Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b82/400743.b6e096.pdf
PDF · 211.44 KB
No categories available
6Tdo/75/2014
N a j v y š š í s ú d 6 Tdo 75/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Štefana
Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí
konanom 24. septembra 2015 v Bratislave v trestnej veci obvineného J. T.
pre zločin lúpeţe podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného
od 1. januára 2010 a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
z 12. mája 2010, sp. zn. 2T 188/2007, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 9. decembra 2010, sp. zn. 2To 225/2010, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. T. s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 12. mája 2010, sp. zn. 2T 188/2007,
bol obvinený J. T. uznaný vinným v bode 1/ zo spáchania zločinu lúpeţe podľa § 188 ods. 1
Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného od 1. januára 2010 ako páchateľ
za dokonaný trestný čin podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného
od 1. januára 2010 a v bode 2/ zo spáchania prečinu nebezpečného vyhráţania podľa § 360
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného od 1. januára 2010,
na tom skutkovom základe, ţe
1/ v presne nezistenom čase od 24.00 hod. dňa 23. mája 2007 do 01.30 hod. dňa
24. mája 2007 vo Z., okres Z. za panelovým domom M. č. X. po tom, ako pýtal peniaze
za víno, fyzicky napadol M. G., nar. X. tým spôsobom, ţe ho niekoľkokrát udrel päsťou
do tváre a tieţ kopol do pleca, následne mu vzal z ruky hodinky zn. Casio a prikázal mu,
aby dal aj mikinu, ktorú M. G. zo strachu dal, čím takýmto konaním M. G. spôsobil škodu
vo výške 1 100 Sk a spôsobil mu zranenie a to pomliaţdenie ľavej strany tváre, hornej pery
s povrchovou odreninou a čelových a okolo očných oblastí, podvrtnutie krčnej chrbtice,
narazenie a pomliaţdenie pravej lopatky, ktoré zranenia si práceneschopnosť nevyţiadali,
pričom obvinený J. T. sa uvedeného konania dopustil napriek tomu, ţe bol za trestný
čin lúpeţe podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a pre trestný čin ublíţenia
na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v štádiu pokusu podľa § 8
ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41
písm. b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 odsúdený,
- rozsudkom Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 1T 79/83, zo dňa 18. júla 1983
na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov so zaradením
do II. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest bol zrušený rozsudkom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 9. januára 1984, sp. zn. 5T 144/83, ktorým mu bol uloţený súhrnný
a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne so zaradením
do II. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest vykonal 10. októbra 1988,
- rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 3T 268/84, zo dňa
18. decembra 1984 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov
so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny, kde z výkonu trestu odňatia slobody bol dňa
2. mája 1991 rozhodnutím Okresného súdu Trnava, sp. zn. 1Pp 35/91, podmienečne
prepustený so skúšobnou dobou v trvaní 4 rokov,
2/ dňa 3. mája 2007 asi o 21.00 hod. vo Z. pri rieke H., okres Z. pri teplovodnej
výmeničke vody, pod vplyvom alkoholu sa s noţom v ruke vyhráţal zabitím D. S., nar. X., D.
S., nar. X. a A. K., nar. X., pričom následne sa po D. S. zahnal noţom, ktorý sa útoku vyhol
a zo strachu utiekol telefonicky privolať hliadku polície, kde takto svojím konaním vzbudil
u menovaných dôvodnú obavu, ţe svoje vyhráţky aj uskutoční.
Za to ho okresný súd odsúdil podľa § 188 ods. 1, § 47 ods. 2, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2,
§ 38 ods. 7 Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného od 1. januára 2010 na súhrnný,
úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, na výkon ktorého ho podľa
§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného od 1. januára 2010
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného
od 1. januára 2010 súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Ţiar nad Hronom,
sp. zn. 3T 25/09, z 13. januára 2010, právoplatného 2. marca 2010, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To 44/2010, ktorým bol obvinenému uloţený
trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráţenia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného
od 1. januára 2010 súd obvinenému uloţil aj trest prepadnutia veci, a to kuchynského noţa
o dĺţke 27 cm s plastovou rúčkou čiernej farby, ktorého vlastníkom sa v zmysle § 60 ods. 6
Tr. zák. v znení zákona č. 576/2009 Z.z. účinného od 1. januára 2010 stal štát.
Podľa § 287 ods. 1 Tr por. súd obvinenému uloţil povinnosť nahradiť škodu
poškodenému M. G. vo výške 36,51 eur. So zvyškom nároku bol poškodený odkázaný
na občianske súdne konanie (§ 288 ods. 2 Tr. por.).
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 9. decembra 2010, sp. zn. 2To 225/2010,
odvolanie obvineného J. T. proti vyššie citovanému prvostupňovému rozsudku podľa § 319
Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Dňa 30. septembra 2013 bolo na prvostupňový súd osobne doručené dovolanie
obvineného, spísané prostredníctvom jeho obhajcu, ktoré bolo následne doplnené aj ďalšími
písomnými podaniami (doručenými okresnému súdu 14. októbra 2013, 6. decembra 2013
a 18. marca 2015). Podané dovolanie smeruje proti obom vyššie uvedeným rozhodnutiam,
pričom ako dovolacie dôvody boli zo strany obvineného uplatnené dôvody v zmysle § 371
ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/, písm. h/ Tr. por. a § 374 ods. 3 Tr. por.
Z doručených podaní vyplývajú nasledovné dovolacie námietky obvineného:
- v rámci odvolacieho konania bolo porušené právo na zákonného sudcu tým,
ţe nedošlo k náhodnému prideleniu veci, keďţe jeho vec bola neustále prideľovaná (aj pokiaľ
ide o väzbu aj v merite veci) odvolaciemu senátu 2Tpo-2Nto-5Nto-2To;
- člen senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý rozhodoval v tejto veci
bol v rozpore s § 31 ods. 3 Tr. por. aj členom senátov Okresného súdu Zvolen;
- v jeho prípade členovia senátu 2To na Krajskom súde v Banskej Bystrici rozhodovali
viac razy v priebehu konania o jeho rôznych opravných prostriedkoch, a preto s poukazom
na rozhodnutie najvyššieho súdu R 26/2001 malo byť zloţenie senátu 2To pre rozhodovanie
o odvolaní voči prvostupňovému rozsudku vylúčené;
- Okresný súd Zvolen konal a rozhodoval vo veci ako vecne nepríslušný súd,
keďţe v zmysle § 17 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 na konanie o trestných
činoch, za ktoré moţno uloţiť výnimočný trest, je vecne príslušný vţdy krajský súd
(tu poukázal na stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu z 19. decembra 2005
uverejnené pod R 54/2005);
- nezákonnosť zloţenia súdu je daná o to viac, ţe odvolací súd nedostatočne
preskúmaval jeho odvolanie, čo preukazuje i zámena mien svedkov M. a M. G. či chybné
časové vymedzenie jeho stretnutia so sudcom JUDr. Šantom v odcudzujúcom rozsudku
okresného súdu, ktoré nezrovnalosti si krajský súd vôbec nevšimol, pričom všetky tieto
skutočnosti nasvedčujú, ţe aj zákonná sudkyňa prvostupňového súdu nebola v jeho veci
nestranná;
- postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov vo veciach, kde je obvineným
je odlišný od ich postupu vo veciach, kde je stranou poškodenou, čo odôvodňuje dôvodné
podozrenie z ich zaujatosti voči nemu a je i dôvodom porušenia práva na obhajobu;
- právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom o.i. aj z dôvodov podstatných
chýb konania, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzali, najmä preto, ţe boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby;
- jeho vina nebola preukázaná, pretoţe skutkový stav nebol náleţite zistený
bez dôvodných pochybností a prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s dôkazmi, ktoré
boli v jeho prospech, a to v rozpore so zásadami uvedenými v § 2 ods. 10 a 12 Tr. por.;
- ním navrhnutý svedkov prvostupňový súd vyhodnotil ako nevierohodných
s odôvodnením, ţe sú to jeho kamaráti, čo je zásadným porušením jeho práva na obhajobu;
- v dokazovaní sú určité rozpory na základe ktorých nemohol byť bez dôvodných
pochybností - jednoznačne ustálený záver tak, ako je to uvedené v odcudzujúcom rozsudku
(ide tu o rozpor so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“);
- okresný súd nevypočul ním navrhovaných svedkov a nevykonal ani iné ním
navrhované dôkazy, čím bol hrubým spôsobom porušený princíp rovnosti zbraní;
- súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
neobstarával dôkazy, ktoré by bolo moţné vyhodnotiť v jeho prospech, náleţite nezabezpečil
a neobjasnil vec, nevyuţil všetky dôkazné prostriedky, na základe ktorých by bolo moţné
po ich vyhodnotení objektívne vo veci rozhodnúť;
- osoba poškodeného bola znalecky skúmaná ohľadom duševného stavu aţ viac
ako dva roky po tom, ako sa mal skutok stať, pričom zo znaleckého dokazovania navyše
vyplynulo, ţe ho nerobili dvaja znalci, ale len jeden, keďţe druhý znalec len vec konzultoval,
tento probanda ani nevidel a ani ho nevyšetril, čo je zásadným porušením práva na obhajobu
a spôsobuje, ţe napadnuté rozhodnutie je zaloţené na nezákonnom dôkaze;
- znalecké dokazovanie ohľadom poranení poškodeného G., či samotné vyčíslenie
škody, ktorá mala byť spôsobená na veciach poškodeného, nemoţno povaţovať za dôkazy
vykonanými zákonným spôsobom;
- celé obvinenie je vykonštruované a stojí len na neobjektivizovanej výpovedi drogovo
závislého svedka – poškodeného M. G., ktorú oba súdy nesprávne vyhodnotili
ako vierohodnú;
- v priebehu prvostupňového i odvolacieho konania nemal reálnu moţnosť nahliadnuť
do súdneho spisu;
- ţiaden z rozhodujúcich dôkazov (napr. znalecký posudok) mu nebol nikdy v konaní
doručený, aby sa s ním oboznámil, aj keď o to ţiadal;
- v priebehu celého konania mal sťaţený prístup k obhajcom, z ktorých viacerí si ani
riadne nesplnili svoju funkciu;
- krajský súd uskutočnil 9. decembra 2010 verejné zasadnutie, na ktorom jeho
odvolanie zamietol, v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené podmienky (svoju
obhajkyňu poţiadal, aby ţiadala z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu zasadnutie odročiť);
- vo veci sa pouţili aj dôkazy z iného trestného konania, ktoré však nemôţu byť
pouţité ako zákonný dôkaz v tomto trestnom konaní;
- odvolací súd sa vôbec nezaoberal námietkami uvedenými v ním spísanom
rozsiahlom odvolaní, ale len námietkami spísaným jeho obhajcom;
- odvolací súd sa v rozpore s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. nijako nevysporiadal
s obhajobnými námietkami, v ktorých napádal závery znalkyne Kúdelkovej vo vzťahu
ku svedkovi M. G., čo napĺňa dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm.
i/ Tr. por.;
- obe napadnuté rozhodnutia neobsahujú dostatočné odôvodnenie, najmä ako sa súd
vysporiadal s vykonanými dôkaznými prostriedkami, ako sa vyrovnal s obhajobou,
prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu, čím je naplnený jednak dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por. a jednak podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., pričom uţ aj z tohto dôvodu sú potom
pochybnosti o tom, či sudca súdu prvého stupňa bol vo veci nestranný;
- napádaný rozsudok a jeho odôvodnenie nevychádza zo zisteného skutkového stavu
a zhodnotenia súdu odporujú základným trestnoprávnym zásadám, čím je naplnený dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ten je o.i. daný aj z dôvodov vzniku pochybností
o správnosti skutkových zistení napadnutého rozhodnutia, na ktorých objasnenie treba
niektoré dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie;
- v bode 1/ obţaloby nebol naplnený obligatórny rozmer subjektívnej stránky konania
konať v priamom úmysle;
- pokiaľ ide o existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 374 ods. 3 Tr. por., tak má za to,
ţe vytýkané pochybenia súdu prvého stupňa neboli napravené v riadnom opravnom
prostriedku, odvolací súd svoje rozhodnutie náleţite nezdôvodnil, ale len stroho skonštatoval,
ţe odvolanie sa zamieta.
Ak by dovolací súd mal vinu za preukázanú, potom obvinený ţiadal zrušiť napadnuté
rozhodnutia z dôvodu niţšie uvedených výhrad smerujúcich k uloţenému trestu, ktorý
povaţuje za neprimerane prísny a nespravodlivý, odporujúci zásadám pre ukladanie trestu,
keď u neho neprichádzalo do úvahy pouţitie tzv. asperačnej zásady ani zásady „trikrát a dosť“
(od uvedeného odvodzuje naplnenie dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. h/,
písm. i/ Tr. por.):
- najmä vzhľadom na čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
- keďţe od vykonania trestov za skoršie skutky uplynula uţ doba niekoľkých rokov
a konaním nebol spôsobený ťaţký následok;
- nejde o skutok tak závaţný, aby zakladal dôvod na aplikáciu zásady „trikrát a dosť“;
- trest je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 (ktorým bola zrušená veta za bodkočiarkou
v ust. § 41 ods. 2 Tr. zák.) ako i stanoviskom trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 11. marca 2013;
- nesprávne bol uloţený trest súčasne podľa § 47 ods. 2, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 a § 38
ods. 7 Tr. zák., keďţe s poukazom na posledne uvedené ustanovenie mu nemal byť zároveň
ukladaný trest aj podľa zásad uvedených v § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Tr. zák.;
- skutok 1/ obţaloby bol nesprávne právne kvalifikovaný ako zločin lúpeţe, keďţe mal
byť z neho oslobodený, resp. maximálne mal byť kvalifikovaný ako priestupok potiaţne
ako trestný čin vydierania alebo výtrţníctva (v tejto súvislosti poukázal na viacero súdnych
rozhodnutí), a z toho dôvodu nemoţno aplikovať na skutok právnu kvalifikáciu § 47 ods. 2
Tr. zák.;
- skutky podľa rozsudkov Okresný súd Zvolen z 18. júla 1983, sp. zn. 1T 79/83,
Okresný súd Liptovský Mikuláš z 9. januára 1984, sp. zn. 5T 144/83, Okresný súd Banská
Bystrica z 18. decembra 1984, sp. zn. 3T 268/84, nie sú totoţné s právnou kvalifikáciou
zločinu lúpeţe podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., čiţe neobstojí naplnenie znenia § 47 ods. 2
Tr. zák. („...ktorý uţ bol za takéto trestné činy ...dvakrát potrestaný...“);
- uloţenie trestu na 25 rokov v dôsledku aplikácie zásady „trikrát a dosť“ je neústavné,
pretoţe je v rozpore so zákazom opakovaného stíhania osoby za čin, za ktorý bola uţ
právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obţaloby (čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky, § 2 ods. 8 Tr. por.);
- ust. § 47 ods. 2 Tr. zák. nemoţno aplikovať vzhľadom na rôzne štádium spáchania
trestného činu lúpeţe (pokus podľa rozsudkov z 80. rokov a údajné dokonanie podľa
rozsudku Okresného súdu Zvolen z 12. mája 2010, sp. zn. 2T 188/2007);
- v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák. s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky súd nemohol
uloţiť trest pouţitím zásady „trikrát a dosť“, keďţe v čase rozsudkov súdov v minulosti
neexistovalo zákonné ustanovenie o danej zásade, takţe napadnuté rozhodnutie nemohlo
aplikovať znenie § 437 ods. 5 a § 47 ods. 2 Tr. zák. (v tejto súvislosti poukázal
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 55/2007, ktoré má jeho
argumentáciu potvrdzovať);
- existuje zrejmý nesúlad ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zák. s Ústavou Slovenskej
republiky, ako aj s príslušnými medzinárodnými zmluvami;
- ust. § 47 ods. 2 Tr. zák. je jednoznačne retroaktívne, a to vzhľadom na ust. § 437
ods. 5 Tr. zák.;
- ust. § 43 zákona č. 140/1961 Zb. (Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005)
bolo zrušené rovnako ako § 44 a § 55, a preto ustanovenie § 437 ods. 5 Tr. zák. by nemalo
poukazovať na uţ zrušené ustanovenie zákona.
