Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 394/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom PhD., Tichá 45, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

, základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a Slovenskej

republiky, základného práva na obhajobu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,

úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby západ v konaní vedenom pod sp. zn.

ČVS:SKIS-408/OISZ-V-2014 a postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a , základného práva na obhajobu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie

jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej

služby západ (ďalej len „ministerstvo vnútra“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:SKIS-

408/OISZ-V-2014 (ďalej len „konanie ministerstva vnútra“) a postupom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„konanie okresného súdu“).

Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) viazaný, označil napadnuté konanie pred

okresným súdom ako sp. zn. . Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že

sťažovateľ je obžalovaným v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Uvedený nedostatok považoval ústavný súd za zrejmú chybu v písaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 22. decembra 2014 trestne

stíhaný na základe uznesenia ministerstva vnútra sp. zn. ČVS:SKIS-408/OISZ-V-2014

z 22. decembra 2014, ktoré bolo podľa jeho názoru vydané nezákonným, neoprávneným

a neústavným štátnym orgánom Slovenskej republiky – konkrétne „odborom inšpekčnej

služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti uvádza, že „inšpekčná služba bola bez

zákonného zmocnenia vyčlenená z organizačnej štruktúry Policajného zboru... Preto, podľa

môjho názoru, je až druhoradé sa zaoberať otázkou, či vyšetrovateľ inšpekčnej služby je

orgánom činným v trestnom konaní alebo nie. Vo vzťahu k nastolenej otázke nezákonnosti

štátneho orgánu (inšpekčnej službe) je bezvýznamné sa zaoberať otázkou, či policajti

inšpekčnej služby boli zákonom predpísaným spôsobom určení za vyšetrovateľov

Policajného zboru... Z logiky veci vyplýva, že nelegitímny a neústavný štátny orgán nemôže

mať zákonných vyšetrovateľov. Pri nelegitímnom a nezákonnom štátnom orgáne sa

nemožno zaoberať otázkou nezávislosti. Tieto otázky by pripadali do úvahy len vtedy, ak by

ústavný súd rozhodol, že inšpekčná služba Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je

legitímnym a ústavným štátnym orgánom... ustanovenie

nemožno vyložiť ani tak, že o riadení určitej služby v rámci Policajného zboru rozhodne

podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky tak, že ju bude riadiť on...

Výklad, že citované ustanovenie umožňuje podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra

Slovenskej republiky vyňať z organizačnej štruktúry Policajného zboru vyšetrovací orgán

(inšpekčnú službu) považujem za extrémne nenáležitý, svojvoľný, teda nezákonný.“.

Odmieta pritom právny výklad vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. júla 2015, ktoré však nebolo

vydané v sťažovateľovej trestnej veci, ako aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, pričom sa, naopak, dovoláva

aplikácie právnych názorov uvedených v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. mája 2015.

Vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že okresný

súd jeho „žiadosti o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky k námietke nezákonnosti a neústavnosti štátneho orgánu Slovenskej republiky -

inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 04.02.2016 nevyhovel,

resp. odmietol sa s ňou zaoberať (denegatio iustitiae) a ani sa neobrátil v tejto veci

na ústavný súd. Navyše o výsledku vybavenia mojej žiadosti, ma písomne neupovedomil,

napriek tomu, že som o to výslovne žiadal. Na hlavnom pojednávaní iba uviedol, že sa

s mojou námietkou uplatnenou v písomnej žiadosti nebude zaoberať.

V sťažnosti adresovanej Okresnému súdu Trenčín som v podstate uviedol, že v

mojom prípade bolo tajné sledovanie (najmä tzv. telefonické odposluchy) realizované

a vyšetrovanie vedené nezákonnou a neústavnou inšpekčnou službou Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, a vyšetrovaním a tajným sledovaním došlo k priamemu

a bezprostrednému zásahu do mojich základných práv a slobôd garantovaných najmä

a dohovorom, obraciam sa na súd I. stupňa, aby podal návrh na začatie konania

pred ústavným súdom na riešenie mnou namietaného nezákonného a neústavného štátneho

orgánu Slovenskej republiky - inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

v súlade s obsahom tejto žiadosti.“.

Na základe uvedených skutočností navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby vo veci

vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa v spojení s . ods. 1

a ; ; ; , ods. 3,

ods. 1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby

západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky... sp. zn. ČVS:SKIS-408/OISZ-V-2014 z dôvodu, že trestné stíhanie

proti sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán, porušené

bolo.

2. Základné právo sťažovateľa podľa v spojení s . ods. 1

a ; ; , , ods. 3,

ods. 1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru bolo porušené, pretože prípravné konanie (tzv. policajné

vyšetrovanie) ako konanie predchádzajúce konaniu na Okresnom súde Trenčín sp. zn.

proti sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán -

odbor inšpekčnej služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... a s touto závažnou námietkou sa Okresný súd

Trenčín odmietol zaoberať.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €...,

ktoré sú povinní Okresný súd Trenčín a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky spoločne

a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z obsahu vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických alebo právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd

v prípadoch, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Pokiaľ

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospeje ústavný súd k čiastkovému záveru, že

ochrany označeného základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sťažovateľ

namieta, je možné sa domôcť prostredníctvom dostupných a účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, sťažnosť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie odmietne (napr. ). V konaní o sťažnosti podľa

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody sťažovateľa prislúcha len za predpokladu, že právna úprava

sťažovateľovi neposkytuje inú účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Ústavný súd opakovane pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až

po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd

označených v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu

samotného trestného konania (napr. , , , ,

).

