Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 192/2011
PDF · 356.74 KB
No categories available
IV. ÚS 192/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3, 5 a 6 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7,
čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie
práv podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl.
12 ods. 1 a 4, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 1, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 1
a čl. 5 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky súvisiacim
s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“,
b) postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 188/2007
a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 a uznesením sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010 a
c) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010, ako aj jeho uznesením sp. zn.
14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011
doručená sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2,
3, 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods.
1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol č. 7“), práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie práv
podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a
2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 ústavy, čl. 1,
čl. 17 a čl. 18 dohovoru a čl. 2 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 medzinárodného paktu
a) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) tým, že „prijala a schválila návrh na aplikáciu zásady
(3x a dosť!) zakotvením tejto zásady v ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zákon (zákon NR -
SR č. 300/2005 Z. z. účinný od 01. 01. 2006) a prenesením tejto úlohy a povinnosti na
orgány OČTK – na všeobecné súdy v k. č. 2 T 188/07 rozsudku OS – Zvolen zo dňa: 12. 05.
2010 v spojení s uznesením odvolacieho súdu -KS – Banská Bystrica č. k. 2 To/225/10 zo
dňa: 09. 12. 2010 aplikáciou uvedenej zásady a jej doslovnej dikcie“ (ďalej aj «postup
ministerstva spravodlivosti súvisiaci s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“»),
b) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“)
a uznesením sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010 a
c) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010 (ďalej aj
„namietané uznesenie“), ako aj jeho uznesením sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra
2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 T 188/2007 z 12. mája 2010 uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a v bode 2 z prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 188 ods. 1,
§ 47 ods. 2, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 a § 38 ods. 7 Trestného zákona na súhrnný, úhrnný
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov so zaradením do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia a bol mu tiež uložený trest prepadnutia veci
kuchynského noža. Okresný súd taktiež zaviazal sťažovateľa na náhradu škody
poškodenému vo výške 36,51 €. Zároveň okresný súd zrušil výrok o treste rozsudku
Okresného súdu Žiar na Hronom sp. zn. 3 T 25/2009 z 13. januára 2010, ako aj všetky
ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, a to jednak
prostredníctvom obhajcu, ako aj sám. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 225/2010
z 9. decembra 2010 zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že podal aj návrh na vydanie predbežného
opatrenia proti ministerstvu spravodlivosti v rámci občianskeho súdneho konania
o poskytnutie súdnej ochrany a ochrany osobnosti v súvislosti s podľa jeho tvrdenia
protiústavnou aplikáciou zásady „trikrát a dosť“, ako aj podnet Kancelárii prezidenta
Slovenskej republiky a podnet verejnému ochrancovi práv.
Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010 návrh sťažovateľa na
vydanie predbežného opatrenia zamietol a krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 220/2010
z 13. septembra 2010 toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Sťažnosť smeruje aj proti ministerstvu spravodlivosti, a to z dôvodu, že je podľa
názoru sťažovateľa „autorom“ zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon účinného od
1. januára 2006, ktorý zaviedol zásadu „trikrát a dosť“.
Sťažovateľ zastáva názor, že uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov v dôsledku
aplikácie zásady „trikrát a dosť“ (§ 47 ods. 2 Trestného zákona) je neústavné, pretože je
v rozpore so zákazom opakovaného stíhania osoby za čin, za ktorý bola už právoplatne
odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby (čl. 50 ods. 5 ústavy, § 2 ods. 8 Trestného
poriadku), a taktiež považuje ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona za retroaktívne, a to
vzhľadom na ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona.
Sťažovateľ poukazuje na to, že v jeho prípade ide o opakované trestanie za skutky, za
ktoré bol odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 79/1983 z 18. júla 1983 na
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 6 mesiacov, pričom tento trest bol
zrušený rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5 T 144/1983 z 9. januára
1984, ktorým mu bol uložený súhrnný a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov
a 6 mesiacov, a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 T 268/84
z 18. decembra 1984, ktorým bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
6 rokov a 6 mesiacov, pričom z výkonu tohto trestu odňatia slobody bol 2. mája 1991
uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 1 Pp 35/1991 podmienečne prepustený na
skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov.
Sťažovateľ k týmto odsúdeniam uvádza, že časť z právoplatne uložených trestov mu
bola odpustená v dôsledku amnestie, o čom nie je v namietanom rozsudku ani uznesení
žiadna zmienka. Sťažovateľ tvrdí, že tieto odsúdenia boli už zahladené, a preto naňho treba
hľadieť v súvislosti s týmito odsúdeniami tak, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1
Trestného zákona). Vo vzťahu k odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 3 T 268/84 z 18. decembra 1984 sťažovateľ navyše udáva, že bolo podľa jeho názoru
nezákonné a nespravodlivé.
Sťažovateľ v súvislosti s uvedenými námietkami poukazuje na právomoc ústavného
súdu rozhodovať o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými
zmluvami.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojej veci nepodal, keďže najvyšší súd „by moje
dovolanie s vysokou pravdepodobnosťou zamietol alebo odmietol, pretože ani on NS – SR
zrejme nemá právomoci posudzovať ústavnosť ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zákona,
ale má skôr povinnosť ich aplikovať, tak ako ostatné všeobecné súdy...
Ústavný súd SR v jeho rozhodnutiach – nálezoch o. i. deklaruje skutočnosť, že sa
riadi konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, so vzhľadom na vyššie
uvedené, mám za to, že Ústavný súd Slovenskej republiky môj návrh v spojení
s individuálnou sťažnosťou podľa článku: 127 ods. 1 Ústavy SR neodmietne, resp.
nezamietne – neodloží.“.
Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 28. marca 2011, v ktorom poukazuje na
ďalšie aspekty podľa jeho názoru nezákonnej aplikácie zásady „trikrát a dosť“. Sťažovateľ
zastáva názor, že § 43 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon
z roku 1961“) bol zrušený rovnako ako § 44 a § 45 starého Trestného zákona, a preto
ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona, ktoré je podľa jeho tvrdenia navyše
retroaktívne, by nemalo poukazovať na už zrušené ustanovenie zákona. Sťažovateľ taktiež
poukazuje na to, že trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona
z roku 1961 ani trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 (za
ktoré bol sťažovateľ odsúdený už uvedenými rozsudkami z rokov 1983 a 1984) nie sú
uvedené v § 62 Trestného zákona z roku 1961.
V súvislosti so skutočnosťou, že nepodal dovolanie, sťažovateľ poukazuje aj na
judikát trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, podľa ktorého si ten, kto chce podať
dovolanie, musí na tento procesný úkon zvoliť obhajcu, pričom jeho finančná situácia mu
neumožňuje zvoliť si obhajcu.
Okrem základnej námietky sťažovateľa, ktorá spočíva v neústavnosti zásady „trikrát
a dosť“ sťažovateľ namieta aj to, že krajský súd uskutočnil verejné zasadnutie 9. decembra
2010, na ktorom jeho odvolanie zamietol v jeho neprítomnosti z dôvodu zlého zdravotného
stavu, pričom svoju obhajkyňu (substitučnú zástupkyňu ustanoveného obhajcu) požiadal,
aby žiadala verejné zasadnutie z tohto dôvodu odročiť.
Sťažovateľ tvrdí, že viacerí z obhajcov, ktorí mu boli ustanovení, si neplnili riadne
svoju funkciu, a to ani len základnú, keďže neboli sťažovateľa ani raz navštíviť vo väzbe
a po prvýkrát ho videli až na hlavnom pojednávaní a vôbec s ním neprerokovali stratégiu
obhajoby. Konkrétne v súvislosti s touto námietkou sťažovateľ uvádza mená JUDr. P.
a Mgr. V. a „ďalší pred nimi“.
Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho odvolacími námietkami
uvedenými v ním napísanom rozsiahlom odvolaní a zaoberal sa len odvolaním spísaným
jeho obhajcom, a to aj napriek jeho požiadavke uvedenej v ňom napísanom odvolaní, aby
krajský súd rozhodoval len o odvolacích námietkach uvedených v odvolaní spísanom
sťažovateľom, a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu. Sťažovateľ taktiež
požiadal krajský súd, aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu
bol ustanovený obhajca JUDr. J. S., s tým, že sa bude obhajovať sám. Takýmto postupom
krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k zásahu do jeho základného práva na obhajobu a k
odopretiu spravodlivosti.
Ďalšia námietka sťažovateľa sa týka zásahu do práva na zákonného sudcu, keďže
podľa jeho názoru nedošlo v rámci druhostupňového konania k náhodnému prideleniu veci,
keďže o všetkých jeho sťažnostiach v prípravnom konaní, ako aj o jeho odvolaní proti
odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu rozhodoval, až na jednu výnimku, senát krajského
súdu 2 To, resp. 2 Tpo.
