Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Tost/10/2014

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Emila Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Richarda Bureša

na neverejnom zasadnutí 22. júla 2014 v trestnej veci proti odsúdenému

J. L. vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. , o sťažnosti

odsúdeného proti uzneseniu z 25. februára 2014 takto

rozhodol:

Podľa napadnuté uznesenie krajského súdu

sa z r u š u j e .

Krajskému súdu v Trenčíne sa u k l a d á , aby vo veci znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením krajského súdu bol zamietnutý návrh odsúdeného J. L.

na obnovu konania proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č.k. -683,

zo 4. novembra 2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, z 25. januára 2006, pretože neboli zistené podmienky obnovy podľa § 394

Proti tomuto uzneseniu podal sám i prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote

sťažnosť odsúdený J. L..

V podstate poukázal na to, že na podklade Nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , z 28. novembra 2012 mal súd povoliť obnovu konania

ex lege, pretože trest odňatia slobody bol mu uložený s aplikáciou asperačnej zásady,

i keď podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a nie podľa § 41 ods. 2

Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ktorý bol „Nálezom zrušený“.

2

Navrhol, aby sťažnostný súd zrušil napadnuté uznesenie a uložil súdu prvého stupňa,

aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Na podklade podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 192

ods. 1 preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu

predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného J. L. je dôvodná.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa zaoberal Nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 28. novembra 2012

vo vzťahu k ustanoveniu účinného do 31. decembra 2005,

na podklade ktorého bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody podľa tzv. asperačnej

zásady a dospel k záveru, všeobecný súd nie je oprávnený robiť rozširujúci výklad nálezu

ústavného súdu, a to ani v prípade, ak by sa takýto výklad (rozširujúci) mohol v konečnom

dôsledku javiť ako výklad spravodlivý.

V podstate poukázal na to, že v danom prípade bola síce použitá asperačná zásada,

avšak v ustanovení, ktorého sa nález ústavného súdu nedotýkal.

Navyše aj z hľadiska testu proporcionality asperačná zásada podľa § 41 ods. 2

Tr. zák. bola používaná v trestných sadzbách, ktoré vo všeobecnosti sú o 10 rokov odňatia

slobody prísnejšie, ako v predchádzajúcom . Takéto podstatné zvýšenie

trestných sadzieb v novom malo pritom odraz aj v podstatnom zvýšení

dolných hraníc trestnej sadzby odňatia slobody v osobitnej časti .

Napokon podľa krajského súdu v danom prípade u tohto odsúdeného bola tzv.

asperačná zásada aplikovaná v obmedzenom rozsahu, keďže mu bol ukladaný trest

výnimočný v rámci trestnej sadzby upravenej podľa § 29 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005, teda v rámci zákonnej trestnej sadzby, ktorej horná hranica bola

u neho 25 rokov a nemuselo preto dôjsť k jej zvýšeniu o jednu tretinu a trest sa neukladal

v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby.

Najvyšší súd po preskúmaní veci zistil, že úvahy krajského súdu o použití tzv.

asperačnej zásady nie sú správne.

3

účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu

nerátal s využitím asperačnej zásady v súvislosti s hornou hranicou trestnej sadzby úhrnného

trestu, len stanovil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu

úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich

najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli využité len v rámci právnej úpravy

ukladania trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.

Prelom v uplatňovaní asperačnej zásady pri trestaní súbehu priniesol zákon

č. (ďalej len „"), ktorým sa s účinnosťou od 1. septembra

2003 novelizoval Novelou sa do tohto Trestného

zákona zaviedlo pravidlo, v zmysle ktorého platilo, že ak súd ukladá úhrnný trest odňatia

slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými

skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu

z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd uloží páchateľovi trest v hornej

polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Po prvýkrát sa tak súčasťou

asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale aj určenie

(obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu.

Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený bol

následne prevzatý i do /2005 Z.z., ktorý len v súvislosti so zavedením

bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 spresnil, že z dvoch alebo viacerých zbiehajúcich

sa úmyselných trestných činov, musí byť aspoň jeden zločinom. Za splnenia tejto podmienky

sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie

trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí uložiť páchateľovi trest nad jednu

polovicu, takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. V porovnaní s pôvodnou úpravou

zavedenou teda asperačnú zásadu bolo možné aplikovať v menšom

rozsahu, keďže v prípadoch, keď súd bude páchateľovi ukladať trest za dva alebo viac

úmyselných prečinov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, použitie tejto zásady

neprichádzalo do úvahy.

Porovnaním a možno zistiť, že sporné

ustanovenia (§ 35 ods. 2, § 41 ods. 2) sú systematicky zaradené do časti zákonov, ktorými

sa upravujú zásady pre ukladanie trestov (sankcií). Sporný text ustanovenia § 35 ods. 2, veta

prvá za bodkočiarkou v v znení účinnom od 1. septembra 2003

4

do 31. decembra 2005 je obsahovo úplne totožný s textom ustanovenia § 41 ods. 2, veta prvá

za bodkočiarkou , ktoré zákonné ustanovenie Ústavný súd Slovenskej

republiky Nálezom, sp. zn. , zo dňa 28. novembra 2012 označil za nesúladné

s .

prijatá ústavným je platná

od 1. novembra 1992 a jej text v čl. 1 ods. 1 je k dnešnému dňu nezmenený.

Ide teda o ustanovenia obsahovo rovnorodé, ktoré navyše spája uloženie trestu

v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby so spáchaním akýchkoľvek viacčinne

zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov, teda nepožaduje, aby aspoň jeden z nich bol

trestným činom kategorizovaný ako zločin (, v znení

účinnom od 1. januára 2006). Dotknutý nález nemohol ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného

zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 zasiahnuť spôsobom uvedeným v čl. 125

ods. 3 , resp. v (ďalej len zákon

o organizácii ústavného súdu), keďže ide o ustanovenie v čase rozhodovania ústavného súdu

už zrušeného zákona (zrušeného ustanovením ). Také

ustanovenie, resp. jeho časť teda nemôže stratiť účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného

súdu v Zbierke zákonov, ako to predpokladá skôr uvedené ústavné aj zákonné ustanovenie -

inak by ústavný súd mohol vysloviť nesúlad právnych predpisov aj vo vzťahu k ustanoveniu,

neuvedenému v návrhu na začatie príslušného konania (§ 40 zákona o organizácii ústavného

súdu). Rozširujúci výklad, je potrebné použiť a takto dotvoriť, resp. vyplniť medzeru

v zákone. Práve v takej situácii sa v záujme racionálneho a principiálne spravodlivého

riešenia môže a má použiť i tzv. sudcovská tvorba práva (formou tzv. precedensu -

ako prameňa práva).

Vo vyššie popísanej situácii sa v obnovenom konaní použije na uloženie trestu

ustanovenie v znení použitom na posúdenie trestnosti činu,

prispôsobenom obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012,

sp. zn. , teda v znení bez časti prvej vety za bodkočiarkou (ak ide o znenie

účinné od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005). Použitie naposledy označeného

ustanovenia v znení účinnom od 21. decembra 2012 (t.j. od vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky v zbierke zákonov) je možné, keďže ako už bolo uvedené, zákon

5

č. v znení neskorších predpisov bol zrušený ustanovením

s účinkami od 1. januára 2006.

Z uvedeného vyplýva, že

„rovnaké právne účinky, aké v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva

vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.

, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (k vyhláseniu došlo

21. decembra 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je potrebné pri použití

extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu

, vety prvej za bodkočiarkou v znení zákona

č. účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005".

V posudzovanej veci preto krajský súd ako súd prvého stupňa mal pri posudzovaní

návrhu na povolenie obnovy konania postupovať ústavne konformným spôsobom a v súlade

s uvedeným nálezom ústavného súdu, vyriešiť otázku aplikácie § 35 ods. 2 vety prvej

za bodkočiarkou Tr. účinného od 1. septembra 2003

do 31. decembra 2005.

Ak za toho stavu krajský súd zamietol návrh odvolania J. L., postupoval v rozpore

so stavom veci a zákonom, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté

uznesenie a prikázal krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol, rešpektujúc pritom

ust.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 22. júla 2014

JUDr. Emil B dž o ch , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová