrel, že spoločnosť sa

môže domáhať na súde vylúčenia spoločníka, ktorý porušuje závažným spôsobom svoje

povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na možnosť vylúčenia bol písomne

upozornený. Dôvodom pre vylúčenie spoločníka v zmysle § 149 Obch. zák. zo spoločnosti

môže však byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností, a teda

nemôže ísť o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti. V tomto smere správne sa

poukazuje na závery, aké vyplývajú z uznesenia NS SR. sp. zn. . Ak ide

o porušenie povinnosti konateľa pri zmluve o zabezpečovacom prevode práva, potom takéto

porušenie povinnosti konateľa nemôže byť dôvodom pre vylúčenie žalovaného

zo spoločnosti. Napokon v súvislosti s týmto úkonom, ktorý bol judikovaný súdom ako

neplatný, treba mať na zreteli aj dôsledky pre spoločnosť, ktorý takýto úkon mal. Nemožno

postup, keď žalovaný konal ako konateľ spoločnosti pri prevode nehnuteľnosti do svojho

výlučného vlastníctva hodnotiť ako úkon spoločníka. Ak spoločník a konateľ zároveň

preukázateľne poruší svoje povinnosti konateľa, ale jeho konanie nie je súčasne aj

porušením povinností spoločníka, spoločník sa nemôže úspešne domáhať jeho vylúčenia ako

spoločníka. Aj v tomto smere treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, ak skonštatoval

závery, aké je možné vo vzťahu ku konateľovi v súvislosti s takýmto neplatným úkonom

realizovať. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tom, ak zdôraznil, že

využitie hlasovacieho práva na valnom zhromaždení či mimo neho, je právom spoločníka

a nie jeho povinnosťou. Takýto právny záver korešponduje aj s rozhodnutím NS SR

sp. zn. .

Ak žalobca poukazuje na porušenie povinnosti lojality k spoločnosti s odkazom

na rozhodnutie NS ČR sp. zn. , tak v tejto súvislosti treba uviesť, že už

zo samotného rozhodnutia vyplýva aj to, že je vecou každého individuálneho posúdenia

okolností daného prípadu, či došlo zo strany spoločníka k porušeniu takej právnej

povinnosti, ktorá nevyplýva len z , či z iných písomných záväzkov

prevzatých spoločníkom voči spoločnosti. Opakovane je v tomto rozhodnutí zdôrazňovaná

individuálnosť posúdenia každého konkrétneho prípadu. Ak žalobca poukazuje na výpoveď

z nájmu nebytových priestorov, nemožno obísť tie následky, ktoré táto výpoveď pre

podnikateľskú činnosť žalobcu mala a mohla mať. Zmluva bola súdom určená za neplatnú

a treba súhlasiť s tým, že v súvislosti s ňou teda nenastali na strane žalobcu žiadne ujmy.

Opäť je potrebné zdôrazniť už vyššie uvedenú skutočnosť, že pre závažnosť porušenia je

potrebné mať na zreteli charakter porušenia, ale aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo, aká

bola konkrétna situácia v spoločnosti, aká bola zavedená prax v spoločnosti, okolnosti,

ktoré porušeniu predchádzali, prípadne ho vyvolali, závažnosť následkov, ktoré porušenie

vyvolalo, či iné. V tejto súvislosti s výpoveďou z nájmu nenastala u žalobca žiadna ujma.

Preto ani tento úkon podielového spoluvlastníka, spoločníka v spoločnosti nespĺňa

podmienku závažného porušenia povinnosti spoločníka, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie

o vylúčení žalovaného zo spoločnosti...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou závažného

porušenia povinností spoločníka s ručením obmedzeným, pričom poukázal na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá sa aplikuje v obdobných právnych veciach

(sp. zn. a sp. zn. ).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,

keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným

smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovatelia nesúhlasia, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti, v ktorej

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného čl. 35 ods. 1

a listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou (napr. , ,

) všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013