Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)7ae/394783.c66248.pdf
PDF · 456.47 KB
No categories available
5Tdo/42/2015
N a j v y š š í s ú d 5 Tdo 42/2015
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z jeho predsedu
JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného I. V. a spol. pre zločin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne
prospešného zariadenia spolupáchateľstvom podľa § 20, § 286 ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/
Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 2. júla 2015
v Bratislave dovolanie obvinených I. V. a S. G. proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 18. decembra 2013, sp. zn. 3 To 97/2013, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolania obvinených I. V.
a S. G. s a o d m i e t a j ú.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš samosudcom Mgr. Milanom Vargom (ďalej uţ len súd
prvého stupňa) rozsudkom z 11. apríla 2013, sp. zn. 8 T 88/2011, uznal za vinných
obvinených I. V., L. T. a S. G.
v bode 1) pre zločin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného
zariadenia spolupáchateľstvom podľa § 20, § 286 ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20,
§ 245 ods. 1 Tr. zák. a prečinom krádeţe spolupáchateľstvom podľa § 20,
§ 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.;
v bode 2) samostatne obvineného I. V. pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa
§ 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., ktorých sa dopustili na tom skutkovom základe,
ţe
1)
10. februára 2011 okolo 22.00 hod. vo Veľkom Krtíši pri obchodnom dome Billa
po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obvineným R. S. sa stretli všetci obvinení a nebohý
M. I. za účelom vykonania vlámania, následne odišli do obce Bušince, a to obvinený R. S. na
vozidle zn. BMW EČ: X., v ktorom viezol hliníkový vysúvací rebrík a obvinení L. T., S. G. a
M. I. vo vozidle zn. Seat Alhambra EČ Talianska X, ktoré riadil obvinený I. V.,
po príchode do obce Bušince obvinení L. T., S. G. a M. I. vyloţili z vozidla BMW rebrík,
M. I. rozdal obvineným vysielačky a obvinení R. S. a I. V. odišli na svojich osobných
motorových vozidlách na vopred dohodnuté miesta, kde mali sledovať pohyb vozidiel PZ,
obvinení L. T. a M. I. odniesli rebrík do objektu firmy ERCE s.r.o., Krtíšska 305, Bušince
a obvinený S. G. zostal na bliţšie nezistenom mieste pred objektom, kde dával pozor, M. I.
následne odišiel pred dom č. X. na ul. Februárového víťazstva, kde pomocou pajsra vypáčil
plechové dvierka účastníckeho rozvádzača, nezisteným predmetom prerušil telekomunikačný
kábel typu FLE10XNO4 ako aj 10 ks káblov typu TCEKES1XNO6 nad káblovým uzáverom
slúţiacich ako účastnícke prípojky pre 10 uţívateľov, následne prešiel na ul. Krtíšsku, kde
pred domom č. X. pajsrom vypáčil plechové dvierka účastníckeho rozvádzača a nezisteným
predmetom prerušil telekomunikačný kábel typu FLE25XNO4 pod káblovým uzáverom, čím
došlo k prerušeniu telekomunikačnej prevádzky 7 účastníckych staníc, následné sa vrátil k
objektu firmy, pomocou doneseného hliníkového rebríka vyšiel na l. poschodie, kde pajsrom
vypáčil okno do priestorov kuchynky, vošiel do miestnosti a pomocou rozbrusovačky vyrezal
uzamykací mechanizmus plechovej skrinky, odkiaľ vybral 2 ks príručných pokladničiek,
ktoré vypáčil a odcudzil z nich hotovosť 11.252,21 Eur, 15.125,- Kč a 203.444 HUF, následne
z objektu vyšiel von, privolal obvineného I. V. a spoločne s obvinenými S. G. a L. T. nasadli
do vozidla zn. Seat Alhambra a odišli smerom na Veľký Krtíš a odcudzením peňazí spôsobili
firme ERCE s.r.o. Bušince, Krtíšska 305, IČO: 36 033 197 škodu vo výške 7.559,79 Eur,
15.125,- Kč a 203.444,- HUF, firme Natural Product s.r.o. Bušince, Krtíšska 305,
IČO: 36 025 305 škodu vo výške 122,01 Eur, firme Erika Oravcová, ERCE s.r.o. Bušince,
Krtíšska 305, IČO: 36 025 305 škodu vo výške 1.372,10 Eur, Zdruţeniu ERCE Bušince,
Krtíšska 305, IČO 45 025 380 škodu vo výške 827,74 Eur, poškodením zariadenia firme
ERCE s.r.o. Bušince škodu vo výške 613,26 Eur a firme Slovak Telekom a.s.,
Karadţičova 10, Bratislava , IČO: 35 763 469 poškodením 15 účastníckych staníc škodu vo
výške 727,84 Eur,
2)
dňa 11. februára 2011 o 02.40 hod. vo Veľkých Zlievcach v blízkosti vjazdu do areálu
bývalého druţstva počas sluţobného zákroku príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru
KR PZ Banská Bystrica, ktorí boli riadne označení nápisom „Polícia“ a ktorí vykonávali
zastavenie podozrivého vozidla Seat Alhambra takým spôsobom, ţe sluţobným motorovým
vozidlom, na ktorom bolo zapnuté výstraţné svetlo červenej farby a na krátku chvíľu aj
siréna, zablokovali časť cesty, zakročujúci policajt vystúpil spoza tohto motorového vozidla
a dával pokyn červeným svetlom na zastavenie, ostatní príslušníci PPÚ súčasne dávali
opakovane slovné výzvy na zastavenie vozidla a opustenie v znení „polícia, zastavte vozidlo
a vystúpte z vozidla von“, keď sa začali pribliţovať k vozidlu obvineného I. V., tento
nerešpektoval pokyny polície a v snahe uniknúť zadrţaniu prudko pridal plyn a vyrazil
smerom k príslušníkovi PPÚ ČOZ: X., ktorý sa nachádzal pred prednou časťou sluţobného
motorového vozidla a dával znamenie na zastavenie vozidla, pričom vozidlo nasmeroval na
príslušníka PZ, ktorý musel z jeho jazdnej dráhy odskočiť, následne boli pouţité varovné
výstrely, pričom sa obvinenému I. V. podarilo z miesta uniknúť a pri pouţití strelných zbraní
došlo k smrteľnému poraneniu M. I., ktorý zostal na mieste zastavovania vozidla a obvinení
I. V., L. T. a S. G. za obcou Veľké Zlievce k. ú. zvanom Rokaľuka, po zapadnutí vozidla v
bahne toto opustili.
Súd prvého stupňa za to odsúdil:
Obvineného I. V.:
Podľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pouţitím § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 4,
§ 41 ods. 2 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov, na výkon
ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráţenia.
Obvineného L. T.:
Podľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pouţitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2,
§ 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, na výkon
ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráţenia.
Obvineného S. G.:
Podľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pouţitím § 37 písm. h/, m/ § 38 ods. 4,
§ 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon
ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráţenia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. všetkým trom obvineným uloţil povinnosť spoločne
a nerozdielne nahradiť poškodeným škodu:
- Slovak Telekom a.s., Karadţičova 10, Bratislava vo výške 727,84 Eur;
- ERCE s.r.o. Bušince vo výške 1.291,62 Eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolania obvinení
I. V. a S. G., ktoré smerovali čo do výrokov o vine a treste a rovnako tak okresný prokurátor,
ktorého odvolanie smerovalo čo do výroku o treste v neprospech obvinených I. V. a S. G..
Na podklade podaných odvolaní Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
z 18. decembra 2013, sp. zn. 3 To 97/2013, podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok u všetkých troch obvinených vo výrokoch o trestoch a spôsobe
ich výkonu. Postupujúc podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, ţe obvineným
uloţil tieto tresty:
Obvinenému I. V.:
Podľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pouţitím § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 2, 4, 8,
§ 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť)
mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráţenia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. uloţil obvinenému aj trest prepadnutia veci,
a to osobného motorového vozidla zn. Seat Alhambra, e. č. X. s tým, ţe podľa
§ 60 ods. 6 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.
Obvinenému L. T.:
Podľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pouţitím § 36 písm. j/, l/, n/, § 37 písm. h/,
§ 38 ods. 2, 3, 8, § 39 ods. 1, 3 písm. e/, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 26 (dvadsaťšesť) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa
§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráţenia.
Obvinenému S. G.:
Podľa § 286 ods. 2 Tr. zák. s pouţitím § 37 písm. h/, m/ § 38 ods. 2, 4 8,
§ 39 ods. 1, 3 písm. e/, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
4 (štyri) roky a 10 (desať) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia.
Proti rozsudku súdu druhého stupňa podali obvinení I. V. a S. G. prostredníctvom
obhajcov dovolania, a to obvinený I. V. prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr.
Jozefa Veselého 7. januára 2015, ktoré doplnil písomným podaním 27. apríla 2015
a obvinený S. G. jednak prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Vladimíra Zvaru
14. novembra 2014, ktoré doplnil písomným podaním 25. novembra 2014 a jednak
prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. Rastislava Urbániho, L.L.M.
22. mája 2015.
Obvinený I. V. v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/, e/, g/, h/, i/ Tr. por., podľa ktorých dovolanie moţno podať, ak
- zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu - písm. c/;
- vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,
ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania - písm. e/;
- rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom - písm. g/;
- bol uloţený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uloţený taký
druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa - písm. h/;
- rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôţe skúmať a meniť - písm. i/.
V prípade prvého dovolacieho dôvodu podľa písm. c/ § 371 Tr. por. obvinený
I. V. videl zásadné porušenie práva na obhajobu v tom, ţe
- skutok právne kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa so zbraňou nebol
vylúčený na samostatné konanie;
- ţe v tomto bode obţaloby (2) boli všetci ostatní – L. T., S. G. a R. S. vypočutí
v procesnom postavení obvinených a nie v procesnom postavení svedkov;
- ţe naopak trestná vec obvineného R. S. bola vylúčená na samostatné konanie;
- ţe nebolo rozhodnuté o jeho námietkach zaujatosti, ktoré vzniesol v konaní
pred súdmi;
- v konaní pred súdom neboli vypočutí poškodení, resp. ich splnomocnení
zástupcovia;
- neboli akceptované jeho návrhy na doplnenie dokazovania.
Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por., obvinený
I. V. v dovolaní zo 7. januára 2015 argumentoval tým, ţe vo veci konal a rozhodol sudca,
ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu,
ţe 5. apríla 2010 sa v Českej republike dopustil trestného činu – prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 274 ods. 1 Tr. zák., za čo bol rozsudkom Okresného
súdu vo Frýdku - Místku z 19. januára 2011, sp. zn. 5 T 113/2010, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Ostrave z 8. apríla 2011, sp. zn. 6 To 130/2011, právoplatne odsúdený
k peňaţnému trestu a k trestu zákazu činnosti.
Tieto skutočnosti obvinený I. V. zistil z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky – disciplinárneho súdu z 21. novembra 2011, sp. zn. 1 Ds 1/2011,
ako aj z podnetu sudcu Okresného súdu Veľký Krtíš JUDr. S. C.
z 18. januára 2014 a taktieţ zo zápisnice zo 14. zasadnutia Súdnej rady Slovenskej
republiky.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený
I. V. písomným podaním z 27. apríla 2015 pripojil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 23. februára 2015, sp. zn. 1 Tdo 8/2015, v trestnej veci obvineného M. M.
pre trestný čin sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr. zák. účinného do
31. decembra 2005, na podklade ktorého dôvodov sa domáhal okamţitého rozhodnutia
o svojom dovolaní a prepustenia na slobodu, keďţe vykonáva trest odňatia slobody
uloţený mu sudcom, ktorý mal byť vylúčený v trestnom konaní.
V prípade dovolacieho dôvodu podľa písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený
I. V. uviedol, ţe vyšetrovateľ OR PZ Veľký Krtíš „bez toho, aby na toto mal právo
a nárok, prevzal niektoré závery inšpekcie ministerstva vnútra aj úkony, ktoré boli
touto inštitúciou vykonané do vyšetrovacieho spisu, hoci inšpekcia ministerstva nie je
orgánom činným v trestnom konaní, na základe ktorého by takéto úkony mohli brať
ako smerodajné a jednalo sa o samostatné vyšetrovanie kontrolnou skupinou,
podliehajúcou Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a preto akékoľvek závery
pouţité na základe takýchto konštatovaní v trestnom spise a boli pouţité voči mojej
osobe, povaţujem za nezákonné“ .
Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa písm. h/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený
I. V. namietal uloţenie trestu prepadnutia veci z dôvodu, ţe prokurátor vo vzťahu k tomuto
trestu podal odvolanie oneskorene a krajský súd ho takto mal aj zamietnuť.
Napokon v prípade dovolacieho dôvodu podľa písm. i/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený
I. V. v plnom rozsahu len zopakoval svoju obhajobnú argumentáciu uplatnenú
v predchádzajúcich štádiách súdneho konania (hlavne v rámci odvolacích námietok) zaloţenú
na tvrdení, ţe na spáchaní prečinu krádeţe a s ním súvisiacich trestných činov, a to jednak
zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia a prečinu
poškodzovania cudzej veci neparticipoval s osobami ustálenými v napadnutom rozsudku
s tým, ţe k smrti M. I. došlo iným spôsobom ako prezentovali príslušníci polície, čo bol aj
pravý dôvod jeho následného krivého obvinenia zo strany príslušníkov polície a trestného
stíhania pre zločin útoku na verejného činiteľa spáchaného so zbraňou, pričom súd prvého
a druhého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy len v jeho neprospech a odsúdil
ho pre vyššie uvedené trestné činy, ktorých sa ale vôbec nedopustil.
V ďalšej časti týkajúcej sa tohto dovolacieho dôvodu obvinený I. V. potom podrobne
rozoberal skutkové okolnosti prípadu, z ktorých potom vyvodzoval závery o svojej nevine.
V rámci konečného návrhu obvinený I. V. navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 18. decembra 2011, sp. zn. 3 To 97/2013, ako aj rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš
z 11. apríla 2013, sp. zn. 8 T 88/2011 a uloţil Okresnému súdu Veľký Krtíš, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Obvinený S. G. v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa
§ 371 ods. 1 písm. a/, e/, g/, i/ Tr. por., podľa ktorých dovolanie moţno podať, ak
- vo veci rozhodol nepríslušný súd – písm. a/;
- vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,
ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania - písm. e/;
- rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom - písm. g/;
- rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôţe skúmať a meniť - písm. i/.
Naplnenie dovolacích dôvodov podľa písm. g/, i/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený S. G.
videl v dovolaní podanom 14. novembra 2014 prostredníctvom ustanoveného obhajcu
JUDr. Vladimíra Zvaru v tom, ţe
- zaistené finančné prostriedky, ktoré boli u neho nájdené pri osobnej prehliadke, boli
vyšetrovateľom PZ vrátené bez akéhokoľvek skutkového a právneho základu firme
ERCE. s.r.o., čím došlo k prejudikovaniu záveru, ţe tieto finančné prostriedky pochádzali
z trestnej činnosti;
- prokurátor jeho sťaţnosť proti tomuto rozhodnutiu zamietol ako nedôvodnú a mal
za to, ţe motiváciou rozhodnutí orgánov činných v prípravnom konaní bola snaha zvýrazniť
jeho účasť na útoku tým, ţe sa u neho našli finančné prostriedky a v obchodnej spoločnosti
došlo ku krádeţi;
- takýto postup orgánov činných v trestnom konaní potom viedol k záveru o jeho
spoločnom konaní s ostatnými osobami ustálenými v skutkovej vete pod bodom 1)
napadnutého rozsudku;
- rovnako tak viedol k záveru o jeho vedomosti, ţe v rámci krádeţe finančných
prostriedkov dôjde aj k ďalším sprievodným znakom, t.j. poškodeniu všeobecne prospešného
zariadenia (vyradenie telefónnych liniek) a k poškodeniu oplotenia;
- v tejto súvislosti trval na tom, ţe v prípade týchto súvisiacich trestných činov išlo
o tzv. exces nebohého M.. I. z predpokladanej dohody o spolupáchateľstve medzi
jednotlivými obvinenými.
Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa písm. a/ § 371 ods. 1 Tr. por., obvinený
S. G. v dovolaní podanom 25. novembra 2014 prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr.
Vladimíra Zvaru argumentoval tým, ţe o jeho väzbe rozhodol nepríslušný súd, keďţe
vzhľadom na právnu kvalifikáciu mal o návrhu konať a rozhodnúť sudca pre prípravné
konanie okresného súdu v sídle krajského súdu, teda Okresného súdu Banská Bystrica,
namiesto sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Veľký Krtíš.
Napokon v prípade dovolacieho dôvodu podľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por. išlo
o rovnaký postup ako u obvineného I. V. Dovolanie podané obvineným S. G. 22. mája 2015
prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. Rastislava Urbániho, L.L.M. sa
argumentačne v plnom rozsahu opieralo o dôvody pripojeného rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 23. februára 2015, sp. zn. 1 Tdo 8/2015.
Na podklade tohto rozhodnutia sa obvinený S. G. prostredníctvom splnomocneného
obhajcu JUDr. Rastislava Urbániho, L.L.M. domáhal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 18. decembra 2011, sp. zn. 3 To 97/2013, a rovnako tak aj rozsudok Okresného súdu
Veľký Krtíš z 11. apríla 2013, sp. zn. 8 T 88/2011, „ako nezákonný, a aby bol odsúdený
okamţite prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorého výkon je však
jednoznačne nezákonný“.
Dovolací súd len na okraj poznamenáva, ţe dôvody dovolaní obvinených
I. V. a S. G. zreprodukoval v takom znení, ako boli prostredníctvom ich obhajcov uplatnené,
pričom v prípade ich zvýraznenia a dania do úvodzoviek, ide o ich doslovnú citáciu.
Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručil rovnopis dovolania
prokurátorovi s upozornením, ţe sa môţe v súdom stanovenej lehote k dovolaniu obvinených
I. V. a S. G. vyjadriť.
Prokurátor v písomnom vyjadrení skonštatoval, ţe dôkazy v posudzovanej veci boli
nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní, vykonané zákonným spôsobom. Rovnako podľa
jeho názoru nemoţno nič vytýkať odôvodneniu súdnych rozhodnutí, nakoľko tieto
dávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na argumentáciu obvinených I. V.
a S. G. uvedenú tak v konaní pred súdom, ako aj v odvolaní, ktorú títo obvinení v celom
rozsahu len zopakovali v rámci podaných dovolaní.
K dovolacej námietke, ţe vo veci konal a rozhodol v prvom stupni sudca
Mgr. Milan Varga, ktorý bol v Českej republike právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný
čin, prokurátor poukázal na to, ţe išlo o také konanie sudcu, ktoré v čase jeho spáchania
nevykazovalo zákonné znaky skutkovej podstaty ţiadneho trestného činu podľa osobitnej
časti Trestného zákona účinného na území Slovenskej republiky. Konanie sudcu
Mgr. Milana Vargu na území Slovenskej republiky mohlo byť nanajvýš posúdené
ako priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení zmien a doplnkov, keďţe skutková podstata trestného
činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Tr. zák. bola do Trestného zákona
zaradená aţ jeho novelou č. 313/2011 účinnou od 1. novembra 2011.
V tejto súvislosti nakoniec poukázal na ustanovenie § 438e Tr. zák., podľa ktorého
sa neprihliadne na odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie podľa
§ 7b ods. 2 Tr. zák., ak nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013. V danom prípade
je evidentné, ţe odsúdenie Mgr. Milana Vargu sa stalo právoplatným v Českej republike
8. apríla 2011.
S poukazom na vyššie uvedené navrhol dovolanie obvinených I. V. a S. G. postupom
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
Spisový materiál spolu s dovolaním obvinených I. V. a S. G. bol Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky riadne predloţený na rozhodnutie 22. júna 2015.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal
predloţený spisový materiál ako aj podané dovolania a zistil, ţe dovolania sú prípustné
(§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/, § 372 ods. 1 Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom obhajcov jednak ustanovených a jednak
splnomocneného (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.)
a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.).
Zároveň ale zistil aj to, ţe podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len dovolací súd) úvodom pripomína,
ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného
prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, ţe dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov,
ale len tých najzávaţnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú
ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom
v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom
konaní sú koncipované podstatne uţšie.
Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôleţitou zárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Moţnosti podania dovolania, vrátane dovolacích
dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného
prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len
ako „ďalšie“ odvolanie.
V prípade dovolacích dôvodov podľa písm. a/ – obvinený S. G.
a písm. h/ – obvinený I. V. § 371 ods. 1 Tr. por. dovolací súd konštatuje, ţe proti rozhodnutiu
o väzbe je oprávnený podať dovolanie len minister spravodlivosti
(§ 371 ods. 2 Tr. por.) a v posudzovanej veci podal prokurátor odvolanie v zákonom
stanovenej lehote čo do výroku o treste aj v neprospech obvineného I. V., a preto toto
odvolanie mohol neskôr modifikovať tak, ţe sa domáhal aj uloţenia trestu prepadnutia veci,
ktorý bol odvolacím súdom obvinenému I. V. nakoniec aj uloţený. S poukazom na vyššie
uvedené dovolací súd v krátkosti uzatvára, ţe obvinený S. G. bol neoprávnenou osobou na
podanie dovolania proti rozhodnutiu o väzbe a dovolacia námietka obvineného I. V. stála
úplne mimo dovolacieho dôvodu písm. h/ § 371 ods. 1 Tr. por.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého
dovolanie moţno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu,
konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho
dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu
na uplatnenie kaţdého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku
upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného
konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví
na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Z dikcie § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je totiţ jednoznačne zrejmé, ţe len
porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom
o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní
obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môţe
ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho
postavení zásadným spôsobom. Určujúcou v tomto smere bude rozhodovacia činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej trestnej veci nezistil ţiadne
porušenie práva na obhajobu obvineného I. V.
Obvinenému I. V. bol v tejto trestnej veci ustanovený obhajca
JUDr. Pavel Vrška, ktorý dokonca uţ v konaní pred súdom po podaní obţaloby splnomocnil
na jeho zastupovanie obhajcu JUDr. Jozefa Veselého, brata obvineného I. V. O námietkach
obvineného I. V. bolo v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa zákonným spôsobom
rozhodnuté (rovnako tak náleţite odôvodnené) a vzhľadom k tomu tvrdenia obvineného I. V.
vyhodnotil dovolací súd ako zavádzajúce. Rovnako podľa dovolacieho súdu neobstoja ani
námietky obvineného I. V. týkajúce sa procesného postupu orgánov činných v trestnom
konaní. Inštitút vylúčenia veci na samostatné konanie sa pouţije vtedy, ak o niektorom
trestnom čine treba vykonať rozsiahle dokazovanie, kým o ďalšom moţno rozhodnúť. Niet
ţiadnych pochybností, ţe tak tomu bolo aj v posudzovanom prípade. Napokon aj ostatná
námietka obvineného I. V. je v rozpore s ustálenou judikatúrou (č. 45/1978), podľa ktorej ak
sa vedie spoločné trestné stíhanie, nemôţe byť spoluobvinený vypočutý o trestnej činnosti
iného spoluobvineného ako svedok, a to ani vtedy, keď vypovedá o trestnom čine, pre ktorý
sám nie je trestne stíhaný.
Ako ďalší obvinení I. V. a S. G. uplatnili dôvod dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie
je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôţe skúmať a meniť.
V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú
skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad
odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, ţe skutok
mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo ţe skutok nie je trestným činom.
Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, ţe rozhodnutie je zaloţené
na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym pouţitím iného
hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností
vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 aţ 30 Tr. zák.), premlčania trestného stíhania
(§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu,
spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 aţ § 43 Tr. zák.) a pod., i ukladania trestu
obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 47 ods. 2 Tr. zák.). Toto ustanovenie sa vzťahuje
aj na nesprávne pouţitie iných právnych predpisov neţ Trestného zákona, napr. Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto
majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je potrebné
ďalej uviesť, ţe pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu
je dovolací súd vţdy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy
prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôţu byť nesprávne skutkové zistenia,
čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôţe
ani meniť, ani dopĺňať.
Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne
druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môţe obvinený v dovolaní
uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové
sa pritom povaţujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov.
Dovolací súd nemôţe posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, ţe nie je
oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní
o dovolaní sám vykonávať. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa
a jeho skutkové závery môţe doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd.
Dovolací súd nie je moţné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú
k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.
V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu
veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu,
ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje ţiadne pravidlá, pokiaľ
ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., podľa
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia zaloţeného na starostlivom uváţení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe ustálil, ţe ak by záver orgánu činného
v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, ţe určitú skutkovú
okolnosť povaţuje za dokázanú, a ţe ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., odporovalo by to viazanosti
dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.,
ktoré vyjadruje zásadu, ţe účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok,
nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.
Námietky obvineného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe pouţitých
dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý
nezodpovedá predstavám obvineného, svojím obsahom nenapĺňajú nielen dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale ani ţiaden iný dôvod dovolania podľa
Dovolací súd zámerne prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia podstatný obsah
dovolacích námietok obvinených. Zo znenia týchto námietok je totiţ evidentne zrejmé,
ţe ide o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu
vlastnej úvahy súdu o voľbe pouţitých dôkazných prostriedkov, ale predovšetkým proti
spôsobu, akým súdy oboch stupňov hodnotili dôkazy.
Je teda zrejmé, ţe obvinení I. V. a S. G. v dovolaní len formálne odkazovali na
dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por.,
no v skutočnosti predostierali argumenty, ktoré svojím obsahom nenapĺňajú dovolacie dôvody
podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por.
V dovolacom konaní pritom platí, ţe obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení
a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu,
musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné
ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
V posudzovanom prípade tvorila základ dovolacích námietok obvinených
I. V. a S. G. kritika spôsobu, ktorým oba súdy hodnotili vykonané dôkazy. Obvinení
jednotlivé dôkazy (najmä výpovede svedkov a znalecké posudky) v dovolaní hodnotili inak
ako súdy, lebo hodnotenie dôkazov súdmi vyznievajúce v ich neprospech nezodpovedalo ich
predstavám. Na základe takto prezentovaného hodnotenia dôkazov následne dovolaciemu
súdu predostierali vlastnú verziu skutkového deja, na podklade čoho sa v konečnom dôsledku
zrejme domáhali oslobodenia spod obţaloby.
V predostretej verzii vystupovali nie ako páchatelia, ale ako osoby, ktoré sa len
nachádzali na mieste činu. To je ale v priamom rozpore s tým, čo na základe vykonaného
dokazovania ustálil súd prvého stupňa v tzv. skutkových vetách výroku rozsudku, s ktorými
zisteniami sa odvolací súd bez akejkoľvek pochybnosti stotoţnil.
Z vykonaného dokazovania totiţ bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, ţe išlo
o vopred plánovanú a pripravenú akciu s vopred vytypovaným objektom záujmu.
Spiritus rector (tzv. riadiaci duch) celej akcie boli práve obvinení I. V.
s R. S., ktorí mali aj najlepšiu znalosť miestnych pomerov, čomu zodpovedala aj skutočnosť,
ţe k vlámaniu do objektu ERCE Bušince došlo práve vo výplatnom termíne, kedy existoval
predpoklad najväčšieho objemu finančných prostriedkov v trezore uvedenej spoločnosti. Za
tým účelom si obvinení prizvali odborníka na trezory, nebohého M. I., ktorý sa v minulom
období dlhodobo „ţivil“ obdobnou trestnou činnosťou. Všetci obvinení boli uzrozumení
s vopred dohodnutou čiastkovou úlohou za účelom úspešného vykonania vlámania do
inkriminovaného objektu, keď niektorí z obvinených stáli na prístupových cestách vedúcich
k tomuto objektu, aby dokázali včas, prostredníctvom vysielačiek podať obvineným, ktorí sa
nachádzali pri objekte, prípadne v objekte, výstrahu, aby nedošlo k ich odhaleniu pri páchaní
protiprávnej činnosti. O vopred uváţenej plánovitosti a príprave protiprávneho konania
obvinených svedčil aj arzenál pouţitých nástrojov a pomôcok, ako páčidlo (tzv. pajser),
kliešte, flexibrúska, vysielačky, rušička mobilov a podobne. Z okolností prípadu bolo teda
zrejmé, ţe išlo o sofistikovanú, do detailov naplánovanú a uváţenú akciu, ktorej charakter
samotného vykonania vybočoval z obvyklých medzí beţných vlámaní a nasvedčoval záveru,
ţe obvinení v tejto sfére neboli ţiadni „nováčikovia“. Obvinený I. V. sa potom dopustil
ďalšieho protiprávneho konania voči príslušníkom zasahujúceho policajného útvaru, ktorých
zákrok bol „lege artis“. Obvinený I. V. v snahe vyhnúť sa trestnoprávnemu postihu svoje
motorové vozidlo pri úteku neváhal nasmerovať priamo na zasahujúceho policajta, ktorý
dával obvinenému pokyn na zastavenie vozidla, i za cenu ohrozenia jeho zdravia, prípadne
ţivota.
Preto vyvodzovať z vykonaných dôkazov iné skutkové závery môţu len samotní
obvinení I. V. a S. G. majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uznali za vhodný
a samozrejme ich zvolení a ustanovení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ
by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku.
