Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 38/2017
PDF · 479.86 KB
No categories available
I. ÚS 38/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Balážom, Kubicová,
Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tov 1/2012
a jeho rozsudkom zo 7. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 64/2015 a jeho uznesením z 13. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tov 1/2012 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2012
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 64/2015 a jeho uznesením
z 13. apríla 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tv 1/2009 z 31. januára
2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) uznaný vinným v bode 1 zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení
s § 138 písm. c) Trestného zákona a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1
Trestného zákona a v bode 2 zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody
na doživotie so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym
stupňom stráženia, ochranný dohľad na tri roky a náhradu škody poškodenému vo výške
2 556 €. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Tov 1/2012 zo 7. júna
2012 rozsudok okresného súdu z 31. januára 2012 v celom rozsahu zrušil a zároveň
sťažovateľa uznal za vinného v bode 1 zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej
vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. c)
Trestného zákona a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného
zákona a v bode 2 zo spáchania prečinu nedovoleného prechovávania omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov pre vlastnú potrebu podľa § 171 ods. 1
Trestného zákona, za čo ho odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia
spolu s ochranným dohľadom na tri roky a povinnosťou nahradiť škodu poškodenému
vo výške 2 556 €. Najvyšší súd svojím uznesením z 13. apríla 2016 sťažovateľom podané
dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
3. V prvej rovine sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny poukazujúc
na nesprávne zloženie senátu najvyššieho súdu v konaní o dovolaní argumentujúc čl. II ods.
1 a 12 a čl. III všeobecnej časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce“) a následne osobitnou časťou rozvrhu práce,
podľa ktorej boli do senátu 6 T zaradení sudcovia: – predseda
senátu, – predseda senátu, – predseda senátu
a – člen senátu. Podľa názoru sťažovateľa senát, ktorý rozhodoval
o jeho dovolaní, „nebol kreovaný v súlade so zákonom. Nie je zrejmé prečo sa členmi
senátu nestali ako predseda senátu, a ako
sudcovia. Z obsahu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyhovuje len taká aplikácia
dopadajúcich ustanovení Trestného poriadku, zákona o súdoch a na základe neho vydaného
rozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senát najvyššieho súdu zložený na základe
rozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradených do konkrétneho senátu, teda že
v prípade rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch ho budú tvoriť prví traja
sudcovia v poradí, ako sú tam uvedení. Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj v poradí
ďalší členovia senátu, avšak len v prípadoch, v ktorých sú pred nimi predchádzajúci
členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl. Trestného poriadku)
alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti sudcu na pracovisku
pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonávať
jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).“.
4. Nadväzne na uvedené sťažovateľ namieta že v „dovolaní ako aj v konaní, ktoré
dovolaciemu konaniu predchádzalo, som konajúcim súdom poukázal na vážne procesné
chyby ako aj nezákonný postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov, ktoré
nedostatky však neboli v priebehu konania odstránené ani odvolacím ani dovolacím súdom
a majú za následok nielen závažné porušenie mojich práv na obhajobu, ale ani nezákonnosť
početných dôkazov vykonávaných či už v prípravnom konaní alebo konaní na súde prvého
stupňa. Napriek dôslednému a nepochybnému preukázaniu všetkých týchto skutočností sa
Najvyšší súd v napadnutom uznesení s mnou namietanými skutočnosťami nezaoberal
a nevysporiadal vôbec alebo len čiastočne, navyše veľmi povrchne, nedostatočne,
nepresvedčivo a teda v rozpore so zákonom.“.
Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že „postupom Najvyššieho súdu SR nedošlo
k ochrane mojich práv, práve naopak, označený súd odoprel ochranu mojich práv, najmä
právo na zákonného sudcu ako aj právo na spravodlivý súdny proces, neposkytol mi
ochranu a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie vo veci, a to len s alibistickým a nie
správnym odôvodnením, že nie je oprávnený skúmať a hodnotiť dôkazy a skutkový stav
z nich vyplývajúci“. Sťažovateľ následne rozvádza jednotlivé pochybenia vyskytujúce sa
v postupe vo veci konajúcich súdov, a to že o svojich právach nebol vždy „riadne poučený,
resp. mi nebola poskytnutá plná možnosť na ich uplatnenie. Orgány činné v trestnom
konaní resp. súd si v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia plnili
svoju zákonnú poučovaciu povinnosť len veľmi povrchne, nedostatočne a často krát len
s obmedzením sa na určité práva, hoci o niektorých právach je potrebné obvineného,
resp. obžalovaného poučiť v každom štádiu konania.“. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy
sťažovateľ poukazuje na to, že „orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd sú povinné
obvineného poučiť o jeho právach vždy, a to v takom rozsahu a spôsobom, aby mohol mať
obvinený v každom štádiu trestného konania plnú možnosť na ich uplatnenie, obzvlášť ak je
obvinený stíhaný väzobne a je teda významne obmedzený na svojich právach a najmä
možnostiach tieto práva uplatňovať“, pričom tvrdí, že na verejnom zasadnutí konanom
14. mája 2009, na hlavnom pojednávaní 30. júna 2009 a o možnosti uzatvoriť dohodu o vine
a treste nebol dostatočne poučený alebo len v minimálnom rozsahu. Uzneseniu najvyššieho
súdu sťažovateľ vytýka, že k predostretým pochybeniam neuviedol žiadny konkrétny záver.
