Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 35/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., Česká republika, zastúpenej

JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35

ods. 1, a , práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1,

, a 2, a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M

a jeho uznesením z 12. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2010 a 15. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., Česká

republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej JUDr. R. B., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 55 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods.

1 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. mája 2010.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako majiteľ zmenky sa

návrhom z 23. decembra 2005 podaným na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) domáhal proti priamemu zmenkovému dlžníkovi  obchodnej spoločnosti S.,

a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), vydania zmenkového platobného rozkazu na zaplatenie

sumy 400 000 000 Kč s príslušenstvom. Okresný súd návrhu vyhovel a rozhodol

zmenkovým platobným rozkazom č. k. -107 zo 17. februára 2006, ktorým

žalovaného zaviazal na zaplatenie zmenkovej sumy 400 000 000 Kč so 6 % úrokom od 2.

novembra 2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1 333 333 Kč a náhrady trov konania vo

výške 3 783 150 Sk (125 577,57 €).

Žalovaný podal proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky, v ktorých žiadal

zmenkový platobný rozkaz zrušiť. Okresný súd na prerokovanie námietok nariadil

pojednávanie a po vykonaní dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. -297

z 21. mája 2007 tak, že zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu ponechal v platnosti

a žalovaného zároveň zaviazal na náhradu trov konania o námietkach vo výške 7 699 731

Sk (255 584,24 €). Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-456 z 28. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny.

Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 10. júna 2009 na podnet

žalovaného mimoriadne dovolanie č. VI/2 Pz 328/09-6 z 9. júna 2009, ktoré odôvodnil

v doplnení č. VI/2 Pz 328/09-16 z 21. júla 2009. Sťažovateľ podal 4. septembra 2009

vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, pričom podľa sťažovateľa

sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí s jeho argumentáciou vôbec nevysporiadal. Najvyšší

súd na základe mimoriadneho dovolania rozhodol uznesením sp. zn.

z 12. mája 2010 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -456 z 28. apríla

2009 v znení opravného uznesenia zo 14. októbra 2009 v spojení s rozsudkom okresného

súdu č. k. -297 z 21. mája 2007 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ sa domnieva, že pripustením mimoriadneho dovolania a vydaním

uznesenia najvyššieho súdu z 12. mája 2010 bola porušená zásada rovnosti účastníkov

konania. «Účel konania o mimoriadnom dovolaní... nebol podľa sťažovateľa v tomto

prípade naplnený a práve naopak, uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku

došlo k zásahu do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu ako aj k zásahu do práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...“

Sťažovateľ poukázal na prednosť ustanovení medzinárodnej zmluvy podľa čl. 154c

ods. 1 , na tomto základe „mal dovolací súd priamo aplikovať

Dohovoru a mal mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Sťažovateľ tvrdí, že obdobne, ako tomu bolo napríklad vo veci Kutepov a Anikeyenko

proti Rusku, aj v predmetnom prípade je podstatnou otázka, či inštitút mimoriadneho

dovolania podľa a nasl. ,... je v súlade s požiadavkami Dohovoru.“

V súvislosti s rovnosťou účastníkov konania poukázal sťažovateľ na rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva... vo veciach Ruiz-Mateos proti Španielsku z 23. júna

1993, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a Ankerl proti Švajčiarsku

z 23. októbra 1996, podľa ktorých garancie spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru majú „zaručiť rovnosť strán a účinnosť kontradiktórneho prerokovania

veci tak, aby obe strany... mali možnosť predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému

súdu za podmienok, ktoré ani jednu zo strán nestavajú do menej výhodného postavenia.“

Primeraná možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom... sa prejavuje najmä

„v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania

a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.

Uplatnenie mimoriadneho dovolania podľa ustanovení v posudzovanom konaní

pred porušovateľom predstavuje podľa sťažovateľa zásah do princípu rovnosti subjektov

práva... podľa SR, ako aj do rovnosti účastníkov v občianskom súdnom

konaní osobitne podľa SR, a sťažovateľ tvrdí, že ingerencia

generálneho prokurátora SR do obchodnoprávneho sporu sťažovateľa predstavuje

neoprávnený zásah štátu do sťažovateľovho práva... podľa SR a... do

práva [podľa] čl. 6 Dohovoru“» a predstavuje porušenie aj princípu autonómie vôle

a dispozičného princípu ako princípov právneho štátu podľa .

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu

vo veciach sp. zn. a sp. zn. z ktorých vyplýva, že „ústavnosť

inštitútu mimoriadneho dovolania ako aj ústavnosť aktívnej legitimácie generálneho

prokurátora SR na jeho podanie predpokladá, že generálny prokurátor SR nemá byť

v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku účastníkom konania a že dovolanie

nepodáva v záujme jedného účastníka a ani vo svojom záujme, ale že ho podáva v záujme

spravodlivosti a zákonnosti súdnych rozhodnutí.“ (citované zo sťažnosti sťažovateľa,

pozn.). Podľa sťažovateľa v týchto konaniach by generálny prokurátor mal vystupovať ako

„zástupca záujmov štátu (SR) na zákonnosti, spravodlivosti a vecnej správnosti súdneho

konania a rozhodovania [a mal by byť] len zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia

ochrany práv účastníkov konania“.

Sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci takéto postavenie generálneho prokurátora

pri podaní mimoriadneho dovolania nebolo zachované aj vzhľadom na to, že žalovaný je

obchodnou spoločnosťou s väčšinovou majetkovou účasťou štátu. „Navyše, do úvahy treba

vziať aj tú skutočnosť, že prokuratúra SR nebola zriadená ako štátny orgán s atribútom

nezávislosti, pretože tento nie je v Ústave SR priamo zakotvený. ... je... neprípustné, aby

prokuratúra SR, ako štátny orgán, v súkromnoprávnom spore chránila záujmy štátu ako

jedného z účastníkov súdneho konania, a to na úkor druhého účastníka konania, ktorý je

súkromnou právnickou osobou.“

Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv došlo aj napriek platnej právnej

úprave mimoriadneho dovolania, podľa ktorej generálny prokurátor podá mimoriadne

dovolanie len na podnet oprávnenej osoby a ak sú splnené zákonné podmienky podľa

(ďalej aj „OSP“).

„... sťažovateľ [sa] odvoláva na judikatúru ESĽP týkajúcu sa prípadov, v ktorých na

základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet

niektorého z účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho

rozhodnutia. ESĽP opakovane dospel k názoru, že v dôsledku zrušenia právoplatného

a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru.“

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z 25. októbra 2005,

Brumãrescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999, Cornif proti Rumunsku z 11. januára 2007,

Tripon proti Rumunsku (č. 1) z 23. septembra 2008, Tripon proti Rumunsku (č. 2)

z 23. septembra 2008, SC Maşinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku

z 1. decembra 2005.

Pokiaľ ide o rozsudok vo veci Tripon proti Rumunsku (č. 1), uviedol, že „ESĽP

v predmetnom prípade nepripísal žiadnu dôležitosť tomu, že obe strany mohli požiadať

generálneho prokurátora o intervenciu v ich súkromnoprávnom spore. ESĽP zásah

generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za

priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka

súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej

úvahe generálneho prokurátora. ... preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého

právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo... podľa čl. 6 ods.

1 ...“.

Na základe analýzy právnej úpravy mimoriadneho dovolania v Občianskom súdnom

poriadku sťažovateľ uviedol, že „predloženie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

automaticky neznamená, že inštitút mimoriadneho dovolania bude využitý. ... Stanovenie

povinnosti generálneho prokurátora SR podať mimoriadne dovolanie, ak sú zákonné

podmienky naplnené, v sebe podľa názoru sťažovateľa nevyhnutne implikuje ponechanie

hodnotenia, či v tom ktorom prípade predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania

naplnené boli alebo neboli, generálnemu prokurátorovi SR, a teda nutne v sebe zahŕňa

voľnú úvahu generálneho prokurátora SR. ...

Na základe vyššie uvedených skutočností možno preto dospieť k záveru, že podanie

mimoriadneho dovolania je podľa platného právneho poriadku SR v konečnom dôsledku

ponechané na voľnej úvahe generálneho prokurátora SR, ktorý je v postavení vedúceho

ústredného orgánu štátnej správy.“.

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti uviedol, že „inštitút mimoriadneho

dovolania zakotvený v právnom poriadku SR narúša princíp právnej istoty, a spochybňuje

preto princíp právneho štátu deklarovaný v SR“.

V súvislosti s princípom právnej istoty ako jedným z aspektov právneho štátu,

vychádzajúc z rozhodnutia Tripon proti Rumunsku (č. 2), poukázal sťažovateľ na to, že

princíp právnej istoty „okrem iného vyžaduje, aby tam, kde súdy právoplatne (s konečnou

platnosťou) rozhodli o predmete sporu, toto ich rozhodnutie nebolo spochybňované“.

Ani časové obmedzenie na podanie procesného úkonu, ktoré vedie k zrušeniu

právoplatného rozhodnutia, „nie je podľa ESĽP postačujúce na to, aby existenciu takéhoto

inštitútu dostačujúco ospravedlňovalo...“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na

rozsudky ESĽP vo veciach Tripon proti Rumunsku (č. 2), Brumãrescu proti Rumunsku, SC

Maşinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, Cornif proti Rumunsku a Asito

proti Moldavsku.

„Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ preto dospel k názoru, že jednoročná

lehota na podanie mimoriadneho dovolania podľa , ktorá začína plynúť od

právoplatnosti napádaného rozhodnutia súdu, nie je vo vzťahu k posúdeniu zlučiteľnosť

mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty a teda aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru

relevantná.

Vychádzajúc z judikatúry ESĽP, zachovanie právnej istoty (t. j. vlády práva)

predpokladá dodržiavanie princípu res iudicata...“.

S poukazom na rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970

sťažovateľ uviedol, že „systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku

zmluvnej strany Dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru...

... Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vo všeobecnosti, pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

... Akýkoľvek mimoriadny opravný prostriedok môže byť teda pripustený len

v prípade mimoriadnych a výnimočných pochybení.“. V kontexte s touto argumentáciou

sťažovateľ poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. a sp. zn.

.

Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci Roseltrans proti Rusku z 21. júla 2005 sťažovateľ

poukázal na závery ESĽP, podľa ktorého čl. 6 ods. 1 dohovoru bol porušený „v tých

prípadoch, kedy k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu existencie

odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré

vec s konečnou platnosťou prejednali a meritórne rozhodli“.

V rozsudku vo veci Stere a ostatní proti Rumunsku z 23. februára 2006 „ESĽP

uviedol, že v prípade, kedy by účastník konania napádal právoplatné súdne rozhodnutie iba

za účelom dosiahnuť nové prejednanie, posúdenie a rozhodnutie vo veci, zrušením

právoplatných rozhodnutí by dochádzalo k vytvoreniu prostredia právnej neistoty vedúceho

k úpadku dôvery občanov v právny systém a v dôsledku toho aj dôvery v právny štát.

V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za podstatné poukázať preto na skutočnosť, že

nastolenie právnej neistoty sťažovateľa v dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia,

ktorým sa návrhu sťažovateľa v celom rozsahu vyhovelo je o to závažnejšie, že sťažovateľov

nárok bol posúdený zhodne súdom prvého stupňa a tiež súdom odvolacím.“.

Sťažovateľ uviedol, že požiadavka zachovania právnej istoty nie je absolútna, vždy je

však potrebné posudzovať primeranosť zásahu do princípu právnej istoty. Poukázal na

závery ESĽP v rozsudku vo veci Abdullayev proti Rusku, podľa ktorých «v záujme právnej

istoty, implicitne zahrnutej v čl. 6 Dohovoru, by právoplatné rozsudky, vo všeobecnosti mali

zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba za účelom nápravy

zásadných vád. Podľa názoru vysloveného ESĽP, v žiadnom prípade však za takú vadu

nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory

(dve odlišné právne posúdenia), a ESĽP dospel k záveru, že takýto dôvod nemožno

považovať za opodstatnený pre znovuposúdenie veci.

Odvolávajúc sa na dôvodenie ESĽP uvedené v § 36 rozsudku vo veci Sutyazhnik

proti Rusku,... je podľa názoru sťažovateľa aj v predmetnom prípade potrebné posúdiť, či

okolnosti tohto prípadu, t.j. dôvody uvedené generálnym prokurátorom SR v mimoriadnom

dovolaní, môžu byť považované za takú zásadnú vadu, ktorá by vyžadovala mimoriadne

preskúmanie dotknutých rozhodnutí, ktoré predstavujú vec rozsúdenú.

Sťažovateľ sa v tejto súvislosti ďalej opiera o judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej bola

opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku za účelom zrušenia súdneho

rozhodnutia a prípustnosť odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná

v prípadoch, kedy v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam

konajúcich súdov, t. j. k vadám konania,... avšak nie v prípadoch odlišného hodnotenia

skutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov niektorého z účastníkov

konania oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho

konania.».

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudky ESĽP vo veciach Ukraine-

Tyumen proti Ukrajine z 22. novembra 2007, Sutyazhnik proti Rusku z 23. júla 2009,

Eugenia a Doina Duca proti Moldavsku z 3. marca 2009 a Bulgakova proti Rusku

z 18. januára 2007.

„Sťažovateľ poukazuje na to, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je

podľa právneho poriadku SR priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných

pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov

zakotvených v ... v predmetnom prípade sa také závažné pochybenia konajúcich

súdov... nevyskytli, nebolo podľa názoru sťažovateľa uplatnenie mimoriadneho dovolania...

zlučiteľné s čl. 6 Dohovoru. V prípade vyskytnutia sa závažných pochybení konajúcich

súdov by totiž dovolanie z dôvodov podľa podal sám žalovaný...“

Sťažovateľ uviedol, že generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním

rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu «poukázaním na

pochybenia konajúcich súdov, ktoré mali spočívať v nesprávnom právnom posúdení veci

( ) a rovnako v tom, že konanie malo byť zároveň zaťažené inými

vadami, ktoré mali mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b)

). Sťažovateľ uznáva, že síce citované dôvody predstavujú zákonom stanovené

dovolacie dôvody taxatívne uvedené v , avšak podľa názoru sťažovateľa,

úspešné napadnutie vyššie uvedených rozsudkov prostredníctvom dôvodov skutočne

namietaných generálnym prokurátorom SR v odôvodnení mimoriadneho dovolania

predstavuje porušenie princípu právneho štátu a neoprávnené narušenie zásady právnej

istoty.

Sťažovateľ namieta, že dôvodom preskúmavania mimoriadneho dovolania bolo

domnelé nesprávne posúdenie „hrubej nedbanlivosti“, a tiež domnelé nesprávne posúdenie

rozloženia dôkazného bremena, čo podľa názoru sťažovateľa nepredstavuje mimoriadne

a výnimočné dôvody na znovuotvorenie právoplatne ukončeného obchodnoprávneho

sporu...».

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Sizintseva a ostatní proti Rusku

z 8. apríla 2010: „ESĽP v predmetnej veci jasne uviedol, že iné posúdenie veci niektorým

z účastníkov konania oproti hodnoteniu vyslovenému prvostupňovým súdom a odvolacím

súdom nie je takou mimoriadnou okolnosťou, ktorá by oprávňovala zasiahnuť do garancií

poskytovaných prostredníctvom princípu právnej istoty.“ Sťažovateľ uviedol, že tento názor

je konštantný a ESĽP ho zopakoval aj vo veciach Abdullayev proti Rusku, Sutyazhnik proti

Rusku a Kot proti Rusku.

Pokiaľ ide o námietku generálneho prokurátora o skúmaní, či sťažovateľ

nenadobudol zmenku zlomyseľne alebo či sa pri jej nadobúdaní neprevinil hrubou

nedbanlivosťou podľa § 10 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový zákon“), sťažovateľ uviedol, že konajúce súdy

«sa s vyššie uvedenou otázkou zaoberali a aj vysporiadali, k čomu odvolací súd výslovne

uviedol, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že na sťažovateľa

bola zmenka prevedená už ako perfektná a S. sa v konaní nepodarilo preukázať, že

sťažovateľ v čase jej nadobudnutia nekonal dobromyseľne alebo že sa previnil hrubou

nedbanlivosťou (str. 9 rozsudku Krajského súdu v Bratislave).

Navyše, sťažovateľ považuje na tomto mieste za dôležité poukázať na ustanovenie

§ 10 ZZaS, ktoré z pohľadu sťažovateľa predstavuje právnu normu s tzv. abstraktnou

hypotézou, nakoľko obsahuje pojmy „zlomyseľné“ a „hrubá nedbanlivosť“ bez bližšieho

vymedzenia ich obsahu. Námietke generálneho prokurátora SR, že konajúce súdy nesprávne

vyložili ustanovenie § 10 ZZaŠ, ak mali za to, že žalobca nekonal pri nadobudnutí zmenky

s hrubou nedbanlivosťou, a ak nezisťovali obsah a spôsob vykonania vyplňovacieho práva,

nemožno podľa názoru sťažovateľa vyhovieť.».

V súvislosti s interpretáciou právnej normy s abstraktnou hypotézou poukázal

sťažovateľ na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2008, podľa

ktorého «je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu,

sám túto hypotézu vymedzil. ...

Sťažovateľ... má za to, že vymedzenie obsahu pojmu „zlomyseľnosť“ či pojmu

„hrubá nedbanlivosť“ spočívalo výlučne na konajúcich súdoch, a to so zohľadnením

špecifík konkrétneho prípadu, pričom odvolací súd sa so zisteniami a závermi súdu prvého

stupňa v celom rozsahu stotožnil, a teda sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ S. nepreukázal, že k

takému konaniu sťažovateľa došlo, konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa na základe

preukázaných skutočností správne dospeli k názoru, že námietky S. uplatnené voči

vydanému zmenkovému platobnému rozkazu sú nedôvodné, a sťažovateľ preto nevidí

oprávnenosť napadnutia dotknutých rozhodnutí mimoriadnym opravným prostriedkom.

