Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 221/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2010 2008

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F. spol. s r. o., H. zastúpenej

advokátkou JUDr. H. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a podľa Listiny základných práv a

slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 22. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., H. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. H. D., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Podaním doručeným ústavnému

súdu 5. februára 2010 bola sťažnosť sťažovateľky doplnená.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť S. S. S.,

spol. s r. o. (ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom doručeným Okresnému súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) 25. októbra 2007 domáhala od obchodnej spoločnosti Ch. v. B.,

spol. s r. o. (ďalej len „odporca“), zaplatenia 967 872,66 € s príslušenstvom. Okresný súd

žalobu rozsudkom č. k. -353 z 3. februára 2009 zamietol (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“). Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie. Na základe

návrhu navrhovateľa krajský súd uznesením č. k. -390 z 1. júla 2009

rozhodol o zmene na strane navrhovateľa tak, že do konania na miesto navrhovateľa

vstúpila sťažovateľka. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2009

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Krajský súd... v odôvodnení

rozsudku... uviedol…„Súd prvého stupňa v rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti považuje

za rozhodujúce pre svoje rozhodnutie, pri právnom posúdení nároku podrobne vyložil ust.

, ktorý na vec správne aplikoval. Pre meritórne rozhodnutie

o veci nie je podstatné, či žalovaný v súvislosti s konaním žalobcu na rozpor so zásadami

poctivého obchodného styku poukazoval a bolo na úvahe súdu, ako na základe v konaní

zistených skutočností samotný nárok právne posúdi.“

Takéto konštatovanie nie je pravdivé a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je

prekvapujúce a arbitrárne.

Prvostupňový súd v zamietacom rozsudku svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi

stručne... keď uviedol, že podľa čl. 5.11 Zmluvy o dielo... odporca prejavil vôľu plniť svoju

povinnosť zaplatiť cenu diela podľa tohto ustanovenia, ale sťažovateľ... bez udania dôvodu

tejto zmluvy odmietol uzavrieť a odmietol tak prijatie plnenie podľa vopred dohodnutých

zmluvných podmienok, preto konanie sťažovateľa... je v rozpore s poctivým obchodným

stykom.

Toto jednoduché a ničím neodôvodnené skonštatovanie je v rozpore so skutkovým

stavom a vykonaným dokazovaním.

Sťažovateľ aj v odvolaní poukázal na ust. , podľa tohto ustanovenia súd

je povinný každý dôkaz, ktorý prevedie, zhodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo a premietnuť to do odôvodnenia rozsudku.

V danej veci sa tomu tak nestalo, keď Krajský súd... ani prvostupňový súd

v odôvodnení rozsudku neuviedli všetky skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo

a ktoré sťažovateľ riadne podložil dôkazmi, tieto skutočnosti nezhodnotili vôbec samostatne

ani v príčinnej súvislosti s ostatnými skutočnosťami a dôkazmi, nezaoberali sa nim a právne

ich vôbec neposudzovali...

je neprehliadnuteľné, že jediný sťažovateľ v zmluvnom vzťahu niečo vykonal, ale

podľa názoru Krajského súdu... aj prvostupňového súdu sťažovateľ je ten, ktorý má

povinnosť niečo vykonať a zároveň aj povinnosť znášať zodpovednosť za zaplatenie ceny

diela. Takýto názor je v rozpore s rovným postavením účastníkov záväzkového vzťahu, ako

aj s úmyslom zákonodarcu pri úprave zmluvy o dielo, pretože zmyslom a účelom zmluvy

o dielo je vykonanie prác zhotoviteľom a ich úhrada objednávateľom.

Ani Krajský súd ... ani prvostupňový súd sa predovšetkým absolútne nevysporiadali

s tvrdeniami a dôkazmi predloženými sťažovateľom (navrhovateľom) ohľadne sporného ust.

čl. 5.11 zmluvy o dielo, či toto ustanovenie je platné, vykonateľné, v súlade s poctivým

obchodným stykom, obchodnými zvyklosťami i zodpovednosťou objednávateľa zmluvy

o dielo podľa zákonnej úpravy.

Krajský súd v Trnave taktiež ignoroval skutočnosti o odstúpení od zmluvy

sťažovateľom, najmä v príčinnej súvislosti s nezabezpečením finančného krytia diela

odporcom s časom predkladania zmlúv o postúpení pohľadávok, čo je skutočnosť podstatná

pre posúdenie času a vzniku dvoch pohľadávok a času a okolnosti ich postupovania.