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že trestná vec sťažovateľa sa

nachádza v štádiu prebiehajúceho prvostupňového konania, v rámci ktorého okresný súd

ešte o meritórnej otázke trestného obvinenia nerozhodol. Z uvedeného je teda zrejmé, že

v danom prípade existuje iný súd predpokladaný , ktorý má právomoc

skúmať (a prípadne aj uznať) porušenia sťažovateľom označených práv, a tým zjednať

nápravu ním tvrdeného porušenia (aj námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zákonnosti

použitia informačno-technických prostriedkov).

Čo sa týka sťažovateľových tvrdení, že v jeho trestnej veci vykonával prípravné

konania nezákonný a neústavný štátny orgán, a preto podal okresnému súdu „žiadosť

o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

k námietke nezákonnosti a neústavnosti štátneho orgánu Slovenskej republiky – inšpekcie

služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“, ktorou sa okresný súd podľa sťažovateľa

odmietol zaoberať a „ani sa neobrátil v tejto veci na ústavný súd“, ústavný súd poukazuje

na to, že všeobecný súd nie je povinný (na základe návrhu účastníka konania) predložiť

ústavnému súdu takýto návrh na začatie konania podľa . Všeobecný súd

tak v zmysle tohto článku postupuje len vtedy, ak on sám dospeje k názoru

o existencii rozporu, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho

jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému

zákonu, medzinárodnej zmluve podľa alebo zákonu. Na túto formuláciu

nadväzuje , podľa ktorého ak osoby uvedené

v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je

v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily... (presvedčenie o nesúlade), môžu podať

ústavnému súdu návrh na začatie konania. Potreba takéhoto postupu preto nie je podľa

názoru ústavného súdu daná v prípade, ak o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie

však prejednávajúci všeobecný súd (pozri ).

Uvedenému prisvedčuje aj názoru ústavného súdu vyslovený v jeho uznesení sp. zn.

z 1. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: „... vychádzajúc z čl. 125 a čl. 144 ods. 2

, v spojení s a

písm. b) ústavný súd pripomína, že na základe návrhu

všeobecného súdu má jedine on právomoc konať o súlade právnych predpisov. O danej

problematike nemá právomoc konať všeobecný súd, ale práve jemu prináleží iniciovať

konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku. Pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je

v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom

začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť

prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu

s alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva,

a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je

nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie

presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“ s ústavným

súdom. Je nepochybné, že len ústavnému súdu prináleží vysloviť právny záver o tom,

z akého dôvodu je ten či onen zákon v rozpore s , ústavným zákonom či

medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky

a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.“

Pokiaľ sťažovateľ chcel svojou sťažnosťou iniciovať konanie o súlade právnych

predpisov, ústavný súd pripomína, že podľa má síce právomoc

v osobitnom konaní rozhodovať aj o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, avšak

ústavná a zákonná úprava v konaní pred ústavným súdom koncipuje toto konanie ako

osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo ako súčasť iného druhu konania

(konaní) pred ústavným súdom (teda ani v rámci konania o sťažnosti). Z tohto dôvodu

takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť

spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľ zvolil,

a obsahom sťažnosti (m. m. , tiež , ,

). Na toto konanie je podľa daná právomoc pléna

ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne legitimovaných subjektov

uvedených v až písm. f) a v až písm. f)

[týmito subjektmi sú najmenej pätina poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), prezident Slovenskej republiky, vláda

Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny

prokurátor Slovenskej republiky a za splnenia ustanovených podmienok aj verejný

ochranca práv]. Tento výpočet aktívne legitimovaných subjektov (medzi ktoré nie sú

zaradené fyzické osoby – občania) je, ako už bolo uvedené, taxatívny a neumožňuje žiaden

rozširujúci výklad. Sťažovateľ teda ani nie je oprávnený podať návrh na konanie o súlade

právnych predpisov.

Z uvedeného vyplýva, že z argumentácie sťažovateľa nemožno podľa ústavného súdu

vyvodiť existenciu takých dôvodov, pre ktoré by ústavný súd mohol predpokladať, že by

v rámci trestného konania v jeho veci nebolo možné dosiahnuť účinnú ochranu ním

označených práv. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde sťažnosť podanú proti ministerstvu vnútra, ako aj okresnému súdu napriek

sťažovateľom predloženej argumentácii odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Ďalej ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou podanou podľa

domáhal vo svojej podstate aj konania o súlade právnych predpisov

podľa , a preto jeho sťažnosť v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016