Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)II. ÚS 19/01
PDF · 134.15 KB
No categories available
II. ÚS 19/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 19/01-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca
2001 predbežne prerokoval podnet A. B., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I.
R., K., o porušení jej základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutiami Okresného úradu Košice II a Krajského úradu Košice
o zverení jej detí do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, ako aj postupom
Okresného súdu Košice II v tej istej veci a takto
r o z h o d o l :
1. Podnet A. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 41
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného úradu Košice II
a Krajského úradu Košice o zverení jej detí do starostlivosti nahrádzajúcej
starostlivosť rodičov o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
2. Podnet A. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 41
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu Košice II v konaní
o zverení jej detí do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov o d m i e t a
z dôvodu nepríslušnosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
9. februára 2001 doručené podanie A. B. (ďalej len „navrhovateľka“), bytom K.,
zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., označené ako „Podnet na začatie konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky“ s prílohami.
Z obsahu podnetu vyplynulo, že navrhovateľka ním namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhodnutiami Okresného úradu Košice II sp. zn. Om 176/99 2000/03800/20/Vš
z 3. mája 2000 a sp. zn. Om 176/99 2000/03800/21/Vš z 3. mája 2000, ktorými boli jej
maloleté deti umiestnené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, ďalej
rozhodnutiami Krajského úradu v Košiciach č. j. 2000/05286 z 28. júna 2000
a č. j. 2000/05286 z 30. júna 2000, ktorými bolo rozhodnuté o zverení jej detí do
„starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov do doby, kým vo veci nerozhodne
právoplatne súd“, resp. o ponechaní maloletých detí navrhovateľky v starostlivosti
nahrádzajúcej starostlivosť rodičov až do doby, kým vo veci nerozhodne právoplatne
súd. Podľa tvrdenia navrhovateľky takýmito rozhodnutiami štátnych orgánov
(odlišných od súdu) došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy
v časti: „Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť
proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.“ Navrhovateľka v tejto
súvislosti uviedla: „... už samotné rozhodnutie Okresného úradu Košice II potvrdené
rozhodnutím Krajského úradu v Košiciach, ktorými boli moje maloleté deti
umiestnené v Detskom diagnostickom centre, je v rozpore s čl. 41 ods. 4 Ústavy SR
a je porušením mojich rodičovských práv tam zakotvených... Akýkoľvek iný postup
ako súdne rozhodnutie o odňatí detí zo starostlivosti rodičov, bez ohľadu na trvanie
toho odňatia, je protiústavný.“
Navrhovateľka ďalej namietala, že porušenie jej základného práva podľa čl. 41
ods. 4 ústavy zakladá aj „doba, počas ktorej sú deti odňaté z mojej starostlivosti“,
nakoľko rozhodnutie orgánu štátu o predbežnom opatrení môže mať „len charakter
dočasný a môže byť obmedzené len na čas naliehavej potreby“. Keďže podľa
navrhovateľky „počas doby predbežného opatrenia pominuli dôvody jeho nariadenia“,
takým postupom Okresného úradu Košice II, „ktorý mi odo dňa 3. 5. 2000 bráni
prevziať deti opätovne do mojej starostlivosti, je porušené moje právo zabezpečovať
výchovu detí a starostlivosť o ne zakotvené v čl. 41 ods. 4 Ústavy SR.“
V tejto časti svoj podnet navrhovateľka doplnila ďalším podaním z 15. marca
2001, podľa ktorého: „Požiadala som, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, dňa
27. 2. 2001 o zrušenie predbežného opatrenia a o to, aby mi bolo umožnené
vychovávať svoje maloleté deti. Listom zo dňa 7. 3. 2001 sp. zn. Om 176/99-
2001/11911 mi Okresný úrad Košice II oznámil, že neexistujú dôvody zrušenia
rozhodnutí o umiestnení detí do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, a to,
ako vyplýva z tohto listu, až do konečného rozhodnutia súdu o nariadenie ústavnej
výchovy“. Podľa názoru navrhovateľky „aj takýmto postupom Okresný úrad Košice II
pokračuje v porušovaní môjho práva uvedeného v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky“.
Na základe uvedeného navrhovateľka požiadala, aby po prijatí jej podnetu na
ďalšie konanie ústavný súd nálezom rozhodol: „Právo A. B. na výchovu a starostlivosť
o jej maloleté deti, zakotvené v článku 41 ods. 4 Ústavy SR, bolo rozhodnutiami
Okresného úradu Košice II sp. zn. Om 176/99 2000/03800/20/Vš zo dňa 3. 5. 2000
a sp. zn. Om 176/99 2000/03800/21/Vš zo dňa 3. 5. 2000 a rozhodnutiami Krajského
úradu v Košiciach sp. zn. 2000/05286 zo dňa 28. 6. 2000 a sp. zn. 2000/05286 zo dňa
30. 6. 2000 a postupom Okresného úradu Košice II, ktorým ponechával mal. deti
odňaté z jej starostlivosti a výchovy, porušené.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130
ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd (tak ako sú uvedené
v druhej hlave ústavy), len pokiaľ im ochranu neposkytujú žiadne iné orgány
Slovenskej republiky prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy
dostupného navrhovateľovi. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný
súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konaní pred ústavným súdom“), ako aj ďalšie dôvody na
jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi tie podmienky konania,
ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj to, či
nejde o zjavne neopodstatnený podnet.