Obidva súdy svoje rozhodnutia náleţite odôvodnili, a to aj vo vzťahu k pouţitej
právnej kvalifikácii skutkov, ktorá je správna.
V odôvodnení svojich rozhodnutí sa súdy riadne vyrovnali aj s obhajobnými
argumentáciami obvinených I. V. a S. G., ktoré obidvaja obvinení opätovne prevzali do
podaných dovolaní. Treba iba dodať, ţe v prípade nebohého
M. I. nešlo o ţiadny exces v konaní, ale o naplnenie vopred uzatvorenej dohody,
na ktorej participovali všetci obvinení, vrátane I. V. a S. G., mierou ustálenou súdmi prvého
a druhého stupňa vo vyššie uvedených rozsudkoch. Preto námietky obvinených I. V. a S. G.
sú v tomto smere absolútne bezpredmetné.
Dovolací súd povaţuje za potrebné pripomenúť, ţe o dovolanie, ktoré je potrebné
odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por. ide spravidla aj vtedy, ak obvinení v dovolaní
v podstate len opakujú námietky uplatnené uţ skôr v konaní pred súdom prvého a druhého
stupňa, s ktorými sa súdy oboch stupňov dostatočne a správne vyrovnali.
V posudzovanej trestnej veci obvinení I. V. a S. G. uplatnili
aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie moţno
podať, ak je rozhodnutie zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom.
Pokiaľ ide o obvineného S. G., ten v podanom dovolaní presne nešpecifikoval dôvody
jeho naplnenia a dovolací súd ich preto ani nepreskúmaval, keďţe v jeho prípade išlo
opätovne len o paušálny odkaz na písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por.
Naproti tomu obvinený I. V. v podstate namietal zákonnosť dôkazov vykonaných
Inšpekciou ministerstva vnútra, ktoré boli následne vykonané a aj vyhodnotené v rámci
dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa jeho názoru Inšpekcia ministerstva
vnútra nie je orgánom činným v trestnom konaní, a preto všetky dôkazy
ňou vykonané sú nezákonné.
Dovolacím senátom 5Tdo bolo zo súdneho a vyšetrovacieho spisu zistené,
ţe poverený príslušník PZ Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby,
odboru inšpekčnej sluţby, 3. inšpekčného oddelenia, Banská Bystrica uznesením
z 11. februára 2011 pod ČVS: SKIS-9/IS-3-SV-2011 postupom podľa § 199 ods. 1 Tr. por.
začal trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom
základe, ţe dňa 11. februára 2011 v čase o 02,40 hod. v obci V. Z., okres
Veľký Krtíš, na miestnej komunikácii príslušník policajného pohotovostného útvaru
Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici pri vykonávaní sluţobného zákroku
pod jednotným velením voči obzvlášť nebezpečným páchateľom úmyselných trestných činov
sluţobnou zbraňou usmrtil M. I., pričom príčinou jeho smrti bol úrazovo-krvácavý šok pri
viacnásobnom strelnom poranení hlavy, krku, hrudníka a brucha s krvácaním
do telových dutín a vonkajšieho prostredia.
Ďalej bolo zistené, ţe poverený príslušník PZ k veci vypočul ako svedkov siedmich
príslušníkov PPÚ KR PZ Banská Bystrica, ktorí v inkriminovanom čase vykonali sluţobný
zákrok, pri ktorom došlo k usmrteniu M. I., I. V., S. G. a L. T., M.. I. st. a pribral do konania
znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo za účelom vykonania prehliadky
a pitvy tela M.. I., Kriminalistický a expertízny ústav PZ za účelom podania znaleckých
posudkov z odboru kriminalistiky, odvetvia kriminalistickej biológie, genetickej analýzy,
kriminalistickej balistiky a kriminalistickej chémie. Rovnako tak vykonal vyšetrovací pokus
za účelom vykonania praktického demonštrovania činnosti jednotlivých príslušníkov PPÚ KR
PZ Banská Bystrica počas sluţobného zákroku a tieţ za účelom ustálenia pouţitia
jednotlivých strelných zbraní príslušníkmi PPÚ KR PZ Banská Bystrica.
Na podklade takto vykonaného uznesenia poverený príslušník PZ uznesením
z 18. augusta 2011, ČVS: SKIS-9/IS-3-SV-2011, podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
zastavil vyššie uvedené trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák.,
lebo tento skutok nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci.
Z rozsudku samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš z 11. apríla 2013,
sp. zn. 8 T 88/2011 vyplýva, ţe obvinený I. V. bol uznaný za vinného zo skutku
pod bodom 2) právne kvalifikovaného ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa
§ 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. aj na základe týchto dôkazov. Ako ďalej
vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2013,
sp. zn. 3 To 97/2013, odvolací súd sa s týmto procesným postupom súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotoţnil.
Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a/ aţ g/ nemoţno
pouţiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa uţ v pôvodnom konaní
a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
Zákonná podmienka upravená v § 371 ods. 4 Tr. por. bola splnená, lebo obvinený
I. V. totoţné námietky ako v dovolaní uplatnil nielen v konaní pred súdom prvého stupňa, ale
opakovane ich vzniesol aj v odvolacom konaní.
Dovolací súd, prv neţ pristúpil k posúdeniu dôvodnosti uplatnených argumentov,
povaţoval za potrebné stručne ozrejmiť niektoré okolnosti týkajúce sa obvineným
I. V. uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Vo všeobecnej rovine treba k tomuto dovolaciemu dôvodu uviesť, ţe sa týka
najdôleţitejšej fázy trestného konania - dokazovania. Dokazovaním v trestnom konaní
rozumieme zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorého
cieľom je zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na meritórne rozhodnutie.
Demonštratívny výpočet toho, čo sa v trestnom konaní dokazuje, obsahuje
§ 119 ods. 1 Tr. por. Podľa citovaného ustanovenia treba v trestnom konaní dokazovať najmä
a/ či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b/ kto tento skutok spáchal a z akých
pohnútok, c/ závaţnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania, d/ osobné pomery
páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloţenie ochranného
opatrenia a iné rozhodnutia, e/ následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
f/ príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav
a cenu.
Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Začína vyhľadávaním dôkazov, nasleduje
etapa ich zabezpečovania, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov.
Za dôkaz pritom môţe slúţiť všetko, čo môţe prispieť k náleţitému objasneniu veci
a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného
zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky
a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací
pokus, obhliadka, veci a listiny dôleţité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané
pouţitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej
činnosti. Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie
pouţiť v konaní okrem prípadu, keď sa pouţije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie
alebo hrozbu donútenia pouţila.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa týka vykonávania
dôkazov zo strany súdu. Vzťahuje sa teda predovšetkým k tretej etape dokazovania,
no logicky v sebe zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá tohto procesu, lebo dôkazy
zadováţené v rozpore so zákonom nie sú v trestnom konaní pouţiteľné a hodnotiteľné
ani v prípade, ak by ich na hlavnom pojednávaní súd vykonal v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku.
Do záverečnej - hodnotiacej - fázy dokazovania môţu v konaní pred súdom „postúpiť“
len tie dôkazy, ktoré boli jednak získané zákonným spôsobom, čo výslovne vyplýva
z § 2 ods. 12 Tr. por. (....hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom....) a zároveň boli
v konaní pred súdom vykonané zákonným spôsobom. Obe podmienky pritom musia byť
splnené súčasne (kumulatívne).
Na to, aby bol skutočne obsahovo naplnený dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., je okrem porušenia niektorej z vyššie uvedených podmienok
zároveň potrebné, aby sa súdne rozhodnutie o takýto nezákonný dôkaz aj skutočne opieralo.
Spomínaný dovolací dôvod sa ale nevzťahuje na posledné štádium dokazovania –
na fázu hodnotenia dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá
pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Ako bolo uţ vyššie uvedené,
skutkový stav veci sa zisťuje v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie, avšak Trestný
poriadok nestanovuje ţiadne pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie
určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia
dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia zaloţeného
na starostlivom uváţení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle
od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Vychádzajúc z ustanovení § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. moţno skonštatovať, ţe súdu
rozhodujúcemu o vine obvineného nemoţno prikázať, o ktoré dôkazy má oprieť svoje
rozhodnutie, tobôţ nie akú relevanciu má prikladať jednotlivým vykonaným dôkazom.
Dovolací senát 5Tdo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil, ţe v otázke,
či Sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby, úrad inšpekčnej sluţby, odbor inšpekčnej sluţby
ministerstva vnútra (ďalej len inšpekcia MV), je subjektom vo vyšetrovaní alebo v skrátenom
vyšetrovaní podľa Trestného poriadku, bol v rozpore s výlučnou aplikačnou praxou súdov
Slovenskej republiky, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolacím senátom
vyslovený iný právny názor.
Odvolací senát 1To Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zloţení z jeho
predsedu JUDr. Štefana Harabina a členov JUDr. Viliama Dohňanského
a JUDr. Gabriely Šimonovej právoplatným rozsudkom z 29. mája 2015,
sp. zn. 1 To 1/2015, podľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil rozsudok Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku z 27. októbra 2014, sp. zn. PK – 1 T 20/2014, ktorým bol
obvinený M. P. uznaný za vinného zo zločinu prijímania úplatku podľa
§ 329 ods. 1, 2 Tr. zák. a odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov
so zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráţenia a k trestu
zákazu činnosti vykonávať štátnu sluţbu príslušníka Policajného zboru na dobu
5 (päť) rokov a postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, ţe podľa
§ 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil obvineného M. P. spod obţaloby
pre vyššie uvedený zločin, pretoţe nebolo dokázané, ţe sa stal skutok, pre ktorý bol
obvinený stíhaný.
V tejto veci odvolací senát 1To dospel k záveru, ţe trestné stíhanie začal
a vykonával neoprávnený orgán bez kompetencie v zmysle Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore, keďţe inšpekčná sluţba MV nemá kompetenciu začínať trestné
stíhanie, vznášať obvinenie a podávať návrh na podanie obţaloby podľa
§ 199 ods. 1 Tr. por. a nasl. a ani na ďalšie nasledujúce procesné úkony v zmysle
Trestného poriadku, a to i keby išlo o trestnú činnosť policajtov. Rovnako dospel
k záveru, ţe procesné úkony nezákonného orgánu nie je moţné zhojiť a treba ich
povaţovať od samého začiatku za nulitné, keďţe dôkazy získané prostredníctvom
takýchto procesných úkonov sú nezákonné a v dôsledku toho v trestnom konaní
nepouţiteľné.
Tým istým rozsudkom potom z rovnakých dôvodov pouţijúc analogicky zásadu
beneficium cohaesionis zrušil aj rozsudok Špecializovaného trestného súdu
z 23. júna 2014, sp. zn. PK – 2 T 19/2014, ktorým bola právoplatne schválená
dohoda o vine a treste a trestné stíhanie proti obvinenému Mgr. J. S.
pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podplácania podľa
§ 333 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. zastavil, pretoţe je nepochybné, ţe sa nestal skutok,
pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie.
V odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia odvolací senát 1To Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky argumentoval nasledovne (ide o doslovnú citáciu):
Žiadosť o udelenie súhlasu predložila Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad
inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ, Bratislava, Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „sekcia“). V zmysle nariadenia č. 57 Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky z 27. augusta 2007 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (vestník, ročník 2007, čiastka 57) patrí sekcia do organizačnej štruktúry
Ministerstva vnútra. Nariadením č. 117 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
z 27. augusta 2010 o podriadenosti útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (vestník,
ročník 2010, čiastka 45) sa sekcia podriadila priamo ministrovi vnútra. Sekcia podľa
organizačnej štruktúry ministerstva vnútra predstavuje jej samostatnú organizačnú zložku,
výlučne podriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr
Policajného zboru. Sekcia na úseku inšpekčnej služby síce využíva informačno-technické
prostriedky a zabezpečuje ich používanie, avšak ani z jej kompetencií nevyplýva podávanie
aj žiadostí o udelenie súhlasu. Podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním sú príslušnými
na podanie žiadosti Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo,
Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa. V zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore je súčasťou policajného zboru služba kriminálnej, finančnej,
poriadkovej, dopravnej, železničnej polície, ochrany objektov, hraničnej a cudzineckej
polície, osobitného určenia, ochrany určených osôb, inšpekčnej služby a kriminalistický
a expertízny ústav. Z organizačnej štruktúry policajného zboru, ktorú si odvolací súd pripojil
za roky 2012, 2013 a 2014 z Prezídia Policajného zboru, vnútorného odboru kancelárie
prezidenta Policajného zboru, oddelenia konzultantov a organizácie, pritom vyplýva,
že inšpekčná služba v ňom nie je začlenená. V prípade Sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
rozhodne sa nejedná o zložku Policajného zboru a ani iný subjekt spadajúci pod niektorý
z orgánov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred
odpočúvaním. Na tomto závere nič nemení ani obsah nariadenia ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 30 z 29. februára 2012 (vestník, ročník 2012, čiastka 18) o používaní informačno-
technických prostriedkov.
I keď zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v § 4 ods. 1 predpokladá v rámci
organizácie Policajného zboru existenciu inšpekčnej služby, Policajný zbor takúto službu
nevytvoril, nemá ju zriadenú, resp. bola presunutá na Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky.
Dôvodová správa k zák. č. 155/2003 Z. z. uvádza, že „Návrh nového znenia § 6
predpokladá ponechať podriadenosť Policajného zboru ministrovi vnútra s tým, že sa súčasne
navrhuje, aby služby Policajného zboru uvedené v § 4 a útvar kriminalisticko-expertíznych
činností riadil prezident Policajného zboru, ak minister neurčí inak. Pokiaľ ide o prezidenta
Policajného zboru, navrhuje sa, aby tohoto vymenúval a odvolával minister. Súčasne
sa navrhuje, aby útvary Policajného zboru boli organizované spravidla podľa organizácie
súdov. Uvedená úprava umožňuje požadovanú flexibilitu riadiacich vzťahov v Policajnom
zbore a zachováva postavenie ministra ako štatutárneho orgánu Ministerstva vnútra SR“.
Pravdou je, že zák. č. 155/2003 Z. z. účinným od 1. júla 2003 bol zmenený obsah
§ 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore s tým, že služby Policajného zboru uvedené
v § 4 ods. 1 a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident
Policajného zboru, ak minister neurčí inak. Táto zmena rozhodne nedáva legislatívny
základ na vyňatie inšpekčnej služby zo zložiek patriacich Policajnému zboru a zriadenie
a vytvorenie inšpekčnej služby, alebo jej preloženie na Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky a už vôbec nie na to, aby ju riadil minister vnútra.
Táto služba aj po novelizácii zákona o Policajnom zbore zák. č. 155/2003 Z. z.
nestratila status organizačnej súčasti Policajného zboru práve preto, aby minister vnútra,
ktorý reprezentuje výkonnú moc, nebol v subordinačnom postavení policajtom z inšpekčnej
služby. Je to zrejmé už zo spomínanej dôvodovej správy k zák. č. 155/2003 Z. z.,
kde sa doslova konštatuje, že novelizačná úprava § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom
zbore má umožniť flexibilitu riadiacich vzťahov v rámci a nie mimo Policajného zboru.
Zároveň to napokon výslovne a nepochybne vyplýva aj z prvej vety ods. 2 § 4 zákona
o Policajnom zbore, v zmysle ktorého služby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov
Policajného zboru, ktoré zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností
a vnútornú organizáciu.
Podľa § 11 zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy okrem iného i pre
c) Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.
Najvyšší súd konštatuje, že možnosť ministra vnútra v zmysle novelizovaného
§ 6 zákona o Policajnom zbore, v záujme zabezpečenia flexibility riadiacich vzťahov vždy,
ale len v rámci Policajného zboru (prvá veta ods. 2 § 4 zákona o Policajnom zbore),
znamená iba dispozíciu určiť, že služby Policajného zboru predpokladané v § 4 ods. 1
a útvary Policajného zboru v § 4 ods. 1 a 2, môže okrem prezidenta riadiť aj iný reprezentant
(funkcionár, štatutár) Policajného zboru, ale rozhodne to neznamená, že ním môže byť priamo
minister vnútra, alebo iný reprezentant (funkcionár, štatutár) ministerstva vnútra,
alebo že by sa dokonca služby a útvary predpokladané v § 4 ods. 1 a 2 stali organizačnou
zložkou a súčasťou ministerstva vnútra. Keby sa pripustil iný výklad, znamenalo by to,
že Policajný zbor bezprostredne a priamo neriadi apolitický profesionál, policajt,
ale minister vnútra a Policajný zbor ako celok je de facto politicky riadený cez politika
a dostáva sa do jeho úplnej závislosti. Na tomto konštatovaní nič nemení ani to, že podľa
§ 6 ods. 1 citovaného zákona je Policajný zbor v konečnom dôsledku podriadený ministrovi
vnútra. Táto podriadenosť, vždy však prostredníctvom prezidenta Policajného zboru,
je logická vzhľadom na to, že ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy podľa
§ 11 písm. c/ zák. č. 575/2001 Z. z.
Ani z účelu zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy,
ale ani z účelu zákona o Policajnom zbore nevyplýva, že by ministerstvo vnútra okrem toho,
že je ústredným orgánom štátnej správy i pre Policajný zbor, bolo aj bezprostredne a priamo
riadiacim orgánom policajných služieb a útvarov predpokladaných v § 4 ods. 1 a 2 zákona
o Policajnom zbore. Pokiaľ by to bolo možné, podľa analógie by to znamenalo,
že ministerstvo spravodlivosti, ktoré je podľa zák. č. 575/2001 Z. z. ústredným orgánom
štátnej správy i pre súdy (§ 13 ods. 1), je aj ich riadiacim orgánom a riadi ich v tom,
ako majú konať a rozhodovať v konkrétnych veciach.
Pokiaľ minister vnútra nariadením č. 57 z 27. augusta 2007 zriadil Sekciu kontroly
a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby na ministerstva vnútra
a nariadením č. 117 z 27. augusta 2010 ju podriadil priamo ministrovi vnútra, urobil tak
v obidvoch prípadoch bez najmenších pochybností v rozpore so zákonom bez legislatívnej
opory. Opäť v zmysle analógie by potom ministerstvo spravodlivosti, ako ústredný orgán
štátnej správy i pre súdy mohlo vyňať trestnoprávne kolégium z najvyššieho súdu, včleniť
ho do štruktúry ministerstva spravodlivosti a podriadiť ho ministrovi.
Trestný poriadok, zákon o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy, ale ani zákon o Policajnom zbore nie je možné meniť podzákonnou normou
(uverejnenou len v rezortnom vestníku), interným nariadením ministra vnútra, reprezentanta
exekutívy, cez organizačný poriadok Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pretože by išlo
o zmenu zákonov parlamentu, čiže o zásah do pôsobnosti zákonodarnej moci a do hierarchie
právnych noriem, t.j. usporiadania právneho systému na základe právnej sily noriem.
Základom štruktúry právneho systému je hierarchia právnych noriem,
t.j. usporiadanie právneho systému na základe právnej sily noriem, ktorá je výrazom
právomoci (kompetencie) príslušného štátneho orgánu a ktorá určuje jeho postavenie
v existujúcej štruktúre štátnej moci. Právne normy prijímané parlamentom sú normami vyššej
právnej sily v pomere k normám nižšej právnej sily, ktoré prijímajú orgány štátnej správy,
t.j. vlády, ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy. Z vyjadreného vyplýva, že norma
vyššej právnej sily je základom záväznosti normy nižšej právnej sily. Nariadenia Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky č. 57 z 27. augusta 2007 a č. 117 z 27. augusta 2010
sú normami nižšej právnej sily v porovnaní s Trestným poriadkom a so zákonmi
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy a o Policajnom zbore,
vydanými Národnou radou Slovenskej republiky. Argumentovať obsahom nariadení
ministerstva vnútra na zmenu obsahu ustanovenia § 4 zákona o Policajnom zbore,
týkajúceho sa Organizácie Policajného zboru, by bolo nenáležité.
Najvyšší súd uzatvára, že podávanie žiadostí o udelenie súhlasu na použitie
informačno-technických prostriedkov v zmysle zákona o ochrane pred odpočúvaním,
nie, inšpekčnou službou Policajného zboru, ale sekciou kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je neprípustným zásahom výkonnej moci,
cez personálnu subordináciu príslušníkov Policajného zboru, do konania pred začatím
trestného stíhania a následne potom aj do samotného trestného konania s rizikom možného
využívania a zneužívania nástrojov trestného práva na politické ciele v tak citlivej oblasti,
akou je ochrana súkromia a osobnostnej integrity človeka (str. 6 až 10 predmetného
rozhodnutia).
V zmysle § 2 ods. 1 zákona o Policajnom zbore okrem iného Policajný zbor odhaľuje
trestné činy a zisťuje ich páchateľov, vykonáva vyšetrovanie o trestných činoch
a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin,
a o ostatných podnetoch na trestné stíhanie. Na túto činnosť používa nástroje trestného práva
upravené v zák. č. 171/1993 Z. z. ako aj v Trestnom poriadku. Na druhej strane ministerstvo
vnútra riadi, usmerňuje a kontroluje činnosť útvarov Policajného zboru. Na znižovaní
kriminality by sa malo podieľať prostredníctvom legislatívnych návrhov, stratégií, národných
programov a nie priamou účasťou, lebo táto patrí výlučne do pôsobnosti Policajného zboru.
ods. 1 Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt,
ods. 8 Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie
a) vyšetrovateľ Policajného zboru,
c) poverený príslušník Policajného zboru,
ods. 10 Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj príslušník Policajného zboru,
ktorý nie je vyšetrovateľom Policajného zboru alebo povereným príslušníkom Policajného
zboru uvedeným v odseku 8 písm. a) a c) v rozsahu určenom všeobecne záväzným právnym
predpisom, ktorý vydá Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky...
V zmysle § 199 ods. 1 Tr. por.
Ak nie je dôvod na postup podľa § 197 ods. 1 alebo 2, policajt začne trestné stíhanie
bez meškania, najneskôr však do 30 dní od prijatia trestného oznámenia, ak ho treba
doplniť....
Podľa § 206 ods. 1 Tr. por. ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených
skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala
určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia,....
V zmysle § 209 ods. 1 Tr. por. po skončení vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby
alebo na iné rozhodnutie, ak nerozhodne podľa § 214 ods. 2 alebo § 215 ods. 4. ...
Nariadenia ministerstva vnútra č. 57 z 27. augusta 2007, a č. 117 z 27. augusta 2010
spomínané už na inom mieste tohto rozhodnutia, nie je možné považovať za všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý vydáva ministerstvo vnútra na podklade splnomocnenia
§ 10 ods. 10 Tr. por. Ani podľa obsahu, ale ani podľa formy, lebo interné nariadenie
ministerstva vnútra nie je všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa uverejňuje
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako to predpokladajú ustanovenia §§ 4 ods. 2,
5 ods. 2 zák. č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Súčasťou Policajného zboru nie je Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad
inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra, preto nemôže vykonávať
vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že bol spáchaný trestný čin a o ostatných podnetoch na trestné stíhanie i keby išlo
o trestnú činnosť policajtov. Ak by zákonodarca chcel, aby orgánom činným v trestnom
konaní v zmysle Trestného poriadku bol aj policajt alebo štátny zamestnanec ministerstva
vnútra, vyjadril by to novelizáciou Trestného poriadku minimálne v ustanoveniach
§ 10 ods.1, 8, resp. 10 Tr. por. expressis verbis. Minister vnútra, ako už bolo konštatované,
nedostal legislatívne splnomocnenie, aby rozhodol o zrušení inšpekčnej služby v Policajnom
zbore a vytvorení inšpekčnej služby na ministerstve vnútra.
Navyše ustanovenie s názvom Organizácia Policajného zboru v § 4 ani v jednom
z odsekov 1, 2, 3 nepredpokladá existenciu policajných služieb a útvarov mimo Policajného
zboru. Kľúčovým východiskom pre tieto závery je aj porovnanie účelu Trestného poriadku
s účelom zákona o Policajnom zbore. Na tomto závere nič nemení ani na podklade
§ 10 ods. 10 Tr. por. 15. decembra 2008 vydaná vyhláška č. 648/2008 Z. z. Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného
konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní, pretože predmetom úpravy v zmysle
§ 1 je iba určenie rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania, ktoré je oprávnený
vykonávať príslušník Policajného zboru, ktorý nie je vyšetrovateľom Policajného zboru
alebo povereným príslušníkom Policajného zboru (ďalej len „policajt“) vo vyšetrovaní alebo
v skrátenom vyšetrovaní.
Pri všetkých alternatívach ide stále o príslušníka, policajta Policajného zboru
a nie o subjekt ministerstva vnútra. Navyše podľa § 2 ods. 2 písm. i/ vyhlášky policajt
je oprávnený v rozsahu podľa § 5 vydať iba uznesenie o začatí trestného stíhania podľa
§ 199 ods. 1 Trestného poriadku, ak osobne vykonal zaisťovací úkon, neopakovateľný úkon
alebo neodkladný úkon podľa § 4 písm. a/, b/, c/, i/, k/, l/, m/ alebo q/, ale nie vzniesť
obvinenie v zmysle § 206 ods. 1 Tr. por.
Táto vyhláška neustanovuje Sekciu kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej
služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra za subjekt vo vyšetrovaní alebo
v skrátenom vyšetrovaní podľa Trestného poriadku.
Rovnako nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175 z 30. decembra 2010
o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov ministerstva vnútra
pri odhaľovaní trestných činov, pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní
(vestník, ročník 2010, čiastka 71) v ods. 1, 2, 3, 4 článku 4 len určuje kto je príslušníkom,
policajtom, vyšetrovateľom, povereným príslušníkom, resp. iným príslušníkom Policajného
zboru. Vždy však ide iba o subjekty Policajného zboru a nie ministerstva vnútra.
V prípade, že by sa pripustila iná interpretácia, znamenalo by to, že výkon štátnej
trestnej moci by sa mohol stáť nástrojom ľubovôle dočasných držiteľov štátnej moci
v dôsledku nebezpečnej koncentrácie moci v tých istých rukách.
Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby
ministerstva vnútra tak, ako sa to stalo v posudzovanom prípade, nemá kompetenciu
začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie a podávať návrh na podanie obžaloby v zmysle
§§ 199 ods. 1, 206 ods. 1 a 209 ods. 1 Tr. por. a ani na ďalšie nasledujúce procesné úkony
v zmysle Trestného poriadku.
Na tomto fakte nič nemení ani to, že pod uznesením podľa §§ 199 ods. 1,
206 ods. 1 Tr. por. a návrhom v zmysle § 209 ods. 1 Tr. por., resp. pod inými úkonmi
Trestného poriadku je podpísaný vyšetrovateľ Policajného zboru. V záhlaví uznesenia je totiž
sprítomnený štátny orgán, ktorý ho vydáva a tým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor boja proti korupcii
a organizovanej kriminalite a v závere je i okrúhla pečiatka, ktorou sa autorizuje rozhodnutie
s názvom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Kumulácia dvoch štátnych orgánov
do jedného, pokiaľ ide o autorstvo vydania rozhodnutia v mene Slovenskej republiky,
sama osebe robí z tohto rozhodnutia zmätočnosť, nezrozumiteľnosť, nulitu a v konečnom
dôsledku i nezákonnosť.
V zmysle analógie potom sudca všeobecného súdnictva, ktorý je na stáži
na ministerstve spravodlivosti, nemôže okrem práce a činnosti pre ministerstvo rozhodovať
i v mene súdu, na ktorom pôsobí ako kmeňový sudca.
Najvyšší súd ustálil, že trestné stíhanie začal neoprávnený orgán, bez kompetencie
v zmysle Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore. Keďže úkony nezákonného
orgánu nie je možné zhojiť, treba ich považovať od samého začiatku za nulitné. Dôkazy
získané prostredníctvom takýchto úkonov sú nezákonné a v dôsledku toho v konaní
nepoužiteľné. Pre absenciu začatia trestného stíhania zákonným spôsobom nebolo
dokázané, že sa skutok stal (str. 22 až 25 predmetného rozsudku).
Uvedené závery odvolacieho senátu 1To sú nesprávne a v rozpore s doterajšou
rozhodovacou praxou súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keďţe
nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch z týchto dôvodov:
Policajný zbor je definovaný v § 1 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZ“),
ako ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku,
bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných
foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej
republiky.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o PZ Policajný zbor o. i. odhaľuje trestné činy a zisťuje
ich páchateľov a vykonáva vyšetrovanie o trestných činoch a skrátené vyšetrovanie
o trestných činoch.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o PZ sa Policajný zbor člení na sluţbu kriminálnej polície,
sluţbu finančnej polície, sluţbu poriadkovej polície, sluţbu dopravnej polície, sluţbu
ţelezničnej polície, sluţbu ochrany objektov, sluţbu hraničnej a cudzineckej polície, sluţbu
osobitného určenia, sluţbu ochrany určených osôb a inšpekčnú sluţbu.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o PZ sluţby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov
Policajného zboru, ktoré zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností
a vnútornú organizáciu.
Podľa § 6 ods. 1 zákona o PZ je Policajný zbor podriadený ministrovi.
Podľa § 6 ods. 2 zákona o PZ sluţby Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1
a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident Policajného zboru,
ak minister neurčí inak.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej
republiky a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
sluţbe policajtov“) sa policajtom na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba,
ktorá je v sluţobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu sluţbu v sluţobnom
úrade.
Podľa § 1 ods. 4 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe policajtov tam, kde sa v tomto
zákone uvádza sluţobný úrad, rozumie sa tým Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe policajtov sa štátnou sluţbou na účely
tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru policajtom v sluţobnom úrade
alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace. Štátna sluţba sa vykonáva v sluţobnom
pomere.
Podľa § 2 ods. 4 zákona o štátnej sluţbe policajtov sa sluţobný pomer zakladá k štátu.
Podľa § 3 zákona o štátnej sluţbe policajtov v sluţobnom úrade v mene štátu koná
a vo veciach sluţobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním
ustanovenom ďalšie orgány, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 34 zákona o štátnej sluţbe policajtov policajta za vyšetrovateľa určuje
minister.
Policajný zbor nie je samostatná právnická osoba, je to ozbrojený bezpečnostný
zbor, ktorý tvorí súbor všetkých jeho príslušníkov prijatých do zboru podľa zákona
o štátnej sluţbe policajtov, bez ohľadu na ich sluţobné zaradenie, teda bez ohľadu na to,
či sú zaradení na Prezídiu Policajného zboru, sekcii kontroly a inšpekčnej sluţby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky alebo miestnom útvare Policajného zboru.
V rámci úradu inšpekčnej sluţby sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky plnia príslušníci Policajného zboru úlohy inšpekčnej sluţby
a títo príslušníci Policajného zboru boli zákonom predpísaným spôsobom určení
za vyšetrovateľov Policajného zboru, resp. nariadeným za poverených príslušníkov
Policajného zboru na vykonávanie činností v skrátenom vyšetrovaní, a teda na legálnom
a legitímnom základe plnia zákonné úlohy Policajného zboru (§ 2 ods. 1 písm. d/ zákona
o Policajnom zbore) vo vzťahu k trestnej činnosti páchanej príslušníkmi Policajného
zboru.
Trestný poriadok nijako nerieši konkrétne sluţobné zaradenie (konkrétny útvar)
policajtov, ako orgánov činných v trestnom konaní, ale výlučne ich príslušnosť
k Policajnému zboru. Pôsobnosť v trestnom konaní majú teda v súlade s Trestným
poriadkom a zákonom o Policajnom zbore vymedzenú internými predpismi príslušníci
Policajného zboru zaradení napríklad v sluţbe kriminálnej polície (napr. úrad kriminálnej
polície, národná kriminálna agentúra), sluţbe poriadkovej polície (obvodné oddelenia), sluţbe
dopravnej polície (okresné a krajské dopravné inšpektoráty), sluţbe ţelezničnej polície
(oddelenia ţelezničnej polície), sluţbe hraničnej a cudzineckej polície (národná jednotka boja
proti nelegálnej migrácii) a inšpekčnej sluţbe (úrad inšpekčnej sluţby).
Odvolací senát 1To si vo svojom rozhodnutí mýli a zamieňa pojmy „Policajný zbor“
a „Prezídium Policajného zboru“, resp. stotoţňuje tieto pojmy ako obsahovo rovnaké.
Odvolací senát 1To doplnil dokazovanie prečítaním vyţiadaných schém organizačnej
štruktúry Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Prezídia Policajného zboru. Z toho
potom dedukoval, ţe sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby podľa organizačnej štruktúry
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky predstavuje jej samostatnú organizačnú zloţku,
výlučne podriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr
Policajného zboru. Zo skutočnosti, ţe odvolací senát 1 To vo vyţiadanom organizačnom
poriadku Prezídia Policajného zboru nenašiel útvar inšpekčnej sluţby (sekciu kontroly
a inšpekčnej sluţby), nemoţno v ţiadnom prípade dedukovať, ţe inšpekčná sluţba (sekcia
kontroly a inšpekčnej sluţby) nie je súčasťou Policajného zboru. Nie je iba súčasťou
Prezídia Policajného zboru. Prezídium Policajného zboru nie je inštitúcia vytvorená
zákonom, ale iba interným predpisom (organizačným poriadkom) Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky. Rovnakým interným predpisom je vytvorená aj sekcia kontroly
a inšpekčnej sluţby. V rámci organizačnej štruktúry Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
je Prezídium Policajného zboru na rovnakej úrovni ako sekcia, čo vyplýva aj zo samotného
organizačného poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (podľa čl. 5 písm. a/
nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 57/2007 o organizačnom poriadku
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je Prezídium Policajného zboru útvarom
ministerstva), ako aj z organizačného poriadku Prezídia Policajného zboru (podľa uvádzacej
vety čl. 3 ods. 1 nariadenia prezidenta Policajného zboru č. 16/2008 o organizačnom poriadku
Prezídia Policajného zboru je Prezídium Policajného zboru sekciou Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky pre riadenie sluţby kriminálnej polície, sluţby finančnej polície, atď.),
ktoré si odvolací senát 1To vyţiadal a oboznámil na verejnom zasadnutí.
Inšpekčná sluţba bola do štruktúry Policajného zboru včlenená zákonom Národnej
rady Slovenskej republiky č. 251/1994 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a uţ vtedy bola
(spolu s niektorými inými sluţbami) vyčlenená spod riadenia prezidentom Policajného zboru.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o Policajnom zbore účinného od 19. septembra 1994 bola inšpekčná
sluţba zaradená medzi zvláštne sluţby Policajného zboru, pričom však prezident Policajného
zboru podľa § 6 ods. 2 riadil iba sluţby Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a útvary
Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 2. Všetky zvláštne sluţby (okrem inšpekčnej sluţby
to vtedy bola aj sluţba ochrany určených osôb a sluţba finančnej polície) boli teda
podľa § 6 ods. 1 podriadené ministrovi vnútra. Takéto usporiadanie riadiacich pomerov
v Policajnom zbore, podľa ktorého bola inšpekčná sluţba priamo zo zákona vyňatá
spod riadiacej pôsobnosti prezidenta Policajného zboru a riadil ju minister vnútra, platilo
do roku 2003. Zákonom č. 155/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov,
sa s účinnosťou od 1. júla 2003 zmenili relevantné ustanovenia zákona o Policajnom zbore
(§ 4 aţ 6) tak, ţe všetky sluţby Policajného zboru riadi prezident Policajného zboru,
ak minister vnútra neurčí inak. Takýto legislatívny stav platí v podstate dodnes.
Inšpekčná sluţba je teda mimo pôsobnosti prezidenta Policajného zboru
uţ od svojho vzniku, a nie od roku 2007 ako je uvedené v rozhodnutí odvolacieho senátu
1To. V roku 2007 došlo iba zmenou organizačného poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky k zlúčeniu dvoch úradov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a to úradu
kontroly ministra a úradu inšpekčnej sluţby Policajného zboru do jednej sekcie kontroly
a inšpekčnej sluţby. Aj predtým však úrad inšpekčnej sluţby Policajného zboru bol útvarom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a mimo štruktúry Prezídia Policajného zboru.
Kľúčové zákonné ustanovenie pre ministra vnútra je § 6 ods. 2 zákona
o Policajnom zbore, podľa ktorého sluţby a útvary Policajného zboru riadi prezident,
ak minister neurčí inak. Minister je teda ten, kto môţe (interným predpisom) určiť,
ktoré sluţby a útvary Policajného zboru bude riadiť on, a nie prezident Policajného
zboru.
Organizačný poriadok Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je teda plne v súlade
so zákonom č. 171/1993 Z. z., ktorý umoţňuje ministrovi vnútra zadeľovať jednotlivé sluţby
Policajného zboru do útvarov, pričom má zároveň právo určovať náplň činnosti týchto
útvarov. Ak teda minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy vyuţije oprávnenie
dané mu zo zákona a v súlade so zákonom zaradí inšpekčnú sluţbu do sekcie kontroly
a inšpekčnej sluţby začlenenej do štruktúr samotného Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, nemôţe byť takto zriadená sekcia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
povaţovaná za nelegitímnu a nezákonnú.
Analogické prirovnanie vzťahu Policajného zboru k Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky a vzťahu sudcov k Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré odvolací
senát 1To pouţíva, je úplne zavádzajúce, pretoţe sudcovia netvoria zbor v zmysle zákona,
sudca je predstaviteľ súdnej moci a preto jeho vzťah k výkonnej moci nemôţe byť v ţiadnom
prípade porovnateľný so vzťahom príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov
(represívnych zloţiek), ktoré sú súčasťou výkonnej moci k ústrednému orgánu štátnej moci.
Z vyššie uvedenej analýzy potom vyplýva, ţe Policajný zbor má podvojnú
vnútornú organizačnú štruktúru – člení sa teda horizontálne a vertikálne.
Horizontálna vnútorná organizácia PZ vychádza z funkčného zamerania jeho
zloţiek, keď podľa zákona o PZ sa PZ člení na sluţby PZ (§ 4 ods. 1 zákona o PZ).
Sluţby PZ pôsobia v rámci útvarov PZ, ktoré predstavujú vertikálnu organizačnú
štruktúru PZ. Útvary PZ zriaďuje a zrušuje minister vnútra, zároveň určuje náplň
ich činností a vnútornú organizáciu (§ 4 ods. 2 zákona o PZ). Ako zákon ustanovuje,
útvary PZ sú organizované spravidla (teda nie bezvýnimočne) podľa organizácie súdov.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o PZ minister vnútra zriaďuje osobitné útvary s pôsobnosťou pre celé
územie Slovenskej republiky na odhaľovanie a vyšetrovanie trestných činov vo veciach,
ktoré patria do právomoci Špecializovaného trestného súdu podľa osobitného zákona.
Práve poznatok o podvojnej organizačnej štruktúre ministerstva vnútra je kľúčový
pre pochopenie postavenia Sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len MV SR). Táto sekcia je útvarom PZ, a teda minister
vnútra má zákonné oprávnenie na jej zriadenie. Jej zriadením sa neneguje existencia,
ani sa nezrušuje inšpekčná sluţba zriadená zákonom o PZ (§ 4 ods. 1 zákona o PZ),
ale naopak, ide o realizáciu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o PZ, podľa ktorého sluţby PZ
pôsobia v rámci útvarov PZ, ktoré zriaďuje a zrušuje minister. Platí teda, ţe inšpekčná sluţba
PZ ako súčasť jeho horizontálnej organizačnej štruktúry pôsobí v rámci Sekcie kontroly
a inšpekčnej sluţby MV SR, ktorá je ako útvar PZ začlenená do ministerstva vnútra
a je zároveň súčasťou vertikálnej štruktúry PZ.
Policajný zbor je hierarchicky organizovaný a podľa zákona je podriadený ministrovi
vnútra (§ 6 ods. 1 zákona o PZ). Sluţby PZ uvedené v § 4 ods. 1 a útvary PZ uvedené
v § 4 ods. 1 a 2 zákona o PZ riadi prezident PZ, ak minister vnútra neurčí inak. Zákon teda
počíta s moţnosťou, ţe na základe rozhodnutia ministra vnútra niektoré sluţby alebo útvary
nemusia byť riadené prezidentom PZ. Priamo zo zákona nepodliehajú prezidentovi PZ
osobitné útvary PZ s pôsobnosťou pre celé územie SR na odhaľovanie a vyšetrovanie
trestných činov vo veciach, ktoré patria do právomoci Špecializovaného trestného súdu.
Ak nejaký útvar PZ nie je podriadený prezidentovi PZ, je to stav, ktorý zodpovedá
úmyslu zákonodarcu i dikcii zákonnej úpravy. To, ţe nejaký útvar je podriadený priamo
(t. j. nie prostredníctvom prezidenta PZ) ministrovi vnútra, je v plnom súlade so zákonom,
no zároveň to neznamená, ţe tento útvar a v ňom začlenení policajti nie sú súčasťou PZ.
Zákon priamo počíta s tým, ţe súborná hierarchická štruktúra PZ bude zavŕšená
jediným funkcionárom, ktorým nie je prezident PZ, ale minister vnútra. Priame
podriadenie nejakého útvaru PZ ministrovi vnútra preto nie je a nemôţe byť v rozpore
so zákonom, naopak, je v súlade s duchom zákona, a napokon, aj s jeho doslovným znením
(§ 6, ods. 1 a 2 zákona o PZ).
Treba pritom poznamenať, ţe Sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby PZ je tieţ riadená
„reprezentantom“ či „funkcionárom“ PZ, ktorým je generálny riaditeľ Sekcie kontroly
a inšpekčnej sluţby MV SR.
Na margo tejto problematiky treba uviesť, ţe Sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby
PZ nie je jediným útvarom PZ priamo organizačne začleneným do organizácie MV SR.
Aj samotné Prezídium PZ je podľa organizačného poriadku ministerstva vnútra súčasťou
vnútornej organizácie tohto ministerstva s postavením na úrovni sekcie. Obdobné postavenie
majú aj úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií či migračný úrad.
Uvedené sekcie a úrady sú zároveň súčasťami organizačnej štruktúry MV SR
a zároveň sú ako útvary PZ súčasťou organizácie PZ. Zdôrazňujeme, ţe personálny substrát
ministerstva vnútra môţu tvoriť rôzne kategórie osôb (verejní funkcionári, štátni zamestnanci,
zamestnanci vykonávajúci prácu vo verejnom záujme; pritom nikde nie je vylúčené,
aby medzi štátnymi zamestnancami boli aj osoby v sluţobnom pomere príslušníkov PZ).
Poţiadavka čl. 122 Ústavy SR je pritom v tomto prípade splnená, keďţe
ministerstvo vnútra je zriadené zákonom a Sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby je jeho
súčasťou. Ústava vyţaduje, aby sa zákonom zriaďovali orgány štátnej správy,
a nie ich organizačné súčasti.
Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy organizačnú štruktúru ministerstva určuje organizačný poriadok
ministerstva, ktorý vydáva minister. Tento organizačný poriadok je pritom interným
normatívnym aktom.
Minister vnútra je teda oprávnený zriaďovať útvary PZ priamo na základe
zákona o PZ a zriaďovať organizačné súčasti ministerstva priamo na základe zákona
Ďalej treba zdôrazniť, ţe nemoţno vo vzťahu k tomuto prípadu argumentovať
analogickým príkladom „odčlenenia kolégia z Najvyšieho súdu Slovenskej republiky
a jeho začlenenia do vnútornej organizačnej štruktúry ministerstva spravodlivosti“.
Jednak, minister spravodlivosti, na rozdiel od ministra vnútra (ktorý môţe zriaďovať
a zrušovať útvary PZ), nemá zákonom zverenú kompetenciu zriaďovať alebo zrušovať
kolégiá najvyššieho súdu, jednak platí, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je orgánom
súdnej moci, ktorá je v zmysle ústavných poţiadaviek oddelená od výkonnej moci,
ktorú reprezentuje ministerstvo spravodlivosti. Naproti tomu Policajný zbor je súčasťou
výkonnej moci a poţiadavka deľby štátnej moci nevyúsťuje do poţiadavky jeho
organizačného oddelenia od ministerstva vnútra. Naopak, zákon výslovne ustanovuje
jeho podriadenie ministrovi vnútra a niektoré súčasti PZ sú tradične zároveň súčasťami
ministerstva vnútra.
Z Ústavy SR ani zo zákona o PZ nemoţno vyvodiť poţiadavku, aby „Inšpekcia PZ“
bola samostatným orgánom štátnej správy organizačne oddeleným od MV SR. Súčasný stav,
keď Sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby je súčasťou ministerstva vnútra a zároveň súčasťou
PZ, ktorá však nie je podriadená prezidentovi PZ, je riešením vhodným z toho hľadiska,
ţe umoţňuje eliminovať vplyvy prezidenta PZ na vnútornú kontrolu v rámci PZ.
Z hľadiska atribútov predchádzania ovplyvňovaniu odhaľovania a vyšetrovania
trestných činov policajtov bolo teda vhodné vyčleniť inšpekčnú sluţbu MV zo základnej
riadiacej štruktúry PZ, k čomu aj došlo.
Treba ešte dodať, ţe princípmi účinného systému sťaţností na políciu sa Európsky súd
pre ľudské práva zaoberal vo viacerých rozhodnutiach, a to napr. Jordan vs. Spojené
kráľovstvo, McKerr vs. Spojené štáty americké a Edwards vs. Spojené kráľovstvo, v ktorých
prezentoval päť základných princípov:
- nezávislosť – nemalo by existovať ţiadne inštitucionálne alebo hierarchické
prepojenie medzi vyšetrovateľmi a príslušníkom polície, voči ktorým bola vznesená sťaţnosť
a mala by existovať praktická nezávislosť;
- primeranosť – vyšetrovateľ by mal byť schopný získať dôkazové materiály,
aby mohol určiť, či správanie policajta, voči ktorému bola podaná sťaţnosť, bolo protiprávne
a aby mohol identifikovať a potrestať zodpovedných;
- včasnosť – vyšetrovateľ by mal uskutočniť vyšetrovanie včasným a rýchlym
spôsobom v snahe zachovať dôveru v právny štát;
- verejný dohľad – procesy a rozhodovanie vo veci sťaţností by malo byť otvorené
a transparentné v snahe zaistenia adresnej zodpovednosti;
- nutnosť zapojenia obete do procesu vyšetrovania – sťaţovateľ by mal byť
zapojený v procese riešenia sťaţností v snahe ochrániť jeho alebo jej legitímne záujmy.
Platná právna úprava nie je v rozpore s vyššie uvedenými princípmi. De lege ferenda,
v prípade vytvorenia samostatného inšpekčného orgánu odlišného od súčasne existujúcich
subjektov, ako v Českej republike (rovnako však ide o súčasť exekutívy), by išlo o krok
rovnakým smerom, avšak na vyššej inštitucionálnej úrovni.
Nad rámec posudzovanej problematiky dovolací senát 5Tdo v súvislosti s pouţitím
informačno-technických prostriedkov povaţuje za potrebné uviesť nasledovné :
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným
pouţitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 166/2003 Z. z.“), informačno-technické prostriedky môţe pouţívať Policajný zbor,
Slovenská informačná sluţba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráţe
a Colná správa v rozsahu podľa osobitných predpisov.
Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 166/2003 Z. z. ţiadosť o udelenie súhlasu na pouţitie
informačno-technického prostriedku predkladá príslušnému súdu orgán štátu, ktorý zamýšľa
pouţiť informačno-technický prostriedok na uplatnenie svojej zákonom ustanovenej
pôsobnosti.
Zákonnú moţnosť ţiadať o udelenie súhlasu na pouţitie informačno-technických
prostriedkov má teda Policajný zbor ako taký, a to na plnenie svojich úloh vymedzených
v § 36 zákona č. 171/1993 Z. z. (napr. boj proti terorizmu, boj proti legalizácii príjmov
z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu, odhaľovanie zločinov, atď.). V nadväznosti
na vyššie uvedené ustanovenia zákona o PZ minister vnútra určuje (interným predpisom)
náplň činností jednotlivých útvarov Policajného zboru, teda aj to, ktorá organizačná súčasť
Policajného zboru môţe ţiadať a pouţívať informačno-technické prostriedky. Konkrétne
oprávnenie jednotlivých zloţiek Policajného zboru na pouţívanie informačno-technických
prostriedkov je upravené v nariadení ministra vnútra č. 53/2009 o operatívno-pátracej činnosti
(stupeň utajenia: „vyhradené“) a v nariadení ministra vnútra č. 30/2012 o pouţívaní
informačno-technických prostriedkov (stupeň utajenia „vyhradené“).
Keďţe neplatí tvrdenie, ţe zriadením Sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby PZ
sa tento útvar vyčlenil z organizačnej štruktúry Policajného zboru, môţe táto sekcia
ako útvar a organizačná súčasť PZ realizovať oprávnenia PZ podľa zákona
č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným pouţitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním).
Všetky orgány štátu oprávnené pouţívať informačno-technické prostriedky podľa
zákona o ochrane pred odpočúvaním – s výnimkou Slovenskej informačnej sluţby – sú
v riadiacej pôsobnosti nejakého ministra, ktorý je politickým funkcionárom.
Politickú neutralitu pouţívania informačno-technických prostriedkov tak
zákonodarca nezabezpečuje tým, ţe by moţnosť ich pouţitia zveroval výlučne orgánom,
ktoré nie sú v riadiacej pôsobnosti ministrov ako politických funkcionárov,
ale tým, ţe ich pouţitie podmieňuje predchádzajúcim súhlasom zákonného sudcu.
Apolitickosť teda v tomto prípade má garantovať súd !!!
Nezávislosť príslušníkov PZ (vrátane tých, ktorí sú organizačne začlenení do Sekcie
kontroly a inšpekčnej sluţby) pri vykonávaní vyšetrovania trestných činov, je garantovaná
v § 7 ods. 1 zákona o PZ, podľa ktorého príslušník Policajného zboru vo veciach, ktoré
vyšetruje, vykonáva všetky úkony samostatne.
Keďţe príslušníci Sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby MV SR sú zároveň
príslušníkmi Policajného zboru, môţu podľa § 10 ods. 8 písm. a/, príp. písm. c/ Tr. por.,
za splnenia zákonných predpokladov, postupovať aj podľa Trestného poriadku.
S poukazom na vyššie uvedené potom dovolací senát 5Tdo Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zotrval na tomto právnom názore:
Okolnosť, ţe inšpekčná sluţba Policajného zboru pôsobí v administratívnej
forme úradu inšpekčnej sluţby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
ministerstvo vnútra) v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby ministerstva vnútra
(rovnako je útvarom ministerstva vnútra aj prezídium Policajného zboru, vrátane
prezidiálnych policajných útvarov) je výrazom podriadenosti Policajného zboru
ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom
zbore - ďalej len zákon o Policajnom zbore) v znení neskorších predpisov, moţnosti
ministra vnútra určiť, ţe sluţbu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident
Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ [§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona
o pôsobnosti ministerstva vnútra ako ústredného orgánu štátnej správy pre Policajný
zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov)]. Táto okolnosť nič nemení
na tom, ţe inšpekčná sluţba je súčasťou Policajného zboru (§ 4 ods. 1 zákona
o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej sluţby stále ide o výkon pôsobnosti
(plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov
(§ 2 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov
(§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).
Vyšetrovateľ Policajného zboru, sluţobne zaradený do inšpekčnej sluţby,
je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a/, c/ Trestného poriadku.
Ţiadosť o súhlas s pouţívaním informačno-technických prostriedkov podľa
zákona o ochrane súkromia pred odpočúvaním (zák. č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov), podávaná prostredníctvom inšpekčnej sluţby, je podávaná Policajným
zborom, a ak je jej vyhovené, informačno-technický prostriedok je pouţívaný
Policajným zborom (§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 naposledy označeného zákona).
Na rozdiel od prokuratúry a súdov ide v prípade Policajného zboru aj v prípade
ministerstva vnútra rovnako o súčasť výkonnej moci. Riadenie v zmysle § 6 zákona
o Policajnom zbore, ani riadiace vzťahy v rámci ministerstva vnútra sa však netýkajú
trestnoprocesných vzťahov, upravených Trestným poriadkom, v rámci ktorých ide
o vzťah vyšetrovateľa a prokurátora (§ 230 a iné Trestného poriadku).
Treba dodať, ţe uvedený právny názor plne zodpovedá doterajšej výlučnej
aplikačnej praxi súdov Slovenskej republiky, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky totoţný právny názor zaujal vo veciach obvineného O. M.
(sp. zn. 2 To 1/2012, sp. zn. 2 To 7/2013 a sp. zn. 2 To 12/2013), obvineného P. S. (sp. zn.
6 To 5/2012 a sp. zn. 6 To 4/2013), obvineného J. V. (sp. zn. 2 To 7/2014), obvineného Š. G.
a spol. (sp. zn. 6 To 10/2014), obvineného M. B. (sp. zn. 4 To 7/2010),
obvineného M.. S. (sp. zn. 5 To 5/2010), obvineného V. K. (sp. zn. 2 To 6/2011)
a obvineného B. Š. a spol. (sp. zn. 6 To 5/2011). Vo všetkých týchto veciach išlo o korupciu
policajtov a vyšetrovanie vykonávala Inšpekcia MV.
Záver vyplývajúci z právoplatného rozsudku odvolacieho senátu 1To z 29. mája 2015,
sp. zn. 1 To 1/2015 (v tejto veci bol predseda senátu JUDr. Štefan Harabin sudcom
spravodajcom), v trestnej veci proti obvinenému M. P., v ktorom dospel k záveru, ţe trestné
stíhanie začal a vykonával neoprávnený orgán bez kompetencie v zmysle Trestného poriadku
a zákona o Policajnom zbore, keďţe inšpekčná sluţba ministerstva vnútra nemá kompetenciu
začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie a podávať návrhy na podanie obţaloby a ani na
ďalšie procesné úkony v zmysle Trestného poriadku, a to i keby išlo o trestnú činnosť
policajtov, je v zrejmom rozpore nielen s aplikačnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky prezentovanou vo vyššie uvedených veciach, ale najmä s uznesením päťčlenného
dovolacieho senátu Najvyššieho súdu zloţeného z jeho predsedu JUDr. Harabina a členov
senátu JUDr. Bdţocha, JUDr. Burgera, JUDr. Duľu a JUDr. Serbovej z 27. októbra 2014,
sp. zn. 2 TdoV 16/2013, (v tejto veci bol predseda senátu JUDr. Harabin rovnako sudcom
spravodajcom) ktorým v identickej trestnej veci z hľadiska výrokov o vine a treste odmietol
dovolanie obvineného Bc. M. M. s odôvodnením, ţe Inšpekčná sluţba MV neporušila
obhajovacie práva obvineného Bc. M. M. a všetky dôkazy v rámci ňou začatého a vedeného
trestného stíhania vykonala v súlade so zákonom, z ktorého teda vyplýva, ţe v danej veci
Inšpekčná sluţba MV bola oprávneným orgánom s kompetenciou v zmysle Trestného
poriadku a zákona o Policajnom zbore.
Treba iba dodať, ţe dovolací senát 5Tdo sa v plnom rozsahu stotoţnil s názorom
odvolacieho senátu 1To, pokiaľ tento prostredníctvom svojho predsedu senátu
JUDr. Štefana Harabina v odôvodnení rozsudku z 29. mája 2015, sp. zn. 1 To 1/2015,
v trestnej veci obvineného M. P. konštatoval:
„V tomto smere je preto legitímne sa zaoberať aj právnou istotou, predvídateľnosťou
a hlavne celkovou harmonizáciou rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, vrátane
súdov a dôvery procesných strán v trestnom konaní v akty orgánov verejnej moci. Bez tejto
dôvery nie je výkon verejnej moci v demokratickom štáte možný, resp. je veľmi nákladný.
Dôvera je esenciálnou a funkčnou podmienkou výkonu demokratickej verejnej moci, a preto
je nutné dôveru v akty verejnej moci chrániť, a tak i „orgány právneho štátu“ chrániace
individuálne ľudské práva a S. majú ústavnú povinnosť premýšľať o dôsledkoch svojich
rozhodnutí, zohľadňovať svoj predchádzajúci postup. Dôvera v rozhodovanie štátnych
orgánov patrí medzi základné mimoprávne atribúty právneho štátu. Orgány verejnej moci
musia prihliadať na to, aké očakávanie svojím postupom a činnosťou vyvolajú.
Súdy sú povinné dbať o celkovú harmonizáciu rozhodnutí. Prezentovanie opačného
postupu, ako niečoho bežného, nepochybne podrýva ideu spravodlivosti.“
Z vyššie uvedeného potom bezpochyby vyplýva stav, v ktorom stoja proti sebe
na jednej strane pre korupciu právoplatne odsúdený M. M., ktorý
od 17. júna 2013 vykonáva trest odňatia slobody, i keď vyšetrovanie vykonávala
Inšpekcia MV a na druhej strane pre korupciu právoplatne zbavení viny
M. P. (oslobodený) a Mgr. J. S. (zastavené trestné stíhanie), lebo vyšetrovanie
vykonávala Inšpekcia MV.
Postup odvolacieho senátu 1To, ktorý svojím rozhodnutím z 29. mája 2015
v identickej veci znegoval právny názor vyjadrený v rozhodnutí päťčlenného
dovolacieho senátu 2 TdoV z 27. októbra 2014, pričom v obidvoch veciach predsedal
týmto senátom ten istý sudca, ktorý bol v obidvoch týchto veciach navyše aj sudcom
spravodajcom, je v extrémnom nesúlade s vyššie uvedeným, keďţe vedie „nepochybne
k podrývaniu idey spravodlivosti“!
Dovolací senát 5Tdo Najvyššieho súdu je toho názoru, ţe zo strany odvolacieho
senátu 1To v posudzovanej trestnej veci došlo k takému výkladu a aplikácii zákonného
predpisu, ktorý sa odchýlil od znenia príslušných ustanovení spôsobom zásadne popierajúcim
ich účel a význam.
Zásada legality znamená okrem iného, ţe súdy ako štátne orgány, sa budú
bezvýhradne riadiť pri výkone súdnej moci iba zákonom a Ústavou Slovenskej republiky.
Dovolací senát 5Tdo Najvyššieho súdu v tejto súvislosti povaţuje za potrebné uviesť,
ţe ak sa odvolací senát 1To domnieval, ţe iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť
alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týkalo prejednávanej veci, odporuje ústave,
ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa článku 7 ods. 5 alebo zákonu, mal konanie
prerušiť a podať návrh na začatie konania na základe článku 125 ods. 1, pričom právny názor
ústavného súdu by bol pre súd záväzný.
Odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle zásad legality
nie je oprávnený posudzovať súlad právnych predpisov v rámci prejednania odvolania
v trestnej veci. V opačnom prípade by prekročil svoju právomoc.
V zmysle zásad právneho štátu a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je neprípustné,
aby všeobecný súd prekročil svoju právomoc v odvolacom konaní a spochybňoval existenciu
a kompetencie organizačnej zloţky štátneho orgánu. Takýto zásah odvolacieho senátu 1To
predstavuje útok na riadny chod štátnych orgánov, ktorých právomocou je vynútiteľnosť
práva tým, ţe spochybňuje ich legitimitu.
Dovolací senát 5Tdo s poukazom na § 324 Tr. por. („...na prospech aj ďalšiemu
spoluobţalovanému...“) sa nestotoţnil ani s procesným postupom odvolacieho súdu 1To,
pokiaľ tento vo vzťahu k obvinenému Mgr. J. S. pouţil analogicky zásadu beneficium
cohaesionis. V tomto prípade išlo o inú trestnú vec v samostatnom konaní, v ktorej
obvinený Mgr. J. S. ako oprávnená osoba mohol podať mimoriadny opravný prostriedok –
dovolanie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra 2011, sp. zn.
II. ÚS 284/2011). Vzhľadom k tomu odvolací senát 1To
v tejto veci konal a rozhodol ako nezákonný senát z hľadiska jeho vecnej príslušnosti,
ako aj jeho zloţenia.
Nakoniec pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého dovolanie moţno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný
v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania, obvinení I. V. a S. G. poukázali na skutočnosť,
ţe vo veci konal a rozhodol v prvom stupni samosudca Okresného súdu Veľký Krtíš
Mgr. Milan Varga, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania
z dôvodu, ţe 5. apríla 2010 v Českej republike sa dopustil trestného činu – prečinu
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 274 ods. 1 Tr. zák., za čo bol rozsudkom
Okresného súdu vo Frýdku - Místku z 19. januára 2011, sp. zn. 5 T 113/2010, v spojení
s uznesením Krajského súdu v Ostrave z 8. apríla 2011, sp. zn. 6 To 130/2011, právoplatne
odsúdený k peňaţnému trestu a k trestu zákazu činnosti. Obidvaja obvinení sa v tomto smere
argumentačne v plnom rozsahu opierali o dôvody pripojeného rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 23. februára 2015, sp. zn. 1 Tdo 8/2015.
Dovolací senát 1Tdo v zloţení predseda senátu JUDr. Štefan Harabin a členovia
senátu JUDr. Viliam Dohňanský a JUDr. Gabriela Šimonová týmto rozsudkom rozhodol
o dovolaní obvineného M. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25.
septembra 2013, sp. zn. 3 To 103/2013, tak, ţe podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovili,
ţe vyššie uvedeným uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. bol porušený zákon v ustanovení § 319 Tr. por. v neprospech
obvineného M. M., podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil,
ako aj rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z 29. júla 2013, sp. zn. 8 T 1/2013, a rovnako
tak všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a podľa § 388 ods. 1 Tr. por.
Okresnému súdu Veľký Krtíš prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Nakoniec rozhodol tak, ţe podľa § 380 ods. 2 Tr. por. obvinený M. M.
sa neberie do väzby.
Treba iba doplniť, ţe obvinený M. M. bol právoplatne odsúdený
vyššie uvedenými rozhodnutiami pre trestný čin sexuálneho násilia podľa
§ 241a ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a pre pokračovací
prečin krádeţe, sčasti nedokonaného a sčasti dokonaného podľa §§ 14 ods. 1,
212 ods. 2 písm. a/, 3 písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, za čo mu boli uloţené
dva tresty, a to jednak súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
3 (troch) rokov a jednak samostatný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov
so zaradením na ich výkon do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny, resp. do ústavu
so stredným stupňom stráţenia.
V odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia dovolací senát 1Tdo Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky argumentoval nasledovne (ide o doslovnú citáciu):
Dovolací súd si vyžiadal zo Súdnej rady Slovenskej republiky i spisový materiál
týkajúci sa sudcu Milana Vargu. Súdna rada dostala 21. januára 2014 podnet sudcu S. C.
Okresného súdu Veľký Krtíš na podanie návrhu na odvolanie sudcu tohto súdu Milana Vargu
(č.: SR 45/2014). Tento podnet spolu s vyžiadaným rozsudkom Okresného súdu
Frýdek - Místek a uznesením Krajského súdu v Ostrave postúpila súdna rada
pod č.: SR 45/2014 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky 17. februára 2014
na účely uznávacieho konania podľa § 518 Tr. por. Z podania Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky zo 4. marca 2014, č.: 34882/2014/83/Co7/SJ, vyplýva, že cudzie
rozhodnutie nie je možné uznať, lebo podľa § 69 ods. 4 Tr. por. Českej republiky
na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest za prečin spáchaný z nedbanlivosti, sa hľadí,
akoby nebol odsúdený, ako náhle bol trest vykonaný - zaplatený, k čomu došlo 31. mája 2011.
Zo zápisnice súdnej rady zo 14. zasadnutia z 31. marca 2014 je zrejmé, že pod bodom
25. navrhovaného programu mal byť prerokovaný podnet sudcu S. C. Okresného súdu Veľký
Krtíš na podanie návrhu na odvolanie sudcu Milana Vargu, ktorý pri schvaľovaní bol
z programu vypustený, pretože sudca Milan Varga sa 21. marca 2014 vzdal funkcie sudcu
listom zo 17. marca 2014 doručeným prezidentovi Slovenskej republiky 21. marca 2014
(SR 45/2014) – funkcia sudcu mu zanikla 31. marca 2014. Z rozsudku Okresného súdu
Frýdek - Místek z 19. januára 2011, sp. zn. 5 T 113/2010, vyplýva, že obžalovaný
Milan Varga bol uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 274 ods. 1 Tr. zák. Českej republiky, na tom skutkovom základe, že
5. apríla 2010 okolo 12.20 hod. vo Frýdku - Místku riadil v podnapilom stave po ulici
Beskydskej osobné motorové vozidlo tov. zn. Volvo S40, R. V. (SK), pričom bol kontrolovaný
hliadkou Polície ČR a v dobe riadenia bolo v krvi obžalovaného zistené najmenej 1 %
alkoholu.
Za to mu súd uložil podľa §§ 274 ods. 1, 67 ods. 2 písm. a/, 68 ods. 1, 2, 69 ods. 1,
73 ods. 1, 3 Tr. zák. tresty: peňažný vo výmere 40 denných sadzieb vo výške 700,- Kč
a pre prípad jeho nevykonania v lehote i náhradný odňatia slobody v trvaní troch mesiacov
a zákazu činnosti spočívajúci v zákaze riadenia motorových vozidiel v trvaní osemnásť
mesiacov.
Krajský súd v Ostrave uznesením z 8. apríla 2011, sp. zn. 6 To 130/2011 podľa
§ 256 Tr. por. odvolanie obžalovaného Mgr. Milana Vargu zamietol.
Z vyžiadaného stanoviska Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
z 20. februára 2015, č. 34882/2014/83/Co7/SJ, vyplýva, že česká strana nezaslala žiadne
oznámenie, ani právoplatné rozhodnutie týkajúce sa odsúdenia sudcu Milana Vargu.
Jediná korešpondencia v tejto veci bola vedená s kanceláriou Súdnej rady Slovenskej
republiky. Z predloženého materiálu dovolací súd zistil aj to, že Okresná prokuratúra Veľký
Krtíš 25. mája 2010, pod sp. zn. 2Pn 12/2010 a Krajská prokuratúra Banská Bystrica,
pod sp. zn. 2Kn 124/2010 odmietli prevzatie trestného oznámenia s tým, že konanie
Milana Vargu nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky trestným činom.
V zmysle § 5 ods. 1 písm. d/ zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich medzi
predpoklady na vymenovanie občana za sudcu patrí okrem iného aj to, že je bezúhonný.
V intenciách prvej vety ods. 5 tohto ustanovenia za bezúhonnú sa na účely tohto zákona
nepovažuje fyzická osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,
a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú
sa hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu.
Z obsahu § 5 ods. 1 písm. d/, 5 uvedeného zákona vyplýva, že na funkciu sudcu
nemôže byť vymenovaná osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin.
Logicky to na druhej strane znamená, že ani sudca, ktorý bol právoplatne odsúdený
za úmyselný trestný čin, nemôže túto funkciu vykonávať.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných S. každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru sudcu
možno považovať za nezávislého okrem iného i pri existencii záruk proti vonkajšiemu tlaku
a či sa sudca javí ako nezávislý. V hre je dôvera, ktorú takýto sudca požíva vo verejnosti.
Osobitný význam to má u procesných strán a účastníkov konania. Rozhodujúce je,
či pochybnosti procesnej strany a účastníkov konania môžu byť objektívne odôvodnené.
Nepochybné je, že sudca Milan Varga v posudzovanej veci 29. júla 2013 rozhodoval
ako predseda senátu prvostupňového súdu, hoci v tej dobe vedel, že 8. apríla 2011 bol
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Už 8. apríla 2011 sa mal vzdať funkcie sudcu
do rúk prezidenta Slovenskej republiky a pokiaľ tak neurobil, bol povinný v zmysle
§ 32 ods. 1 Tr. por. oznámiť aj v danej veci svoju zaujatosť, aby bol z rozhodovania z dôvodov
uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por. vylúčený (viď na strane 12 - 13). Tým, že to neurobil,
závažným spôsobom porušil sudcovské povinnosti, lebo vedel, že právoplatné odsúdenie
za úmyselný trestný čin je skutočnosťou, pre ktorú nemôže už vykonávať funkciu sudcu
(§ 2 ods. 7 Tr. por., §§ 5 ods.1 písm. d/, ods. 5, 17 písm. a/, b/, 18 ods. 1 písm. a/,
19 a § 30 ods. 1, 2 písm. a/, e/, f/ zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a čl. 141 a 147 Ústavy Slovenskej republiky). Povinnosť podľa § 19 citovaného zákona
si menovaný sudca napokon splnil, ale až 17. marca 2014.
Odhliadnuc od konania nezákonného sudcu, primárne treba zdôrazniť, že podľa
zákona nepostupovala ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá po oznámení
z 26. novembra 2010, že sudca Milan Varga je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin,
za ktorý bol aj následne právoplatne odsúdený, nepožiadala Ministerstvo spravodlivosti
Českej republiky o úplné informácie o odsúdení. Ministerka spravodlivosti Slovenskej
republiky okamžite nerozhodla o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu Milana Vargu
podľa § 22 ods. 1, 2 písm. a/, zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení účinnom
do 30. apríla 2011 (v tej dobe výlučná kompetencia ministra spravodlivosti na takéto
rozhodnutie). Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky zostala nečinná, hoci
o protiprávnom konaní sudcu Milana Vargu vedela a namiesto toho, aby konala spôsobom
hore uvedeným, čo bolo jej zákonnou povinnosťou ako verejného činiteľa, podaním
z 19. januára 2011 (fax), číslo: 07161/2011/46, iba žiadala predsedu Okresného súdu
Veľký Krtíš, aby konal on. V dôsledku nezákonnej pasivity ministerky spravodlivosti
a od 4. apríla 2012 nového ministra spravodlivosti (ani on nepodal návrh
disciplinárnemu súdu na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu Milana Vargu podľa
§ 22 ods. 1, 2 písm. a/, zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení účinnom
od 1. mája 2011) mohol sudca Milan Varga vykonávať po dobu takmer troch rokov funkciu
sudcu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že nemožno u ministra vlády prezumovať neznalosť
Ústavy Slovenskej republiky a ostatných právnych predpisov, osobitne u ministra
spravodlivosti navyše aj neznalosť justičných právnych predpisov. Práve vice versa
je legitímne u nich vyžadovať ich absolútnu znalosť.
Konštatovanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, že uznaniu
odsudzujúceho rozsudku bránilo ustanovenie § 69 ods. 4 Tr. zák. Českej republiky
(ustanovenie § 69 Tr. zák. Českej republiky, ktoré bolo platné a účinné do 31. mája 2011,
teda v čase spáchania trestného činu sudcom Milanom Vargom a v čase zaplatenia peňažného
trestu, neobsahuje ods. 4) je nepravdivé. Odsúdený sudca sa nedopustil prečinu
z nedbanlivosti, ale úmyselného prečinu a nebol mu uložený iba samostatný peňažný trest,
ale aj náhradný trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti na dobu osemnásť mesiacov.
V dôsledku toho sa na neho nemôže hľadieť, akoby nebol odsúdený okamihom
zaplatenia peňažného trestu, ale až po vykonaní aj trestu zákazu činnosti na podklade
rozhodnutia súdu na základe žiadosti. Vyplýva to z ustanovení §§ 69 ods. 2, 74 ods. 2
a 105 ods. 1 písm. e/, 5, 6 Tr. zák. Českej republiky účinného od 1. januára 2010.
Od 25. mája 2010 orgány Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš so súhlasom Krajskej
prokuratúry v Banskej Bystrici (reprezentujúce štát v trestnom konaní), i keď vedeli, že sudca
Milan Varga je trestne stíhaný a neskôr i právoplatne odsúdený, zúčastňovali sa hlavných
pojednávaní ako procesná strana zastupujúca štát, vo veciach, ktoré prejednával
ako predseda senátu, hoci mali zákonnú povinnosť vzniesť námietku zaujatosti tohto sudcu
pre odsúdenie za úmyselný trestný čin a naďalej sa v súčasnosti zúčastňujú pojednávaní
v trestných veciach, kde Milan Varga spolurozhoduje ako prísediaci. Zrejme preto,
ale na druhej strane potom i z „pochopiteľných príčin“ prokurátor vo vyjadrení
z 21. novembra 2014 k obsahu dovolania obvineného reagoval na všetky jeho námietky,
až na právoplatné odsúdenie sudcu Milana Vargu za úmyselný trestný čin, ku ktorému
sa zámerne už nevyjadril.
