Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 192/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a , 3, 5 a 6

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7,

čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

práv podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl.

12 ods. 1 a 4, a 2, a ,

čl. 1, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 1

a čl. 5 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

a) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky súvisiacim

s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“,

b) postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 a uznesením sp. zn. z 21. júla 2010 a

c) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. decembra 2010, ako aj jeho uznesením sp. zn.

z 13. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011

doručená sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2,

3, 5 a 6 (ďalej len „“), práv podľa a ods.

1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol č. 7“), práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie práv

podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a

2, , a 4, a 2, a , ,

čl. 17 a čl. 18 dohovoru a čl. 2 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 medzinárodného paktu

a) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) tým, že „prijala a schválila návrh na aplikáciu zásady

(3x a dosť!) zakotvením tejto zásady v ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zákon (zákon NR -

SR č. účinný od 01. 01. 2006) a prenesením tejto úlohy a povinnosti na

orgány OČTK – na všeobecné súdy v k. č. rozsudku OS – Zvolen zo dňa: 12. 05.

2010 v spojení s uznesením odvolacieho súdu -KS – Banská Bystrica č. k. zo

dňa: 09. 12. 2010 aplikáciou uvedenej zásady a jej doslovnej dikcie“ (ďalej aj «postup

ministerstva spravodlivosti súvisiaci s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“»),

b) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“)

a uznesením sp. zn. z 21. júla 2010 a

c) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. decembra 2010 (ďalej aj

„namietané uznesenie“), ako aj jeho uznesením sp. zn. z 13. septembra

2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. mája 2010 uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu

lúpeže podľa a v bode 2 z prečinu nebezpečného vyhrážania

podľa a , za čo bol odsúdený podľa ,

, , a na súhrnný, úhrnný

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov so zaradením do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia a bol mu tiež uložený trest prepadnutia veci

kuchynského noža. Okresný súd taktiež zaviazal sťažovateľa na náhradu škody

poškodenému vo výške 36,51 €. Zároveň okresný súd zrušil výrok o treste rozsudku

Okresného súdu Žiar na Hronom sp. zn. z 13. januára 2010, ako aj všetky

ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, a to jednak

prostredníctvom obhajcu, ako aj sám. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 9. decembra 2010 zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že podal aj návrh na vydanie predbežného

opatrenia proti ministerstvu spravodlivosti v rámci občianskeho súdneho konania

o poskytnutie súdnej ochrany a ochrany osobnosti v súvislosti s podľa jeho tvrdenia

protiústavnou aplikáciou zásady „trikrát a dosť“, ako aj podnet Kancelárii prezidenta

Slovenskej republiky a podnet verejnému ochrancovi práv.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 21. júla 2010 návrh sťažovateľa na

vydanie predbežného opatrenia zamietol a krajský súd uznesením sp. zn.

z 13. septembra 2010 toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažnosť smeruje aj proti ministerstvu spravodlivosti, a to z dôvodu, že je podľa

názoru sťažovateľa „autorom“ účinného od

1. januára 2006, ktorý zaviedol zásadu „trikrát a dosť“.

Sťažovateľ zastáva názor, že uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov v dôsledku

aplikácie zásady „trikrát a dosť“ ( ) je neústavné, pretože je

v rozpore so zákazom opakovaného stíhania osoby za čin, za ktorý bola už právoplatne

odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby ( , Trestného

poriadku), a taktiež považuje ustanovenie za retroaktívne, a to

vzhľadom na ustanovenie .

Sťažovateľ poukazuje na to, že v jeho prípade ide o opakované trestanie za skutky, za

ktoré bol odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. júla 1983 na

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 6 mesiacov, pričom tento trest bol

zrušený rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 9. januára

1984, ktorým mu bol uložený súhrnný a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov

a 6 mesiacov, a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 18. decembra 1984, ktorým bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní

6 rokov a 6 mesiacov, pričom z výkonu tohto trestu odňatia slobody bol 2. mája 1991

uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. podmienečne prepustený na

skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov.