Ani ďalší dôvod uvedený generálnym prokurátorom SR, že konajúce súdy zaťažili

konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že

konajúce súdy si nesprávne vyložili rozsah a rozloženie dôkazného bremena (str. 7-9

doplnenia dôvodov mimoriadneho dovolania) nemožno vo svetle judikatúry ESĽP

vyhodnotiť za taký mimoriadny a výnimočný dôvod, ktorý by oprávňoval Najvyšší súd SR

prelomiť právoplatnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, pretože v danom prípade nebolo

podľa názoru sťažovateľa možné odkloniť sa od princípu právneho štátu a právnej istoty. ...

Keďže posúdenie rozloženia dôkazného bremena je otázkou skutkovou, v duchu

podstaty a účelu mimoriadnych opravných prostriedkov, v rámci ktorých môžu byť

predmetom preskúmavania výlučne otázky právne a nie otázky skutkové, došlo podľa

názoru sťažovateľa k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie, a to v dôsledku neoprávneného zásahu do zásady právnej istoty

ako aj do princípu právneho štátu v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ESĽP.».

S poukazom na sťažovateľ uviedol, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie a nemôže ani preskúmať hodnotenie dôkazov vykonaných súdom nižšieho

stupňa, okrem prípadov, ak rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní [ ].

„Na základe vyššie uvedených dôvodov a vo svetle Dohovoru a judikatúry ESĽP sa

sťažovateľ nestotožňuje so záverom Najvyššieho súdu SR, že dôvody uvedené generálnym

prokurátorom SR v mimoriadnom dovolaní možno považovať za opodstatnené na to, aby

bolo možné mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť. Úspešné napadnutie posúdenia zisteného

skutkového stavu príslušnými súdmi uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku

z dôvodu, že v predmetnom spore dospel niektorý z účastníkov konania k odlišným

skutkovým a právnym záverom, či už ohľadom vyhodnotenia, či sťažovateľ konal hrubo

nedbanlivo, alebo ohľadom posúdenia, ktorá strana sporu znášala dôkazné bremeno,

predstavuje podľa sťažovateľa porušenie princípu právneho štátu z dôvodu neoprávneného

odklonu od princípu zachovania právnej istoty.

... pokiaľ žalovaný (S.) mal námietky voči postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení

výsledkov dokazovania, tieto uplatnil už v konaní o odvolaní... pričom odvolací súd...

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a s námietkami sa náležité

vysporiadal.“

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní a jeho

rozhodnutím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu nestranným

a nezávislým súdom. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľ uviedol, že generálny

prokurátor je „ústavným činiteľom a zodpovednosť za jeho konanie tak nesie samotný štát

(SR).

... generálny prokurátor SR... je v predmetnom prípade prepojený s odporcom... je

preto neprípustné, aby v dotknutom mimoriadnom opravnom konaní došlo

v súkromnoprávnej veci k intervencii zo strany štátu... v posudzovanom prípade došlo

k poskytnutiu právnej ochrany záujmom štátu (SR) spôsobom, ktorý je nezlučiteľný

s garanciami práva na spravodlivé súdne konanie...“.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že na podaní mimoriadneho dovolania bol

prítomný „politický a ekonomický štátny záujem a nie záujem na ochrane zákonnosti

súdneho rozhodovania“.

Sťažovateľ vyslovil pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti najvyššieho súdu

z dôvodu, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že konajúce súdy mali

prihliadnuť pri hodnotení, či konanie sťažovateľa bolo nedbanlivé, na to, že «dotknutej

zmenky sa tiež týkala značne medializovaná „kauza tzv. D. zmeniek“ s tým, že bolo

všeobecne známe, že S. zmenky odmieta preplatiť.

Sťažovateľ tvrdí, že je neprijateľné a v rozpore s princípmi právneho štátu, aby sa

súd pri rozhodovaní vo veci nechal ovplyvniť verejnou mienkou a tiež vyhlásením vlády

SR..., že sa necíti byť viazaná záväzkami súkromnej právnickej osoby... s 51% majetkovou

účasťou štátu...».

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na závery ESĽP, ktoré vyslovil v rozsudku

vo veci Parlov-Tkalčič proti Chorvátsku z 22. decembra 2009 a vo veci Grécke rafinérie

Stran a Stratis Andreadis proti Grécku z 9. decembra 1994.

„Navyše sťažovateľ upozorňuje aj na skutočnosť, že v privatizačnej zmluve uzavretej

medzi SR a konzorciom spoločností E.ON Ruhrgas a Gaz de France bol dohodnutý sľub

odškodnenia, čo prakticky znamená, že vyplatenie nároku priznaného sťažovateľovi

z dotknutej zmenky by musela v konečnom dôsledku znášať SR. Sťažovateľ sa preto dôvodne

domnieva, že aj z tohto dôvodu je daný záujem štátu (SR) na tom, aby nároky zo zmeniek

vystavených zo strany S. neboli oprávneným subjektom súdmi nielen priznané, ale aby

neboli ani nikdy vykonané.“

Podľa sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu. V tejto súvislosti poukázal na

judikatúru ESĽP, pričom uviedol, že „právoplatne priznaný nárok sťažovateľa rovnako

požíva ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...

Sťažovateľ mal preto legitímne očakávania, že právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu zamedzí vývoju ďalšieho sporu v tej istej veci a zabráni právnej neistote v právnom

vzťahu sťažovateľa a S. a tiež, že... rozsudok... bude aj vykonaný. ...

Sťažovateľ zdôrazňuje, že zásah do sťažovateľovho práva na majetok spočíval už

v tom, že generálny prokurátor SR súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol

odložiť vykonateľnosť rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním, ktorá vo svetle

ustanovenia bola odložená už doručením mimoriadneho dovolania

Najvyššiemu súdu SR dňa 10. júna 2009. ... podanie mimoriadneho dovolania bolo

motivované cieľom poskytnúť ochranu záujmom štátu, ktorý sa v dôsledku právoplatného

priznania nároku sťažovateľa na zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej z dotknutej zmenky

ocitol vo vzťahu k sťažovateľovi v postavení dlžníka.“.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 11. novembra 2010 doručeným

ústavnému súdu 15. novembra 2010, v ktorom poukazuje na závery prijaté na

82. plenárnom zasadnutí Benátskej komisie konanom 12. – 13. marca 2010. V tejto

súvislosti uviedol:

„Benátska komisia zdôrazňuje princíp, že súdne rozhodnutia by nemali byť

preskúmavané mimo odvolacieho konania. Najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora

alebo iného štátneho orgánu mimo lehoty na podanie odvolania.“

Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a uviedol, že „ v predmetnej právnej veci u Porušiteľa došlo k nenáležitému vplyvu, ktorý

mal dopad na nezávislosť súdu, t. j. Porušiteľ bol ovplyvnený vonkajšími vplyvmi čo

v konečnom dôsledku okrem iného ovplyvnilo napadnuté rozhodnutie vydané Porušiteľom“.

V kontexte s rozsudkom ESĽP vo veci Grécke rafinérie Stran a Stratis Andreadis

proti Grécku poukázal sťažovateľ na novelizáciu .

«Sťažovateľ... poukazuje na skutočnosť, že k obdobnému zásahu štátu (SR) s cieľom

ovplyvniť súdne riešenie sporu došlo koncom roka 2008, kedy... Národná rada SR...

účelovo, v súvislosti s tzv. „kauzou TIPOS“, uzákonil[a] zmenu resp. doplnenie existujúcej

legislatívy, aby tak umožnil[a] napadnúť právoplatné rozhodnutia vnútroštátnych súdov

prostredníctvom využitia inštitútu mimoriadneho dovolania.

... účelová novelizácia právnej normy s retroaktívnym účinkom bola nežiadúcim

sprievodným javom „kauzy TIPOS“. Navyše, novelizácia bola uskutočnená na základe

návrhu vlády SR formou skráteného legislatívneho konania.

... celý proces od navrhnutia až po schválenie novely prebehol v rekordne

krátkom čase...»

V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

a sp. zn. .

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ako aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo

sťažovateľa ako účastníka konania na rovnosť v konaní podľa

Slovenskej republiky v spojení s prvá veta ; princíp

právneho štátu podľa v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu nezávislými a nestrannými súdmi podľa Slovenskej

republiky v spojení s v spojení s

a v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné

právo sťažovateľa na majetok podľa a právo

sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; ako aj základné právo

sťažovateľa podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa

Slovenskej republiky v spojení s a 2 uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. mája 2010 porušené

bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. mája 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to časť v sume

zodpovedajúcej súčtu výšky zmenkovej sumy 400.000.000,- Kč so 6 %-ným úrokom od 2. 11.

