Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 38/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Balážom, Kubicová,

Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3

a práv zaručených a Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

zaručených , a (ďalej len

„ústava“) a práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júna 2012

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. apríla 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 31. januára

2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) uznaný vinným v bode 1 zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu úkladnej vraždy podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení

s a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa

a v bode 2 zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa , za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody

na doživotie so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym

stupňom stráženia, ochranný dohľad na tri roky a náhradu škody poškodenému vo výške

2 556 €. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 7. júna

2012 rozsudok okresného súdu z 31. januára 2012 v celom rozsahu zrušil a zároveň

sťažovateľa uznal za vinného v bode 1 zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej

vraždy podľa a v spojení s

a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa Trestného

zákona a v bode 2 zo spáchania prečinu nedovoleného prechovávania omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov pre vlastnú potrebu podľa § 171 ods. 1

, za čo ho odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia

spolu s ochranným dohľadom na tri roky a povinnosťou nahradiť škodu poškodenému

vo výške 2 556 €. Najvyšší súd svojím uznesením z 13. apríla 2016 sťažovateľom podané

dovolanie odmietol podľa .

3. V prvej rovine sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na zákonného sudcu podľa a listiny poukazujúc

na nesprávne zloženie senátu najvyššieho súdu v konaní o dovolaní argumentujúc čl. II ods.

1 a 12 a čl. III všeobecnej časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

na rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce“) a následne osobitnou časťou rozvrhu práce,

podľa ktorej boli do senátu 6 T zaradení sudcovia: – predseda

senátu, – predseda senátu, – predseda senátu

a – člen senátu. Podľa názoru sťažovateľa senát, ktorý rozhodoval

o jeho dovolaní, „nebol kreovaný v súlade so zákonom. Nie je zrejmé prečo sa členmi

senátu nestali ako predseda senátu, a ako

sudcovia. Z obsahu základného práva na zákonného sudcu zaručeného

a čl. 38 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyhovuje len taká aplikácia

dopadajúcich ustanovení , zákona o súdoch a na základe neho vydaného

rozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senát najvyššieho súdu zložený na základe

rozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradených do konkrétneho senátu, teda že

v prípade rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch ho budú tvoriť prví traja

sudcovia v poradí, ako sú tam uvedení. Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj v poradí

ďalší členovia senátu, avšak len v prípadoch, v ktorých sú pred nimi predchádzajúci

členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu ( a nasl. )

alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti sudcu na pracovisku

pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonávať

jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).“.

4. Nadväzne na uvedené sťažovateľ namieta že v „dovolaní ako aj v konaní, ktoré

dovolaciemu konaniu predchádzalo, som konajúcim súdom poukázal na vážne procesné

chyby ako aj nezákonný postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov, ktoré

nedostatky však neboli v priebehu konania odstránené ani odvolacím ani dovolacím súdom

a majú za následok nielen závažné porušenie mojich práv na obhajobu, ale ani nezákonnosť

početných dôkazov vykonávaných či už v prípravnom konaní alebo konaní na súde prvého

stupňa. Napriek dôslednému a nepochybnému preukázaniu všetkých týchto skutočností sa

Najvyšší súd v napadnutom uznesení s mnou namietanými skutočnosťami nezaoberal

a nevysporiadal vôbec alebo len čiastočne, navyše veľmi povrchne, nedostatočne,

nepresvedčivo a teda v rozpore so zákonom.“.

Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že „postupom Najvyššieho súdu SR nedošlo

k ochrane mojich práv, práve naopak, označený súd odoprel ochranu mojich práv, najmä

právo na zákonného sudcu ako aj právo na spravodlivý súdny proces, neposkytol mi

ochranu a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie vo veci, a to len s alibistickým a nie

správnym odôvodnením, že nie je oprávnený skúmať a hodnotiť dôkazy a skutkový stav

z nich vyplývajúci“. Sťažovateľ následne rozvádza jednotlivé pochybenia vyskytujúce sa

v postupe vo veci konajúcich súdov, a to že o svojich právach nebol vždy „riadne poučený,

resp. mi nebola poskytnutá plná možnosť na ich uplatnenie. Orgány činné v trestnom

konaní resp. súd si v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia plnili

svoju zákonnú poučovaciu povinnosť len veľmi povrchne, nedostatočne a často krát len

s obmedzením sa na určité práva, hoci o niektorých právach je potrebné obvineného,

resp. obžalovaného poučiť v každom štádiu konania.“. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy

sťažovateľ poukazuje na to, že „orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd sú povinné

obvineného poučiť o jeho právach vždy, a to v takom rozsahu a spôsobom, aby mohol mať

obvinený v každom štádiu trestného konania plnú možnosť na ich uplatnenie, obzvlášť ak je

obvinený stíhaný väzobne a je teda významne obmedzený na svojich právach a najmä

možnostiach tieto práva uplatňovať“, pričom tvrdí, že na verejnom zasadnutí konanom

14. mája 2009, na hlavnom pojednávaní 30. júna 2009 a o možnosti uzatvoriť dohodu o vine

a treste nebol dostatočne poučený alebo len v minimálnom rozsahu. Uzneseniu najvyššieho

súdu sťažovateľ vytýka, že k predostretým pochybeniam neuviedol žiadny konkrétny záver.