Sťažovateľ k týmto odsúdeniam uvádza, že časť z právoplatne uložených trestov mu

bola odpustená v dôsledku amnestie, o čom nie je v namietanom rozsudku ani uznesení

žiadna zmienka. Sťažovateľ tvrdí, že tieto odsúdenia boli už zahladené, a preto naňho treba

hľadieť v súvislosti s týmito odsúdeniami tak, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1

). Vo vzťahu k odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 18. decembra 1984 sťažovateľ navyše udáva, že bolo podľa jeho názoru

nezákonné a nespravodlivé.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedenými námietkami poukazuje na právomoc ústavného

súdu rozhodovať o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými

zmluvami.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojej veci nepodal, keďže najvyšší súd „by moje

dovolanie s vysokou pravdepodobnosťou zamietol alebo odmietol, pretože ani on NS – SR

zrejme nemá právomoci posudzovať ústavnosť ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zákona,

ale má skôr povinnosť ich aplikovať, tak ako ostatné všeobecné súdy...

Ústavný súd SR v jeho rozhodnutiach – nálezoch o. i. deklaruje skutočnosť, že sa

riadi konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, so vzhľadom na vyššie

uvedené, mám za to, že Ústavný súd Slovenskej republiky môj návrh v spojení

s individuálnou sťažnosťou podľa článku: 127 ods. 1 SR neodmietne, resp.

nezamietne – neodloží.“.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 28. marca 2011, v ktorom poukazuje na

ďalšie aspekty podľa jeho názoru nezákonnej aplikácie zásady „trikrát a dosť“. Sťažovateľ

zastáva názor, že (ďalej len „

z roku 1961“) bol zrušený rovnako ako a starého , a preto

ustanovenie , ktoré je podľa jeho tvrdenia navyše

retroaktívne, by nemalo poukazovať na už zrušené ustanovenie zákona. Sťažovateľ taktiež

poukazuje na to, že trestný čin ublíženia na zdraví podľa

z roku 1961 ani trestný čin lúpeže podľa z roku 1961 (za

ktoré bol sťažovateľ odsúdený už uvedenými rozsudkami z rokov 1983 a 1984) nie sú

uvedené v z roku 1961.

V súvislosti so skutočnosťou, že nepodal dovolanie, sťažovateľ poukazuje aj na

judikát trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, podľa ktorého si ten, kto chce podať

dovolanie, musí na tento procesný úkon zvoliť obhajcu, pričom jeho finančná situácia mu

neumožňuje zvoliť si obhajcu.

Okrem základnej námietky sťažovateľa, ktorá spočíva v neústavnosti zásady „trikrát

a dosť“ sťažovateľ namieta aj to, že krajský súd uskutočnil verejné zasadnutie 9. decembra

2010, na ktorom jeho odvolanie zamietol v jeho neprítomnosti z dôvodu zlého zdravotného

stavu, pričom svoju obhajkyňu (substitučnú zástupkyňu ustanoveného obhajcu) požiadal,

aby žiadala verejné zasadnutie z tohto dôvodu odročiť.

Sťažovateľ tvrdí, že viacerí z obhajcov, ktorí mu boli ustanovení, si neplnili riadne

svoju funkciu, a to ani len základnú, keďže neboli sťažovateľa ani raz navštíviť vo väzbe

a po prvýkrát ho videli až na hlavnom pojednávaní a vôbec s ním neprerokovali stratégiu

obhajoby. Konkrétne v súvislosti s touto námietkou sťažovateľ uvádza mená JUDr. P.

a Mgr. V. a „ďalší pred nimi“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho odvolacími námietkami

uvedenými v ním napísanom rozsiahlom odvolaní a zaoberal sa len odvolaním spísaným

jeho obhajcom, a to aj napriek jeho požiadavke uvedenej v ňom napísanom odvolaní, aby

krajský súd rozhodoval len o odvolacích námietkach uvedených v odvolaní spísanom

sťažovateľom, a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu. Sťažovateľ taktiež

požiadal krajský súd, aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu

bol ustanovený obhajca JUDr. J. S., s tým, že sa bude obhajovať sám. Takýmto postupom

krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k zásahu do jeho základného práva na obhajobu a k

odopretiu spravodlivosti.

Ďalšia námietka sťažovateľa sa týka zásahu do práva na zákonného sudcu, keďže

podľa jeho názoru nedošlo v rámci druhostupňového konania k náhodnému prideleniu veci,

keďže o všetkých jeho sťažnostiach v prípravnom konaní, ako aj o jeho odvolaní proti

odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu rozhodoval, až na jednu výnimku, senát krajského

súdu 2 To, resp. 2 Tpo.