Zo zadovážených materiálov vyplýva, že právoplatné súdne rozhodnutie bolo vydané
súdmi Českej republiky, ktorá je členským štátom Európskej únie a ako také musí spĺňať
a rešpektovať zásady spravodlivého procesu v zmysle Dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách. Pre úplnosť treba uviesť, že odsúdenie, resp. trest je možné časom
zahladiť, ale fakt spáchania skutku zostáva. Skutok spáchaný sudcom v Českej republike
sa stal trestným aj v Slovenskej republike zákonom č. 313/2011 Z. z. z 13. septembra 2011.
Sudca vedomý si svojho konania nezlučiteľného s výkonom funkcie sudcu sa jej preto vzdal.
Každé rozhodnutie samosudcu alebo senátu zloženého zo sudcu alebo aj prísediaceho,
ktoré bolo vydané po tom, čo bol sudca alebo prísediaci právoplatne odsúdený za úmyselný
trestný čin, hoci by bolo odsúdenie následne aj zahladené, alebo by nebolo uznané na území
Slovenskej republiky, je preto nezákonné a ako také musí byť bezpodmienečne zrušené,
lebo ide o osoby, u ktorých už nie sú splnené ústavné podmienky na nestranného, nezávislého
a bezúhonného sudcu.
Taký sudca alebo prísediaci musí byť z funkcie sudcu alebo prísediaceho odvolaný
alebo výkon tejto funkcie mu musí byť dočasne pozastavený, ak si sám nepodal žiadosť
o ukončenie výkonu funkcie sudcu alebo prísediaceho.
Rovnako aj v tomto prípade sú právne závery dovolacieho súdu 1Tdo
nesprávne a v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou súdov, vrátane Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, keďţe nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych
predpisoch z týchto dôvodov:
Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa pouţije, ak je to
pre páchateľa priaznivejšie.
Podľa článku 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach nikto nesmie byť
uznaný vinným zo spáchania trestného činu konaním alebo opomenutím, ktoré v čase, kedy
sa spáchalo, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom.
Rovnako nesmie byť uloţený trest prísnejší od trestu aký bolo moţné uloţiť v čase spáchania
trestného činu.
Podľa § 2 ods. 1 Tr. por. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením
rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Podľa § 7b ods. 1 Tr. zák. rozhodnutie súdu iného štátu v trestnej veci moţno
na území Slovenskej republiky vykonať alebo môţe mať iné právne účinky, len ak tak
ustanovuje medzinárodná zmluva alebo zákon.
Podľa § 7b ods. 2 Tr. zák. právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu
Európskej únie v trestnom konaní sa zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané pre čin trestný
aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Podľa § 438e Tr. zák. na odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie podľa
§ 7b ods. 2 Tr. zák. sa neprihliada, ak nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013.
Podľa § 488a ods. 1 Tr. por. zohľadnenie právoplatného odsúdenia súdom iného
členského štátu Európskej únie v trestnom konaní vykoná orgán činný v trestnom konaní
alebo súd.
Podľa § 488a ods. 3 Tr. por. ustanovením odseku 1 nie je dotknutý postup o uznaní
a výkone cudzieho rozhodnutia podľa prvého dielu tretej hlavy piatej časti tohto zákona.
Podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý
si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol
ohroziť ţivot alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím
slobody aţ na jeden rok.
Podľa § 22 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto vedie motorové vozidlo v stave vylučujúcom
spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil poţitím alkoholu.
Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. za priestupok podľa písm. d/ moţno uloţiť
pokutu od 200 do 1000 Eur a zákaz činnosti do piatich rokov.
Podľa § 516 ods. 1 písm. c/ Tr. por. cudzie rozhodnutie sa uzná na území Slovenskej
republiky, ak čin, pre ktorý bol trest uloţený, je trestným činom podľa právneho poriadku
odsudzujúceho štátu aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Pre priznanie účinkov rozsudku českého súdu neboli splnené zmluvné ani zákonné
podmienky. Nebola podaná ţiadosť cudzieho štátu (Českej republiky) o uznanie alebo výkon
cudzieho rozhodnutia, preto nebolo moţné podať návrh na jeho uznanie súdu.
Ak by aj takáto ţiadosť bola podaná, neboli splnené podmienky uznania
cudzieho rozhodnutia (nedostatok obojstrannej trestnosti pri skúmaní in concreto).
Zohľadnenie účinkov cudzieho rozhodnutia nebolo moţné z dôvodu absencie nového
trestného konania v Slovenskej republike, ktorého existencia je základným predpokladom
postupu podľa tohto ustanovenia.
Účelom ustanovenia § 7b ods. 2 Tr. zák. a § 488a Tr. por., ktoré boli prijaté
ako ustanovenia na transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008
o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní,
je zohľadňovanie právoplatných odsúdení v inom členskom štáte EÚ v rámci trestného
konania v Slovenskej republike (okrem iného predmet Trestného zákona a Trestného poriadku
jednoznačne vymedzuje rozsah pouţitia týchto kódexov).
Vzhľadom na túto skutočnosť, preto nemoţno na území Slovenskej republiky
zohľadniť právne účinky právoplatného rozhodnutia súdu v inom členskom štáte EÚ,
ak sa v Slovenskej republike nerealizuje nové trestné konanie pre iný skutok.
V prípade bývalého sudcu Mgr. Milana Vargu sa na území Slovenskej republiky
neviedlo ţiadne nové trestné konanie, preto nebolo moţné uplatniť citované hmotnoprávne,
ani procesné ustanovenie.
Z vyjadrených okolností je zrejmé vylúčenie právnych účinkov tohto rozhodnutia
v inom kontexte ako v trestnom konaní, keďţe zohľadnenie rozhodnutí iných členských
štátov sa neuplatňuje mimo trestného konania, okrem predpokladu, ţe by takéto
zohľadnenie výslovne upravovala medzinárodná zmluva alebo zákon. Takáto právna
situácia však nenastala.
Ani v prípade nového trestného konania by zohľadnenie neprichádzalo do úvahy,
pretoţe išlo o právoplatné cudzie rozhodnutie spred 1. januára 2013 a priznanie účinkov
takýmto rozhodnutiam zákon priamo vylučuje (§ 438e Tr. zák.).
Inými slovami povedané, pokiaľ bývalý sudca Mgr. Milan Varga bol súdmi
Českej republiky 8. apríla 2011 právoplatne odsúdený pre prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky, ktorého sa dopustil 5. apríla 2010, k peňaţnému trestu a zákazu činnosti,
nebolo moţné naň prihliadnuť, lebo nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013.
Treba zdôrazniť, ţe zohľadnenie účinkov rozhodnutí cudzích súdov na účely
mimo trestného konania nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, ústavnom zákone,
medzinárodnej zmluve ani v zákone.
Pokiaľ ide o uznanie tohto cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky podľa
§ 515 Tr. por. a nasl., konanie bývalého sudcu Mgr. Milana Vargu nebolo v tom čase
na území Slovenskej republiky trestné, keďţe skutková podstata prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky bola do Trestného zákona zaradená aţ s účinnosťou
od 1. novembra 2011 (dovtedy to bol len priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky), ktorá okolnosť potom bránila vyššie uvedenému procesnému postupu.
Opačný názor by bol v rozpore so zásadou retroaktivity v neprospech páchateľa,
ktorá je zakotvená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a následne vyjadrená
v § 2 ods. 1 Tr. zák. o jeho časovej pôsobnosti.
Na záver treba iba dodať, ţe z tohto dôvodu bývalá ministerka spravodlivosti
Lucia Ţitňanská a súčasný minister spravodlivosti Tomáš Borec nepostupovali v rozpore
s platnou právnou úpravou, pokiaľ u bývalého sudcu Mgr. Milana Vargu neiniciovali
návrh na odvolanie z funkcie sudcu, vrátane dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu,
lebo na takýto postup neboli splnené zákonom predpísané podmienky.
S poukazom na vyššie uvedené dovolací senát 5Tdo dospel k záveru, ţe všetky
rozhodnutia vyhlásené a písomne vyhotovené bývalým sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš
Mgr. Milanom Vargom, či uţ samosudcom alebo v senáte, ktorému predsedal, v období
od 8. apríla 2011 (kedy bol právoplatne odsúdený v Českej republike) do 31. marca 2014
(kedy mu zanikla funkcia sudcu jej vzdaním sa), sú rozhodnutiami vydanými zákonným
sudcom.
To isté potom platí aj vo vzťahu k funkcii prísediaceho, ktorú potom zastával
na Okresnom súde Veľký Krtíš.
Nie celkom bez významu sa javili aj okolnosti predchádzajúce dovolaniam podanými
obvinenými I. V. a S. G., ktorí zhodne poukazovali na právoplatné odsúdenie bývalého sudcu
Mgr. Milana Vargu:
- bývalý predseda Okresného súdu Veľký Krtíš JUDr. S. C.
27. januára 2011 podáva na sudcu Okresného súdu Veľký Krtíš Mgr. Milana Vargu
disciplinárny návrh pre totoţný skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný v Českej republike;
- disciplinárny súd rozhodnutím z 21. novembra 2011 disciplinárne konanie
proti sudcovi Mgr. Milanovi Vargovi zastavil z dôvodu, ţe o skutku sa právoplatne rozhodlo
v trestnom konaní v Českej republike;
- 17. januára 2014 sa uskutočnilo výberové konanie na predsedu Okresného
súdu Veľký Krtíš, v ktorom bol neúspešný bývalý predseda tohto súdu, sudca
JUDr. S. C., pričom členom päťčlennej výberovej komisie ako zástupca sudcov Okresného
súdu Veľký Krtíš bol aj sudca tohto súdu Mgr. Milan Varga;
- sudca JUDr. S. C. podal 21. januára 2014 Súdnej rade Slovenskej republiky podnet
na odvolanie z funkcie sudcu Mgr. Milana Vargu z dôvodu jeho právoplatného odsúdenia
v Českej republike;
- Súdna rada Slovenskej republiky, ktorej v tom čase predsedal bývalý predseda
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefan Harabin, písomným podaním
zo 17. februára 2014 pod č.: SR 45/2014 na účely uznávacieho konania podľa § 518 Tr. por.
postúpila tento podnet Ministerstvu spravodlivosti;
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky písomným podaním
zo 4. marca 2014 č.: 3488/2014 odpovedalo, ţe predmetné rozhodnutie nie je moţné uznať
v zmysle § 518 Tr. por., lebo na páchateľa, ktorému bol uloţený peňaţný trest za prečin
spáchaný z nedbanlivosti, sa hľadí akoby nebol odsúdený, ako náhle bol trest vykonaný,
resp. peňaţný trest zaplatený;
- Súdna rada Slovenskej republiky na svojom 14. zasadnutí konanom 31. marca 2014
mala pod bodom 25.) prerokovať podnet sudcu JUDr. S. C., k čomu
ale nedošlo, lebo sudca Mgr. Milan Varga sa písomným podaním zo 17. marca 2014
doručeným prezidentovi Slovenskej republiky 21. marca 2014, vzdal funkcie sudcu, ktorá
mu zanikla 31. marca 2014;
- dodatkom č. 5 k Rozvrhu práce Okresného súdu Veľký Krtíš na rok 2014
s účinnosťou od 1. apríla 2014 boli všetky nerozhodnuté a nevybavené veci bývalého sudcu
Mgr. Milana Vargu pridelené sudcovi JUDr. S. C.;
- sudca JUDr. S. C. obvinenému S. G. po zistení,
ţe nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, ustanovil 7. mája 2014 za účelom
podania dovolania a zastupovania v dovolacom konaní obhajcu JUDr. Vladimíra Zvaru;
- sudca JUDr. S. C. obvinenému M. M. po zistení,
ţe nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, ustanovil 15. augusta 2014
za účelom podania dovolania a zastupovania v dovolacom konaní obhajcu
JUDr. Jozefa Veselého;
- sudca JUDr. S. C. obvinenému I. V. bez zistenia,
či nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, ustanovil 3. novembra 2014
za účelom podania dovolania a zastupovania v dovolacom konaní obhajcu
JUDr. Jozefa Veselého, brata obvineného I. V.;
- obvinený S. G. prostredníctvom obhajcu podal dovolanie podaniami
zo 14. a 25. novembra 2014;
- obvinený I. V. prostredníctvom obhajcu podal dovolanie podaním
zo 7. januára 2015;
- dovolací senát 1Tdo rozsudkom z 23. februára 2015 zrušil rozhodnutia
o právoplatnom odsúdení obvineného M. M. z dôvodu, ţe vo veci konal vylúčený sudca
Mgr. Milan Varga a súdu prvého stupňa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova
prerokoval a rozhodol;
- obvinený I. V. prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním
z 27. apríla 2015 doplnil svoje dovolanie o pripojený rozsudok dovolacieho senátu 1Tdo;
- obvinený S. G. prostredníctvom svojho uţ na plnú moc zvoleného obhajcu
písomným podaním z 22. mája 2015 doplnil svoje dovolanie o pripojený rozsudok
dovolacieho senátu 1Tdo;
- predseda trestnoprávneho kolégia JUDr. Štefan Harabin na jeho zasadnutí konanom
16. júna 2015 bez udania dôvodu vzal späť návrh judikátu Tpj 32/2015-9, obsahom
ktorého bol rozsudok dovolacieho senátu 1Tdo z 23. februára 2015, sp. zn. 1 Tdo 8/2015,
ktorému predsedal JUDr. Štefan Harabin;
- sudca JUDr. S. C. opatrením zo 17. júna 2014 zrušil ustanovenie JUDr. Vladimíra
Zvaru za obhajcu obvinenému S. G. a 18. júna 2015 predloţil vec na rozhodnutie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorému bola doručená 22. júna 2015.
Rovnako v tomto prípade dovolací senát 5Tdo Najvyššieho súdu je toho názoru,
ţe zo strany dovolacieho senátu 1Tdo v posudzovanej trestnej veci došlo k takému výkladu
a aplikácii zákonného predpisu, ktorý sa odchýlil od znenia príslušných ustanovení spôsobom
zásadne popierajúcim ich účel a význam.
Treba iba dodať, ţe obzvlášť závaţný následok obidvoch vyššie uvedených rozhodnutí
odvolacieho senátu 1To a dovolacieho senátu 1Tdo je zvýraznený tým, ţe boli zbavení viny
obvinení príslušníci Policajného zboru, resp. z výkonu trestu odňatia slobody prepustení
odsúdení, ktorí sa dopustili závaţnej trestnej činnosti korupcie a sexuálneho násilia.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
Vychádzajúc tak z vyššie uvedených skutočností, ustálenej rozhodovacej praxe
a prezentovaných úvah dovolací súd konštatuje, ţe v trestnej veci obvinených I. V. a S. G. nie
sú splnené dôvody dovolania podľa § 371, a preto s pouţitím
§ 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvinených na neverejnom zasadnutí odmietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 2. júla 2015
JUDr. Juraj K l i m e n t , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová