Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 463/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-121

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Belicom, advokátska kancelária, M. R. Štefánika 36, Martin, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. z 12. mája 2010 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 9. decembra 2010, ako

aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

12. februára 2016, 3. marca 2016, 11. apríla 2016 a 20. júna 2017 doručené podania

, (ďalej len „sťažovateľ“),

s obsiahlym textom a prílohami, v ktorých namieta porušenie viacerých základných práv

podľa (ďalej len „“), Listiny základných práv a slobôd

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

z 12. mája 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. decembra 2010, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2015. Na základe výzvy ústavného súdu adresovanej právnemu zástupcovi

sťažovateľa bola sťažnosť doplnená podaniami doručeným ústavnému súdu

18. augusta 2017 a 23. augusta 2017. Právny zástupca sťažovateľa bol upozornený

na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 12. mája 2011, ktorým bola

odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a uzneseniu krajského súdu

uvedeným v bode 1, na to, aby odstránil nedostatky jeho podaní a predložil ústavnému súdu

kvalifikovaný návrh obsahujúci náležitosti požadované § 20 a § 50 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), a tiež na to, aby petit sťažnosti bol jasný, zrozumiteľný a vykonateľný

a aby vychádzal z riadne odôvodnenej sťažnosti, teda aby bol zosúladený s odôvodnením

sťažnosti. Ak uvedené zákonom požadované náležitosti v určenej lehote nedoplní, ústavný

súd ho upozornil na to, že môže na predbežnom prerokovaní návrh odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

2. Právny zástupca sťažovateľa v podaní zo 17. augusta 2017 v reakcii na výzvu

ústavného súdu uviedol:

«Sťažovateľ sa pridržiava navrhovaného petitu, ktorý uviedol aj v ústavnej sťažnosti

z 8.4.2016 (doručenej na ÚS SR 11.4.2016) a tento petit nijako ďalšími podaniami

(z 28.1.2016 či z 20.6.2017) nemení: Opakovaný a totožný (s ústavnou sťažnosťou

z 8.4.2016 doručenou na ÚS SR 11.4.2016) návrh na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nakoľko bol porušený článok 46 ods. 1

SR ako i ods. I Dohovoru..., žiada sťažovateľ, aby Ústavný súd SR takto

rozhodol:

Najvyšší súd SR uznesením pod sp.zn. z 24.9.2015 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09.12.2010, sp. zn. v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 12.05.2010, sp. zn. porušil základné

právo ,... zaručené článkom 46 ods. 1 SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.9.2015 sp. zn.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09.12.2010,

sp. zn. v spojení s rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 12.05.2010, sp. zn.

a prikazuje Okresnému súdu Zvolen sp.zn. , aby vo veci opätovne

konal a rozhodol.

... sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303 €...

ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Belicu

... a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Podaním z doručeným na ÚS SR dňa 20.6.2017 chcel sťažovateľ len upresniť

ústavnú sťažnosť z 8.4.2016 (doručenú na ÚS SR 11.4.2016) a chcel len poukázať na novú

judikatúru, ktorá súvisí s vecou a bola vydaná až po podaní ústavnej sťažnosti 8.4.2016.

Sťažovateľ len upriamuje pozornosť váženého ÚS SR na konštantnú judikatúru,

podľa ktorej na zákonný dôvod premlčania musia súdy ex offo prihliadať bez ohľadu na to,

či ju sťažovateľ podá alebo nepodá. Súdy v napádaných rozhodnutiach tak nekonali.

Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti z 8.4.2016 (doručenej na ÚS SR 11.4.2016) už

zaoberal inštitútmi premlčania a amnestie (najmä na str. II a str. 15 ústavnej sťažnosti

z 8.4.2016), sťažovateľ len (niekde aj opakovane) uvádza nasledovné:

Rozsudkom ČSSR - OS BB č. z 18.12.1984 touto krivdou

a nespravodlivosťou, ktorú sťažovateľovi privodil a spôsobil spoluväzeň odsúdený

. Tento rozsudok OS BB z 18.12.1984 sp. zn. je tak absolútne

nepoužiteľný a nemôže sa zarátavať do zásady „tri krát a dosť.“

Naviac ide o rozsudok bývalej neexistujúcej Československej republiky, ktorá už

zanikla aj so svojím právnym systémom právnych predpisov (vrátane 14P/1964 Zb.),

ktoré by už aj z tohto pohľadu nemali byť prenášané a používané v podstate v politicky

a sociálne spoločensky inom zriadení a inej republike so zákonmi a princípmi podľa článku

1 ods. 1 SR - Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Nepoužiteľnosť rozsudku OS BB z 18.12.1984 sp. zn. je daná aj v tom, že po

zmenách, ktoré nastali po roku 1989 v celej Európe i vo svete už nie je ČSSR, pričom

uvedeného odsúdenie č.k. rozsudkom pochádza z už neexistujúcej bývalej

ČSSR a neobstojí ani popri amnestii Prezidenta ČSSR z 1.1.1990 a inštitútoch premlčania

veci č.k. ešte za účinnosti starého tr. Zb, a to:

písm. b, tr.zák. premlčanie trestného stíhania, § 68 tr. zák. premlčanie výkonu trestu, § 69

tr.zák. zahladenie odsúdenia - sa použitie odsúdenia č.k. na aplikáciu zásady

tri krát a dosť podľa S 47 ods. 2 tr. zák. (nového č. ) rozsudkom slovenskej

republiky OS Zvolen č.k. z 12.05.2010 javí nepriliehavé a irelevantné

v požiadavkách a najmä v podmienkach demokratického právneho štátu podľa čl. 1 ods. 2

a nasl. SR.

Pričom túto argumentáciu potvrdzujú a preukazujú aj nižšie uvedené rozhodnutia

Ústavného súdu SR v súvislostiach s premlčaním tr. činov a pod. napríklad: nálezy

č. z 10.9.2014, č. - 68 z 18.02.2015, uznesenie NS SR

č. zo 6.2.2017, rozsudok č. z 11.12.2014 a pod. Ďalej rozsudok

č. 2Tdo/v19/2015 z28.2.2017, , , , ,

, a pod., ktorými okrem iného uviedli, že: obvinený nemá

zákonom uloženú povinnosť uplatniť námietky premlčania, ale taká povinnosť a úlohy

vyplývajú súdy preskúmať okolnosti premlčania to je aj použitia veci č.k. čo

v prípade sťažovateľa však všeobecné súdy v napádaných rozhodnutiach neučinili:

OS Zvolen, 2 KS BB, a ani v NS SR.

Sťažovateľ uvádza, že jeho podanie doručené na ÚS SR 20.6.2017 podal len na

podporu jeho ústavnej sťažnosti z 8.4.2016 (doručenej na ÚS SR 11.4.2016) s poukazom na

rozsudok OS BB z 18.12.1984 sp. zn. - amnestia, premlčanie od. r. 1984... atď

čo OS Zvolen k.č. vôbec neriešil.

Hoci v ústavnej sťažnosti z 8.4.2016 (vedenej pod sp. zn. Rup 1525/2016) je už táto

argumentácia zrejmá, že senát KS BB mal pomer k veci od rokov 2007 až do

a nemal o odvolaní konať.

Ústavný súd SR vydal celý rad ďalších nálezov ktoré potvrdzujú aj argumentáciu

sťažovateľa, vrátane (),

z 13.8.2014, uznes. NS SR zo 22.7.2014 atď. Na ďalšie nálezy a rozhodnutia

ÚS SR NS SR citované poukazuje sťažovateľ aj podaní z 20.6.2017.

V podaní sťažovateľa z 20.6.2017 sú uvedené spisové značky nálezov ÚS SR aj NS SR

týkajúce sa premlčania trestných činov vrážd atď. za 10 rokov.

Potreba úspešnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa z 8.4.2016 (doručená na ÚS SR

11.4.2016) je daná najmä s poukazom aj na súčasné porušenia ústavných požiadaviek -

princípy právnej istoty podľa ods. 2 popri porušení

ods. 2 čl. 50 ods. 5, 6 úst. a čl. 6 ods. 1 čl. 7 ods. 1 Dohovoru pretože OS Zvolen, ani KS BB

ani NS SR totiž tieto súvislosti a požiadavky vôbec neskúmali a neriešili... ani nevyužili

možnosť a povinnosť preskúmať trestnosť činu v rovine premlčania použitia odsúdenia -

rozsudkom ČSSR OS BB na jeho použitie a aplikáciu 3x a dosť podľa § 47 ods. 2 tr. zákona.

Rozsudkom OS Zvolen, ktorý vôbec v rovine premlčania neskúmal ani neriešil ani

amnestiou prezidenta ČSSR z 1.1.1990 amnestovanú vec .

Sťažovateľ v dovolaní voči uzneseniu KS v BB z 9.12.2010 sp. zn.

vyslovene uviedol nespravodlivé odsúdenie a aj skutočnosť o amnestii aj

o zahladení...pričom NS SR senát v uznesení sa tým ani len nezaoberal.

Predseda senátu NS SR 6 Tdo p. JUDr. Michalík, p. JUDr. Hudák totiž mali v roku

2011 k dispozícii celý spis 3T o sťažovateľovej námietke na odňatie veci obnovy konania

KS v BB. Uznesenie toho istého senátu 6Not a 6Tdo a v z 24.9.2015

a v - uznesenie z 13.12.2011 nemohol zo spisu nevedieť a v jeho

ďalšom konaní totožných členov senátu aj v konaní o dovolaní poznajúc vec

a aj spisy , že mal úlohu preskúmať aj časové okolnosti v rovine inštitútov

premlčania a aj amnestie Prezidenta z 1.1.1990 v rovine úloh a povinností podľa §396 ods.

4 a nasl. , čomu sa senát 6 Ndt a 6Tdo však vyhol aj v konaní

o námietke uznesením 6Ndt/l5/201l z 13.12.2011 a aj v konaní o dovolaní

z 24.9.2015 pričom (na rozdiel od senátu 6Tdo - 6Ndt) iné senáty a trestno - právne

kolégium NS SR a Ústavný súd SR zhodne s právnymi závermi konštatujú skutočnosť, že

obvinený nemá zákonom stanovenú povinnosť uplatniť námietku premlčania ale že sudca

a súd má zákonom stanovenú povinnosť aplikovať ustanovenia o premlčaní trestnosti činu,

ak taká skutočnosť nastane.

Nespravodlivé a krivdy plné odsúdenie aj amnestované aj fikcia

k.č. 71/1991 (atď) nie je premlčané na a proti použitiu ho na zásadu „tri krát a dosť“

( ) rozsudkom OS Zvolen č.k. , pričom časový rozdiel je až 34

rokov (1984 - 2010 - 2017, a to na rozdiel od celého radu vrážd ktorú sú tzv. premlčané

za 10 - 13 rokov podľa a ()

Sťažovateľ má za to, že tak konaním namietaných súdov v namietaných

rozhodnutiach tak došlo jednoznačne k porušeniu záruk a princípov podľa čl. 10 ods. 1, 2

SR.

Všeobecné súdy v namietanej veci v pôvodnom konaní, totiž vôbec napr. neriešili -

nepreskúmali nerozhodli napr. o pribratí znalcov - lekárov (psychológov a psychiatrov) na

vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa, hoci až dňom 8.11.2007 na základe návrhu OP

Zvolen na aplikáciu zásady 3x a dosť OS Zvolen sp.zn. vedel, že mne hrozí

uloženie výnimočného trestu min. 25 rokov, pričom z ust. § 47 ods. 1, 2 tr. zák. vyplýva aj

požiadavka pre súd na tzv. komplexné zhodnotenie osobnosti páchateľa, a to len z hľadiska

a závermi lekárov znalcov viď judikatúru NS SR r.č. 32/2007, r.č. 33/2007, r.č, 52/2007

podľa účinného 1.1.2010.

Zároveň vo vzťahu k použitiu odsúdenia rozsudkom ČSSR OS BB č.

nepreskúmal všeobecne žiadne skutočnosti - okolnosti ktoré boli a sú hodné osobitného

zreteľa, pričom tieto úlohy súdu vyplývali priamo z dikcie ustanovenia o zásade 3x a dosť

v tr. zák. (v znení účinnom modifikovanom ) amnestia

prezidenta ČSSR zo 1.1.1990, fikcia r.č. 71/1999, OS Trnava.

Preskúmanie premlčania odsúdenia aj význam zahladenia -

neprípustnosť použitia - týmito okolnosťami sa namietané rozhodnutia vôbec nezaoberali.

Ustanovenie () do roku 2010 od r. 1984 -

k sp. zn. na OS ZV išlo o dobu minimálne 26 rokov, a sťažovateľ

pritom nebol odsúdený ani potrestaný za žiadny z trestných činov uvedených v § 47 ods. 2

.

Pričom zo stanoviska NS SR č. 54/2005 z 19.12.2005 o. i. vyplýva že súd nemusí

prihliadať na odsúdenia pred 1. septembrom 2003 ak by mimoriadne okolnosti...

a neprimerane prísny trest, OS Zvolen, KS BB, NS SR v prípade sťažovateľa aj túto

významnú okolnosť obišli a vôbec neskúmali žiadne požiadavky v rovine okolností - udalostí

hodných osobitných zreteľov. Na podporu správnosti svojej argumentácie poukazuje

sťažovateľ na uznesenie NS SR z 22.10.1992 sp. zn. , 54/2005 z 19.12.2005.»

II.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Sťažovateľ kvalifikovane zastúpený advokátom „v doplnení sťažnosti“ namieta

porušenie základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

špecifikovaných v bode 1. Okrem toho namieta aj iné práva v jeho predošlých podaniach,

ale vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde) a v konaní je právne zastúpený advokátom, ústavný súd sa ostatnými

právami, ktorých porušenie v sťažnosti namieta, nezaoberal.

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa

(na súdnu ochranu, pozn.) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (na spravodlivé súdne

konanie, pozn.) rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. apríla 2010

7. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, resp. ak ústavný súd v tej istej veci koná.

8. Ústavný súd v posudzovanej veci zistil a vo výzve na doplnenie sťažnosti to aj

výslovne uviedol, že o jeho podaní vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam ústavný súd už

konal, resp. rozhodol uznesením sp. zn. z 12. mája 2011, ktorým bola

odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a uzneseniu krajského súdu

uvedenými v bode 1. Toto uznesenie uvádza v sťažnosti aj sťažovateľ (doručené mu bolo

23. mája 2011, kedy nadobudlo aj právoplatnosť, pozn.).

9. Z tohto dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť ako neprípustnú

odmietol podľa v spojení s bez toho, aby

sa bližšie zaoberal jeho námietkami v bode 2, pretože boli už predmetom skúmania

ústavným súdom, a tak na tieto závery v už citovanom uznesení plne odkazuje.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

(na súdnu ochranu pozn.) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (na spravodlivé súdne

konanie pozn.) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2015

10. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa uplatnených

v sťažnosti vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu a zistil tieto relevantné

skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

11. Dovolanie proti druhostupňovému rozhodnutiu, ktorej sa týka aj sťažnosť podaná

ústavnému súdu, sťažovateľ založil prevažne na argumentácii totožnej s odôvodnením

sťažnosti, teda na tvrdení, že u sťažovateľa neboli splnené podmienky na aplikáciu zásady

„trikrát a dosť“ podľa , a preto považuje rozhodnutie

najvyššieho súdu za nezákonné a nespravodlivé. V tejto súvislosti poukazuje aj na rôznu

judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu, ktoré vyslovovali v obdobných prípadoch

porušenie práv iných sťažovateľov, a ktorú v takom rozsahu neuvádzal v dovolaní, resp. jej

doplneniach, čiže nemôže sa dovolávať spravodlivosti na ústavnom súde, pretože bol to

práve najvyšší súd, ktorý ich mal predovšetkým skúmať (sťažovateľ však túto možnosť

nevyužil, resp. využil ju len minimálne, pozn.).

12. Sťažovateľ teda porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru opätovne videl v skutočnosti, že najvyšší

súd sa nezaoberal jeho argumentáciou vyvracajúcou možnosť aplikácie zásady „trikrát

a dosť“ a nedal mu žiadnu odpoveď na jeho námietky, že jeho trestné činy spáchané ešte

za bývalého „Československa“ boli amnestované, a teda sú už premlčané. Všeobecné súdy

na tieto skutočnosti vôbec neprihliadali a ani mu nijako nevysvetlili, prečo tieto argumenty

neskúmali, aj keď ich v dovolaní uviedol. Okrem toho nepreskúmali okolnosti, ktoré boli

a sú hodné osobitného zreteľa na zníženie jeho trestu

13. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

14. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (resp. práva podľa dohovoru)

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

15. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa

(resp. právo podľa dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého

sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). zaručené základné právo

na súdnu ochranu podľa neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom (, ).

16. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

proti rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená

na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná

nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie

o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu

a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové

a právne závery všeobecného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

17. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred najvyšším súdom

a jeho napadnutému rozhodnutiu nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Sťažovateľ

svoje dovolanie oprel o dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. b), c), e)

g) h) a i) a a hoci mu najvyšší súd nedal priame odpovede

na všetky jeho námietky uvedené v bode 2, uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom prípade

nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

18. Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa, ako aj napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu, ako aj prílohy k sťažnosti a zistil, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Najvyšší súd dovolanie posúdil tak, že ho podľa

odmietol pre nezistenie opodstatnenosti uplatnených námietok podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. mája 2010 uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu

lúpeže podľa a v bode 2 z prečinu nebezpečného vyhrážania

podľa a , za čo bol odsúdený podľa ,

, , a na súhrnný, úhrnný

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov so zaradením do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia a bol mu tiež uložený trest prepadnutia veci

kuchynského noža. V jeho prípade išlo o opakované trestanie za skutky, za ktoré bol

odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. júla 1983 na nepodmienečný

trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov, pričom tento trest bol zrušený

rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 9. januára 1984,

ktorým mu bol uložený súhrnný a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov

a 6 mesiacov, a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 18. decembra 1984, ktorým bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní

6 rokov a 6 mesiacov, pričom z výkonu tohto trestu odňatia slobody bol 2. mája 1991

uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. podmienečne prepustený

na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov.

19. Najvyšší súd najprv v úvode odôvodnenia uznesenia uviedol dovolacie námietky

sťažovateľa na s. 2 a časť na s. 8, zhrnul obsah vyjadrenie prokuratúry (s. 8) a svoje závery

oprel o príslušné ustanovenia v znení účinnom do 31. augusta 2011,

ktoré aj citoval (s. 9 a s. 10). Najvyšší súd sa potom vyjadril aj k jednotlivým dovolacím

námietkam sťažovateľa ‒ na s. 11 k námietke onezákonnom zložení senátu krajského súdu,

resp. sudcu, ktorý mal byť vylúčený ‒ ,

na s. 12 až s. 15 k údajnému porušeniu jeho práva na obhajobu podľa písm. c) tohto

ustanovenia a v závere sa vyjadril aj k námietke týkajúcej sa dovolacieho dôvodu

uvedeného v , ako aj k ďalším námietkam

sťažovateľa, keď uviedol:

«Čo sa týka ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. i/ , tak z jeho dikcie je zrejmé, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné

dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený,

bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia

skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním

zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom

posúdení inej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

Tak ako bolo naznačené už skôr, daná úprava teda výslovne vylučuje možnosť

uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v dovolacom konaní nie je

možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutku, preverovať

dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov.

Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či

skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j. či boli

právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia

skutkových zistení a záverov urobených súdmi nižšieho stupňa už v dovolacom konaní

(konanom na podklade dovolania obvineného) neprichádza do úvahy.

Pokiaľ ide o podané dovolanie, tak tu obvinený - a to v prevažnej

väčšine svojich námietok - napáda jednotlivé skutkové zistenia súdov oboch stupňov,

spochybňuje nimi ustálený skutkový stav, vytýka neúplnosť či iné nedostatky vo veci

vykonaného dokazovania, pričom až od týchto skutočností následne odvíja svoje závery

o nesprávnej právnej kvalifikácii posudzovaného konania (a od tejto potom napokon aj

údajne nesprávne uložený trest). Podľa názoru obvineného bol totiž skutok 1/ obžaloby

nesprávne kvalifikovaný ako zločin lúpeže, keďže mal byť z neho oslobodený, príp. mal byť

kvalifikovaný len ako priestupok resp. trestný čin vydierania alebo výtržníctva, a z toho

dôvodu neprichádzalo preto do úvahy v jeho prípade ani použitie zásady „trikrát a dosť“

v zmysle § 47 ods. 2 Tr. zák.

Najvyšší súd má však za to, že tak ako boli oba skutky ustálené súdmi nižšieho stupňa

(tieto skutkové zistenia sú pre dovolací súd záväzné), zodpovedajú tieto všetkým znakom -

tak subjektívnym ako i objektívnym - skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1

Tr. zák. a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.,

a teda právne posúdenie vykonané konajúcimi súdmi treba považovať za správne a súladne

so zákonom.

V prípade obvineného bolo tiež potrebné vzhľadom na jeho predchádzajúce

odsúdenia aplikovať ust. § 47 ods. 2 Tr. zák. (tiež s poukazom na § 437 ods. 5 Tr. zák.),

a teda ani tu sa nedopustili súdy žiadneho pochybenia, keď ani jeden z dôvodov uvádzaných

v danej súvislosti obvineným nie je relevantný.

Tak ako pritom správne poznamenala už prokuratúra v rámci svojho vyjadrenia

k podanému dovolaniu, na samotnú výmeru ukladaného trestu pri použití zásady „tri krát

a dosť“ v podstate nemali žiaden vplyv ostatné - inak rovnako správne - použité ust. § 42

ods. 1, § 41 ods. 2 a § 38 ods. 7 Tr. zák.»

20. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu na s. 17, ktoré ústavný

súd preskúmal (nepotreboval citovať podrobnejšie aj jeho úvahy uvedené na s. 11 až s. 15,

pretože sú dobre sťažovateľovi známe, pozn.), je podľa ústavného súdu zrozumiteľné

a jasné, obsahuje vyčerpávajúcu interpretáciu relevantných ustanovení

a jeho závery k jednotlivým dovolacím dôvodom kvalifikuje ústavný súd ako dostačujúce

a racionálne, nepopierajúce zmysel a podstatu použitej právnej úpravy, tvoriace tak

dostatočnú oporu výroku prijatého rozhodnutia. Uznesenie najvyššieho súdu zodpovedá

požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia

rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako

súladnú s obsahom a dohovoru.

21. Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu, resp.

rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

22. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa v tejto časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017