Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 551/2013
PDF · 190.65 KB
No categories available
III. ÚS 551/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., a J. S., B.,
zastúpených advokátom JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 26 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 1 Cb/138/2009-201 zo 6.
marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Cob/54/2012-251 z 28. februára
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., a J. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., a J. S., B. (ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podnikať podľa čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 26 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Cb/138/2009-201
zo 6. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Cob/54/2012-251 z 28. februára 2013.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
«Rozsudkom zo dňa 28. 02. 2013 č. k. 2 Cob/54/2012-251 porušovateľ 1/ ako
odvolací súd, potvrdil rozsudok porušovateľa 2/ ako prvostupňového súdu, zo dňa 06. 03.
2012, č. k. 1 Cb/138/2009-201, ktorým ten zamietol žalobu sťažovateľa 1/ o vylúčenie
žalovaného zo spoločnosti žalobcu za účasti sťažovateľa 2/ ako vedľajšieho účastníka
konania na strane žalobcu...
Konateľ žalobcu J. Š., trvalé bytom: B. sa dopustil porušenia svojich povinností
konateľa tým, že uzatvoril absolútne neplatnú Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva zo
dňa 09. 04. 2009 a to na jednej zmluvnej strane ako konateľ žalobcu a na druhej zmluvnej
strane ako fyzická osoba. Na základe tejto zmluvy bol dňa 27. 04. 2009 Správou katastra B.
povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (Technická služba originality vozidiel)
zapísanej na LV č. 14708, súpisné číslo 3762 na parcele 3858/157, k. ú. B., obec: B., okres:
B. vedenou Správou katastra B. (v ďalšom texte ako „nehnuteľnosť“).
Týmto konaním nelegálnym spôsobom previedol J. Š. na seba ako fyzickú osobu
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predtým vo výlučnom vlastníctve žalobcu...
Na základe žaloby podanej sťažovateľom Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa
16. 04. 2010, č. k. 3 C/120/2009-143 (právoplatný dňom 29. 05. 2010 rozhodol, že táto
zmluva je absolútne neplatná...
Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný opakovane svoje povinnosti porušuje.
Vzhľadom na povahu porušenia povinností spoločníka žalovaným (základné povinnosti,
ktoré stoja na základných a najvyšších princípoch súkromného práva), na ich možné
dôsledky pre spoločnosť (ohrozenie samotnej existencie spoločností konaním konateľa,
ktorého žalovaný odmieta odvolať) i vzhľadom na samotnú povahu správania sa žalovaného
(neprejavenie žiadnej komunikácie, ktorou by sa snažil situáciu prijateľným spôsobom
riešiť) považuje žalobca intenzitu porušovania povinnosti za závažnú.
Žalovaný bol na plnenie svojich povinností písomne vyzvaný a na možnosť vylúčenia
bol písomne upozornený listom zo dňa 27. 07. 2009. Boli vykonané kroky, aby mal žalovaný
príležitosť splniť si svoje povinnosti, avšak k náprave z jeho strany nedošlo...»
Sťažovatelia preto vo veci samej navrhujú, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„I. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a podľa § 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zákon
č. 209/1992 Zb.), ako aj právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a podľa § 26 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02.
2013, č. k. 2 Cob/54/2012-251 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa
06. 03. 2010, č. k. 1 Cb/138/2009-201, porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02. 2013, č. k. 2 Cob/54/2012-251
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 06. 03. 2010, č. k. 1 Cb/138/2009-
201, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie.
III. Porušovatelia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť sťažovateľom v 1. a 2. rade
náhradu trov konania vo výške 275,94 € do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľov podľa
čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 1 Cb/138/2009-201 zo 6. marca 2012 a (potvrdzujúcim) rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Cob/54/2012-251 z 28. februára 2013.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľov rozsudkom
okresného súdu, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
(III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2.1 Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Z judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že medzi obsahom označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07, I. ÚS 221/2010, III. ÚS 135/2013), keďže všetky zaručujú, že vec bude
spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovatelia namietajú, že tento rozsudok krajského súdu považujú za zjavne
neodôvodnený z dôvodu, že tento súd nesprávne zhodnotil závažné porušenie povinností
spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré podľa ich názoru mali viesť
k vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti.
Krajský súd v rozsudku dospel k týmto právnym záverom:
„Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, ak uzavrel, že spoločnosť sa
môže domáhať na súde vylúčenia spoločníka, ktorý porušuje závažným spôsobom svoje
povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na možnosť vylúčenia bol písomne
upozornený. Dôvodom pre vylúčenie spoločníka v zmysle § 149 Obch. zák. zo spoločnosti
môže však byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností, a teda
nemôže ísť o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti. V tomto smere správne sa
poukazuje na závery, aké vyplývajú z uznesenia NS SR. sp. zn. 4 Obo/350/98. Ak ide
o porušenie povinnosti konateľa pri zmluve o zabezpečovacom prevode práva, potom takéto
porušenie povinnosti konateľa nemôže byť dôvodom pre vylúčenie žalovaného
zo spoločnosti. Napokon v súvislosti s týmto úkonom, ktorý bol judikovaný súdom ako
neplatný, treba mať na zreteli aj dôsledky pre spoločnosť, ktorý takýto úkon mal. Nemožno
postup, keď žalovaný konal ako konateľ spoločnosti pri prevode nehnuteľnosti do svojho
výlučného vlastníctva hodnotiť ako úkon spoločníka. Ak spoločník a konateľ zároveň
preukázateľne poruší svoje povinnosti konateľa, ale jeho konanie nie je súčasne aj
porušením povinností spoločníka, spoločník sa nemôže úspešne domáhať jeho vylúčenia ako
spoločníka. Aj v tomto smere treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, ak skonštatoval
závery, aké je možné vo vzťahu ku konateľovi v súvislosti s takýmto neplatným úkonom
realizovať. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tom, ak zdôraznil, že
využitie hlasovacieho práva na valnom zhromaždení či mimo neho, je právom spoločníka
a nie jeho povinnosťou. Takýto právny záver korešponduje aj s rozhodnutím NS SR
sp. zn. ObdoV/56/2002.
Ak žalobca poukazuje na porušenie povinnosti lojality k spoločnosti s odkazom
na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Odo/1007/2005, tak v tejto súvislosti treba uviesť, že už
zo samotného rozhodnutia vyplýva aj to, že je vecou každého individuálneho posúdenia
okolností daného prípadu, či došlo zo strany spoločníka k porušeniu takej právnej
povinnosti, ktorá nevyplýva len z Obchodného zákonníka, či z iných písomných záväzkov
prevzatých spoločníkom voči spoločnosti. Opakovane je v tomto rozhodnutí zdôrazňovaná
individuálnosť posúdenia každého konkrétneho prípadu. Ak žalobca poukazuje na výpoveď
z nájmu nebytových priestorov, nemožno obísť tie následky, ktoré táto výpoveď pre
podnikateľskú činnosť žalobcu mala a mohla mať. Zmluva bola súdom určená za neplatnú
a treba súhlasiť s tým, že v súvislosti s ňou teda nenastali na strane žalobcu žiadne ujmy.
Opäť je potrebné zdôrazniť už vyššie uvedenú skutočnosť, že pre závažnosť porušenia je
potrebné mať na zreteli charakter porušenia, ale aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo, aká
bola konkrétna situácia v spoločnosti, aká bola zavedená prax v spoločnosti, okolnosti,
ktoré porušeniu predchádzali, prípadne ho vyvolali, závažnosť následkov, ktoré porušenie
vyvolalo, či iné. V tejto súvislosti s výpoveďou z nájmu nenastala u žalobca žiadna ujma.
Preto ani tento úkon podielového spoluvlastníka, spoločníka v spoločnosti nespĺňa
podmienku závažného porušenia povinnosti spoločníka, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie
o vylúčení žalovaného zo spoločnosti...“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa
štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou závažného
porušenia povinností spoločníka s ručením obmedzeným, pričom poukázal na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá sa aplikuje v obdobných právnych veciach
(sp. zn. ObdoV/56/2002 a sp. zn. 4 Obo/350/98).
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich
o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,
keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj
v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným
smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým
sťažovatelia nesúhlasia, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti, v ktorej
sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného čl. 35 ods. 1
ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože v súlade
so svojou konštantnou judikatúrou (napr. III. ÚS 56/2010, III. ÚS 388/2011,
I. ÚS 582/2012) všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2013