Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 226/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn.

PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

19. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. L. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2010 doručená sťažnosť JUDr. L. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. H. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)

podal 15. decembra 2005 špeciálnemu súdu obžalobu proti sťažovateľovi a ďalším osobám

pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom podľa § 9

ods. 2 a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný

zákon“). Rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 z 19. januára 2009 bol

sťažovateľ spolu s ďalšími obžalovanými uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

podvodu spolupáchateľstvom podľa , a , sčasti

dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa . Proti rozsudku

špeciálneho súdu podal sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní odvolanie. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2009 bol napadnutý rozsudok

špeciálneho súdu zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená Špecializovanému trestnému

súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol. Sťažovateľ sťažnosťou napáda len tú časť zrušujúceho uznesenia

najvyššieho súdu, ktorou bola vec vrátená špecializovanému trestnému súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie, keďže podľa názoru sťažovateľa špecializovaný trestný súd nie

je príslušným súdom na prejednanie jeho trestnej veci, a to z viacerých dôvodov.

V prvom rade sa sťažovateľ domnieva, že špecializovaný trestný súd nie je súdom

príslušným na prejednanie jeho trestnej veci preto, lebo v dôsledku zmeny právnej

kvalifikácie z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a

ods. 1 na trestný čin podvodu podľa a

došlo k tomu, že špeciálny súd prestal byť príslušným súdom, keďže trestný čin podvodu

podľa a pri výške škody 9 000 000 Sk (298 745 €) nie je

trestným činom, ktorý by zakladal príslušnosť špeciálneho súdu. Podľa názoru sťažovateľa

mal špeciálny súd potom, ako 2. júna 2008 upozornil obžalovaných na možnosť inej právnej

kvalifikácie skutku, v zmysle ustanovenia účinného do

31. decembra 2005 (ďalej len „“) postúpiť vec príslušnému súdu.

Sťažovateľ na túto skutočnosť upozornil špeciálny súd svojím podaním zo 17. júla 2008.

Špeciálny súd by bol vecne príslušným na konanie vo veci trestného činu podvodu len

vtedy, ak by trestným činom bola spôsobená škoda alebo získaný prospech dosahujúci

najmenej desaťtisícnásobok minimálnej mzdy zamestnanca odmeňovaného mesačnou

mzdou [ ].

Sťažovateľ ďalej spochybňuje príslušnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,

ktorý podľa jeho názoru nemal oprávnenie v tejto veci v čase začatia trestného stíhania, teda

od 7. februára 2004 do 1. mája 2004, konať, a to z dôvodu neexistencie právomocí

a pôsobnosti v tomto čase. Keďže pôsobnosť úradu špeciálnej prokuratúry bola upravená

v až o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o prokuratúre“) iba od 1. mája 2004, nemohol generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) pred účinnosťou príslušnej novely zákona

o prokuratúre určiť príslušnosť neexistujúcemu úradu a prokurátorovi bez pôsobnosti.

Z dôvodu tohto nedostatku bolo podľa sťažovateľa povinnosťou špeciálneho súdu obžalobu

odmietnuť, prípadne konanie zastaviť alebo vrátiť vec prokurátorovi do prípravného

konania. Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou v jeho

zrušujúcom uznesení vo vzťahu k tejto námietke a považuje ju za nezákonnú, resp.

nemajúcu oporu v zákone.

Napokon sťažovateľ odvodzuje nepríslušnosť špeciálneho súdu, resp. jeho právneho

nástupcu špecializovaného trestného súdu z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009. Sťažovateľ spochybňuje kontinuitu novozriadeného špecializovaného

trestného súdu s jeho „neústavným“ predchodcom – špeciálnym súdom, pričom v tejto

súvislosti poukazuje na tú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája

2009, v ktorej sa uvádza: „Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon

a súvisiace predpisy do súladu s , strácajú po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.“

Podľa názoru sťažovateľa «Národná rada Slovenskej republiky neuviedla tento

zákon, teda do súladu s SR ako rozhodol Ústavný súd SR,

ale prijala nový o Špecializovanom trestnom súde a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia nálezu

Ústavného súdu SR, sp. zn. z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky... Uvedením

Z. z. vo vytknutých ustanoveniach, vrátane názvu ako aj ustanovení ďalších súvisiacich

predpisov, ale v každom prípade zmena a doplnenie citovaného a preskúmaného zákona

(podľa doslovného znenia nálezu „tento zákon“, teda z. č. ).