Konaním a rozhodnutím súdov došlo podľa názoru obvineného k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2, ods. 3, ods. 5 a 6 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, čl. 7,
čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie práv
podľa čl. 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 7, čl. 15 ods. 1 a ods. 2 a čl. 16 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 7
ods. 5, čl. 12 ods. 1 a ods. 4, čl. 144 ods. 1 a ods. 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 17 a čl. 18 dohovoru a čl. 2 ods. 1 a čl. 5 ods. 1
medzinárodného paktu.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto ţiadal, aby dovolací súd po zistení
opodstatnenosti dovolacích dôvodov vyslovil podľa § 386 Tr. por. rozsudkom porušenie
zákona v príslušných ustanoveniach a aby súčasne zrušil obe napadnuté rozhodnutia
a prikázal vec súdu na nové konanie a rozhodnutie s tým, ţe v zmysle § 388 ods. 2 Tr. por.
ţiadal iné zloţenie senátu prípadne nariadenie veci inému súdu vzhľadom na jeho dôvodné
pochybnosti o zaujatom a nesprávnom postupe prvostupňového i odvolacieho súdu v danej
trestnej veci.
Z písomného vyjadrenia prokuratúry vyplýva, ţe táto povaţuje podané dovolanie
za neodôvodnené, keď u väčšiny z namietaných dovolacích dôvodov ani nevie, v čom majú
tieto spočívať. Čo sa týka nálezu ústavného súdu, ktorým bola zmenená dikcia ust. § 41 ods. 2
Tr. zák., tak poukaz naň je v prípade obvineného J. T. irelevantný, nakoľko menovanému
bol ukladaný trest v zmysle § 47 ods. 2 Tr. zák. (pričom jeho pouţitie bolo v danom prípade
správne vzhľadom na trestnú činnosť obvineného), ktorý nebol novelizovaný a zmena
v aplikácii ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. týkajúca sa tzv. asperačnej zásady nemá ţiadny vplyv
na uvedené ustanovenie. Pri ukladaní trestu obvinenému neboli v podstate pouţité ust. § 41
ods. 2 Tr. zák. a nasl., tieto boli len citované vo výroku o treste, avšak nemali ţiaden vplyv
na jeho výmeru. Pokiaľ ide o dôvod dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por.,
tu nie je zrejmé, prečo bolo uvedený, keďţe v prechádzajúcom konaní bolo rozhodované
o námietke obvineného proti sudcom Okresného súdu Zvolen a Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením zo 16. marca 2010, sp. zn. 5Nto 6/10, rozhodol o tom,
ţe v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. sa vec Okresnému súdu Zvolen neodníma, nakoľko na to
nie sú dané dôvody. Záverom svojho vyjadrenia prokuratúra zdôraznila, ţe v prípravnom
konaní boli produkované dôkazy, ktoré jednoznačne preukázali tak totoţnosť páchateľa
ako aj jeho vinu, za čo mu bol potom uloţený spravodlivý trest v rámci zákonom ustanovenej
trestnej sadzby. Vzhľadom k tomu preto navrhla, aby dovolací súd na neverejnom zasadnutí
dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania
a zistil, ţe toto bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por.
a § 566 ods. 3 Tr. por.), oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/
Tr. por. a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2
Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011), a ţe spĺňa obligatórne obsahové náleţitosti
dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, ţe bola splnená aj podmienka
dovolania podľa § 372 ods. 1, veta prvá Tr. por., keďţe obvinený pred podaním dovolania
vyuţil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, ţe podané dovolanie
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011 dovolanie moţno
podať, ak
- súd rozhodol v nezákonnom zloţení (písm. b/),
- zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (písm. c/),
- vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,
ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania (písm. e/),
- rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom (písm. g/),
- bol uloţený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uloţený taký
druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (písm. h/),
- rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôţe skúmať a meniť (písm. i/).
Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011 dôvody podľa
odseku 1 písm. a/ aţ g/ nemoţno pouţiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie,
známa uţ v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom;
to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Podľa § 371 ods. 6 Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011 dovolanie len
proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní moţno uplatňovať ako dôvod dovolania
aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní
o riadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených pochybení, pričom má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu
právoplatnosti, ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Moţnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Pokiaľ ide o vyššie uvádzanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené, tak tu treba poznamenať, ţe táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa
Z toho potom vyplýva, ţe v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní
v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom)
ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr. por. alebo zamietne
podľa § 392 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia
alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom
v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por.
Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú
dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej)
kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., neţ ktorý dovolateľ
uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom
podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku
podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).
Pokiaľ ide o posudzovanú vec, tak tu najvyšší súd v prvom rade nezistil
ţiadne skutočnosti nasvedčujúce tomu, ţe by v druhostupňovom konaní o odvolaní
obvineného rozhodoval súd v nezákonnom zloţení (§ 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por.),
resp. teda ţe by nedošlo k náhodnému prideleniu veci do odvolacieho senátu 2To,
keď celkom jasné, zrozumiteľné a postačujúce vysvetlenie v danom smere bolo obvinenému
poskytnuté uţ v odpovediach Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. marca 2012
a 22. marca 2012 (vedené na súde pod č. Spr. 3013/12 a Spr. 3017/12) na jeho ţiadosti
o sprístupnenie informácií. K tam uvedenej argumentácii ohľadne náhodného prideľovania
vecí do jednotlivých senátov a odkazom na príslušné rozvrhy práce, či právne predpisy,
ktorými sa tieto riadia nie je z pohľadu dovolacieho súdu potrebné nič dodávať.
Čo sa týka toho tvrdenia obvineného, ţe člen senátu odvolacieho krajského súdu, ktorý
rozhodoval v jeho veci (obvinený neuviedol presne koho má na mysli) bol v rozpore s § 31
ods. 3 Tr. por. aj členom senátov Okresného súdu Zvolen, tak k tomu je potrebné uviesť iba
toľko, ţe - ako je zrejmé z obsahu spisu - v prvom stupni na Okresnom súde Zvolen vo veci
konal a rozhodoval senát v zloţení JUDr. Beata Gešvantnerová (predseda senátu), Anna
Vojteková a Anna Benková (prísediace), kým o odvolaní rozhodoval na Krajskom súde
v Banskej Bystrici senát zloţený z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov
Mgr. Rudolfa Ďurtu a Mgr. Jána Bednára, a teda ani danú dovolaciu výhradu nemoţno
povaţovať za opodstatnenú.
Napokon ţiadne pochybnosti ohľadne zachovania práva na zákonného sudcu
nevyvstávajú ani v súvislosti s ďalšími námietkami uvádzanými v podanom dovolaní.
Čo sa týka poukazu na uznesenie najvyššieho súdu z 25. októbra 2000, sp. zn. 4To 53/2000,
uverejnené pod č. 26/2001, tak tento treba povaţovať za nepriliehavý, keďţe závery
uvedeného rozhodnutia sú na daný prípad nepouţiteľné. Krajský súd v Banskej Bystrici
rozhodoval o odvolaní obvineného ako riadne a správne obsadený druhostupňový orgán,
keď ani jeden zo sudcov príslušného trojčlenného senátu nemal byť vylúčený z dôvodu,
ţe by skôr uţ konal a rozhodoval v tej istej trestnej veci ako sudca súdu (iného) prvého
stupňa.
Ak ide o v dovolaní predostretý názor obvineného, ţe Okresný súd Zvolen konal
v zmysle § 17 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 v prvom stupni ako vecne
nepríslušný súd, tu treba upozorniť na to, ţe obţaloba bola v predmetnej veci
na prvostupňový súd podaná dňa 22. novembra 2007, z čoho vyplýva, ţe sa postupovalo uţ
podľa „nového“ Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, ktorým sa riadila
i príslušnosť súdu na konanie.
V súvislosti s dôvodom dovolania uvedeným pod písm. e/ § 371 Tr. por., na naplnenie
ktorého sa vyţaduje splnenie podmienky, ţe vo veci konal alebo rozhodol orgán činný
v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, vo vzťahu ku ktorému existovali dôvody
na vylúčenie v zmysle § 31 Tr. por., no napriek tomu o jeho vylúčení nebolo podľa § 32
Tr. por. rozhodnuté, obvinený J. T. uviedol také skutočnosti, ktoré vôbec
nie sú spôsobilé byť v zmysle zákona dôvodom na vyslovenie pochybnosti o zaujatosti
toho - ktorého orgánu. Tu treba poukázať i na ust. § 32 ods. 6 Tr. por., v zmysle ktorého
námietka zaujatosti nemôţe byť odôvodnená len s odkazom na procesný postup príslušného
orgánu, pretoţe ten samotný nemôţe byť relevantným dôvodom pre jeho vylúčenie
z rozhodovania vo veci.
