Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)IV. ÚS 35/2012
PDF · 543.74 KB
No categories available
IV. ÚS 35/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., Česká republika, zastúpenej
JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 12 ods. 1, čl. 55 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M
Obdo/4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2010 a 15. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., Česká
republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej JUDr. R. B., vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 55 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods.
1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo/4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010.
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako majiteľ zmenky sa
návrhom z 23. decembra 2005 podaným na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) domáhal proti priamemu zmenkovému dlžníkovi obchodnej spoločnosti S.,
a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), vydania zmenkového platobného rozkazu na zaplatenie
sumy 400 000 000 Kč s príslušenstvom. Okresný súd návrhu vyhovel a rozhodol
zmenkovým platobným rozkazom č. k. 2 Zm 952/05-107 zo 17. februára 2006, ktorým
žalovaného zaviazal na zaplatenie zmenkovej sumy 400 000 000 Kč so 6 % úrokom od 2.
novembra 2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1 333 333 Kč a náhrady trov konania vo
výške 3 783 150 Sk (125 577,57 €).
Žalovaný podal proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky, v ktorých žiadal
zmenkový platobný rozkaz zrušiť. Okresný súd na prerokovanie námietok nariadil
pojednávanie a po vykonaní dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 2 Zm 952/05-297
z 21. mája 2007 tak, že zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu ponechal v platnosti
a žalovaného zároveň zaviazal na náhradu trov konania o námietkach vo výške 7 699 731
Sk (255 584,24 €). Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
6 CoZm 42/2007-456 z 28. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny.
Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 10. júna 2009 na podnet
žalovaného mimoriadne dovolanie č. VI/2 Pz 328/09-6 z 9. júna 2009, ktoré odôvodnil
v doplnení č. VI/2 Pz 328/09-16 z 21. júla 2009. Sťažovateľ podal 4. septembra 2009
vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, pričom podľa sťažovateľa
sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí s jeho argumentáciou vôbec nevysporiadal. Najvyšší
súd na základe mimoriadneho dovolania rozhodol uznesením sp. zn. 5 M Obdo 4/2009
z 12. mája 2010 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 6 CoZm 42/2007-456 z 28. apríla
2009 v znení opravného uznesenia zo 14. októbra 2009 v spojení s rozsudkom okresného
súdu č. k. 2 Zm/952/05-297 z 21. mája 2007 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ sa domnieva, že pripustením mimoriadneho dovolania a vydaním
uznesenia najvyššieho súdu z 12. mája 2010 bola porušená zásada rovnosti účastníkov
konania. «Účel konania o mimoriadnom dovolaní... nebol podľa sťažovateľa v tomto
prípade naplnený a práve naopak, uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku
došlo k zásahu do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu ako aj k zásahu do práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...“
Sťažovateľ poukázal na prednosť ustanovení medzinárodnej zmluvy podľa čl. 154c
ods. 1 ústavy, na tomto základe „mal dovolací súd priamo aplikovať článok 6 ods. 1
Dohovoru a mal mimoriadne dovolanie zamietnuť.
Sťažovateľ tvrdí, že obdobne, ako tomu bolo napríklad vo veci Kutepov a Anikeyenko
proti Rusku, aj v predmetnom prípade je podstatnou otázka, či inštitút mimoriadneho
dovolania podľa § 243e a nasl. OSP,... je v súlade s požiadavkami čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
V súvislosti s rovnosťou účastníkov konania poukázal sťažovateľ na rozsudky
Európskeho súdu pre ľudské práva... vo veciach Ruiz-Mateos proti Španielsku z 23. júna
1993, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a Ankerl proti Švajčiarsku
z 23. októbra 1996, podľa ktorých garancie spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru majú „zaručiť rovnosť strán a účinnosť kontradiktórneho prerokovania
veci tak, aby obe strany... mali možnosť predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému
súdu za podmienok, ktoré ani jednu zo strán nestavajú do menej výhodného postavenia.“
Primeraná možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom... sa prejavuje najmä
„v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania
a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Uplatnenie mimoriadneho dovolania podľa ustanovení OSP v posudzovanom konaní
pred porušovateľom predstavuje podľa sťažovateľa zásah do princípu rovnosti subjektov
práva... podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ako aj do rovnosti účastníkov v občianskom súdnom
konaní osobitne podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, a sťažovateľ tvrdí, že ingerencia
generálneho prokurátora SR do obchodnoprávneho sporu sťažovateľa predstavuje
neoprávnený zásah štátu do sťažovateľovho práva... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a... do
práva [podľa] čl. 6 Dohovoru“» a predstavuje porušenie aj princípu autonómie vôle
a dispozičného princípu ako princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu
vo veciach sp. zn. PL. ÚS 57/99 a sp. zn. PL. ÚS 43/95 z ktorých vyplýva, že „ústavnosť
inštitútu mimoriadneho dovolania ako aj ústavnosť aktívnej legitimácie generálneho
prokurátora SR na jeho podanie predpokladá, že generálny prokurátor SR nemá byť
v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku účastníkom konania a že dovolanie
nepodáva v záujme jedného účastníka a ani vo svojom záujme, ale že ho podáva v záujme
spravodlivosti a zákonnosti súdnych rozhodnutí.“ (citované zo sťažnosti sťažovateľa,
pozn.). Podľa sťažovateľa v týchto konaniach by generálny prokurátor mal vystupovať ako
„zástupca záujmov štátu (SR) na zákonnosti, spravodlivosti a vecnej správnosti súdneho
konania a rozhodovania [a mal by byť] len zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia
ochrany práv účastníkov konania“.
Sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci takéto postavenie generálneho prokurátora
pri podaní mimoriadneho dovolania nebolo zachované aj vzhľadom na to, že žalovaný je
obchodnou spoločnosťou s väčšinovou majetkovou účasťou štátu. „Navyše, do úvahy treba
vziať aj tú skutočnosť, že prokuratúra SR nebola zriadená ako štátny orgán s atribútom
nezávislosti, pretože tento nie je v Ústave SR priamo zakotvený. ... je... neprípustné, aby
prokuratúra SR, ako štátny orgán, v súkromnoprávnom spore chránila záujmy štátu ako
jedného z účastníkov súdneho konania, a to na úkor druhého účastníka konania, ktorý je
súkromnou právnickou osobou.“
Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv došlo aj napriek platnej právnej
úprave mimoriadneho dovolania, podľa ktorej generálny prokurátor podá mimoriadne
dovolanie len na podnet oprávnenej osoby a ak sú splnené zákonné podmienky podľa
§ 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
„... sťažovateľ [sa] odvoláva na judikatúru ESĽP týkajúcu sa prípadov, v ktorých na
základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet
niektorého z účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho
rozhodnutia. ESĽP opakovane dospel k názoru, že v dôsledku zrušenia právoplatného
a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru.“
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z 25. októbra 2005,
Brumãrescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999, Cornif proti Rumunsku z 11. januára 2007,
Tripon proti Rumunsku (č. 1) z 23. septembra 2008, Tripon proti Rumunsku (č. 2)
z 23. septembra 2008, SC Maşinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku
z 1. decembra 2005.
Pokiaľ ide o rozsudok vo veci Tripon proti Rumunsku (č. 1), uviedol, že „ESĽP
v predmetnom prípade nepripísal žiadnu dôležitosť tomu, že obe strany mohli požiadať
generálneho prokurátora o intervenciu v ich súkromnoprávnom spore. ESĽP zásah
generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za
priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka
súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej
úvahe generálneho prokurátora. ... preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého
právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo... podľa čl. 6 ods.
1 ...“.
Na základe analýzy právnej úpravy mimoriadneho dovolania v Občianskom súdnom
poriadku sťažovateľ uviedol, že „predloženie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
automaticky neznamená, že inštitút mimoriadneho dovolania bude využitý. ... Stanovenie
povinnosti generálneho prokurátora SR podať mimoriadne dovolanie, ak sú zákonné
podmienky naplnené, v sebe podľa názoru sťažovateľa nevyhnutne implikuje ponechanie
hodnotenia, či v tom ktorom prípade predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania
naplnené boli alebo neboli, generálnemu prokurátorovi SR, a teda nutne v sebe zahŕňa
voľnú úvahu generálneho prokurátora SR. ...
Na základe vyššie uvedených skutočností možno preto dospieť k záveru, že podanie
mimoriadneho dovolania je podľa platného právneho poriadku SR v konečnom dôsledku
ponechané na voľnej úvahe generálneho prokurátora SR, ktorý je v postavení vedúceho
ústredného orgánu štátnej správy.“.
Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti uviedol, že „inštitút mimoriadneho
dovolania zakotvený v právnom poriadku SR narúša princíp právnej istoty, a spochybňuje
preto princíp právneho štátu deklarovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“.
V súvislosti s princípom právnej istoty ako jedným z aspektov právneho štátu,
vychádzajúc z rozhodnutia Tripon proti Rumunsku (č. 2), poukázal sťažovateľ na to, že
princíp právnej istoty „okrem iného vyžaduje, aby tam, kde súdy právoplatne (s konečnou
platnosťou) rozhodli o predmete sporu, toto ich rozhodnutie nebolo spochybňované“.
Ani časové obmedzenie na podanie procesného úkonu, ktoré vedie k zrušeniu
právoplatného rozhodnutia, „nie je podľa ESĽP postačujúce na to, aby existenciu takéhoto
inštitútu dostačujúco ospravedlňovalo...“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na
rozsudky ESĽP vo veciach Tripon proti Rumunsku (č. 2), Brumãrescu proti Rumunsku, SC
Maşinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, Cornif proti Rumunsku a Asito
proti Moldavsku.
„Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ preto dospel k názoru, že jednoročná
lehota na podanie mimoriadneho dovolania podľa OSP, ktorá začína plynúť od
právoplatnosti napádaného rozhodnutia súdu, nie je vo vzťahu k posúdeniu zlučiteľnosť
mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty a teda aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
relevantná.
Vychádzajúc z judikatúry ESĽP, zachovanie právnej istoty (t. j. vlády práva)
predpokladá dodržiavanie princípu res iudicata...“.
S poukazom na rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970
sťažovateľ uviedol, že „systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku
zmluvnej strany Dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru...
... Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vo všeobecnosti, pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
... Akýkoľvek mimoriadny opravný prostriedok môže byť teda pripustený len
v prípade mimoriadnych a výnimočných pochybení.“. V kontexte s touto argumentáciou
sťažovateľ poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/08 a sp. zn.
Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci Roseltrans proti Rusku z 21. júla 2005 sťažovateľ
poukázal na závery ESĽP, podľa ktorého čl. 6 ods. 1 dohovoru bol porušený „v tých
prípadoch, kedy k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu existencie
odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré
vec s konečnou platnosťou prejednali a meritórne rozhodli“.
V rozsudku vo veci Stere a ostatní proti Rumunsku z 23. februára 2006 „ESĽP
uviedol, že v prípade, kedy by účastník konania napádal právoplatné súdne rozhodnutie iba
za účelom dosiahnuť nové prejednanie, posúdenie a rozhodnutie vo veci, zrušením
právoplatných rozhodnutí by dochádzalo k vytvoreniu prostredia právnej neistoty vedúceho
k úpadku dôvery občanov v právny systém a v dôsledku toho aj dôvery v právny štát.
V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za podstatné poukázať preto na skutočnosť, že
nastolenie právnej neistoty sťažovateľa v dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia,
ktorým sa návrhu sťažovateľa v celom rozsahu vyhovelo je o to závažnejšie, že sťažovateľov
nárok bol posúdený zhodne súdom prvého stupňa a tiež súdom odvolacím.“.
Sťažovateľ uviedol, že požiadavka zachovania právnej istoty nie je absolútna, vždy je
však potrebné posudzovať primeranosť zásahu do princípu právnej istoty. Poukázal na
závery ESĽP v rozsudku vo veci Abdullayev proti Rusku, podľa ktorých «v záujme právnej
istoty, implicitne zahrnutej v čl. 6 Dohovoru, by právoplatné rozsudky, vo všeobecnosti mali
zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba za účelom nápravy
zásadných vád. Podľa názoru vysloveného ESĽP, v žiadnom prípade však za takú vadu
nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory
(dve odlišné právne posúdenia), a ESĽP dospel k záveru, že takýto dôvod nemožno
považovať za opodstatnený pre znovuposúdenie veci.
Odvolávajúc sa na dôvodenie ESĽP uvedené v § 36 rozsudku vo veci Sutyazhnik
proti Rusku,... je podľa názoru sťažovateľa aj v predmetnom prípade potrebné posúdiť, či
okolnosti tohto prípadu, t.j. dôvody uvedené generálnym prokurátorom SR v mimoriadnom
dovolaní, môžu byť považované za takú zásadnú vadu, ktorá by vyžadovala mimoriadne
preskúmanie dotknutých rozhodnutí, ktoré predstavujú vec rozsúdenú.
Sťažovateľ sa v tejto súvislosti ďalej opiera o judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej bola
opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku za účelom zrušenia súdneho
rozhodnutia a prípustnosť odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná
v prípadoch, kedy v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam
konajúcich súdov, t. j. k vadám konania,... avšak nie v prípadoch odlišného hodnotenia
skutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov niektorého z účastníkov
konania oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho
konania.».
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudky ESĽP vo veciach Ukraine-
Tyumen proti Ukrajine z 22. novembra 2007, Sutyazhnik proti Rusku z 23. júla 2009,
Eugenia a Doina Duca proti Moldavsku z 3. marca 2009 a Bulgakova proti Rusku
z 18. januára 2007.
„Sťažovateľ poukazuje na to, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je
podľa právneho poriadku SR priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných
pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov
zakotvených v § 237 OSP... v predmetnom prípade sa také závažné pochybenia konajúcich
súdov... nevyskytli, nebolo podľa názoru sťažovateľa uplatnenie mimoriadneho dovolania...
zlučiteľné s čl. 6 Dohovoru. V prípade vyskytnutia sa závažných pochybení konajúcich
súdov by totiž dovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP podal sám žalovaný...“
Sťažovateľ uviedol, že generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním
rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu «poukázaním na
pochybenia konajúcich súdov, ktoré mali spočívať v nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 243f ods. 1 písm. c) OSP) a rovnako v tom, že konanie malo byť zároveň zaťažené inými
vadami, ktoré mali mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b)
OSP). Sťažovateľ uznáva, že síce citované dôvody predstavujú zákonom stanovené
dovolacie dôvody taxatívne uvedené v § 243f ods. 1 OSP, avšak podľa názoru sťažovateľa,
úspešné napadnutie vyššie uvedených rozsudkov prostredníctvom dôvodov skutočne
namietaných generálnym prokurátorom SR v odôvodnení mimoriadneho dovolania
predstavuje porušenie princípu právneho štátu a neoprávnené narušenie zásady právnej
istoty.
Sťažovateľ namieta, že dôvodom preskúmavania mimoriadneho dovolania bolo
domnelé nesprávne posúdenie „hrubej nedbanlivosti“, a tiež domnelé nesprávne posúdenie
rozloženia dôkazného bremena, čo podľa názoru sťažovateľa nepredstavuje mimoriadne
a výnimočné dôvody na znovuotvorenie právoplatne ukončeného obchodnoprávneho
sporu...».
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Sizintseva a ostatní proti Rusku
z 8. apríla 2010: „ESĽP v predmetnej veci jasne uviedol, že iné posúdenie veci niektorým
z účastníkov konania oproti hodnoteniu vyslovenému prvostupňovým súdom a odvolacím
súdom nie je takou mimoriadnou okolnosťou, ktorá by oprávňovala zasiahnuť do garancií
poskytovaných prostredníctvom princípu právnej istoty.“ Sťažovateľ uviedol, že tento názor
je konštantný a ESĽP ho zopakoval aj vo veciach Abdullayev proti Rusku, Sutyazhnik proti
Rusku a Kot proti Rusku.
Pokiaľ ide o námietku generálneho prokurátora o skúmaní, či sťažovateľ
nenadobudol zmenku zlomyseľne alebo či sa pri jej nadobúdaní neprevinil hrubou
nedbanlivosťou podľa § 10 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový zákon“), sťažovateľ uviedol, že konajúce súdy
«sa s vyššie uvedenou otázkou zaoberali a aj vysporiadali, k čomu odvolací súd výslovne
uviedol, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že na sťažovateľa
bola zmenka prevedená už ako perfektná a S. sa v konaní nepodarilo preukázať, že
sťažovateľ v čase jej nadobudnutia nekonal dobromyseľne alebo že sa previnil hrubou
nedbanlivosťou (str. 9 rozsudku Krajského súdu v Bratislave).
Navyše, sťažovateľ považuje na tomto mieste za dôležité poukázať na ustanovenie
§ 10 ZZaS, ktoré z pohľadu sťažovateľa predstavuje právnu normu s tzv. abstraktnou
hypotézou, nakoľko obsahuje pojmy „zlomyseľné“ a „hrubá nedbanlivosť“ bez bližšieho
vymedzenia ich obsahu. Námietke generálneho prokurátora SR, že konajúce súdy nesprávne
vyložili ustanovenie § 10 ZZaŠ, ak mali za to, že žalobca nekonal pri nadobudnutí zmenky
s hrubou nedbanlivosťou, a ak nezisťovali obsah a spôsob vykonania vyplňovacieho práva,
nemožno podľa názoru sťažovateľa vyhovieť.».
V súvislosti s interpretáciou právnej normy s abstraktnou hypotézou poukázal
sťažovateľ na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 218/2007 z 13. októbra 2008, podľa
ktorého «je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu,
sám túto hypotézu vymedzil. ...
Sťažovateľ... má za to, že vymedzenie obsahu pojmu „zlomyseľnosť“ či pojmu
„hrubá nedbanlivosť“ spočívalo výlučne na konajúcich súdoch, a to so zohľadnením
špecifík konkrétneho prípadu, pričom odvolací súd sa so zisteniami a závermi súdu prvého
stupňa v celom rozsahu stotožnil, a teda sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ S. nepreukázal, že k
takému konaniu sťažovateľa došlo, konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa na základe
preukázaných skutočností správne dospeli k názoru, že námietky S. uplatnené voči
vydanému zmenkovému platobnému rozkazu sú nedôvodné, a sťažovateľ preto nevidí
oprávnenosť napadnutia dotknutých rozhodnutí mimoriadnym opravným prostriedkom.
Ani ďalší dôvod uvedený generálnym prokurátorom SR, že konajúce súdy zaťažili
konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že
konajúce súdy si nesprávne vyložili rozsah a rozloženie dôkazného bremena (str. 7-9
doplnenia dôvodov mimoriadneho dovolania) nemožno vo svetle judikatúry ESĽP
vyhodnotiť za taký mimoriadny a výnimočný dôvod, ktorý by oprávňoval Najvyšší súd SR
prelomiť právoplatnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, pretože v danom prípade nebolo
podľa názoru sťažovateľa možné odkloniť sa od princípu právneho štátu a právnej istoty. ...
Keďže posúdenie rozloženia dôkazného bremena je otázkou skutkovou, v duchu
podstaty a účelu mimoriadnych opravných prostriedkov, v rámci ktorých môžu byť
predmetom preskúmavania výlučne otázky právne a nie otázky skutkové, došlo podľa
názoru sťažovateľa k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie, a to v dôsledku neoprávneného zásahu do zásady právnej istoty
ako aj do princípu právneho štátu v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ESĽP.».
S poukazom na § 243a ods. 2 OSP sťažovateľ uviedol, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie a nemôže ani preskúmať hodnotenie dôkazov vykonaných súdom nižšieho
stupňa, okrem prípadov, ak rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
„Na základe vyššie uvedených dôvodov a vo svetle Dohovoru a judikatúry ESĽP sa
sťažovateľ nestotožňuje so záverom Najvyššieho súdu SR, že dôvody uvedené generálnym
prokurátorom SR v mimoriadnom dovolaní možno považovať za opodstatnené na to, aby
bolo možné mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť. Úspešné napadnutie posúdenia zisteného
skutkového stavu príslušnými súdmi uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku
z dôvodu, že v predmetnom spore dospel niektorý z účastníkov konania k odlišným
skutkovým a právnym záverom, či už ohľadom vyhodnotenia, či sťažovateľ konal hrubo
nedbanlivo, alebo ohľadom posúdenia, ktorá strana sporu znášala dôkazné bremeno,
predstavuje podľa sťažovateľa porušenie princípu právneho štátu z dôvodu neoprávneného
odklonu od princípu zachovania právnej istoty.
... pokiaľ žalovaný (S.) mal námietky voči postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení
výsledkov dokazovania, tieto uplatnil už v konaní o odvolaní... pričom odvolací súd...
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a s námietkami sa náležité
vysporiadal.“
Sťažovateľ tiež namieta, že postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní a jeho
rozhodnutím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu nestranným
a nezávislým súdom. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľ uviedol, že generálny
prokurátor je „ústavným činiteľom a zodpovednosť za jeho konanie tak nesie samotný štát
(SR).
... generálny prokurátor SR... je v predmetnom prípade prepojený s odporcom... je
preto neprípustné, aby v dotknutom mimoriadnom opravnom konaní došlo
v súkromnoprávnej veci k intervencii zo strany štátu... v posudzovanom prípade došlo
k poskytnutiu právnej ochrany záujmom štátu (SR) spôsobom, ktorý je nezlučiteľný
s garanciami práva na spravodlivé súdne konanie...“.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že na podaní mimoriadneho dovolania bol
prítomný „politický a ekonomický štátny záujem a nie záujem na ochrane zákonnosti
súdneho rozhodovania“.
Sťažovateľ vyslovil pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti najvyššieho súdu
z dôvodu, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že konajúce súdy mali
prihliadnuť pri hodnotení, či konanie sťažovateľa bolo nedbanlivé, na to, že «dotknutej
zmenky sa tiež týkala značne medializovaná „kauza tzv. D. zmeniek“ s tým, že bolo
všeobecne známe, že S. zmenky odmieta preplatiť.
Sťažovateľ tvrdí, že je neprijateľné a v rozpore s princípmi právneho štátu, aby sa
súd pri rozhodovaní vo veci nechal ovplyvniť verejnou mienkou a tiež vyhlásením vlády
SR..., že sa necíti byť viazaná záväzkami súkromnej právnickej osoby... s 51% majetkovou
účasťou štátu...».
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na závery ESĽP, ktoré vyslovil v rozsudku
vo veci Parlov-Tkalčič proti Chorvátsku z 22. decembra 2009 a vo veci Grécke rafinérie
Stran a Stratis Andreadis proti Grécku z 9. decembra 1994.
„Navyše sťažovateľ upozorňuje aj na skutočnosť, že v privatizačnej zmluve uzavretej
medzi SR a konzorciom spoločností E.ON Ruhrgas a Gaz de France bol dohodnutý sľub
odškodnenia, čo prakticky znamená, že vyplatenie nároku priznaného sťažovateľovi
z dotknutej zmenky by musela v konečnom dôsledku znášať SR. Sťažovateľ sa preto dôvodne
domnieva, že aj z tohto dôvodu je daný záujem štátu (SR) na tom, aby nároky zo zmeniek
vystavených zo strany S. neboli oprávneným subjektom súdmi nielen priznané, ale aby
neboli ani nikdy vykonané.“
Podľa sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho
uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti poukázal na
judikatúru ESĽP, pričom uviedol, že „právoplatne priznaný nárok sťažovateľa rovnako
požíva ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...
Sťažovateľ mal preto legitímne očakávania, že právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu zamedzí vývoju ďalšieho sporu v tej istej veci a zabráni právnej neistote v právnom
vzťahu sťažovateľa a S. a tiež, že... rozsudok... bude aj vykonaný. ...
Sťažovateľ zdôrazňuje, že zásah do sťažovateľovho práva na majetok spočíval už
v tom, že generálny prokurátor SR súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol
odložiť vykonateľnosť rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním, ktorá vo svetle
ustanovenia § 243ha ods. 1 OSP bola odložená už doručením mimoriadneho dovolania
Najvyššiemu súdu SR dňa 10. júna 2009. ... podanie mimoriadneho dovolania bolo
motivované cieľom poskytnúť ochranu záujmom štátu, ktorý sa v dôsledku právoplatného
priznania nároku sťažovateľa na zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej z dotknutej zmenky
ocitol vo vzťahu k sťažovateľovi v postavení dlžníka.“.
Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 11. novembra 2010 doručeným
ústavnému súdu 15. novembra 2010, v ktorom poukazuje na závery prijaté na
82. plenárnom zasadnutí Benátskej komisie konanom 12. – 13. marca 2010. V tejto
súvislosti uviedol:
„Benátska komisia zdôrazňuje princíp, že súdne rozhodnutia by nemali byť
preskúmavané mimo odvolacieho konania. Najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora
alebo iného štátneho orgánu mimo lehoty na podanie odvolania.“
Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
a uviedol, že „ v predmetnej právnej veci u Porušiteľa došlo k nenáležitému vplyvu, ktorý
mal dopad na nezávislosť súdu, t. j. Porušiteľ bol ovplyvnený vonkajšími vplyvmi čo
v konečnom dôsledku okrem iného ovplyvnilo napadnuté rozhodnutie vydané Porušiteľom“.
V kontexte s rozsudkom ESĽP vo veci Grécke rafinérie Stran a Stratis Andreadis
proti Grécku poukázal sťažovateľ na novelizáciu Občianskeho súdneho poriadku.
«Sťažovateľ... poukazuje na skutočnosť, že k obdobnému zásahu štátu (SR) s cieľom
ovplyvniť súdne riešenie sporu došlo koncom roka 2008, kedy... Národná rada SR...
účelovo, v súvislosti s tzv. „kauzou TIPOS“, uzákonil[a] zmenu resp. doplnenie existujúcej
legislatívy, aby tak umožnil[a] napadnúť právoplatné rozhodnutia vnútroštátnych súdov
prostredníctvom využitia inštitútu mimoriadneho dovolania.
... účelová novelizácia právnej normy s retroaktívnym účinkom bola nežiadúcim
sprievodným javom „kauzy TIPOS“. Navyše, novelizácia OSP bola uskutočnená na základe
návrhu vlády SR formou skráteného legislatívneho konania.
... celý proces od navrhnutia až po schválenie novely OSP prebehol v rekordne
krátkom čase...»
V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 3/00 a sp. zn. PL. ÚS 10/04.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo
sťažovateľa ako účastníka konania na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky; princíp
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na
súdnu ochranu nezávislými a nestrannými súdmi podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 141 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné
právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; ako aj základné právo
sťažovateľa podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5M Obdo 4/2009 z 12. mája 2010 porušené
bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5M Obdo 4/2009
z 12. mája 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to časť v sume
zodpovedajúcej súčtu výšky zmenkovej sumy 400.000.000,- Kč so 6 %-ným úrokom od 2. 11.
2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1.333.333,- Kč a náhrady trov konania vo výške
3.783.150 Sk (125 577,57EUR), náhrady trov konania o námietkach 7 699 731 Sk
(255 584,24 EUR), náhrady trov odvolacieho konania vo výške 85 196,25 EUR ako
náhrada spôsobenej majetkovej ujmy a časť v sume 300 000 EUR ako náhrada spôsobenej
nemajetkovej ujmy, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že zrušením
rozsudkov, ktorými sa právoplatne skončilo konanie, sa opäť vyvolal „stav právnej neistoty
v dôležitej veci týkajúcej sa priznania vysokej peňažnej pohľadávky sťažovateľa voči S.“,
pričom došlo aj k porušeniu jeho základného práva na „poskytnutie adekvátnej súdnej
ochrany, ale aj do... základného ústavného práva na ochranu majetku... aj
k neoprávnenému zásahu do zmluvnej voľnosti [sťažovateľa]... V konečnom dôsledku
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR veľmi negatívne ovplyvnilo a obmedzilo rozvoj
podnikateľských aktivít sťažovateľa.“.
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu
26. apríla 2011 vyjadril k sťažnosti sťažovateľa, pričom o postavení generálneho
prokurátora v súvislosti s podaním mimoriadneho dovolania uviedol:
„Procesná spôsobilosť generálneho prokurátora na začatie mimoriadneho
dovolacieho konania pritom neznamená, že generálny prokurátor sa stáva účastníkom tohto
dovolacieho konania, je však jeho subjektom a zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia
ochrany práv účastníkov konania a osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb
rozhodnutím súdu poškodených. Napriek špecifickému postaveniu generálneho prokurátora
v konaní o mimoriadnom dovolaní, rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom
prostriedku je v konečnom dôsledku plne v pôsobnosti nezávislého súdu, ktorý je povinný sa
vecou zaoberať. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o subjektívnej úvahe generálneho
prokurátora pri podaní mimoriadneho dovolania, osobitne poukazujeme na to, že súd
právnym názorom generálneho prokurátora nie je viazaný, prokuratúra ako orgán ochrany
práva nie je voči súdu vo vzťahu nadradenosti a nijakým spôsobom nemôže zasahovať do
jeho nezávislosti a nestrannosti. Znamená to, že súd po prerokovaní veci a jej objektívnom
posúdení, môže rozhodnúť inak, než ako navrhoval generálny prokurátor.“
K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a o porušení základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu najvyšší súd poukázal
na odôvodnenie namietaného uznesenia s tým, že najvyšší súd „sa v posudzovanom prípade
s dovolacími dôvodmi, ktoré ho viedli k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, vysporiadal
ústavne konformným spôsobom, tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení
sťažovateľkou vytýkaného uznesenia a tohto sa súd naďalej pridržiava. Z týchto dôvodov
najvyšší súd považuje rozhodnutie dovolacieho súdu za vecne správne, riadne
a zrozumiteľne odôvodnené, zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 O. s. p., bez prvkov
arbitrárnosti. ...
V posudzovanom prípade... k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj princípov spravodlivého procesu vyjadrených v čl. 6 ods. 1
dohovoru, primárne nedošlo, a preto porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
konštatovať nemožno.“.
Na základe citovaného najvyšší súd navrhol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu
16. januára 2012 zaujal svoje stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu zo 7. apríla 2011,
ktorý sa však vyjadril len k niektorým skutočnostiam uvedeným v jeho sťažnosti.
Vo svojom stanovisku sťažovateľ uviedol:
„... Porušiteľ, bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal argumentáciou Sťažovateľa
uvedenou v podanom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora SR
zo dňa 4. septembra 2009, prisvedčil námietkam generálneho prokurátora SR. ... Sťažovateľ
sa vo svojom vyjadrení podrobne venoval jednotlivým námietkam generálneho prokurátora
SR, pričom žiadal, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR
zamietol a zrušil odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, v dôsledku odkladu
vykonateľnosti hrozil vznik značnej hospodárskej škody a iného vážne nenapraviteľného
následku Sťažovateľovi, ktorý nemohol užívať svoj majetok. Porušiteľ sa vyššie uvedeným
vyjadrením Sťažovateľa vôbec nezaoberal, keďže sa v odôvodnení svojho uznesenia
z 12. mája 2010, č. k. 5M Obdo 4/2009 s argumentáciou Sťažovateľa nevysporiadal.
Vo Vyjadrení Porušiteľa absentuje akékoľvek vysporiadanie sa s doloženou
judikatúrou ESĽP vo vzťahu k štátom, ktoré mali obdobnú právnu úpravu, a vo vzťahu
ku ktorej bolo identifikované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Nepochybné je, že tak ako Sťažovateľ (z napadnutého uznesenia Porušiteľa) ani
Ústavný súd SR (z vágneho Vyjadrenia Porušiteľa) nemajú šancu dozvedieť sa ako
Porušiteľ vníma svoje vlastné odôvodnenie uznesenia resp. absenciu jeho časti vo svetle
právnych argumentov Sťažovateľa.“
Sťažovateľ vo svojom stanovisku namietal odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu aj z hľadiska ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP, pričom uviedol:
„Uznesenie NS SR trpí v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov,
v dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia a nepreskúmateľnosti pre
nedostatok dôvodov.
Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudku je teda možné
považovať za porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, a teda porušenie zákona.“
Sťažovateľ k namietanému porušeniu svojho základného práva vlastniť majetok
a základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť postupom najvyššieho
súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 12. mája 2010 vo svojom stanovisku
uviedol:
«Zásah do Sťažovateľovho práva na majetok spočíval už v tom, že generálny
prokurátor SR súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol odložiť vykonateľnosť
rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním, ktorá vo svetle ustanovenia § 243ha
ods. 1 OSP bola odložená už doručením mimoriadneho dovolania Porušiteľovi dňa 10. júna
2009. Sťažovateľ upozorňuje, že generálny prokurátor SR svoj návrh na odloženie
vykonateľnosti rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním odôvodnil aj tým, že
„predmetnými rozsudkami bol žalovaný, ktorý je akciovou spoločnosťou s majetkovou
účasťou štátu, zaviazaný na zaplatenie mimoriadne vysokého peňažného plnenia.“ Vyššie
uvedené skutočnosti podľa názoru Sťažovateľa preukazujú, že podanie mimoriadneho
dovolania bolo motivované cieľom poskytnúť ochranu záujmom štátu, ktorý sa v dôsledku
právoplatného priznania nároku Sťažovateľa na zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej
z dotknutej zmenky ocitol vo vzťahu k Sťažovateľovi v postavení dlžníka.»
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že inštitút mimoriadneho dovolania nie je v súlade
s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v tejto súvislosti namieta, že uplatnením inštitútu
mimoriadneho dovolania došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Poukazuje pritom na judikatúru ESĽP.
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 došlo
- k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto tvrdenie sťažovateľ
odôvodňuje tým, že neboli dané zákonné dôvody na pripustenie mimoriadneho dovolania,
resp. že dôvody, ktoré generálny prokurátor uviedol v mimoriadnom dovolaní,
s prihliadnutím na judikatúru ESĽP nepredstavujú „mimoriadne a výnimočné dôvody na
znovuotvorenie právoplatne ukončeného obchodnoprávneho sporu“ a tiež nejde o dôvody,
ktoré by odôvodňovali zásah do záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí,
čím došlo aj k zásahu do princípu právnej istoty a princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
- k porušeniu základného práva na súdnu ochranu nestranným a nezávislým súdom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141
ods. 1 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy z dôvodu, že postavenie generálneho prokurátora sa
prelína so žalovaným, v ktorom má štát väčšinový majetkový podiel, pričom sťažovateľ
tvrdil, že podaním mimoriadneho dovolania „došlo k poskytnutiu právnej ochrany záujmom
štátu (SR) spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s garanciami práva na spravodlivé súdne
konanie“, a tiež, že ingerenciou generálneho prokurátora došlo k zásahu do dispozičného
princípu a autonómie vôle. Poukázal tiež na to, že je „neprijateľné a v rozpore s princípmi
právneho štátu, aby sa súd pri rozhodovaní vo veci nechal ovplyvniť verejnou mienkou
a tiež vyhlásením vlády SR“;
- k porušeniu základného práva účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy;
- k porušeniu jeho základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na
pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu vzhľadom na to, že mal
„legitímne očakávania, že právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu zamedzí vývoju
ďalšieho sporu v tej istej veci a zabráni právnej neistote v právnom vzťahu sťažovateľa a S.
a... že nárok zo zmenky, ktorý mu bol priznaný... súdom... bude aj vykonaný...“;
- k porušeniu jeho základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy, pričom porušenie tohto
základného práva v sťažnosti osobitne neodôvodnil.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatnením
inštitútu mimoriadneho dovolania
Mimoriadne dovolanie podľa § 243e a nasl. OSP je oprávnený podať len generálny
prokurátor, a to na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu
alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu [s výnimkou zákonom taxatívne ustanovených
prípadov, keď je generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie aj bez
podnetu (podľa § 243e ods. 4 OSP)], ak zistí,
- že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243 OSP), a
- ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami.
Sťažovateľ namieta, že inštitút mimoriadneho dovolania je v rozpore s čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti v prvom rade na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno brániť len proti
porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto
nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že k porušeniu ústavou garantovaného práva
došlo priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou
(IV. ÚS 306/08, m. m. III. ÚS 18/02).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti normatívnych právnych aktov a ich súladu
s príslušnými medzinárodnými zmluvami. Na posúdenie ich ústavnosti slúži iný typ konania
(konanie o súlade právnych predpisov) (m. m. IV. ÚS 253/08, tiež II. ÚS 40/00,
II. ÚS 19/01). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť
právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé konanie
možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto
žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe
jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich
preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj
v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01,
tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).
Na základe citovaných právnych názorov preto ústavný súd uvádza, že
v predmetnom konaní je oprávnený posúdiť len to, či konkrétna aplikácia ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku o mimoriadnom dovolaní bola v súlade s obsahom práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a nie súlad inštitútu mimoriadneho dovolania ako takého s čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (II. ÚS 336/09,
IV. ÚS 226/2010, IV. ÚS 192/2011), že v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nemožno skúmať súlad na vec aplikovaných právnych predpisov s označenými článkami
ústavy alebo medzinárodného dohovoru (pozri čl. 125 ods. 1 ústavy). Táto právomoc
v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy patrí do právomoci pléna ústavného súdu.
Mimoriadne dovolanie je špecifickým a pritom mimoriadnym opravným
prostriedkom právoplatných rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní, ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (uplatňuje sa aj v iných
procesných postupoch orgánov verejnej moci). Každý štát vrátane Slovenskej republiky má
svoje špecifiká právneho poriadku ustanovené zákonom, ktoré orgány verejnej moci musia
rešpektovať pri svojej rozhodovacej činnosti, a to aj v prípadoch, že pristúpili k dohovoru;
ESĽP v zásade rešpektuje špecifiká právnych poriadkov všetkých štátov, ktoré pristúpili
k dohovoru, pokiaľ nenarúšajú ochranu práv a slobôd ustanovených dohovorom a pokiaľ
ESĽP nerozhodol (v individuálnych prípadoch), že takýto špecifický inštitút je v rozpore
s garanciami práv a slobôd poskytovanými dohovorom.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí
rešpektovať zásadu „vlády práva“ (rule of law) a princíp právnej istoty s tým, že má
podliehať určitým pravidlám. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že žiadna zo strán
nemôže mať prístup k preskúmaniu konečného a záväzného rozhodnutia len pre účely
nového prejednania a posúdenia veci. Prieskumnú právomoc by mal nadriadený súd
vykonávať len na nápravu justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti (to
correct judicial errors and miscarriages of justice), ale nie na nové prejednanie veci.
Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním (an appeal in disguise) a možnosť dvoch
právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu
(pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Cornif proti Rumunsku z 11. januára 2007, rozsudok
vo veci Sizintseva a ostatní proti Rusku z 8. apríla 2010).
Konštantným prístupom ESĽP je, že omyl v právomoci, vážne porušenie súdneho
procesu alebo zneužitie právomoci môže v zásade predstavovať fundamentálne pochybenie
(fundamental defect), ktoré ospravedlňuje zrušenie rozhodnutia (rozsudok vo veci Luchkina
proti Rusku z 10. apríla 2008). Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru z tých dôvodov, že mimoriadne odvolanie nebolo dostupné účastníkom
konania, ale len generálnemu prokurátorovi, ktorý mal, čo sa týka aplikácie tohto inštitútu,
voľnú úvahu, podanie mimoriadneho odvolania nepodliehalo žiadnemu časovému
obmedzeniu a pripustenie tohto inštitútu najvyššou súdnou inštanciou zmarilo celé súdne
konanie, ktoré bolo právoplatne rozhodnuté (res judicata), s tým, že toto rozhodnutie už
bolo vykonané (rozsudok ESĽP vo veci Brumãrescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999).
V neskorších rozsudkoch uviedol, že postačí aj len niektorý z týchto dôvodov na záver
o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru [napr. rozsudok vo veci SC Maşinexportimport Industrial
Group SA proti Rumunsku z 1. decembra 2005, vo veci Cornif proti Rumunsku
z 11. januára 2007, vo veci Tripon proti Rumunsku (č. 1) z 23. decembra 2008].
Uvedená judikatúra nie je na posudzovanú vec aplikovateľná, pretože
v preskúmavanej veci mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor na podnet
žalovaného, t. j. účastníka konania, pri výkone tejto právomoci bol obmedzený zákonnou
lehotou na jeho podanie (§ 243g OSP) a zákonnými podmienkami ustanovenými na podanie
mimoriadneho dovolania (§ 243e ods. 1 OSP).
Pokiaľ ide o dôvody, na základe ktorých najvyšší súd zrušil predmetné rozsudky,
ústavný súd dospel k záveru, že tieto dôvody sú dostatočne presvedčivé aj podľa judikatúry
ESĽP. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na nesprávne rozloženie
dôkazného bremena, na ktoré poukázal najvyšší súd vo svojom uznesení z 12. mája 2010,
ktoré vo svojich účinkoch môže byť prejavom arbitrárnosti konania súdu a jeho
rozhodnutia. Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu
a hodnotenia dôkazov (m. m. II. ÚS 400/09), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu
hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena.
Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je
nevyhnutým predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie
dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej.
Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne odlišnému výroku
rozhodnutia. Za určitých okolností môže byť potom táto procesná chyba vo svojich
účinkoch prejavom svojvôle, t. j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu, ktorý napr.
neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jedného účastníka, nesprávne uplatní jeho
zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a následne rozhodne v neprospech tohto
účastníka. Tieto závery sú zrejmé aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 12. mája
2010, pretože v závislosti od rozloženia dôkazného bremena a určenia, ktoré dôkazné
bremeno bude mať prednosť, poukazuje aj na možnosť hodnotiť predmetnú zmenku ako
vistazmenku na základe zákonnej fikcie podľa čl. I § 76 ods. 2 zmenkového zákona a na
možnosť premlčania nároku zo zmenky.
Okolnosti tohto prípadu naznačujú, a zobral ich do úvahy aj najvyšší súd pri svojom
rozhodovaní, že okresný súd a krajský súd rigidnou aplikáciou zásady, že v konaní
o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu znáša dôkazné bremeno žalovaný,
jednostranne a neúmerne zaťažili žalovaného dôkazným bremenom, ktorá aj podľa názoru
ústavného súdu je v danom prípade vo vzťahu k žalovanému tvrdá. Uvedenú zásadu totiž
nemožno chápať tak, že vždy a za každých okolností dôkazné bremeno znáša žalovaný.
Toto procesné pochybenie vo svojich dôsledkoch sa javí byť až prejavom arbitrárnosti
zo strany okresného súdu a krajského súdu, pretože vedie k popretiu účelu a významu
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o procesnom dokazovaní a príslušných
ustanovení zmenkového zákona a zároveň má priamy vplyv na obsah výroku meritórneho
rozhodnutia. Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že v predmetnej veci nejde len
o dva odlišné právne názory na vec, ale o takú vadu konania, ktorá aj v zmysle judikatúry
ESĽP je dostatočným dôvodom na zrušenie právoplatného rozhodnutia tak krajského súdu,
ako aj okresného súdu.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska splnenia zákonom ustanovených
podmienok na podanie mimoriadneho dovolania
Základom argumentácie sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je v zásade jeho nesúhlas
s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľ tvrdí, že
generálnym prokurátorom namietané dôvody nie sú dovolacími dôvodmi, prípadne že
vo svetle judikatúry ESĽP nie sú dostatočne závažné pre zrušenie právoplatných rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu.
Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že boli splnené podmienky na podanie
mimoriadneho dovolania podľa § 243e a § 243h ods. 3 OSP, a po vyhodnotení
argumentácie generálneho prokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je
dôvodné. V odôvodnení namietaného uznesenia z 12. mája 2010 uviedol:
„Okresný súd Bratislava V vydal zmenkový platobný rozkaz zo dňa 17. 02. 2006
2 Zm 952/05-107, ktorým uložil žalovanému zaplatiť zmenkovú sumu 4 000 000 000,-- Kč
so 6% - ným úrokom od 02. 11. 2005 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 1 333 333,-- Kč
a trovy konania sume 3 783 150,-- Sk. ...
Žalovaný podal včas a riadne námietky voči vydanému zmenkovému platobnému
rozkazu. Obsahom námietok je nepredloženie originálu zmenky na preplatenie, nesprávne
vyplnená blankozmenka - neoprávnene doplnený dátum splatnosti zmenky, spochybnenie
pravosti podpisu Ing. J. D. na zmenke, nedostatok tradície pri vystavení zmenky,
dvojjazyčnosť textu zmenky, porušenie nepretržitého reťazca indosamentov. Žalovaný
uplatnil aj kauzálne námietky vo väzbe na ust. § 17 zákona zmenkového a šekového, že
majiteľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka.
Prvostupňový súd zmysle ust. § 175 ods. 3 O. s. p. prejednal námietky, ktoré
považoval v celom rozsahu za nedôvodné a zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti.
Odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil s poukazom na ust. § 219 ods. 1
Predmetom sporu je vlastná zmenka žalovanej spoločnosti ako zmenkového dlžníka,
vystavenej dňa 01. 10. 1998 na rad spoločnosti S., a. s., V., na zmenkovú sumu 400 000
000,- Kč a splatnej 1. novembra 2005. Zmenka je podpísaná vystaviteľom a súčasne
dlžníkom zmenky, vtedajším štatutárnym orgánom Ing. J. D., ktorého podpis je na zmenke
osvedčený notárkou doložkou.“
Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia poukázal na dovolací dôvod podľa § 243f
ods. 1 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
poukázal na obsah mimoriadneho dovolania, v ktorom dovolateľ „namietal, že konajúce
súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 10 ZZŠ, ak mali za to, žalobca nekonal pri
nadobudnutí zmenky s hrubou nedbanlivosťou a ak nezisťovali obsah a spôsob vykonania
vyplňovacieho práva“, a v tejto súvislosti uviedol vlastné hodnotenie a vlastné závery:
„Blankozmenku možno definovať ako listinu, ktorá je zámerne na základe dohody
vystavená v neúplnej forme a nie je ešte skutočnou zmenkou. Až po jej doplnení sa stane
zmenkou skutočnou. Citované ustanovenie predpokladá, že bude existovať určité dojednanie
o tom, ako má byť zmenka neskôr doplnená a jeho podstatou sú prípady, kedy je
blankozmenka vyplnená v rozpore s vyplňovacím právom. Aj keď je zmenka vyplnená
v rozpore s vyplňovacím právom, ide o zmenku platnú, ktorá zakladá pre jej majiteľa práva
s ňou spojené. Dlžníkom z takejto zmenky dáva zákon len možnosť námietky, že majiteľ
zmenku nadobudol v zlej viere, alebo sa pri jej nadobúdaní previnil hrubou nedbanlivosťou.
Ten, kto vydáva blankozmenku, musí mať tento úmysel. Teda, či v konkrétnom
prípade ide o blankozmenku, rozhodujú subjektívne okolnosti. Musí tu byť zámer vydavateľa
listinu ako blankozmenku uviesť do obehu. Nejde teda o stav objektívny. Nestačí teda len
samotná skutočnosť, že listina postráda niektoré náležitosti zmenky.
Z obsahu spisu a doložených dôkazov, ako aj zo zmenky samotnej je nesporné, že
bola vystavená ako neúplná. Podľa overovacej doložky notára vyplýva, že vystaviteľ zmenky
-Ing. D. podpísal listinu 29. 09. 1998 a dátum vystavenia zmenky je uvedený dva dni po
osvedčení podpisu 1. októbra 1998. Taktiež typ písma v textovej časti zmenky je zhodný,
okrem dátumu splatnosti zmenky, z čoho je nepochybné, že dátum 1. novembra 2005 bol
doplňovaný neskôr.
Prvý nadobúdateľ, ktorému neúplná zmenka bola vydaná, musí ju doplniť podľa
dohody tak, ako to zodpovedá v zmenkovom styku. Preto nesmie v nej doplniť chýbajúci
údaj spôsobom, ktorý by neodôvodnene zhoršil právne postavenie vystaviteľa. Keď sa tak
nestalo, môže mu blanko vystaviteľ listiny namietať, že zmenka bola vyplnená v rozpore
s dohodou.
V spornom prípade nastal súvislý rad rubopisov (§ 11 ZZŠ). Prvým v rade
indosamentov je uvedený indosament, ktorým previedol remitent S., a. s. zmenku na rad
obchodnej spoločnosti S., a. s. dňa 07. 01. 2000, táto spoločnosť previedla zmenku
rubopisom na rad R. Z. dňa 20. 12. 2000, s doložkou sine obligo, ktorý ju ďalej rubopisom
previedol na rad obchodnej spoločnosti P., s. r. o., V., bez uvedenia dátumu prevodu s
doložkou sine obligo a žalobca je posledným indosatárom.
Prvostupňový súd z jediného dôkazu - svedeckej výpovede R. Z. , mal za preukázané,
že ku zmenke s vystaviteľom - Ing. D. mal uzavretú ústnu dohodu o vyplňovacom práve,
ktorá majiteľa oprávňovala do zmenky dátum splatnosti doplniť. Takýto právny záver však
nie je so svedeckých výpovedí jednoznačne možné dôvodiť. V protokole o výsluchu svedka
R. Z. (č. l. 254 ) sa okrem iných skutočností uvádza, že doba splatnosti bola určená p. Š. v
čase, keď zmenka bola prevedená obchodnou spoločnosťou S., a. s. na S., a. s. V protokole
o výsluchu svedka Ing. I. Š. - predseda predstavenstva S., a. s. (č. l. 239) svedok uvádza, že
nevie, či zmenky, ktoré od obchodnej spoločnosti S., a. s. kupoval, boli vistazmenkami,
alebo blankozmenkami, alebo či vôbec bola na nich uvedená splatnosť. On osobne
nedoplnil žiadny údaj o splatnosti a ani nedal pokyn na doplnenie tohto údaju. Tieto
svedecké výpovede navzájom nekorešpondujú a ani z jednej z nich nie je zrejmé, že tu bol
zámer vystaviť zmenku ako neúplnú, resp., že došlo aspoň k neformálnej dohode s
vystaviteľom zmenky o jej vyplní. Taktiež z notárskej zápisnice NZ 270/2001 N 273/2001 (č.
1. 241), spísanej dňa 12. novembra 2001 vyplýva, že zmenka sa indosovala na spoločnosť
S., a. s., bez vyplneného údaju o dátume splatnosti. Doložené písomnosti žalovaným (č. 1.
436), jednania, konané v mesiaci august 2002 so spoločnosťou D., spochybnili
vierohodnosť tvrdenia svedka - R. Z., že dátum splatnosti do zmenky bol doplnený v období
od 07. 01. 2000 do 20. 01. 2000. Keďže nasledujúci rad indosamentov bol vykonaný bez
uvedenia dátumu prevodu, ako aj bez uvedenia obsahu dohody o vyplňovacom práve, nie je
možné ustáliť, kto a kedy doplnil údaj o splatnosti spornej zmenky.
Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že zmenka nebola vystavená ako vistazmenka, ale
ako blankozmenka, vychádzal pri nadobudnutí zmenky len z prehlásenia prevodcu zmenky,
že zmeny na zmenke boli vykonané oprávnene, i keď sám prevodca (P., s. r. o., V.) mal
pochybnosti, resp. nevedel, či zmenka bola vystavená ako blanket (viď č. 1. 159).
Nepresvedčil sa, čo bolo obsahom vyplňovacieho práva, vzhľadom na skutočnosť, že
dohoda bola len ústna, čo je značné riziko, nakoľko bude možné majiteľovi zmenky úspešne
namietať porušenie tejto dohody.
Žalobca pri prevode cenného papieru s vysokou nominálnou hodnotou - 400 000
000,-Kč, všeobecne známou skutočnosťou, že žalovaný popiera platnosť všetkých zmeniek
vystavených bývalým štatutárom spoločnosti Ing. D., ako aj na dohodnuté podmienky
zaplatenia kúpnej ceny, ktoré boli viazané na splnenie záväzku výstavcu - zmenkového
dlžníka (článok 2 bod 2.2 zmluvy zo dňa 17. 10. 2005), sa previnil hrubou nedbanlivosťou.
Ako nový majiteľ zmenky mal v rozumnom rozsahu preveriť aj údaje doterajšieho majiteľa
a neuspokojiť sa len pasívne s informáciou prevodcu, že zmeny na zmenke boli vykonané
dôvodne. Pri zachovaní zvyčajnej bdelosti sa mohol dozvedieť o okolnostiach neexistencii
alebo existencii obsahu vyplňovacieho práva.“
Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia svojho uznesenia poukázal na dovolací
dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, t. j. že konanie v predmetnej veci je zaťažené inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konštatoval, že dovolateľ
túto vadu namietal v súvislosti s vymedzením obsahu procesných povinností účastníkov
konania, pričom uviedol:
„O vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia sa jedná najmä vtedy, ak pri
dokazovaní súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku. ...
Je nevyhnutné rozlišovať medzi neunesením dôkazného bremena, ktoré zaťažuje
žalovaného (povinného) a hodnotením dôkazov súdmi v zmysle § 132 O. s. p. Ak žalovaný
tvrdí, že žiadne vyplňovacie právo neexistovalo, resp. zmenka bola neoprávnene vyplnená
a namietal žalobcovi hrubú nedbanlivosť pri jej nadobudnutí, pritom remitent nevedel
v konaní uviesť žiadne relevantné skutočnosti o existencii dohody o vyplňovacom práve,
nevyvrátil námietky neexistencie dohody, potom niet čo preukazovať. Dôkaz - výpoveď
svedka R. Z. je absolútne spochybniteľný, nedôveryhodný a protirečivý s výpoveďou
ďalšieho svedka p. Š.
Žalovaný poukázal na ustanovenie § 69 ZZŠ, podľa ktorého, ak bol text zmenky
zmenený, sú tí, ktorí sa podpísali na zmenku po tejto zmene, zaviazaní podľa zmeneného
textu; tí, ktorí sa podpísali prv, sú zaviazaní podľa textu pôvodného. To znamená, že zmenka
v čase pred doplnením dátumu bola vytavená bez uvedenia splatnosti a jednalo sa o platnú
zmenku na videnie (§76 ods. 2 ZZŠ ). Zročnosť zmenky nastáva v deň, v ktorý zmenka na
videnie bola predložená na platenie. Takáto zmenka musí byť predložená na platenie do
jedného roku od dátumu vystavenia (§ 34 ods. 1 ZZŠ). Všetky práva zo zmenky proti
príjemcovi sa premlčia za tri roky odo dňa jej zročnosti (§ 70 ods. 1 ZZŠ).
Žalovaný vzniesol námietku premlčania, na ktorú je súd povinný prihliadať v prípade
opodstatnenosti námietky žalovaného, že dátum splatnosti bol na zmenke doplnený
neoprávnene.
