Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 56/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., a JUDr. J. J., B., zastúpených advokátom JUDr. T.

Š., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. a JUDr. J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2010 doručená sťažnosť J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a JUDr. J. J., B. (ďalej

len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. T. Š.,

K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra

2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Prvý sťažovateľ je veriteľom v konkurznej veci

úpadcu A. B., vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. .

Druhý sťažovateľ je (bol) správcom konkurznej podstaty uvedeného úpadcu.

Krajský súd v Košiciach dňa 28. 7. 2009 na schôdzi veriteľov ustanovil nového

správcu podľa ) (ďalej ZKV), čím druhému sťažovateľovi

táto funkcia zanikla.

Uznesenie, týkajúce sa uvedenej skutočnosti bolo súdom vydané napriek tomu, že

prvý sťažovateľ podal (doručil) na súd námietku zaujatosti, smerujúcu ako proti

konajúcemu sudcovi, tak ostatným konkurzným sudcom tohto súdu.

Proti tomuto uzneseniu podali obaja sťažovatelia odvolanie.

Najvyšší súd vec prejednal pod sp. zn. a po náprave nepodstatnej

chyby dňa 29. októbra 2009 napadnuté uznesenie potvrdil. Odvolacie námietky kvalifikoval

ako neopodstatnené. Za ústrednú otázku považoval posúdenie správnosti, či dôvodnosti

aplikácie ) ods. 5 s poukazom na fakty, že námietka sa týkala „postupu sudcu

v konaní“. Nesprávne však dospel k záveru, že túto nespôsobilú námietku nie je potrebné

analyzovať z hľadiska spôsobu jej naplnenia, čo viedlo k jej neprípustné reštriktívnemu

a paušálnemu aplikovaniu. (Inak sťažovatelia nemajú vedomosť o tom, že by sudca podľa

) kohokoľvek upovedomil o dôvode nepredloženia námietky

nadriadenému súdu!)...

Prvý sťažovateľ je presvedčený, že konanie sa predlžovalo v záujme jedného

z veriteľov, ktorý napokon výmenu správcu inicioval. Druhý sťažovateľ nemá dôvod

zastierať, že jeho motiváciou k sťažnosti a predchádzajúcim opravným prostriedkom je

absolútna nespravodlivosť ZKV v otázke odmien správcovi, ktorý je nahradený vo chvíli,

keď mohol pristúpiť k speňažovaniu majetku úpadcu, ktorý sám „vybojoval“. V tomto

ohľade je jeho interes vo veci daný príčinnou súvislosťou nesprávneho postupu súdu

v rozpore s namietnutými článkami 6/1 Dohovoru a 46/1 SR s porušením jeho práva

na ochranu majetku podľa /1 SR v spojení s ) SR (m. m.

).».

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľov na spravodlivý proces a na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru

a ) SR a u sťažovateľa JUDr. J. J. právo na ochranu majetku podľa čl.

20 ods. 1) a právo uskutočňovať zárobkovú činnosť podľa ) SR.

2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 29. októbra 2009

sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3) Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy ich právneho

zastupovania... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľov podľa

, a a práva podľa dohovoru

uznesením sp. zn. z 29. októbra 2009, ktorým najvyšší súd vo veci

„ustanovenia nového správcu“ rozhodol o odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -133 z 28. júla

2009 tak, že uznesenie krajského súdu v časti, ktorou bol sťažovateľ v 2. rade zbavený

funkcie správnu konkurznej podstaty, zrušil (pretože prvostupňový súd nemal dôvod o tom

rozhodovať, keďže táto funkcia zanikla zo zákona) a vo zvyšnej časti týkajúcej sa

vymenovania nového správcu konkurznej podstaty (na základe rozhodnutia schôdze

konkurzných veriteľov) uznesenie potvrdil.

Obaja sťažovatelia namietali, že krajský súd nerozhodol o námietke sťažovateľa

v 1. rade a o jeho námietke zaujatosti proti zákonnému sudcovi vydal uvedené uznesenie.

Najvyšší súd po podanom odvolaní „vec prejednal“, avšak „odvolacie námietky

kvalifikoval ako neopodstatnené“.

Sťažovateľ v 2. rade z tých istých dôvodov namietal aj porušenie základných práv

podľa a , ktoré osobitne neodôvodnil, iba uviedol, že jeho

«motiváciou k sťažnosti... je absolútna nespravodlivosť ZKV v otázke odmien správcovi,

ktorý je nahradený vo chvíli, keď mohol pristúpiť k speňažovaniu majetku úpadcu, ktorý

sám „vybojoval“».