2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1.333.333,- Kč a náhrady trov konania vo výške

3.783.150 Sk (125 577,57EUR), náhrady trov konania o námietkach 7 699 731 Sk

(255 584,24 EUR), náhrady trov odvolacieho konania vo výške 85 196,25 EUR ako

náhrada spôsobenej majetkovej ujmy a časť v sume 300 000 EUR ako náhrada spôsobenej

nemajetkovej ujmy, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že zrušením

rozsudkov, ktorými sa právoplatne skončilo konanie, sa opäť vyvolal „stav právnej neistoty

v dôležitej veci týkajúcej sa priznania vysokej peňažnej pohľadávky sťažovateľa voči S.“,

pričom došlo aj k porušeniu jeho základného práva na „poskytnutie adekvátnej súdnej

ochrany, ale aj do... základného ústavného práva na ochranu majetku... aj

k neoprávnenému zásahu do zmluvnej voľnosti [sťažovateľa]... V konečnom dôsledku

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR veľmi negatívne ovplyvnilo a obmedzilo rozvoj

podnikateľských aktivít sťažovateľa.“.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu

26. apríla 2011 vyjadril k sťažnosti sťažovateľa, pričom o postavení generálneho

prokurátora v súvislosti s podaním mimoriadneho dovolania uviedol:

„Procesná spôsobilosť generálneho prokurátora na začatie mimoriadneho

dovolacieho konania pritom neznamená, že generálny prokurátor sa stáva účastníkom tohto

dovolacieho konania, je však jeho subjektom a zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia

ochrany práv účastníkov konania a osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb

rozhodnutím súdu poškodených. Napriek špecifickému postaveniu generálneho prokurátora

v konaní o mimoriadnom dovolaní, rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom

prostriedku je v konečnom dôsledku plne v pôsobnosti nezávislého súdu, ktorý je povinný sa

vecou zaoberať. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o subjektívnej úvahe generálneho

prokurátora pri podaní mimoriadneho dovolania, osobitne poukazujeme na to, že súd

právnym názorom generálneho prokurátora nie je viazaný, prokuratúra ako orgán ochrany

práva nie je voči súdu vo vzťahu nadradenosti a nijakým spôsobom nemôže zasahovať do

jeho nezávislosti a nestrannosti. Znamená to, že súd po prerokovaní veci a jej objektívnom

posúdení, môže rozhodnúť inak, než ako navrhoval generálny prokurátor.“

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a o porušení základného práva vlastniť majetok podľa

a práva podľa dodatkového protokolu najvyšší súd poukázal

na odôvodnenie namietaného uznesenia s tým, že najvyšší súd „sa v posudzovanom prípade

s dovolacími dôvodmi, ktoré ho viedli k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, vysporiadal

ústavne konformným spôsobom, tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení

sťažovateľkou vytýkaného uznesenia a tohto sa súd naďalej pridržiava. Z týchto dôvodov

najvyšší súd považuje rozhodnutie dovolacieho súdu za vecne správne, riadne

a zrozumiteľne odôvodnené, zodpovedajúce ustanoveniu , bez prvkov

arbitrárnosti. ...

V posudzovanom prípade... k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v , ako aj princípov spravodlivého procesu vyjadrených v

dohovoru, primárne nedošlo, a preto porušenie základného práva podľa

konštatovať nemožno.“.

Na základe citovaného najvyšší súd navrhol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu

16. januára 2012 zaujal svoje stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu zo 7. apríla 2011,

ktorý sa však vyjadril len k niektorým skutočnostiam uvedeným v jeho sťažnosti.

Vo svojom stanovisku sťažovateľ uviedol:

„... Porušiteľ, bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal argumentáciou Sťažovateľa

uvedenou v podanom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora SR

zo dňa 4. septembra 2009, prisvedčil námietkam generálneho prokurátora SR. ... Sťažovateľ

sa vo svojom vyjadrení podrobne venoval jednotlivým námietkam generálneho prokurátora

SR, pričom žiadal, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR

zamietol a zrušil odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, v dôsledku odkladu

vykonateľnosti hrozil vznik značnej hospodárskej škody a iného vážne nenapraviteľného

následku Sťažovateľovi, ktorý nemohol užívať svoj majetok. Porušiteľ sa vyššie uvedeným

vyjadrením Sťažovateľa vôbec nezaoberal, keďže sa v odôvodnení svojho uznesenia

z 12. mája 2010, č. k. s argumentáciou Sťažovateľa nevysporiadal.

Vo Vyjadrení Porušiteľa absentuje akékoľvek vysporiadanie sa s doloženou

judikatúrou ESĽP vo vzťahu k štátom, ktoré mali obdobnú právnu úpravu, a vo vzťahu

ku ktorej bolo identifikované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nepochybné je, že tak ako Sťažovateľ (z napadnutého uznesenia Porušiteľa) ani

Ústavný súd SR (z vágneho Vyjadrenia Porušiteľa) nemajú šancu dozvedieť sa ako

Porušiteľ vníma svoje vlastné odôvodnenie uznesenia resp. absenciu jeho časti vo svetle

právnych argumentov Sťažovateľa.“

Sťažovateľ vo svojom stanovisku namietal odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu aj z hľadiska ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP, pričom uviedol:

„Uznesenie NS SR trpí v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov,

v dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia a nepreskúmateľnosti pre

nedostatok dôvodov.

Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudku je teda možné

považovať za porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, a teda porušenie zákona.“

Sťažovateľ k namietanému porušeniu svojho základného práva vlastniť majetok

a základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť postupom najvyššieho

súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 12. mája 2010 vo svojom stanovisku

uviedol:

«Zásah do Sťažovateľovho práva na majetok spočíval už v tom, že generálny

prokurátor SR súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol odložiť vykonateľnosť

rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním, ktorá vo svetle ustanovenia § 243ha

ods. 1 bola odložená už doručením mimoriadneho dovolania Porušiteľovi dňa 10. júna

2009. Sťažovateľ upozorňuje, že generálny prokurátor SR svoj návrh na odloženie

vykonateľnosti rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním odôvodnil aj tým, že

„predmetnými rozsudkami bol žalovaný, ktorý je akciovou spoločnosťou s majetkovou

účasťou štátu, zaviazaný na zaplatenie mimoriadne vysokého peňažného plnenia.“ Vyššie

uvedené skutočnosti podľa názoru Sťažovateľa preukazujú, že podanie mimoriadneho

dovolania bolo motivované cieľom poskytnúť ochranu záujmom štátu, ktorý sa v dôsledku

právoplatného priznania nároku Sťažovateľa na zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej

z dotknutej zmenky ocitol vo vzťahu k Sťažovateľovi v postavení dlžníka.»

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že inštitút mimoriadneho dovolania nie je v súlade

s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v tejto súvislosti namieta, že uplatnením inštitútu

mimoriadneho dovolania došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poukazuje pritom na judikatúru ESĽP.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 došlo

- k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto tvrdenie sťažovateľ

odôvodňuje tým, že neboli dané zákonné dôvody na pripustenie mimoriadneho dovolania,

resp. že dôvody, ktoré generálny prokurátor uviedol v mimoriadnom dovolaní,

s prihliadnutím na judikatúru ESĽP nepredstavujú „mimoriadne a výnimočné dôvody na

znovuotvorenie právoplatne ukončeného obchodnoprávneho sporu“ a tiež nejde o dôvody,

ktoré by odôvodňovali zásah do záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí,

čím došlo aj k zásahu do princípu právnej istoty a princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

;

- k porušeniu základného práva na súdnu ochranu nestranným a nezávislým súdom

podľa , práva podľa dohovoru v spojení s ,

ods. 1 a z dôvodu, že postavenie generálneho prokurátora sa

prelína so žalovaným, v ktorom má štát väčšinový majetkový podiel, pričom sťažovateľ

tvrdil, že podaním mimoriadneho dovolania „došlo k poskytnutiu právnej ochrany záujmom

štátu (SR) spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s garanciami práva na spravodlivé súdne

konanie“, a tiež, že ingerenciou generálneho prokurátora došlo k zásahu do dispozičného

princípu a autonómie vôle. Poukázal tiež na to, že je „neprijateľné a v rozpore s princípmi

právneho štátu, aby sa súd pri rozhodovaní vo veci nechal ovplyvniť verejnou mienkou

a tiež vyhlásením vlády SR“;

- k porušeniu základného práva účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3

v spojení s ;

- k porušeniu jeho základného práva na majetok podľa a práva na

pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu vzhľadom na to, že mal

„legitímne očakávania, že právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu zamedzí vývoju

ďalšieho sporu v tej istej veci a zabráni právnej neistote v právnom vzťahu sťažovateľa a S.

a... že nárok zo zmenky, ktorý mu bol priznaný... súdom... bude aj vykonaný...“;

- k porušeniu jeho základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

podľa v spojení s a 2 , pričom porušenie tohto

základného práva v sťažnosti osobitne neodôvodnil.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatnením

inštitútu mimoriadneho dovolania

Mimoriadne dovolanie podľa a nasl. je oprávnený podať len generálny

prokurátor, a to na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu

alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu [s výnimkou zákonom taxatívne ustanovených

prípadov, keď je generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie aj bez

podnetu (podľa )], ak zistí,

- že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon ( ), a

- ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami.

Sťažovateľ namieta, že inštitút mimoriadneho dovolania je v rozpore s čl. 6 ods. 1

dohovoru. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti v prvom rade na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej sťažnosťou podľa sa možno brániť len proti

porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto

nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že k porušeniu garantovaného práva

došlo priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou

(, m. m. ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

viazaný prezumpciou ústavnosti normatívnych právnych aktov a ich súladu

s príslušnými medzinárodnými zmluvami. Na posúdenie ich ústavnosti slúži iný typ konania

(konanie o súlade právnych predpisov) (m. m. , tiež ,

). V konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť

právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa .

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé konanie

možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto

žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe

jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich

preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj

v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (,

tiež , , ).

