Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 388/2011
PDF · 195.94 KB
No categories available
III. ÚS 388/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. F. K., S., zastúpeného
advokátom JUDr. T. S., PhD., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho
základného práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Trebišov č. k. 6
C/165/2010-83 z 25. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3
Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. F. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. PhDr. F. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. T. S., PhD., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného
práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu
Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C/165/2010-83 z 25. októbra 2010 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co/28/2011-118
z 26. apríla 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«... Sťažovateľ uzatvoril dňa 1. 7. 2008 s pani R. P. dohodu o odmene za poskytnuté
služby.
Na základe dohody o odmene bola zmluvne ustálená odmena za právne služby, ktoré
sťažovateľ poskytol menovanej v rokoch 2008 a 2009. Predmetná odmena je určená
vo výške 15% zo sumy dlžného výživného uznaného v sporovom konaní s tým, že uvedenú
odmenu mala menovaná zaplatiť sťažovateľovi do 10 dní od úspešného ukončenia konania.
Predmetné služby predstavovali písomné podania, konzultácie, nahliadnutie do spisu
a komplexné poradenstvo menovanej pri rozvode jej manželstva, úprave práv a povinností
k jej maloletým deťom, majetkového vyporiadania s bývalým manželom a jej pozície
poškodenej pri trestnom stíhaní jej manžela.
Rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 1. 10. 2008 určil dlžné výživné v sume
105.000,-Sk, čo prestavuje 3.485,-€. Dohodnutá odmena teda predstavuje sumu 522,-€.
Menovaná tak, ako sa v dohode zaviazala, v dohodnutej lehote odmenu sťažovateľovi
nevyplatila. Sťažovateľ predžalobnou výzvou zo dňa 24. 4. 2010 vyzval menovanú
na plnenie do 15. 5. 2010. Menovaná svojim listom zo dňa 14. 5. 2010 odmietla plnenie
realizovať.
Sťažovateľ svojim podaním zo dňa 25. mája 2010 podal návrh na vydanie
platobného rozkazu na zaplatenie sumy 522,-€ s prísl.
Okresný súd v Trebišove na základe uvedeného podania vydal platobný rozkaz sp.
zn. 6 Ro/187/2010 zo dňa 15. 6. 2010, voči ktorému podala menovaná odpor dňa 30. 6.
2010. Na základe vyššie uvedeného nariadil Okresný súd v Trebišove pojednávanie a
následne vydal dňa 25. 10. 2010 rozsudok, ktorým žalobný návrh sťažovateľa zamietol.
Dôvodom zamietnutia návrhu sťažovateľa napadnutým rozsudkom Okresného súdu
v Trebišove je podľa názoru prvostupňového súdu skutočnosť, že dohoda o odmene
za poskytnuté právne služby je absolútne neplatná v zmysle ust.§ 39 OZ a to preto, že
dotknutá zmluva je v rozpore s ust. § 3 Z. č. 586/2003 Z. z. o advokácii.
Sťažovateľ má za to, že prvostupňový súd právny vzťah založený medzi sťažovateľom
a menovanou dohodou o poskytnutí odmeny za poskytnuté právne služby subsumoval pod
nesprávnu právnu normu, teda zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii.
Zo spisovej dokumentácie i samotného rozsudku plynie, že sťažovateľ nie je
advokátom, ani inou osobou tak, ako to zakladá ust. § 1 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii. Ust. § 1 ods. 3 zákona č.586/2003 Z. z., ktorý je fundamentom napadnutého
rozsudku, nezakladá vo svojom jazykovom, logickom, či systematickom výklade označenie
toho, kto môže poskytovať na území SR právne služby /za odmenu/, ale to, že na území SR
poskytujú advokáti a ostatné osoby uvedené v tomto zákone právne služby podľa zákona
o advokácii, teda len v jeho rozsahu a spôsobom. Zakladá to ostatne i samotný názov
ust. § 1 dotknutého zákona, ktorý znie „Poslanie advokácie.“ V žiadnom prípade nemožno
ustáliť, že z predmetného ustanovenia plynie, že všetky iné osoby ako tie, ktoré sú uvedené
v ust. § 1 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z., majú zakázané vykonávať právne služby za
odmenu.