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že „dospel

k záveru, že i keď nie z dôvodov uvedených v odvolaniach, v časti, ktorou súd zbavil JUDr.

J. funkcie správcu konkurznej podstaty, je potrebné (uznesenie krajského súdu, pozn.)

zrušiť...

Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že nový správca bol ustanovený

schôdzou konkurzných veriteľov, na základe ktorého rozhodnutia konajúci súd nového

správcu do funkcie správcu konkurznej podstaty, ustanovil. V danom prípade bývalý

správca konkurznej podstaty, ako aj veriteľ namietajú, že bývalý správca, funkcie správcu

konkurznej podstaty, bol zbavený vylúčeným sudcom, nakoľko voči sudcovi JUDr. R. bola

dňom 24. 07. 2009, podaním doručeným dňa 27. 07. 2009, vznesená námietka zaujatosti. ...

Základnou otázkou pre rozhodnutie v danej veci je posúdiť, či je pravdou, že schôdzu

konkurzných veriteľov viedol vylúčený sudca a následne vylúčený sudca z prejednania,

konania a rozhodnutia vo veci rozhodol. Z obsahu námietok je zrejmé, že obidve námietky

smerovali proti postupu konajúceho súdu, čo v samotnej zápisnici zo schôdze konkurzných

veriteľov sudca JUDr. R. konštatoval. Z ustanovenia vyplýva, že

dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Z uvedených dôvodov

tvrdenie, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, nie je dôvodné. S poukazom na § 14 ods. 3

nebol dôvod na predkladanie námietky zaujatosti na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvody uvedené v odvolaní

veriteľa, že vo veci rozhodol vylúčený sudca z prejednania a rozhodovania veci, označil za

právne nedôvodné.

Tvrdenie bývalého správcu, že súd postupoval v rozpore so zákonom, keď na základe

rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov ustanovil nového správcu, odvolací súd označil

za právne irelevantné, nakoľko prvostupňový súd postupoval v súlade, keď na základe

rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov v danom prípade do funkcie správcu konkurznej

podstaty nového správcu ustanovil. Je pravdou, že prvostupňový súd nedôvodne v texte

rozhodnutia citoval ustanovenie § 8 ods. 5 ZKV a následne uviedol, že funkcia doterajšieho

správcu dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov zanikla. Prvostupňový súd, keďže

funkcia doterajšieho správcu zanikla dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov,

teda zanikla zo zákona, nemal dôvod rozhodovať o zbavení správcu funkcie správcu

konkurznej podstaty.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu v časti, ktorou prvostupňový súd

zbavil JUDr. J. funkcie správcu konkurznej podstaty, uznesenie -33 zo dňa 28.

júla 2009 zrušil. Funkcia správcu konkurznej podstaty JUDr. J. zanikla zo zákona. Vo

zvyšnej časti odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle ustanovenia

potvrdil.“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v sťažovateľmi napádanom rozhodnutí

dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery.

Pokiaľ ide o sťažovateľa v 1. rade, najvyšší súd poukázal na to, že krajský súd konal

v súlade s (v rozhodnom čase účinnou) právnou úpravou, a to konkrétne v súlade

s ustanovením a (ďalej aj „OSP“).

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených

v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému

súdu nepredkladá.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k logickému a ústavne konformnému

záveru, že krajský súd postupoval správne, keď námietku zaujatosti sťažovateľa v 1. rade,

ktorá bola založená na tvrdení o zaujatosti zákonného sudcu z dôvodov prieťahov v konaní,

a nie z dôvodov podľa , nepostúpil na prejednanie nadriadenému súdu

( ), keď na ňu neprihliadal ako na námietku zaujatosti, preto vo veci ani

nemohol rozhodovať zaujatý sudca.

Ústavný súd zároveň poukazuje na nepresnosť, pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľov

vo vzťahu k „) (ďalej ZKV)“ týkajúceho sa ustanovenia

nového správcu, a to, že sťažovatelia mali pravdepodobne na mysli

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“).

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa (a teda aj podľa dohovoru) nemôže

všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom bol v danom

prípade a zákon o konkurze.

Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom namietaného rozhodnutia, ako aj ich

konštatovanie, že najvyšší súd „nesprávne dospel k záveru...“, nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním štátneho orgánu

alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak

ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom tohto orgánu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom v 2. rade namietané porušenie základných práv podľa

a , ústavný súd dospel k záveru, že o prípadnom porušení

označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (napr.

, ), čo sa v danom prípade nestalo, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010