Ďalej namieta vedenie výpovede svedka na hlavnom pojednávaní konanom
30. júna 2009 a jej zaznamenanie v zápisnici, pričom sa podľa neho „nejedná o drobné
nepresnosti, ale o celé časti jeho výpovede. Jedná sa o časti výpovede svedka , ktoré
nasledovali potom, ako sa svedka dopytuje na údajné rozpory v jeho výpovedi. Následne sa
svedok k týmto skutočnostiam ako aj k ďalším početným otázkam predsedu senátu ako
aj prokurátora vyjadruje, tieto však nie sú v zápisnici podchytené. V podstate je zápisnične
zachytená len zlomková časť jeho celkovej výpovede. Zápisnične nie je podchytených viac
ako 40 minút jeho výpovede na hlavnom pojednávaní!!! Zápisnične nie je zachytená ani
jedna otázka obhajoby ani pripomienky obhajoby k objasneniu údajných rozporov
vo výpovedi, pričom je celkom zjavné, že žiadne rozpory vo výpovediach neboli. Vo vzťahu
k mojej osobe sa jedná o veľmi závažnú skutočnosť, nakoľko výpoveď svedka bolo
možno vyhodnotiť ako výpoveď v môj prospech, nakoľko v nej svedok uvádzal
skutočnosti ohľadom plánov pomsty poškodeného voči mojej osobe.“. Sťažovateľ
zároveň tvrdí, že „v prípravnom konaní konajúci vyšetrovateľ upovedomoval v prevažnej
miere vtedajšieho obhajcu obvineného spôsobom, že mu oznamoval len dátum a čas
vykonania úkonov, čo považujem za zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu“.
5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že jeho odsúdenie bolo založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdmi vykonané zákonným spôsobom. V prvom rade sťažovateľ
poukazuje na to, že „uznesením zo dňa 21.08.2008 ČVS: SKIS-252/IS-1-V-2008 začal
vyšetrovateľ v predmetnej veci trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin pokusu vraždy
podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo začaté vykonaním
neodkladného a neopakovateľného úkonu a to ohliadkou miesta činu dňa 21.08.2008
o 3.00 hod.“. Podľa názoru sťažovateľa „V danom prípade sa celkom zjavne nejednalo
o ohliadku miesta činu, hoci vyšetrovateľ o tomto úkone spísal zápisnicu o obhliadke miesta
činu ČVS: ORP-761/2-OVK-BH-08. Mám za to, že v danom prípade sa jedná o nezákonný
procesný úkon, pri ktorom neboli dodržané zákonom predpísané podmienky. Je zjavné,
že prehliadka motorového vozidla v danom prípade rozhodne nebola neopakovateľným
a neodkladným úkonom. V danom prípade nehrozilo žiadne bezprostredné nebezpečenstvo,
ktoré by bolo spôsobilé poškodiť alebo znehodnotiť veci, doklady alebo iné materiály, ktoré
by mohli byť použité ako dôkazy... Rovnako tak mám za to, že aj spôsob akým došlo
k výkonu prehliadky daného motorového vozidla, v žiadnom prípade nezodpovedá
zákonným kritériám, ktoré stanovuje § 105 Tr. poriadku.“. Namieta tiež zistenie údajov
o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke výpismi z telekomunikačnej prevádzky,
pretože odôvodnenie príslušného súdom vydaného príkazu na zistenie a oznámenie týchto
údajov „neobsahuje žiadne odôvodnenie skutkovými okolnosťami, či už vo vzťahu osoby
obvineného, poškodeného alebo akýchkoľvek iných osôb, resp. vo vzťahu potreby
objasnenia motívu alebo iných okolností týkajúcich sa času, miesta alebo spôsobu,
potrebných pre náležité objasnenie trestnej činnosti. Z uvedených skutočností
možno jednoznačne vyvodiť nepochybný záver o tom, že uvedený príkaz Okresného súdu...
spis. zn.: 2 Ntt 494/08 nespĺňa zákonom predpísané náležitosti a tým aj parametre
zákonného rozhodnutia. Z dôvodu jeho zjavnej nezákonnosti nemožno na dôkazy získané
na jeho podklade prihliadať ako na dôkazy získané zákonným spôsobom. Napriek tomu
súdy opreli odsudzujúci rozsudok aj o tieto dôkazy.“. Nezákonnosťou sú podľa sťažovateľa
tiež postihnuté príkazy okresného súdu na domovú prehliadku č. OSI-V-40-1/2008-0Tp-
441/2008 a č. OSI-V-41- l/2008-0Tp-442/2008 z 2. septembra 2008 a dôkazy na základe
nich vykonané, a to z dôvodu nesprávneho a nedostatočného označenia identifikovaných
parciel, na ktorých sú umiestnené stavby, v ktorých sa mali domové prehliadky vykonať,
a nepovolenia vstupu orgánov činných v trestnom konaní. Zároveň poukazuje na to, že
prístup na pozemky a do rodinných domov, v ktorých boli vykonané domové prehliadky,
„je a v čase prehliadok bol možný len cez pozemok parc. č.: 289/1 zastavané plochy
2
a nádvoria 1044 m“, na čo však orgány činné v trestnom konaní nemali pri výkone
domovej prehliadky podľa názoru sťažovateľa žiadne zákonné oprávnenie.
6. Sťažovateľ tiež uvádza, že okresný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj
výpoveď svedka , ktorá však nebola na hlavnom pojednávaní prečítaná
z dôvodu, že bola vykonaná pred vznesením obvinenia. Keďže súd na hlavnom pojednávaní
tento dôkaz nevykonal, nemohol ho ani premietnuť do odsudzujúceho rozsudku a prihliadať
naň pri rozhodovaní o vine a treste. Obdobne namieta aj použitie výpovede svedka
a doslovný prepis rozhovoru medzi ním a označeným svedkom uskutočnený
vo väznici a zaznamenaný prostredníctvom informačných a technických prostriedkov. Tvrdí
totiž, že príkaz na vyhotovenie takéhoto záznamu nebol na hlavnom pojednávaní podrobne
oboznámený a tento príkaz, ktorý má tvoriť utajovanú prílohu spisu, nemá spĺňať zákonnom
predpísané náležitosti, pretože jeho odôvodnenie obsahuje iba citáciu zákonného
ustanovenia bez bližšieho určenia alebo konkrétneho odôvodnenia nutnosti vyhotovenia
takéhoto záznamu.