Sťažovateľ namieta aj nedostatočnú prieskumnú činnosť krajského súdu pri

prerokúvaní jeho odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku. Poukazuje na zámenu mien

svedkov M. a M. G. a na chybné časové vymedzenie stretnutia sťažovateľa so sudcom

JUDr. Š. v odsudzujúcom rozsudku okresného súdu, pričom krajský súd si tieto

nezrovnalosti vôbec nevšimol.

Sťažovateľ tiež namieta, že nebolo preukázané, že skutok označený v obžalobe ako

skutok 1 sa stal. Celé obvinenie podľa sťažovateľa bolo založené na výpovedi drogovo

závislého svedka – poškodeného M. G.

Okresný súd sa v namietanom rozsudku podľa názoru sťažovateľa vôbec

nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ tiež okresnému

súdu vyčíta, že vôbec necituje v namietanom rozsudku základné zásady trestného konania,

ktorými sa spravoval, ako to má na mysli ustanovenie .

Všetky tieto skutočnosti podľa názoru sťažovateľa nasvedčujú, že zákonná sudkyňa

okresného súdu nebola v jeho veci nestranná.

Sťažovateľ zastáva názor, že orgány činné v trestnom konaní a v jeho veci konajúce

súdy sú proti nemu zaujaté, že «súdy zjavne už mali „dosť“ konaní o mojej osobe». Toto

podozrenie má vyplývať z rozličného prístupu tých istých orgánov činných v trestnom

konaní a súdov v jeho vyššie uvedenej trestnej veci a v trestnej veci, v ktorej bol v postavení

poškodeného, vedenej okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod

sp. zn. .

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie

jeho základných práv podľa , a , 3, 5 a 6 , práv podľa

čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7,

čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2

a čl. 16 medzinárodného paktu a tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 4,

a 2, a , , a dohovoru a

ods. 1 a čl. 5 ods. 1 medzinárodného paktu postupom ministerstva spravodlivosti pri

prijímaní zásady „trikrát a dosť“, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 a tiež postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. decembra 2010. Sťažovateľ tiež

žiada, aby ústavný súd namietaný rozsudok okresného súdu, ako aj namietané uznesenie

krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že vec bude

pridelená inému senátu (podrobný návrh nálezu je uvedený na stranách 50 až 66, resp.

70 sťažnosti, pozn.).

Sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom ministerstva

spravodlivosti súvisiacim s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“, ako aj postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. mája 2010, v ktorom aplikoval zásadu „trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec,

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. decembra 2010, v ktorom aplikoval zásadu „trikrát a dosť“ na jeho

trestnú vec

V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa postupom ministerstva

spravodlivosti vytýka sťažovateľ ministerstvu spravodlivosti, že „prijala a schválila návrh

na aplikáciu zásady (3x a dosť!) zakotvením tejto zásady v ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5

Tr. zákon (zákon NR - SR č. účinný od 01. 01. 2006) a prenesením tejto úlohy

a povinnosti na orgány OČTK – na všeobecné súdy v k. č. rozsudku OS – Zvolen

zo dňa: 12. 05. 2010 v spojení s uznesením odvolacieho súdu – KS – Banská Bystrica

č. k. zo dňa: 09. 12. 2010 aplikáciou uvedenej zásady a jej doslovnej dikcie“ .

Rovnako sťažovateľ namieta aplikáciu zásady „trikrát a dosť“, teda ustanovenia § 47

ods. 2 v spojení s ustanovením na jeho

trestnú vec v namietanom rozsudku okresného súdu, ako aj namietanom uznesení krajského

súdu.

Sťažovateľ zastáva názor, že zásada „trikrát a dosť“ obsiahnutá v § 47 ods. 2

je v rozpore so zákazom opakovaného stíhania osoby za čin, za ktorý bola

už právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby ( ,

), a taktiež považuje ustanovenie za

retroaktívne, a to vzhľadom na ustanovenie .

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namieta nesúlad ustanovení § 47 ods. 2

a s , ako aj s príslušnými

medzinárodnými zmluvami.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny

názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať

len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich

nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho

vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (, tiež

, , ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný

ods. 2 , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou

atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu

mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj ).

