Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 81/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpený obchodnou spoločnosťou

URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Rastislav Urbáni LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa v spojení s

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

v spojení s a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. júla 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -1518 z 11. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 18. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) odsúdený pre zločin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne

prospešného zariadenia podľa a

formou spolupáchateľstva podľa v súbehu s prečinom

poškodzovania cudzej veci podľa formou spolupáchateľstva

podľa a prečinom krádeže podľa a

písm. a) formou spolupáchateľstva podľa , za čo

mu bol podľa s použitím a a

a uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov,

na výkon ktorého bol podľa zaradený do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Najvyšší súd napadnutým uznesením

dovolanie sťažovateľa podľa odmietol.

Sťažovateľ v podstatnom namieta rozpornosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.

V dovolaní totiž namietal nezákonnosť svojho odsúdenia poukazujúc na skutočnosť, že toto

konanie bolo pred okresným súdom vedené „sudcom ktorý bol

rozsudkom Okresného súdu Frýdek - Místek z 19. januára 2011 sp. zn. ...

uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 274 ods. 1

Tr. zák. Českej republiky, na tom skutkovom základe, že 05.04.2010 okolo 12.20 hod.

vo riadil v podnapilom stave po ulici osobné motorové vozidlo

tov. zn. (SK), pričom bol kontrolovaný hliadkou Polície ČR

a v dobe riadenia bolo v krvi obžalovaného zistené najmenej 1 % alkoholu“. Sťažovateľ

na uvedené poukazoval v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. februára 2015, ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v ustanovení § 319 Trestného

poriadku v neprospech obvineného, na podklade čoho boli pred najvyšším súdom napádané

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 25. septembra 2013

a rozsudok okresného súdu sp. zn. z 29. júla 2013 zrušené a okresnému súdu

bolo prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Hlavným

dôvodom vydania tohto rozhodnutia bolo, že „sudca Okresného súdu Veľký Krtíš

, ktorý uznal prvostupňovým rozhodnutím vinným, mal

byť z rozhodovania vylúčený, nakoľko každé rozhodnutie samosudcu alebo senátu zloženého

zo sudcu alebo aj prísediaceho, ktoré bolo vydané po tom čo bol sudca alebo prísediaci

právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, hoci by bolo odsúdenie následne aj

zahladene, alebo by nebolo uznané na území Slovenskej republiky, je preto nezákonné a ako

také musí byť bezpodmienečne zrušené, lebo ide o osoby, u ktorých už nie sú splnené

ústavné podmienky na nestranného, nezávislého a bezúhonného sudcu. Taký sudca alebo

prísediaci musí byť z funkcie sudcu alebo prísediaceho odvolaný alebo výkon tejto funkcie

mu musí byť dočasne pozastavený ak si sám nepodal žiadosť o ukončenie výkonu funkcie

sudcu alebo prísediaceho. V konečnom dôsledku teda Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodnutím sp. zn. zo dňa 23. februára 2015, že odsúdil

sudca , ktorý bol predtým právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin

v Českej republike, je skutočnosťou, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu zákona a takéto

pochybenie v rámci rozhodovacej činnosti sudov je neprípustné a vyžaduje nové konanie

vo veci v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami.“.

Keďže však v jeho právanej veci bolo napadnutým uznesením vyslovené, že sudca

v čase rozhodovania o trestnej veci sťažovateľa, teda 29. júla 2013, bol

zákonným sudcom, pretože v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky jeho

odsúdenie za úmyselný trestný čin v Českej republike nemožno považovať za konanie

napĺňajúce znaky trestného činu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, na základe

čoho ide o bezúhonnú osobu, došlo podľa sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu k vydaniu

dvoch úplne protichodných rozhodnutí. K tomu sťažovateľ uvádza, že „nejednotnosť

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je jav značne nežiadúci a jej zjednocovanie je

predovšetkým vec všeobecných súdov samotných. Predvídateľnosť výsledku súdneho

rozhodovania garantuje právnu istotu a zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo. Medzi

princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie

štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľné... Ak na

skutkovo a právne totožné prípady medzi istými účastníkmi konania súd zaujme rozdielne

právne stanovisko, právna istota fyzických a právnických osôb v právny poriadok bude

spochybnená a dôjde k porušeniu princípov právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej

republiky síce nie je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany

ústavnosti je však jeho úlohou, aby všeobecné súdy neposudzovali tie isté prípady zásadne

rozdielne, pretože rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu

princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. V rámci uvedenej

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastávam názor že výsledok

sporu nemôže záležať na tom u ktorého senám najvyššieho súdu prípad skončí, a ktorý senát

najvyššieho súdu má v analogicky zhodných veciach aký názor...