Vzhľadom na túto situáciu, teda, že NR SR neuviedla do

súladu s SR a že citovaný zákon nemá ustanovenie, ktoré by zrušilo zákon

č. sa vytvoril taký právny stav, že stratil platnosť

17. januára 2010. Teda sa prijal celkom iný a nový zákon počas platnosti zákona

č. Keďže neobsahuje zrušujúce ustanovenie, o tejto

právnej situácii zákonodarca vedel a zrejme tento právny stav zámerne vytvoril, čím však

ale dochádza k právnej neistote.».

Sťažovateľ vzhľadom na uvedenú argumentáciu zastáva názor, že prijatím nového

o Špecializovanom trestnom súde (ďalej len „zákon

o špecializovanom trestnom súde“) nebola zabezpečená právna kontinuita špeciálneho

trestného súdu so špeciálnym súdom, a v tejto súvislosti ďalej uvádza, že «Neústavné

zriadenie Špeciálneho súdu má za následok aj porušenie ustanovení medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré priamo zakladajú práva alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, a ktoré majú prednosť pred zákonmi.

Ide najmä o ustanovenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...

Okrem iných podľa Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd

Slovenskej republiky a ostatné súdy. Za týchto okolností je ťažko subsumovať špeciálny súd

už iba vzhľadom na jeho povahu, ktorý inak má znaky mimoriadneho súdu, na vymedzenú

jeho pôsobnosť a právomoc (napr. aj postavenie vyššieho súdu ako súdu prvého stupňa)

pod pojem „ostatný súd“. Je to hlboký zásah do ústavne vymedzeného súdneho systému

obyčajným zákonom.».

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„Postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn.

PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. novembra 2009 v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K.

bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 a právo nebyť odňatý zákonnému súdu a zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods.

1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa

19. novembra 2009 vo výroku, ktorým vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu

v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol ústavný súd zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu práv postupom špeciálneho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009

Sťažovateľ namieta, že k neprípustnému zásahu do jeho garantovaných práv

došlo postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho

rozsudkom z 19. januára 2009.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ

mal možnosť podať proti namietanému postupu a rozsudku špeciálneho súdu riadny

opravný prostriedok – odvolanie, ktorú aj využil. O jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 19. novembra 2009 tak, že odvolaniu vyhovel a rozsudok

špeciálneho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil špecializovanému trestnému súdu, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

V danom prípade právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

proti postupu špeciálneho súdu v konaní sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudku

z 19. januára 2009 vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa v spojení s .

2. K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra 2009

Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu garantovaných práv sťažovateľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. novembra 2009 malo dôjsť:

a) z dôvodu, že špecializovaný trestný súd nie je súdom príslušným na prejednanie

jeho trestnej veci, keďže v dôsledku zmeny právnej kvalifikácie zanikla právomoc pôvodne

špeciálneho súdu, dnes špecializovaného trestného súdu prejednať jeho trestnú vec (ďalej aj

„prvá námietka“),

b) z dôvodu, že najvyšší súd v namietanom uznesení odmietol sťažovateľovu

námietku o nepríslušnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej aj „druhá

námietka),

c) z dôvodu, že špecializovaný trestný súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať

v činnosti špeciálneho súdu vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009, ktorým bol špeciálny súd označený ako protiústavný (ďalej aj „tretia

námietka“).

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na princíp subsidiarity, na ktorom je založená aj jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa .

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba chápať tak, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého

môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať, resp.

korigovať pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde

namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127

ods. 1 a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. ,

, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na viacero ustanovení

( v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

trestné konanie vedené proti sťažovateľovi prebieha), ktoré garantujú ochranu jeho práv

v priebehu trestného konania.

Podľa podanú obžalobu treba na súde najskôr

preskúmať z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä

preveriť, či prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo, bolo vykonané spôsobom

zodpovedajúcim tomuto zákonu a či jeho výsledky dostatočne odôvodňujú postavenie

obvineného pred súd. Na to slúži predbežné prejednanie obžaloby.