Vyriešiť otázku, či boli príslušné ustanovenia , ktoré aplikovali

všeobecné súdy v trestnej veci sťažovateľa, v súlade s , resp. medzinárodnými

zmluvami, možno teda iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

(m. m. , ), a nie v konaní o sťažnosti podľa

ods. 1 . Z v spojení s až f)

vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

môžu ústavnému súdu predložiť len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný

ochranca práv, t. j. fyzickým osobám (a teda ani sťažovateľovi) právo podať návrh na

začatie konania podľa neprislúcha. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný

súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesúladu príslušných ustanovení

upravujúcich zásadu „trikrát a dosť“ ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa .

Navyše, vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti ústavný súd poznamenáva, že

zákony neprijíma ministerstvo spravodlivosti ani iné ministerstvo, ale zákonodarný zbor,

ktorým je Národná rada Slovenskej republiky [) ].

Vo vzťahu k námietkam, ktoré sťažovateľ uviedol v podaní, ktorým doplnil svoju

sťažnosť, týkajúcim sa rovnako aplikácie zásady „trikrát a dosť“ ústavný súd uvádza:

Ústavnému súdu nie je známe, na základe čoho sťažovateľ dospel k záveru, že

ustanovenie z roku 1961 bolo zrušené. Nadobudnutím účinnosti

(1. januára 2006, pozn.) bol zrušený

z roku 1961 ako celok (. ). Avšak do zrušenia Trestného

zákona z roku 1961, teda do 31. decembra 2005 existovalo v ňom ustanovenie § 43; len

ustanovenia a z roku 1961 boli zrušené, a to s účinnosťou od

1. júla 1990.

Podľa z roku 1961 ak súd odsudzuje páchateľa za

trestný čin teroru (§ 93, § 93a), terorizmu (§ 94), nedovoleného prekročenia štátnej hranice

podľa § 171a ods. 2 až 5 alebo § 171b ods. 2 alebo 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179,

ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla podľa

§ 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny (§ 180c), založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny (§ 185a),

nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu, prekurzora

a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 2 až 7, výroby detského pornografického diela

(§ 205b), týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§ 215), obchodovania s deťmi podľa

§ 216a ods. 2 alebo 3 alebo § 216b, vraždy (§ 219), ublíženia na zdraví podľa § 222,

zavlečenia do cudziny (§ 233), lúpeže (§ 234), brania rukojemníka (§ 234a), vydierania

podľa § 235 ods. 2 alebo 3, hrubého nátlaku podľa § 235a alebo § 235b ods. 2 až 5,

znásilnenia (§ 241), sexuálneho násilia (§ 241a), sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2

až 4 alebo obchodovania s ľuďmi (§ 246), hoci už bol za takéto trestné činy dvakrát

potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú

splnené podmienky podľa § 29 ods. 3; inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť

rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému

páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný

čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa

§ 179, obchodovania s deťmi podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania

rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188,

vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3

alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania

podľa § 201 ods. 2 alebo 3, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208,

všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného

prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny

podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,

založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313

alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,

prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,

genocídia podľa § 418, terorizmu podľa § 419 alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol

za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom

odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, a to aj bez splnenia podmienok

uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na

dvadsaťpäť rokov len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 alebo 2.

Podľa ustanovenie sa vzťahuje aj na

osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov, ak osoba spáchala ďalší

trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Z uvedeného vyplýva, že v ustanovení z roku 1961 sú

uvedené aj trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a lúpeže podľa § 234 ods. 1

z roku 1961, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený rozsudkami z rokov 1983

a 1984.

Je pravdou, že trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a lúpeže podľa

z roku 1961 nie sú uvedené v z roku

1961, avšak táto skutočnosť nemá žiaden súvis s trestnou vecou sťažovateľa, keďže

ustanovenie z roku 1961 upravuje podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody, ku ktorému môže dôjsť až po výkone dvoch tretín

uloženého trestu odňatia slobody.