Ďalej namieta vedenie výpovede svedka na hlavnom pojednávaní konanom

30. júna 2009 a jej zaznamenanie v zápisnici, pričom sa podľa neho „nejedná o drobné

nepresnosti, ale o celé časti jeho výpovede. Jedná sa o časti výpovede svedka , ktoré

nasledovali potom, ako sa svedka dopytuje na údajné rozpory v jeho výpovedi. Následne sa

svedok k týmto skutočnostiam ako aj k ďalším početným otázkam predsedu senátu ako

aj prokurátora vyjadruje, tieto však nie sú v zápisnici podchytené. V podstate je zápisnične

zachytená len zlomková časť jeho celkovej výpovede. Zápisnične nie je podchytených viac

ako 40 minút jeho výpovede na hlavnom pojednávaní!!! Zápisnične nie je zachytená ani

jedna otázka obhajoby ani pripomienky obhajoby k objasneniu údajných rozporov

vo výpovedi, pričom je celkom zjavné, že žiadne rozpory vo výpovediach neboli. Vo vzťahu

k mojej osobe sa jedná o veľmi závažnú skutočnosť, nakoľko výpoveď svedka bolo

možno vyhodnotiť ako výpoveď v môj prospech, nakoľko v nej svedok uvádzal

skutočnosti ohľadom plánov pomsty poškodeného voči mojej osobe.“. Sťažovateľ

zároveň tvrdí, že „v prípravnom konaní konajúci vyšetrovateľ upovedomoval v prevažnej

miere vtedajšieho obhajcu obvineného spôsobom, že mu oznamoval len dátum a čas

vykonania úkonov, čo považujem za zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu“.

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že jeho odsúdenie bolo založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdmi vykonané zákonným spôsobom. V prvom rade sťažovateľ

poukazuje na to, že „uznesením zo dňa 21.08.2008 ČVS: SKIS-252/IS-1-V-2008 začal

vyšetrovateľ v predmetnej veci trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin pokusu vraždy

podľa k . Trestné stíhanie bolo začaté vykonaním

neodkladného a neopakovateľného úkonu a to ohliadkou miesta činu dňa 21.08.2008

o 3.00 hod.“. Podľa názoru sťažovateľa „V danom prípade sa celkom zjavne nejednalo

o ohliadku miesta činu, hoci vyšetrovateľ o tomto úkone spísal zápisnicu o obhliadke miesta

činu ČVS: ORP-761/2-OVK-BH-08. Mám za to, že v danom prípade sa jedná o nezákonný

procesný úkon, pri ktorom neboli dodržané zákonom predpísané podmienky. Je zjavné,

že prehliadka motorového vozidla v danom prípade rozhodne nebola neopakovateľným

a neodkladným úkonom. V danom prípade nehrozilo žiadne bezprostredné nebezpečenstvo,

ktoré by bolo spôsobilé poškodiť alebo znehodnotiť veci, doklady alebo iné materiály, ktoré

by mohli byť použité ako dôkazy... Rovnako tak mám za to, že aj spôsob akým došlo

k výkonu prehliadky daného motorového vozidla, v žiadnom prípade nezodpovedá

zákonným kritériám, ktoré stanovuje .“. Namieta tiež zistenie údajov

o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke výpismi z telekomunikačnej prevádzky,

pretože odôvodnenie príslušného súdom vydaného príkazu na zistenie a oznámenie týchto

údajov „neobsahuje žiadne odôvodnenie skutkovými okolnosťami, či už vo vzťahu osoby

obvineného, poškodeného alebo akýchkoľvek iných osôb, resp. vo vzťahu potreby

objasnenia motívu alebo iných okolností týkajúcich sa času, miesta alebo spôsobu,

potrebných pre náležité objasnenie trestnej činnosti. Z uvedených skutočností

možno jednoznačne vyvodiť nepochybný záver o tom, že uvedený príkaz Okresného súdu...

spis. zn.: nespĺňa zákonom predpísané náležitosti a tým aj parametre

zákonného rozhodnutia. Z dôvodu jeho zjavnej nezákonnosti nemožno na dôkazy získané

na jeho podklade prihliadať ako na dôkazy získané zákonným spôsobom. Napriek tomu

súdy opreli odsudzujúci rozsudok aj o tieto dôkazy.“. Nezákonnosťou sú podľa sťažovateľa

tiež postihnuté príkazy okresného súdu na domovú prehliadku č. OSI-V-40-1/2008-0Tp-

441/2008 a č. OSI-V-41- l/2008-0Tp-442/2008 z 2. septembra 2008 a dôkazy na základe

nich vykonané, a to z dôvodu nesprávneho a nedostatočného označenia identifikovaných

parciel, na ktorých sú umiestnené stavby, v ktorých sa mali domové prehliadky vykonať,

a nepovolenia vstupu orgánov činných v trestnom konaní. Zároveň poukazuje na to, že

prístup na pozemky a do rodinných domov, v ktorých boli vykonané domové prehliadky,

„je a v čase prehliadok bol možný len cez pozemok parc. č.: 289/1 zastavané plochy

2

a nádvoria 1044 m“, na čo však orgány činné v trestnom konaní nemali pri výkone

domovej prehliadky podľa názoru sťažovateľa žiadne zákonné oprávnenie.

6. Sťažovateľ tiež uvádza, že okresný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj

výpoveď svedka , ktorá však nebola na hlavnom pojednávaní prečítaná

z dôvodu, že bola vykonaná pred vznesením obvinenia. Keďže súd na hlavnom pojednávaní

tento dôkaz nevykonal, nemohol ho ani premietnuť do odsudzujúceho rozsudku a prihliadať

naň pri rozhodovaní o vine a treste. Obdobne namieta aj použitie výpovede svedka

a doslovný prepis rozhovoru medzi ním a označeným svedkom uskutočnený

vo väznici a zaznamenaný prostredníctvom informačných a technických prostriedkov. Tvrdí

totiž, že príkaz na vyhotovenie takéhoto záznamu nebol na hlavnom pojednávaní podrobne

oboznámený a tento príkaz, ktorý má tvoriť utajovanú prílohu spisu, nemá spĺňať zákonnom

predpísané náležitosti, pretože jeho odôvodnenie obsahuje iba citáciu zákonného

ustanovenia bez bližšieho určenia alebo konkrétneho odôvodnenia nutnosti vyhotovenia

takéhoto záznamu.

7. Sťažovateľ zároveň namieta vykonanie výsluchov vyšetrovateľov a policajtov

v postavení svedkov k spôsobu a priebehu vykonaných procesných úkonov uvádzajúc,

že postavenie „orgánu činného v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné s postavením

svedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného konania... svedčí

zápisnica o úkone, resp. iná listina o zákonných náležitostiach tohto úkonu“. V naznačenom

kontexte ďalej poukazuje na nezákonnosť výpovede , ktorý mal pred

súdom predniesť znalecký posudok za pplk. , zamestnaného

v požiarnotechnickom a expertíznom ústave, keďže „nie je a v čase

podania znaleckého posudku ani nebol zapísaný v zozname znalcov. Vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti, pokiaľ táto osoba predniesla znalecký posudok, súd mal najprv

postupovať v súlade a táto osoba mala pred vykonaním znaleckej

činnosti zložiť sľub podľa zákona o znalcoch. Ak takýto sľub nezložila, nemožno na takýto

dôkaz vykonaný pred súdom prihliadať. V danom prípade sa celkom zjavne jedná

o nezákonný dôkaz. Táto skutočnosť má významný a zásadný dopad na celkovú dôkaznú

situáciu v predmetnej trestnej veci.“. V ďalšom sťažovateľ uvádza, že „v dôsledku

nezákonne vykonanej výpovede bol získaný aj kontrolný posudok Ústavu

súdneho inžinierstva v Žiline. Za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa

považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný

na základe takéhoto dôkazu. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy,

ktoré boli získané na základe nezákonného postupu (tzv. teória plodov z otráveného stromu)

musia byť vylúčené.“. Obdobne sťažovateľ poukazuje aj na to, že znalec

podal za Ústav súdneho inžinierstva v Žiline znalecký posudok, na ktorý bolo

konajúcimi súdmi prihliadané napriek tomu, že „nezložil sľub znalca, hoci tak urobiť mal,

keďže v čase podania znaleckého posudku už nebol znalcom nakoľko bol od 07.09.2011

zo zoznamu znalcov vyčiarknutý“. Sťažovateľ teda uzatvára: „Je zrejmé, že v prípade

podania znaleckého posudku je nevyhnutné a zákonné uplatniť postup, že znalecký posudok

podáva a priori znalec, ktorý je zapísaný v zozname znalcov. Podanie znaleckého posudku

môže vykonať aj znalecká organizácia, špecializovanú na činnosť, ktorá je obsahom

znaleckého posudku, pričom tá je povinná uviesť meno znalca, ktorého je možné vypočuť

k obsahu znaleckého posudku. nepripúšťa, aby znalecký posudok

vypracovaný znaleckou organizáciou podala na hlavnom pojednávaní osoba, ktorá nie je

znalcom. Nevyplýva to zo žiadneho ustanovenia ... Ohľadom znaleckého

posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 82/2011 a jeho doplnenia pod č. 403/2011

taktiež namietam skutočnosť, ktorú som namietal aj pred odvolacím súdom, a to že uvedené

znalecké posudky sú vypracované právnickou osobou, ktorá nie je na vypracovanie

znaleckého posudku autorizovaná v príslušnom odbore požiarnej ochrany. V danom

prípade sa ani nejedná ani o právnickú osobu, ktorá by bola pre danú problematiku

špecializovaným vedeckým a odborným pracoviskom alebo špecializovaným odborným

pracoviskom.“

8. V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ uvádzajúc nález ústavného súdu

sp. zn. z 13. novembra 2014 poukazuje na potrebu odlišovania pojmov

odmietnutie a zamietnutie dovolania. V nadväznosti na uvedené je toho názoru, že pokiaľ

„dovolací súd moje dovolanie odmietol, hoci sa niektorými jeho časťami meritórne

zaoberal, porušil moje právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mal

moje dovolanie prejednať v súlade s a nasl. na verejnom zasadnutí

a následne o ňom rozhodnúť“.

9. Sťažovateľ napokon v záverečnej časti svojej argumentácie poukazuje

na skutočnosť, že predmetné trestné stíhanie „začal vyšetrovateľ Sekcie kontroly

a inšpekčnej služby MV SR, Odbor inšpekčnej služby“ a aj všetky ďalšie procesné úkony

v prípravnom konaní boli vykonané vyšetrovateľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, o čom svedčia všetky zápisnice o v konaní

realizovaných úkonoch. V súvislosti s tým sťažovateľ vznáša námietku, ktorej podstatou je

skutočnosť, že „Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky je samostatný útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, výlučne podriadený

ministrovi vnútra Slovenskej republiky, nezávislý od riadenia a štruktúr polície, ktorý plní

úlohy na úseku kontroly a inšpekčnej služby. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra ako ani samotné Ministerstvo vnútra SR nie je v

taxatívne vymenovaná ako oprávnený orgán. Sekciu kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra SR nie je možné zamieňať za policajný zbor SR, nakoľko ide o dve

samostatné sekcie, resp. útvary MV SR, a to aj v zmysle

o policajnom zbore.“. V dôsledku uvedeného «... Inšpekcia MV SR je samostatnou sekciou,

ktorá je priamo aj procesné podriadená priamo ministrovi vnútra SR (od roku 2007 platí

tento stav), pričom bola fakticky vyčlenená spod Policajného zboru SR. Uvedená zmena

však nebola náležíte transformovaná do (napr. ),

resp. nebola vôbec zohľadnená, čím vznikol stav, že „vyšetrovatelia“ sekcie kontroly

a inšpekčnej služby PZ nemajú postavenie policajta v zmysle , a teda

orgánu činného v trestnom konaní, keďže ich nie je možné podriadiť pod pojem vyšetrovateľ

PZ (policajt), nakoľko nepatria procesne, administratívne ani subordinačne pod PZ SR.».