Ústavný súd pri posudzovaní jej splnenia okrem iného tiež zisťuje, či prijatiu
podnetu na konanie nebráni prekážka ústavnej a zákonnej úpravy jednotlivých typov
konaní pred ústavným súdom (čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy a § 37 až 74
zákona o ústavnom súde). Ich základná charakteristika je tá, že každé z konaní pred
ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených
subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní)
pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná
úprava konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania
a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania
(konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na
začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických a právnických
osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť
v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom
konaní (I. ÚS 23/99 – I. ÚS 29/99).
1. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že navrhovateľka v prvej
časti svojho podnetu namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4
ústavy označenými rozhodnutiami Okresného úradu Košice II a Krajského úradu
Košice. K jeho porušeniu však nemalo dôjsť v dôsledku samotného obsahu (výroku)
týchto rozhodnutí, ale výlučne v dôsledku toho, že tieto boli vydané orgánom štátu
odlišným od súdu. V dôsledku takejto argumentácie navrhovateľky by akémukoľvek
rozhodnutiu ústavného súdu v konaní o jej podnete muselo nevyhnutne predchádzať
posúdenie súladu tých zákonných ustanovení, na základe ktorých rozhodol Okresný
úrad Košice II a Krajský úrad Košice (§ 46 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení
neskorších predpisov, resp. § 13 ods. 1 písm. c) a § 68 písm. a) prvý bod zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení
neskorších predpisov), s čl. 41 ods. 4 ústavy. Hoci v konaní o podnete fyzickej alebo
právnickej osoby je ústavný súd oprávnený rozhodnúť, či konaním, opomenutím alebo
iným aktom označeného orgánu došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,
nie je však v jeho rámci súčasne oprávnený posudzovať (formou „predbežnej otázky“)
aj súlad toho právneho predpisu, na základe ktorého označený orgán postupoval,
a v závislosti od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení
základného práva alebo slobody pisateľa podnetu. Ústavný súd vychádza v tomto
prípade (ako ktorýkoľvek iný orgán štátu) z prezumpcie ústavnosti toho právneho
predpisu, na základe a s použitím ktorého bolo vydané označené rozhodnutie štátneho
alebo iného orgánu.
Ústavný súd už rozhodol, že za zjavne neopodstatnený je potrebné považovať
podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť konanie, na ktoré ústavný súd nie
je oprávnený, hoci by inak takéto konanie (a za splnenia príslušných procesných
podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe návrhu
oprávnenej osoby (II. ÚS 40/00, II. ÚS 33/00, II. ÚS 48/00).
Hoci navrhovateľka pred ústavným súdom požadovala konanie o podnete podľa
čl. 130 ods. 3 ústavy (na čo je ako fyzická osoba procesne legitimovaná), jeho
súčasťou ale nemôže byť aj posúdenie súladu zákona s ústavou a následné rozhodnutie
o porušení jej základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd preto podnet navrhovateľky po jeho predbežnom prerokovaní
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. V druhej časti svojho podnetu navrhovateľka namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy postupom Okresného úradu Košice II,
ktorý jej od 3. mája 2000 „bráni prevziať deti opätovne do mojej starostlivosti“,
pričom proti takémuto postupu okresného úradu „nemám k dispozícii žiadny iný
prostriedok ochrany“. V tejto časti bol podnet navrhovateľky odmietnutý pre
nepríslušnosť ústavného súdu, nakoľko predbežné opatrenie Okresného úradu
Košice II je platné „dovtedy, kým rozhodne súd“ (§ 68 písm. a) prvý bod zákona
č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov), pričom Okresný
úrad Košice II sa bezprostredne po svojom rozhodnutí (12. mája 2000) obrátil na
Okresný súd Košice II s podnetom o nariadenie ústavnej výchovy nad maloletými
deťmi navrhovateľky. Okresný súd Košice II 5. septembra 2000 svojím uznesením
(Nc 1718/00) rozhodol o začatí konania v tejto veci podľa § 81 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku. Vzhľadom na uvedené za tohto stavu veci by k porušeniu
základného práva navrhovateľky podľa čl. 41 ods. 4 ústavy mohlo už dôjsť postupom
Okresného súdu Košice II v konaní o nariadení ústavnej výchovy nad jej maloletými
deťmi, a nie aj označeným postupom Okresného úradu Košice II (tak ako to
navrhovateľka vo svojom podnete tvrdila).
Nad rámec odôvodnenia tejto časti podnetu ústavný súd uvádza, že
z predložených materiálov nezistil, že by sa navrhovateľka sťažnosťou podľa § 17
zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej
správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov) v znení neskorších predpisov bola domáhala odstránenia prieťahov v konaní
pred Okresným súdom Košice II vo veci sp. zn. Nc 1718/00, ktorý je jedine oprávnený
rozhodnúť vo veci starostlivosti o maloletých.