Medzi námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa a z roku

1961 a namietaným porušením práv označených sťažovateľom nezistil teda ústavný súd

nijakú príčinnú súvislosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie ich porušenia po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojich práv postupom ministerstva spravodlivosti súvisiacim

s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. mája 2010, v ktorom aplikoval zásadu

„trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 9. decembra 2010, v ktorom aplikoval zásadu

„trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec, odmietol podľa

z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, a tiež z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. mája 2010

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. júla 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Rovnaká argumentácia platí aj vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 21. júla 2010. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. septembra 2010

Napriek tomu, že sťažovateľ v úvode sťažnosti označuje za porušovateľa svojich

práv aj krajský súd a jeho uznesenie sp. zn. z 13. septembra 2010,

v odôvodnení sťažnosti však nijaké konkrétne námietky vo vzťahu k tomuto uzneseniu

(rovnako ani vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. júla 2010)

nevznáša. Navyše, v rozsiahlom petite nálezu (s. 50 až 66, resp. 70 sťažnosti) sa sťažovateľ

nedomáha vyslovenia porušenia svojich práv týmto rozhodnutím krajského súdu a ani sa

nedomáha jeho zrušenia.

Celá sťažnosť, jej doplnenie a aj požadovaný petit nálezu sú koncentrované na

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 12. mája 2010 a uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 9. decembra 2010. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 13. septembra 2010 sťažnosť trpí nedostatkom

odôvodnenia. Navyše ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní sťažnosti

a spisovej dokumentácie vyžiadanej na tento účel z okresného súdu nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. septembra 2010

a sťažovateľom označenými právami podľa , dohovoru a medzinárodného paktu,

ktorá by mohla signalizovať, že došlo k ich porušeniu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. decembra 2010

Okrem základnej námietky súvisiacej s aplikáciou zásady „trikrát a dosť“ (pozri časť

II, bod 1 tohto uznesenia) namieta sťažovateľ vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 9. decembra 2010 najmä tieto

skutočnosti:

a) uskutočnenie verejného zasadnutia 9. decembra 2010 v jeho neprítomnosti,

b) porušenie práva na obhajobu a iných práv tým, že viacerí z ustanovených obhajcov

si neplnili riadne svoju funkciu,

c) nedostatočnú prieskumná činnosť krajského súdu, ktorý sa nezaoberal odvolacími

námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažovateľom písanom rozsiahlom odvolaní, ako aj

nepovšimnutie si chýb dokazovania vykonaného okresným súdom (krajský súd sa podľa

tvrdenia sťažovateľa zaoberal len odvolaním spísaným jeho obhajcom, a to aj napriek jeho

požiadavke uvedenej v odvolaní, aby krajský súd rozhodoval len o odvolacích námietkach

uvedených v odvolaní spísanom ním, a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu),

d) zásah do jeho práva na zákonného sudcu, keďže podľa názoru sťažovateľa nedošlo

v rámci druhostupňového konania k náhodnému prideleniu veci,

e) pri skutku 1 obžaloby nebolo vôbec preukázané, že sa skutok stal, pričom celé

obvinenie sťažovateľa stojí na výpovedi drogovo závislého svedka – poškodeného M. G.,

f) nevysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa.

K námietke uskutočnenia verejného zasadnutia konaného 9. decembra 2010

v neprítomnosti sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že z jeho zistení vyplynulo, že

krajskému súdu bolo na tomto verejnom zasadnutí obhajkyňou JUDr. Z. S. (substitučnou

zástupkyňou ustanoveného obhajcu JUDr. J. S.) predložené čestné vyhlásenie sťažovateľa z

9. decembra 2010, z ktorého vyplýva, „že tento výslovne žiada, aby sa dnešné VZ vykonalo

v jeho neprítomnosti“.

Ústavný súd si zabezpečil aj presné znenie čestného vyhlásenia sťažovateľa

z 9. decembra 2010, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ čestne vyhlasuje: „... som sa

dnešného dňa 9. 12. 2010 o 9.00 hod. dostavil do advokátskej kancelárie JUDr. J. S. v

Banskej Bystrici a JUDr. Z. S., ktorá má v mojej trestnej veci na základe substitučnej plnej

moci zastupuje oznámil, že mám vážne zdravotné problémy, mal som byť hospitalizovaný v

nemocnici v Z., s čím som ja nesúhlasil a dostavil som sa do advokátskej kancelárie, aby

som túto skutočnosť oznámil.

V zmysle uvedených skutočností týmto prehlasujem, že žiadam, aby verejné

zasadnutie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, č. k. s termínom konania

vytýčeným na 9. 12. 2010 o 10.10 hod. prebehlo v mojej neprítomnosti a s takýmto

postupom a konaním v trestnej veci vedenej proti mojej osobe súhlasím.

