Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 609/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jiří Martausom, advokátska kancelária,

1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. júna 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 15. júna 2017

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -2634 z 24. marca 2015 (ďalej aj „rozhodnutie

okresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188

ods. 1 a 2 písm. b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a iné, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 9 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením

č. k. -2724 z 9. júla 2015 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) odvolania

prokurátora a sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu zamietol. Najvyšší súd svojím

uznesením sp. zn. z 15. júna 2017 sťažovateľom podané dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde

sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoje námietky od doby začatia

trestného stíhania až do jeho právoplatného odsúdenia a následne postup najvyššieho súdu

v dovolacom konaní.

3.1 Postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

vytkol, že ním podané dovolanie odmietol po jeho vecnom prieskume,

pričom mal vychádzať z v znení

neskorších predpisov. Podľa názoru sťažovateľa dovolanie nie je možné aplikovať

pri zvolenom postupe najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Sťažovateľ teda argumentuje

tým, že „... vyššie citované ustanovenie možno použiť vtedy

a o dovolaní rozhodnúť na neverejnom zasadnutí, ak už zo samotného dovolania

a z argumentov v ňom použitých je evidentné, že dovolanie nie je prípustné. V danom

prípade však o takýto prípad nešlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž dovolanie

sťažovateľa odmietol, teda neakceptoval žiadnu z jeho námietok uplatnených v dovolaní,

hoci v odôvodnení uznesenia sp. zn. uvádza, že z formálneho hľadiska

dovolateľ uplatnil zákonné dovolacie dôvody. Pokiaľ teda podľa názoru dovolacieho súdu

sťažovateľ uplatnil zákonné dovolacie dôvody, tak nebolo možné bez preskúmania veci, teda

príslušného trestného spisu, dôjsť k záverom o formálnosti, nepravdivosti a nedôvodnosti

jeho argumentov. Vzhľadom k tomu, že z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu

je evidentné, že dovolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého

rozhodnutia, proti ktorému dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním sa na dôvody dovolania podľa § 371 a §

374 , tak potom podľa mal o dovolaní

rozhodnúť na verejnom zasadnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak neurobil

a o dovolaní sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí, a to fakticky po preskúmaní

veci a preto takýmto postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, odmietol

mu právo na prístup k dovolaciemu súdu, čím zároveň porušil právo sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces.“.

3.2 Ďalej konštatoval, že „Rozsudok dovolacieho súdu je zároveň nepreskúmateľný,

pretože nedáva odpovede na všetky dovolacie námietky.“.

Sťažovateľ následne poukázal na námietky, na ktoré nedostal odpoveď, a to: „... vec

bola pridelená do senátu v inom zložení, než ktorý rozhodol na verejnom zasadnutí

dňa 9. júla 2015. Táto námietka sťažovateľa nebola doposiaľ žiadnym spôsobom a žiadnym

súdom vysvetlená, v žiadnom rozhodnutí nie je len ani zmienka o nej, čím tiež bolo porušené

právo sťažovateľa, nielen na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo významné otázky, ale aby aspoň

dostal akúkoľvek odpoveď.

... spolupáchateľ bol v predmetnom trestnom stíhaní vypočúvaný

ako svedok v postavení spolupracujúcej osoby podľa ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného

poriadku, hoci na takýto postup nebol zákonný dôvod, pretože tento inštitút nemožno použiť

voči organizátorovi ani voči návodcovi a teda jeho výpovede, ako aj všetky ďalšie dôkazy

zadovážené na základe nich, sú v trestnom konaní nepoužiteľné.

... zvukové záznamy telefonických hovorov neboli vykonané v súlade s vydaným

príkazom, nakoľko tento bol vydaný na inú trestnú činnosť, nie na lúpeže.

Nepoužiteľným dôkazom sú aj na hlavnom pojednávaní prečítané svedecké výpovede

obžalovaných a z prípravného konania, ktorí na hlavnom pojednávaní

nevypovedali. Ide totiž o dôkazy, pri ktorých bolo porušené právo na obhajobu, nakoľko

o ich vykonaní v prípravnom konaní dňa 4. 10. 2013 nebol sťažovateľ vyrozumený

a zároveň v tom čase ešte nemal obhajcu. Výpovede obžalovaných zo dňa

19. 12. 2013 a zo dňa 21. 1. 2014 nie sú novým úkonom, ale tieto sú pokračovaním

v ich výsluchoch, tak ako je to uvedené aj v zápisniciach o pokračovaní vo výsluchu zo dňa

19. 12. 2013 a zo dňa 21. 1. 2014. Obhajoba sa preto nestotožňuje so záverom odvolacieho

súdu, že nepoužiteľné sú len výpovede týchto spoluobvinených zo dňa 4. 10. 2013, pretože

ich výpovede zo dňa 19. 12. 2013 a zo dňa 21. 1. 2014 sú pokračovaním vo výsluchoch, teda

pokračovaním v úkone prípravného konania a tvoria spolu jeden celok.

... sťažovateľovi nebola odobratá vzorka DNA v súlade

s ustanovením , pretože sťažovateľ k takémuto odobratiu

nikdy nedal súhlas, nikdy dobrovoľne nestrpel odber biologického materiálu a nebol

predložený písomný a odôvodnený príkaz k takémuto úkonu, pričom nešlo o neopakovateľný

a neodkladný úkon.

Okrem vyššie uvedených nedostatkov konanie trpí aj ďalšími vadami, napr.

v trestnom spise chýba č. l. 1858, pričom dôvod nekompletnosti trestného spisu doteraz

nebol doteraz zistený a vysvetlený.“.

3.3 V závere svojej sťažnosti sťažovateľ namietol aj vedenie vyšetrovania

v predmetnej trestnej veci Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly

a inšpekčnej služby, čo odôvodnil tým, že „... inšpekčná služba ministerstva vnútra

zriadená interným predpisom nie je oprávnená zasahovať do trestného konania úkonmi,

ktoré sú výlučne dané orgánom činným v trestnom konaní, tak ako tomu bolo v prípade

trestného stíhania sťažovateľa. Vzhľadom k tomu, že sekcia ako orgán podriadený

ministerstvu vnútra úkony v trestnom stíhaní sťažovateľa vykonal, nie je to v súlade

s a pre trestné stíhanie sú nepoužiteľné, lebo nešlo o orgán

predpokladaný zákonom.“.

4. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

15. júna 2017, právoplatným a vykonateľným dňom 15. júna 2017, boli porušené základné

práva sťažovateľa ... na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces,

na obhajobu, na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný prostriedok,

podľa článku 17 ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 1 a ods. 2 Slovenskej

republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(č. ).

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , právoplatné a vykonateľné dňom 2. 8. 2017 a vec vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na príslušnom súde. Pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe.

Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup

k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo

na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP

v prípadoch namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu

sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania

dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti

Holandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999,

bod 23 a 24).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu

podľa a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv

je preto potrebné posudzovať spoločne.

11. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto základné právo

je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd

a sudcovia, ktorí sú na to povolaní, podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom

rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby

bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený

(z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (,

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak jedným

zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu

(). Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený

zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci

Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na výkon sudcovskej

funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho

funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce

súdu (). Inými slovami, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen

senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu

práce prijatého v súlade so zákonom (, , , ,

) a ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte (, ,

, , , ); ako aj sudcu, ktorému boli veci

pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle... § 31 a nasl. Trestného

poriadku... alebo pre iné ďalšie dôvody (, ).

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 15. júna 2017 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonom

stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

(, ). Dovolanie podal obvinený po vyčerpaní riadneho opravného

prostriedku a prostredníctvom splnomocneného obhajcu, čo je v súlade s ustanovením §

373 ods. 1 Zároveň však pri predbežnom prieskume zistil, že dovolanie obvineného

je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou

zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve

obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371

, pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť ( ).

Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1

) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne

fundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného obhajcom -

advokátom.

Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie , v zmysle ktorého

dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť

bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Obvinený ako prvý dovolací dôvod uplatnil ustanovenie § 371 ods. 1

písm. b/ podľa ktorého dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom

zložení.

V predmetnej veci ako už bolo vyššie konštatované, obvinený v rámci tohto

dovolacieho dôvodu namietal porušenie jeho práva na zákonného sudcu. Uvedenou

námietkou argumentoval už v doplnení dôvodov svojho odvolania proti rozsudku súdu

prvého stupňa (č. l. 2715), pričom s jeho námietkami sa dostatočne vysporiadal už odvolací

súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné

uviesť, že námietky obvineného v tomto smere nie sú opodstatnené. Vec bola náhodným

výberom elektronickou podateľňou pridelená do senátu JUDr. Moniky Liptákovej, ktorej

senát napokon aj vo veci rozhodol. K pochybeniu došlo iba v tom zmysle, že bola zapísaná

do nesprávneho registra sudkyne. Toto pochybenie však neznamená, že došlo k porušeniu

práva na zákonného sudcu. Žiadne nezrovnalosti dovolací súd nezistil ani pokiaľ ide

o zloženie odvolacieho senátu, ktorý vo veci rozhodol konečným uznesením, preto nebolo

možné argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu akceptovať.

Obvinený ako ďalší uplatnil dovolací dôvod podľa ,

podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo

na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení

upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách

trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným

spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá

dovolací dôvod podľa Z dikcie citovaného ustanovenia je totiž

jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým

dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený

nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie

sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom.

V predmetnej trestnej veci bol obvinený stíhaný za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1,

ods. 2 písm. c/ Tr. zák., nešlo preto o prípad povinnej obhajoby. Napriek tomu brat

obvineného využil zákonné právo a zvolil obvinenému za obhajcu JUDr. Jiřího Martausa,

ktorý ho obhajoval už v prípravnom konaní a počas celého súdneho konania. Obhajca

pristupoval k obhajobe obvineného aktívne, zúčastňoval sa väčšiny úkonov trestného

konania, podával námietky a sťažnosti, teda dohliadal na uplatňovanie jeho práv. Rovnako

sám obvinený sa aktívne zapájal do konania. Orgány činné v trestnom konaní a súdy

v tomto smere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práva obvineného na obhajobu

a tento priestor bol zo strany obhajoby využitý. V tomto smere dovolací súd žiadne

pochybenia nezistil. Skutočnosť, že súdy nevyhoveli návrhom obvineného na doplnenie

dokazovania a tieto uznesením odmietli, resp. spôsob vyhodnotenia jednotlivých

vykonaných dôkazov súdmi nižšieho stupňa, uvedený dovolací dôvod nenapĺňa.

V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že je na rozhodnutí konajúceho súdu

zvážiť, akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10

, ako aj práva podľa a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú

považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami. Z uvedeného

vyplýva, že v prípade, ak popri sebe stoja viaceré dôkazy, dovolací súd nie je oprávnený sa

vyjadrovať k výberu dôkazov súdmi nižšieho stupňa. To znamená, že v predmetnej trestnej

veci dovolací súd nemohol zaujať stanovisko k správnosti, resp. k nesprávnosti aplikácie

jednotlivých dôkazov, znaleckých posudkov, zvukových a obrazových záznamov, ani záverov

znalca.

Argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu preto dovolací

súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Napokon obvinený uplatňoval dovolací dôvod podľa ,

podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci

svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou

a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru,

čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup súdu

pri vykonávaní dôkazov môže byť úspešným dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1

písm. g/ len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva

obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy,

ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze,

ktorého vykonanie sa spochybňuje.

Vzhľadom k namietaniu zákonnosti vyšetrovania prostredníctvom Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej

služby Bratislava, dovolací súd považuje za potrebné poukázať na stanovisko

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2015, sp.

zn. Tpj 62/2015, podľa ktorého okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je

nariadením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)

zaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby

ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je

výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon

o Policajnom zbore“) a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného

zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2

naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je

súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o

Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh)

Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d)

zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o

Policajnom zbore). S poukázaním na uvedené bolo vyšetrovanie prostredníctvom

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom

inšpekčnej služby Bratislava v súlade so zákonom a nedošlo k porušeniu práva obvineného

v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu.

V danej trestnej veci ustálil okresný súd vinu obvineného na základe priamych

a nepriamych dôkazov, ako aj na základe výsluchov jednotlivých osôb, kde ho svedok

usvedčil a popísal svoju účasť i účasť obvineného na spáchaní skutkov

(č. l. 260), tak ako ich ustálil Okresný súd Žilina v odsudzujúcom rozsudku (č. l. 2634),

pričom dovolací súd je viazaný týmto zisteným skutkovým stavom, tak ako ho ustálil okresný

a krajský súd.

S poukázaním na námietky obvineného, že proti nemu boli použité nezákonné dôkazy,

ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ako aj to, že bol

priznaný status spolupracujúcej osoby, je potrebné uviesť, že dôkazy vykonané

v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní boli vykonané v súlade so zákonom

a taktiež neprišlo k žiadnemu porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie

jednotlivých dôkazov. V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje s odôvodnením okresného

aj krajského súdu a v podrobnostiach na tieto rozhodnutia odkazuje. Vo vzťahu k svedkovi

ide zo strany obvineného o nesprávny výklad ustanovenia

Dovolací súd znovu pripomína, že dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1

písm. g/ nemožno napadnúť spôsob hodnotenia dôkazov súdom, tak ako to namieta

obvinený vo svojom dovolaní. Nesprávne hodnotenie dôkazov možno skúmať a namietať

v konaní pred okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní, avšak nie v dovolacom konaní.

Napokon uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, podľa ktorej

predmetom dovolacieho konania nemôže byť spôsob, akým sa súdy nižších stupňov

vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, aké závery z vykonaného dokazovania

vyvodili, pretože tu sa jedná o otázky skutkového charakteru a tieto sú z dovolacieho

konania vylúčené. Uvedené rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania obvineným

navrhovaných dôkazov, ktorých vykonanie ani jeden z konajúcich súdov nepovažoval

za potrebné z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu (v tomto smere viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn. ,

uverejnené pod R 1/2010). Len poukázaním na nesúhlas s hodnotením dôkazov

a na odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov, nemožno argumentovať, že bol

naplnený predmetný dovolací dôvod.

Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že obsah konkrétne uplatnených námietok,

tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho

dôvodu. V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje

na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

odmietnuť podľa

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné

podmienky dovolania podľa , , , a preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného

podľa odmietol.»

14. Krajský súd v uznesení č. k. -2724 z 9. júla 2015 v podstatnom

uviedol:

„Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, týkajúcich sa

obžalovaného , ako i správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom

predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby,

ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

a zistil, že odvolania obžalovaného, ako aj prokurátora nie sú dôvodné.

Okresný súd v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania na hlavnom

pojednávaní správne zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol v napadnutom rozsudku. V

odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané, o ktoré dôkazy

svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných

dôkazov. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a

tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno

vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutky tak, ako boli ustálené prvostupňovým

súdom. Taktiež pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v

danom prípade boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty v bode I. 1/, 2/, 3/, II. zločinu

lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b), c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr.

zák. a v bode III. zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §

294 ods. 2 Tr. zák.

Okresný súd svoje rozhodnutie o vine obžalovaného riadne a zodpovedajúco

odôvodnil vo svojom rozsudku, preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na toto

odôvodnenie.

Obžalovaný namietal, že vyšetrovanie vykonávané Úradom inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra SR je nezákonné, nakoľko ide o orgán, ktorý bol zriadený v rozpore

so zákonom. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR vynesený senátom, ktorému

predsedal predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Z ustanovenia § 199

ods. 1 vyplýva, že ak nie je dôvod na postup podľa alebo 2, trestné

stíhanie začína policajt bez meškania najneskôr do 30 dní od prijatia trestného oznámenia,

ak ho treba doplniť. Trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia alebo vykonaním

zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu, ako aj ďalšími

inštitútmi zakotvenými v . Policajtom na účely sa

rozumejú osoby uvedené v ust. § 10 ods. 8, resp. ods. 9. Podľa názoru senátu Krajského

súdu v Žiline nie je rozhodujúce, pod ktorú organizačnú zložku policajt vykonávajúci

vyšetrovanie spadá, rozhodujúce je, že spĺňa kritériá uvedené

v ust. Preto ak predmetné vyšetrovanie vykonávalo Ministerstvo vnútra

SR, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej služby Bratislava, nepovažuje

krajský súd toto vyšetrovanie za nezákonné. K veci je potrebné dodať, že iný senát

Najvyššieho súdu SR v inej trestnej veci rozhodol, že vyšetrovanie vykonávané

Ministerstvom vnútra SR, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej služby

Bratislava nie je nezákonné. Nezákonnosť tohto orgánu pri vyšetrovaní trestných vecí môže

vysloviť až Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí.

Obžalovaný ďalej namietal porušenie práva obžalovaného na zákonného sudcu,

nakoľko pôvodne síce bola vec pridelená do senátu JUDr. Liptákovej, neskôr bola

pridelená do senátu sudkyni JUDr. Malatkej a napokon opatrením predsedu súdu bola opäť

pridelená JUDr. Liptákovej. Krajský súd sa oboznámil s Rozvrhom práce Okresného súdu

Žilina, ako aj so stanoviskom predsedu Okresného súdu Žilina a dospel k záveru, že pri

zápise do registra v prejednávanej veci došlo síce k porušeniu Rozvrhu práce okresného

súdu, ale nedošlo k porušeniu práva obžalovaného na zákonného sudcu. Z uvedeného

vyplýva, že predmetná vec napadla náhodným výberom v zmysle programových

prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR podateľne okresného súdu do

senátu 3T, kde je predsedníčkou senátu JUDr. Monika Liptáková. JUDr. Monika Liptáková

upozornila predsedu súdu v zmysle Rozvrhu práce pre Okresný súd Žilina, že došlo k

nesprávnemu zápisu do registra 3T, pričom vec mala byť správne zapísaná do registra 3Tk

v zmysle ust. Predseda súdu okresného súdu vydal opatrenie, aby trestná vec

obžalovaného bola správne zapísaná do registra 3Tk, čím vyhovel žiadosti senátu

JUDr. Liptákovej. Podateľňa okresného súdu toto opatrenie nesprávne realizovala

a zapísala trestnú vec do senátu 1 Tk, pričom následným opatrením predsedu súdu bola vec

pridelená prostredníctvom podateľne do senátu JUDr. Moniky Liptákovej, pri zachovaní

pôvodnej sp. zn. . Z uvedeného vyplýva, že senát sudkyne JUDr. Moniky

Liptákovej vydal predmetné rozhodnutie pod sp. zn. , teda nedošlo k porušeniu

práva obžalovaného na zákonného sudcu, došlo iba k zmene zápisu v registri okresného

súdu. Toto pochybenie okresného súdu podľa názoru krajského súdu nemá vplyv

na porušenie práva obžalovaného na zákonného sudcu.

Obžalovaný namietal, že výpoveď svedka , ktorý bol

v prejednávanom trestnom stíhaní vypočúvaný ako svedok v postavení spolupracujúcej

osoby podľa ust. , je nezákonná, pretože takýto postup bol v rozpore

so zákonom. Z ustanovenia okrem iného vyplýva, že dočasne odložiť

vznesenie obvinenia sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi

trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľa. Z napadnutého rozsudku totiž vyplýva,

že obžalovaný spoločne s začali plánovať lúpežné

prepadnutia, teda bol organizátorom lúpežných prepadnutí, ale aj návodcom, a to vo

vzťahu k už odsúdenému , resp. . Obhajca obžalovaného nespochybňoval

dôveryhodnosť výpovede , ale zákonnosť tohto dôkazu, a tým aj jeho

použiteľnosť v trestnom konaní.

Podľa § 205 ods. 1 veta druhá, dočasne odložiť vznesenie obvinenia sa nesmie voči

organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého objasnení sa

podieľa. Kto je organizátorom, návodcom alebo objednávateľom vyplýva z ust. § 21 ods. 1

písm. a), b), c) Tr. zák. Organizátorom je ten, kto spáchanie trestného činu zosnoval alebo

riadil, čím sa na spáchaní trestného činu ako účastník podieľal rozhodujúcim spôsobom.

Nevyžaduje sa, aby takýto organizátor sa priamo zúčastnil na páchaní trestnej činnosti

ako spolupáchateľ. Organizovanie trestnej činnosti spravidla zahŕňa aj návod. Návodcom

je ten, kto v inom vzbudí rozhodnutie spáchať trestný čin. Objednávateľom je ten, kto

u iného objedná spáchanie trestného činu, spravidla za odplatu.

Účasť na plánovaní trestnej činnosti však nie je možné stotožňovať s pojmom

organizátor. Zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu pod bodom I. okrem iného vyplýva,

že obžalovaný a začali plánovať lúpežné prepadnutie,

pričom to bol obžalovaný , ktorý navrhol prepadnúť poštárske vozidlo, vytipoval

objekt - prepad poštárskeho auta pred poštou v obci , zabezpečil strelnú zbraň,

následne spoločne aj s odsledovali trasy a hodiny príchodu poštárskych

vozidiel na poštu v obci , potom obžalovaný rozdelil úlohy pri prepade,

obžalovaný zabezpečil osobné motorové vozidlo, ktoré použili pri prepade

poštárskeho auta, ako aj ďalšie okolnosti, z ktorých jednoznačne vyplýva, že organizátorom

a návodcom bol obžalovaný a nie . Samotné

spolupodieľanie sa svedka na plánovaní trestnej činnosti ešte

nepreukazuje, že bol organizátorom, resp. návodcom trestného činu. Preto krajský súd jeho

výpoveď nepovažoval za nezákonnú, a teda nepoužiteľnú v trestnom konaní, ako sa toho

domáhal obžalovaný vo svojom odvolaní.

Na podklade uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že ust. § 205 ods. 1

bolo aplikované vo vzťahu k v súlade so zákonom, jeho

výpoveď bola vykonaná v prípravnom konaní, resp. na hlavnom pojednávaní zákonným

spôsobom, v súlade s , a preto je použiteľná pre toto trestné konanie.

Obhajca obžalovaného v odvolaní namietal taktiež nepoužiteľnosť dôkazov -

výpovedí spoluobžalovaných a . O ich výsluchu dňa 4. 10. 2013 obžalovaný

nebol upovedomený a v tejto dobe ešte nemal obhajcu. Výpovede obžalovaných

a následne z 19. 12. 2013, resp. 21. 1. 2014, nie sú podľa názoru obhajoby novým

úkonom, ale tieto na predchádzajúce výpovede nadväzujú a z nich vychádzajú, preto nešlo

o nový výsluch, ale išlo o pokračovanie v predchádzajúcom výsluchu. Pri posudzovaní

zákonnosti výsluchu svedka, resp. spoluobžalovaného nie je rozhodujúce, či ide

o opakovanie výsluchu alebo o pokračovanie vo výsluchu tejto osoby, rozhodujúce je,

či takýto výsluch svedka alebo obžalovaného bol alebo nebol vykonaný kontradiktórnym

spôsobom. Iba tá časť výpovede svedka alebo spoluobžalovaného, ktorá bola vykonaná

kontradiktórnym spôsobom, môže byť použitá v trestnom konaní ako dôkaz pri rozhodovaní

v merite veci. Okresný súd preto mohol vychádzať z výpovedí spoluobžalovaných

zo dňa 19. 12. 2013 a zo dňa 21. 1. 2014, pretože tieto výpovede boli vykonané

v súlade so zákonom.

Odhliadnuc od výpovedí spoluobžalovaných a , ktoré neboli

vykonané kontradiktórnym spôsobom, podľa názoru krajského súdu na podklade výpovede

svedka , ale aj ďalších svedeckých výpovedí, listinných a vecných

dôkazov založených v trestnom spise, krajský súd podobne ako okresný súd nemal žiadne

pochybnosti o tom, že skutky uvedené v napadnutom rozsudku sa stali, tieto spáchal

obžalovaný a tieto vykazujú všetky znaky skutkových podstát trestných činov

v bode I. 1/, 2/, 3/ a II. zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. b), c) Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. a), i) Tr. zák. a v bode III. zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. Výrok o vine rozsudku okresného

súdu vo vzťahu k preto zodpovedá stavu veci a zákonu.“

15. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu

a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže

obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (). Uvedené východiská nachádzajú svoje uplatnenie

aj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.

16. Okresný súd v rozsudku č. k. -2634 z 24. marca 2015 v podstatnom

uviedol:

«Na základe výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd dospel

k záveru, že obžalovaný sa dopustil skutkov v bodoch I. a II. tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaný v bodoch I. a II. týmto

svojím protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu

lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, c/ Tr. zákona, teda proti inému použil násilie

a hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, týmto činom spôsobil

väčšiu škodu a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania s poukazom na § 138

písm. a/, i/ Tr. zák. (so zbraňou a organizovanou skupinou). Obžalovaný

svojím konaním porušil dva chránené objekty, a to osobnú slobodu a cudzí majetok, ktorého

sa chcel zmocniť. Konanie obžalovaného (objektívna stránka) spočívalo

v použití násilia na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu poškodenými.

Obžalovaným použité násilie bolo prostriedkom na získanie cudzej veci

(patriacej poškodeným), pričom však hodnota cudzej veci tu nie je rozhodujúca. Na základe

výsledkov vykonaného dokazovania súčasne súd dospel k záveru, že obžalovaný

konal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., o čom svedčí tak spôsob

spáchania skutkov v bodoch I, a II., ako aj ich okolnosti.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní spáchanie trestnej činnosti

v bodoch I., II. a III. popieral. Obžalovaný zároveň využil svoje právo v zmysle

ustanovenia a odoprel vypovedať na hlavnom pojednávaní.

Obžalovaný je zo spáchania trestnej činnosti v bodoch I. a II.

usvedčovaný predovšetkým výpoveďou svedka , ktorý sa mal rovnako

podieľať na spáchaní trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný aj obžalovaný .

bolo v tejto trestnej veci postupom podľa

dočasne odložené vznesenie obvinenia. Z uvedeného dôvodu bol v tejto

trestnej veci vypočutý v procesnom postavení svedka. Svedok vo svojej

výpovedi podrobne popísal účasť tak jeho, ako aj obžalovaného na spáchaní

skutkov v bodoch I. a II., rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov skupiny, spôsob

spáchania skutkov v bodoch I. a II., ako aj prípravu na spáchanie skutkov a ich postup

po ich spáchaní. Za účelom spáchania skutku si vopred vytvorili plán lúpežného

prepadnutia, zadovážili zbraň, motorové vozidlá, odcudzili evidenčné čísla z iných vozidiel,

rozdelili si úlohy pri samotnom lúpežnom prepade. V rámci rozdelenia úloh počas

lúpežných prepadnutí bol osobou, ktorá spolu s

vykonávali samotné lúpežné prepadnutia. Súd pritom nezistil žiaden taký dôvod, ktorý by

vážnejším spôsobom spochybňoval pravdivosť a hodnovernosť tvrdení svedka

. Svedok okrem účasti ďalších osôb na spáchaní

skutkov v bodoch I. a II. podrobne popisuje aj to, akým spôsobom sa on sám podieľal

na prípravách lúpežných prepadnutí, na ich spáchaní a na odstraňovaní stôp. Súd pritom

nezistil žiadnu takú skutočnosť alebo dôvod, pre ktorý by mal

nepravdivo obviniť aj z účasti na spáchaní skutkov v bodoch I. a II. Aj

napriek tomu, že obžalovaný sa k výpovedi svedka vyjadril, že svedok

vypovedal účelovo, s cieľom poškodiť obžalovaného v očiach polície, svedok doteraz svoju

výpoveď z prípravného konania žiadnym spôsobom nezmenil, ani nekorigoval. Svedok

pritom vo svojej výpovedi v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní podrobne

popísal konanie obžalovaného . Žiaden na hlavnom pojednávaní vykonaný

dôkaz nenasvedčuje pre nehodnovernosť a nepravdivosť výpovede svedka, ani pre to, že by

výpoveď svedka poškodeného bola nepravdivo vykonštruovaná, či robená účelovo s cieľom

skompromitovania obžalovaného v očiach polície. Možno konštatovať, že výpoveď svedka je

v dobrom logickom súlade aj s ďalšími vykonanými dôkazmi, ktoré podporujú tvrdenia

svedka. Drobné odchýlky v jeho výpovediach, resp. to, že niektoré veci neuviedol úplne

presne, sú vysvetlené časovým odstupom a rozsiahlou protiprávnou činnosťou páchanou

počas dlhšieho časového obdobia. Tieto drobné rozpory sú však nepodstatné a nemôžu

spochybňovať dôveryhodnosť jeho výpovedí. Tvrdenia svedka

ohľadne okolností prípravy trestných činov, spáchania samotných skutkov v bodoch I. a II.

a odstraňovania stôp po činoch podporujú aj ďalšie vykonané dôkazy.

Svedok poškodený bol vodičom služobného motorového vozidla

Slovenskej pošty, a.s., svedkyne a boli v čase prepadu

v budove pošty a privolali políciu. Svedok išiel ráno 23. 7. 2013 na poštu

a videl prepad poštového vozidla. Svedok bol vo svojom dome, ktorý susedí

s poštou a počul kričať „dávaj peniaze“. Svedok , vodič nákladného

vozidla, sa ráno 23. 7. 2013 asi o 7.00 hod. pri vyhýbal osobnému motorovému

vozidlu zn. Ford. z auta vychádzal farebný dym, šofér mal cez ústa šatku. Svedkyňa

videla dvoch mužov, ktorí prišli autom k cintorínu, jeden z nich vystúpil

a išiel si umyť ruky znečistené farbou. Títo svedkovia k priebehu lúpežného prepadnutia

poštového vozidla vypovedali v podstate zhodne ako svedok .

Pri obhliadke miesta činu okolie pošty v dňa 23. 7. 2013 bola na mieste činu

zaistená stopa č. 1 kovová rúrka ako vecná stopa a stopa č. 1A ako pachová stopa z kovovej

rúrky. Pri obhliadke miesta činu kameňolomu v dňa 23. 7. 2013 boli zaistené tri

vecné stopy, kufor a ev. čísla. Zo zápisnice o obhliadke miesta činu 150 metrov

od kameňolomu v , dňa 23. 7. 2013 boli zaistené tri vecné stopy, kufor, plastiková

taška a podložka pod ev. číslo. Svedok predal vozidlo Ford Mondeo s českými

evidenčnými číslami dvom neznámym mužom za 250,- eur na pumpe za .

Zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

v Bratislave, odvetvie kriminalistická a súdna chémia vyplýva, že predmetom skúmania boli

veci č. 3, 4, 5, 8, 9, 10, 12, 20, 23, 24. 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33, 34, 35, 36, 37, 38,

39, 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 51, 52. Vykonanými analýzami bolo zistené, že veci č. 45, 48

a 52 sú sfarbené farbivom na báze 1- metyl-N-aminoantrachinónu, ktorý sa používa

v nástražných dymových balíčkoch, napr. s označením ECA na ochranu finančnej hotovosti

vo finančných inštitúciách.