Sťažovateľ namieta aj nedostatočnú prieskumnú činnosť krajského súdu pri
prerokúvaní jeho odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku. Poukazuje na zámenu mien
svedkov M. a M. G. a na chybné časové vymedzenie stretnutia sťažovateľa so sudcom
JUDr. Š. v odsudzujúcom rozsudku okresného súdu, pričom krajský súd si tieto
nezrovnalosti vôbec nevšimol.
Sťažovateľ tiež namieta, že nebolo preukázané, že skutok označený v obžalobe ako
skutok 1 sa stal. Celé obvinenie podľa sťažovateľa bolo založené na výpovedi drogovo
závislého svedka – poškodeného M. G.
Okresný súd sa v namietanom rozsudku podľa názoru sťažovateľa vôbec
nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ tiež okresnému
súdu vyčíta, že vôbec necituje v namietanom rozsudku základné zásady trestného konania,
ktorými sa spravoval, ako to má na mysli ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Všetky tieto skutočnosti podľa názoru sťažovateľa nasvedčujú, že zákonná sudkyňa
okresného súdu nebola v jeho veci nestranná.
Sťažovateľ zastáva názor, že orgány činné v trestnom konaní a v jeho veci konajúce
súdy sú proti nemu zaujaté, že «súdy zjavne už mali „dosť“ konaní o mojej osobe». Toto
podozrenie má vyplývať z rozličného prístupu tých istých orgánov činných v trestnom
konaní a súdov v jeho vyššie uvedenej trestnej veci a v trestnej veci, v ktorej bol v postavení
poškodeného, vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 T 198/2008 a krajským súdom pod
sp. zn. 2 To 310/2010.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie
jeho základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3, 5 a 6 ústavy, práv podľa
čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7,
čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2
a čl. 16 medzinárodného paktu a tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 4,
čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 ústavy, čl. 1, čl. 17 a čl. 18 dohovoru a čl. 2
ods. 1 a čl. 5 ods. 1 medzinárodného paktu postupom ministerstva spravodlivosti pri
prijímaní zásady „trikrát a dosť“, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 a tiež postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010. Sťažovateľ tiež
žiada, aby ústavný súd namietaný rozsudok okresného súdu, ako aj namietané uznesenie
krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že vec bude
pridelená inému senátu (podrobný návrh nálezu je uvedený na stranách 50 až 66, resp.
70 sťažnosti, pozn.).
Sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom ministerstva
spravodlivosti súvisiacim s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“, ako aj postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom
z 12. mája 2010, v ktorom aplikoval zásadu „trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec,
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho
uznesením z 9. decembra 2010, v ktorom aplikoval zásadu „trikrát a dosť“ na jeho
trestnú vec
V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa postupom ministerstva
spravodlivosti vytýka sťažovateľ ministerstvu spravodlivosti, že „prijala a schválila návrh
na aplikáciu zásady (3x a dosť!) zakotvením tejto zásady v ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5
Tr. zákon (zákon NR - SR č. 300/2005 Z. z. účinný od 01. 01. 2006) a prenesením tejto úlohy
a povinnosti na orgány OČTK – na všeobecné súdy v k. č. 2 T 188/07 rozsudku OS – Zvolen
zo dňa: 12. 05. 2010 v spojení s uznesením odvolacieho súdu – KS – Banská Bystrica
č. k. 2 To/225/10 zo dňa: 09. 12. 2010 aplikáciou uvedenej zásady a jej doslovnej dikcie“ .
Rovnako sťažovateľ namieta aplikáciu zásady „trikrát a dosť“, teda ustanovenia § 47
ods. 2 Trestného zákona v spojení s ustanovením § 437 ods. 5 Trestného zákona na jeho
trestnú vec v namietanom rozsudku okresného súdu, ako aj namietanom uznesení krajského
súdu.