Na základe citovaných právnych názorov preto ústavný súd uvádza, že

v predmetnom konaní je oprávnený posúdiť len to, či konkrétna aplikácia ustanovení

o mimoriadnom dovolaní bola v súlade s obsahom práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a nie súlad inštitútu mimoriadneho dovolania ako takého s čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (,

, ), že v konaní o sťažnostiach podľa

nemožno skúmať súlad na vec aplikovaných právnych predpisov s označenými článkami

alebo medzinárodného dohovoru (pozri ). Táto právomoc

v súlade s patrí do právomoci pléna ústavného súdu.

Mimoriadne dovolanie je špecifickým a pritom mimoriadnym opravným

prostriedkom právoplatných rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní, ktorý je

neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (uplatňuje sa aj v iných

procesných postupoch orgánov verejnej moci). Každý štát vrátane Slovenskej republiky má

svoje špecifiká právneho poriadku ustanovené zákonom, ktoré orgány verejnej moci musia

rešpektovať pri svojej rozhodovacej činnosti, a to aj v prípadoch, že pristúpili k dohovoru;

ESĽP v zásade rešpektuje špecifiká právnych poriadkov všetkých štátov, ktoré pristúpili

k dohovoru, pokiaľ nenarúšajú ochranu práv a slobôd ustanovených dohovorom a pokiaľ

ESĽP nerozhodol (v individuálnych prípadoch), že takýto špecifický inštitút je v rozpore

s garanciami práv a slobôd poskytovanými dohovorom.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí

rešpektovať zásadu „vlády práva“ (rule of law) a princíp právnej istoty s tým, že má

podliehať určitým pravidlám. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že žiadna zo strán

nemôže mať prístup k preskúmaniu konečného a záväzného rozhodnutia len pre účely

nového prejednania a posúdenia veci. Prieskumnú právomoc by mal nadriadený súd

vykonávať len na nápravu justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti (to

correct judicial errors and miscarriages of justice), ale nie na nové prejednanie veci.

Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním (an appeal in disguise) a možnosť dvoch

právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu

(pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Cornif proti Rumunsku z 11. januára 2007, rozsudok

vo veci Sizintseva a ostatní proti Rusku z 8. apríla 2010).

Konštantným prístupom ESĽP je, že omyl v právomoci, vážne porušenie súdneho

procesu alebo zneužitie právomoci môže v zásade predstavovať fundamentálne pochybenie

(fundamental defect), ktoré ospravedlňuje zrušenie rozhodnutia (rozsudok vo veci Luchkina

proti Rusku z 10. apríla 2008). Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru z tých dôvodov, že mimoriadne odvolanie nebolo dostupné účastníkom

konania, ale len generálnemu prokurátorovi, ktorý mal, čo sa týka aplikácie tohto inštitútu,

voľnú úvahu, podanie mimoriadneho odvolania nepodliehalo žiadnemu časovému

obmedzeniu a pripustenie tohto inštitútu najvyššou súdnou inštanciou zmarilo celé súdne

konanie, ktoré bolo právoplatne rozhodnuté (res judicata), s tým, že toto rozhodnutie už

bolo vykonané (rozsudok ESĽP vo veci Brumãrescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999).

V neskorších rozsudkoch uviedol, že postačí aj len niektorý z týchto dôvodov na záver

o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru [napr. rozsudok vo veci SC Maşinexportimport Industrial

Group SA proti Rumunsku z 1. decembra 2005, vo veci Cornif proti Rumunsku

z 11. januára 2007, vo veci Tripon proti Rumunsku (č. 1) z 23. decembra 2008].

Uvedená judikatúra nie je na posudzovanú vec aplikovateľná, pretože

v preskúmavanej veci mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor na podnet

žalovaného, t. j. účastníka konania, pri výkone tejto právomoci bol obmedzený zákonnou

lehotou na jeho podanie ( ) a zákonnými podmienkami ustanovenými na podanie

mimoriadneho dovolania ( ).

Pokiaľ ide o dôvody, na základe ktorých najvyšší súd zrušil predmetné rozsudky,

ústavný súd dospel k záveru, že tieto dôvody sú dostatočne presvedčivé aj podľa judikatúry

ESĽP. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na nesprávne rozloženie

dôkazného bremena, na ktoré poukázal najvyšší súd vo svojom uznesení z 12. mája 2010,

ktoré vo svojich účinkoch môže byť prejavom arbitrárnosti konania súdu a jeho

rozhodnutia. Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu

a hodnotenia dôkazov (m. m. ), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu

hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena.

Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je

nevyhnutým predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie

dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej.

Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne odlišnému výroku

rozhodnutia. Za určitých okolností môže byť potom táto procesná chyba vo svojich

účinkoch prejavom svojvôle, t. j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu, ktorý napr.

neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jedného účastníka, nesprávne uplatní jeho

zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a následne rozhodne v neprospech tohto

účastníka. Tieto závery sú zrejmé aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 12. mája

2010, pretože v závislosti od rozloženia dôkazného bremena a určenia, ktoré dôkazné

bremeno bude mať prednosť, poukazuje aj na možnosť hodnotiť predmetnú zmenku ako

vistazmenku na základe zákonnej fikcie podľa čl. I § 76 ods. 2 zmenkového zákona a na

možnosť premlčania nároku zo zmenky.

Okolnosti tohto prípadu naznačujú, a zobral ich do úvahy aj najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní, že okresný súd a krajský súd rigidnou aplikáciou zásady, že v konaní

o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu znáša dôkazné bremeno žalovaný,

jednostranne a neúmerne zaťažili žalovaného dôkazným bremenom, ktorá aj podľa názoru

ústavného súdu je v danom prípade vo vzťahu k žalovanému tvrdá. Uvedenú zásadu totiž

nemožno chápať tak, že vždy a za každých okolností dôkazné bremeno znáša žalovaný.

Toto procesné pochybenie vo svojich dôsledkoch sa javí byť až prejavom arbitrárnosti

zo strany okresného súdu a krajského súdu, pretože vedie k popretiu účelu a významu

ustanovení o procesnom dokazovaní a príslušných

ustanovení zmenkového zákona a zároveň má priamy vplyv na obsah výroku meritórneho

rozhodnutia. Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že v predmetnej veci nejde len

o dva odlišné právne názory na vec, ale o takú vadu konania, ktorá aj v zmysle judikatúry

ESĽP je dostatočným dôvodom na zrušenie právoplatného rozhodnutia tak krajského súdu,

ako aj okresného súdu.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska splnenia zákonom ustanovených

podmienok na podanie mimoriadneho dovolania

Základom argumentácie sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je v zásade jeho nesúhlas

s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľ tvrdí, že

generálnym prokurátorom namietané dôvody nie sú dovolacími dôvodmi, prípadne že

vo svetle judikatúry ESĽP nie sú dostatočne závažné pre zrušenie právoplatných rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že boli splnené podmienky na podanie

mimoriadneho dovolania podľa a , a po vyhodnotení

argumentácie generálneho prokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je

dôvodné. V odôvodnení namietaného uznesenia z 12. mája 2010 uviedol:

„Okresný súd Bratislava V vydal zmenkový platobný rozkaz zo dňa 17. 02. 2006

-107, ktorým uložil žalovanému zaplatiť zmenkovú sumu 4 000 000 000,-- Kč

so 6% - ným úrokom od 02. 11. 2005 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 1 333 333,-- Kč

a trovy konania sume 3 783 150,-- Sk. ...

Žalovaný podal včas a riadne námietky voči vydanému zmenkovému platobnému

rozkazu. Obsahom námietok je nepredloženie originálu zmenky na preplatenie, nesprávne

vyplnená blankozmenka - neoprávnene doplnený dátum splatnosti zmenky, spochybnenie

pravosti podpisu Ing. J. D. na zmenke, nedostatok tradície pri vystavení zmenky,

dvojjazyčnosť textu zmenky, porušenie nepretržitého reťazca indosamentov. Žalovaný

uplatnil aj kauzálne námietky vo väzbe na ust. § 17 zákona zmenkového a šekového, že

majiteľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

Prvostupňový súd zmysle ust. prejednal námietky, ktoré

považoval v celom rozsahu za nedôvodné a zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti.

Odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil s poukazom na ust. § 219 ods. 1

Predmetom sporu je vlastná zmenka žalovanej spoločnosti ako zmenkového dlžníka,

vystavenej dňa 01. 10. 1998 na rad spoločnosti S., a. s., V., na zmenkovú sumu 400 000

000,- Kč a splatnej 1. novembra 2005. Zmenka je podpísaná vystaviteľom a súčasne

dlžníkom zmenky, vtedajším štatutárnym orgánom Ing. J. D., ktorého podpis je na zmenke

osvedčený notárkou doložkou.“

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia poukázal na dovolací dôvod podľa § 243f

ods. 1 písm. c) , t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

poukázal na obsah mimoriadneho dovolania, v ktorom dovolateľ „namietal, že konajúce

súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 10 ZZŠ, ak mali za to, žalobca nekonal pri

nadobudnutí zmenky s hrubou nedbanlivosťou a ak nezisťovali obsah a spôsob vykonania

vyplňovacieho práva“, a v tejto súvislosti uviedol vlastné hodnotenie a vlastné závery:

„Blankozmenku možno definovať ako listinu, ktorá je zámerne na základe dohody

vystavená v neúplnej forme a nie je ešte skutočnou zmenkou. Až po jej doplnení sa stane

zmenkou skutočnou. Citované ustanovenie predpokladá, že bude existovať určité dojednanie

o tom, ako má byť zmenka neskôr doplnená a jeho podstatou sú prípady, kedy je

blankozmenka vyplnená v rozpore s vyplňovacím právom. Aj keď je zmenka vyplnená

v rozpore s vyplňovacím právom, ide o zmenku platnú, ktorá zakladá pre jej majiteľa práva

s ňou spojené. Dlžníkom z takejto zmenky dáva zákon len možnosť námietky, že majiteľ

zmenku nadobudol v zlej viere, alebo sa pri jej nadobúdaní previnil hrubou nedbanlivosťou.

