Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 394/2016
PDF · 186.53 KB
No categories available
III. ÚS 394/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom PhD., Tichá 45, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby západ v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS:SKIS-408/OISZ-V-2014 a postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T 4/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie
jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej
služby západ (ďalej len „ministerstvo vnútra“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:SKIS-
408/OISZ-V-2014 (ďalej len „konanie ministerstva vnútra“) a postupom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 4/2016 (ďalej aj
„konanie okresného súdu“).
Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný, označil napadnuté konanie pred
okresným súdom ako sp. zn. 4 T 6/2016. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že
sťažovateľ je obžalovaným v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 4/2016.
Uvedený nedostatok považoval ústavný súd za zrejmú chybu v písaní.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 22. decembra 2014 trestne
stíhaný na základe uznesenia ministerstva vnútra sp. zn. ČVS:SKIS-408/OISZ-V-2014
z 22. decembra 2014, ktoré bolo podľa jeho názoru vydané nezákonným, neoprávneným
a neústavným štátnym orgánom Slovenskej republiky – konkrétne „odborom inšpekčnej
služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti uvádza, že „inšpekčná služba bola bez
zákonného zmocnenia vyčlenená z organizačnej štruktúry Policajného zboru... Preto, podľa
môjho názoru, je až druhoradé sa zaoberať otázkou, či vyšetrovateľ inšpekčnej služby je
orgánom činným v trestnom konaní alebo nie. Vo vzťahu k nastolenej otázke nezákonnosti
štátneho orgánu (inšpekčnej službe) je bezvýznamné sa zaoberať otázkou, či policajti
inšpekčnej služby boli zákonom predpísaným spôsobom určení za vyšetrovateľov
Policajného zboru... Z logiky veci vyplýva, že nelegitímny a neústavný štátny orgán nemôže
mať zákonných vyšetrovateľov. Pri nelegitímnom a nezákonnom štátnom orgáne sa
nemožno zaoberať otázkou nezávislosti. Tieto otázky by pripadali do úvahy len vtedy, ak by
ústavný súd rozhodol, že inšpekčná služba Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je
legitímnym a ústavným štátnym orgánom... ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z.
nemožno vyložiť ani tak, že o riadení určitej služby v rámci Policajného zboru rozhodne
podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky tak, že ju bude riadiť on...
Výklad, že citované ustanovenie umožňuje podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra
Slovenskej republiky vyňať z organizačnej štruktúry Policajného zboru vyšetrovací orgán
(inšpekčnú službu) považujem za extrémne nenáležitý, svojvoľný, teda nezákonný.“.
Odmieta pritom právny výklad vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, ktoré však nebolo
vydané v sťažovateľovej trestnej veci, ako aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, pričom sa, naopak, dovoláva
aplikácie právnych názorov uvedených v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 1/2015
z 29. mája 2015.
Vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že okresný
súd jeho „žiadosti o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky k námietke nezákonnosti a neústavnosti štátneho orgánu Slovenskej republiky -
inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 04.02.2016 nevyhovel,
resp. odmietol sa s ňou zaoberať (denegatio iustitiae) a ani sa neobrátil v tejto veci
na ústavný súd. Navyše o výsledku vybavenia mojej žiadosti, ma písomne neupovedomil,
napriek tomu, že som o to výslovne žiadal. Na hlavnom pojednávaní iba uviedol, že sa
s mojou námietkou uplatnenou v písomnej žiadosti nebude zaoberať.
V sťažnosti adresovanej Okresnému súdu Trenčín som v podstate uviedol, že v
mojom prípade bolo tajné sledovanie (najmä tzv. telefonické odposluchy) realizované
a vyšetrovanie vedené nezákonnou a neústavnou inšpekčnou službou Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, a vyšetrovaním a tajným sledovaním došlo k priamemu
a bezprostrednému zásahu do mojich základných práv a slobôd garantovaných najmä
ústavou a dohovorom, obraciam sa na súd I. stupňa, aby podal návrh na začatie konania
pred ústavným súdom na riešenie mnou namietaného nezákonného a neústavného štátneho
orgánu Slovenskej republiky - inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
v súlade s obsahom tejto žiadosti.“.
Na základe uvedených skutočností navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby vo veci
vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1. ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 50 ods. 3 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8
ods. 1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby
západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky... sp. zn. ČVS:SKIS-408/OISZ-V-2014 z dôvodu, že trestné stíhanie
proti sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán, porušené
bolo.
2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1. ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8
ods. 1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru bolo porušené, pretože prípravné konanie (tzv. policajné
vyšetrovanie) ako konanie predchádzajúce konaniu na Okresnom súde Trenčín sp. zn.