Rovnako podľa názoru sťažovateľa „... nie je ústavne akceptovateľné, aby boli osoby

vykonávajúce procesné úkony v trestnom konaní na Inšpekcii MV SR priamo podriadené

ministrovi vnútra SR ako politickému nominantovi, čo je v rozpore s judikatúrou ESLP“.

Dôsledkom uvedeného postupu bolo to, že „... prípravné konanie v predmetnej veci po celý

čas vedené takýmto subjektom (Sekciou kontroly a inšpekčnej služby MV SR) nezákonne,

a preto je nezákonný celý proces vrátane nezákonne vzneseného obvinenia ako aj

nezákonne vykonaných dôkazov“.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.:

Uznesením zo dňa 13.04.2016 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 ods. 2 a ako aj práva zakotvené v

ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn.: Rozsudkom

zo dňa 07.06.2012 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 od. 2

a SR ako aj práva zakotvené v a ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.04.2016 spis. zn.:

a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2012 spis. zn.:

sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa v súlade s SR priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v celkovej výške 363,79 Eur...“

II.

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

15. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

16. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

17. Podľa (a obdobne listiny) sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa (a obdobne listiny) nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

19. Podľa prvej vety má každý právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

20. Podľa má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

22. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

minimálne právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu

v jazyku, ktorému rozumie, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá

prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú, vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov

proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred

súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a nasl. a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ).

24. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

25. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá

povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (, ).

K tomu sa pridávajú záruky spravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie

súdu, ako aj na vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,

č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

(). V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva

v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu

sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania

dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní

proti Holandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok A. M. proti Taliansku

zo 14. 12. 1999, bod 23, bod 24).

26. Do obsahu uvedených práv nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem

vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

27. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 13. apríla 2016 potom, ako

opísal podstatný obsah rozsudku okresného súdu z 31. januára 2012, rozsudku krajského

súdu zo 7. júna 2012, dovolania sťažovateľa, ako aj vyjadrenia prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k dovolaniu a uviedol znenie

a a , ako aj ustálené východiská

dovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom v trestných veciach podľa § 368

a nasl. , sformuloval tieto odpovede na námietky sťažovateľa:

«K námietkam obvineného, že nebol riadne poučený v konaní pred odvolacím súdom

je potrebné uviesť, že rozlišuje tzv. základné poučenie, ktoré je potrebné

vykonať pred každým výsluchom ( ). Ustanovenie

obsahuje akým spôsobom sa poučí obvinený pred prvým výsluchom. Je potrebné uviesť, že

poučenie obvineného sa rozšíri podľa konkrétnych štádií trestného konania a jednotlivých

fáz prípravného konania alebo aj v konaní pred súdom. Z uvedeného vyplýva, že v konaní

na verejnom zasadnutí je potrebné pred výsluchom obvineného vykonať len základné

poučenie uvedené v Z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu je preto

bezpredmetné, že obvinený po tzv. „základnom“ poučení nebol opätovne poučený

podľa , , atď. Tak isto je potrebné vyhodnotiť

skutočnosť, že zápisnične nie je podchytených 40 minút výpovede svedka a otázky,

pripomienky k výpovediam.

K námietke obvineného, že na verejnom zasadnutí konanom 14. mája 2009 bolo

porušené jeho právo na obhajobu tým, že mu nebolo umožnené na verejnom zasadnutí

uplatniť jeho právo na posledné slovo, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že

na verejnom zasadnutí sa postupuje rozdielne ako na hlavnom pojednávaní. Po vykonaní

dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Obvinený má právo hovoriť

posledný ( ).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa , dovolací súd

uvádza, že súdy v konaní prihliadali len na dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom

pojednávaní a tieto skutočnosti sú podstatné pre hodnotenie toho, či rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom. V danom prípade obvinený

namietal, že pred prednesením znaleckého posudku na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 28. septembra 2008 mal súd postupovať v zmysle § 143 ods. 2

, nakoľko nie je a v čase podania znaleckého posudku ani

nebol zapísaný ako znalec v zozname znalcov. Zdôraznil, že ak táto osoba nezložila pred

vykonaním znaleckej činnosti sľub podľa zákona o znalcoch, nemožno na takýto dôkaz

vykonaný pred súdom prihliadať. S uvedeným tvrdením obvineného sa nemožno stotožniť.

Z obsahu pripojeného spisového materiálu je zrejmé, že odborný posudok z odboru

požiarna ochrana k prípadu požiaru osobného motorového vozidla zn.

na účelovej komunikácii v k.ú. obce zo dňa 21. augusta

2008, vypracoval dňa 31. decembra 2008 pplk. z Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, Požiarnotechnického a expertízneho ústavu v Bratislave,

č. p.: , (č.l. 506). V prejednávanej veci mal dovolací súd za preukázané,

že bol zapísaný v zozname znalcov vedeného Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 11. februára 2005, t.j. aj v čase podania znaleckého

posudku na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. septembra 2008, spĺňal podmienky

na výkon znaleckej činnosti. Prvostupňový súd preto postupoval správne, pokiaľ poučil

znalca podľa o význame znaleckého posudku

na hlavnom pojednávaní dňa 28. septembra 2008, keďže v danom prípade sa nejednalo

o pribratie znalca ad hoc do konania v zmysle

Dovolací súd poznamenáva, že znalec predniesol na hlavnom

pojednávaní dňa 28. septembra 2008 závery posudku vypracovaného znalcom

, ktorý bol na hlavné pojednávanie predvolaný, avšak z dôvodu jeho

odchodu na dôchodok vyslala organizácia - Požiarnotechnický a expertízny ústav

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, znalca ako náhradu za neho.

Námietku obvineného, že kontrolný posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline

vrátane jeho neskoršieho doplnenia je nezákonným dôkazom, nakoľko znalec,

prof. bol v čase podania znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní dňa

27. októbra 2011, vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, vyhodnotil dovolací súd ako

irelevantnú. Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č.k. -1528, z 29. septembra

2010, pribral súd do konania na podanie znaleckého posudku Ústav súdneho inžinierstva v

Žiline vzhľadom na skutočnosť, že po vykonaní dôkazov výsluchom obvineného, svedkov a

znalcov z odboru požiarnictva, a vyvstali

dve verzie vzniku požiaru vo vozidle. Znalecký posudok č. vypracoval ku dňu 7.

marca 2011 prof. , zamestnanec Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline

ako osoba, ktorá bola priamo v posudku riaditeľom ústavu určená ako zodpovedný riešiteľ

posudku. V danom prípade nebol Ústav súdneho inžinierstva pribratý do konania

s poukazom na , preto sa na jeho posudok nevzťahuje povinnosť,

aby jeho poverený pracovník zložil sľub v zmysle

Námietku obvineného, že Ústav súdneho inžinierstva v Žiline nespĺňa podmienku

špecializovaného vedeckého a odborného pracoviska alebo špecializovaného odborného

pracoviska (v odbore požiarnej ochrany) vyhodnotil dovolací súd ako nedôvodnú. Najvyšší

súd Slovenskej republiky konštatuje, že boli dodržané zákonné dôvody v zmysle § 147

na vykonanie znaleckého dokazovania na posúdenie odborných otázok znaleckým

. Navyše, vzhľadom na charakter a výnimočnosť úloh uložených tejto znaleckej

inštitúcii súdom na overenie možnosti zapálenia horľavín v interiéri motorového vozidla,

požiadal Ústav súdneho inžinierstva v Žiline o odbornú spoluprácu ďalšiu inštitúciu, a to

akreditovanú Zkušební laboratoř VVÚU a.s., Zkušebna hořlavosti a protivýbuchových

ochrán, Pikartská 1337/7, 716 07 Ostrava - Radvanice, ktorá uskutočnila znalecký

veľkorozmerný experiment s cieľom overiť možnosť vzniku výbušnej koncentrácie (bod 2.4

znaleckého posudku). Námietky vykonania nezákonného dôkazu preto nie sú dôvodné. Ani

tvrdenie obvineného, že znalecký posudok nie je možné považovať za zákonné dôkazy a nie

je možné na ne pri hodnotení dôkazov prihliadať.

Ďalšie námietky, ktoré uvádza obvinený v dovolaní boli obvinenému známe už

v konaní pred prvostupňovým súdom a v odvolaní ich neuviedol. V tomto smere Najvyšší

súd Slovenskej republiky poukazuje na ustanovenie a uvedenými

dovolacími námietkami sa nebude zaoberať.

K doplnenému dovolaniu obvineného k námietke, že všetky procesné úkony

v prípravnom konaní boli vykonané vyšetrovateľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a preto sú od samého začiatku nezákonné,

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2014, sp. zn. Tpj 62/2015, uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2015

na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení vo vzťahu

k otázke, či Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej

služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je zákonným subjektom vo vyšetrovaní,

alternatívne skrátenom vyšetrovaní podľa podľa Dohody o ochrane

ľudských práv a slobôd. Z prijatého stanoviska vyplýva, že inšpekčná služba je súčasťou

Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru. Vyšetrovateľ Policajného zboru,

služobne zaradený do inšpekčnej služby je policajtom v zmysle

a poverený príslušník Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby je

policajtom v zmysle A preto skutočnosť, že vyšetrovanie

vykonal vyšetrovateľ Policajného zboru, ktorý je zaradený do inšpekčnej služby, nie je

dôvodom na zrušenie rozsudku v dovolacom konaní. Takým dôvodom môže byť len

konkrétna chyba postupu vyšetrovateľa (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami).»

1. K namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48

ods. 1 , listiny a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

28. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného

sudcu podľa treba zásadne považovať toho, kto bol určený

na prerokovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti

odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody

uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba

takisto považovať za zákonných sudcov podľa . Súčasťou základného

práva na zákonného sudcu je i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia

senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené

na rozvrh práce podľa tiež patrí predvídateľnosť a transparentnosť

obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania

().

29. Vzhľadom na námietku sťažovateľa o porušení označených práv sa ústavný súd

oboznámil s obsahom rozvrhu práce na rok 2016 v znení účinnom ku dňu rozhodovania

senátu najvyššieho súdu 6 T (t. j. k 13. aprílu 2016), z ktorého osobitnej časti vyplýva,

že označený senát bol v tomto zložení: 1. – predseda senátu,

2. – predseda senátu, 3. – člen senátu,

4. – člen senátu. Podľa rozvrhu práce na rok 2015 účinného

ku dňu napadnutia veci najvyššiemu súdu (t. j. 7. septembru 2015) bol senát 6 T najvyššieho

súdu zložený takto: 1. – predseda senátu, 2. –

predseda senátu, 3. – predseda senátu, 4. –

člen senátu. Z uvedeného teda vyplýva, že všetci traja sudcovia, ktorí v predmetnej veci

rozhodovali ( , a ), boli

ako v deň nápadu veci najvyššiemu súdu, tak aj v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu

sudcami zaradenými do senátu najvyššieho súdu 6 T.

30. Podľa názoru ústavného súdu je tak vzhľadom na námietku sťažovateľa právne

relevantnou len otázka, či trojčlenné senáty najvyššieho súdu, do ktorých sú rozvrhmi práce

zaradení viac ako traja sudcovia (spravidla štyria sudcovia), sú povinné rozhodovať vo veci

v zložení, ktorého určujúcim kritériom je poradie sudcov uvedených v rozvrhu práce.