Podľa obžalobu podanú na súde preskúma predseda

senátu a podľa jej obsahu a podľa obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na

zasadnutí senátu alebo či môže nariadiť o nej hlavné pojednávanie.

Podľa na uľahčenie rozhodnutia môže vyslúchnuť

obvineného a zadovážiť potrebné vysvetlenia.

Podľa predseda senátu nariadi predbežne

prejednanie obžaloby, ak má za to, že vec patrí do príslušnosti iného súdu.

Podľa ak zistí súd v zažalovanom skutku trestný čin,

na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný

rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je

povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak

nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu nemôže súd, ktorému bola vec postúpená

nadriadeným súdom, okrem prípadu, že by sa skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti

medzitým podstatne zmenil.

Podľa ak nerozhodne odvolací súd podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže

odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa účinného od 1. januára

2006 (ďalej len „nový “) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len

proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa nového dovolanie možno podať proti

rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa nového dovolanie možno podať, ak

vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Z uvedeného vyplýva, že špecializovaný trestný súd konajúci v čase rozhodovania

ústavného súdu o sťažnosti v trestnej veci sťažovateľa bude mať možnosť posúdiť námietku

sťažovateľa týkajúcu sa jeho nepríslušnosti vyplývajúcej zo zmeny právnej kvalifikácie.

Rovnako aj odvolací súd v prípade podania odvolania je súdom s plnou jurisdikciou,

v ktorého právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností

daného prípadu vrátane otázky príslušnosti špecializovaného trestného súdu. Navyše,

sťažovateľ má možnosť po právoplatnom skončení jeho trestnej veci podať v zmysle

príslušných ustanovení nového dovolanie podľa

nového z dôvodu, že vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania

vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich

základných práv a slobôd pred všeobecným súdom.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

skutočnosť, že v súčasnom štádiu sťažovateľovej trestnej veci vzhľadom na závery

najvyššieho súdu uvedené v jeho zrušujúcom uznesení z 19. novembra 2009 nemožno

otázku príslušnosti súdu jednoznačne vyriešiť. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení sp. zn.

z 19. novembra 2009 nariadil špecializovanému trestnému súdu doplniť

dokazovanie vykonaním viacerých dôkazov. V súvislosti s nariadeným doplnením

dokazovania najvyšší súd okrem iného uviedol, že „Pokiaľ by sa vykonaným dokazovaním

potvrdila skutková verzia produkovaná svedkom Ing. M. M. a na ňu nadväzujúcimi dôkazmi

bude potrebné z hľadiska jej právneho posúdenia uvažovať aj v rovine, či takto zistené

konanie obžalovaných nenapĺňa len skutkovú podstatu trestného činu nepriamej korupcie

podľa § 162 Tr. zák.“. Sťažovateľ túto časť uznesenia najvyššieho súdu v sťažnosti nijako

nenapáda.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ nebude ustálená právna kvalifikácia skutku, treba

vychádzať z právnej kvalifikácie uvedenej v obžalobe, z ktorej je odvodená aj príslušnosť

súdu. V prípade, ak by konajúci súd ustálil právnu kvalifikáciu skutku odlišne od obžaloby,

pričom by zistil v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný,

mal by vyriešiť, či prichádza do úvahy postup podľa .

Upozornenie špeciálneho súdu z 2. júna 2008 o možnosti právnej kvalifikácie skutku ako

trestného činu podvodu podľa a , rovnako ako obdobné

závery vyplývajúce z rozsudku špeciálneho súdu stratili uznesením najvyššieho súdu

relevanciu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje sťažnosť v časti týkajúcej sa prvej

námietky za predčasne podanú, o ktorej nie je príslušný konať v zmysle zásad vyjadrených

v , preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ods. 2 z dôvodu neprípustnosti.

