Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 56/2010
PDF · 166.9 KB
No categories available
III. ÚS 56/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., a JUDr. J. J., B., zastúpených advokátom JUDr. T.
Š., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 109/2009 z 29. októbra
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. a JUDr. J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2010 doručená sťažnosť J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a JUDr. J. J., B. (ďalej
len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. T. Š.,
K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 109/2009 z 29. októbra
2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Prvý sťažovateľ je veriteľom v konkurznej veci
úpadcu A. B., vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 4 K 180/1999.
Druhý sťažovateľ je (bol) správcom konkurznej podstaty uvedeného úpadcu.
Krajský súd v Košiciach dňa 28. 7. 2009 na schôdzi veriteľov ustanovil nového
správcu podľa § 8 ods. 5) Zákona č. 646/2007 Z. z. (ďalej ZKV), čím druhému sťažovateľovi
táto funkcia zanikla.
Uznesenie, týkajúce sa uvedenej skutočnosti bolo súdom vydané napriek tomu, že
prvý sťažovateľ podal (doručil) na súd námietku zaujatosti, smerujúcu ako proti
konajúcemu sudcovi, tak ostatným konkurzným sudcom tohto súdu.
Proti tomuto uzneseniu podali obaja sťažovatelia odvolanie.
Najvyšší súd vec prejednal pod sp. zn. 4 Obo 109/2009 a po náprave nepodstatnej
chyby dňa 29. októbra 2009 napadnuté uznesenie potvrdil. Odvolacie námietky kvalifikoval
ako neopodstatnené. Za ústrednú otázku považoval posúdenie správnosti, či dôvodnosti
aplikácie § 15a) ods. 5 O. s. p. s poukazom na fakty, že námietka sa týkala „postupu sudcu
v konaní“. Nesprávne však dospel k záveru, že túto nespôsobilú námietku nie je potrebné
analyzovať z hľadiska spôsobu jej naplnenia, čo viedlo k jej neprípustné reštriktívnemu
a paušálnemu aplikovaniu. (Inak sťažovatelia nemajú vedomosť o tom, že by sudca podľa
§ 16 ods. 2) O. s. p. kohokoľvek upovedomil o dôvode nepredloženia námietky
nadriadenému súdu!)...
Prvý sťažovateľ je presvedčený, že konanie sa predlžovalo v záujme jedného
z veriteľov, ktorý napokon výmenu správcu inicioval. Druhý sťažovateľ nemá dôvod
zastierať, že jeho motiváciou k sťažnosti a predchádzajúcim opravným prostriedkom je
absolútna nespravodlivosť ZKV v otázke odmien správcovi, ktorý je nahradený vo chvíli,
keď mohol pristúpiť k speňažovaniu majetku úpadcu, ktorý sám „vybojoval“. V tomto
ohľade je jeho interes vo veci daný príčinnou súvislosťou nesprávneho postupu súdu
v rozpore s namietnutými článkami 6/1 Dohovoru a 46/1 Ústavy SR s porušením jeho práva
na ochranu majetku podľa čl. 20/1 Ústavy SR v spojení s čl. 35 ods. 1) Ústavy SR (m. m.
II. ÚS 78/05).».
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1) Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 109/2009 porušil základné
právo sťažovateľov na spravodlivý proces a na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru
a čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a u sťažovateľa JUDr. J. J. právo na ochranu majetku podľa čl.
20 ods. 1) a právo uskutočňovať zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1) ústavy SR.
2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 109/2009 zo dňa 29. októbra 2009
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3) Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy ich právneho
zastupovania... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľov podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením sp. zn. 4 Obo 109/2009 z 29. októbra 2009, ktorým najvyšší súd vo veci
„ustanovenia nového správcu“ rozhodol o odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 K 180/1999-133 z 28. júla
2009 tak, že uznesenie krajského súdu v časti, ktorou bol sťažovateľ v 2. rade zbavený
funkcie správnu konkurznej podstaty, zrušil (pretože prvostupňový súd nemal dôvod o tom
rozhodovať, keďže táto funkcia zanikla zo zákona) a vo zvyšnej časti týkajúcej sa
vymenovania nového správcu konkurznej podstaty (na základe rozhodnutia schôdze
konkurzných veriteľov) uznesenie potvrdil.
Obaja sťažovatelia namietali, že krajský súd nerozhodol o námietke sťažovateľa
v 1. rade a o jeho námietke zaujatosti proti zákonnému sudcovi vydal uvedené uznesenie.
Najvyšší súd po podanom odvolaní „vec prejednal“, avšak „odvolacie námietky
kvalifikoval ako neopodstatnené“.
Sťažovateľ v 2. rade z tých istých dôvodov namietal aj porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ktoré osobitne neodôvodnil, iba uviedol, že jeho
«motiváciou k sťažnosti... je absolútna nespravodlivosť ZKV v otázke odmien správcovi,
ktorý je nahradený vo chvíli, keď mohol pristúpiť k speňažovaniu majetku úpadcu, ktorý
sám „vybojoval“».
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že „dospel
k záveru, že i keď nie z dôvodov uvedených v odvolaniach, v časti, ktorou súd zbavil JUDr.
J. funkcie správcu konkurznej podstaty, je potrebné (uznesenie krajského súdu, pozn.)
zrušiť...
Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že nový správca bol ustanovený
schôdzou konkurzných veriteľov, na základe ktorého rozhodnutia konajúci súd nového
správcu do funkcie správcu konkurznej podstaty, ustanovil. V danom prípade bývalý
správca konkurznej podstaty, ako aj veriteľ namietajú, že bývalý správca, funkcie správcu
konkurznej podstaty, bol zbavený vylúčeným sudcom, nakoľko voči sudcovi JUDr. R. bola
dňom 24. 07. 2009, podaním doručeným dňa 27. 07. 2009, vznesená námietka zaujatosti. ...
Základnou otázkou pre rozhodnutie v danej veci je posúdiť, či je pravdou, že schôdzu
konkurzných veriteľov viedol vylúčený sudca a následne vylúčený sudca z prejednania,
konania a rozhodnutia vo veci rozhodol. Z obsahu námietok je zrejmé, že obidve námietky
smerovali proti postupu konajúceho súdu, čo v samotnej zápisnici zo schôdze konkurzných
veriteľov sudca JUDr. R. konštatoval. Z ustanovenia § 14 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Z uvedených dôvodov
tvrdenie, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, nie je dôvodné. S poukazom na § 14 ods. 3
O. s. p. nebol dôvod na predkladanie námietky zaujatosti na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvody uvedené v odvolaní
veriteľa, že vo veci rozhodol vylúčený sudca z prejednania a rozhodovania veci, označil za
právne nedôvodné.
Tvrdenie bývalého správcu, že súd postupoval v rozpore so zákonom, keď na základe
rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov ustanovil nového správcu, odvolací súd označil
za právne irelevantné, nakoľko prvostupňový súd postupoval v súlade, keď na základe
rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov v danom prípade do funkcie správcu konkurznej
podstaty nového správcu ustanovil. Je pravdou, že prvostupňový súd nedôvodne v texte
rozhodnutia citoval ustanovenie § 8 ods. 5 ZKV a následne uviedol, že funkcia doterajšieho
správcu dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov zanikla. Prvostupňový súd, keďže
funkcia doterajšieho správcu zanikla dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov,
teda zanikla zo zákona, nemal dôvod rozhodovať o zbavení správcu funkcie správcu
konkurznej podstaty.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu v časti, ktorou prvostupňový súd
zbavil JUDr. J. funkcie správcu konkurznej podstaty, uznesenie 4 K 180/1999-33 zo dňa 28.
júla 2009 zrušil. Funkcia správcu konkurznej podstaty JUDr. J. zanikla zo zákona. Vo
zvyšnej časti odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle ustanovenia
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v sťažovateľmi napádanom rozhodnutí
dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery.
Pokiaľ ide o sťažovateľa v 1. rade, najvyšší súd poukázal na to, že krajský súd konal
v súlade s (v rozhodnom čase účinnou) právnou úpravou, a to konkrétne v súlade
s ustanovením § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených
v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému
súdu nepredkladá.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k logickému a ústavne konformnému
záveru, že krajský súd postupoval správne, keď námietku zaujatosti sťažovateľa v 1. rade,
ktorá bola založená na tvrdení o zaujatosti zákonného sudcu z dôvodov prieťahov v konaní,
a nie z dôvodov podľa § 14 ods. 1 OSP, nepostúpil na prejednanie nadriadenému súdu
(§ 15a ods. 5 OSP), keď na ňu neprihliadal ako na námietku zaujatosti, preto vo veci ani
nemohol rozhodovať zaujatý sudca.
Ústavný súd zároveň poukazuje na nepresnosť, pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľov
vo vzťahu k „§ 8 ods. 5) Zákona č. 646/2007 Z. z. (ďalej ZKV)“ týkajúceho sa ustanovenia
nového správcu, a to, že sťažovatelia mali pravdepodobne na mysli zákon č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“).
Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže
všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom bol v danom
prípade Občiansky súdny poriadok a zákon o konkurze.
Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom namietaného rozhodnutia, ako aj ich
konštatovanie, že najvyšší súd „nesprávne dospel k záveru...“, nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním štátneho orgánu
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak
ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom tohto orgánu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o sťažovateľom v 2. rade namietané porušenie základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že o prípadnom porušení
označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr.
IV. ÚS 326/07, I. ÚS 392/08), čo sa v danom prípade nestalo, preto sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2010