Dovolací súd rovnako tak zistil neopodstatnenosť i dovolacích námietok, svedčiacich
podľa názoru obvineného o porušení jeho práva na obhajobu. Ak ide pritom o dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., tak tu treba hneď úvodom vo všeobecnosti poznamenať,
ţe právo na obhajobu je v zmysle tohto potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné
uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, pričom daný dovolací dôvod môţe
byť naplnený len v takom prípade, ak zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné,
t.j. ak došlo v trestnom konaní k takému pochybeniu, ktoré malo resp. mohlo mať vplyv
na priebeh či samotný konečný výsledok tohto konania.
Vzhľadom na obsah podaného dovolania ďalej najvyšší súd zdôrazňuje,
ţe za porušenie práva na obhajobu v zmysle vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu nemoţno
povaţovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní
alebo súdu o voľbe pouţitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10
Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní
alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, ţe určitú skutkovú okolnosť povaţuje
za dokázanú, a ţe ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to totiţ viazanosti dovolacieho
súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu,
ţe účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie
správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.
Väčšinu okolností uvádzaných dovolateľom treba potom označiť za irelevantné práve
z toho dôvodu, ţe tieto smerujú len vo vzťahu k skutkovým zisteniam a záverom súdov
niţších stupňov, ktorých preskúmavanie je uţ v dovolacom konaní vylúčené. Obvinený
v podanom dovolaní konkrétne upozorňuje na viaceré nedostatky vo vykonanom dokazovaní,
rozoberá jednotlivé dôkazy, vyjadruje svoj nesúhlas s ich hodnotením a podáva ich vlastné
priaznivejšie hodnotenie (iné od toho, k akému dospeli konajúce súdy), keď následne
s poukazom na to dochádza k takému záveru, ţe malo byť rozhodnuté v súlade so zásadou
„v pochybnostiach v prospech obvineného“. To, ţe súd vyhodnotil dôkaznú situáciu odlišne
od predstavy obvineného nemôţe byť dôvodom pre vyslovenie porušenia práva na obhajobu
v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (a tieţ ani pre vyslovenie iného dovolacieho dôvodu).
Pokiaľ ide o ďalšie uplatnené dovolacie výhrady obvineného, tak ani preskúmaním
ich opodstatnenosti nezistil potom dovolací súd ţiadne také procesné pochybenia, pre ktoré
by bolo moţné hovoriť o závaţnom porušení práva na obhajobu.
Dovolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo obvinený v dovolaní tvrdil, ţe v priebehu
prvostupňového i odvolacieho konania nemal reálnu moţnosť nahliadnuť do súdneho spisu,
keď z obsahu predloţeného spisového materiálu vyplýva, ţe tak samotný obvinený
ako aj jeho obhajca niekoľkokrát do spisu nahliadali (obvinený spis študoval v prítomnosti
vyššej súdnej úradníčky dňa 26. februára 2010 od 8.15 hod. do 10.15 hod., jeho obhajca
vyuţil právo nahliadnuť do spisu napr. dňa 9. apríla 2010 v čase od 9.20 hod. do 11.00 hod.),
pričom zo strany obhajoby nebolo navyše v predchádzajúcom konaní súdom v uvedenom
smere ani nič vytýkané.
Predchádzajúce namietanie určitej okolnosti najneskôr v konaní pred odvolacím
súdom, ktoré sa pri dovolacom dôvode uvedenom pod písm. c/ § 371 ods. 1 Tr. por. vyţaduje
s poukazom na ust. § 371 ods. 3 Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011, nebolo pritom
zistené ani pri tej výhrade obvineného, ţe mu nebol nikdy v konaní doručený ţiaden
z rozhodujúcich dôkazov (napr. znalecký posudok), aby sa s ním mohol oboznámiť. Nedá
však nedodať, ţe aj napriek nesplneniu tejto zákonnej podmienky nebola zistená relevantnosť
ani predmetnej dovolacej námietky.
Čo sa týka tej skutočnosti, ţe obvinený mal mať v priebehu celého konania sťaţený
prístup k obhajcom, z ktorých viacerí si ani riadne nesplnili svoju funkciu, tak k tomu
poukazuje najvyšší súd na niţšie uvedené.
Dňa 25. mája 2007 bola obvinenému za obhajkyňu ustanovená JUDr. Ivana
Gajdošíková, ktorá bola účastná väčšiny výsluchov vykonaných v prípravnom konaní.
Opatrením z 26. septembra 2008 bolo ustanovenie menovanej obhajkyne zrušené,
a to s odkazom na to, ţe obvinený nebol s jej obhajobou spokojný a stratil voči nej dôveru.
Ešte v ten istý deň bol Okresným súdom Zvolen obvinenému z dôvodu podľa § 37 ods. 1
písm. a/ Tr. por. (obvinený bol väzobne stíhaný) za obhajcu ustanovený JUDr. Ján Repáš.
Jeho ustanovenie bolo však rovnako na ţiadosť obvineného opatrením okresného súdu
z 13. novembra 2008 zrušené a ešte v ten istý deň bol ustanovený z dôvodu povinnej
obhajoby podľa § 40 ods. 1 Tr. por. za obhajcu JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD. a tieţ
popri ňom podľa § 42 ods. 1 Tr. por. i náhradný obhajca Mgr. Róbert Vágvölgyi.
Dňa 17. decembra 2008 bolo prvostupňovému súdu doručené podanie obhajcu
JUDr. Ing. Bernarda Pekára, PhD., ktorý ţiadal o oslobodenie od povinnosti obhajovania
obvineného J. T., nakoľko po porade s menovaných došlo k absolútne strate dôvery vo vzťahu
advokát - klient, čo mu bráni v jeho ďalšej riadnej obhajobe. Na základe uvedeného podania
súd opatrením z 5. februára 2009 JUDr. Ing. Bernarda Pekára, PhD. oslobodil od povinnosti
obhajovania a iným opatrením ustanovil obvinenému za obhajcu JUDr. Jána Smetanu (čím
bolo zároveň vyhovené poţiadavke obvineného).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe počas celého trestného konania bol obvinený J. T. neustále
riadne zastúpený obhajcom. Tento sa zúčastňoval výsluchov v prípravnom konaní, bol
účastný spolu s obvineným pri záverečnom preštudovaní spisu, bol nielen prítomný
ale i aktívny na hlavnom pojednávaní, kládol svedkom otázky, podával v mene obvineného
návrhy na doplnenie dokazovania a niekoľkokrát tieţ nahliadal do spisu. Ani v súvislosti
so skôr uvedenou výhradou teda dovolací súd nezistil ţiadne také závaţné porušenia práva
obvineného na obhajobu, ktoré by mohlo znamenať naplnenie príslušného dovolacieho
dôvodu.
Vo vzťahu k ďalšej namietanej skutočnosti, spočívajúcej v údajnom uskutočnení
verejného zasadnutia krajského súdu 9. decembra 2010 v neprítomnosti obvineného
bez splnenia k tomu potrebných podmienok, povaţuje dovolací súd za ţiaduce na danom
mieste citovať čestné vyhlásenie obvineného, ním vlastnoručne podpísané, ktoré bolo
predloţené odvolaciemu súdu a s poukazom na ktoré tento správne a v súlade so zákonom
rozhodol o odvolaní obvineného bez jeho účasti (č.l. 834 spisu): „...čestne prehlasujem,
že som sa dnešného dňa 9.12.2010 o 9.00 hod. dostavil do advokátskej kancelárie JUDr. Jána
Smetanu v Banskej Bystrici a JUDr. Zuzane Smetanovej, ktorá má v mojej trestnej veci
na základe substitučnej plnej moci zastupuje oznámiť, že mám vážne zdravotné problémy, mal
som byť hospitalizovaný v nemocnici vo Z., s čím som ja nesúhlasil a dostavil
som sa do advokátskej kancelárie, aby som túto skutočnosť oznámil. V zmysle uvedených
skutočností týmto prehlasujem, že žiadam, aby verejné zasadnutie pred Krajským súdom
v Banskej Bystrici, č.k. 2To 225/10 s termínom konania vytýčeným na 9.12.2010 o 10.10 hod.
prebehlo v mojej neprítomnosti a s takýmto postupom a konaním v trestnej veci vedenej
proti mojej osobe súhlasím.“ Z dôvodu uvedeného zjavného prejavu vôle obvineného,
predloţeného odvolaciemu súdu obhajcom obvineného, nemoţno preto hovoriť ani o naplnení
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v znení účinnom
do 31. augusta 2011.
Ak ide o otázku namietaného znaleckého dokazovania vykonaného za účelom
skúmania duševného stavu svedka – poškodeného M. G., najvyšší súd nezistil ţiadny taký
nedostatok, pre ktorý by tento dôkaz mohol označiť na nezákonný. Z obsahu spisu vyplýva,
ţe uznesením Okresného súdu Zvolen z 26. novembra 2008, sp. zn. 2T 188/07,
boli podľa § 142 ods. 1 a § 150 Tr. por. na posúdenie vierohodnosti vyššie
menovaného poškodeného do súdneho konania pribratý znalec z odboru zdravotníctvo
a farmácia – odvetvie psychiatria MUDr. Vladimír Hacek a znalkyňa z odboru psychológia,
odvetvie klinická a poradenská psychológia detí a dospelých Mgr. Eleonóra Kúdelková. Nimi
spoločne podaný písomný znalecký posudok bol dňa 1. decembra 2009 doručený
prvostupňovému súdu, ktorý ho následne doručil strane obhajoby. Znalkyňa
bola k znaleckému posudku vypočúvaná aj osobne na hlavnom pojednávaní, kde jej tak
obvinený ako jeho obhajca kládli viaceré otázky. Pokiaľ ide o mieru účasti jednotlivých
znalcov na vypracovaní predmetného znaleckého posudku (spôsob akým sa títo podieľali
na jednotlivých záveroch), tak preskúmanie uvedeného nie je vecou dovolacieho súdu.
Rovnako tak potom súd nezistil ani ţiadne iné dôkazy, na ktorých bolo zaloţené
napadnuté rozhodnutie, ktoré by mali byť vylúčené z hodnotenia súdu ako nezákonné.
Ak obvinený v podanom dovolaní uvádza, ţe v jeho trestnej veci sa pouţili aj dôkazy
z iného trestného konania, ktoré však nemôţu byť pouţité ako zákonný dôkaz v tomto
trestnom konaní, tak ani tu najvyšší súd po preskúmaní predloţeného spisu nezistil
opodstatnenosť uvedeného tvrdenia, keď o ţiadnom takom dôkaze vedomosť nemá.
Vo vzťahu k viacerým námietkam obvineného smerujúcim k nedostatkom
v odôvodneniach oboch rozhodnutí uvádza dovolací súd potom iba toľko, ţe tieto sú samé
osebe v dovolacom konaní irelevantné, a to s v súlade s vyššie citovaným ust. § 371 ods. 6
Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011. Zároveň pritom nedá v tejto súvislosti
nepodotknúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé,
ţe tento sa nezaoberal len námietkami predostretými zo strany obhajcu obvineného, ale tieţ
námietkami uvedenými v písomných dôvodoch odvolania vlastnoručne spísaného obvineným,
a teda nie je pravdou to, čo uvádza obvinený v podanom dovolaní.
Čo sa týka ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., tak z jeho dikcie je zrejmé, ţe vo vzťahu k zistenému skutku je moţné
dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to, ţe skutok tak, ako bol súdom zistený,
bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia
skutku, moţno tieţ vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním
zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom
posúdení inej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.
Tak ako bolo naznačené uţ skôr, daná úprava teda výslovne vylučuje moţnosť
uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, ţe v dovolacom konaní
nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutku,
preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia
jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba
z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené,
t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.
Revízia skutkových zistení a záverov urobených súdmi niţšieho stupňa uţ v dovolacom
konaní (konanom na podklade dovolania obvineného) neprichádza do úvahy.
Pokiaľ ide o podané dovolanie, tak tu obvinený J. T. - a to v prevaţnej väčšine svojich
námietok - napáda jednotlivé skutkové zistenia súdov oboch stupňov, spochybňuje nimi
ustálený skutkový stav, vytýka neúplnosť či iné nedostatky vo veci vykonaného dokazovania,
pričom aţ od týchto skutočností následne odvíja svoje závery o nesprávnej právnej
kvalifikácii posudzovaného konania (a od tejto potom napokon aj údajne nesprávne uloţený
trest). Podľa názoru obvineného bol totiţ skutok 1/ obţaloby nesprávne kvalifikovaný
ako zločin lúpeţe, keďţe mal byť z neho oslobodený, príp. mal byť kvalifikovaný len
ako priestupok resp. trestný čin vydierania alebo výtrţníctva, a z toho dôvodu neprichádzalo
preto do úvahy v jeho prípade ani pouţitie zásady „trikrát a dosť“ v zmysle § 47 ods. 2
Tr. zák.
Najvyšší súd má však za to, ţe tak ako boli oba skutky ustálené súdmi niţšieho stupňa
(tieto skutkové zistenia sú pre dovolací súd záväzné), zodpovedajú tieto všetkým
znakom - tak subjektívnym ako i objektívnym - skutkovej podstaty zločinu lúpeţe
podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a prečinu nebezpečného vyhráţania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. a/ Tr. zák., a teda právne posúdenie vykonané konajúcimi súdmi treba povaţovať
za správne a súladne so zákonom.
V prípade obvineného bolo tieţ potrebné vzhľadom na jeho predchádzajúce odsúdenia
aplikovať ust. § 47 ods. 2 Tr. zák. (tieţ s poukazom na § 437 ods. 5 Tr. zák.), a teda ani
tu sa nedopustili súdy ţiadneho pochybenia, keď ani jeden z dôvodov uvádzaných v danej
súvislosti obvineným nie je relevantný.
Tak ako pritom správne poznamenala uţ prokuratúra v rámci svojho vyjadrenia
k podanému dovolaniu, na samotnú výmeru ukladaného trestu pri pouţití zásady „tri krát
a dosť“ v podstate nemali ţiaden vplyv ostatné - inak rovnako správne - pouţité ust. § 42
ods. 1, § 41 ods. 2 a § 38 ods. 7 Tr. zák. Aj napriek tomu však nedá na margo výhrad
obvineného neupozorniť na tú skutočnosti, ţe ak súd vydal právoplatný rozsudok na základe
ustanovenia, ktoré neskôr stratilo účinnosť (zrušenie vety za bodkočiarkou v ust. § 41 ods. 2
Tr. zák. nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.
PL. ÚS 106/2011), pričom tento rozsudok ešte nebol vykonaný, je to dôvodom pre obnovu
konania a nie pre podanie dovolania.
Čo sa týka napokon otázky (ne)primeranosti uloţeného trestu, tak k tomu iba toľko,
ţe táto je v dovolacom konaní bezvýznamná, pokiaľ je uloţený trest zákonný, a nebol teda
uloţený buď trest mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby alebo taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (§ 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.).
Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, ţe najvyšší súd nezistil opodstatnenosť obvineným
uplatnených námietok z pohľadu relevantných dovolacích dôvodov, a preto nemohol inak,
ako dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 24. septembra 2015
JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová