Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 226/2010
PDF · 267.02 KB
No categories available
IV. ÚS 226/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn.
PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z
19. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. L. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2010 doručená sťažnosť JUDr. L. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. H. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)
podal 15. decembra 2005 špeciálnemu súdu obžalobu proti sťažovateľovi a ďalším osobám
pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom podľa § 9
ods. 2 a § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný
zákon“). Rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 z 19. januára 2009 bol
sťažovateľ spolu s ďalšími obžalovanými uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, sčasti
dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona. Proti rozsudku
špeciálneho súdu podal sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní odvolanie. Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 4/2009 z 19. novembra 2009 bol napadnutý rozsudok
špeciálneho súdu zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená Špecializovanému trestnému
súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol. Sťažovateľ sťažnosťou napáda len tú časť zrušujúceho uznesenia
najvyššieho súdu, ktorou bola vec vrátená špecializovanému trestnému súdu na nové
prejednanie a rozhodnutie, keďže podľa názoru sťažovateľa špecializovaný trestný súd nie
je príslušným súdom na prejednanie jeho trestnej veci, a to z viacerých dôvodov.
V prvom rade sa sťažovateľ domnieva, že špecializovaný trestný súd nie je súdom
príslušným na prejednanie jeho trestnej veci preto, lebo v dôsledku zmeny právnej
kvalifikácie z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a
ods. 1 Trestného zákona na trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona
došlo k tomu, že špeciálny súd prestal byť príslušným súdom, keďže trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona pri výške škody 9 000 000 Sk (298 745 €) nie je
trestným činom, ktorý by zakladal príslušnosť špeciálneho súdu. Podľa názoru sťažovateľa
mal špeciálny súd potom, ako 2. júna 2008 upozornil obžalovaných na možnosť inej právnej
kvalifikácie skutku, v zmysle ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku účinného do
31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) postúpiť vec príslušnému súdu.
Sťažovateľ na túto skutočnosť upozornil špeciálny súd svojím podaním zo 17. júla 2008.
Špeciálny súd by bol vecne príslušným na konanie vo veci trestného činu podvodu len
vtedy, ak by trestným činom bola spôsobená škoda alebo získaný prospech dosahujúci
najmenej desaťtisícnásobok minimálnej mzdy zamestnanca odmeňovaného mesačnou
mzdou [§ 15a ods. 2 písm. d) Trestného poriadku].
Sťažovateľ ďalej spochybňuje príslušnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,
ktorý podľa jeho názoru nemal oprávnenie v tejto veci v čase začatia trestného stíhania, teda
od 7. februára 2004 do 1. mája 2004, konať, a to z dôvodu neexistencie právomocí
a pôsobnosti v tomto čase. Keďže pôsobnosť úradu špeciálnej prokuratúry bola upravená
v § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o prokuratúre“) iba od 1. mája 2004, nemohol generálny prokurátor Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) pred účinnosťou príslušnej novely zákona
o prokuratúre určiť príslušnosť neexistujúcemu úradu a prokurátorovi bez pôsobnosti.
Z dôvodu tohto nedostatku bolo podľa sťažovateľa povinnosťou špeciálneho súdu obžalobu
odmietnuť, prípadne konanie zastaviť alebo vrátiť vec prokurátorovi do prípravného
konania. Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou v jeho
zrušujúcom uznesení vo vzťahu k tejto námietke a považuje ju za nezákonnú, resp.
nemajúcu oporu v zákone.
Napokon sťažovateľ odvodzuje nepríslušnosť špeciálneho súdu, resp. jeho právneho
nástupcu špecializovaného trestného súdu z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009. Sťažovateľ spochybňuje kontinuitu novozriadeného špecializovaného
trestného súdu s jeho „neústavným“ predchodcom – špeciálnym súdom, pričom v tejto
súvislosti poukazuje na tú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája
2009, v ktorej sa uvádza: „Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon
a súvisiace predpisy do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, strácajú po šiestich
mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.“
Podľa názoru sťažovateľa «Národná rada Slovenskej republiky neuviedla tento
zákon, teda zákon č. 458/2003 Z. z. do súladu s Ústavou SR ako rozhodol Ústavný súd SR,
ale prijala nový zákon č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky... Uvedením zákona do súladu s Ústavou SR by bola úprava zákona č. 458/2003
Z. z. vo vytknutých ustanoveniach, vrátane názvu ako aj ustanovení ďalších súvisiacich
predpisov, ale v každom prípade zmena a doplnenie citovaného a preskúmaného zákona
(podľa doslovného znenia nálezu „tento zákon“, teda z. č. 458/2003 Z. z.).