Čestné prehlásenie podpisujem vlastným podpisom.“

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ celkom jednoznačne vyjadril súhlas, resp.

požiadavku, aby sa verejné zasadnutie o jeho odvolaní uskutočnilo v jeho neprítomnosti, t. j.

táto námietka sťažovateľa je zjavne nedôvodná.

K ďalšej námietke uvedenej v bode b) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta

neplnenie povinností obhajcu len vo vzťahu k JUDr. P. a Mgr. V., ako aj k „ďalším pred

nimi“.

V rámci prvostupňového konania bol sťažovateľovi ustanovený za obhajcu JUDr. S.

uznesením okresného súdu z 5. februára 2009, ktorý ho zastupoval aj v odvolacom konaní

(resp. na základe substitučnej plnej moci JUDr. S.). JUDr. B. P. bol sťažovateľovi

ustanovený za obhajcu uznesením okresného súdu z 13. novembra 2008 (č. l. 380 spisu) a

Mgr. R. V. bol sťažovateľovi ustanovený za náhradného obhajcu uznesením okresného súdu

rovnako z 13. novembra 2008 (č. l. 381 spisu). JUDr. S. bol sťažovateľovi ustanovený za

obhajcu až po JUDr. P. a Mgr. V. Naňho sa teda námietka sťažovateľa nevzťahuje. JUDr. J.

S. (resp. na základe substitučnej plnej moci JUDr. S.) zastupoval sťažovateľa na hlavnom

pojednávaní, pri vyhlásení rozsudku okresného súdu, ako aj v rámci odvolacieho konania, a

mal teda možnosť prípadné nedostatky predchádzajúcich obhajcov korigovať. Preto ani túto

námietku sťažovateľa nemožno považovať za dôvodnú.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nezaoberal odvolacími námietkami uvedenými

v ním písanom rozsiahlom odvolaní a zaoberal sa len odvolaním spísaným obhajcom

sťažovateľa, a to aj napriek jeho požiadavke uvedenej v odvolaní, aby krajský súd

rozhodoval len o odvolacích námietkach uvedených v odvolaní spísanom sťažovateľom,

a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu, keďže sťažovateľ požiadal krajský súd,

aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu bol ustanovený obhajca

JUDr. J. S., s tým, že sa bude obhajovať sám.

V namietanom uznesení krajský súd najprv zhrnul odvolacie námietky uvedené

v odvolaní spísanom obhajcom sťažovateľa a následne konštatoval, že „V písomných

dôvodoch odvolania písaných rukou, obžalovaný v podstate napádal závery znalkyne K. vo

vzťahu ku svedkovi M. G., ktoré sú v rozpore so správou odborníka z A. Preto navrhol, aby

súd nevyhodnotil znalecký posudok ako relevantný, keďže Mgr. K. nemá odbornú

spôsobilosť a prax v odvetví skúmania duševného stavu a života drogovo závislých osôb.

Ďalej sa obžalovaný venoval otázkam, čo je toluén, fyzická závislosť, sociálna závislosť a

príčiny drogových závislostí a čo je droga a drogová závislosť. Preto požiadal súd, aby pri

rozhodovaní nevychádzal z nejakých predsudkov o jeho minulosti (trestnej činnosti) a aby

súd sa odosobnil od všetkých predsudkov a rozhodol slobodne, nestranne tak, že ho spod

obžaloby oslobodí, pretože je nevinný.“.

Krajský súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia uvádza, že „Obžalovaného

zo spáchania prvého skutku uvedeného v napadnutom rozsudku usvedčuje poškodený M. G.,

ktorý jednoznačne uviedol, že obžalovaný ho bil ako v amoku, že mu strhol hodinky a zobral

bundu. Výpoveď poškodeného G. podporil aj svedok M. S., príslušník Mestskej polície Z.,

ktorý uviedol, že poškodený G. ihneď po stretnutí obžalovaného v parku (pričom v parku išli

dvaja muži), ho jednoznačne opoznal ako osobu, ktorá ho prepadla, zbila a odcudzila mu

náramkové hodinky a mikinu. Okresný súd v tejto súvislosti správne skúmal aj vierohodnosť

výpovede poškodeného G., ktorú namietal obžalovaný. Zo znaleckého dokazovania znalcov

Mgr. E. K. a MUDr. V. H. v tomto smere vyplynulo, že poškodený M. G. nemá tendencie

skresľovať skutočnosti, ktoré prežil. V čase uvedeného skutku bol poškodený G. síce závislý

na drogách, no v deň spáchania skutku nemal k dispozícii drogu, iba toluén, ktorý našiel, z

neho sa raz nadýchol, čím nemohol dosiahnuť taký stupeň opojenia, aby bola ovplyvnená

jeho schopnosť vnímať, bol toho času schopný si zapamätať udalosti z uvedeného dňa a

následne ich reprodukovať. Preto okresný súd správne vyhodnotil výpoveď svedka –

poškodeného za vierohodnú a keďže zodpovedala aj ďalším dôkazom vykonaným na

hlavnom pojednávaní, správne ho uznal vinným v bode 1.) rozsudku zo zločinu lúpeže podľa

Tr. z 3. 12. 2009 účinného od 1. 1. 2010 ako

páchateľa za dokonaný trestný čin podľa Tr. z 3. 12. 2009

účinného od 1. 1. 2010...

Okresný súd nepochybil ani pri ukladaní trestu obžalovanému. Pri jeho ukladaní

prihliadol na všetky okolnosti, na ktoré je podľa zákona povinný prihliadnuť. Správne

vyhodnotil osobu obžalovaného, ktorý bol doposiaľ 17-krát súdne trestaný. V prípade

obžalovaného je nutné konštatovať, že okresný súd nemal inú možnosť, než aplikovať ust.

§ 47 ods. 2 Tr. zák., pretože obžalovaný sa po tretíkrát dopustil trestného činu uvedeného

v tomto ustanovení a preto musel aplikovať pri ukladaní trestu tzv. zásadu trikrát a dosť.

Z uvedeného dôvodu ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku obžalovaného, aby

nebola táto zásada aplikovaná. Navyše v tomto smere nebolo možné prihliadnuť ani na

požiadavku obžalovaného, aby sa táto zásada neaplikovala ani z dôvodu, že od vykonania

trestu za skutky kvalifikované ako obzvlášť závažné trestné činy uplynula dlhšia doba. Pri

aplikácii zásady trikrát a dosť je totiž rozhodné, či obžalovaný spáchal tri trestné činy

vymenované v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák. za presne vymedzených podmienok. Preto

požiadavka obhajoby v tomto prípade nebola relevantná...

K ostatným odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že vzhľadom na

vykonané dôkazy a samotnú povahu námietok nemohol k nim prihliadnuť, keďže ich

vyhodnotil ako účelové, ktoré mali obžalovaného zbaviť trestnej zodpovednosti alebo túto

znížiť na minimum, aby sa tak vyhol uloženiu vysokého trestu.“.

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa časťou odvolacích námietok obžalovaného

zaoberal (podstata odvolacích námietok sťažovateľa spočívala práve v spochybňovaní

hodnovernosti výpovede poškodeného G. a v spochybňovaní aplikácie zásady „trikrát

a dosť“) a časť jeho námietok vyhodnotil ako účelové. Námietka sťažovateľa

o nedostatočnej prieskumnej činnosti krajského súdu preto podľa názoru ústavného súdu

neobstojí. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ v závere svojho odvolania

požiadal krajský súd, aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu

bol ustanovený obhajca JUDr. J. S. s tým, že sa bude obhajovať sám.

V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ na

základe čestného vyhlásenia spísaného v advokátskej kancelárii JUDr. J. S. 9. decembra

2010 celkom jednoznačne vyjadril požiadavku, aby verejné zasadnutie o jeho odvolaní

prebehlo v jeho neprítomnosti, teda bez jeho osobnej, priamej obhajoby len za účasti

obhajcu.

Sťažovateľ namieta aj zásah do práva na zákonného sudcu v dôsledku absencie

náhodného pridelenia veci v rámci odvolacieho konania s poukazom na skutočnosť, že

o všetkých jeho sťažnostiach, resp. odvolaní rozhodoval od počiatku trestného stíhania senát

2 To, resp. 2 Tpo v zložení JUDr. J. M., Mgr. R. Ď., Mgr. J. B.

O prvej sťažnosti (aj o ďalších sťažnostiach) sťažovateľa podanej v rámci

prípravného konania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2007

o vzatí sťažovateľa do väzby rozhodoval senát krajského súdu 2 Tpo v zložení JUDr. J. M.,

Mgr. J. B., Mgr. R. Ď. (uznesenie sp. zn. zo 4. júla 2007). Tento senát

rozhodoval aj o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.

Vyvodzovanie pochybností o nedostatku náhodného pridelenia odvolania

sťažovateľa senátu 2 To len zo skutočnosti, že ten istý senát krajského súdu opakovane

rozhodoval ako sťažnostný súd v rámci prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa, je

celkom hypotetické a nemá oporu v žiadnom ďalšom argumente vrátane toho, že tento senát

prejednával ako odvolací senát aj inú trestnú vec, v ktorej má sťažovateľ postavenie

poškodeného. Nejde preto o dôvodnú námietku, ktorá by bola spôsobilá vyvolať

pochybnosti o rešpektovaní práva na zákonného sudcu.

Námietka sťažovateľa uvedená v bode e) sa týka hodnotenia dôkazov. Námietky

sťažovateľa súvisiace s hodnotením dôkazov sa týkajú výlučne dokazovania vo vzťahu

k skutku 1 namietaného rozsudku, ktorý bol kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188

ods. 1 , keďže práve odsúdenie za tento skutok podmieňuje aplikáciu

zásady „trikrát a dosť“. Z rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je

zrejmé, že rozhodujúcim dôkazom pri uznaní viny sťažovateľa v skutku 1 bola výpoveď

poškodeného M. G. Rovnako z namietaného rozsudku a uznesenia vyplýva, že to nebol

dôkaz jediný. Ďalšími dôkazmi bola výpoveď svedka M. S., znalecké posudky z odboru

psychológie, psychiatrie a zdravotníctva chirurgie a výpoveď pracovníka resocializačného

centra. Pokiaľ ide o osobu poškodeného (osoba s rozsiahlou drogovou minulosťou) a

hodnovernosť jeho výpovede, všeobecné súdy sa s týmito okolnosťami náležite

vysporiadali, pričom vychádzali so záverov znaleckého posudku z odboru psychológie a

psychiatrie, ktoré ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Z týchto dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Napokon rovnako za nedôvodnú treba považovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej

sa okresný súd nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa a krajský súd

toto pochybenie okresného súdu nenapravil.

Z namietaného rozsudku okresného súdu zjavne vyplýva, že tento sa riadne

vysporiadal s dôkazmi v prospech sťažovateľa, keď uviedol, že „Pokiaľ ide o výpoveď

svedka B. súd pri hodnotení tohto dôkazu prihliadol jednak na dlhoročné kamarátstvo s

obžalovaným T., a jednak musel konštatovať, že medzi jeho výpoveďou a obžalovaného T.,

sú podstatné rozdiely, keď T. popísal komunikáciu s fetujúcim chlapcom (nie s poškodeným)

a dokonca, že mu aj zahodil fľašu, kým svedok B. uviedol, že T. s nikým iným

nekomunikoval, ani nemal žiaden konflikt. Závažný rozpor videl súd aj v tom, že svedok

popisoval dej ako noc z piatka na sobotu a že chcel aby T. išiel s ním do Ž. aby mal istotu,

že skutočne pôjde s ním do B. robiť. Bál sa že počas soboty mu ujde. Je však nepochybné, že

deň z 23. 05. 2007 na 24. 05. 2007 bol deň zo stredy na štvrtok a nie ako svedok hovoril z

piatka na sobotu. Preto mal súd vážne pochybnosti o pravdivosti tvrdení tohto svedka a

výpoveď považoval za nevierohodnú. Pokiaľ ide o ďalšie výpovede, svedok G., Š., C. ku

skutku nič nevedeli uviesť, D. len potvrdzoval, že T. mal mať v presne neustálenom období

roka 2007 neobmedzený prístup k alkoholu, avšak podľa jeho výpovede už v čase prvej

výpovede tohto svedka v prípravnom konaní (5. 5. 2007) T. už bol vyhodený. Naviac

pripustil, že nevie čo robil T. po večeroch, podľa neho si zháňal alkohol z hocikiaľ

odmalička. M. N. len potvrdil závislosť poškodeného v minulosti, čo ani poškodený

nepopiera.“.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Aplikujúc uvedené právne názory na uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 9. decembra 2010 ústavný súd konštatoval, že právne názory v ňom obsiahnuté sú

primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú v žiadnom prípade arbitrárne, preto je toto

uznesenie aj z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, čo sa v plnom rozsahu

vzťahuje aj na postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu tohto uznesenia.

Na základe týchto skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011