So zreteľom na vyššie spomenuté rozdielne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky mám za to, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Za takéhoto stavu účastník

konania (dovolateľ) nemôže pri podaní dovolania v obdobných prípadoch v budúcnosti

predvídať, akým spôsobom bude najvyšší súd posudzovať prípustnosť jeho mimoriadneho

opravného prostriedku...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

rozhodnutie, ktorým vysloví, „že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 02.07.2015 boli porušené práva a zásady v zmysle čl.1 ods. 1,

, “, a zároveň uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 2. júla 2015, ako aj rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 11. apríla 2013 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 18. decembra 2013 zruší a prikáže okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s odlišným právnym posúdením ním

uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom v jeho právnej veci v porovnaní s vecou

prerokovanou v inom senáte najvyššieho súdu, ktoré sa konkrétne týka dovolacieho dôvodu

vyplývajúceho z (t. j. že vo veci rozhodol sudca,

ktorý mal byť z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený).

Ústavný súd sa vzhľadom na už opísanú sťažnostnú námietku oboznámil s obsahom

napadnutého uznesenia v kontexte s ďalšími sťažovateľom uvádzanými okolnosťami

zistiac, že najvyšší súd svoje rozhodnutie obšírne odôvodnil (rozhodnutie má 57 strán textu)

a vysporiadal sa so všetkými sťažovateľom predloženými námietkami. K otázke

namietaného vylúčenia sudcu okresného súdu primerane vysvetlil svoje

právne závery, v súvislosti s čím ústavný súd konštatuje, že tieto nezasahujú do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa . V odôvodnení napadnutého

uznesenia najvyšší súd totiž najskôr doslovne citoval právne názory skôr prijatého rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára 2015 vyhodnotiac ich ako nesprávne

a rozporné s doterajšou rozhodovacou praxou súdov vrátane najvyššieho súdu a ako

nemajúce oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Nadväzne na to po uvedení

obsahu , Dohovoru o ľudských právach a základných

slobodách (ďalej len „dohovor“), § 2 ods. 1, § 488a ods. 1 a 3, § 516 ods. 1 písm. c)

, a , , a

písm. d) a ods. 2 o priestupkoch v znení neskorších

predpisov najvyšší súd konštatoval, že pre priznanie účinkov rozsudku Okresného súdu

vo Frýdku-Místku sp. zn. z 19. januára 2011 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Ostrave sp. zn. z 8. apríla 2011, ktorým mal byť sudca okresného

súdu odsúdený na peňažný trest a trest zákazu činnosti, „neboli splnené

zmluvné ani zákonné podmienky. Nebola podaná žiadosť cudzieho štátu (Českej republiky)

o uznanie alebo výkon cudzieho rozhodnutia, preto nebolo možné podať návrh na jeho

uznanie súdu.

Ak by aj takáto žiadosť bola podaná, neboli splnené podmienky uznania cudzieho

rozhodnutia (nedostatok obojstrannej trestnosti pri skúmaní in concreto).

Zohľadnenie účinkov cudzieho rozhodnutia nebolo možné z dôvodu absencie nového

trestného konania v Slovenskej republike, ktorého existencia je základným predpokladom

postupu podľa tohto ustanovenia.

Účelom ustanovenia Tr. zák. a , ktoré boli prijaté ako

ustanovenia na transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008

o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní, je

zohľadňovanie právoplatných odsúdení v inom členskom štáte EÚ v rámci trestného

konania v Slovenskej republike (okrem iného predmet a Trestného

poriadku jednoznačne vymedzuje rozsah použitia týchto kódexov).

Vzhľadom na túto skutočnosť, preto nemožno na území Slovenskej republiky

zohľadniť právne účinky právoplatného rozhodnutia súdu v inom členskom štáte EÚ, ak sa

v Slovenskej republike nerealizuje nové trestné konanie pre iný skutok.

V prípade bývalého sudcu sa na území Slovenskej republiky

neviedlo žiadne nové trestné konanie, preto nebolo možné uplatniť citované hmotnoprávne,

ani procesné ustanovenie.

Z vyjadrených okolností je zrejmé vylúčenie právnych účinkov tohto rozhodnutia

v inom kontexte ako v trestnom konaní, keďže zohľadnenie rozhodnutí iných členských

štátov sa neuplatňuje mimo trestného konania, okrem predpokladu, že by takéto

zohľadnenie výslovne upravovala medzinárodná zmluva alebo zákon. Takáto právna

situácia však nenastala.

Ani v prípade nového trestného konania by zohľadnenie neprichádzalo do úvahy,

pretože išlo o právoplatné cudzie rozhodnutie spred 1. januára 2013 a priznanie účinkov

takýmto rozhodnutiam zákon priamo vylučuje (§ 438e Tr. zák.).

Inými slovami povedané, pokiaľ bývalý sudca bol súdmi Českej

republiky 8. apríla 2011 právoplatne odsúdený pre prečin ohrozenia pod vplyvom

návykovej látky, ktorého sa dopustil 5. apríla 2010, k peňažnému trestu a zákazu činnosti,

nebolo možné naň prihliadnuť, lebo nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013.

Treba zdôrazniť, že zohľadnenie účinkov rozhodnutí cudzích súdov na účely mimo

trestného konania nemá oporu v , ústavnom zákone,

medzinárodnej zmluve ani v zákone.

Pokiaľ ide o uznanie tohto cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky

podľa a nasl., konanie bývalého sudcu nebolo vtom čase

na území Slovenskej republiky trestné, keďže skutková podstata prečinu ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky bola do zaradená až súčinnosťou

od 1. novembra 2011 (dovtedy to bol len priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky), ktorá okolnosť potom bránila vyššie uvedenému procesnému postupu.

Opačný názor by bol v rozpore so zásadou retroaktivity v neprospech páchateľa,

ktorá je zakotvená v článku 50 ods. 6 a následne vyjadrená

v § 2 ods. 1 Tr. zák. o jeho časovej pôsobnosti....

S poukazom na vyššie uvedené dovolací senát 5Tdo dospel k záveru, že všetky

rozhodnutia vyhlásené a písomne vyhotovené bývalým sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš

, či už samosudcom alebo v senáte, ktorému predsedal, v období

od 8. apríla 2011 (kedy bol právoplatne odsúdený v Českej republike) do 31. marca 2014

(kedy mu zanikla funkcia sudcu jej vzdaním sa), sú rozhodnutiami vydanými zákonným

sudcom.

To isté potom platí aj vo vzťahu k funkcii prísediaceho, ktorú potom zastával

na Okresnom súde Veľký Krtíš.“.

Ústavný súd v súvislosti s už uvedenou námietkou sťažovateľa o porušení princípu

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí vydaním diametrálne odlišných súdnych rozhodnutí

v analogicky zhodných prípadoch upriamuje v prvom rade pozornosť na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach

vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu však protichodné

právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti zároveň, že trestnoprávne kolégium

najvyššieho súdu prijalo 29. septembra 2015 pod sp. zn. Tpj 62/2015 stanovisko

na zjednotenie výkladu vo vzťahu k sťažovateľom namietanej rozdielnej judikatúre

najvyššieho súdu v otázke vylúčenia sudcu alebo prísediaceho pre spáchanie úmyselného

trestného činu v cudzine, z ktorého vyplýva:

„I. Odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnej veci sa

v Slovenskej republike zohľadní v zmysle b ods. 2 len v novom,

po právoplatnosti takého odsúdenia vedenom trestnom konaní, teda v konaní pre iný trestný

čin (skutok), než na ktorý sa toto odsúdenie vzťahuje. Z intertemporálneho hľadiska je pri

použití dotknutého ustanovenia potrebné zohľadniť , ktorý je

odrazom , ako aj prechodné ustanovenie

.

II. Sudca je v dôsledku svojho deliktuálneho konania obligatórne odvolaný z funkcie

sudcu prezidentom Slovenskej republiky, ale len na základe právoplatného odsudzujúceho

rozsudku alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu, pri splnení podmienok

uvedených v ; ak ide o odsúdenie súdom iného

štátu, musí byť toto rozhodnutie v zákonom predpísanom konaní uznané súdom Slovenskej

republiky. Až do odvolania z funkcie sudca vykonáva funkciu sudcu, pokiaľ mu nebol jej

výkon dočasne pozastavený v zmysle a

o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov.

III. Dôvod dovolania uvedený v (vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) sa týka okolností uvedených v § 31

ods. 1 až 3 , nie otázky statusu sudcu (právnej existencie funkcie sudcu

a možnosti aktuálneho výkonu tejto funkcie).“

Zohľadňujúc uvedené ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa smerujúcej

proti rozdielnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu

súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

môže zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou

neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo

slobody.

Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že najvyšší súd svoje odlišné

právne závery oprel o ústavne udržateľnú a presvedčivú právnu argumentáciu, ktorá je

v zhode so zásadou vyplývajúcou z , že trestnosť činu sa posudzuje

podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Samotná skutočnosť, že

v sťažovateľovom prípade rozhodol iný senát najvyššieho súdu, inak nemôže viesť k záveru

o porušení označeného základného práva, pretože z obsahu posudzovaného uznesenia

vyplýva, že najvyšší súd sa dôsledne venoval odôvodneniu svojich odlišných právnych

názorov, na základe čoho ústavný súd v danom prípade dospel na rozdiel od sťažovateľa

k záveru, že napadnuté uznesenie vydané najvyšším súdom je jasné a zrozumiteľné, a tak aj

ústavne akceptovateľné. Aj keď v danom prípade vznikla nežiaduca situácia, keď dovolanie

jedného odsúdeného bolo úspešné, zatiaľ čo dovolania iných odsúdených v inej trestnej veci

boli za analogickej právnej situácie odmietnuté na základe odlišných právnych dôvodov,

uvedené nie je dostatočným dôvodom pre vyslovenie namietaného porušenia základného

práva zaručeného práve v sťažovateľovej veci. Ústavný súd v súvislosti

s možnosťou vzniku rozdielnej judikatúry všeobecných súdov už skôr uviedol, že z hľadiska

zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je neudržateľné, aby najvyššia súdna inštancia

nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich, resp. obdobných

veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo vysvetlené a len

z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych

názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali ako

prekonané (mutatis mutandius ).

Podľa názoru ústavného súdu teda najvyšší súd podrobne a presvedčivo vykladá

svoje právne názory, ktoré viedli k zmene právneho hodnotenia podstatných okolností

prípadu, a tým aj k prijatiu odchýlnych právnych záverov. Preto uvedená skutočnosť

nezasahuje do sťažovateľom označeného základného práva takým spôsobom, aby to

z pozície ústavného súdu odôvodňovalo vyslovenie porušenia jeho základného práva.

O porušení označeného základného práva by bolo možné hovoriť len v prípade nedostatku

právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr (najvyšším súdom) vysloveného právneho

názoru. Navyše, najvyšší súd po vydaní napadnutého uznesenia (ešte pred podaním

samotnej sťažnosti) svoju rozdielnu rozhodovaciu činnosť zjednotil prijatím stanoviska

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015, pričom v záveroch tohto

stanoviska sa v podstate stotožnil s právnym posúdením realizovaným najvyšším súdom

v sťažovateľovom prípade, podľa ktorého pokiaľ ide o odsúdenie súdom iného štátu, musí

byť toto rozhodnutie v zákonom predpísanom konaní uznané súdom Slovenskej republiky

ako aj že dôvod dovolania uvedený v sa týka

okolností uvedených v až 3 , a nie statusu sudcu, t. j. právnej

existencie sudcu a možnosti aktuálneho výkonu tejto funkcie.

Keďže ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej

neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa

za spôsobilú na vyhodnotenie napadnutého uznesenia ako ústavne nekonformného. To, že

sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, neznamená, že najvyšší súd v jeho

trestnej veci porušil ním označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Z týchto dôvodov ústavný súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne

neopodstatnenú (obdobne , , ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , obsahom ktorého

je definovanie Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu,

ako porušenie , v zmysle ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach, ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že tieto

ustanovenia neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú

akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami. V nadväznosti na uvedené treba

konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy

o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ,

prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov možno

podaním individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení

s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Keďže porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver

o porušení už označených základných ustanovení .

V závere ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľa v konaní ústavný súd podania sťažovateľa doručené 20. novembra

2015 a 26. januára 2016 nepovažoval pri prerokúvaní sťažnosti za jej doplnenie, pretože

uvedené podania zjavne nespĺňajú náležitosti sťažnosti vyžadované § 20 a nasl. zákona

o ústavnom súde a v podstate opakujú tvrdenia uvádzané už v sťažnosti. Z tohto dôvodu sa

ústavný súd ani nezaoberal sťažovateľovým poukazom na čl. 5 ods. 4 dohovoru uvádzaným

bez hlbšej argumentácie v podaní z 20. novembra 2015.

S prihliadnutím na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú, obdobne ako odmietol aj sťažnosť

iného odsúdeného voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. . Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (najmä

návrhom na zrušenie nielen napadnutého uznesenia, ale aj rozsudku okresného súdu

a rozsudku krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016