Vzhľadom na túto situáciu, teda, že NR SR neuviedla zákon č. 458/2003 Z. z. do
súladu s Ústavou SR a že citovaný zákon nemá ustanovenie, ktoré by zrušilo zákon
č. 458/2003 Z. z. sa vytvoril taký právny stav, že zákon č. 458/2003 Z. z. stratil platnosť
17. januára 2010. Teda sa prijal celkom iný a nový zákon počas platnosti zákona
č. 458/2003 Z. z. Keďže zákon č. 291/2009 Z. z. neobsahuje zrušujúce ustanovenie, o tejto
právnej situácii zákonodarca vedel a zrejme tento právny stav zámerne vytvoril, čím však
ale dochádza k právnej neistote.».
Sťažovateľ vzhľadom na uvedenú argumentáciu zastáva názor, že prijatím nového
zákona č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde (ďalej len „zákon
o špecializovanom trestnom súde“) nebola zabezpečená právna kontinuita špeciálneho
trestného súdu so špeciálnym súdom, a v tejto súvislosti ďalej uvádza, že «Neústavné
zriadenie Špeciálneho súdu má za následok aj porušenie ustanovení medzinárodnej zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré priamo zakladajú práva alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, a ktoré majú prednosť pred zákonmi.
Ide najmä o ustanovenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...
Okrem iných podľa čl. 143 ods. 1 ústavy Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd
Slovenskej republiky a ostatné súdy. Za týchto okolností je ťažko subsumovať špeciálny súd
už iba vzhľadom na jeho povahu, ktorý inak má znaky mimoriadneho súdu, na vymedzenú
jeho pôsobnosť a právomoc (napr. aj postavenie vyššieho súdu ako súdu prvého stupňa)
pod pojem „ostatný súd“. Je to hlboký zásah do ústavne vymedzeného súdneho systému
obyčajným zákonom.».
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„Postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn.
PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením
z 19. novembra 2009 v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K.
bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 a právo nebyť odňatý zákonnému súdu a zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 4/2009, zo dňa
19. novembra 2009 vo výroku, ktorým vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu
v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol ústavný súd zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu práv postupom špeciálneho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009
Sťažovateľ namieta, že k neprípustnému zásahu do jeho ústavou garantovaných práv
došlo postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho
rozsudkom z 19. januára 2009.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ
mal možnosť podať proti namietanému postupu a rozsudku špeciálneho súdu riadny
opravný prostriedok – odvolanie, ktorú aj využil. O jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Toš 4/2009 z 19. novembra 2009 tak, že odvolaniu vyhovel a rozsudok
špeciálneho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil špecializovanému trestnému súdu, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
V danom prípade právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
proti postupu špeciálneho súdu v konaní sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudku
z 19. januára 2009 vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
2. K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009
Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením
z 19. novembra 2009 malo dôjsť:
a) z dôvodu, že špecializovaný trestný súd nie je súdom príslušným na prejednanie
jeho trestnej veci, keďže v dôsledku zmeny právnej kvalifikácie zanikla právomoc pôvodne
špeciálneho súdu, dnes špecializovaného trestného súdu prejednať jeho trestnú vec (ďalej aj
„prvá námietka“),
b) z dôvodu, že najvyšší súd v namietanom uznesení odmietol sťažovateľovu
námietku o nepríslušnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej aj „druhá
námietka),
c) z dôvodu, že špecializovaný trestný súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať
v činnosti špeciálneho súdu vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009, ktorým bol špeciálny súd označený ako protiústavný (ďalej aj „tretia
námietka“).
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na princíp subsidiarity, na ktorom je založená aj jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel princípu subsidiarity treba chápať tak, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého
môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať, resp.
korigovať pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.
Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde
namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127
ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na viacero ustanovení Trestného poriadku
(zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého
trestné konanie vedené proti sťažovateľovi prebieha), ktoré garantujú ochranu jeho práv
v priebehu trestného konania.
Podľa § 181 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu treba na súde najskôr
preskúmať z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä
preveriť, či prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo, bolo vykonané spôsobom
zodpovedajúcim tomuto zákonu a či jeho výsledky dostatočne odôvodňujú postavenie
obvineného pred súd. Na to slúži predbežné prejednanie obžaloby.
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde preskúma predseda
senátu a podľa jej obsahu a podľa obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na
zasadnutí senátu alebo či môže nariadiť o nej hlavné pojednávanie.
Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku na uľahčenie rozhodnutia môže vyslúchnuť
obvineného a zadovážiť potrebné vysvetlenia.
Podľa § 186 písm. a) Trestného poriadku predseda senátu nariadi predbežne
prejednanie obžaloby, ak má za to, že vec patrí do príslušnosti iného súdu.
Podľa § 222 ods. 1 Trestného poriadku ak zistí súd v zažalovanom skutku trestný čin,
na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný
rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je
povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak
nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu nemôže súd, ktorému bola vec postúpená
nadriadeným súdom, okrem prípadu, že by sa skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti
medzitým podstatne zmenil.
Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253,
preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže
odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,
prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.
Podľa § 566 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinného od 1. januára
2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len
proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.
Podľa § 368 ods. 1 nového Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Podľa § 371 ods. 1 písm. a) nového Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
vo veci rozhodol nepríslušný súd.
Z uvedeného vyplýva, že špecializovaný trestný súd konajúci v čase rozhodovania
ústavného súdu o sťažnosti v trestnej veci sťažovateľa bude mať možnosť posúdiť námietku
sťažovateľa týkajúcu sa jeho nepríslušnosti vyplývajúcej zo zmeny právnej kvalifikácie.
Rovnako aj odvolací súd v prípade podania odvolania je súdom s plnou jurisdikciou,
v ktorého právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností
daného prípadu vrátane otázky príslušnosti špecializovaného trestného súdu. Navyše,
sťažovateľ má možnosť po právoplatnom skončení jeho trestnej veci podať v zmysle
príslušných ustanovení nového Trestného poriadku dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. a)
nového Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci rozhodol nepríslušný súd.
Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania
vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich
základných práv a slobôd pred všeobecným súdom.
Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na
skutočnosť, že v súčasnom štádiu sťažovateľovej trestnej veci vzhľadom na závery
najvyššieho súdu uvedené v jeho zrušujúcom uznesení z 19. novembra 2009 nemožno
otázku príslušnosti súdu jednoznačne vyriešiť. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení sp. zn.
1 Toš 4/2009 z 19. novembra 2009 nariadil špecializovanému trestnému súdu doplniť
dokazovanie vykonaním viacerých dôkazov. V súvislosti s nariadeným doplnením
dokazovania najvyšší súd okrem iného uviedol, že „Pokiaľ by sa vykonaným dokazovaním
potvrdila skutková verzia produkovaná svedkom Ing. M. M. a na ňu nadväzujúcimi dôkazmi
bude potrebné z hľadiska jej právneho posúdenia uvažovať aj v rovine, či takto zistené
konanie obžalovaných nenapĺňa len skutkovú podstatu trestného činu nepriamej korupcie
podľa § 162 Tr. zák.“. Sťažovateľ túto časť uznesenia najvyššieho súdu v sťažnosti nijako
nenapáda.
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ nebude ustálená právna kvalifikácia skutku, treba
vychádzať z právnej kvalifikácie uvedenej v obžalobe, z ktorej je odvodená aj príslušnosť
súdu. V prípade, ak by konajúci súd ustálil právnu kvalifikáciu skutku odlišne od obžaloby,
pričom by zistil v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný,
mal by vyriešiť, či prichádza do úvahy postup podľa § 222 ods. 1 Trestného poriadku.
Upozornenie špeciálneho súdu z 2. júna 2008 o možnosti právnej kvalifikácie skutku ako
trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, rovnako ako obdobné
závery vyplývajúce z rozsudku špeciálneho súdu stratili uznesením najvyššieho súdu
relevanciu.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje sťažnosť v časti týkajúcej sa prvej
námietky za predčasne podanú, o ktorej nie je príslušný konať v zmysle zásad vyjadrených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.
Podstata druhej námietky sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že špeciálny súd nebol
vôbec oprávnený prejednať obžalobu podanú prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry
a obžalobu mal odmietnuť, prípadne vrátiť vec prokurátorovi do prípravného konania alebo
trestné stíhanie sťažovateľa zastaviť. Podľa názoru sťažovateľa prokurátor úradu špeciálnej
prokuratúry totiž nemal oprávnenie v tejto veci v čase začatia trestného stíhania 7. februára
2004 do 1. mája 2004 konať v dôsledku nedostatku a neexistencie právomoci a pôsobnosti
v tomto čase. Generálny prokurátor síce svojím rozhodnutím sp. zn. VII Gv 8/04
z 10. februára 2004 podľa § 51 zákona o prokuratúre určil, aby dozor v tejto veci vykonával
prokurátor úradu špeciálneho prokurátora, avšak tento úrad vznikol až 1. mája 2004.
Generálny prokurátor nemohol pred účinnosťou zákona o zriadení špeciálneho súdu a
špeciálnej prokuratúry určiť príslušnosť neexistujúcemu úradu a prokurátorovi bez
pôsobnosti.
Uvedenú námietku sťažovateľ uplatnil aj vo svojom odvolaní proti rozsudku
špeciálneho súdu, pričom najvyšší súd k tejto odvolacej námietke v odôvodnení
namietaného uznesenia najmä uviedol, že «Zákon o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. nepozná
pojem „zákonný prokurátor“. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý má
postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu a ktorý riadi a kontroluje činnosť
všetkých prokuratúr, môže podľa § 51 vyššie uvedeného zákona určiť, aby dozor v tej ktorej
trestnej veci vykonával ktorýkoľvek prokurátor Slovenskej republiky.
V posudzovanom prípade svojim rozhodnutím z 10. februára 2004, sp. zn.
VII Gv 8/04 určil, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní bude
vykonávať prokurátor Úradu špeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, pričom v tom čase Úrad špeciálneho prokurátora pôsobil ako oddelenie
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a prokurátor JUDr. D. K. ako vedúci tohto
oddelenia.».
Sťažovateľ s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasí a považuje ju za
nezákonnú. V tejto súvislosti uvádza, že aj keď zákon o prokuratúre nepozná pojem
„zákonný prokurátor“, pozná však pojem „sústava prokuratúry“. Určiť príslušnosť
prokurátora bolo podľa sťažovateľa možné len v rámci existujúcej zákonnej sústavy
prokuratúry, a nie „metodickým pokynom“ alebo „organizačným aktom riadenia“.
V súvislosti s uvedenou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za
potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, a preto vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd posúdil citovanú argumentáciu najvyššieho súdu týkajúcu sa druhej
námietky sťažovateľa a konštatoval, že spôsob, ako sa s ňou najvyšší súd vysporiadal, je
z ústavného hľadiska akceptovateľný, pretože ho nemožno považovať za arbitrárny a je
primeraným spôsobom odôvodnený, a preto nenašiel dôvod, aby do argumentácie
najvyššieho súdu v rámci svojej právomoci zasahoval.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa druhej námietky
sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Podstatou tretej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že špecializovaný trestný súd nie je
oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, ktorý bol nálezom
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 označený ako protiústavný, pričom
„Národná rada Slovenskej republiky neuviedla tento zákon, teda zákon č. 458/2003 Z. z. do
súladu s Ústavou SR ako rozhodol Ústavný súd SR, ale prijala nový zákon č. 291/2009 Z. z.
o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon
nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky“.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99), podľa ktorej každé z konaní pred
ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených
subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným
súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje
výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako
súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za
opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických
osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých možno konať a aj
rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako
v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00).
Právomoc špecializovaného trestného súdu kontinuálne pokračovať vo veciach
začatých špeciálnym súdom vyplýva priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde.
Špecializovaný trestný súd teda postupuje v prípade sťažovateľa tak, ako mu to zákon
ukladá. Vyriešiť otázku, či sú príslušné ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom
súde v súlade s ústavou, možno iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ústavy (II. ÚS 336/09), a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z § 37
ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde vyplýva, že návrh na
začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy môžu ústavnému súdu
predložiť len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident
Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou, generálny prokurátor a verejný ochranca práv, t. j. fyzickým osobám (a teda ani
sťažovateľovi) právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy neprislúcha.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
v časti týkajúcej sa tretej námietky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010