Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 603/2016
PDF · 238.69 KB
No categories available
II. ÚS 603/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného spoločnosťou
, Advokátska kancelária, , v mene ktorej koná advokát
a konateľ , vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 74/2015 a jeho uznesením
z 23. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
6. júna 2016 a poštou 13. júna 2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tdo 74/2015 a jeho uznesením z 23. marca 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 6. júna 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 3 To 53/2014 zo 7. októbra 2014 bol sťažovateľ po zrušení prvostupňového
rozsudku v rámci odvolacieho konania uznaný vinným za to, že po predchádzajúcej
vzájomnej dohode s tromi dosiaľ neznámymi spolupáchateľmi 22. augusta 2009 asi
o 18.00 h v Bratislave na Bohrovej ulici pred potravinami Golf pristúpil k poškodenému,
udrel ho pravou rukou, v ktorej držal tzv. boxer, do oblasti ľavého spánku hlavy, na čo
poškodený spadol na zem, kde ho následne ostatní dosiaľ neznámi spolupáchatelia
sťažovateľa kopali a bili po celom tele, po čom poškodený upadol do bezvedomia a boli mu
spôsobné zranenia na hlave, a to prasklina kostí lebečnej klenby v záhlavovej oblasti vľavo,
pomliaždenie mozgového tkaniva s nevýrazným zakrvácaním na rozhraní čelového
a spánkového laloka vpravo priemeru cca 3,0 cm, otras mozgu, zlomenina kosti nosa bez
posunu úlomkov, tržno-zmliaždenú ranu mäkkých tkanív tváre v čelovej oblasti hlavy
a pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s krvnou podliatinou v jarmovej oblasti vľavo
a v záhlavovej oblasti hlavy vyžadujúcej si podľa vyjadrenia znalca dobu liečenia v trvaní
osem až desať týždňov. Mal sa tým dopustiť zločinu ublíženia na zdraví
v spolupáchateľstve v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20 a § 155 ods. 1 Trestného
zákona a bol mu za to uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní štyroch rokov.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil jednak
tým, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, ďalej že rozsudok bol
založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a že rozsudok
bol založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Sťažovateľ konkrétne namietal najmä, že mu nebolo umožnené vykonávať obhajobné
práva, lebo o skutočnosti, že je považovaný za podozrivého, sa dozvedel až 533 dní potom,
čo ho poškodený za páchateľa tohto skutku označil pred orgánmi činnými v trestnom
konaní. To mu efektívne zmarilo možnosť pripraviť sa na obhajobu (uznesenie o vznesení
obvinenia nebolo vydané „bez meškania“ a napriek tomu boli vykonávané procesné úkony).
Inými slovami, sťažovateľ po uvedenú dobu vôbec netušil, že sa o ňom „uvažuje“ ako
o možnom páchateľovi skutku, pre ktorý bol napokon odsúdený, nemohol nahliadať do
spisov a podobne. Ak by takúto vedomosť mal krátko po skutku, vedel by efektívne
predkladať vo svoj prospech dôkazy o tom, kde a s kým sa v daný deň nachádzal, resp. že sa
nachádzal na inom mieste, čo po uplynutí uvedenej doby bolo už len iluzórne. Výpoveď
poškodeného bola pritom jedinou výpoveďou, ktorá sťažovateľa usvedčovala zo spáchania
daného skutku (všetky ostatné výpovede, či už policajtov, alebo matky poškodeného boli
nepriame a boli odvodené od tvrdení poškodeného).
Druhá výhrada sťažovateľa smerovala voči nezákonnosti postupu orgánov činných
v trestnom konaní a všeobecných súdov, keď nezohľadnili, že z výpovedí poškodeného bola
trestnoprocesne použiteľná len jediná (z 26. apríla 2012, teda po vznesení obvinenia
sťažovateľovi). Ďalej nezohľadnili ani to, že táto výpoveď (a ďalšia výpoveď na súde
21. novembra 2012) bola vykonaná až po konfrontácii sťažovateľa s poškodeným, čo zákon
vylučuje.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 74/2015 z 23. marca 2016 bolo dovolanie
sťažovateľa odmietnuté. Podstata záveru najvyššieho súdu spočívala v tom, že sťažovateľ
uvedené pochybenia nenamietal už v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ale
až v dovolacom konaní. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 6. apríla
2016.
Podľa názoru sťažovateľa celé trestné konanie proti nemu bolo nespravodlivé
a nespĺňalo parametre vymedzené čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d) dohovoru.
V prvom rade celé obvinenie sťažovateľa a napokon aj jeho odsúdenie je postavené
na výpovedi jedinej osoby, teda poškodeného, ktorý mal v minulosti spory s bratom
sťažovateľa. Výpovede ostatných svedkov sú odvodené od výpovede poškodeného.
K predmetnému skutku malo dôjsť 22. augusta 2009. Trestné oznámenie bolo podané toho
istého dňa matkou poškodeného, ktorá uviedla, že poškodeného napadol neznámy páchateľ,
následne 3. septembra 2009 bolo začaté trestné stíhanie „vo veci“ pre zločin ublíženia na
zdraví. Poškodený vo výpovedi z 3. septembra 2009 uviedol, že 22. augusta 2009 ho
napadol sťažovateľ. Meno sťažovateľa ako podozrivého uvádzali policajti aj v úradnom
zázname z 22. a 25. augusta 2009. Následne boli vykonávané ďalšie úkony v trestnom
konaní a boli vypočutí ostatní svedkovia, bol pribratý znalec atď. Sťažovateľovi bolo
vznesené obvinenie až 10. februára 2011, čo sa dozvedel pri doručení uznesenia o vznesení
obvinenia 17. februára 2011, teda 533 dní potom, čo sa polícia dozvedela o tom, že sa
skutku mal dopustiť sťažovateľ, ktorý to však od počiatku popiera. Ku skutku bol prvýkrát
vypočutý 22. marca 2011, kedy bol dopytovaný vyšetrovateľom aj na to, kde sa zdržiaval
kritického dňa 22. augusta 2009. Vyšetrovateľ teda chcel vedieť, kde sa sťažovateľ
nachádzal viac než jeden a pol roka pred výsluchom. Sťažovateľ uviedol, že asi od roku
2005 sa nezdržiaval doma, ale u priateľky na G ulici, pričom neskôr došlo
k predaju bytu rodičov na Z 5, čo je overiteľný fakt. V čase skutku už preto
nemal dôvod zdržiavať sa na danej adrese.
Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku uvedeného postupu, ktorý sa prima facie
javí byť rozporný s čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru, mu nebolo umožnené po materiálnej
stránke realizovať obhajobu od počiatku celej veci, teda tak, aby sa mohol účinne brániť
voči výhrade, že bol na mieste činu, hoci nemal dôvod tam byť a ani tam nebol. Inými
slovami, od začatia stíhania vo veci do vznesenia obvinenia prebehla taká dlhá doba,
v rámci ktorej sa nemohol obhajovať v materiálnom slova zmysle, teda predkladať dôkazy
vo svoj prospech.
Sťažovateľ ďalej namieta, že všetky výsluchy poškodeného ako jediného svedka
skutku, ktoré boli realizované po vznesení obvinenia, mali byť považované za nezákonné,
a teda nemali tvoriť základ pre odsúdenie sťažovateľa. Takto mal byť za nezákonný dôkaz
považovaný výsluch poškodeného z 26. apríla 2012, pretože nadväzoval na konfrontáciu
medzi sťažovateľom a poškodeným z 30. júna 2011. Pre konfrontáciu je charakteristické, že
ide o osobitnú formu súčasného výsluchu dvoch osôb, ktoré už boli vypočuté a ktorých
výpovede v závažných okolnostiach nesúhlasia. Je teda vylúčené, aby bola konfrontácia
vykonaná medzi osobami, ktoré ešte neboli vypočuté. Práve k takej situácii však došlo
v danej veci, čo neopakovateľne zmarilo možnosť vypočuť v konaní opäť poškodeného,
pričom k tomu došlo predtým, než dostal túto možnosť sťažovateľ. V skratke, výsluch
poškodeného sa vykonal sedem mesiacov potom, čo sa vykonala konfrontácia medzi
účastníkmi, ktorá by mala slúžiť na odstránenie rozporov vo výpovediach. Má to zásadný
vplyv aj na zákonnosť výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní 21. novembra 2012,
pretože aj ten bol vykonaný po konfrontácii. Postup, v ktorom je konfrontácia obvineného
a poškodeného vykonaná skôr, ako je vykonaný výsluch poškodeného, treba podľa
sťažovateľa považovať za zásadné pochybenie protirečiace v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
Na uvedené zásadné nedostatky podľa sťažovateľa najvyšší súd neprihliadol
s poukazom na ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého by uvedené
mohol sťažovateľ namietať v dovolacom konaní len v prípade, že tieto námietky uplatnil už
v konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Sťažovateľovi bolo toto ustanovenie
známe, avšak poukazuje na to, že pochybenia, na ktoré poukazoval v dovolacom konaní, sú
takého zásadného charakteru, že okresný súd, ale aj krajský súd mali v zmysle zásady iura
novit curia na ne prihliadnuť. Inými slovami, skutočnosť, že obvinený nenamieta každú
nezákonnosť, prípadne ju jeho obhajca prehliadne, neznamená, že ju môže trestný súd
opomenúť. Neznamená to teda ani to, že by trestný súd mohol rezignovať na bazálne
pravidlá zákonnosti vo vzťahu k vykonávaným dôkazom, resp. k zachovaniu parametrov
spravodlivého konania v rámci trestného procesu. Uvedené platí o to viac, že sťažovateľ sa
v trestnom konaní nachádzal v citlivom postavení. Najvyšší súd však uvedené nedostatky
nekorigoval, ale sťažovateľa v tejto situácii ponechal. Je pravdou, že sťažovateľ bol
v trestnom konaní pred okresným súdom a krajským súdom zastúpený, no pri takých
závažných nedostatkoch dokazovania a celého prípravného konania mali všeobecné súdy
podľa názoru sťažovateľa konať aj bez jeho aktivity, resp. aktivity jeho obhajcu. Pritom
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nie je nijako výnimočné, že napriek požiadavke
podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku je možné nesplnenie tejto podmienky aj opomenúť,
ak by to viedlo k porušeniu ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu. Najvyšší
súd tak urobil napr. v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 47/2014, kde skonštatoval, že
„trvanie na splnení požiadavky ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. by v takomto prípade
znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v dovolacom konaní
(bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj porušenie jeho ústavného
práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu“. V dovolaní sťažovateľ na toto rozhodnutie
najvyššieho súdu poukazoval. Napriek tomu sa v prípade sťažovateľa na splnení podmienky
podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku bezvýnimočne trvalo, čo bez zdôvodnenia tohto
postupu oproti postupu v citovanej veci treba považovať za arbitrárny postup, ale tiež za
extrémny výkladový formalizmus.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa, , na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,
ods. 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2016, sp. zn. 3 Tdo 74/2015,
a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. marca 2016, sp. zn.