Ten, kto vydáva blankozmenku, musí mať tento úmysel. Teda, či v konkrétnom

prípade ide o blankozmenku, rozhodujú subjektívne okolnosti. Musí tu byť zámer vydavateľa

listinu ako blankozmenku uviesť do obehu. Nejde teda o stav objektívny. Nestačí teda len

samotná skutočnosť, že listina postráda niektoré náležitosti zmenky.

Z obsahu spisu a doložených dôkazov, ako aj zo zmenky samotnej je nesporné, že

bola vystavená ako neúplná. Podľa overovacej doložky notára vyplýva, že vystaviteľ zmenky

-Ing. D. podpísal listinu 29. 09. 1998 a dátum vystavenia zmenky je uvedený dva dni po

osvedčení podpisu 1. októbra 1998. Taktiež typ písma v textovej časti zmenky je zhodný,

okrem dátumu splatnosti zmenky, z čoho je nepochybné, že dátum 1. novembra 2005 bol

doplňovaný neskôr.

Prvý nadobúdateľ, ktorému neúplná zmenka bola vydaná, musí ju doplniť podľa

dohody tak, ako to zodpovedá v zmenkovom styku. Preto nesmie v nej doplniť chýbajúci

údaj spôsobom, ktorý by neodôvodnene zhoršil právne postavenie vystaviteľa. Keď sa tak

nestalo, môže mu blanko vystaviteľ listiny namietať, že zmenka bola vyplnená v rozpore

s dohodou.

V spornom prípade nastal súvislý rad rubopisov (§ 11 ZZŠ). Prvým v rade

indosamentov je uvedený indosament, ktorým previedol remitent S., a. s. zmenku na rad

obchodnej spoločnosti S., a. s. dňa 07. 01. 2000, táto spoločnosť previedla zmenku

rubopisom na rad R. Z. dňa 20. 12. 2000, s doložkou sine obligo, ktorý ju ďalej rubopisom

previedol na rad obchodnej spoločnosti P., s. r. o., V., bez uvedenia dátumu prevodu s

doložkou sine obligo a žalobca je posledným indosatárom.

Prvostupňový súd z jediného dôkazu - svedeckej výpovede R. Z. , mal za preukázané,

že ku zmenke s vystaviteľom - Ing. D. mal uzavretú ústnu dohodu o vyplňovacom práve,

ktorá majiteľa oprávňovala do zmenky dátum splatnosti doplniť. Takýto právny záver však

nie je so svedeckých výpovedí jednoznačne možné dôvodiť. V protokole o výsluchu svedka

R. Z. (č. l. 254 ) sa okrem iných skutočností uvádza, že doba splatnosti bola určená p. Š. v

čase, keď zmenka bola prevedená obchodnou spoločnosťou S., a. s. na S., a. s. V protokole

o výsluchu svedka Ing. I. Š. - predseda predstavenstva S., a. s. (č. l. 239) svedok uvádza, že

nevie, či zmenky, ktoré od obchodnej spoločnosti S., a. s. kupoval, boli vistazmenkami,

alebo blankozmenkami, alebo či vôbec bola na nich uvedená splatnosť. On osobne

nedoplnil žiadny údaj o splatnosti a ani nedal pokyn na doplnenie tohto údaju. Tieto

svedecké výpovede navzájom nekorešpondujú a ani z jednej z nich nie je zrejmé, že tu bol

zámer vystaviť zmenku ako neúplnú, resp., že došlo aspoň k neformálnej dohode s

vystaviteľom zmenky o jej vyplní. Taktiež z notárskej zápisnice NZ 270/2001 N 273/2001 (č.

1. 241), spísanej dňa 12. novembra 2001 vyplýva, že zmenka sa indosovala na spoločnosť

S., a. s., bez vyplneného údaju o dátume splatnosti. Doložené písomnosti žalovaným (č. 1.

436), jednania, konané v mesiaci august 2002 so spoločnosťou D., spochybnili

vierohodnosť tvrdenia svedka - R. Z., že dátum splatnosti do zmenky bol doplnený v období

od 07. 01. 2000 do 20. 01. 2000. Keďže nasledujúci rad indosamentov bol vykonaný bez

uvedenia dátumu prevodu, ako aj bez uvedenia obsahu dohody o vyplňovacom práve, nie je

možné ustáliť, kto a kedy doplnil údaj o splatnosti spornej zmenky.

Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že zmenka nebola vystavená ako vistazmenka, ale

ako blankozmenka, vychádzal pri nadobudnutí zmenky len z prehlásenia prevodcu zmenky,

že zmeny na zmenke boli vykonané oprávnene, i keď sám prevodca (P., s. r. o., V.) mal

pochybnosti, resp. nevedel, či zmenka bola vystavená ako blanket (viď č. 1. 159).

Nepresvedčil sa, čo bolo obsahom vyplňovacieho práva, vzhľadom na skutočnosť, že

dohoda bola len ústna, čo je značné riziko, nakoľko bude možné majiteľovi zmenky úspešne

namietať porušenie tejto dohody.

Žalobca pri prevode cenného papieru s vysokou nominálnou hodnotou - 400 000

000,-Kč, všeobecne známou skutočnosťou, že žalovaný popiera platnosť všetkých zmeniek

vystavených bývalým štatutárom spoločnosti Ing. D., ako aj na dohodnuté podmienky

zaplatenia kúpnej ceny, ktoré boli viazané na splnenie záväzku výstavcu - zmenkového

dlžníka (článok 2 bod 2.2 zmluvy zo dňa 17. 10. 2005), sa previnil hrubou nedbanlivosťou.

Ako nový majiteľ zmenky mal v rozumnom rozsahu preveriť aj údaje doterajšieho majiteľa

a neuspokojiť sa len pasívne s informáciou prevodcu, že zmeny na zmenke boli vykonané

dôvodne. Pri zachovaní zvyčajnej bdelosti sa mohol dozvedieť o okolnostiach neexistencii

alebo existencii obsahu vyplňovacieho práva.“

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia svojho uznesenia poukázal na dovolací

dôvod podľa , t. j. že konanie v predmetnej veci je zaťažené inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konštatoval, že dovolateľ

túto vadu namietal v súvislosti s vymedzením obsahu procesných povinností účastníkov

konania, pričom uviedol:

„O vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia sa jedná najmä vtedy, ak pri

dokazovaní súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku. ...

Je nevyhnutné rozlišovať medzi neunesením dôkazného bremena, ktoré zaťažuje

žalovaného (povinného) a hodnotením dôkazov súdmi v zmysle Ak žalovaný

tvrdí, že žiadne vyplňovacie právo neexistovalo, resp. zmenka bola neoprávnene vyplnená

a namietal žalobcovi hrubú nedbanlivosť pri jej nadobudnutí, pritom remitent nevedel

v konaní uviesť žiadne relevantné skutočnosti o existencii dohody o vyplňovacom práve,

nevyvrátil námietky neexistencie dohody, potom niet čo preukazovať. Dôkaz - výpoveď

svedka R. Z. je absolútne spochybniteľný, nedôveryhodný a protirečivý s výpoveďou

ďalšieho svedka p. Š.

Žalovaný poukázal na ustanovenie § 69 ZZŠ, podľa ktorého, ak bol text zmenky

zmenený, sú tí, ktorí sa podpísali na zmenku po tejto zmene, zaviazaní podľa zmeneného

textu; tí, ktorí sa podpísali prv, sú zaviazaní podľa textu pôvodného. To znamená, že zmenka

v čase pred doplnením dátumu bola vytavená bez uvedenia splatnosti a jednalo sa o platnú

zmenku na videnie (§76 ods. 2 ZZŠ ). Zročnosť zmenky nastáva v deň, v ktorý zmenka na

videnie bola predložená na platenie. Takáto zmenka musí byť predložená na platenie do

jedného roku od dátumu vystavenia (§ 34 ods. 1 ZZŠ). Všetky práva zo zmenky proti

príjemcovi sa premlčia za tri roky odo dňa jej zročnosti (§ 70 ods. 1 ZZŠ).

Žalovaný vzniesol námietku premlčania, na ktorú je súd povinný prihliadať v prípade

opodstatnenosti námietky žalovaného, že dátum splatnosti bol na zmenke doplnený

neoprávnene.