Sťažovateľ zastáva názor, že zásada „trikrát a dosť“ obsiahnutá v § 47 ods. 2
Trestného zákona je v rozpore so zákazom opakovaného stíhania osoby za čin, za ktorý bola
už právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby (čl. 50 ods. 5 ústavy, § 2 ods. 8
Trestného poriadku), a taktiež považuje ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona za
retroaktívne, a to vzhľadom na ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namieta nesúlad ustanovení § 47 ods. 2
Trestného zákona a § 437 ods. 5 Trestného zákona s ústavou, ako aj s príslušnými
medzinárodnými zmluvami.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny
názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať
len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich
nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho
vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver
vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť
v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti
senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna
(čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2
ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou
atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu
mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Vyriešiť otázku, či boli príslušné ustanovenia Trestného zákona, ktoré aplikovali
všeobecné súdy v trestnej veci sťažovateľa, v súlade s ústavou, resp. medzinárodnými
zmluvami, možno teda iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ústavy (m. m. II. ÚS 336/09, IV. ÚS 226/2010), a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Z § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde
vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy
môžu ústavnému súdu predložiť len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti
so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný
ochranca práv, t. j. fyzickým osobám (a teda ani sťažovateľovi) právo podať návrh na
začatie konania podľa čl. 125 ústavy neprislúcha. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný
súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesúladu príslušných ustanovení Trestného zákona
upravujúcich zásadu „trikrát a dosť“ ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, čo zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti ústavný súd poznamenáva, že
zákony neprijíma ministerstvo spravodlivosti ani iné ministerstvo, ale zákonodarný zbor,
ktorým je Národná rada Slovenskej republiky [čl. 86 písm. a) ústavy].
Vo vzťahu k námietkam, ktoré sťažovateľ uviedol v podaní, ktorým doplnil svoju
sťažnosť, týkajúcim sa rovnako aplikácie zásady „trikrát a dosť“ ústavný súd uvádza:
Ústavnému súdu nie je známe, na základe čoho sťažovateľ dospel k záveru, že
ustanovenie § 43 Trestného zákona z roku 1961 bolo zrušené. Nadobudnutím účinnosti
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (1. januára 2006, pozn.) bol zrušený Trestný zákon
z roku 1961 ako celok (§ 439 bod 2. Trestného zákona). Avšak do zrušenia Trestného
zákona z roku 1961, teda do 31. decembra 2005 existovalo v ňom ustanovenie § 43; len
ustanovenia § 44 a § 45 Trestného zákona z roku 1961 boli zrušené, a to s účinnosťou od
1. júla 1990.
Podľa § 43 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 ak súd odsudzuje páchateľa za
trestný čin teroru (§ 93, § 93a), terorizmu (§ 94), nedovoleného prekročenia štátnej hranice
podľa § 171a ods. 2 až 5 alebo § 171b ods. 2 alebo 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179,
ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla podľa
§ 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny (§ 180c), založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny (§ 185a),
nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu, prekurzora
a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 2 až 7, výroby detského pornografického diela
(§ 205b), týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§ 215), obchodovania s deťmi podľa
§ 216a ods. 2 alebo 3 alebo § 216b, vraždy (§ 219), ublíženia na zdraví podľa § 222,
zavlečenia do cudziny (§ 233), lúpeže (§ 234), brania rukojemníka (§ 234a), vydierania
podľa § 235 ods. 2 alebo 3, hrubého nátlaku podľa § 235a alebo § 235b ods. 2 až 5,
znásilnenia (§ 241), sexuálneho násilia (§ 241a), sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2
až 4 alebo obchodovania s ľuďmi (§ 246), hoci už bol za takéto trestné činy dvakrát
potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú
splnené podmienky podľa § 29 ods. 3; inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť
rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému
páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.
Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný
čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa
§ 179, obchodovania s deťmi podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania
rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188,
vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3
alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania
podľa § 201 ods. 2 alebo 3, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208,
všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného
prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny
podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,
založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313
alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,
prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,
genocídia podľa § 418, terorizmu podľa § 419 alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol
za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom
odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, a to aj bez splnenia podmienok
uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na
dvadsaťpäť rokov len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 alebo 2.
Podľa § 437 ods. 5 Trestného zákona ustanovenie § 47 ods. 2 sa vzťahuje aj na
osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ak osoba spáchala ďalší
trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.
Z uvedeného vyplýva, že v ustanovení § 43 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 sú
uvedené aj trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a lúpeže podľa § 234 ods. 1
Trestného zákona z roku 1961, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený rozsudkami z rokov 1983
a 1984.
Je pravdou, že trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a lúpeže podľa
§ 234 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 nie sú uvedené v § 62 Trestného zákona z roku
1961, avšak táto skutočnosť nemá žiaden súvis s trestnou vecou sťažovateľa, keďže
ustanovenie § 62 Trestného zákona z roku 1961 upravuje podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody, ku ktorému môže dôjsť až po výkone dvoch tretín
uloženého trestu odňatia slobody.