7. Sťažovateľ zároveň namieta vykonanie výsluchov vyšetrovateľov a policajtov
v postavení svedkov k spôsobu a priebehu vykonaných procesných úkonov uvádzajúc,
že postavenie „orgánu činného v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné s postavením
svedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného konania... svedčí
zápisnica o úkone, resp. iná listina o zákonných náležitostiach tohto úkonu“. V naznačenom
kontexte ďalej poukazuje na nezákonnosť výpovede , ktorý mal pred
súdom predniesť znalecký posudok za pplk. , zamestnaného
v požiarnotechnickom a expertíznom ústave, keďže „nie je a v čase
podania znaleckého posudku ani nebol zapísaný v zozname znalcov. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, pokiaľ táto osoba predniesla znalecký posudok, súd mal najprv
postupovať v súlade § 143 ods. 2 Tr. poriadku a táto osoba mala pred vykonaním znaleckej
činnosti zložiť sľub podľa zákona o znalcoch. Ak takýto sľub nezložila, nemožno na takýto
dôkaz vykonaný pred súdom prihliadať. V danom prípade sa celkom zjavne jedná
o nezákonný dôkaz. Táto skutočnosť má významný a zásadný dopad na celkovú dôkaznú
situáciu v predmetnej trestnej veci.“. V ďalšom sťažovateľ uvádza, že „v dôsledku
nezákonne vykonanej výpovede bol získaný aj kontrolný posudok Ústavu
súdneho inžinierstva v Žiline. Za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa
považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný
na základe takéhoto dôkazu. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy,
ktoré boli získané na základe nezákonného postupu (tzv. teória plodov z otráveného stromu)
musia byť vylúčené.“. Obdobne sťažovateľ poukazuje aj na to, že znalec
podal za Ústav súdneho inžinierstva v Žiline znalecký posudok, na ktorý bolo
konajúcimi súdmi prihliadané napriek tomu, že „nezložil sľub znalca, hoci tak urobiť mal,
keďže v čase podania znaleckého posudku už nebol znalcom nakoľko bol od 07.09.2011
zo zoznamu znalcov vyčiarknutý“. Sťažovateľ teda uzatvára: „Je zrejmé, že v prípade
podania znaleckého posudku je nevyhnutné a zákonné uplatniť postup, že znalecký posudok
podáva a priori znalec, ktorý je zapísaný v zozname znalcov. Podanie znaleckého posudku
môže vykonať aj znalecká organizácia, špecializovanú na činnosť, ktorá je obsahom
znaleckého posudku, pričom tá je povinná uviesť meno znalca, ktorého je možné vypočuť
k obsahu znaleckého posudku. Trestný poriadok nepripúšťa, aby znalecký posudok
vypracovaný znaleckou organizáciou podala na hlavnom pojednávaní osoba, ktorá nie je
znalcom. Nevyplýva to zo žiadneho ustanovenia trestného poriadku... Ohľadom znaleckého
posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 82/2011 a jeho doplnenia pod č. 403/2011
taktiež namietam skutočnosť, ktorú som namietal aj pred odvolacím súdom, a to že uvedené
znalecké posudky sú vypracované právnickou osobou, ktorá nie je na vypracovanie
znaleckého posudku autorizovaná v príslušnom odbore požiarnej ochrany. V danom
prípade sa ani nejedná ani o právnickú osobu, ktorá by bola pre danú problematiku
špecializovaným vedeckým a odborným pracoviskom alebo špecializovaným odborným
pracoviskom.“
8. V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ uvádzajúc nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. novembra 2014 poukazuje na potrebu odlišovania pojmov
odmietnutie a zamietnutie dovolania. V nadväznosti na uvedené je toho názoru, že pokiaľ
„dovolací súd moje dovolanie odmietol, hoci sa niektorými jeho časťami meritórne
zaoberal, porušil moje právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mal
moje dovolanie prejednať v súlade s § 384 a nasl. Tr. por. na verejnom zasadnutí
a následne o ňom rozhodnúť“.
9. Sťažovateľ napokon v záverečnej časti svojej argumentácie poukazuje
na skutočnosť, že predmetné trestné stíhanie „začal vyšetrovateľ Sekcie kontroly
a inšpekčnej služby MV SR, Odbor inšpekčnej služby“ a aj všetky ďalšie procesné úkony
v prípravnom konaní boli vykonané vyšetrovateľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, o čom svedčia všetky zápisnice o v konaní
realizovaných úkonoch. V súvislosti s tým sťažovateľ vznáša námietku, ktorej podstatou je
skutočnosť, že „Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky je samostatný útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, výlučne podriadený
ministrovi vnútra Slovenskej republiky, nezávislý od riadenia a štruktúr polície, ktorý plní
úlohy na úseku kontroly a inšpekčnej služby. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra ako ani samotné Ministerstvo vnútra SR nie je v Trestnom poriadku
taxatívne vymenovaná ako oprávnený orgán. Sekciu kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra SR nie je možné zamieňať za policajný zbor SR, nakoľko ide o dve
samostatné sekcie, resp. útvary MV SR, a to aj v zmysle zákona č. 171/1993 Zb.
o policajnom zbore.“. V dôsledku uvedeného «... Inšpekcia MV SR je samostatnou sekciou,
ktorá je priamo aj procesné podriadená priamo ministrovi vnútra SR (od roku 2007 platí
tento stav), pričom bola fakticky vyčlenená spod Policajného zboru SR. Uvedená zmena
však nebola náležíte transformovaná do Trestného poriadku (napr. § 10 ods. 8 TP),
resp. nebola vôbec zohľadnená, čím vznikol stav, že „vyšetrovatelia“ sekcie kontroly
a inšpekčnej služby PZ nemajú postavenie policajta v zmysle Trestného poriadku, a teda
orgánu činného v trestnom konaní, keďže ich nie je možné podriadiť pod pojem vyšetrovateľ
PZ (policajt), nakoľko nepatria procesne, administratívne ani subordinačne pod PZ SR.».
Rovnako podľa názoru sťažovateľa „... nie je ústavne akceptovateľné, aby boli osoby
vykonávajúce procesné úkony v trestnom konaní na Inšpekcii MV SR priamo podriadené
ministrovi vnútra SR ako politickému nominantovi, čo je v rozpore s judikatúrou ESLP“.
Dôsledkom uvedeného postupu bolo to, že „... prípravné konanie v predmetnej veci po celý
čas vedené takýmto subjektom (Sekciou kontroly a inšpekčnej služby MV SR) nezákonne,
a preto je nezákonný celý proces vrátane nezákonne vzneseného obvinenia ako aj
nezákonne vykonaných dôkazov“.
10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.: 6 Tdo 64/2015
Uznesením zo dňa 13.04.2016 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj práva zakotvené v čl. 6
ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn.: 3 Tov 1/2012 Rozsudkom
zo dňa 07.06.2012 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 od. 2
a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako aj práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.04.2016 spis. zn.:
6 Tdo 64/2015 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2012 spis. zn.:
3 Tov 1/2012 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v celkovej výške 363,79 Eur...“
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
15. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
16. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 38 ods. 1 listiny) nikoho nemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
20. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
22. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
minimálne právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu
v jazyku, ktorému rozumie, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,
obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá
prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú, vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov
proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred
súdom alebo týmto jazykom nehovorí.
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a nasl. a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
24. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
25. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá
povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01, II. ÚS 517/2014).
K tomu sa pridávajú záruky spravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie
súdu, ako aj na vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé
prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,
č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti
zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu
(III. ÚS 199/08). V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva
v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu
sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania
dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní
proti Holandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok A. M. proti Taliansku
zo 14. 12. 1999, bod 23, bod 24).
26. Do obsahu uvedených práv nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
27. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 13. apríla 2016 potom, ako
opísal podstatný obsah rozsudku okresného súdu z 31. januára 2012, rozsudku krajského
súdu zo 7. júna 2012, dovolania sťažovateľa, ako aj vyjadrenia prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k dovolaniu a uviedol znenie
§ 371 ods. 1 písm. c) a g) a ods. 4 Trestného poriadku, ako aj ustálené východiská
dovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom v trestných veciach podľa § 368
a nasl. Trestného poriadku, sformuloval tieto odpovede na námietky sťažovateľa:
«K námietkam obvineného, že nebol riadne poučený v konaní pred odvolacím súdom
je potrebné uviesť, že Trestný poriadok rozlišuje tzv. základné poučenie, ktoré je potrebné
vykonať pred každým výsluchom (§121 ods. 2 Tr. por.). Ustanovenie § 122 ods. 1 Tr. por.
obsahuje akým spôsobom sa poučí obvinený pred prvým výsluchom. Je potrebné uviesť, že
poučenie obvineného sa rozšíri podľa konkrétnych štádií trestného konania a jednotlivých
fáz prípravného konania alebo aj v konaní pred súdom. Z uvedeného vyplýva, že v konaní
na verejnom zasadnutí je potrebné pred výsluchom obvineného vykonať len základné
poučenie uvedené v § 121 ods. 2 Tr. por. Z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu je preto
bezpredmetné, že obvinený po tzv. „základnom“ poučení nebol opätovne poučený
podľa § 34 ods. 3 Tr. por., § 65 ods. 5, ods. 8 Tr. por. atď. Tak isto je potrebné vyhodnotiť
skutočnosť, že zápisnične nie je podchytených 40 minút výpovede svedka a otázky,
pripomienky k výpovediam.
K námietke obvineného, že na verejnom zasadnutí konanom 14. mája 2009 bolo
porušené jeho právo na obhajobu tým, že mu nebolo umožnené na verejnom zasadnutí
uplatniť jeho právo na posledné slovo, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že
na verejnom zasadnutí sa postupuje rozdielne ako na hlavnom pojednávaní. Po vykonaní
dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Obvinený má právo hovoriť
posledný (§ 295 ods. 3 Tr. por.).
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., dovolací súd
uvádza, že súdy v konaní prihliadali len na dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní a tieto skutočnosti sú podstatné pre hodnotenie toho, či rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom. V danom prípade obvinený
namietal, že pred prednesením znaleckého posudku na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 28. septembra 2008 mal súd postupovať v zmysle § 143 ods. 2
Tr. por., nakoľko nie je a v čase podania znaleckého posudku ani
nebol zapísaný ako znalec v zozname znalcov. Zdôraznil, že ak táto osoba nezložila pred
vykonaním znaleckej činnosti sľub podľa zákona o znalcoch, nemožno na takýto dôkaz
vykonaný pred súdom prihliadať. S uvedeným tvrdením obvineného sa nemožno stotožniť.
Z obsahu pripojeného spisového materiálu je zrejmé, že odborný posudok z odboru
požiarna ochrana k prípadu požiaru osobného motorového vozidla zn.
na účelovej komunikácii v k.ú. obce zo dňa 21. augusta
2008, vypracoval dňa 31. decembra 2008 pplk. z Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Požiarnotechnického a expertízneho ústavu v Bratislave,
č. p.: PEÚ-398/2008, (č.l. 506). V prejednávanej veci mal dovolací súd za preukázané,
že bol zapísaný v zozname znalcov vedeného Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 11. februára 2005, t.j. aj v čase podania znaleckého
posudku na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. septembra 2008, spĺňal podmienky
na výkon znaleckej činnosti. Prvostupňový súd preto postupoval správne, pokiaľ poučil
znalca podľa § 144 ods. 1 Tr. por. o význame znaleckého posudku
na hlavnom pojednávaní dňa 28. septembra 2008, keďže v danom prípade sa nejednalo
o pribratie znalca ad hoc do konania v zmysle § 143 ods. 2 Tr. por.
