Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 81/2016
PDF · 267.67 KB
No categories available
III. ÚS 81/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpený obchodnou spoločnosťou
URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Rastislav Urbáni LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 T 88/2011-1518 z 11. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 To 97/2013 z 18. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) odsúdený pre zločin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne
prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v súbehu s prečinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona a prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3
písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo
mu bol podľa § 286 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h) a m) a § 38 ods. 4
a § 41 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov,
na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Najvyšší súd napadnutým uznesením
dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľ v podstatnom namieta rozpornosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.
V dovolaní totiž namietal nezákonnosť svojho odsúdenia poukazujúc na skutočnosť, že toto
konanie bolo pred okresným súdom vedené „sudcom ktorý bol
rozsudkom Okresného súdu Frýdek - Místek z 19. januára 2011 sp. zn. 5 T 113/2010...
uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 274 ods. 1
Tr. zák. Českej republiky, na tom skutkovom základe, že 05.04.2010 okolo 12.20 hod.
vo riadil v podnapilom stave po ulici osobné motorové vozidlo
tov. zn. (SK), pričom bol kontrolovaný hliadkou Polície ČR
a v dobe riadenia bolo v krvi obžalovaného zistené najmenej 1 % alkoholu“. Sťažovateľ
na uvedené poukazoval v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015
z 23. februára 2015, ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v ustanovení § 319 Trestného
poriadku v neprospech obvineného, na podklade čoho boli pred najvyšším súdom napádané
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 103/2013 z 25. septembra 2013
a rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 T 1/2013 z 29. júla 2013 zrušené a okresnému súdu
bolo prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Hlavným
dôvodom vydania tohto rozhodnutia bolo, že „sudca Okresného súdu Veľký Krtíš
, ktorý uznal prvostupňovým rozhodnutím vinným, mal
byť z rozhodovania vylúčený, nakoľko každé rozhodnutie samosudcu alebo senátu zloženého
zo sudcu alebo aj prísediaceho, ktoré bolo vydané po tom čo bol sudca alebo prísediaci
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, hoci by bolo odsúdenie následne aj
zahladene, alebo by nebolo uznané na území Slovenskej republiky, je preto nezákonné a ako
také musí byť bezpodmienečne zrušené, lebo ide o osoby, u ktorých už nie sú splnené
ústavné podmienky na nestranného, nezávislého a bezúhonného sudcu. Taký sudca alebo
prísediaci musí byť z funkcie sudcu alebo prísediaceho odvolaný alebo výkon tejto funkcie
mu musí byť dočasne pozastavený ak si sám nepodal žiadosť o ukončenie výkonu funkcie
sudcu alebo prísediaceho. V konečnom dôsledku teda Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutím sp. zn. 1Tdo 8/2015 zo dňa 23. februára 2015, že odsúdil
sudca , ktorý bol predtým právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin
v Českej republike, je skutočnosťou, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu zákona a takéto
pochybenie v rámci rozhodovacej činnosti sudov je neprípustné a vyžaduje nové konanie
vo veci v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami.“.
Keďže však v jeho právanej veci bolo napadnutým uznesením vyslovené, že sudca
v čase rozhodovania o trestnej veci sťažovateľa, teda 29. júla 2013, bol
zákonným sudcom, pretože v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky jeho
odsúdenie za úmyselný trestný čin v Českej republike nemožno považovať za konanie
napĺňajúce znaky trestného činu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, na základe
čoho ide o bezúhonnú osobu, došlo podľa sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu k vydaniu
dvoch úplne protichodných rozhodnutí. K tomu sťažovateľ uvádza, že „nejednotnosť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je jav značne nežiadúci a jej zjednocovanie je
predovšetkým vec všeobecných súdov samotných. Predvídateľnosť výsledku súdneho
rozhodovania garantuje právnu istotu a zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo. Medzi
princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie
štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľné... Ak na
skutkovo a právne totožné prípady medzi istými účastníkmi konania súd zaujme rozdielne
právne stanovisko, právna istota fyzických a právnických osôb v právny poriadok bude
spochybnená a dôjde k porušeniu princípov právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej
republiky síce nie je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany
ústavnosti je však jeho úlohou, aby všeobecné súdy neposudzovali tie isté prípady zásadne
rozdielne, pretože rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu
princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. V rámci uvedenej
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastávam názor že výsledok
sporu nemôže záležať na tom u ktorého senám najvyššieho súdu prípad skončí, a ktorý senát
najvyššieho súdu má v analogicky zhodných veciach aký názor...
