Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 560/2013
PDF · 167.7 KB
No categories available
I. ÚS 560/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť T. T., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.
XV/2 Pz 139/12-7 z 20. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla
2013 doručená sťažnosť T. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. XV/2 Pz 139/12-7 z 20. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením Okresnej
prokuratúry Žilina č. k. 1 Pv 1100/10/5511-57 z 8. augusta 2012 podmienečne zastavené
trestné stíhanie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 3
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“). Krajská prokuratúra v Žiline rozhodla svojím uznesením č. k.
3 Kpt 331/11-15 z 11. októbra 2012 o odmietnutí sťažnosti splnomocneného zástupcu
poškodeného podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V ďalšom postupe generálna
prokuratúra postupom podľa § 363 Trestného poriadku rozhodla svojím napadnutým
rozhodnutím o zrušení rozhodnutí podriadených prokuratúr vrátane povinnosti Okresnej
prokuratúry Žilina opätovne vo veci konať a rozhodnúť. V ostatnom podal sťažovateľ
ústavnému súdu sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukazom na právnu úpravu § 9 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“) predovšetkým namietal to, že „... predmetné uznesenie GP SR podpísané
povereným námestníkom pre trestný úsek je v hrubom rozpore s platnou právnou úpravou,
keď o podanom návrhu poškodeného na zrušenie právoplatného rozhodnutia Krajskej
prokuratúry zo dňa 11. 110. 2012 rozhodol prokurátor bez oprávnenia na rozhodnutie
o tomto návrhu“. Podľa názoru sťažovateľa mal „... o podanom mimoriadnom opravnom
prostriedku poškodeného rozhodnúť prvý námestník generálneho prokurátora tak, ako to
predpokladá platná právna úprava v danom konaní“. Dôsledkom skutočnosti, že napadnuté
rozhodnutie generálnej prokuratúry nebolo vydané zastupujúcim prvým námestníkom
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale povereným námestníkom pre trestný
úsek, bolo „... týmto nezákonným rozhodnutím GP SR odňaté právo sťažovateľa na inú
právnu ochranu v konaní pred iným orgánom Slovenskej republiky – Generálnou
prokuratúrou SR, keď o podanom návrhu rozhodol prokurátor neoprávnený na výkon
právomoci generálneho prokurátora, z ktorého dôvodu nie je možné takéto rozhodnutie
považovať za právoplatné rozhodnutie v trestnej veci vôbec“. Navyše, podľa názoru
sťažovateľa týmto postupom bola „... zásadným spôsobom narušená hierarchia postavenia
prokurátorov vo vnútri prokuratúry ako hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy
štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom ako to deklaruje sám zákonodarca“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vyhodnotení
písomných dôkazov“ takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... Uznesením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 20. 02. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz
139/12-7 porušené bolo.
2. Ústavný súd... rozhodnutie Generálnej prokuratúry... zo dňa 20. 02. 2013 v konaní
pod sp. zn. XV/2 Pz 139/12-7 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Generálna prokuratúra... je povinná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia do troch dní od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Nadväzne na citovaný článok ústavy
dopĺňa právnu úpravu prípustnosti konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
8. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
9. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi
z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je. Každá fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
10. Navyše, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci
ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať,
resp. korigovať pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného
konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom
súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 18/04,
III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 226/2010).
11. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra svojím napadnutým
rozhodnutím rozhodla o vrátení veci až prvostupňovému orgánu, a to Okresnej prokuratúre
Žilina, ktorá bude v ďalšom svojom postupe v trestnej veci aj sťažovateľa opätovne konať
a rozhodovať, riadiac sa aj právnym názorom nadriadenej prokuratúry. Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť v čase, keď nebolo v jeho trestnej veci
s konečnou platnosťou rozhodnuté. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia a Trestným
poriadkom daná variabilita zákonných možností rozhodnutia o tejto otázke už v prípravnom
konaní prokurátorom vykonávajúcim dozor v prípravnom konaní v trestnej veci sťažovateľa
sú práve tým eliminujúcim prvkom právomoci ústavného súdu, ktorý vyplýva z čl. 127
ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a dôvodom na odmietnutie sťažovateľom
podanej sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie
a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,
13. Sťažovateľ v podanej sťažnosti polemizoval aj s právomocou námestníka pre
trestný úsek v zastúpení generálneho prokurátora vybaviť podaný mimoriadny opravný
prostriedok podľa § 363 Trestného poriadku, keď dôvodil, že „mal... o podanom
mimoriadnom opravnom prostriedku poškodeného rozhodnúť prvý námestník generálneho
prokurátora tak, ako to predpokladá platná právna úprava v danom konaní“.
14. Ústavný súd poukazuje na obsah § 10 zákona o prokuratúre, podľa ktorého
generálny prokurátor vydáva na plnenie úloh služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú
záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry a ostatných
zamestnancov, a tiež na ustanovenie § 16 zákona o prokuratúre, podľa ktorého generálny
prokurátor môže (okrem pôsobnosti vymedzenej v § 11 a § 12 a § 13 ods. 1 zákona
o prokuratúre) poveriť iných prokurátorov, aby konali v jeho mene. Podľa § 17 zákona
o prokuratúre prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť v trestnom konaní v rozsahu
ustanovenom osobitnými zákonmi a v rámci neho vykonáva dozor nad zachovávaním
zákonnosti v prípravnom konaní. Z doterajšej rozhodovacej činnosti je ústavnému súdu
známe, že generálny prokurátor svojimi príkazmi upravuje pôsobnosť prokurátorov
podliehajúcich jeho riadiacej právomoci (aj prokurátorov generálnej prokuratúry) vrátane
aprobačných oprávnení vybavovať v zastúpení generálneho prokurátora napr. podnetovú
a inú právnu agendu (pozri napríklad IV. ÚS 113/04, III. ÚS 216/09, III. ÚS 79/2011).
Vzhľadom na uvedené potom skutočnosť, že podaný mimoriadny opravný prostriedok
podľa § 363 Trestného poriadku vybavil prokurátor generálnej prokuratúry, ešte
neznamená, že tento opravný prostriedok sťažovateľa nevybavil príslušný prokurátor.
V dôsledku uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť so
sťažovateľom namietaným porušením ním označeného základného práva, čo zakladá dôvod
odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto jej časti z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
15. V neposlednom rade ústavný súd v okolnostiach danej veci poukazuje aj na § 31
ods. 1 a nasl. zákona o prokuratúre, v zmysle ktorých je možné prípadnú nezákonnosť
namietaného postupu preskúmať aj v rámci podaného podnetu sťažovateľom.
16. Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013