Medzi námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa § 43 a § 62 Trestného zákona z roku
1961 a namietaným porušením práv označených sťažovateľom nezistil teda ústavný súd
nijakú príčinnú súvislosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie ich porušenia po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojich práv postupom ministerstva spravodlivosti súvisiacim
s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010, v ktorom aplikoval zásadu
„trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010, v ktorom aplikoval zásadu
„trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, a tiež z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010
a uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Rovnaká argumentácia platí aj vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010
Napriek tomu, že sťažovateľ v úvode sťažnosti označuje za porušovateľa svojich
práv aj krajský súd a jeho uznesenie sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010,
v odôvodnení sťažnosti však nijaké konkrétne námietky vo vzťahu k tomuto uzneseniu
(rovnako ani vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010)
nevznáša. Navyše, v rozsiahlom petite nálezu (s. 50 až 66, resp. 70 sťažnosti) sa sťažovateľ
nedomáha vyslovenia porušenia svojich práv týmto rozhodnutím krajského súdu a ani sa
nedomáha jeho zrušenia.
Celá sťažnosť, jej doplnenie a aj požadovaný petit nálezu sú koncentrované na
rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 188/2007 z 12. mája 2010 a uznesenie krajského súdu
sp. zn. 2 To 225/2010 z 9. decembra 2010. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010 sťažnosť trpí nedostatkom
odôvodnenia. Navyše ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní sťažnosti
a spisovej dokumentácie vyžiadanej na tento účel z okresného súdu nezistil žiadnu príčinnú
súvislosť medzi uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010
a sťažovateľom označenými právami podľa ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu,
ktorá by mohla signalizovať, že došlo k ich porušeniu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
4. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010
Okrem základnej námietky súvisiacej s aplikáciou zásady „trikrát a dosť“ (pozri časť
II, bod 1 tohto uznesenia) namieta sťažovateľ vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uzneseniu z 9. decembra 2010 najmä tieto
skutočnosti:
a) uskutočnenie verejného zasadnutia 9. decembra 2010 v jeho neprítomnosti,
b) porušenie práva na obhajobu a iných práv tým, že viacerí z ustanovených obhajcov
si neplnili riadne svoju funkciu,
c) nedostatočnú prieskumná činnosť krajského súdu, ktorý sa nezaoberal odvolacími
námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažovateľom písanom rozsiahlom odvolaní, ako aj
nepovšimnutie si chýb dokazovania vykonaného okresným súdom (krajský súd sa podľa
tvrdenia sťažovateľa zaoberal len odvolaním spísaným jeho obhajcom, a to aj napriek jeho
požiadavke uvedenej v odvolaní, aby krajský súd rozhodoval len o odvolacích námietkach
uvedených v odvolaní spísanom ním, a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu),
d) zásah do jeho práva na zákonného sudcu, keďže podľa názoru sťažovateľa nedošlo
v rámci druhostupňového konania k náhodnému prideleniu veci,
e) pri skutku 1 obžaloby nebolo vôbec preukázané, že sa skutok stal, pričom celé
obvinenie sťažovateľa stojí na výpovedi drogovo závislého svedka – poškodeného M. G.,
f) nevysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa.
K námietke uskutočnenia verejného zasadnutia konaného 9. decembra 2010
v neprítomnosti sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že z jeho zistení vyplynulo, že
krajskému súdu bolo na tomto verejnom zasadnutí obhajkyňou JUDr. Z. S. (substitučnou
zástupkyňou ustanoveného obhajcu JUDr. J. S.) predložené čestné vyhlásenie sťažovateľa z
9. decembra 2010, z ktorého vyplýva, „že tento výslovne žiada, aby sa dnešné VZ vykonalo
v jeho neprítomnosti“.
Ústavný súd si zabezpečil aj presné znenie čestného vyhlásenia sťažovateľa
z 9. decembra 2010, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ čestne vyhlasuje: „... som sa
dnešného dňa 9. 12. 2010 o 9.00 hod. dostavil do advokátskej kancelárie JUDr. J. S. v
Banskej Bystrici a JUDr. Z. S., ktorá má v mojej trestnej veci na základe substitučnej plnej
moci zastupuje oznámil, že mám vážne zdravotné problémy, mal som byť hospitalizovaný v
nemocnici v Z., s čím som ja nesúhlasil a dostavil som sa do advokátskej kancelárie, aby
som túto skutočnosť oznámil.
V zmysle uvedených skutočností týmto prehlasujem, že žiadam, aby verejné
zasadnutie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, č. k. 2 To 225/10 s termínom konania
vytýčeným na 9. 12. 2010 o 10.10 hod. prebehlo v mojej neprítomnosti a s takýmto
postupom a konaním v trestnej veci vedenej proti mojej osobe súhlasím.