So zreteľom na vyššie spomenuté rozdielne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky mám za to, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Za takéhoto stavu účastník
konania (dovolateľ) nemôže pri podaní dovolania v obdobných prípadoch v budúcnosti
predvídať, akým spôsobom bude najvyšší súd posudzovať prípustnosť jeho mimoriadneho
opravného prostriedku...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci
rozhodnutie, ktorým vysloví, „že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo/42/2015 zo dňa 02.07.2015 boli porušené práva a zásady v zmysle čl.1 ods. 1,
čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, a zároveň uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, ako aj rozsudok okresného súdu
sp. zn. 8 T 88/2011 z 11. apríla 2013 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To 97/2013
z 18. decembra 2013 zruší a prikáže okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade
ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s odlišným právnym posúdením ním
uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom v jeho právnej veci v porovnaní s vecou
prerokovanou v inom senáte najvyššieho súdu, ktoré sa konkrétne týka dovolacieho dôvodu
vyplývajúceho z § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (t. j. že vo veci rozhodol sudca,
ktorý mal byť z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený).
Ústavný súd sa vzhľadom na už opísanú sťažnostnú námietku oboznámil s obsahom
napadnutého uznesenia v kontexte s ďalšími sťažovateľom uvádzanými okolnosťami
zistiac, že najvyšší súd svoje rozhodnutie obšírne odôvodnil (rozhodnutie má 57 strán textu)
a vysporiadal sa so všetkými sťažovateľom predloženými námietkami. K otázke
namietaného vylúčenia sudcu okresného súdu primerane vysvetlil svoje
právne závery, v súvislosti s čím ústavný súd konštatuje, že tieto nezasahujú do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V odôvodnení napadnutého
uznesenia najvyšší súd totiž najskôr doslovne citoval právne názory skôr prijatého rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015 vyhodnotiac ich ako nesprávne
a rozporné s doterajšou rozhodovacou praxou súdov vrátane najvyššieho súdu a ako
nemajúce oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Nadväzne na to po uvedení
obsahu čl. 50 ods. 6 ústavy, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách (ďalej len „dohovor“), § 2 ods. 1, § 488a ods. 1 a 3, § 516 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, § 7b ods. 1 a 2, § 438e, § 289 ods. 1 Trestného zákona a § 22 ods. 1
písm. d) a ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov najvyšší súd konštatoval, že pre priznanie účinkov rozsudku Okresného súdu
vo Frýdku-Místku sp. zn. 5 T 113/2010 z 19. januára 2011 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Ostrave sp. zn. 6 To 130/2011 z 8. apríla 2011, ktorým mal byť sudca okresného
súdu odsúdený na peňažný trest a trest zákazu činnosti, „neboli splnené
zmluvné ani zákonné podmienky. Nebola podaná žiadosť cudzieho štátu (Českej republiky)
o uznanie alebo výkon cudzieho rozhodnutia, preto nebolo možné podať návrh na jeho
uznanie súdu.
Ak by aj takáto žiadosť bola podaná, neboli splnené podmienky uznania cudzieho
rozhodnutia (nedostatok obojstrannej trestnosti pri skúmaní in concreto).
Zohľadnenie účinkov cudzieho rozhodnutia nebolo možné z dôvodu absencie nového
trestného konania v Slovenskej republike, ktorého existencia je základným predpokladom
postupu podľa tohto ustanovenia.
Účelom ustanovenia § 7b ods. 2 Tr. zák. a § 488a Tr. por., ktoré boli prijaté ako
ustanovenia na transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008
o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní, je
zohľadňovanie právoplatných odsúdení v inom členskom štáte EÚ v rámci trestného
konania v Slovenskej republike (okrem iného predmet Trestného zákona a Trestného
poriadku jednoznačne vymedzuje rozsah použitia týchto kódexov).
Vzhľadom na túto skutočnosť, preto nemožno na území Slovenskej republiky
zohľadniť právne účinky právoplatného rozhodnutia súdu v inom členskom štáte EÚ, ak sa
v Slovenskej republike nerealizuje nové trestné konanie pre iný skutok.
V prípade bývalého sudcu sa na území Slovenskej republiky
neviedlo žiadne nové trestné konanie, preto nebolo možné uplatniť citované hmotnoprávne,
ani procesné ustanovenie.
Z vyjadrených okolností je zrejmé vylúčenie právnych účinkov tohto rozhodnutia
v inom kontexte ako v trestnom konaní, keďže zohľadnenie rozhodnutí iných členských
štátov sa neuplatňuje mimo trestného konania, okrem predpokladu, že by takéto
zohľadnenie výslovne upravovala medzinárodná zmluva alebo zákon. Takáto právna
situácia však nenastala.