Keďže nielen v zákone o advokácii, ale ani v iných zákonoch nie je zakázané, aby
osoba s právnickým vzdelaním nemohla vykonať právnu službu za odmenu a uzatvoriť
dohodu o odmene za právne služby, platí ústavný princíp v zmysle čl. 2 Ústavy SR a to, že
každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá.
Predmetný právny vzťah medzi sťažovateľom a menovanou je teda založený
a subsumovaný týmto ústavným princípom a následnou dispozičnou voľnosťou zmluvných
strán, ktorá je typická pre súkromnoprávny charakter občianskoprávnych vzťahov...
Napadnutý rozsudok zakladá, že dotknutý právny úkon, teda dohoda o odmene za
poskytnuté právne služby, je v rozpore so zákonom, teda, že je právnym úkonom právom
reprobovaným.
Zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, upravuje v ust. § 3 negatívne
vymedzenie toho, čo v zmysle zákona nie je živnosťou.
Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d./ 3. zákona č. 455/1991 Zb. živnosťou nie je činnosť pri
výkone povolaní advokátov podľa zákona o advokácii.
Podľa ust. § 3 ods. 2 písm. zg/ zákona č. 455/1991 Zb. živnosťou ďalej nie je
poskytovanie právnych služieb za odmenu.
Z uvedeného jednoznačne plynie, že zákonodarca pri koncipovaní ust. § 3 zákona
č. 455/1991 Zb. explicitne pomenoval právom aprobované činnosti, ktoré nie sú živnosťou.
Súčasne zákonodarca v predmetnom ustanovení zákona č. 455/1991 Zb. výslovne pomenúva
zákonom danú existenciu dvoch osobitých činností a to jednak činnosť pri výkone povolaní
advokáta podľa zákona č. 586/2003 Z. z. a jednak poskytovanie právnych služieb za
odmenu, ktoré jednoznačne môžu existovať popri sebe.
Ak zákonodarca v určitej právnej norme pomenoval poskytovanie právnych služieb
za odmenu ako činnosť existujúcu a právom aprobovanú a zároveň platí princíp vnútornej
nerozpornosti právneho normatívneho systému, je nepochybne aj poskytnutie právnych
služieb za odmenu sťažovateľa menovanej konaním právom aprobovaným a teda je v súlade
so zákonom i dotknutá dohoda o odmene za poskytnuté právne služby, ktorú prvostupňový
súd v Trebišove označil za absolútne neplatnú.
Voči rozsudku Okresného súdu v Trebišove podal sťažovateľ v zákonnej lehote
odvolanie. Výsledkom inštančného konania na Krajskom súde v Košiciach je rozsudok
zo dňa 26. 4. 2011 sp. zn. 3 Co/28/2011, ktorým inštančný súd potvrdil rozsudok Okresného
súdu v Trebišove z dôvodu, prezentovaného na str. 5 rozsudku Krajského súdu a to, že
okresný súd správne posúdil dohodu sťažovateľa s menovanou za absolútne neplatnú
z dôvodu jej rozporu so zákonom a to s ust. § 1 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii
a zároveň tým, že citované ustanovenie je kogentnou právnou normou na základe slovného
spojenia, že právne služby na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti...»
Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/165/2010-83
z 25. októbra 2010 a krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011
porušujú jeho základné právo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1
ústavy a základné právo vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 listiny.
Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co/28/2011-118
z 26. apríla 2011 zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
č. k. 6 C/165/2010-83 z 25. októbra 2010, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa
o zaplatenie 522 € z titulu dohody o odmene za poskytnuté právne služby.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Okresný súd v Trebišove rozsudkom sp. zn. 6 C/165/2010 zo dňa 25. 10. 2010,
ktorým zamietol žalobný návrh sťažovateľa, porušil základné právo sťažovateľa na
vykonávanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 3 Co 28/2011 zo dňa 26. 4. 201, ktorým
zamietol odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 6 C/165/2010 zo dňa
25. 10. 2010, porušil základné právo sťažovateľa na vykonávanie inej zárobkovej činnosti
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd.