Z označených rozvrhov práce vydaných predsedníčkou najvyššieho súdu uplatnenie

takéhoto pravidla pri kreovaní trojčlenného senátu z viac ako troch sudcov zaradených

do jedného súdneho oddelenia zriadeného pre senát explicitne nevyplýva. Označené rozvrhy

práce obsahujú takéto pravidlo dopĺňania neúplných senátov náhradnými členmi senátu,

resp. náhradnými predsedami senátu podľa poradia, v akom sú uvedení v prehľade o zložení

senátu, len pokiaľ ide o senáty 1 TdoV a 2 TdoV, čo vyplýva z poznámky č. 3 uvedenej

v osobitnej časti rozvrhov práce vo vzťahu k zloženiu senátov trestnoprávneho kolégia.

Podľa názoru ústavného súdu existuje pri kreovaní trojčlenného senátu z viac ako troch

sudcov zaradených do jedného súdneho oddelenia zriadeného pre senát dostatok

argumentov proti analogickému použitiu uvedeného pravidla. Za náhradných členov senátu

(resp. predsedov senátu) 1 TdoV a 2 TdoV sú totiž v zásade uvedení tí istí sudcovia

pre obidva senáty, a preto rozdelenie sudcov na stálych členov senátu (resp. predsedov

senátu) a ich náhradníkov pre prípad doplnenia neúplného senátu možno považovať

za opodstatnené. Na rozdiel od toho pri určení zloženia trojčlenných senátov najvyššieho

súdu v rámci súdnych oddelení, do ktorých sú zaradení viac ako traja sudcovia (spravidla

ide o štyroch sudcov), by uplatňovanie pravidla o určení zloženia senátu na základe poradia

sudcov uvedených v rozvrhu práce spôsobilo nerovnomerné pracovné zaťaženie prvých

troch sudcov uvedených v prehľade obsadenia súdneho oddelenia v rozvrhu práce proti

štvrtému sudcovi uvedenému v tomto prehľade, pretože ten by sa mohol rozhodovania

v senáte zúčastňovať len v prípadoch, v ktorých by bol vylúčený niektorý

z predchádzajúcich troch sudcov, alebo by bol senát z iných dôvodov neúplný. Zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) pritom práve v ustanovení priamo sa dotýkajúcom

práva na zákonného sudcu, t. j. v § 51 ods. 4 písm. c) zákona o súdoch ustanovuje ako

dôvod na prerozdelenie už pridelených vecí aj výraznú nerovnomernú zaťaženosť sudcov.

31. Vzhľadom na uvedené tak možno považovať za ústavne akceptovateľný (inými

slovami, za nezasahujúci do podstaty práva na zákonného sudcu) taký výklad, pri ktorom sa

vo veci, o ktorej má najvyšší súd rozhodovať v trojčlennom senáte (§ 18 ods. 1 prvá veta

zákona o súdoch) môže na rozhodovaní senátu podieľať rovnomerne každý zo sudcov, ktorý

bol zaradený do príslušného súdneho oddelenia, a to bez toho, aby bol vopred z možnosti

rozhodovania vo veci vyradený len z dôvodu jeho uvedenia v štvrtom (a prípadne ďalšom)

poradí vyplývajúcom z prehľadu zloženia senátu v príslušnom rozvrhu práce. Ustálenú prax

najvyššieho súdu, podľa ktorej v prípadoch, v ktorých sú do súdneho oddelenia zaradení

viac ako traja sudcovia najvyššieho súdu, rozhodne riadiaci predseda senátu nielen o tom,

ktorý zo sudcov bude v danej veci sudcom spravodajcom, ale aj o konkrétnom zložení

trojčlenného senátu, ktorý vo veci rozhodne (čo sa opatrením č. 5 zo 14. apríla 2016

účinným od 15. apríla 2016 premietlo aj do rozvrhu práce na rok 2016), možno považovať

za zlučiteľnú s obsahom základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1

, resp. listiny, ako aj tomu obdobného práva na prístup k súdu podľa

ods. 1 dohovoru, a to za predpokladu, že vytváranie súdnych oddelení pre trojčlenné senáty,

do ktorých je zaradený vyšší počet sudcov ako traja, odôvodňuje požiadavka dosiahnutia

reálnej možnosti výkonu súdnictva, na ktorú vplývajú aj také okolnosti, ako je neúplné

obsadenie súdu sudcami, zmena v jeho obsadení vrátane zmien vyplývajúcich z dočasného

pridelenia sudcov alebo praktická nemožnosť vytvoriť nový (v zmysle stabilne obsadený)

trojčlenný senát s ohľadom na akceptovanú profesionálnu špecializáciu sudcov. Ústavný

súd pripomína, že aj v iných obdobných prípadoch (napríklad ) považoval

za ústavne akceptovateľný názor, že v prípade „nadpočtu“ členov trojčlenného senátu

je zloženie senátu v konkrétnom prípade v rukách riadiaceho predsedu senátu, ktorý má

právo organizovať a riadiť prácu senátu, a teda aj určiť zloženie senátu pre konkrétnu vec

pridelenú na rozhodnutie do senátu.

32. Ústavný súd zastáva názor, že keďže všetci sudcovia, ktorí v posudzovanej veci

rozhodovali, boli podľa platného rozvrhu práce najvyššieho súdu členmi príslušného senátu

určeného na rozhodnutie vo veci, napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo

k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa , resp.

ods. 1 a dohovoru.

2. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 , ako aj listiny a a 3 dohovoru postupom

najvyššieho súdu

33. V úvode tejto časti sa žiada poznamenať, že sťažnosť je v podstatnom založená

na spochybnení zákonnosti vykonania niektorých dôkazov, pričom základná výhrada

smerujúca voči najvyššiemu súdu spočíva v tom, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní

zaoberal len niektorými námietkami, zatiaľ čo s väčšinou z nich sa s poukazom na § 371

ods. 4 odmietol zaoberať.

34. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa

v dovolacom konaní nezaoberal viacerými sťažovateľom uplatnenými námietkami, ktoré sa

týkali napríklad nesplnenia poučovacej povinnosti okresného súdu počas hlavného

pojednávania, neúplného podchytenia výpovede svedka v zápisnici

z hlavného pojednávania, nezákonnosti výsluchu , porušovania práva

na obhajobu v prípravnom konaní pri upovedomovaní obhajcu o vykonávaných procesných

úkonoch, ako aj neumožnenia realizácie práva posledného slova na verejnom zasadnutí

konanom 14. mája 2009 (odôvodnenie právnych záverov k poslednej z uvedených námietok

považuje sťažovateľ vzhľadom na najvyšším súdom uvedený piaty odsek deviatej strany

uznesenia najvyššieho súdu navyše za formalistické). Najvyšší súd pritom v zásade

poukázal na obsah , podľa ktorého dovolacie dôvody

podľa až g) , medzi ktoré patria aj sťažovateľom

uplatnené dovolacie dôvody o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle

a o založení napadnutého rozhodnutia

na nezákonných dôkazoch podľa , nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

35. Podľa názoru ústavného súdu tento postup najvyššieho súdu nemožno považovať

za rozporný s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. čl. 36 ods. 1 listiny ani ďalších práv, ktoré uvedené právo rozvíjajú, pretože spočíval

v jednoduchej aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré v zmysle upravuje

limity výkonu práva na súdnu ochranu v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Uvedené zákonné ustanovenie totiž nevylučovalo preskúmanie námietok sťažovateľa

v odvolacom konaní (teda v dovolaniu predchádzajúcom štádiu konania), a tak nevyužitie

príležitosti danej sťažovateľovi zákonom na uplatnenie námietok o porušení procesných

práv v určitom štádiu súdneho procesu nemôže odôvodňovať záver o nezlučiteľnosti

súdneho rozhodnutia s obsahom základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ súdny orgán

postupoval v súlade s obsahom a účelom ustálených a zákonom upravených procesných

pravidiel (k obdobným záverom dospel ústavný súd napríklad aj pri prerokovaní sťažnosti

vedenej pod sp. zn. ). Právny výklad sťažovateľa o aplikovateľnosti § 371

ods. 4 vo väzbe na , podľa ktorého

má odvolací súd ex offo prihliadať na chyby konania zakladajúce dovolacie dôvody

podľa , by v podstate znamenal nadbytočnosť

(neaplikovateľnosť) podmienky vyplývajúcej z

spočívajúcej v povinnosti namietať okolnosti zakladajúce dovolacie dôvody v zmysle § 371

ods. 1 písm. a) až g) v konaní pred odvolacím súdom, čo zjavne

nemohlo byť úmyslom zákonodarcu.

36. Vo vzťahu k námietkam o procesných pochybeniach v rámci prípravného

konania (napríklad vo vzťahu k úkonu o začatí trestného stíhania, odôvodneniu príkazu

na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, formálnym

náležitostiam označenia nehnuteľnosti v príkaze na domovú prehliadku a iné) alebo

v procesnom postupe okresného súdu, či už na verejnom zasadnutí konanom 14. mája 2009,

alebo v rámci hlavného pojednávania pri vykonávaní dôkazov, ústavný súd pripomína aj

svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho

začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany príslušných orgánov

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (napríklad ,

a ďalšie). Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel

opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných

pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní

a súdov). Preto skutočnosť, že v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred okresným súdom

došlo k procesným chybám, ešte neznamená, že konanie ako celok neakceptovateľne

zasahuje do podstaty sťažovateľom označených práv, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

37. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tom, že , ktorý mal

predniesť závery znaleckého posudku (správne ide o odborné vyjadrenie, pozn.)

pplk. z Požiarnotechnického a expertízneho ústavu v Bratislave,

že nebol v čase vykonania hlavného pojednávania znalcom zapísaným v zozname znalcov,

ústavný súd uvádza, že aj keď v prílohe sťažnosti predložená kópia odpovede Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie dohľadu, odboru znaleckej, tlmočníckej

a prekladateľskej činnosti sp. zn. z 3. augusta 2016 naznačuje rozpor

s najvyšším súdom sformulovanými závermi k tejto námietke sťažovateľa v posudzovanom

uznesení, uvedené vzhľadom na rozsah nižšími súdmi vykonaného znaleckého dokazovania

k možným príčinám vzniku požiaru (najmä znaleckého posudku Ústavu súdneho

inžinierstva v Žiline predneseného , ako aj jeho

doplnenia) nemôže spôsobiť ústavnú neudržateľnosť uznesenia najvyššieho súdu

odmietajúceho dovolanie sťažovateľa pre zrejmé nesplnenie dovolacích dôvodov.

Najvyšší súd zároveň dostatočne podrobne odôvodnil záver o nedôvodnosti námietok

sťažovateľa spochybňujúcich zákonnosť znaleckého dokazovania súdneho

inžinierstva v Žiline, pričom ani ústavný súd argumenty sťažovateľa o nezákonnosti tohto

dôkazu z dôvodu, že ho mali vyvolať skutočnosti zistené pri výsluchu

, nepovažuje za relevantné. Navyše, z obsahu rozsudku okresného súdu vyplýva,

že uvedené znalecké dokazovania nariadil okresný súd v priebehu konania hlavného

pojednávania práve na návrh obhajoby. Uvádzané argumenty sťažovateľa sú v podstate len

prenosom jeho dovolacej argumentácie do obsahu sťažnosti, čo ústavný súd hodnotí najmä

ako prejav jeho nespokojnosti s výsledkom napadnutého trestného konania.