Ani v prípade nového trestného konania by zohľadnenie neprichádzalo do úvahy,
pretože išlo o právoplatné cudzie rozhodnutie spred 1. januára 2013 a priznanie účinkov
takýmto rozhodnutiam zákon priamo vylučuje (§ 438e Tr. zák.).
Inými slovami povedané, pokiaľ bývalý sudca bol súdmi Českej
republiky 8. apríla 2011 právoplatne odsúdený pre prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky, ktorého sa dopustil 5. apríla 2010, k peňažnému trestu a zákazu činnosti,
nebolo možné naň prihliadnuť, lebo nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013.
Treba zdôrazniť, že zohľadnenie účinkov rozhodnutí cudzích súdov na účely mimo
trestného konania nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, ústavnom zákone,
medzinárodnej zmluve ani v zákone.
Pokiaľ ide o uznanie tohto cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky
podľa § 515 Tr. por. a nasl., konanie bývalého sudcu nebolo vtom čase
na území Slovenskej republiky trestné, keďže skutková podstata prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky bola do Trestného zákona zaradená až súčinnosťou
od 1. novembra 2011 (dovtedy to bol len priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky), ktorá okolnosť potom bránila vyššie uvedenému procesnému postupu.
Opačný názor by bol v rozpore so zásadou retroaktivity v neprospech páchateľa,
ktorá je zakotvená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a následne vyjadrená
v § 2 ods. 1 Tr. zák. o jeho časovej pôsobnosti....
S poukazom na vyššie uvedené dovolací senát 5Tdo dospel k záveru, že všetky
rozhodnutia vyhlásené a písomne vyhotovené bývalým sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš
, či už samosudcom alebo v senáte, ktorému predsedal, v období
od 8. apríla 2011 (kedy bol právoplatne odsúdený v Českej republike) do 31. marca 2014
(kedy mu zanikla funkcia sudcu jej vzdaním sa), sú rozhodnutiami vydanými zákonným
sudcom.
To isté potom platí aj vo vzťahu k funkcii prísediaceho, ktorú potom zastával
na Okresnom súde Veľký Krtíš.“.
Ústavný súd v súvislosti s už uvedenou námietkou sťažovateľa o porušení princípu
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí vydaním diametrálne odlišných súdnych rozhodnutí
v analogicky zhodných prípadoch upriamuje v prvom rade pozornosť na svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu však protichodné
právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti zároveň, že trestnoprávne kolégium
najvyššieho súdu prijalo 29. septembra 2015 pod sp. zn. Tpj 62/2015 stanovisko
na zjednotenie výkladu vo vzťahu k sťažovateľom namietanej rozdielnej judikatúre
najvyššieho súdu v otázke vylúčenia sudcu alebo prísediaceho pre spáchanie úmyselného
trestného činu v cudzine, z ktorého vyplýva:
„I. Odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnej veci sa
v Slovenskej republike zohľadní v zmysle § 7 b ods. 2 Trestného zákona len v novom,
po právoplatnosti takého odsúdenia vedenom trestnom konaní, teda v konaní pre iný trestný
čin (skutok), než na ktorý sa toto odsúdenie vzťahuje. Z intertemporálneho hľadiska je pri
použití dotknutého ustanovenia potrebné zohľadniť § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je
odrazom čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj prechodné ustanovenie § 438e
II. Sudca je v dôsledku svojho deliktuálneho konania obligatórne odvolaný z funkcie
sudcu prezidentom Slovenskej republiky, ale len na základe právoplatného odsudzujúceho
rozsudku alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu, pri splnení podmienok
uvedených v čl. 147 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; ak ide o odsúdenie súdom iného
štátu, musí byť toto rozhodnutie v zákonom predpísanom konaní uznané súdom Slovenskej
republiky. Až do odvolania z funkcie sudca vykonáva funkciu sudcu, pokiaľ mu nebol jej
výkon dočasne pozastavený v zmysle čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 22
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov.
III. Dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci
konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) sa týka okolností uvedených v § 31
ods. 1 až 3 Trestného poriadku, nie otázky statusu sudcu (právnej existencie funkcie sudcu
a možnosti aktuálneho výkonu tejto funkcie).“
Zohľadňujúc uvedené ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa smerujúcej
proti rozdielnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu
súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
môže zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou
neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo
slobody.
Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že najvyšší súd svoje odlišné
právne závery oprel o ústavne udržateľnú a presvedčivú právnu argumentáciu, ktorá je
v zhode so zásadou vyplývajúcou z čl. 50 ods. 6 ústavy, že trestnosť činu sa posudzuje
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Samotná skutočnosť, že
v sťažovateľovom prípade rozhodol iný senát najvyššieho súdu, inak nemôže viesť k záveru
o porušení označeného základného práva, pretože z obsahu posudzovaného uznesenia
vyplýva, že najvyšší súd sa dôsledne venoval odôvodneniu svojich odlišných právnych
názorov, na základe čoho ústavný súd v danom prípade dospel na rozdiel od sťažovateľa
k záveru, že napadnuté uznesenie vydané najvyšším súdom je jasné a zrozumiteľné, a tak aj
ústavne akceptovateľné. Aj keď v danom prípade vznikla nežiaduca situácia, keď dovolanie
jedného odsúdeného bolo úspešné, zatiaľ čo dovolania iných odsúdených v inej trestnej veci
boli za analogickej právnej situácie odmietnuté na základe odlišných právnych dôvodov,
uvedené nie je dostatočným dôvodom pre vyslovenie namietaného porušenia základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy práve v sťažovateľovej veci. Ústavný súd v súvislosti
s možnosťou vzniku rozdielnej judikatúry všeobecných súdov už skôr uviedol, že z hľadiska
zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je neudržateľné, aby najvyššia súdna inštancia
nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich, resp. obdobných
veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo vysvetlené a len
z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych
názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali ako
prekonané (mutatis mutandius III. ÚS 11/2014).
Podľa názoru ústavného súdu teda najvyšší súd podrobne a presvedčivo vykladá
svoje právne názory, ktoré viedli k zmene právneho hodnotenia podstatných okolností
prípadu, a tým aj k prijatiu odchýlnych právnych záverov. Preto uvedená skutočnosť
nezasahuje do sťažovateľom označeného základného práva takým spôsobom, aby to
z pozície ústavného súdu odôvodňovalo vyslovenie porušenia jeho základného práva.
O porušení označeného základného práva by bolo možné hovoriť len v prípade nedostatku
právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr (najvyšším súdom) vysloveného právneho
názoru. Navyše, najvyšší súd po vydaní napadnutého uznesenia (ešte pred podaním
samotnej sťažnosti) svoju rozdielnu rozhodovaciu činnosť zjednotil prijatím stanoviska
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015, pričom v záveroch tohto
stanoviska sa v podstate stotožnil s právnym posúdením realizovaným najvyšším súdom
v sťažovateľovom prípade, podľa ktorého pokiaľ ide o odsúdenie súdom iného štátu, musí
byť toto rozhodnutie v zákonom predpísanom konaní uznané súdom Slovenskej republiky
ako aj že dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku sa týka
okolností uvedených v § 31 ods. 1 až 3 Trestného poriadku, a nie statusu sudcu, t. j. právnej
existencie sudcu a možnosti aktuálneho výkonu tejto funkcie.
Keďže ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej
neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa
za spôsobilú na vyhodnotenie napadnutého uznesenia ako ústavne nekonformného. To, že
sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, neznamená, že najvyšší súd v jeho
trestnej veci porušil ním označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne
neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 446/2013, III. ÚS 402/2013, III. ÚS 403/2013).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého
je definovanie Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu,
ako porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach, ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že tieto
ustanovenia ústavy neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú
akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami. V nadväznosti na uvedené treba
konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy
o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy,
prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno
podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení
s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody
(obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver
o porušení už označených základných ustanovení ústavy.
V závere ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľa v konaní ústavný súd podania sťažovateľa doručené 20. novembra
2015 a 26. januára 2016 nepovažoval pri prerokúvaní sťažnosti za jej doplnenie, pretože
uvedené podania zjavne nespĺňajú náležitosti sťažnosti vyžadované § 20 a nasl. zákona
o ústavnom súde a v podstate opakujú tvrdenia uvádzané už v sťažnosti. Z tohto dôvodu sa
ústavný súd ani nezaoberal sťažovateľovým poukazom na čl. 5 ods. 4 dohovoru uvádzaným
bez hlbšej argumentácie v podaní z 20. novembra 2015.
S prihliadnutím na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú, obdobne ako odmietol aj sťažnosť
iného odsúdeného voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. II. ÚS 37/2016. Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (najmä
návrhom na zrušenie nielen napadnutého uznesenia, ale aj rozsudku okresného súdu
a rozsudku krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016