Treba prisvedčiť námietkam dovolateľa v časti I. a II., že súdy nevykonali
dokazovanie v rozsahu a spôsobom uvedeným v ust § 132 O. s. p. a vznesenú námietku
neexistencie vyplňovacieho práva nesprávne preniesli v rámci dôkazného bremena na
žalovaného ako povinného. Neexistencia skutočností sa preukázať nedá.
Keďže uvedené skutočnosti majú zásadný význam na oprávnenosť vydania
zmenkového platobného rozkazu, dovolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa
dôvodmi dovolateľa, uvedenými v časti III. a IV. tzv. kauzálnymi námietkami.“
Najvyšší súd na základe citovaných skutočností zrušil napadnutý rozsudok krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza z toho, že jeho primárnou
úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych
predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad
a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste
zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom
musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba
posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach
prípadu [v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v zmenkovom zákone a Občianskom
súdnom poriadku] nie je svojvoľný, t. j. či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je
racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.
Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou,
či postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 4/2009 pri prerokovaní
mimoriadneho dovolania a jeho uznesenie z 12. mája 2010 opodstatňujú prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu
ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.
Inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv
na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv
účastníka, ktoré nemožno podriadiť pod § 237 OSP, ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na
výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri
hodnotení konkrétne namietanej vady dovolací súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia
bol iný, ak by k predmetnej vade konania nedošlo.
Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, ako mal použiť,
alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právny záver sa
môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj posúdenia predbežnej otázky,
dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.
Z odôvodnenia uznesenia z 12. mája 2010 je zrejmé, že najvyšší súd sa stotožnil
s dovolacími dôvodmi generálneho prokurátora, ktoré sa týkali výkladu § 10 zmenkového
zákona a hodnotenia toho, či sa sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou
nedbanlivosťou, a tiež otázky dôkazného bremena v súvislosti s doplnením údaja splatnosti
do textu zmenky. Základom oboch dovolacích dôvodov je zistenie vyplývajúce z konania
pred okresným súdom a krajským súdom, že zmenka bola vystavená bez uvedenia dátumu
splatnosti. Sťažovateľ tvrdil, že „zmenka nebola vystavená ako vistazmenka, ale ako
blankozmenka“ s tým, že sťažovateľ vychádzal pri nadobudnutí zmenky „len z prehlásenia
prevodcu zmenky, že zmeny na zmenke boli vykonané oprávnene, i keď sám prevodca (P., s.
r. o., V.) mal pochybnosti, resp. nevedel, či zmenka bola vystavená ako blanket“. Žalovaný
tvrdil, že zmenka nebola vyplnená v súlade s vyplňovacím právom, prípadne že bola
vystavená ako vistazmenka bez uvedenia údaja splatnosti. V súvislosti s touto procesnou
situáciou poukázal najvyšší súd na vykonané dôkazy, a to výpovede svedkov – R. Z. a Ing.
I. Š. – predsedu predstavenstva S., a. s., pričom poukázal na rozpory vo výpovediach týchto
svedkov, na obsah notárskej zápisnice č. NZ 270/2001 N 273/2001 a na písomnosti
predložené žalovaným „jednania, konané v mesiaci august 2002 so spoločnosťou D.“.
Na tomto skutkovom základe najvyšší súd hodnotil, či možno dospieť k právnemu
záveru o tom, či sa sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou
podľa § 10 zmenkového zákona, a tiež to, či konajúce súdy správne vyhodnotili rozloženie
dôkazného bremena, a teda aj zodpovednosť účastníka za to, že neboli preukázané jeho
tvrdenia. Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ „pri prevode cenného papiera
s vysokou nominálnou hodnotou – 400 000 000,- Kč, všeobecne známou skutočnosťou, že
žalovaný popiera platnosť všetkých zmeniek vystavených... Ing. D... sa previnil hrubou
nedbanlivosťou“. Tento záver najvyšší súd ďalej odôvodňuje:
„Ako nový majiteľ zmenky mal v rozumnom rozsahu preveriť aj údaje doterajšieho
majiteľa a neuspokojiť sa len pasívne s informáciou prevodcu, že zmeny na zmenke boli
vykonané dôvodne. Pri zachovaní zvyčajnej bdelosti sa mohol dozvedieť o okolnostiach
neexistencii alebo existencii obsahu vyplňovacieho práva.“
Pokiaľ ide o „rozloženie“ dôkazného bremena poukázal na to, že „ak žalovaný tvrdí,
že žiadne vyplňovacie právo neexistovalo, resp. zmenka bola neoprávnene vyplnená
a namietal žalobcovi hrubú nedbanlivosť pri jej nadobudnutí, pritom remitent nevedel
v konaní uviesť žiadne relevantné skutočnosti o existencii dohody o vyplňovacom práve,
nevyvrátil námietky neexistencie dohody, potom niet čo preukazovať. Dôkaz - výpoveď
svedka R. Z. je absolútne spochybniteľný, nedôveryhodný a protirečivý s výpoveďou
ďalšieho svedka p. Š.“, a na základe týchto skutočností dospel k záveru, že konajúce súdy
„vznesenú námietku neexistencie vyplňovacieho práva nesprávne preniesli v rámci
dôkazného bremena na žalovaného ako povinného. Neexistencia skutočnosti sa preukázať
nedá.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu v sťažovateľom napadnutom uznesení a postup
najvyššieho súdu v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, a preto ich ústavný súd považuje
za ústavne udržateľné. Pokiaľ ide o záver najvyššieho súdu, že sťažovateľovi za citovaných
okolností možno pričítať hrubú nedbanlivosť pri nadobúdaní zmenky, ústavný súd
poukazuje na to, že od majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní aj na základe výkladu § 10
zmenkového zákona možno očakávať rozumné úsilie overiť určité údaje súvisiace
so zmenkou. Rozsah týchto nárokov nemožno vopred vymedziť, ich rozsah a charakter bude
závisieť od konkrétnych okolností prípadu. Poznanie o tom, že ide o blankozmenku alebo že
ide o zmenku, ktorá bola pôvodne nevyplnená a teraz je vyplnená nesprávne, bude vyplývať
predovšetkým zo samotnej zmenky, ale ani iné prípady nemožno vylúčiť (pozri Kovařík,
Z.: Zákon směnečný a šekový Komentář. Praha: C. H. BECK 2005, s. 50). Podobne sa
rozumná opatrnosť očakáva pri nadobúdaní zmenky, na ktorej nesúhlasia údaje zmenkovej
sumy, keď je doplnená suma neprimerane vysoká k majetkovým pomerom dlžníka, alebo
pri zaisťovacej zmenke za určitých okolností možno očakávať, aby sa majiteľ presvedčil, či
dlh, ktorý má byť zaistený zmenkou, stále trvá (napr. Kizlink – Spišiak: dedičia: Zmenkové
právo Komentár. Šamorín: Heuréka 2005, s. 8889). Z týchto dôvodov je tento záver
legitímny, vyplýva z výkladu § 10 zmenkového zákona a zo zisteného skutkového stavu, nie
je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, a preto je ústavne udržateľný.
Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ústavný súd poukazuje na to, že správne rozloženie
dôkazného bremena je závažnou predbežnou otázkou, je predpokladom záveru o tom, či
konkrétny účastník dôkazné bremeno uniesol alebo nie, pričom tento záver priamo
ovplyvňuje rozhodnutie vo veci samej. Dôkazným bremenom sa totiž rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že
z toho dôvodu musel súd rozhodnúť vo veci samej v jeho neprospech. Pre neunesenie
dôkazného bremena môže súd rozhodnúť v neprospech účastníka len vtedy, ak hodnotením
všetkých v konaní vykonaných dôkazov nemožno urobiť záver o pravdivosti jeho tvrdení
a ani o tom, že by jeho tvrdenia boli nepravdivé (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1241/2003 z 18. decembra 2003). V konaní o námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu je základným východiskom v rámci procesného
dokazovania abstraktnosť a nespornosť zmenkového záväzku, ktorá vyplýva
z hmotnoprávneho predpisu a znamená, že dlžník zo zmenky – žalovaný nesie dôkazné
bremeno v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu (§ 175 OSP) a je
povinný preukázať odôvodnenosť svojich tvrdení v námietkach a ich vplyv na záväzok
zo zmenky (pozri napr. rozsudok Krajského obchodného súdu v Brne z 1. apríla 1994
sp. zn. 5 Cm 44/94). Uvedené ale neznamená, že žalobca nebude za žiadnych okolností
zaťažený dôkaznym bremenom. V prvom rade je potrebné vychádzať z toho, že zmenka nie
je verejná listina, zákon neprezumuje jej pravosť a pravdivosť na listine uvedených
skutočností. Významný je tiež okruh skutočností, ktoré zostali, prípadne sa stali spornými.
Rozloženie dôkazného bremena určuje hypotéza príslušnej právnej normy, ktorá pomery
účastníkov konania reguluje. Uvedené pravidlo možno vyjadriť aj tak, že dôkazné bremeno
znáša ten účastník, v ktorého záujme je, aby súd uznal určitú skutočnosť za pravdivú (pozri
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2670/1998 z 10. októbra
2000).