38. Ani námietku sťažovateľa o nesprávnom postupe najvyššieho súdu, ktorý mal

opomenúť rozdiel medzi pojmami „odmietnutie“ a „zamietnutie“, opierajúcu sa o nález

ústavného súdu sp. zn. nemožno považovať za dôvodnú. Označený nález

totiž vychádza z uznesenia ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov

č. k. PLz. -24 z 22. októbra 2014, ktoré odmieta aplikovateľnosť analogického

použitia vylučujúceho možnosť opätovného podania

dovolania, ktoré bolo predtým zamietnuté na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania.

V danom prípade však najvyšší súd neodmietol dovolanie bez jeho meritórneho

preskúmania podľa , pretože bolo podané proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, ale z dôvodu podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, pretože považoval za zrejmé, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371

. Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, t. j. odmietnutie dovolania podľa

, je v súlade s procesnoprávnou úpravou, ktorá v prípade,

že najvyšší súd nezistí existenciu žiadneho dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného

poriadku, umožňuje mu bez nariadenia verejného zasadnutia dovolanie odmietnuť.

Pre ústavnú konformnosť napadnutého rozhodnutia s obsahom sťažovateľom označených

práv tak postačuje, že napadnuté uznesenie bolo vydané na základe konkrétnych zákonných

ustanovení a spôsobom týmito ustanoveniami predpokladaným, pričom

obsahuje primerané odôvodnenie bez logických rozporov použitej právnej argumentácie.

39. Napokon vo vzťahu k sťažovateľom prednesenej námietke o nezákonnosti

vyšetrovania jeho prípadu príslušníkmi Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky ústavný súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, ktoré zjednotilo rozdielne

právne názory senátov najvyššieho súdu k tejto otázke a podľa záverov ktorého «Okolnosť,

že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaradená aj do organizačnej štruktúry

ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly

a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru

ministrovi vnútra Slovenskej republiky ( o Policajnom

zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) a možnosti

ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident

Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona).

Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako

služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti

inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní

a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona o Policajnom zbore), a to

prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore). ... Vyšetrovateľ

Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10

ods. 8 písm. a) a poverený príslušník Policajného zboru, služobne

zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c) Trestného

poriadku.».

40. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu

a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi môže zasahovať len

v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej

argumentácie hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, a pritom

ústavne konformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia vytýkaných chýb konania

súdov nižších stupňov podľa uplatnených dovolacích dôvodov (pokiaľ ho umožňovali

limity stanovené ) nepopiera účel ani podstatu základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. listiny vrátane

základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania

a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a základného práva na obhajobu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru. V tejto časti preto považuje ústavný súd

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 , ako aj listiny a a 3 dohovoru postupom krajského

súdu

42. Nadväzne na to vo vzťahu k rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2012 vydanému

v odvolacom konaní sťažovateľ prezentuje názor, že na ním uvádzané procesné pochybenia

spôsobujúce „nezákonnosť“ dôkazov, na základe ktorých bol vynesený odsudzujúci výrok,

malo byť v zmysle prihliadnuté, keďže naplňujú dovolací dôvod

uvedený v . Ako však z už opísaného kontextu

sťažnosti vyplýva, sťažovateľ nezákonnosť v dovolaní a v sťažnosti označených dôkazov

v rámci odvolacieho konania pred krajským súdom až na výnimky nenamietal. Preto sa

v rozsudku krajského súdu ani nenachádzajú odpovede na tieto sťažovateľom v neskorších

štádiách prednesené námietky (a z tohto dôvodu je aj irelevantné v rámci tohto rozhodnutia

ústavného súdu citovať rozsiahlejšie časti z odôvodnenia rozsudku krajského súdu).

Na tomto mieste však ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred

všeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Vzhľadom na neuplatnenie týchto námietok

v odvolacom konaní pred krajským súdom ústavný súd z dôvodu nedostatku svojej

právomoci k nim nezaujíma vecné stanovisko. Nie je totiž alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov, v danom prípade

krajského súdu, ktorý bol oprávnený preskúmať zákonnosť dôkazov, ktoré boli vykonané

na hlavnom pojednávaní a na základe ktorých rozhodol vo veci okresný súd.

Na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinených

a vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy, a nie ústavný

súd.

43. Rovnako tak ústavný súd pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je konať ako súd štvrtej inštancie,

ale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný

(obdobne , , , ).

44. Ústavný súd konštatuje, že obsah rozsudku krajského súdu, ktorý na svojich

26 stranách odpovedá na v odvolaní uplatnené námietky sťažovateľa a obsahuje primerané

a presvedčivé odôvodnenie záverov, pre ktoré uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania

trestných činov, z ktorých bol obžalovaný, pri zachovaní všetkých základných zásad

trestného konania, nesignalizuje porušenie relevantných obsahových zložiek základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na nich nadväzujúcich práv, čo svojou intenzitou

nemôžu narušiť ani dodatočne (v sťažnosti) prednesené tvrdenia o nedodržaní niektorých

(svojou povahou viac formálnych ako obsahových) procesných podmienok pri vykonávaní

niektorých dôkazov.

45. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako v tejto veci prijal

najvyšší súd (resp. v odvolacom konaní krajský súd), nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu najvyššieho súdu a jeho

uznesenia, resp. postupu krajského súdu a jeho rozsudku, a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu (a prípadne krajského súdu)

svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho

doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech

v konaní pred všeobecným súdom (, ).

46. Ústavný súd, pokiaľ ide o postup krajského súdu a jeho rozsudok sp. zn.

zo 7. júna 2012, vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a v časti

námietok proti postupu okresného súdu a orgánov činných v trestnom konaní v rámci

prípravného konania, ktoré sťažovateľ pred krajským súdom ako súdom odvolacím

neuplatnil, zastal názor o nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

47. Na základe uvedeného bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa čl. 25 ods. 2

. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (najmä

návrhom na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozsudku krajského súdu

a požiadavkou na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2017