Dovolací súd poznamenáva, že znalec predniesol na hlavnom
pojednávaní dňa 28. septembra 2008 závery posudku vypracovaného znalcom
, ktorý bol na hlavné pojednávanie predvolaný, avšak z dôvodu jeho
odchodu na dôchodok vyslala organizácia - Požiarnotechnický a expertízny ústav
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, znalca ako náhradu za neho.
Námietku obvineného, že kontrolný posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline
vrátane jeho neskoršieho doplnenia je nezákonným dôkazom, nakoľko znalec,
prof. bol v čase podania znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní dňa
27. októbra 2011, vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, vyhodnotil dovolací súd ako
irelevantnú. Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4Tv 1/09-1528, z 29. septembra
2010, pribral súd do konania na podanie znaleckého posudku Ústav súdneho inžinierstva v
Žiline vzhľadom na skutočnosť, že po vykonaní dôkazov výsluchom obvineného, svedkov a
znalcov z odboru požiarnictva, a vyvstali
dve verzie vzniku požiaru vo vozidle. Znalecký posudok č. vypracoval ku dňu 7.
marca 2011 prof. , zamestnanec Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline
ako osoba, ktorá bola priamo v posudku riaditeľom ústavu určená ako zodpovedný riešiteľ
posudku. V danom prípade nebol Ústav súdneho inžinierstva pribratý do konania
s poukazom na § 143 ods. 2 Tr. por., preto sa na jeho posudok nevzťahuje povinnosť,
aby jeho poverený pracovník zložil sľub v zmysle § 143 ods. 2 Tr. por.
Námietku obvineného, že Ústav súdneho inžinierstva v Žiline nespĺňa podmienku
špecializovaného vedeckého a odborného pracoviska alebo špecializovaného odborného
pracoviska (v odbore požiarnej ochrany) vyhodnotil dovolací súd ako nedôvodnú. Najvyšší
súd Slovenskej republiky konštatuje, že boli dodržané zákonné dôvody v zmysle § 147
Tr. por. na vykonanie znaleckého dokazovania na posúdenie odborných otázok znaleckým
ústavom. Navyše, vzhľadom na charakter a výnimočnosť úloh uložených tejto znaleckej
inštitúcii súdom na overenie možnosti zapálenia horľavín v interiéri motorového vozidla,
požiadal Ústav súdneho inžinierstva v Žiline o odbornú spoluprácu ďalšiu inštitúciu, a to
akreditovanú Zkušební laboratoř VVÚU a.s., Zkušebna hořlavosti a protivýbuchových
ochrán, Pikartská 1337/7, 716 07 Ostrava - Radvanice, ktorá uskutočnila znalecký
veľkorozmerný experiment s cieľom overiť možnosť vzniku výbušnej koncentrácie (bod 2.4
znaleckého posudku). Námietky vykonania nezákonného dôkazu preto nie sú dôvodné. Ani
tvrdenie obvineného, že znalecký posudok nie je možné považovať za zákonné dôkazy a nie
je možné na ne pri hodnotení dôkazov prihliadať.
Ďalšie námietky, ktoré uvádza obvinený v dovolaní boli obvinenému známe už
v konaní pred prvostupňovým súdom a v odvolaní ich neuviedol. V tomto smere Najvyšší
súd Slovenskej republiky poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por. a uvedenými
dovolacími námietkami sa nebude zaoberať.
K doplnenému dovolaniu obvineného k námietke, že všetky procesné úkony
v prípravnom konaní boli vykonané vyšetrovateľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a preto sú od samého začiatku nezákonné,
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2014, sp. zn. Tpj 62/2015, uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2015
na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vo vzťahu
k otázke, či Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je zákonným subjektom vo vyšetrovaní,
alternatívne skrátenom vyšetrovaní podľa Tr. por. podľa čl. 6 ods. 1 Dohody o ochrane
ľudských práv a slobôd. Z prijatého stanoviska vyplýva, že inšpekčná služba je súčasťou
Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru. Vyšetrovateľ Policajného zboru,
služobne zaradený do inšpekčnej služby je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a/ Tr. por.
a poverený príslušník Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby je
policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c/ Tr. por. A preto skutočnosť, že vyšetrovanie
vykonal vyšetrovateľ Policajného zboru, ktorý je zaradený do inšpekčnej služby, nie je
dôvodom na zrušenie rozsudku v dovolacom konaní. Takým dôvodom môže byť len
konkrétna chyba postupu vyšetrovateľa (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami).»
1. K namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48
ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
28. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba zásadne považovať toho, kto bol určený
na prerokovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti
odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody
uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba
takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Súčasťou základného
práva na zákonného sudcu je i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia
senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené
na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy tiež patrí predvídateľnosť a transparentnosť
obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania
29. Vzhľadom na námietku sťažovateľa o porušení označených práv sa ústavný súd
oboznámil s obsahom rozvrhu práce na rok 2016 v znení účinnom ku dňu rozhodovania
senátu najvyššieho súdu 6 T (t. j. k 13. aprílu 2016), z ktorého osobitnej časti vyplýva,
že označený senát bol v tomto zložení: 1. – predseda senátu,
2. – predseda senátu, 3. – člen senátu,
4. – člen senátu. Podľa rozvrhu práce na rok 2015 účinného
ku dňu napadnutia veci najvyššiemu súdu (t. j. 7. septembru 2015) bol senát 6 T najvyššieho
súdu zložený takto: 1. – predseda senátu, 2. –
predseda senátu, 3. – predseda senátu, 4. –
člen senátu. Z uvedeného teda vyplýva, že všetci traja sudcovia, ktorí v predmetnej veci
rozhodovali ( , a ), boli
ako v deň nápadu veci najvyššiemu súdu, tak aj v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu
sudcami zaradenými do senátu najvyššieho súdu 6 T.
30. Podľa názoru ústavného súdu je tak vzhľadom na námietku sťažovateľa právne
relevantnou len otázka, či trojčlenné senáty najvyššieho súdu, do ktorých sú rozvrhmi práce
zaradení viac ako traja sudcovia (spravidla štyria sudcovia), sú povinné rozhodovať vo veci
v zložení, ktorého určujúcim kritériom je poradie sudcov uvedených v rozvrhu práce.
Z označených rozvrhov práce vydaných predsedníčkou najvyššieho súdu uplatnenie
takéhoto pravidla pri kreovaní trojčlenného senátu z viac ako troch sudcov zaradených
do jedného súdneho oddelenia zriadeného pre senát explicitne nevyplýva. Označené rozvrhy
práce obsahujú takéto pravidlo dopĺňania neúplných senátov náhradnými členmi senátu,
resp. náhradnými predsedami senátu podľa poradia, v akom sú uvedení v prehľade o zložení
senátu, len pokiaľ ide o senáty 1 TdoV a 2 TdoV, čo vyplýva z poznámky č. 3 uvedenej
v osobitnej časti rozvrhov práce vo vzťahu k zloženiu senátov trestnoprávneho kolégia.
Podľa názoru ústavného súdu existuje pri kreovaní trojčlenného senátu z viac ako troch
sudcov zaradených do jedného súdneho oddelenia zriadeného pre senát dostatok
argumentov proti analogickému použitiu uvedeného pravidla. Za náhradných členov senátu
(resp. predsedov senátu) 1 TdoV a 2 TdoV sú totiž v zásade uvedení tí istí sudcovia
pre obidva senáty, a preto rozdelenie sudcov na stálych členov senátu (resp. predsedov
senátu) a ich náhradníkov pre prípad doplnenia neúplného senátu možno považovať
za opodstatnené. Na rozdiel od toho pri určení zloženia trojčlenných senátov najvyššieho
súdu v rámci súdnych oddelení, do ktorých sú zaradení viac ako traja sudcovia (spravidla
ide o štyroch sudcov), by uplatňovanie pravidla o určení zloženia senátu na základe poradia
sudcov uvedených v rozvrhu práce spôsobilo nerovnomerné pracovné zaťaženie prvých
troch sudcov uvedených v prehľade obsadenia súdneho oddelenia v rozvrhu práce proti
štvrtému sudcovi uvedenému v tomto prehľade, pretože ten by sa mohol rozhodovania
v senáte zúčastňovať len v prípadoch, v ktorých by bol vylúčený niektorý
z predchádzajúcich troch sudcov, alebo by bol senát z iných dôvodov neúplný. Zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) pritom práve v ustanovení priamo sa dotýkajúcom
práva na zákonného sudcu, t. j. v § 51 ods. 4 písm. c) zákona o súdoch ustanovuje ako
dôvod na prerozdelenie už pridelených vecí aj výraznú nerovnomernú zaťaženosť sudcov.
31. Vzhľadom na uvedené tak možno považovať za ústavne akceptovateľný (inými
slovami, za nezasahujúci do podstaty práva na zákonného sudcu) taký výklad, pri ktorom sa
vo veci, o ktorej má najvyšší súd rozhodovať v trojčlennom senáte (§ 18 ods. 1 prvá veta
zákona o súdoch) môže na rozhodovaní senátu podieľať rovnomerne každý zo sudcov, ktorý
bol zaradený do príslušného súdneho oddelenia, a to bez toho, aby bol vopred z možnosti
rozhodovania vo veci vyradený len z dôvodu jeho uvedenia v štvrtom (a prípadne ďalšom)
poradí vyplývajúcom z prehľadu zloženia senátu v príslušnom rozvrhu práce. Ustálenú prax
najvyššieho súdu, podľa ktorej v prípadoch, v ktorých sú do súdneho oddelenia zaradení
viac ako traja sudcovia najvyššieho súdu, rozhodne riadiaci predseda senátu nielen o tom,
ktorý zo sudcov bude v danej veci sudcom spravodajcom, ale aj o konkrétnom zložení
trojčlenného senátu, ktorý vo veci rozhodne (čo sa opatrením č. 5 zo 14. apríla 2016
účinným od 15. apríla 2016 premietlo aj do rozvrhu práce na rok 2016), možno považovať
za zlučiteľnú s obsahom základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1
ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj tomu obdobného práva na prístup k súdu podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to za predpokladu, že vytváranie súdnych oddelení pre trojčlenné senáty,
do ktorých je zaradený vyšší počet sudcov ako traja, odôvodňuje požiadavka dosiahnutia
reálnej možnosti výkonu súdnictva, na ktorú vplývajú aj také okolnosti, ako je neúplné
obsadenie súdu sudcami, zmena v jeho obsadení vrátane zmien vyplývajúcich z dočasného
pridelenia sudcov alebo praktická nemožnosť vytvoriť nový (v zmysle stabilne obsadený)
trojčlenný senát s ohľadom na akceptovanú profesionálnu špecializáciu sudcov. Ústavný
súd pripomína, že aj v iných obdobných prípadoch (napríklad III. ÚS 277/2010) považoval
za ústavne akceptovateľný názor, že v prípade „nadpočtu“ členov trojčlenného senátu
je zloženie senátu v konkrétnom prípade v rukách riadiaceho predsedu senátu, ktorý má
právo organizovať a riadiť prácu senátu, a teda aj určiť zloženie senátu pre konkrétnu vec
pridelenú na rozhodnutie do senátu.
32. Ústavný súd zastáva názor, že keďže všetci sudcovia, ktorí v posudzovanej veci
rozhodovali, boli podľa platného rozvrhu práce najvyššieho súdu členmi príslušného senátu
určeného na rozhodnutie vo veci, napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo
k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom
najvyššieho súdu
33. V úvode tejto časti sa žiada poznamenať, že sťažnosť je v podstatnom založená
na spochybnení zákonnosti vykonania niektorých dôkazov, pričom základná výhrada
smerujúca voči najvyššiemu súdu spočíva v tom, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní
zaoberal len niektorými námietkami, zatiaľ čo s väčšinou z nich sa s poukazom na § 371
ods. 4 Trestného poriadku odmietol zaoberať.
34. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa
v dovolacom konaní nezaoberal viacerými sťažovateľom uplatnenými námietkami, ktoré sa
týkali napríklad nesplnenia poučovacej povinnosti okresného súdu počas hlavného
pojednávania, neúplného podchytenia výpovede svedka v zápisnici
z hlavného pojednávania, nezákonnosti výsluchu , porušovania práva
na obhajobu v prípravnom konaní pri upovedomovaní obhajcu o vykonávaných procesných
úkonoch, ako aj neumožnenia realizácie práva posledného slova na verejnom zasadnutí
konanom 14. mája 2009 (odôvodnenie právnych záverov k poslednej z uvedených námietok
považuje sťažovateľ vzhľadom na najvyšším súdom uvedený piaty odsek deviatej strany
uznesenia najvyššieho súdu navyše za formalistické). Najvyšší súd pritom v zásade
poukázal na obsah § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého dovolacie dôvody
podľa § 374 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku, medzi ktoré patria aj sťažovateľom
uplatnené dovolacie dôvody o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a o založení napadnutého rozhodnutia
na nezákonných dôkazoch podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nemožno
použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní
a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
35. Podľa názoru ústavného súdu tento postup najvyššieho súdu nemožno považovať
za rozporný s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. čl. 36 ods. 1 listiny ani ďalších práv, ktoré uvedené právo rozvíjajú, pretože spočíval
v jednoduchej aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy upravuje
limity výkonu práva na súdnu ochranu v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Uvedené zákonné ustanovenie totiž nevylučovalo preskúmanie námietok sťažovateľa
v odvolacom konaní (teda v dovolaniu predchádzajúcom štádiu konania), a tak nevyužitie
príležitosti danej sťažovateľovi zákonom na uplatnenie námietok o porušení procesných
práv v určitom štádiu súdneho procesu nemôže odôvodňovať záver o nezlučiteľnosti
súdneho rozhodnutia s obsahom základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ súdny orgán
postupoval v súlade s obsahom a účelom ustálených a zákonom upravených procesných
pravidiel (k obdobným záverom dospel ústavný súd napríklad aj pri prerokovaní sťažnosti
vedenej pod sp. zn. II. ÚS 603/2016). Právny výklad sťažovateľa o aplikovateľnosti § 371
ods. 4 Trestného poriadku vo väzbe na § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého
má odvolací súd ex offo prihliadať na chyby konania zakladajúce dovolacie dôvody
podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, by v podstate znamenal nadbytočnosť
(neaplikovateľnosť) podmienky vyplývajúcej z § 371 ods. 4 Trestného poriadku
spočívajúcej v povinnosti namietať okolnosti zakladajúce dovolacie dôvody v zmysle § 371
ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku v konaní pred odvolacím súdom, čo zjavne
nemohlo byť úmyslom zákonodarcu.
36. Vo vzťahu k námietkam o procesných pochybeniach v rámci prípravného
konania (napríklad vo vzťahu k úkonu o začatí trestného stíhania, odôvodneniu príkazu
na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, formálnym
náležitostiam označenia nehnuteľnosti v príkaze na domovú prehliadku a iné) alebo
v procesnom postupe okresného súdu, či už na verejnom zasadnutí konanom 14. mája 2009,
alebo v rámci hlavného pojednávania pri vykonávaní dôkazov, ústavný súd pripomína aj
svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho
začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany príslušných orgánov
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (napríklad III. ÚS 75/05, I. ÚS 227/2011
a ďalšie). Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel
opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných
pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní
a súdov). Preto skutočnosť, že v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred okresným súdom
došlo k procesným chybám, ešte neznamená, že konanie ako celok neakceptovateľne
zasahuje do podstaty sťažovateľom označených práv, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
37. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tom, že , ktorý mal
predniesť závery znaleckého posudku (správne ide o odborné vyjadrenie, pozn.)
pplk. z Požiarnotechnického a expertízneho ústavu v Bratislave,
že nebol v čase vykonania hlavného pojednávania znalcom zapísaným v zozname znalcov,
ústavný súd uvádza, že aj keď v prílohe sťažnosti predložená kópia odpovede Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie dohľadu, odboru znaleckej, tlmočníckej
a prekladateľskej činnosti sp. zn. 45865/2016/153 z 3. augusta 2016 naznačuje rozpor
s najvyšším súdom sformulovanými závermi k tejto námietke sťažovateľa v posudzovanom
uznesení, uvedené vzhľadom na rozsah nižšími súdmi vykonaného znaleckého dokazovania
k možným príčinám vzniku požiaru (najmä znaleckého posudku Ústavu súdneho
inžinierstva v Žiline predneseného , ako aj jeho
doplnenia) nemôže spôsobiť ústavnú neudržateľnosť uznesenia najvyššieho súdu
odmietajúceho dovolanie sťažovateľa pre zrejmé nesplnenie dovolacích dôvodov.
Najvyšší súd zároveň dostatočne podrobne odôvodnil záver o nedôvodnosti námietok
sťažovateľa spochybňujúcich zákonnosť znaleckého dokazovania Ústavom súdneho
inžinierstva v Žiline, pričom ani ústavný súd argumenty sťažovateľa o nezákonnosti tohto
dôkazu z dôvodu, že ho mali vyvolať skutočnosti zistené pri výsluchu
, nepovažuje za relevantné. Navyše, z obsahu rozsudku okresného súdu vyplýva,
že uvedené znalecké dokazovania nariadil okresný súd v priebehu konania hlavného
pojednávania práve na návrh obhajoby. Uvádzané argumenty sťažovateľa sú v podstate len
prenosom jeho dovolacej argumentácie do obsahu sťažnosti, čo ústavný súd hodnotí najmä
ako prejav jeho nespokojnosti s výsledkom napadnutého trestného konania.
38. Ani námietku sťažovateľa o nesprávnom postupe najvyššieho súdu, ktorý mal
opomenúť rozdiel medzi pojmami „odmietnutie“ a „zamietnutie“, opierajúcu sa o nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 336/2012 nemožno považovať za dôvodnú. Označený nález
totiž vychádza z uznesenia ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov
č. k. PLz. ÚS 3/2014-24 z 22. októbra 2014, ktoré odmieta aplikovateľnosť analogického
použitia § 372 ods. 2 Trestného poriadku vylučujúceho možnosť opätovného podania
dovolania, ktoré bolo predtým zamietnuté na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania.
V danom prípade však najvyšší súd neodmietol dovolanie bez jeho meritórneho
preskúmania podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku, pretože bolo podané proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, ale z dôvodu podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, pretože považoval za zrejmé, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371
Trestného poriadku. Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, t. j. odmietnutie dovolania podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku, je v súlade s procesnoprávnou úpravou, ktorá v prípade,
že najvyšší súd nezistí existenciu žiadneho dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného
poriadku, umožňuje mu bez nariadenia verejného zasadnutia dovolanie odmietnuť.
Pre ústavnú konformnosť napadnutého rozhodnutia s obsahom sťažovateľom označených
práv tak postačuje, že napadnuté uznesenie bolo vydané na základe konkrétnych zákonných
ustanovení Trestného poriadku a spôsobom týmito ustanoveniami predpokladaným, pričom
obsahuje primerané odôvodnenie bez logických rozporov použitej právnej argumentácie.
39. Napokon vo vzťahu k sťažovateľom prednesenej námietke o nezákonnosti
vyšetrovania jeho prípadu príslušníkmi Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky ústavný súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, ktoré zjednotilo rozdielne
právne názory senátov najvyššieho súdu k tejto otázke a podľa záverov ktorého «Okolnosť,
že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaradená aj do organizačnej štruktúry
ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly
a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru
ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom
zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) a možnosti
ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident
Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona).
Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako
služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti
inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní
a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona o Policajnom zbore), a to
prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore). ... Vyšetrovateľ
Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10
ods. 8 písm. a) Trestného poriadku a poverený príslušník Policajného zboru, služobne
zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c) Trestného
poriadku.».
40. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1
písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu
a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych
konaní. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi môže zasahovať len
v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 81/2016).
41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej
argumentácie hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, a pritom
ústavne konformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia vytýkaných chýb konania
súdov nižších stupňov podľa uplatnených dovolacích dôvodov (pokiaľ ho umožňovali
limity stanovené § 371 ods. 4 Trestného poriadku) nepopiera účel ani podstatu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny vrátane
základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania
a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru. V tejto časti preto považuje ústavný súd
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom krajského
súdu
42. Nadväzne na to vo vzťahu k rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2012 vydanému
v odvolacom konaní sťažovateľ prezentuje názor, že na ním uvádzané procesné pochybenia
spôsobujúce „nezákonnosť“ dôkazov, na základe ktorých bol vynesený odsudzujúci výrok,
malo byť v zmysle § 317 Trestného poriadku prihliadnuté, keďže naplňujú dovolací dôvod
uvedený v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Ako však z už opísaného kontextu
sťažnosti vyplýva, sťažovateľ nezákonnosť v dovolaní a v sťažnosti označených dôkazov
v rámci odvolacieho konania pred krajským súdom až na výnimky nenamietal. Preto sa
v rozsudku krajského súdu ani nenachádzajú odpovede na tieto sťažovateľom v neskorších
štádiách prednesené námietky (a z tohto dôvodu je aj irelevantné v rámci tohto rozhodnutia
ústavného súdu citovať rozsiahlejšie časti z odôvodnenia rozsudku krajského súdu).
Na tomto mieste však ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého
pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred
všeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
IV. ÚS 340/2013, III. ÚS 461/2015). Vzhľadom na neuplatnenie týchto námietok
v odvolacom konaní pred krajským súdom ústavný súd z dôvodu nedostatku svojej
právomoci k nim nezaujíma vecné stanovisko. Nie je totiž alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov, v danom prípade
krajského súdu, ktorý bol oprávnený preskúmať zákonnosť dôkazov, ktoré boli vykonané
na hlavnom pojednávaní a na základe ktorých rozhodol vo veci okresný súd.
Na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinených
a vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy, a nie ústavný
súd.
43. Rovnako tak ústavný súd pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd štvrtej inštancie,
ale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len
v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný
(obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
44. Ústavný súd konštatuje, že obsah rozsudku krajského súdu, ktorý na svojich
26 stranách odpovedá na v odvolaní uplatnené námietky sťažovateľa a obsahuje primerané
a presvedčivé odôvodnenie záverov, pre ktoré uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania
trestných činov, z ktorých bol obžalovaný, pri zachovaní všetkých základných zásad
trestného konania, nesignalizuje porušenie relevantných obsahových zložiek základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na nich nadväzujúcich práv, čo svojou intenzitou
nemôžu narušiť ani dodatočne (v sťažnosti) prednesené tvrdenia o nedodržaní niektorých
(svojou povahou viac formálnych ako obsahových) procesných podmienok pri vykonávaní
niektorých dôkazov.
45. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako v tejto veci prijal
najvyšší súd (resp. v odvolacom konaní krajský súd), nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu najvyššieho súdu a jeho
uznesenia, resp. postupu krajského súdu a jeho rozsudku, a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu (a prípadne krajského súdu)
svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho
doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech
v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
46. Ústavný súd, pokiaľ ide o postup krajského súdu a jeho rozsudok sp. zn.
3 Tov 1/2012 zo 7. júna 2012, vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a v časti
námietok proti postupu okresného súdu a orgánov činných v trestnom konaní v rámci
prípravného konania, ktoré sťažovateľ pred krajským súdom ako súdom odvolacím
neuplatnil, zastal názor o nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
47. Na základe uvedeného bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa čl. 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (najmä
návrhom na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozsudku krajského súdu
a požiadavkou na priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2017