Treba prisvedčiť námietkam dovolateľa v časti I. a II., že súdy nevykonali

dokazovanie v rozsahu a spôsobom uvedeným v ust a vznesenú námietku

neexistencie vyplňovacieho práva nesprávne preniesli v rámci dôkazného bremena na

žalovaného ako povinného. Neexistencia skutočností sa preukázať nedá.

Keďže uvedené skutočnosti majú zásadný význam na oprávnenosť vydania

zmenkového platobného rozkazu, dovolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa

dôvodmi dovolateľa, uvedenými v časti III. a IV. tzv. kauzálnymi námietkami.“

Najvyšší súd na základe citovaných skutočností zrušil napadnutý rozsudok krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza z toho, že jeho primárnou

úlohou v konaní o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych

predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste

zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom

musí byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba

posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach

prípadu [v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v zmenkovom zákone a Občianskom

súdnom poriadku] nie je svojvoľný, t. j. či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je

racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou,

či postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. pri prerokovaní

mimoriadneho dovolania a jeho uznesenie z 12. mája 2010 opodstatňujú prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu

ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa a dohovoru.

Podľa a mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci.

Inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv

na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv

účastníka, ktoré nemožno podriadiť pod , ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na

výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri

hodnotení konkrétne namietanej vady dovolací súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia

bol iný, ak by k predmetnej vade konania nedošlo.

Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, ako mal použiť,

alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právny záver sa

môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj posúdenia predbežnej otázky,

dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.

Z odôvodnenia uznesenia z 12. mája 2010 je zrejmé, že najvyšší súd sa stotožnil

s dovolacími dôvodmi generálneho prokurátora, ktoré sa týkali výkladu § 10 zmenkového

zákona a hodnotenia toho, či sa sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou

nedbanlivosťou, a tiež otázky dôkazného bremena v súvislosti s doplnením údaja splatnosti

do textu zmenky. Základom oboch dovolacích dôvodov je zistenie vyplývajúce z konania

pred okresným súdom a krajským súdom, že zmenka bola vystavená bez uvedenia dátumu

splatnosti. Sťažovateľ tvrdil, že „zmenka nebola vystavená ako vistazmenka, ale ako

blankozmenka“ s tým, že sťažovateľ vychádzal pri nadobudnutí zmenky „len z prehlásenia

prevodcu zmenky, že zmeny na zmenke boli vykonané oprávnene, i keď sám prevodca (P., s.

r. o., V.) mal pochybnosti, resp. nevedel, či zmenka bola vystavená ako blanket“. Žalovaný

tvrdil, že zmenka nebola vyplnená v súlade s vyplňovacím právom, prípadne že bola

vystavená ako vistazmenka bez uvedenia údaja splatnosti. V súvislosti s touto procesnou

situáciou poukázal najvyšší súd na vykonané dôkazy, a to výpovede svedkov – R. Z. a Ing.

I. Š. – predsedu predstavenstva S., a. s., pričom poukázal na rozpory vo výpovediach týchto

svedkov, na obsah notárskej zápisnice č. NZ 270/2001 N 273/2001 a na písomnosti

predložené žalovaným „jednania, konané v mesiaci august 2002 so spoločnosťou D.“.

Na tomto skutkovom základe najvyšší súd hodnotil, či možno dospieť k právnemu

záveru o tom, či sa sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou

podľa § 10 zmenkového zákona, a tiež to, či konajúce súdy správne vyhodnotili rozloženie

dôkazného bremena, a teda aj zodpovednosť účastníka za to, že neboli preukázané jeho

tvrdenia. Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ „pri prevode cenného papiera

s vysokou nominálnou hodnotou – 400 000 000,- Kč, všeobecne známou skutočnosťou, že

žalovaný popiera platnosť všetkých zmeniek vystavených... Ing. D... sa previnil hrubou

nedbanlivosťou“. Tento záver najvyšší súd ďalej odôvodňuje:

„Ako nový majiteľ zmenky mal v rozumnom rozsahu preveriť aj údaje doterajšieho

majiteľa a neuspokojiť sa len pasívne s informáciou prevodcu, že zmeny na zmenke boli

vykonané dôvodne. Pri zachovaní zvyčajnej bdelosti sa mohol dozvedieť o okolnostiach

neexistencii alebo existencii obsahu vyplňovacieho práva.“

Pokiaľ ide o „rozloženie“ dôkazného bremena poukázal na to, že „ak žalovaný tvrdí,

že žiadne vyplňovacie právo neexistovalo, resp. zmenka bola neoprávnene vyplnená

a namietal žalobcovi hrubú nedbanlivosť pri jej nadobudnutí, pritom remitent nevedel

v konaní uviesť žiadne relevantné skutočnosti o existencii dohody o vyplňovacom práve,

nevyvrátil námietky neexistencie dohody, potom niet čo preukazovať. Dôkaz - výpoveď

svedka R. Z. je absolútne spochybniteľný, nedôveryhodný a protirečivý s výpoveďou

ďalšieho svedka p. Š.“, a na základe týchto skutočností dospel k záveru, že konajúce súdy

„vznesenú námietku neexistencie vyplňovacieho práva nesprávne preniesli v rámci

dôkazného bremena na žalovaného ako povinného. Neexistencia skutočnosti sa preukázať

nedá.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu v sťažovateľom napadnutom uznesení a postup

najvyššieho súdu v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, a preto ich ústavný súd považuje

za ústavne udržateľné. Pokiaľ ide o záver najvyššieho súdu, že sťažovateľovi za citovaných

okolností možno pričítať hrubú nedbanlivosť pri nadobúdaní zmenky, ústavný súd

poukazuje na to, že od majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní aj na základe výkladu § 10

zmenkového zákona možno očakávať rozumné úsilie overiť určité údaje súvisiace

so zmenkou. Rozsah týchto nárokov nemožno vopred vymedziť, ich rozsah a charakter bude

závisieť od konkrétnych okolností prípadu. Poznanie o tom, že ide o blankozmenku alebo že

ide o zmenku, ktorá bola pôvodne nevyplnená a teraz je vyplnená nesprávne, bude vyplývať

predovšetkým zo samotnej zmenky, ale ani iné prípady nemožno vylúčiť (pozri Kovařík,

Z.: Zákon směnečný a šekový Komentář. Praha: C. H. BECK 2005, s. 50). Podobne sa

rozumná opatrnosť očakáva pri nadobúdaní zmenky, na ktorej nesúhlasia údaje zmenkovej

sumy, keď je doplnená suma neprimerane vysoká k majetkovým pomerom dlžníka, alebo

pri zaisťovacej zmenke za určitých okolností možno očakávať, aby sa majiteľ presvedčil, či

dlh, ktorý má byť zaistený zmenkou, stále trvá (napr. Kizlink – Spišiak: dedičia: Zmenkové

právo Komentár. Šamorín: Heuréka 2005, s. 8889). Z týchto dôvodov je tento záver

legitímny, vyplýva z výkladu § 10 zmenkového zákona a zo zisteného skutkového stavu, nie

je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, a preto je ústavne udržateľný.

Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ústavný súd poukazuje na to, že správne rozloženie

dôkazného bremena je závažnou predbežnou otázkou, je predpokladom záveru o tom, či

konkrétny účastník dôkazné bremeno uniesol alebo nie, pričom tento záver priamo

ovplyvňuje rozhodnutie vo veci samej. Dôkazným bremenom sa totiž rozumie procesná

zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že

z toho dôvodu musel súd rozhodnúť vo veci samej v jeho neprospech. Pre neunesenie

dôkazného bremena môže súd rozhodnúť v neprospech účastníka len vtedy, ak hodnotením

všetkých v konaní vykonaných dôkazov nemožno urobiť záver o pravdivosti jeho tvrdení

a ani o tom, že by jeho tvrdenia boli nepravdivé (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. z 18. decembra 2003). V konaní o námietkach

proti zmenkovému platobnému rozkazu je základným východiskom v rámci procesného

dokazovania abstraktnosť a nespornosť zmenkového záväzku, ktorá vyplýva

z hmotnoprávneho predpisu a znamená, že dlžník zo zmenky – žalovaný nesie dôkazné

bremeno v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu ( ) a je

povinný preukázať odôvodnenosť svojich tvrdení v námietkach a ich vplyv na záväzok

zo zmenky (pozri napr. rozsudok Krajského obchodného súdu v Brne z 1. apríla 1994

sp. zn. ). Uvedené ale neznamená, že žalobca nebude za žiadnych okolností

zaťažený dôkaznym bremenom. V prvom rade je potrebné vychádzať z toho, že zmenka nie

je verejná listina, zákon neprezumuje jej pravosť a pravdivosť na listine uvedených

skutočností. Významný je tiež okruh skutočností, ktoré zostali, prípadne sa stali spornými.

Rozloženie dôkazného bremena určuje hypotéza príslušnej právnej normy, ktorá pomery

účastníkov konania reguluje. Uvedené pravidlo možno vyjadriť aj tak, že dôkazné bremeno

znáša ten účastník, v ktorého záujme je, aby súd uznal určitú skutočnosť za pravdivú (pozri

napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 10. októbra

2000).