Predmetom konania bolo zaplatenie dvoch pohľadávok. Vo vzťahu k pohľadávke

757 032,03 €..., sa všeobecné súdy nevysporiadali s tvrdením, prečo k postúpeniu

pohľadávky vo vzťahu k investorovi podľa bodu 5.11 Zmluvy o dielo nedošlo. Krajský súd...

zhodne s prvostupňovým súdom neskúmal tento dôvod, neskúmal, prečo investor nezaplatil,

s tvrdením sťažovateľa (navrhovateľa), že nebolo zabezpečené finančné krytie diela, sa

nezaoberal a prehliadol skutočnosť uvedenú samotným odporcom, že investor v tom čase

bol platobne neschopný. Vysporiadanie s touto námietkou je potrebné z toho dôvodu, aby

bolo možné posúdiť, či zo strany sťažovateľa... došlo k dôvodne resp. nedôvodné

k odmietnutiu podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda či sťažovateľ... ako veriteľ

je v omeškaní ( ). Ani jeden všeobecný súd sa tiež

nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca sám svojím konaním spoluzavinil, že hlavný

investor mu nemohol plniť. V konaní sa vôbec nepreukázalo, prečo investor neplnil voči

odporcovi., a hoci sťažovateľ na to poukazoval aj pred súdom I. stupňa aj v odvolaní,

Krajský súd... sa tým vôbec nezaoberal a túto skutočnosť ignoroval. Sťažovateľ poukázal na

skutočnosť, že práve odporca spoluzavinil nemožnosť plnenia investora, predložil o tom

písomné dôkazy, avšak Krajský súd... ako aj súd prvostupňový, sa nimi nevysporiadal, ani

ich v odôvodnení rozsudku neuviedol.

Krajský súd... ohľadne bodu 5.11 zmluvy potvrdil záver prvostupňového súdu, že je

platné a v súlade s poctivým obchodným stykom i obchodnými zvyklosťami a práve

sťažovateľ je ten, kto konal v rozpore s potivým obchodným stykom, keďže odmietol zmluvu

o postúpení pohľadávky podpísať. Nie je pravdivé tvrdenie Krajského súdu... že

prvostupňový súd sa podrobne vyporiadal a podrobne vyložil ust. § 265 Obchodného

zákonníka. Prvostupňový súd ust. nevyložil vôbec

a sťažovateľ sa nedozvedel, na základe čoho a prečo prvostupňový súd, ani Krajský súd...

dospeli k rozhodnutiu samému.

Sťažovateľ... v odvolaní uviedol, že odporca sám svojím konaním spoluzavinil

nemožnosť plniť investorom, nie je možné spravodlivo od sťažovateľa požadovať, aby takúto

zmluvu o postúpení uzatvoril, lebo práve toto jeho konanie by bolo v rozpore so zásadou

poctivého obchodného styku vo vzťahu k nemu samotnému. Zmyslom článku 5.11 Zmluvy

o dielo bola dohodnutá iba prípadná forma úhrady pohľadávky zo strany objednávateľa,

nie však dohoda o tom, že sťažovateľ ako zhotoviteľ má znášať hospodárke riziko z

podnikania odporcu. Sám odporca v konaní opakovane zdôrazňoval, že cieľom tohto

ustanovenia zmluvy, ktoré sám predkladal, bolo eliminovať jeho riziko z nezaplatenia

pohľadávky investorom a toto preniesť na sťažovateľa. Je to zjavné porušenie zásady

rovnosti účastníkov zmluvy a práve toto zmluvné ustanovenie je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku. Za úhradu ceny vykonaných prác nemožno považovať to, keď

odporca má záujem postúpiť pohľadávku voči investorovi, ktorý nie je platobne schopný,

lebo i v čase prípadného postúpenia je zrejmé, že cena uhradená nie je a nebude.

Vo vzťahu k pohľadávke v sume 210 840, 64 €... platí vyššie popísaný stav. Navyše

treba uviesť, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s právnou skutočnosťou preukázanou

v konaní pred súdom prvého stupňa a to, či došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy o dielo

doručením odstúpenia odporcovi dňa 25. 4. 2008. Vyporiadanie sa s touto otázkou je

dôležité pre aplikáciu samotnej zmluvy na právny vzťah medzi účastníkmi, pretože

v prípade, že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy 25. 4. 2008, nemohlo dôjsť k účinnému

postúpeniu resp, zániku pohľadávky v uvedenej sume dňom 23. 10. 2008. Skutkový stav,

je taký, že odporca plne akceptuje odstúpenie od zmluvy sťažovateľom (navrhovateľom)

a nikdy (t. j. 20 mesiacov) od doručenia právneho úkonu odstúpenia od zmluvy

zhotoviteľom tohto nevyzval na plnenie zmluvy. Námietku odporca vzniesol len v súdnom

konaní, dá sa konštatovať, že účelovo.