V predmetnej situácii bolo nesporne preukázané, že zmenka bola vystavená bez údaja
splatnosti. Sťažovateľ tvrdil, že išlo o vyplnenú blankozmenku s dohodou o vyplňovacom
práve. Žalovaný tvrdil, že nešlo o blankozmenku alebo že blankozmenka bola vyplnená
v rozpore s vyplňovacím právom. Okresný súd aj krajský súd sa priklonili k záveru, že
žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia – považovali ho teda za nositeľa dôkazného bremena
vo vzťahu k preukázaniu, že nešlo o blankozmenku, resp. že dohoda o vyplňovacom práve
nebola dodržaná. Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil a uviedol, že preukázať
neexistenciu týchto skutočností nemožno, čím nepriamo naznačil, že prednosť má dôkazné
bremeno sťažovateľa, ktorý by mal v prvom rade preukázať existenciu dohody
o vyplňovacom práve a jej obsah. Tento záver nemožno považovať za arbitrárny, je logický
a rešpektuje zásadu, že dôkazné bremeno znáša ten účastník, v ktorého záujme je, aby súd
uznal určitú skutočnosť za pravdivú. Rovnako tak odstraňuje logický rozpor, ktorý bol
spojený so záverom okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého žalovaný mal
preukázať, že dohoda o vyplňovacom práve nebola dodržaná, čo by znamenalo popieranie
skutočnosti, ktorá jednoznačne v konaní nebola preukázaná a ktorej preukázanie bolo
v prospech protistrany.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu v namietanom konaní nebol svojvoľný, teda arbitrárny, najvyšší súd svoje
závery v napadnutom uznesení primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná
v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej
alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu
ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
postupom a uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení zmenkového zákona a ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy z dôvodu, že vo veci nerozhodoval nezávislý a nestranný súd
Jednotlivé aspekty princípu nezávislosti súdu je možné vnímať v troch rovinách. Súd
predovšetkým musí fungovať nezávisle od exekutívy a svoje rozhodnutia zakladať na
vlastnom slobodnom názore o skutkových okolnostiach a právnych dôvodoch. Musia tiež
existovať garancie, ktoré umožnia nezávislé fungovanie súdu (napr. doživotné menovanie
sudcov, ochrana pred bezdôvodným, príp. svojvoľným pozbavením funkcie, spôsob
odmeňovania sudcov a pod.). A napokon, súd musí byť navonok nezávislý, preto je
potrebné predchádzať akémukoľvek zdaniu závislosti súdu (napr. rozsudky ESĽP
vo veciach Ringeisen proti Rakúsku zo 16. júla 1971, Langborger proti Švédsku z 22. júna
1989 a pod.).
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nebol nezávislý a nestranný, pričom v tejto
súvislosti argumentoval vzťahom, resp. prepojením medzi generálnym prokurátorom
a žalovaným, v ktorom má väčšinovú majetkovú účasť štát. Ústavný súd konštatuje, že tento
vzťah nie je spôsobilý viesť k záveru o tom, že najvyšší súd nebol nezávislý a nestranný
v predmetnom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi
oprávnenou osobou na podanie mimoriadneho dovolania, zákonnými podmienkami
a dôvodmi na podanie mimoriadneho dovolania a rozhodovaním o mimoriadnom dovolaní.
Sťažovateľom uvádzané dôvody sa týkajú výlučne vzťahu generálneho prokurátora
a žalovaného a smerujú tiež k spochybneniu ústavnosti inštitútu mimoriadneho dovolania
a jeho súladu s dohovorom. Tieto námietky v časti nemôžu byť predmetom konania
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (bližšie pozri odôvodnenie bodu II.1) a tiež nijako
nespochybňujú nezávislosť a nestrannosť najvyššieho súdu, ktorému je zverené
rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní. Skutočnosť, že žalovaný je obchodnou
spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu, sama osebe nijako nespochybňuje nezávislosť
a nestrannosť najvyššieho súdu.
Garancie nezávislosti a nestrannosti súdov existujú aj z toho dôvodu, aby
prerokovanie veci súdom a jeho rozhodnutie nebolo ovplyvnené povahou učastníka
konania, teda či ide o fyzickú osobu, právnickú osobu alebo štát. Akceptovanie
argumentácie sťažovateľa by viedlo k zovšeobecňujúcemu záveru, že súdy nie sú nezávislé
a nestranné v konaniach, v ktorých je účastníkom štát, ktorý je však neprijateľný. Povaha
účastníka konania, prípadne jeho vzťah k inému účastníkovi konania sama osebe nemá
vplyv na nezávislosť a nestrannosť súdu, ktorý rozhoduje v predmetnej veci. Sťažovateľ
v sťažnosti neuviedol žiadne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalovaného, prípadne
generálneho prokurátora a najvyššieho súdu, ktoré by viedli k pochybnosti o nezávislosti
a nestrannosti najvyššieho súdu alebo členov senátu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci.
Ústavný súd poukazuje aj na to, že prípadné relevantné okolnosti spochybňujúce napr.
nezaujatosť členov senátu najvyššieho súdu by sťažovateľ mohol uplatniť v námietke
zaujatosti podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorú ale v konaní pred
najvyšším súdom neuplatnil.
K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd prihliadol na skutočnosť, že žalovaný
popiera pravosť zmeniek a odmieta ich preplatiť, čím malo dôjsť k jeho rozhodnutiu pod
vonkajším vplyvom, ústavný súd uvádza, že táto námietka tiež nie je spôsobilá spochybniť
nezávislosť a nestrannosť najvyššieho súdu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je
zrejmé, že najvyšší súd túto okolnosť uvádza v súvislosti s hodnotením toho, či sa
sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou, uvádza ju ako jednu
zo skutočností, ktorá mohla mať vplyv na formovanie subjektívneho postoja sťažovateľa
k zmenke pri jej nadobúdaní. Z tejto argumentácie nemožno odvodiť záver o tom, že
najvyšší súd rozhodol na základe nenáležitého vonkajšieho vplyvu. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje aj na to, že nezávislosť alebo nestrannosť súdu nemôže spochybniť
hodnotenie správnosti jeho procesných postupov, výrokov a odôvodnení jeho rozhodnutí
(m. m. III. ÚS 27/03).
V tomto kontexte sťažovateľ namietal aj údajnú účelovosť novelizácie Občianskeho
súdneho poriadku uskutočnenú zákonom č. 484/2008 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 484/2008 Z. z.“), ktorá mala byť zásahom štátu prostredníctvom zákonodarnej moci do
prebiehajúceho súkromnoprávneho sporu, a tým aj do nezávislosti súdnej moci. Sťažovateľ
v rámci tejto argumentácie poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Grécke rafinérie Stran
a Stratis Andreadis proti Grécku z 9. decembra 1994. Ústavný súd konštatuje, že závery
z tohto rozsudku nemožno v tejto veci aplikovať. Európsky súd pre ľudské práva
v predmetnej veci vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že grécky
zákonodarný orgán prijal zákon, ktorý upravoval práva a povinnosti hmotnoprávneho
charakteru, ktoré priamo tvorili predmet v tom čase prebiehajúceho konania, v ktorom bol
účastníkom štát, pričom toto konanie sa vyvíjalo v jeho neprospech a zvrat vo veci sa
docielil až prostredníctvom predmetnej novelizácie. Predmetom zákona č. 484/2008 Z. z.
nie sú práva a povinnosti hmotnoprávneho charakteru, ktoré by tvorili predmet konania,
ktorého sa týka sťažnosť sťažovateľa. Sťažovateľ navyše účelovosť predmetnej novelizácie
odôvodňuje jej vzťahom s inou vecou, a nie s vecou týkajúcou sa sťažovateľa, preto jeho
námietka v tomto smere neobstojí.
Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v tejto časti odmietol.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy
Spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného
(a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať
rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči
protistrane (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci
Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní
hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom.
Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj
súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na
uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom,
že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných
podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje
procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý
z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02,
Sťažovateľ argumentoval aj v tejto súvislosti vzťahom, resp. prepojením medzi
generálnym prokurátorom a žalovaným, v ktorom má väčšinovú majetkovú účasť štát.
Ústavný súd konštatuje, že tento vzťah nie je spôsobilý viesť k záveru o porušení rovnosti
účastníkov v konaní. Zo sťažnosti a zo súdneho spisu je zrejmé, že mimoriadne dovolanie
bolo doručené sťažovateľovi a sťažovateľ sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadril.
Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa expressis verbis nevysporiadal v napadnutom
uznesení s jeho argumentáciou. Z odôvodnenia uznesenia z 12. mája 2010 je zrejmé, akými
úvahami sa najvyšší súd spravoval a na základe akých dôvodov zrušil rozsudky krajského
súdu a okresného súdu. Odôvodnenie najvyššieho súdu sa týmto nepriamo vysporadúva aj
s argumentáciou sťažovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovi bola poskytnutá
primeraná možnosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností.
Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného
práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
v tejto časti odmietol.
II.5 K namietanému porušeniu základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
a základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35
ods. 1 v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné
právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05), ako aj základné právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (m. m. IV. ÚS 146/09, III. ÚS 56/2010,
III. ÚS 96/2011). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05)
aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesenie z 12. mája 2010 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené, nemohlo postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho
uznesením dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1
v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel
k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2012