Čestné prehlásenie podpisujem vlastným podpisom.“
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ celkom jednoznačne vyjadril súhlas, resp.
požiadavku, aby sa verejné zasadnutie o jeho odvolaní uskutočnilo v jeho neprítomnosti, t. j.
táto námietka sťažovateľa je zjavne nedôvodná.
K ďalšej námietke uvedenej v bode b) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta
neplnenie povinností obhajcu len vo vzťahu k JUDr. P. a Mgr. V., ako aj k „ďalším pred
nimi“.
V rámci prvostupňového konania bol sťažovateľovi ustanovený za obhajcu JUDr. S.
uznesením okresného súdu z 5. februára 2009, ktorý ho zastupoval aj v odvolacom konaní
(resp. na základe substitučnej plnej moci JUDr. S.). JUDr. B. P. bol sťažovateľovi
ustanovený za obhajcu uznesením okresného súdu z 13. novembra 2008 (č. l. 380 spisu) a
Mgr. R. V. bol sťažovateľovi ustanovený za náhradného obhajcu uznesením okresného súdu
rovnako z 13. novembra 2008 (č. l. 381 spisu). JUDr. S. bol sťažovateľovi ustanovený za
obhajcu až po JUDr. P. a Mgr. V. Naňho sa teda námietka sťažovateľa nevzťahuje. JUDr. J.
S. (resp. na základe substitučnej plnej moci JUDr. S.) zastupoval sťažovateľa na hlavnom
pojednávaní, pri vyhlásení rozsudku okresného súdu, ako aj v rámci odvolacieho konania, a
mal teda možnosť prípadné nedostatky predchádzajúcich obhajcov korigovať. Preto ani túto
námietku sťažovateľa nemožno považovať za dôvodnú.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nezaoberal odvolacími námietkami uvedenými
v ním písanom rozsiahlom odvolaní a zaoberal sa len odvolaním spísaným obhajcom
sťažovateľa, a to aj napriek jeho požiadavke uvedenej v odvolaní, aby krajský súd
rozhodoval len o odvolacích námietkach uvedených v odvolaní spísanom sťažovateľom,
a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu, keďže sťažovateľ požiadal krajský súd,
aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu bol ustanovený obhajca
JUDr. J. S., s tým, že sa bude obhajovať sám.
V namietanom uznesení krajský súd najprv zhrnul odvolacie námietky uvedené
v odvolaní spísanom obhajcom sťažovateľa a následne konštatoval, že „V písomných
dôvodoch odvolania písaných rukou, obžalovaný v podstate napádal závery znalkyne K. vo
vzťahu ku svedkovi M. G., ktoré sú v rozpore so správou odborníka z A. Preto navrhol, aby
súd nevyhodnotil znalecký posudok ako relevantný, keďže Mgr. K. nemá odbornú
spôsobilosť a prax v odvetví skúmania duševného stavu a života drogovo závislých osôb.
Ďalej sa obžalovaný venoval otázkam, čo je toluén, fyzická závislosť, sociálna závislosť a
príčiny drogových závislostí a čo je droga a drogová závislosť. Preto požiadal súd, aby pri
rozhodovaní nevychádzal z nejakých predsudkov o jeho minulosti (trestnej činnosti) a aby
súd sa odosobnil od všetkých predsudkov a rozhodol slobodne, nestranne tak, že ho spod
obžaloby oslobodí, pretože je nevinný.“.