Podstata druhej námietky sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že špeciálny súd nebol

vôbec oprávnený prejednať obžalobu podanú prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry

a obžalobu mal odmietnuť, prípadne vrátiť vec prokurátorovi do prípravného konania alebo

trestné stíhanie sťažovateľa zastaviť. Podľa názoru sťažovateľa prokurátor úradu špeciálnej

prokuratúry totiž nemal oprávnenie v tejto veci v čase začatia trestného stíhania 7. februára

2004 do 1. mája 2004 konať v dôsledku nedostatku a neexistencie právomoci a pôsobnosti

v tomto čase. Generálny prokurátor síce svojím rozhodnutím sp. zn. VII Gv 8/04

z 10. februára 2004 podľa § 51 zákona o prokuratúre určil, aby dozor v tejto veci vykonával

prokurátor úradu špeciálneho prokurátora, avšak tento úrad vznikol až 1. mája 2004.

Generálny prokurátor nemohol pred účinnosťou zákona o zriadení špeciálneho súdu a

špeciálnej prokuratúry určiť príslušnosť neexistujúcemu úradu a prokurátorovi bez

pôsobnosti.

Uvedenú námietku sťažovateľ uplatnil aj vo svojom odvolaní proti rozsudku

špeciálneho súdu, pričom najvyšší súd k tejto odvolacej námietke v odôvodnení

namietaného uznesenia najmä uviedol, že « nepozná

pojem „zákonný prokurátor“. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý má

postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu a ktorý riadi a kontroluje činnosť

všetkých prokuratúr, môže podľa § 51 vyššie uvedeného zákona určiť, aby dozor v tej ktorej

trestnej veci vykonával ktorýkoľvek prokurátor Slovenskej republiky.

V posudzovanom prípade svojim rozhodnutím z 10. februára 2004, sp. zn.

VII Gv 8/04 určil, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní bude

vykonávať prokurátor Úradu špeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, pričom v tom čase Úrad špeciálneho prokurátora pôsobil ako oddelenie

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a prokurátor JUDr. D. K. ako vedúci tohto

oddelenia.».

Sťažovateľ s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasí a považuje ju za

nezákonnú. V tejto súvislosti uvádza, že aj keď zákon o prokuratúre nepozná pojem

„zákonný prokurátor“, pozná však pojem „sústava prokuratúry“. Určiť príslušnosť

prokurátora bolo podľa sťažovateľa možné len v rámci existujúcej zákonnej sústavy

prokuratúry, a nie „metodickým pokynom“ alebo „organizačným aktom riadenia“.

V súvislosti s uvedenou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za

potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, a preto vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Ústavný súd posúdil citovanú argumentáciu najvyššieho súdu týkajúcu sa druhej

námietky sťažovateľa a konštatoval, že spôsob, ako sa s ňou najvyšší súd vysporiadal, je

z ústavného hľadiska akceptovateľný, pretože ho nemožno považovať za arbitrárny a je

primeraným spôsobom odôvodnený, a preto nenašiel dôvod, aby do argumentácie

najvyššieho súdu v rámci svojej právomoci zasahoval.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa druhej námietky

sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podstatou tretej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že špecializovaný trestný súd nie je

oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, ktorý bol nálezom

ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 označený ako protiústavný, pričom

„Národná rada Slovenskej republiky neuviedla tento zákon, teda do

súladu s SR ako rozhodol Ústavný súd SR, ale prijala nový

o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon

nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn.

z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky“.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru (napr. , ), podľa ktorej každé z konaní pred

ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených

subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným

súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje

výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako

súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za

opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických

osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých možno konať a aj

rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako

v samostatnom konaní (napr. ).

Právomoc špecializovaného trestného súdu kontinuálne pokračovať vo veciach

začatých špeciálnym súdom vyplýva priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde.

Špecializovaný trestný súd teda postupuje v prípade sťažovateľa tak, ako mu to zákon

ukladá. Vyriešiť otázku, či sú príslušné ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom

súde v súlade s , možno iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa

(), a nie v konaní o sťažnosti podľa . Z

ods. 1 v spojení s až f) vyplýva, že návrh na

začatie konania o súlade právnych predpisov podľa môžu ústavnému súdu

predložiť len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident

Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou, generálny prokurátor a verejný ochranca práv, t. j. fyzickým osobám (a teda ani

sťažovateľovi) právo podať návrh na začatie konania podľa neprislúcha.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní

v časti týkajúcej sa tretej námietky odmietol podľa

z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010