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 Co 28/2011 zo dňa 26. 4. 2011 sa
zrušuje.
4. Rozsudok Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 6 C/165/2010 zo dňa 25. 10. 2010 sa
zrušuje.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky vec vracia Okresnému súdu v Trebišove
na ďalšie konanie.
6. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 10.000,-€, ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd v Trebišove,
a sumu 20.000,-€, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach, a to všetko do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Okresný súd v Trebišove a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania za dva úkony právnych služieb (podľa § 11 ods. 3, § 14
ods. 1 písm. a, b vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov, prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky, dvakrát po 123,50 eur, plus
režijný paušál dvakrát po 7,41 eur podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) spolu vo
výške 261,82 eur k rukám advokáta JUDr. T. S., PhD. so sídlom v K., do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.
1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/165/2010-83 z 25. októbra 2010,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto
súdom bol krajský súd, ktorý svojím rozsudkom č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011
napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú
neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či
preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých
z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Základnou námietkou sťažovateľa obsiahnutou v odôvodnení jeho sťažnosti bolo
jeho presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne posúdil
dohodu o odmene za poskytnuté právne služby ako neplatnú z dôvodu rozporu so zákonom
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku
ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich
rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 sa
uvádza:
«... Podstata odvolacích námietok žalobcu spočíva v nesúhlase s právnym posúdením
právneho úkonu dohody zo dňa 1. júla 2008. Súd prvého stupňa správne posúdil dohodu
zo dňa 1. 7. 2008 ako neplatnú pre jej rozpor so zákonom, a to ust. § 1 ods. 3 zákona
č. 583/2003 Z. z. .
V súlade s ust. § 1 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii právne služby
na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti, ako aj ďalšie fyzické osoby a právnické
osoby uvedené v ust. § 30 písm. b/, c/, d/, e/ a i/ za podmienok a spôsobom ustanoveným
týmto zákonom.
Ustanovenie § 1 ods. 3 tohto zákona je kogentnou normou vyjadrenou slovným
spojením: „právne služby na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti..." Dobrovoľné
zastúpenie na základe plnomocenstva (§ 31 a nasl. OZ) a plnomocenstva na zastupovanie
v občianskom súdnom konaní (§ 24 a nasl. O. s. p.) je aj typickým príkladom činnosti
advokátov, avšak zastúpenie účastníka, ktorýmkoľvek občanom spôsobilým na právne úkony
v súlade s ust. § 27 Občianskeho súdneho poriadku nie je právnou službou.
Odvolací súd preto stotožňujúc sa s právnym záverom súdu prvého stupňa
o absolútnej neplatnosti právneho úkonu dohody o odmene za poskytnuté služby zo dňa
1. 7. 2008 podľa § 39 Občianskeho zákonníka potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p...»
Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené
a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal
s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľa ústavne predvídaným spôsobom. Závery
krajského súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného prvostupňovým
a druhostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná
právna vec spravuje. Sťažovateľ ani žiadne námietky, pokiaľ ide o jeho súdnu ochranu
zaručenú čl. 46 a nasl. Ústavy, nevzniesol. Ústavný súd preto nemá dôvod hodnotiť postup
všeobecného súdu smerom k týmto garanciám.
Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co/28/2011-
118 z 26. apríla 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie
označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ
s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva vykonávať inú hospodársku činnosť podľa
čl. 26 ods. 1 listiny, preto sťažnosť v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu
č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal len porušenie základného práva
uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva
vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 listiny. Sťažovateľ nenamietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
odmietol sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 35
ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 26 ods. 1 listiny v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž v súlade
so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by
ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez ďalšieho právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi vznesenými v petite sťažnosti, ktoré sa viažu na úspech
o merite veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011