Krajský súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia uvádza, že „Obžalovaného
zo spáchania prvého skutku uvedeného v napadnutom rozsudku usvedčuje poškodený M. G.,
ktorý jednoznačne uviedol, že obžalovaný ho bil ako v amoku, že mu strhol hodinky a zobral
bundu. Výpoveď poškodeného G. podporil aj svedok M. S., príslušník Mestskej polície Z.,
ktorý uviedol, že poškodený G. ihneď po stretnutí obžalovaného v parku (pričom v parku išli
dvaja muži), ho jednoznačne opoznal ako osobu, ktorá ho prepadla, zbila a odcudzila mu
náramkové hodinky a mikinu. Okresný súd v tejto súvislosti správne skúmal aj vierohodnosť
výpovede poškodeného G., ktorú namietal obžalovaný. Zo znaleckého dokazovania znalcov
Mgr. E. K. a MUDr. V. H. v tomto smere vyplynulo, že poškodený M. G. nemá tendencie
skresľovať skutočnosti, ktoré prežil. V čase uvedeného skutku bol poškodený G. síce závislý
na drogách, no v deň spáchania skutku nemal k dispozícii drogu, iba toluén, ktorý našiel, z
neho sa raz nadýchol, čím nemohol dosiahnuť taký stupeň opojenia, aby bola ovplyvnená
jeho schopnosť vnímať, bol toho času schopný si zapamätať udalosti z uvedeného dňa a
následne ich reprodukovať. Preto okresný súd správne vyhodnotil výpoveď svedka –
poškodeného za vierohodnú a keďže zodpovedala aj ďalším dôkazom vykonaným na
hlavnom pojednávaní, správne ho uznal vinným v bode 1.) rozsudku zo zločinu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 Tr. zák. v znení Zák. č. 576/2009 Z. z. z 3. 12. 2009 účinného od 1. 1. 2010 ako
páchateľa za dokonaný trestný čin podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. č. 576/2009 Z. z. z 3. 12. 2009
účinného od 1. 1. 2010...
Okresný súd nepochybil ani pri ukladaní trestu obžalovanému. Pri jeho ukladaní
prihliadol na všetky okolnosti, na ktoré je podľa zákona povinný prihliadnuť. Správne
vyhodnotil osobu obžalovaného, ktorý bol doposiaľ 17-krát súdne trestaný. V prípade
obžalovaného je nutné konštatovať, že okresný súd nemal inú možnosť, než aplikovať ust.
§ 47 ods. 2 Tr. zák., pretože obžalovaný sa po tretíkrát dopustil trestného činu uvedeného
v tomto ustanovení a preto musel aplikovať pri ukladaní trestu tzv. zásadu trikrát a dosť.
Z uvedeného dôvodu ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku obžalovaného, aby
nebola táto zásada aplikovaná. Navyše v tomto smere nebolo možné prihliadnuť ani na
požiadavku obžalovaného, aby sa táto zásada neaplikovala ani z dôvodu, že od vykonania
trestu za skutky kvalifikované ako obzvlášť závažné trestné činy uplynula dlhšia doba. Pri
aplikácii zásady trikrát a dosť je totiž rozhodné, či obžalovaný spáchal tri trestné činy
vymenované v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák. za presne vymedzených podmienok. Preto
požiadavka obhajoby v tomto prípade nebola relevantná...
K ostatným odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že vzhľadom na
vykonané dôkazy a samotnú povahu námietok nemohol k nim prihliadnuť, keďže ich
vyhodnotil ako účelové, ktoré mali obžalovaného zbaviť trestnej zodpovednosti alebo túto
znížiť na minimum, aby sa tak vyhol uloženiu vysokého trestu.“.
Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa časťou odvolacích námietok obžalovaného
zaoberal (podstata odvolacích námietok sťažovateľa spočívala práve v spochybňovaní
hodnovernosti výpovede poškodeného G. a v spochybňovaní aplikácie zásady „trikrát
a dosť“) a časť jeho námietok vyhodnotil ako účelové. Námietka sťažovateľa
o nedostatočnej prieskumnej činnosti krajského súdu preto podľa názoru ústavného súdu
neobstojí. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ v závere svojho odvolania
požiadal krajský súd, aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu
bol ustanovený obhajca JUDr. J. S. s tým, že sa bude obhajovať sám.
V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ na
základe čestného vyhlásenia spísaného v advokátskej kancelárii JUDr. J. S. 9. decembra
2010 celkom jednoznačne vyjadril požiadavku, aby verejné zasadnutie o jeho odvolaní
prebehlo v jeho neprítomnosti, teda bez jeho osobnej, priamej obhajoby len za účasti
obhajcu.
Sťažovateľ namieta aj zásah do práva na zákonného sudcu v dôsledku absencie
náhodného pridelenia veci v rámci odvolacieho konania s poukazom na skutočnosť, že
o všetkých jeho sťažnostiach, resp. odvolaní rozhodoval od počiatku trestného stíhania senát
2 To, resp. 2 Tpo v zložení JUDr. J. M., Mgr. R. Ď., Mgr. J. B.
O prvej sťažnosti (aj o ďalších sťažnostiach) sťažovateľa podanej v rámci
prípravného konania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 208/2007 z 25. mája 2007
o vzatí sťažovateľa do väzby rozhodoval senát krajského súdu 2 Tpo v zložení JUDr. J. M.,
Mgr. J. B., Mgr. R. Ď. (uznesenie sp. zn. 2 Tpo 77/07 zo 4. júla 2007). Tento senát
rozhodoval aj o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.