Svedkyňa pracovala ako predavačka v predajni COOP Jednota

č. 167 v obci dňa 30. 9. 2013, v čase lúpežného prepadnutia bola v tejto predajni

aj svedkyňa , ktorá zase toho istého dňa pracovala ako predavačka v čase

lúpežného prepadnutia v ďalšej predajni COOP Jednota č. 119 v obci , ktoré

k priebehu lúpežného prepadnutia v predajniach vypovedali v podstate zhodne ako svedok

. Svedok bol v čase lúpežného prepadnutia ako

zákazník v predajni COOP Jednota č. vo . K priebehu lúpežného prepadu

predajne vypovedal v podstate totožne ako svedkyňa a jeho výpoveď

korešponduje aj s výpoveďou svedka ohľadne lúpežného prepadu

v tejto predajni. Svedok vo svojej výpovedi ďalej poukázal na to, že

jeden z páchateľov mal v ruke pištoľ a druhý páchateľ zas tmavú tyč. K správaniu

páchateľov uviedol, že podľa neho boli moc kľudní, chovali sa pokojne, neboli vôbec

v panike, nebol tam zbytočný krik, nerobili rozruch, myslí si, že v tom boli zbehlí, celému

tomu šéfoval vyšší z páchateľov. Svedok si všimol, že páchatelia odišli na vozidle zn. Seat

tmavej farby, ev. č. . Svedok sa v čase skutku nachádzal pred

jednou z prepadnutých predajní COOP Jednota č. vo . Videl, ako pred predajňou

pristavilo osobné motorové vozidlo zn. Seat čiernej farby, ktoré pred tým predajňu

jedenkrát obišlo, vozidlo malo vpredu aj vzadu rovnaké evidenčné číslo . Z vozidla

následne vystúpil jeden zamaskovaný muž, ktorý vbehol do predajne, ďalej registroval aj

ďalšieho zamaskovaného muža, pričom títo dvaja zamaskovaní muži predajňu opustili asi

po 5 minútach a odišli na čiernom Seate, na ktorom aj prišli. Svedok

vypovedal, že cez internetovú stránku www.bazos.sk ponúkol na predaj osobné motorové

vozidlo zn. Seat Cordoba, ktoré dňa 19. 9. 2013 predal dvom neznámym mužom. Svedok

pri rekognícii v rámci predloženého fotoalbumu opoznal ako jedného z kupcov

. Dňa 30. 9. 2013 bola vykonaná prehliadka iných priestorov,

a to garáže , v ktorej mali pred skutkom prestriekať vozidlo zn. Seat,

neskôr použité na lúpežné prepadnutia v predajniach COOP Jednota v obci

dňa 30. 9. 2013. dobrovoľne vydal veci použité na prestriekanie

vozidla. pri previerke výpovede na mieste dňa 1. 10. 2013 označil

miesto v katastri obce , kde po lúpežných prepadnutiach dňa 30. 9. 2013

zakopali veci použité na spáchanie tohto skutku. V rámci obhliadky tohto miesta bola okrem

iného nájdená pištoľ, plné pištoľové zásobníky, mobilný telefón (uvedené je

zadokumentované v rámci zápisnice o obhliadke miesta činu a to aj fotograficky).

Pri pátracej akcii dňa 2. 10. 2013 bolo na ceste č. 538 z v smere

na , vo vzdialenosti cca 50 m mimo vozovky vľavo, nájdené igelitové priesvitné

vrecko zelenej farby, ktoré obsahovalo stravné gastrolístky, ktorých sa páchatelia zbavili

po skutku ich vyhodením z vozidla.

Svedkyne poškodené a pracovali ako

predavačky v predajni COOP Jednota č. v obci dňa 18. 8. 2013, v čase

lúpežného prepadnutia boli v tejto predajni. Svedkovia ,

, , , a nakupovali

v predajni COOP Jednota č. v obci , keď ju prepadli dvaja muži. Svedkovia

vypovedali v podstate zhodne ako svedok . K uvedenému prepadu

vypovedali aj obžalovaní. a takisto v podstate zhodne ako

svedok . Dňa 18. 8. 2013 pri obhliadke miesta, predajne COOP Jednoty

č. v obci , boli nájdené slnečné okuliare, na ktorých bol viditeľne zachytený

ľudský vlas - zaistená stopa č. 1 a zaistená stopa č. 2 - trasologická. Obhliadka miesta činu

pokračovala v lokalite , , v lese, 100 m od cesty vpravo. Na lesnej ceste

sa nachádzalo úplne zhorené vozidlo zn. Ford Mondeo, vo vzdialenosti 1,5 m od vozidla

bola zaistená stopa č. 1 čierna šiltovka. Ako stopa č. 2 bol zaistený žetón ležiaci pri dverách

vodiča. Dňa 21. 8. 2013 pri dodatočnej obhliadke miesta činu, lokalita ,

v lese, 100 m od cesty vpravo, bola zaistená vecná stopa č. 5, a to obhorená časť kovového

zámku. Z prehratých obrazových záznamov zo Železničnej stanice zo dňa

30. 9. 2013 a z reštaurácie a potravín hotela vidieť obžalovaného

a svedka , ktoré obrazové záznamy podporujú

výpoveď svedka . Výpoveď svedka

podporuje aj, za zachovania prezumpcie neviny voči obžalovanému ,

uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej

služby, úrad inšpekčnej služby, odbor boja proti korupcii a organizovanej kriminalite

ČVS: SKIS-53/BKOK-V-2014 zo dňa 15. 7. 2014, kde a spol. bolo

vznesené obvinenie pre pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, c/

Tr. zák., a iné. Svedok v priebehu procesných úkonov sa k trestnej činnosti,

ktorá je uvedená vo výrokovej časti tohto uznesenia, priznal, uviedol závažné skutočnosti

ohľadne organizovania zločinu lúpežných prepadnutí a krádeží. Vo svojej výpovedi

podrobne popísal rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov skupiny, ktorej organizátorom

bol a ktoré spočívalo najmä vo vytvorení plánu na lúpežné prepadnutie,

zadovážení zbrane, motorového vozidla na vykonanie lúpeže a odcudzení evidenčných čísel

k vozidlu, ako aj v rozdelení úloh už pri samotnom lúpežnom prepade. Z dôvodov uvedených

v ustanovení bolo po predchádzajúcom súhlase prokurátora vznesenie

obvinenia proti odložené.

Osobitne sa súd zaoberal a dospel k záveru, že skutky v bodoch I. a II. boli spáchané

tzv. organizovanou skupinou. Spolčením sa pre účely § 129 ods. 2 Tr. zák. rozumie dohoda

troch alebo viacerých osôb. ktorej obsahom je spáchanie jedného alebo viacerých trestných

činov. Spolčenie je možné iba pri úmyselných trestných činoch. Časový úsek, kedy musí

spolčenie trvať, nie je určený, môže ísť aj o veľmi krátku dobu. Dokonca v rámci tohto

spolčenia čin ani nemusí byť dokonaný. Pri spolčení stačí rámcová predstava o spoločnom

spáchaní trestného činu, resp. účasti na ňom. Prejav vôle participovať na tomto spolčení

môže byť výslovný, ale i konkludentný (napr. jeden z budúcich členov prednesie návrh,

druhý len povie, že v danom čase bude na mieste činu a aj tak urobí, tretí nepovie nič,

ale na miesto činu sa dostaví pripravený). Nevyžaduje sa prijímanie do organizovanej

skupiny, dokonca ani to, aby si jej samotní participanti uvedomovali, že vytvárajú

organizovanú skupinu. Spolčenie do organizovanej skupiny neznamená to, že spolčujúce sa

osoby musia byť len páchateľmi, resp. spolupáchateľmi trestného činu, môže ísť aj

o účastníkov na trestnom čine. V rámci spolčenia nemusí byť presne určené, koľko trestných

činov sa má spáchať (či pôjde o spáchanie jedného trestného činu alebo či pôjde

o spáchanie viac trestných činov, ak sa bude skupine dariť, spáchanie aspoň jedného

trestného činu však musí byť v pláne). Určitá deľba určených úloh medzi jednotlivými

členmi skupiny znamená, že členovia skupiny majú aspoň vo všeobecných črtách určené,

akú úlohu majú zohrať pri príprave, páchaní trestného činu, prípadne i po spáchaní

trestného činu. Pritom každý člen skupiny môže mať určenú úplne inú úlohu. Všetci

členovia skupiny môžu byť páchateľmi trestného činu, ich konkrétne konanie sa môže svojím

charakterom líšiť, alebo môže ísť aj o konanie rovnakého charakteru, ale v takom prípade

sa, samozrejme vyžaduje tiež určitá plánovitosť a koordinovanosť, teda nemôže ísť o živelné

konania, ale o konanie vymedzené rozumným uvážením (napr. pri vlámaní do bytu má každý

z páchateľov prehľadať jednu izbu, či tam nie sú schované peniaze; naopak o organizovanú

skupinu by nešlo, keby páchatelia vlámania do bytu vbehli do bytu a nekoordinovane by si

z neho brali, čo im príde pod ruku). Deľba určených úloh však neznamená vytvorenie

pevnejšej organizačnej schémy a už vôbec nie štruktúrovanosti skupiny. Nevyžaduje sa ani

jej dlhšie časové trvanie. Jej členovia sú približne v jednej a rovnakej realizačnej úrovni,

bez určenia výraznejších vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, čo samozrejme určité

vzťahy subordinácie nevylučuje. Činnosť skupiny sa vyznačuje plánovitosťou

a koordinovanosťou. Plánovitosť znamená určitú aspoň rámcovú predstavu o spáchaní

daného trestného činu alebo viacerých trestných činov pred činom a aspoň čiastočné

dodržiavanie plánu alebo aspoň pokus o jeho dodržanie počas činu, aj keď sa plán,

samozrejme, musí prispôsobiť konkrétnym podmienkam, prípadne sa na základe zmenených

podmienok musí improvizovať. Koordinovanosť predstavuje určité zosúladenie,

harmonizáciu členov skupiny pri činnostiach smerujúcich na prípravu, páchanie trestného

činu, prípadne i po spáchaní trestného činu. Znamená to, že pri uvedených činnostiach by

páchatelia a účastníci činu mali pracovať s aspoň rámcovou, prípadne čiastkovou

predstavou o činnostiach, ktoré vykonali alebo vykonajú iné osoby pri účasti na danom

trestnom čine alebo daných trestných činoch. Nič na tom nemenia ani určité chyby

jednotlivých osôb zúčastňujúcich sa na čine, či nezhody medzi nimi, ani chyby

v komunikácii, ktoré vedú k deformáciám vo faktickej koordinácii akcie. Naplnenie vyššie

popísaných znakov organizovanej skupiny zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania

trestného činu. Čin síce nemusí byť vôbec úspešný, pre členov skupiny sa môže skončiť

úplnou katastrofou, podmienkou je len to, aby teoreticky za ideálnych okolností mal čin

skupiny vykazovať väčšiu šancu na úspech alebo aspoň zjednodušiť cestu k úspechu,

než keby ho vykonal jednotlivec, alebo aj niekoľko osôb, avšak bez koordinácie

a plánovitosti. Naproti tomu za organizovanú skupinu nemožno považovať prípady, keď

tri alebo viaceré osoby síce spoločne (vo forme spolupáchateľstva alebo aj účastníctva)

páchajú trestnú činnosť, ale páchajú ju živelne, bez nejakého významnejšieho plánovania,

s nedostatočnou či žiadnou koordináciou, prípadne rozdelenie úloh pri páchaní trestnej

činnosti medzi nimi nie je dohodnuté ani vo všeobecných črtách.

Skutočnosť, že skutky v bodoch I. a II. boli spáchané organizovanou skupinou a teda

naplnenie znakov organizovanej skupiny tak, ako to má na mysli ustanovenie § 129 ods. 2

Tr. zák., vyplýva predovšetkým z výpovedí obžalovaných ,

a svedka , ktorí vo svojich výpovediach podrobne popísali vytvorenie

plánu na lúpežné prepadnutia, rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov skupiny,

spáchanie skutkov, počas ktorých jednotliví členovia skupiny plnili vopred dohodnuté úlohy,

ako aj prípravu na úspešné spáchanie skutkov, napr. zabezpečenie vozidla na spáchanie

skutku, jeho prestriekanie, odcudzenie evidenčných čísiel, ktoré boli použité na vozidle,

na ktorom bola trestná činnosť spáchaná, obhliadnutie objektov, kde mala byť trestná

činnosť spáchaná pred jej spáchaním, ako aj zahladenie stôp po spáchaní činu, podpálenie

vozidla, ukrytie vecí použitých v súvislosti so spáchaním trestnej činnosti (najmä zakopanie

zbrane, zásobníkov do zbrane, mobilného telefónu). V rámci rozdelenia úloh mal

vbehnúť do predajní COOP Jednota s pištoľou v ruke a kričať, že je to

prepad, zabezpečovať ľudí v predajni, najmä, aby netelefonovali, strážiť dvere do predajne,

mal zobrať peniaze a a mali byť vodičmi vozidla,

mal kontrolovať, či sa neblíži na miesto policajná hliadka, pričom

pri lúpežných prepadnutiach, ktoré sú predmetom tohto trestného konania, aj skutočne takto

postupovali. Podľa výpovede svedka si všetci pred spáchaním

skutkov v bodoch I. a II. nielen podelili úlohy, ale si aj prešli celý plán lúpeže.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd dospel

k záveru, že obžalovaný sa dopustil skutku v bode III. tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaný v bode III. týmto svojím

protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák., teda

sebe a inému zadovážil a držal strelnú zbraň bez povolenia. Obžalovaný svojím

konaním porušil chránený objekt, a to bezpečnosť ľudí pred možným ohrozením ich života

a zdravia, ktoré vyplýva z nekontrolovaného držania zbrane. Obžalovaný si

zadovážil (na lúpežné prepadnutia) strelnú zbraň, a to samonabíjaciu pištoľ americkej

výroby zn. Colt M1911 Al, kal. 45 Auto, ktorá nemala označenia zbrane určené na jej

identifikáciu. Konanie obžalovaného (objektívna stránka) spočívalo v použití

násilia na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu poškodenými. Na základe

výsledkov vykonaného dokazovania súčasne súd dospel k záveru, že obžalovaný

konal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., o čom svedčí tak spôsob

spáchania skutku v bode III., ako aj jeho okolnosti.

Obžalovaný je zo spáchania trestnej činnosti v bode III. usvedčovaný

predovšetkým výpoveďou svedka , ako aj znaleckým posudkom

vypracovaným Kriminalistickým a expertíznym Policajného zboru v Bratislave

(uznesenie č. l. 671-677). Hodnovernosť výpovede svedka súd

podrobne zdôvodnil vo svojom rozhodnutí pri skutkoch v bodoch I. a II. Zo znaleckého

posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave, odvetvie

balistika a odvetvie metalografia vyplýva, že predmetom skúmania bol 1 ks zbrane. Zbraň

je samonabíjacia pištoľ americkej výroby zn. Colt M1911 AI, kal. 45 Auto s odstráneným

výrobným číslom, bez označenia skúšobnými značkami, bez zásobníka. Zbraň v

predloženom stave bola streľbyschopná za použitia zásobníka predloženého ako vec č. 6.

Výstrelom náboja z predloženej zbrane je možné spôsobiť zranenia rôzneho charakteru. Pri

zasiahnutí životne dôležitých orgánov je možné spôsobiť i smrteľné zranenie. V zmysle

o strelných zbraniach a strelive v platnom znení ide o zbraň podľa

§ 2 ods. 1 písm. a/. V danom prípade ide o zbraň zakázanú kategórie A podľa § 4 ods. 2

písm. i/. Na nadobúdanie vlastníctva zbrane sa vzťahuje § 8 uvedeného zákona.

Obrana obžalovaného bola vyvrátená vykonanými dôkazmi

a je účelová s cieľom vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti. Obžalovaný sa

obhajoval tým, že svedok nemôže byť spolupracujúcou osobou, pretože

pri tejto trestnej činnosti bol podľa jeho vyjadrenia najnebezpečnejší. Bol to jedine on,

kto bol pri lúpežiach ozbrojený strelnou zbraňou. Mal prezývku . Obhajoba

sa snažila spochybniť zákonnosť výsluchu tohto svedka, pretože

bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia. Takýto postup je však jednoznačne

v súlade s , nakoľko nebol organizátorom

trestného činu. Táto skutočnosť vyplýva okrem výpovede svedka

aj z výsluchov obžalovaných a , svedka

, ktorý k správaniu páchateľov uviedol, že podľa neho boli moc kľudní, chovali sa

pokojne, neboli vôbec v panike, nebol tam zbytočný krik, nerobili rozruch, myslí si, že v tom

boli zbehlí, celému tomu šéfoval vyšší z páchateľov ( ). Ako aj zo skutočnosti,

že je stíhaný za obdobnú trestnú činnosť, na ktorej sa však

nepodieľal. Procesné postavenie a priebeh trestného procesu v súvislosti s možnosťou

použitia dôkazu výpoveďou svedka spĺňa všetky parametre

spravodlivého procesu, dokonca nielen dosahuje, ale až prekračuje štandardy

spravodlivého procesu nastavené judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v otázke

tzv. korunných svedkov. Otvorený prístup od počiatku trestného procesu vo vzťahu k tomuto

„spolupracujúcemu“ svedkovi a jeho procesnému postaveniu bol zachovaný, obhajoba

mala príležitosť tohto svedka viackrát podrobne vypočúvať a spochybniť jeho výpovede,

prípadne dôveryhodnosť, čo sa jej podľa názoru súdu nepodarilo, pretože táto výpoveď

bola objektívne dobre podporená inými dôkazmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na dobrý

súlad výpovedí svedka s inými dôkazmi, výpoveďami svedkov

poškodených, svedkov, spoluobžalovaných a , ako aj

vykonanými kamerovými záznamami, s ktorými sa súd dlhšiu dobu oboznamoval. Súd

poukazuje predovšetkým na to, že okrem výpovede tohto svedka je obžalovaný

priamo usvedčovaný aj výsluchmi spoluobžalovaných a .

Nepriamo je usvedčovaný aj obžalovaným , ktorý sa k predmetnej trestnej

činnosti priznal a uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste, ktorá bola následne

schválená súdom.

S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania však súd obranu obžalovaného

vyhodnotil ako nepravdivú, nehodnovernú, učinenú účelovo v snahe vyhnúť

sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Obrana obžalovaného

bola prekonaná ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi, ktoré obžalovaného usvedčujú

zo spáchania skutkov v bodoch I., II. a III. tak, ako sa mu obžalobou kládli za vinu.

Súhrn uvedených dôkazov tvorí logickú a ničím nenarušovanú navzájom sa

doplňujúcu sústavu, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti

zažalovaných skutkov v bodoch I. II., a III. a z jeho spáchania usvedčuje obžalovaného

a súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru, na základe čoho súd získal

presvedčenie o vine obžalovaného zo skutkov v bodoch I., II. a III. kladených mu za vinu

obžalobou. K tomuto záveru súd dospel najmä na základe týchto dôkazov, ktoré vinu

obžalovaného potvrdzujú a vytvárajú obraz o celej udalosti, ktorá je

predmetom tohto trestného konania. Uvedené potvrdzujú výpovede svedkov poškodených,

svedka , výpovede svedkov vypočutých v tejto veci, znalecké posudky,

prehrané obrazové a zvukové záznamy, ako i vyššie podrobne popísané listinné dôkazy.

Najmä o uvedené dôkazy súd opiera svoje skutkové zistenia.

...

Súd na hlavnom pojednávaní postupom podľa odmietol vykonať

obhajobou navrhované dôkazy: oboznámiť sa so spisom MV SR, sekcia SKIS, Úrad

inšpekčnej služby, OBKOK, ČVS:SKIS-53/BKOK-V-2014, a to na preukázanie skutočností,

že pri jednom pokračovacom trestnom čine sú už dve spolupracujúce osoby, výsluch

svedkyne , a to na preukázanie vierohodnosti svedka

, výsluch svedkyne a všetkých pracovníkov OR PZ Liptovský

Mikuláš, a to na preukázanie, či za dobu 5 rokov videli obžalovaného dohladka oholeného,

vyšetrenie duševného stavu svedkyne , oboznámiť sa s ďalšími

znaleckými posudkami v trestnej veci vedenej pod ČVS: KRP-121/1-VIS-ZA-2014 vedenej

na KR PZ Žilina, konkrétne so znaleckým posudkom, ktorý nepotvrdil, že nepriestrelná

vesta bola zasiahnutá projektilom, ďalej so znaleckým posudkom, ktorý po 11 hodinovej

údajnej prestrelke nezistil povýstrelové splodiny na rukách obžalovaného, preveriť

okolnosti o tom, kedy a akým spôsobom boli obžalovanému odobraté vzorky DNA, predložiť

výsledok skúmania pachových stôp obžalovaného, nakoľko obžalovanému boli odobraté

pachové stopy a v tomto smere nebol žiaden znalecký posudok, zadovážiť spis OO PZ

Poprad, ČVS: ORP-804/PP-PP-2010, z ktorého by malo byť možné zistiť bližšie údaje o

osobe, ktorej DNA bola pri znaleckom dokazovaní v tomto konaní zaistená z predmetu č. 6.

Podľa názoru súdu by ďalšie vykonávanie obhajobou navrhovaných dôkazov bolo neúčelné,

z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, ako treba vo veci rozhodnúť a vykonávanie ďalších

dôkazov by bolo nadbytočné aj keby dôkazy mali vzťah k prejednávanej veci, lebo by sa tým

zbytočne oddiaľovalo jej včasné rozhodnutie, čo by bolo v rozpore so zásadou rýchlosti

trestného konania. Okrem toho bolo vo veci možné rozhodnúť už na základe doposiaľ

vykonaných dôkazov, nakoľko súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie. K vyšetreniu

duševného stavu svedkyne súd poznamenáva, že z vykonaného

dokazovania, a to konkrétne z výsluchu svedkyne, nevznikli také pochybnosti, ktoré by

uvedené odôvodňovali a zo spisu uvedené takisto nevyplýva. Podľa názoru súdu svedkyňa

vypovedala v logických súvislostiach s dôkazmi zabezpečenými v spise. K zadováženiu spisu

OO PZ Poprad. ČVS: ORP-804/PP-PP-2010, z ktorého by malo byť možné zistiť bližšie

údaje o osobe, ktorej DNA bola pri znaleckom dokazovaní v tomto konaní zaistená

z predmetu č. 6, súd poznamenáva, že konkrétne sa jedná o stopu č. 16 - zásobník do zbrane

s nezisteným počtom nábojov, ktorý bol nájdený dňa 1. 10. 2013 pri previerke výpovede

svedka na . Porovnávaním bola zistená zhoda s DNA

profilom biologického materiálu zaisteného s predmetom č. 6 skúmaného na KEÚ PZ

v Košiciach pod č. p. PPZ-2177/KEU-KE-EXP-2010. Uvedený zásobník do zbrane mohol

byť zabezpečený aj ilegálnou cestou, mohol prejsť „viacerými rukami“ a takýmto spôsobom

tam zostal tento DNA profil. Uvedené potvrdzuje aj to, že predmetom skúmania bolo cca 50

vecí, a len na jednej z nich bol uvedený DNA profil.»

17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd

odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď

na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ().

Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998) vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

18. Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať

za rozporné s , ako aj s dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd

rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej

argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,

resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom.

19. Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty

musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,

teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s , ako aj

s čl. 6 ods. 1 dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo

na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú

odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (, ,

).“. (, Teória a prax. Doc. JUDr. Ján Drgonec,

DrSc., 2015, C. H. BECK. s. 865).

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (vrátane záverov vyplývajúcich z rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu)

konštatuje, že najvyšší súd v dovolacom konaní konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade

s a , jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci

postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia a námietky,

ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy opierajúc sa

o jeho zistenia plynúce z posudzovania rozhodnutia krajského súdu vo svetle zistení

vyplývajúcich z rozhodnutia okresného súdu a v nich deklarované právne závery. Ústavný

súd v tejto súvislosti podčiarkuje, že trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľa bola

vyvodená z celého komplexu dôkazov, z ktorých je možné identifikovať myšlienkovú

rovinu uváženia všetkých relevantných skutočností vo veci konajúcimi súdmi (okresného

súdu, ako aj krajského súdu, pozn.); tieto predmetné úvahy nie je ústavný súd oprávnený ani

zmocnený nahrádzať svojimi vlastnými úvahami. Z komplexu celého radu vykonaných

dôkazov navyše explicitne vyplýva, že záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa

bol vo veci konajúcimi súdmi vyslovený nielen na základe výpovedi spolupracujúceho

obvineného , ale jeho výpoveď bola podporená aj ďalšími vo veci

vykonanými dôkazmi. Odhliadnuc od výpovedí spoluobžalovaných a to boli

svedecké výpovede , , ,

, , , , ,

, , a , ktorých

výpovede dotvárali celkový obraz priebehu skutkov, vzájomne si neodporovali

a podporovali aj výpoveď ako spolupracujúcej osoby. Taktiež to bolo rozsiahle

znalecké dokazovanie, tak ako to vyplýva z citovaných rozsudkov, pričom z ich obsahu

možno identifikovať aj dôvody neuznania/vyvrátenia sťažovateľom prednesenej

argumentácie. Vzhľadom na precíznu právnu a vecnú argumentáciu nie je potrebné

z pohľadu ústavného súdu uvádzať žiadne ďalšie podporné argumenty, a to vrátane

sťažovateľom prednesenej námietky zákonného sudcu, ktorá bola taktiež argumentačne

relevantným a zmysluplným spôsobom vyvrátená.

21. V kontexte uvedeného ústavný súd prízvukuje, že nie je tzv. skutkovým súdom,

teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež

nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Teda

do právomoci ústavného súdu nepatrí zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste ()

ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom

sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Navyše,

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V naznačenom smere taktiež poukazuje aj na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské

práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United

Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel

a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom („fair hearing“) v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Pokiaľ teda všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä až

rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované

všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, ak by sa s ich hodnotením sám nestotožňoval

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd teda akcentuje, že mu

neprináleží vyjadrovať sa k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola

vyvodená trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľa, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé

argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to či sú/nie sú postačujúce

na záver o trestnoprávnej zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu

ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich

plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho,

či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi

okolnosťami tej-ktorej veci. Úloha ústavného súdu v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti

vykonávanej podľa nespočíva v posudzovaní právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej moci

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

22. Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo na súdnu ochranu podľa

(, ). Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom ústavnej kontroly vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ,

), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Ústavný súd teda zhodne s ESĽP

neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko

z 19. 4. 1994, séria A, č. 229, bod 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci

Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29), pretože je vecou ústavnej zodpovednosti celej

sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny,

primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len

za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd v zmysle a (, ).

23. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako v tejto veci prijal

najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právne názory tohto súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (, ). Ústavný súd taktiež poukazuje na právny názor

ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ). Podstatou

je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (, ).

24. Ústavný súd teda konštatuje, že obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu, ktorý v rámci svojej argumentácie odpovedá na východiskové v dovolaní uplatnené

námietky sťažovateľa a obsahuje primerané a presvedčivé odôvodnenie svojich záverov,

nesignalizuje porušenie relevantných obsahových zložiek základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a na nich nadväzujúcich práv. V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP

v prípadoch namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha ústavného

súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania

dôkazov) malo spravodlivý charakter [(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti

Holandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999,

body 23 a 24, Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. ), rovnako tak aj

podľa judikatúry ústavného súdu (, )], k čomu sa ústavný súd

prikláňa po komplexnom zhodnotení postupu vo veci konajúcich súdov.

Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou

inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného

súdu nepatrí kontrola rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich

postupov, ale posudzovanie konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou

zmluvou ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom

rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa

(, , , , ,

).

25. Ústavný súd považuje za neopodstatnenú aj ďalšiu námietku sťažovateľa

(pozri bod 3.1) o nesprávnom postupe najvyššieho súdu, ktorý postupom podľa § 382

písm. c) odmietol ním podané dovolanie, avšak po jeho vecnom

prieskume, čím tak konal/mal konať v rozpore s .

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že najvyšší súd nedôsledne rozlišoval/mal rozlišovať

medzi pojmami „odmietnutie“ a „zamietnutie“ dovolania. K uvedenému je potrebné

poukázať na uznesenie ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov

č. k. PLz. -24 z 22. októbra 2014, ktoré odmieta aplikovateľnosť analogického

použitia vylučujúceho možnosť opätovného podania

dovolania, ktoré bolo predtým zamietnuté na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania.

V danom prípade však najvyšší súd neodmietol dovolanie bez jeho meritórneho

preskúmania podľa , pretože bolo podané proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, ale z dôvodu podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, pretože považoval za zrejmé, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371

. Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, t. j. odmietnutie dovolania

podľa , je v súlade s procesnoprávnou úpravou, ktorá

v prípade, že najvyšší súd nezistí existenciu žiadneho dovolacieho dôvodu podľa § 371

, umožňuje mu bez nariadenia verejného zasadnutia dovolanie

odmietnuť. Pre ústavnú konformnosť napadnutého rozhodnutia s obsahom sťažovateľom

označených práv tak postačuje, že bolo vydané na základe konkrétnych zákonných

ustanovení a spôsobom týmito ustanoveniami predpokladaným, pričom

obsahuje primerané odôvodnenie bez logických rozporov použitej právnej argumentácie.

26. Napokon vo vzťahu k sťažovateľom prednesenej námietke o nezákonnosti

vyšetrovania jeho prípadu príslušníkmi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie

kontroly a inšpekčnej služby (pozri bod 3.3) ústavný súd poukazuje na stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, ktoré

zjednotilo rozdielne právne názory senátov najvyššieho súdu k tejto otázke a podľa záverov

ktorého «Okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaradená aj do organizačnej

štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie

kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného

zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o Policajnom zbore“)

a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť

prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného

zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného

zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore)

a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru

pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona o Policajnom

zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom

zbore). ... Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je

policajtom v zmysle a poverený príslušník

Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10

ods. 8 písm. c) .».

27. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho

plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(, ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi môže zasahovať len

v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

28. Vzhľadom na uvedené v závere ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto

jej časti pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

29. K ostatnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa použitia informačno-technických

prostriedkov, a to záznamov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke (pozri bod 3.2),

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v podanej sťažnosti neoznačil konkrétny postup

orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorých sa tento postup mal týkať, v dôsledku

čoho považuje sťažovateľom prednesenú námietku len za súčasť jeho širšej argumentácie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd zároveň v širšom poukazuje na znenie § 53 ods. 3

, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pričom neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej

lehoty odpustiť (, ).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd

(, ). Sťažovateľ sa teda mal a mohol domáhať aj ústavného

prieskumu postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní záznamov

o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke v lehote dvoch mesiacov plynúcej odo dňa,

keď sa o týchto záznamoch a spôsobe ich získania dozvedel.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2017