4T 6/2016 proti sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán -
odbor inšpekčnej služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... a s touto závažnou námietkou sa Okresný súd
Trenčín odmietol zaoberať.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €...,
ktoré sú povinní Okresný súd Trenčín a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky spoločne
a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z obsahu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd
v prípadoch, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Pokiaľ
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospeje ústavný súd k čiastkovému záveru, že
ochrany označeného základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sťažovateľ
namieta, je možné sa domôcť prostredníctvom dostupných a účinných právnych
prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, sťažnosť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie odmietne (napr. I. ÚS 103/02). V konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením
základného práva alebo slobody sťažovateľa prislúcha len za predpokladu, že právna úprava
sťažovateľovi neposkytuje inú účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Ústavný súd opakovane pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až
po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že trestná vec sťažovateľa sa
nachádza v štádiu prebiehajúceho prvostupňového konania, v rámci ktorého okresný súd
ešte o meritórnej otázke trestného obvinenia nerozhodol. Z uvedeného je teda zrejmé, že
v danom prípade existuje iný súd predpokladaný čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý má právomoc
skúmať (a prípadne aj uznať) porušenia sťažovateľom označených práv, a tým zjednať
nápravu ním tvrdeného porušenia (aj námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zákonnosti
použitia informačno-technických prostriedkov).
Čo sa týka sťažovateľových tvrdení, že v jeho trestnej veci vykonával prípravné
konania nezákonný a neústavný štátny orgán, a preto podal okresnému súdu „žiadosť
o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
k námietke nezákonnosti a neústavnosti štátneho orgánu Slovenskej republiky – inšpekcie
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“, ktorou sa okresný súd podľa sťažovateľa
odmietol zaoberať a „ani sa neobrátil v tejto veci na ústavný súd“, ústavný súd poukazuje
na to, že všeobecný súd nie je povinný (na základe návrhu účastníka konania) predložiť
ústavnému súdu takýto návrh na začatie konania podľa čl. 144 ods. 2 ústavy. Všeobecný súd
tak v zmysle tohto článku ústavy postupuje len vtedy, ak on sám dospeje k názoru
o existencii rozporu, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho
jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonu. Na túto formuláciu
ústavy nadväzuje § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak osoby uvedené
v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je
v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily... (presvedčenie o nesúlade), môžu podať
ústavnému súdu návrh na začatie konania. Potreba takéhoto postupu preto nie je podľa
názoru ústavného súdu daná v prípade, ak o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie
však prejednávajúci všeobecný súd (pozri PL. ÚS 20/06).
Uvedenému prisvedčuje aj názoru ústavného súdu vyslovený v jeho uznesení sp. zn.
III. ÚS 99/08 z 1. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: „... vychádzajúc z čl. 125 a čl. 144 ods. 2
ústavy, § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde a § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd pripomína, že na základe návrhu
všeobecného súdu má jedine on právomoc konať o súlade právnych predpisov. O danej
problematike nemá právomoc konať všeobecný súd, ale práve jemu prináleží iniciovať
konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. Pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom
začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť
prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu
s ústavou alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva,
a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je
nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie
presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“ s ústavným
súdom. Je nepochybné, že len ústavnému súdu prináleží vysloviť právny záver o tom,
z akého dôvodu je ten či onen zákon v rozpore s ústavou, ústavným zákonom či
medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky
a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.“
Pokiaľ sťažovateľ chcel svojou sťažnosťou iniciovať konanie o súlade právnych
predpisov, ústavný súd pripomína, že podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má síce právomoc
v osobitnom konaní rozhodovať aj o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, avšak
ústavná a zákonná úprava v konaní pred ústavným súdom koncipuje toto konanie ako
osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo ako súčasť iného druhu konania
(konaní) pred ústavným súdom (teda ani v rámci konania o sťažnosti). Z tohto dôvodu
takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť
spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľ zvolil,
a obsahom sťažnosti (m. m. IV. ÚS 253/08, tiež II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01,
IV. ÚS 446/2012). Na toto konanie je podľa čl. 131 ods. 1 ústavy daná právomoc pléna
ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne legitimovaných subjektov
uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až písm. f) ústavy a v § 18 ods. 1 písm. a) až písm. f)
zákona o ústavnom súde [týmito subjektmi sú najmenej pätina poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), prezident Slovenskej republiky, vláda
Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny
prokurátor Slovenskej republiky a za splnenia ústavou ustanovených podmienok aj verejný
ochranca práv]. Tento výpočet aktívne legitimovaných subjektov (medzi ktoré nie sú
zaradené fyzické osoby – občania) je, ako už bolo uvedené, taxatívny a neumožňuje žiaden
rozširujúci výklad. Sťažovateľ teda ani nie je oprávnený podať návrh na konanie o súlade
právnych predpisov.
Z uvedeného vyplýva, že z argumentácie sťažovateľa nemožno podľa ústavného súdu
vyvodiť existenciu takých dôvodov, pre ktoré by ústavný súd mohol predpokladať, že by
v rámci trestného konania v jeho veci nebolo možné dosiahnuť účinnú ochranu ním
označených práv. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde sťažnosť podanú proti ministerstvu vnútra, ako aj okresnému súdu napriek
sťažovateľom predloženej argumentácii odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Ďalej ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou podanou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy domáhal vo svojej podstate aj konania o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ústavy, a preto jeho sťažnosť v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016