Vyvodzovanie pochybností o nedostatku náhodného pridelenia odvolania
sťažovateľa senátu 2 To len zo skutočnosti, že ten istý senát krajského súdu opakovane
rozhodoval ako sťažnostný súd v rámci prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa, je
celkom hypotetické a nemá oporu v žiadnom ďalšom argumente vrátane toho, že tento senát
prejednával ako odvolací senát aj inú trestnú vec, v ktorej má sťažovateľ postavenie
poškodeného. Nejde preto o dôvodnú námietku, ktorá by bola spôsobilá vyvolať
pochybnosti o rešpektovaní práva na zákonného sudcu.
Námietka sťažovateľa uvedená v bode e) sa týka hodnotenia dôkazov. Námietky
sťažovateľa súvisiace s hodnotením dôkazov sa týkajú výlučne dokazovania vo vzťahu
k skutku 1 namietaného rozsudku, ktorý bol kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188
ods. 1 Trestného zákona, keďže práve odsúdenie za tento skutok podmieňuje aplikáciu
zásady „trikrát a dosť“. Z rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je
zrejmé, že rozhodujúcim dôkazom pri uznaní viny sťažovateľa v skutku 1 bola výpoveď
poškodeného M. G. Rovnako z namietaného rozsudku a uznesenia vyplýva, že to nebol
dôkaz jediný. Ďalšími dôkazmi bola výpoveď svedka M. S., znalecké posudky z odboru
psychológie, psychiatrie a zdravotníctva chirurgie a výpoveď pracovníka resocializačného
centra. Pokiaľ ide o osobu poškodeného (osoba s rozsiahlou drogovou minulosťou) a
hodnovernosť jeho výpovede, všeobecné súdy sa s týmito okolnosťami náležite
vysporiadali, pričom vychádzali so záverov znaleckého posudku z odboru psychológie a
psychiatrie, ktoré ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.
Z týchto dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.
Napokon rovnako za nedôvodnú treba považovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej
sa okresný súd nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa a krajský súd
toto pochybenie okresného súdu nenapravil.
Z namietaného rozsudku okresného súdu zjavne vyplýva, že tento sa riadne
vysporiadal s dôkazmi v prospech sťažovateľa, keď uviedol, že „Pokiaľ ide o výpoveď
svedka B. súd pri hodnotení tohto dôkazu prihliadol jednak na dlhoročné kamarátstvo s
obžalovaným T., a jednak musel konštatovať, že medzi jeho výpoveďou a obžalovaného T.,
sú podstatné rozdiely, keď T. popísal komunikáciu s fetujúcim chlapcom (nie s poškodeným)
a dokonca, že mu aj zahodil fľašu, kým svedok B. uviedol, že T. s nikým iným
nekomunikoval, ani nemal žiaden konflikt. Závažný rozpor videl súd aj v tom, že svedok
popisoval dej ako noc z piatka na sobotu a že chcel aby T. išiel s ním do Ž. aby mal istotu,
že skutočne pôjde s ním do B. robiť. Bál sa že počas soboty mu ujde. Je však nepochybné, že
deň z 23. 05. 2007 na 24. 05. 2007 bol deň zo stredy na štvrtok a nie ako svedok hovoril z
piatka na sobotu. Preto mal súd vážne pochybnosti o pravdivosti tvrdení tohto svedka a
výpoveď považoval za nevierohodnú. Pokiaľ ide o ďalšie výpovede, svedok G., Š., C. ku
skutku nič nevedeli uviesť, D. len potvrdzoval, že T. mal mať v presne neustálenom období
roka 2007 neobmedzený prístup k alkoholu, avšak podľa jeho výpovede už v čase prvej
výpovede tohto svedka v prípravnom konaní (5. 5. 2007) T. už bol vyhodený. Naviac
pripustil, že nevie čo robil T. po večeroch, podľa neho si zháňal alkohol z hocikiaľ
odmalička. M. N. len potvrdil závislosť poškodeného v minulosti, čo ani poškodený
nepopiera.“.
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Aplikujúc uvedené právne názory na uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 225/2010
z 9. decembra 2010 ústavný súd konštatoval, že právne názory v ňom obsiahnuté sú
primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú v žiadnom prípade arbitrárne, preto je toto
uznesenie aj z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, čo sa v plnom rozsahu
vzťahuje aj na postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu tohto uznesenia.
Na základe týchto skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011