V súvislosti s vyššie uvedeným je nezanedbateľná skutočnosť, že účastníci zmluvného

vzťahu sa najskôr dohodli ústne na základe objednávky odporcu zo dňa 16. mája 2006 a až

neskôr v čase vysokej rozpracovanosti diela, na naliehanie zo strany zhotoviteľa prišlo

k deklarácii zmluvného vzťahu písomnou formou. A práve túto skutočnosť zneužil odporca,

ktorý vyhotovoval znenie zmluvy a túto predložil až tri mesiace po začatí prác – v auguste,

sám ustanovenie b. 5.11. zmluvy o dielo zakomponoval a antidatoval, na čo sťažovateľ

(navrhovateľ) v sodnom konaní poukázal ústne i listinnými dôkazmi.

Krajský súd... tvrdenia sťažovateľa v odvolaní, prostredníctvom ktorých

spochybňoval správnosť rozsudku prvostupňového súdu a opomenul právne významné

skutočnosti, majúce zásadne právny význam pre posúdenie dôvodnosti sťažovateľom

uplatneného nároku Krajský súd... sa dôvodmi odvolania sa nezaoberal, neskúmal ich,

nehodnotil, bez toho, aby odôvodnil ich irelevantnosť, na apeláciu opomenutia vykonania

dôkazov a právneho vyhodnotenia prvostupňovým súdom, nijako nereagoval. Z jeho

rozhodnutia nie je zrejmé, že by sa obsahom sťažovateľových odvolacích dôvodov

akokoľvek zaoberal. Krajský súd... v odôvodnení napadnutého rozsudku iba uviedol, že

prvostupňový súd vec správne právne posúdil. Rozsudok Krajského súdu je arbitrárny,

záver rozhodnutia nemá oporu vo vykonaných skutkových zisteniach, neobsahuje žiadnu

argumentáciu podporujúcu jeho záver. Aj v odôvodnení rozsudku Krajského súdu... ako

v rozhodnutí prvostupňového súdu, absentuje určitá časť faktov... ktoré v konaní vyšli

najavo, na ktoré sťažovateľ výslovne v konaní pred prvostupňovým súdom i v odvolaní

upozornil.

Zostalo neobjasnené, prečo sťažovateľ nemá nárok na zaplatenie ceny za vykonané

práce. Rozhodnutie Krajského súdu.... tak isto ako rozhodnutie prvostupňového súdu,

neobsahuje žiadnu právnu argumentáciu a žiadne skutočnosti, ktoré by boli presvedčivé

a ktoré by skutkovo i právne odôvodnili záver, ku ktorému všeobecné súdy prišli.»

Podľa sťažovateľky krajský súd nedostatočným odôvodnením rozsudku jej odoprel

„ garantované právo na súdnu ochranu“, a tým, že sa

nevysporiadal s jej tvrdením, ktorým poukazovala „na to, že zmluva v čl. 5.11 je v rozpore

s cieľom zmluvného záväzku, a v rozpore s poctivým obchodným stykom“, odňal jej

možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Prvostupňový súd venoval veľkú časť rozhodnutiu

teórii, ale nevysporiadal sa s tvrdením sťažovateľa (navrhovateľa) v zameraní na ust. § 265

a priznal toto právo odporcovi, ktorý sa jeho použitia nedovolával.

Ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, keď súd počas konania nepostupoval v súlade s ust. § 118

ods. 2 “, a tiež na skutočnosť, že „Krajský súd... v napadnutom rozhodnutí toleroval

chýbajúce odôvodnenie prvostupňového súdu k otázke posúdenia čl. 5.11 zmluvy čo do jeho

rozporu s poctivým obchodným stykom, právne nevyriešil otázku ukončenia zmluvného

vzťahu medzi sťažovateľom a odporcom teda nepomenoval žiaden spôsob ukončenia

zmluvného vzťahu, teda či došlo k ukončeniu zmluvy odstúpením, resp. či zmluva stále

trvá...“.

Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka rozsudok krajského súdu za zjavne

neodôvodnený, arbitrárny a nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov, čím došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces garantovaného listiny a

dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„ 1. Základné právo sťažovateľa F. spol. s r. o... na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces garantovaného

článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21

Cob 149/09 zo dňa 22. októbra 2009 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 22. októbra 2009

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 5 624,4398 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. H. D. do jedného mesiaca od

doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľka v návrhu uplatnila.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu [zamietnutý návrh

sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu proti odporcovi) o zaplatenie 967 872,66 € (29

158 132,75 Sk) s príslušenstvom z titulu nezaplatenia ceny za dielo vykonané na základe

zmluvy o dielo uzatvorenej 15. mája 2006.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ňou označené

základné a iné práva, pretože rozsudok je zjavne neodôvodnený, arbitrárny

a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z argumentácie sťažovateľky uvedenej

v sťažnosti tieto nedostatky v rozsudku krajského súdu vidí v tom, že

- v odôvodnení neuviedol všetky skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo a

ktoré sťažovateľka podložila dôkazmi, nezhodnotil ich, nezaoberal sa nimi a právne ich

neposudzoval,

- nevysporiadal sa s tvrdeniami a dôkazmi sťažovateľky týkajúcimi sa sporného

ustanovenia čl. 5.11 zmluvy o dielo, podľa ktorej toto ustanovenie je v rozpore so zásadou

poctivého obchodného styku a toleroval v rozsudku okresného súdu chýbajúce odôvodnenie

k otázke posúdenia čl. 5.11 zmluvy o dielo,

- nevysporiadal sa s tvrdením, prečo k postúpeniu pohľadávky podľa čl. 5.11 zmluvy

o dielo nedošlo, a prehliadol skutočnosť, že investor, pohľadávka proti ktorému mala byť

postúpená, bol v čase, keď malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, platobne neschopný,

pričom túto platobnú neschopnosť zapríčinil sám odporca,

- ignoroval skutočnosti o odstúpení od zmluvy o dielo sťažovateľkou, nevysporiadal

sa s otázkou, či došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy sťažovateľkou,

- neobjasnil, prečo sťažovateľka nemá nárok na zaplatenie ceny za vykonané práce.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základnými právami upravenými

v a listiny, resp. právom podľa dohovoru,

porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to posudzoval

opodstatnenosť námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia

namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej

označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 , resp. listiny sa zaručuje ochrana viacerých

záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému

ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

k porušeniu základných práv podľa a podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný

súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jej

subjektívnych názorov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru namietaným

rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či krajský súd

v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu

neporušil označené články , listiny a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti

rozsudku okresného súdu, ako aj súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si zadovážil, dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie... nemožno

posudzovať izolovane.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uvádza: „Podľa § 219

ods. 2 účinného od 15. 10. 2008, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“

Vzhľadom na uvedené je potrebné v súvislosti s jednotlivými dôvodmi sťažnosti

poukázať na relevantné časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a aj odôvodnenia

rozsudku okresného súdu.

V súvislosti s tvrdením, že krajský súd ignoroval skutočnosti o odstúpení od zmluvy

sťažovateľkou a nevysporiadal sa s otázkou, či došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy,

ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Námietka

odvolateľa spočívajúca v tvrdení, že sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal odstúpením od

zmluvy nie je rovnako dôvodom, pre ktorý by odvolací súd nemohol odvolaním napadnuté

rozhodnutie potvrdiť a ktorý postup by zabránil účastníkovi uviesť adekvátne argumenty

a mal za následok vydanie prekvapivého rozhodnutia.

Odstúpenie od zmluvy ako právny úkon bol dohodnutý v čl. 10. bod 5 /b v spojení

s bodom 7. uvedeného článku zmluvy o dielo, podľa ktorých podmienkou pre platné

odstúpenie bolo splnenie písomného upozornenia. Takéto upozornenie nebolo žalobcom ako

dôkaz splnenia dohodnutej podmienky súdu predložené, a ani by nemalo

vplyv na výsledok konania, pretože súd prvého stupňa postúpenie pohľadávky vyhodnotil

ako neplatné.“

Sťažovateľka tvrdí, že zostalo neobjasnené, prečo nemá nárok na zaplatenie ceny za

vykonané práce. Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva: „Súd

mal v prejednávanej veci preukázané, že odporca v zmysle čl. 5, bod 11 platne uzavretej

ZoD č. 136/16/8 prejavil vôľu plniť svoju povinnosť zaplatiť cenu diela podľa tohto

zmluvného ustanovenia, keď dňa 11.01.2007 zaslal navrhovateľovi Návrh Zmluvy

o postúpení pohľadávky vo výške 22.806.347,29 Sk (fak. č. 651 044), pretože spol. Obalové

materiály neuhradila odporcovi fak. č. 2006090829 na sumu 23.991.816,86 Sk a dňa

20.10.2008 zaslal navrhovateľovi Návrh Zmluvy o postúpení pohľadávky vo výške

6.351.785,46 Sk (fak. č. 651 044), keď spol. Obalové materiály neuhradila odporcovi

fak. č. 2007080704 na sumu 6.681.155,29 Sk a to napriek viacerým výzvam a urgenciám

o ich zaplatenie (výzvy na plnenie zo dňa 16. 10. 2006, zo dňa 26. 10. 2006, zo dňa 07. 11.

2006, zo dňa 29. 11. 2006, zo dňa 09. 01. 2007). Oba tieto návrhy zmlúv boli

navrhovateľovi doručené, čo aj navrhovateľ potvrdil, avšak tieto zmluvy nepodpísal. Keďže

zo strany odporcu bola prejavená vôľa zaplatiť cenu diela v zmysle čl. 5 bod 11 ZoD, avšak

navrhovateľ bez akéhokoľvek dôvodu odmietol tieto zmluvy o postúpení pohľadávky

s odporcom uzavrieť a odmietol tak prijatie plnenia v zmysle vopred dohodnutých

zmluvných podmienok, súd posúdil toto konanie navrhovateľa za konanie, ktoré je v rozpore

s poctivým obchodným stykom a preto súd neposkytol navrhovateľovi právnu ochranu

ohľadne podaného návrhu, nakoľko ak navrhovateľ neprijal plnenie poskytnuté zo strany

odporcu, tak ako to mali zmluvne dohodnuté, nemá právo v zmysle § 265 Obch. zák. na

zaplatenie ceny diela v zmysle podaného návrhu a preto súd návrh zamietol.“

Ústavný súd uvádza, že z rozsudku okresného súdu nevyplýva, že sťažovateľka nemá

nárok na zaplatenie ceny za dielo, ale nemá právo na zaplatenie ceny diela v zmysle

podaného návrhu, a to z dôvodu, že odmietla prijať plnenie v súlade so zmluvou.

Je zrejmé, že krajský súd sa s otázkou odstúpenia od zmluvy sťažovateľkou, resp. jej

právnym predchodcom vysporiadal a skonštatoval, že k platnému odstúpeniu od zmluvy

nedošlo, pričom toto svoje tvrdenie náležite odôvodnil.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jej tvrdeniami a dôkazmi

týkajúcimi sa sporného ustanovenia čl. 5.11 zmluvy o dielo, podľa ktorej toto ustanovenie je

v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a toleroval v rozsudku okresného súdu

chýbajúce odôvodnenie k otázke posúdenia čl. 5.11 zmluvy a tiež sa nevysporiadal

s tvrdením, prečo k postúpeniu pohľadávky podľa čl. 5.11 zmluvy o dielo nedošlo,

a prehliadol skutočnosť, že investor, pohľadávka proti ktorému mala byť postúpená, bol

v čase, keď malo dôjsť ku postúpeniu pohľadávky, platobne neschopný, pričom túto

platobnú neschopnosť zapríčinil sám odporca. V súvislosti s týmito tvrdeniami

sťažovateľky poukazuje ústavný súd na tieto časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu

a krajského súdu.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza: «Na základe vykonaného

dokazovania mal súd preukázané, že medzi odporcom ako zhotoviteľom a spol. O. m. ako

objednávateľom, bola dňa 16. 09. 2005 platne uzavretá Zmluva o dielo č. 242/05/4, ktorej

predmetom plnenia podľa čl. 1 tejto zmluvy bol záväzok zhotoviteľa zabezpečiť kompletnú

dodávku a realizáciu stavebných prác na stavbu „hala s administratívou firmy O. m. , s. r.

o., S.“ v členení na stavebné objekty tak, ako sú presne špecifikované v tomto článku. Na

základe takto uzavretej zmluvy následne odporca ako objednávateľ dňa 15. 05. 2006

uzatvoril s navrhovateľom ako zhotoviteľom platnú Zmluvu o dielo č. 136/06/08, ktorej

predmet plnenia bol totožný s predmetom plnenia uvedenom v ZoD zo dňa 16. 09. 2005. Na

základe takto uzavretých zmlúv došlo k ich plneniu a navrhovateľ ako zhotoviteľ diela mal

právo v zmysle čl. 5 bod 1. na zaplatenie ceny za zhotovenie diela a to tak, že sa zaviazal

uhradiť navrhovateľovi na základe jednotlivých faktúr, ktoré zhotoviteľ vystaví a odošle

objednávateľovi 1 x mesačne do 10. dňa nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac,

ktorých súčasťou je aj výkaz vykonaných množstiev prác, ktorý musí byť potvrdený

stavebným dozorom. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné.

Spornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania bol spôsob plnenia zmluvnej

povinnosti zaplatenia ceny diela, keď navrhovateľ sa domáhal zaplatenia tejto ceny

v zmysle ust. čl. 5 bod. 1 ZoD vystavenými daňovými dokladmi - faktúrami: č. 651044 na

sumu 22.806.347,29 Sk (757 032,03 eur), splatnú dňa 16. 10. 2006, a č. 751054 na sumu

6.351.785,46 Sk (210.840,64 eur), splatnú dňa 21. 09. 2007 a odporca sa odvolával na

zaplatenie tejto ceny v zmysle čl. 5 bod ZoD, ktoré ustanovenie navrhovateľ označil, že je

v rozpore s poctivým obchodným stykom v zmysle § 265 Obch. zák. a preto nepožíva súdnu

ochranu, keď taktiež namietal tú skutočnosť, že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nedošlo

k uzavretiu platnej zmluvy o postúpení pohľadávok v zmysle ust. § 524 Obč. zák.

V prejednávanej veci sa súd v prvom rade musel vysporiadať s posúdením platnosti

zmluvného ustanovenia čl. 5 bod 11 ZoD v zmysle § 265 Obch. zák. a to z hľadiska jeho

namietanej určitosti a vykonateľnosti zo strany navrhovateľa a dospel k záveru, že toto

zmluvné ustanovenie je v súlade s ust. § 536 a násl. Obch. zák. ohľadne určenia ceny diela

a to čo sa týka jeho určitosti ako aj vykonateľnosti, nakoľko si účastníci zmluvného vzťahu

jasne a určito dohodli v tomto zmluvnom ustanovení, že cena diela vyúčtovaná daňovým

dokladom - jednotlivými faktúrami, môže byť zo strany odporcu uhradená v prípade

neplnenia si zaplatenia ceny diela zo strany spol. Obalové materiály (investor stavby)

riadne a včas tak, že odporca (generálny dodávateľ stavby) bude navrhovateľovi takúto

pohľadávku zmluvne postupovať na navrhovateľa (zhotoviteľ) ako svojho subdodávateľa,

keď tento sa zaviazal príslušnú zmluvu o postúpení pohľadávky podpísať a takto postúpenú

pohľadávku si následne započítať ako platbu na ním vystavenú faktúru voči odporcovi.

V danom prípade, si účastníci zmluvného vzťahu dohodli platný spôsob zaplatenia ceny

diela prostredníctvom ďalšieho subjektu ako hlavného investora stavby a to uzavretím

zmluvy o postúpení pohľadávky a následne započítaním si vzájomných pohľadávok v zmysle

Obch. zák., čo je v zmysle platný spôsob zániku zmluvného

vzťahu, a preto súd nevidí žiaden dôvod na posúdenie tohto zmluvného ustanovenia, že je

v rozpore s poctivým obchodným stykom, v zmysle § 265 Obch. zák., keď aj samotní

účastníci zmluvného vzťahu pri uzavretí tejto zmluvy jej podpisom akceptovali takýto

spôsob zaplatenia ceny diela o čom svedčí aj list navrhovateľa zo dňa 03. 01. 2007 v ktorom

navrhovateľ súhlasí s návrhom zmluvy o postúpení pohľadávky avšak nesúhlasí s výškou

postúpenej pohľadávky.

Na základe vykonaného dokazovania a to najmä s prihliadnutím na predložené

listinné doklady ohľadne uzatvárania zmlúv o postúpení pohľadávok, súd dospel k záveru,

že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení

pohľadávok a to ohľadne fak. č. 651044 na sumu 22.806.347,29 Sk (757 032,03 eur) dňa

11. 01. 2007 tak, ako to uvádzal odporca, nakoľko jeho návrh zo dňa 28. 12. 2006 nebol zo

strany navrhovateľa akceptovaný v celom rozsahu, pretože navrhovateľ oznámil odporcovi

listom zo dňa 03. 11. 2007, že žiada znížiť výšku postupovanej pohľadávky na sumu

22.806.347,29 Sk, ktorá čiastka je v súlade s čl. 5 ods. 11 ZoD č. 136/06/8 vzájomne

započítateľná, keď tento návrh protinávrh bol podpísaný len jedným z konateľov

navrhovateľa. Následne síce odporca akceptoval túto požiadavku navrhovateľa a zaslal

navrhovateľovi listom zo dna 11. 01. 2007 pozmenenú Zmluvu o postúpení pohľadávky a to

v zmysle protinávrhu navrhovateľa, podpísanú konateľom odporcu - Ing. Stanislavom

Plevákom, avšak zo strany navrhovateľa nedošlo k jej podpísaniu a to konateľmi tejto

spoločnosti, ktorú skutočnosť potvrdil aj odporca vo svojom liste zo dňa 05. 02. 2007, keď

žiada od navrhovateľa reakciu na postúpenia pohľadávky vo výške 22.806347,29 Sk zo dňa

11. 01. 2007.

V danom prípade je súd toho názoru, že nedošlo medzi účastníkmi konania

k uzavretiu platnej zmluvy o postúpení pohľadávky ohľadne sumy 22.806.347,29 Sk v zmysle

§ 526 Obč. zák., nakoľko táto zmluva nebola zo strany navrhovateľa podpísaná dvoma

konateľmi spoločnosti - Ing. S. K. a O. P., tak ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra

navrhovateľa od roku 1997 a čo akceptoval aj odporca v návrhu tejto zmluvy, keď v závere

tejto zmluvy ich uviedol ako osoby oprávnené za navrhovateľa túto zmluvu podpísať. Keďže

ide o právny úkon na ktorý zákon v zmysle § 524 Obč. zák. vyžaduje písomnú formu, ktorej

nedostatok postihuje jeho relatívnou neplatnosťou v zmysle § 40a Obč. zák., súd je toho

názoru, že nejde o „bežný“ právny úkon, ktorý by mohla vykonať aj osoba v zmysle § 15

Obch. zák., nakoľko samotný právny úkon svojimi následkami by mohol spôsobiť aj

ekonomickú nestabilitu spoločnosti a preto je toho názoru, že na jeho uzavretie je potrebný

podpis štatutárnych zástupcov spoločnosti spôsobom zapísaným v obchodnom registri. Na

základe uvedeného, preto súd nepovažuje list navrhovateľa zo dňa 3. 1. 2007, podpísaný len

jedným z konateľov navrhovateľa – O. P. za zaslanie protinávrhu ohľadne návrhu Zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 12. 2006, z dôvodu absencie podpisu druhého konateľa

Ing. S. K., keď podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Prešov na

navrhovateľa, za spoločnosť konajú a podpisujú dvaja konatelia spoločne a preto odporca

nemohol následne platne podaním zo dňa 11. 12. 2007 jednostranne započítať vzájomné

pohľadávky účastníkov konania vo výške 22.806.347,29 Sk v zmysle § 358 a násl. Obch.

zák.

V je pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov v

ustanovené pravidlo, v dôsledku ktorého sa neposkytne právna

ochrana takému výkonu práva, ktoré je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Poctivý

obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším, pričom aj pre

obchodné záväzky je v dôsledku ust. § 1 ods. 2 možné aplikovať pravidlo o rozpore

s dobrými mravmi s následnou sankciou neplatnosti právneho úkonu. Zásady poctivého

obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem,

vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie

konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený

súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako

poctivý. Vymedzenie pojmov „dobré mravy“ či „poctivý obchodný styk“ je spravidla

ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto pojmov nájdeme v právnej

norme. V našom právnom poriadku nájdeme definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi,

napr. o ochrane spotrebiteľa. Zákon subjektívne práva

nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva,

ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa

prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových

vzťahoch. Zásady poctivého obchodného styku sú právne relevantné pri výkone práva. Tu sú

kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie

zákona, nepožíva právnu ochranu. Tým, že a v všeobecne odkazuje

na zásady poctivého obchodného styku, tieto zásady majú v tomto prípade právnu

záväznosť, a toto ustanovenie nemôžu strany dohodou vylúčiť ani obmedziť; má kogentnú

povahu.»

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uvádza: „Odvolací súd

považuje dokazovanie súdom prvého stupňa za vykonané v dostatočnom rozsahu, súd

prvého stupňa sa podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami

a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil

a právny záver, ku ktorému dospel keď skonštatoval, že nárok žalobcu na plnenie ja

z hľadiska právnej kvalifikácie nedôvodným, pretože je v rozpore s poctivým obchodným

stykom je vecne správnym záverom, správna je i hodnotiaca úvaha súdu, ktorý existujúce

vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania zohľadnil pri rozhodnutí o veci.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti považuje za rozhodujúce

pre svoje rozhodnutie, pri právnom posúdení nároku podrobne vyložil ust. § 265 Obchod.

zák., ktorý na vec správne aplikoval. Pre meritórne rozhodnutie o veci nie je podstatné, či

žalovaný v súvislosti s konaním žalobcu na rozpor so zásadami poctivého obchodného styku

poukazoval a bolo na úvahe súdu, ako na základe., v prianí zistených skutočností samotný

nárok právne posúdi.

Nemožno prisvedčiť odvolateľovi, že by sa prvostupňový súd nevysporiadal s otázkou

postúpenia pohľadávky a dôvodmi, pre ktoré nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o postúpení

pohľadávky. Súd v rozhodnutí skonštatoval, že k platnému uzatvoreniu zmluvy o postúpení

pohľadávky nedošlo, pretože návrh nebol zo strany žalobcu platne akceptovaný a tak

nedošlo ani k zániku pohľadávky jej následným započítaním.

Odvolací súd má za to, že sa nebolo potrebné zaoberať účelom dohodnutého

zmluvného plnenia, ako ani otázkou solventnosti či nesolventnosti generálneho investora,

pretože z obsahu čl. 5.11 zmluvy o dielo uzatvorenej účastníkmi konania vyplývalo, že sa

zhotoviteľ sám dobrovoľne zaviazal znášať podnikateľské riziko tým, že k takejto dohode

pristúpil, a nemožno z hľadiska jeho posúdenia ako výkonu práva, ktorý je v rozpore so

zásadami poctivého obchodného styku narúšať princíp právnej istoty účastníkov.“

Je zrejmé, že krajský súd v napadnutom rozsudku, resp. okresný súd vo svojom

rozsudku sa dostatočne vysporiadali s ustanovením čl. 5.11 zmluvy o dielo, pričom

s poukazom na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sa nemožno stotožniť

ani s tvrdením sťažovateľky o tom, že v rozsudku okresného súdu absentuje odôvodnenie vo

vzťahu k posúdeniu čl. 5.11 zmluvy o dielo. Krajský súd taktiež v dostatočnom rozsahu

rozoberá otázku, prečo nepovažuje solventnosť investora za irelevantnú.

Podľa výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, nepoužíva právnu ochranu.

Toto ustanovenie poskytuje široký priestor pre sudcovskú úvahu o tom, či určité

ustanovenie zmluvy je, alebo nie je v súlade so zásadou poctivého obchodného styku.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že ustanovenie čl. 5.11 zmluvy o dielo je

v rozpore s už citovanou zásadou poctivého obchodného styku, ústavný súd uvádza, že sa

s dôvodmi uvádzanými v odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu v plnom

rozsahu stotožňuje. Nad rámec odôvodnenia všeobecných súdov ústavný súd uvádza, že

poukazovaním na rozpor čl. 5.11 zmluvy o dielo so zásadou poctivého obchodného styku

ide iba o snahu sťažovateľky zneužiť toto ustanovenie kompenzovať svoju nepozornosť pri

uzatváraní tejto zmluvy.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a

právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

[ (ďalej len „OSP“)] v ustanovení , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska

práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.

januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti

zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj

aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé

a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje na vyhovenie sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len

z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.

Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach

daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý

rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení najvyššieho súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla

spochybniť konformitu záverov rozsudku krajského súdu s .

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému

problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia

a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný

súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení , ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami , listiny a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd, resp. okresný súd v odôvodnení neuviedli

všetky skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo a ktoré sťažovateľka podložila

dôkazmi, tieto skutočnosti nezhodnotil, nezaoberal sa nimi a právne ich neposudzoval.

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto

konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Sťažovateľka svoju sťažnosť opiera o čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru, pritom z obsahu spisu vyplýva, že jej

nebol odopretý prístup k súdu a krajský súd sa vecou podrobne zaoberal a argumentačne

v dostatočnej miere sa vysporiadal s jej odvolacími námietkami.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu, resp.

okresného súdu ústavný súd uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Podľa po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo

samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd

nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Sťažovateľka taktiež v sťažnosti tvrdí, že rozhodnutie okresného súdu je

prekvapujúce, pretože okresný súd počas konania nepostupoval podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že takúto argumentáciu sťažovateľka v odvolaní proti

rozsudku okresného súdu nepoužila, a preto ústavný súd nemá na jej posúdenie právomoc.

Podľa sťažovateľky je aj rozsudok krajského súdu prekvapujúci. Je potrebné uviesť,

že rozsudok krajského súdu v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom v

ňom nevyslovil ani iný právny názor. Z uvedeného dôvodu takéto rozhodnutie nie je možné

v žiadnom prípade hodnotiť ako prekvapujúce.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základných práv

sťažovateľky podľa a podľa listiny ani práva podľa

ods. 1 dohovoru (m. m. ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, a preto sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010