V predmetnej situácii bolo nesporne preukázané, že zmenka bola vystavená bez údaja

splatnosti. Sťažovateľ tvrdil, že išlo o vyplnenú blankozmenku s dohodou o vyplňovacom

práve. Žalovaný tvrdil, že nešlo o blankozmenku alebo že blankozmenka bola vyplnená

v rozpore s vyplňovacím právom. Okresný súd aj krajský súd sa priklonili k záveru, že

žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia – považovali ho teda za nositeľa dôkazného bremena

vo vzťahu k preukázaniu, že nešlo o blankozmenku, resp. že dohoda o vyplňovacom práve

nebola dodržaná. Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil a uviedol, že preukázať

neexistenciu týchto skutočností nemožno, čím nepriamo naznačil, že prednosť má dôkazné

bremeno sťažovateľa, ktorý by mal v prvom rade preukázať existenciu dohody

o vyplňovacom práve a jej obsah. Tento záver nemožno považovať za arbitrárny, je logický

a rešpektuje zásadu, že dôkazné bremeno znáša ten účastník, v ktorého záujme je, aby súd

uznal určitú skutočnosť za pravdivú. Rovnako tak odstraňuje logický rozpor, ktorý bol

spojený so záverom okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého žalovaný mal

preukázať, že dohoda o vyplňovacom práve nebola dodržaná, čo by znamenalo popieranie

skutočnosti, ktorá jednoznačne v konaní nebola preukázaná a ktorej preukázanie bolo

v prospech protistrany.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu v namietanom konaní nebol svojvoľný, teda arbitrárny, najvyšší súd svoje

závery v napadnutom uznesení primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná

v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej

alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu

ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (, ).

Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

postupom a uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení zmenkového zákona a ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, preto ústavný súd

sťažnosť podľa v tejto časti odmietol.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v spojení s ,

a z dôvodu, že vo veci nerozhodoval nezávislý a nestranný súd

Jednotlivé aspekty princípu nezávislosti súdu je možné vnímať v troch rovinách. Súd

predovšetkým musí fungovať nezávisle od exekutívy a svoje rozhodnutia zakladať na

vlastnom slobodnom názore o skutkových okolnostiach a právnych dôvodoch. Musia tiež

existovať garancie, ktoré umožnia nezávislé fungovanie súdu (napr. doživotné menovanie

sudcov, ochrana pred bezdôvodným, príp. svojvoľným pozbavením funkcie, spôsob

odmeňovania sudcov a pod.). A napokon, súd musí byť navonok nezávislý, preto je

potrebné predchádzať akémukoľvek zdaniu závislosti súdu (napr. rozsudky ESĽP

vo veciach Ringeisen proti Rakúsku zo 16. júla 1971, Langborger proti Švédsku z 22. júna

1989 a pod.).

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nebol nezávislý a nestranný, pričom v tejto

súvislosti argumentoval vzťahom, resp. prepojením medzi generálnym prokurátorom

a žalovaným, v ktorom má väčšinovú majetkovú účasť štát. Ústavný súd konštatuje, že tento

vzťah nie je spôsobilý viesť k záveru o tom, že najvyšší súd nebol nezávislý a nestranný

v predmetnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi

oprávnenou osobou na podanie mimoriadneho dovolania, zákonnými podmienkami

a dôvodmi na podanie mimoriadneho dovolania a rozhodovaním o mimoriadnom dovolaní.

Sťažovateľom uvádzané dôvody sa týkajú výlučne vzťahu generálneho prokurátora

a žalovaného a smerujú tiež k spochybneniu ústavnosti inštitútu mimoriadneho dovolania

a jeho súladu s dohovorom. Tieto námietky v časti nemôžu byť predmetom konania

o sťažnosti podľa (bližšie pozri odôvodnenie bodu II.1) a tiež nijako

nespochybňujú nezávislosť a nestrannosť najvyššieho súdu, ktorému je zverené

rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní. Skutočnosť, že žalovaný je obchodnou

spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu, sama osebe nijako nespochybňuje nezávislosť

a nestrannosť najvyššieho súdu.

Garancie nezávislosti a nestrannosti súdov existujú aj z toho dôvodu, aby

prerokovanie veci súdom a jeho rozhodnutie nebolo ovplyvnené povahou učastníka

konania, teda či ide o fyzickú osobu, právnickú osobu alebo štát. Akceptovanie

argumentácie sťažovateľa by viedlo k zovšeobecňujúcemu záveru, že súdy nie sú nezávislé

a nestranné v konaniach, v ktorých je účastníkom štát, ktorý je však neprijateľný. Povaha

účastníka konania, prípadne jeho vzťah k inému účastníkovi konania sama osebe nemá

vplyv na nezávislosť a nestrannosť súdu, ktorý rozhoduje v predmetnej veci. Sťažovateľ

v sťažnosti neuviedol žiadne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalovaného, prípadne

generálneho prokurátora a najvyššieho súdu, ktoré by viedli k pochybnosti o nezávislosti

a nestrannosti najvyššieho súdu alebo členov senátu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že prípadné relevantné okolnosti spochybňujúce napr.

nezaujatosť členov senátu najvyššieho súdu by sťažovateľ mohol uplatniť v námietke

zaujatosti podľa ustanovení , ktorú ale v konaní pred

najvyšším súdom neuplatnil.

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd prihliadol na skutočnosť, že žalovaný

popiera pravosť zmeniek a odmieta ich preplatiť, čím malo dôjsť k jeho rozhodnutiu pod

vonkajším vplyvom, ústavný súd uvádza, že táto námietka tiež nie je spôsobilá spochybniť

nezávislosť a nestrannosť najvyššieho súdu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je

zrejmé, že najvyšší súd túto okolnosť uvádza v súvislosti s hodnotením toho, či sa

sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou, uvádza ju ako jednu

zo skutočností, ktorá mohla mať vplyv na formovanie subjektívneho postoja sťažovateľa

k zmenke pri jej nadobúdaní. Z tejto argumentácie nemožno odvodiť záver o tom, že

najvyšší súd rozhodol na základe nenáležitého vonkajšieho vplyvu. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje aj na to, že nezávislosť alebo nestrannosť súdu nemôže spochybniť

hodnotenie správnosti jeho procesných postupov, výrokov a odôvodnení jeho rozhodnutí

(m. m. ).

V tomto kontexte sťažovateľ namietal aj údajnú účelovosť novelizácie Občianskeho

súdneho poriadku uskutočnenú , ktorým sa dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), ktorá mala byť zásahom štátu prostredníctvom zákonodarnej moci do

prebiehajúceho súkromnoprávneho sporu, a tým aj do nezávislosti súdnej moci. Sťažovateľ

v rámci tejto argumentácie poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Grécke rafinérie Stran

a Stratis Andreadis proti Grécku z 9. decembra 1994. Ústavný súd konštatuje, že závery

z tohto rozsudku nemožno v tejto veci aplikovať. Európsky súd pre ľudské práva

v predmetnej veci vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že grécky

zákonodarný orgán prijal zákon, ktorý upravoval práva a povinnosti hmotnoprávneho

charakteru, ktoré priamo tvorili predmet v tom čase prebiehajúceho konania, v ktorom bol

účastníkom štát, pričom toto konanie sa vyvíjalo v jeho neprospech a zvrat vo veci sa

docielil až prostredníctvom predmetnej novelizácie. Predmetom

nie sú práva a povinnosti hmotnoprávneho charakteru, ktoré by tvorili predmet konania,

ktorého sa týka sťažnosť sťažovateľa. Sťažovateľ navyše účelovosť predmetnej novelizácie

odôvodňuje jej vzťahom s inou vecou, a nie s vecou týkajúcou sa sťažovateľa, preto jeho

námietka v tomto smere neobstojí.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu nestranným a nezávislým súdom podľa

v spojení s , a a práva podľa

dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde v tejto časti odmietol.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa

v spojení s

Spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného

(a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať

rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči

protistrane (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci

Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní

hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom.

Tento princíp je expressis verbis vymedzený v a implicitne tvorí aj

súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa .

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na

uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom,

že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (,

).

Sťažovateľ argumentoval aj v tejto súvislosti vzťahom, resp. prepojením medzi

generálnym prokurátorom a žalovaným, v ktorom má väčšinovú majetkovú účasť štát.

Ústavný súd konštatuje, že tento vzťah nie je spôsobilý viesť k záveru o porušení rovnosti

účastníkov v konaní. Zo sťažnosti a zo súdneho spisu je zrejmé, že mimoriadne dovolanie

bolo doručené sťažovateľovi a sťažovateľ sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadril.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa expressis verbis nevysporiadal v napadnutom

uznesení s jeho argumentáciou. Z odôvodnenia uznesenia z 12. mája 2010 je zrejmé, akými

úvahami sa najvyšší súd spravoval a na základe akých dôvodov zrušil rozsudky krajského

súdu a okresného súdu. Odôvodnenie najvyššieho súdu sa týmto nepriamo vysporadúva aj

s argumentáciou sťažovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovi bola poskytnutá

primeraná možnosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného

práva na rovnosť v konaní podľa v spojení s .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa

v tejto časti odmietol.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

a základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35

ods. 1 v spojení s a 2

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné

právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ), ako aj základné právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (m. m. , ,

). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. )

aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, prípadne dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesenie z 12. mája 2010 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené, nemohlo postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

uznesením dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1

v spojení s a 2 a práva podľa dodatkového protokolu.

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012