Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 560/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť T. T., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.

XV/2 Pz 139/12-7 z 20. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla

2013 doručená sťažnosť T. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

práva na inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) č. k. XV/2 Pz 139/12-7 z 20. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením Okresnej

prokuratúry Žilina č. k. -57 z 8. augusta 2012 podmienečne zastavené

trestné stíhanie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 3

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Krajská prokuratúra v Žiline rozhodla svojím uznesením č. k.

-15 z 11. októbra 2012 o odmietnutí sťažnosti splnomocneného zástupcu

poškodeného podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). V ďalšom postupe generálna

prokuratúra postupom podľa rozhodla svojím napadnutým

rozhodnutím o zrušení rozhodnutí podriadených prokuratúr vrátane povinnosti Okresnej

prokuratúry Žilina opätovne vo veci konať a rozhodnúť. V ostatnom podal sťažovateľ

ústavnému súdu sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukazom na právnu úpravu § 9 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“) predovšetkým namietal to, že „... predmetné uznesenie GP SR podpísané

povereným námestníkom pre trestný úsek je v hrubom rozpore s platnou právnou úpravou,

keď o podanom návrhu poškodeného na zrušenie právoplatného rozhodnutia Krajskej

prokuratúry zo dňa 11. 110. 2012 rozhodol prokurátor bez oprávnenia na rozhodnutie

o tomto návrhu“. Podľa názoru sťažovateľa mal „... o podanom mimoriadnom opravnom

prostriedku poškodeného rozhodnúť prvý námestník generálneho prokurátora tak, ako to

predpokladá platná právna úprava v danom konaní“. Dôsledkom skutočnosti, že napadnuté

rozhodnutie generálnej prokuratúry nebolo vydané zastupujúcim prvým námestníkom

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale povereným námestníkom pre trestný

úsek, bolo „... týmto nezákonným rozhodnutím GP SR odňaté právo sťažovateľa na inú

právnu ochranu v konaní pred iným orgánom Slovenskej republiky – Generálnou

prokuratúrou SR, keď o podanom návrhu rozhodol prokurátor neoprávnený na výkon

právomoci generálneho prokurátora, z ktorého dôvodu nie je možné takéto rozhodnutie

považovať za právoplatné rozhodnutie v trestnej veci vôbec“. Navyše, podľa názoru

sťažovateľa týmto postupom bola „... zásadným spôsobom narušená hierarchia postavenia

prokurátorov vo vnútri prokuratúry ako hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy

štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom ako to deklaruje sám zákonodarca“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vyhodnotení

písomných dôkazov“ takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa ... Uznesením Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 20. 02. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz

139/12-7 porušené bolo.

2. Ústavný súd... rozhodnutie Generálnej prokuratúry... zo dňa 20. 02. 2013 v konaní

pod sp. zn. XV/2 Pz 139/12-7 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra... je povinná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia do troch dní od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Nadväzne na citovaný článok

dopĺňa právnu úpravu prípustnosti konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb

, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

8. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu

subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

9. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi

z príslušných procesných noriem, akou nepochybne je. Každá fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

10. Navyše, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci

ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať,

resp. korigovať pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného

konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom

súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených

v a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. ,

, , ).

11. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra svojím napadnutým

rozhodnutím rozhodla o vrátení veci až prvostupňovému orgánu, a to Okresnej prokuratúre

Žilina, ktorá bude v ďalšom svojom postupe v trestnej veci aj sťažovateľa opätovne konať

a rozhodovať, riadiac sa aj právnym názorom nadriadenej prokuratúry. Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť v čase, keď nebolo v jeho trestnej veci

s konečnou platnosťou rozhodnuté. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia a Trestným

poriadkom daná variabilita zákonných možností rozhodnutia o tejto otázke už v prípravnom

konaní prokurátorom vykonávajúcim dozor v prípravnom konaní v trestnej veci sťažovateľa

sú práve tým eliminujúcim prvkom právomoci ústavného súdu, ktorý vyplýva z čl. 127

a , a dôvodom na odmietnutie sťažovateľom

podanej sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

a rozhodnutie podľa .

12. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

13. Sťažovateľ v podanej sťažnosti polemizoval aj s právomocou námestníka pre

trestný úsek v zastúpení generálneho prokurátora vybaviť podaný mimoriadny opravný

prostriedok podľa , keď dôvodil, že „mal... o podanom

mimoriadnom opravnom prostriedku poškodeného rozhodnúť prvý námestník generálneho

prokurátora tak, ako to predpokladá platná právna úprava v danom konaní“.

14. Ústavný súd poukazuje na obsah § 10 zákona o prokuratúre, podľa ktorého

generálny prokurátor vydáva na plnenie úloh služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú

záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry a ostatných

zamestnancov, a tiež na ustanovenie § 16 zákona o prokuratúre, podľa ktorého generálny

prokurátor môže (okrem pôsobnosti vymedzenej v § 11 a § 12 a § 13 ods. 1 zákona

o prokuratúre) poveriť iných prokurátorov, aby konali v jeho mene. Podľa § 17 zákona

o prokuratúre prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť v trestnom konaní v rozsahu

ustanovenom osobitnými zákonmi a v rámci neho vykonáva dozor nad zachovávaním

zákonnosti v prípravnom konaní. Z doterajšej rozhodovacej činnosti je ústavnému súdu

známe, že generálny prokurátor svojimi príkazmi upravuje pôsobnosť prokurátorov

podliehajúcich jeho riadiacej právomoci (aj prokurátorov generálnej prokuratúry) vrátane

aprobačných oprávnení vybavovať v zastúpení generálneho prokurátora napr. podnetovú

a inú právnu agendu (pozri napríklad , , ).

Vzhľadom na uvedené potom skutočnosť, že podaný mimoriadny opravný prostriedok

podľa vybavil prokurátor generálnej prokuratúry, ešte

neznamená, že tento opravný prostriedok sťažovateľa nevybavil príslušný prokurátor.

V dôsledku uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť so

sťažovateľom namietaným porušením ním označeného základného práva, čo zakladá dôvod

odmietnutia sťažnosti podľa v tejto jej časti z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. V neposlednom rade ústavný súd v okolnostiach danej veci poukazuje aj na § 31

ods. 1 a nasl. zákona o prokuratúre, v zmysle ktorých je možné prípadnú nezákonnosť

namietaného postupu preskúmať aj v rámci podaného podnetu sťažovateľom.

16. Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013