3 Tdo 74/2015, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,
, náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z dovolania podaného obhajcom sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu inter alia
vyplýva, že sťažovateľ považuje za potrebné vyjadriť sa k použitiu ustanovenia § 371 ods. 4
časti prvej vety pred bodkočiarkou Trestného poriadku, podľa ktorej dôvody dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva
dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred
odvolacím súdom. Je potrebné zaoberať sa týmto ustanovením preto, že sťažovateľ
v dovolaní uplatňuje dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) až g) Trestného
poriadku, teda také dovolacie dôvody, na ktoré sa inak vzťahuje ustanovenie § 371 ods. 4
prvej vety Trestného poriadku. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že podľa právnej vety
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 nemožno trvať na
splnení požiadavky podľa ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku, ak k namietanému
postupu došlo v konaní (resp. rozhodnutí) odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je
napadnuteľná až po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia, ktorým sa trestné
stíhanie právoplatne skončilo. Trvanie na splnení požiadavky tohto ustanovenia by
v takomto prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva
v dovolacom konaní (bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj
porušenie jeho ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 74/2015 z 23. marca 2016 vyplýva, že
ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 53/2014 zo 7. októbra 2014.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa bolo odôvodnené podľa
§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, teda porušením práva na obhajobu
zásadným spôsobom, založením rozhodnutia na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom a založením rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Hoci podľa § 371
ods. 4 Trestného poriadku dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno
použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní
a nenamietal ju najneskôr pred odvolacím súdom, sťažovateľ zakladal prípustnosť
dovolania z pohľadu uvedeného ustanovenia na tom základe, že k namietanému postupu
došlo až v konaní pred odvolacím súdom, resp. až rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorého
nezákonnosť je napadnuteľná až po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia,
ktorým sa trestné konanie právoplatne skončilo. Sťažovateľ vychádzal z toho, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu bol v celom rozsahu zrušený rozsudok súdu prvého
stupňa, pričom krajský súd sťažovateľa sám uznal vinným zo spáchania skutku postupom
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku a odsúdenie sťažovateľa nanovo zdôvodnil. Pritom
odsudzujúci rozsudok postavil na dôkazoch, ktorých použiteľnosť a zákonnosť považoval
sťažovateľ za spornú.
Vzhľadom na uvedené dovolacie námietky bolo potrebné hodnotiť z hľadiska § 371
ods. 4 Trestného poriadku z toho aspektu, či namietané skutočnosti boli sťažovateľovi
známe už v pôvodnom konaní, alebo dokonca už v štádiu prípravného konania a súčasne
z toho hľadiska, či k namietanému postupu došlo až konaním, resp. rozhodnutím krajského
súdu.
Z obsahu rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom zrušenia prvostupňového
rozsudku bola skutočnosť, že sa pri rozhodovaní nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie, keďže došlo k porušeniu zákona tak vo výroku o vine, ako aj
vo výroku o treste. Súčasne však krajský súd konštatoval, že na podklade dôkazov
rozvedených v prvostupňovom rozsudku možno ustáliť, že skutok sa stal tak, ako je
vymedzený v skutkovej vete obžaloby, a ďalej tiež konštatoval, že prvostupňový súd
správne ustálil dôkaznú situáciu. Krajský súd považoval za potrebné venovať väčšiu
pozornosť len následkom v podobe zranení poškodeného, a preto konanie sťažovateľa
kvalifikoval iba ako zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu. Z hľadiska rozhodovania
o treste krajský súd vytkol nedodržanie zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4
a § 38 Trestného zákona, lebo neboli dostatočne zohľadnené všetky rozhodujúce
skutočnosti majúce vplyv na výšku trestu. Krajský súd postupoval podľa § 322 ods. 3
Trestného poriadku preto, lebo bolo možné prijať nové rozhodnutie na podklade skutkového
stavu, ktorý bol prvostupňovým súdom správne zistený. Z uvedeného je pre najvyšší súd
zrejmé, že krajský súd nové dokazovanie nevykonával a nové rozhodnutie založil len na
odlišnom právnom posúdení prvostupňovým súdom správne zisteného skutkového stavu.
Pokiaľ sťažovateľ vytkol, že výsluch poškodeného z 26. apríla 2012 bol vykonaný až
po konfrontácii medzi ním a sťažovateľom (30. januára 2011), treba uviesť že sťažovateľ
opiera námietku o nesprávnu následnosť výsluchu poškodeného a konfrontácie vykonanej
v prípravnom konaní, a to s následkom nezákonnosti jednotlivých dôkazov. Sťažovateľ teda
namieta skutočnosti, ktoré mohol namietať už v základnom či odvolacom konaní.
Vzhľadom na uvedené sa najvyšší súd touto námietkou v súlade s § 371 ods. 4 Trestného
poriadku nezaoberal. Sťažovateľ v podanom odvolaní nezákonnosť konfrontácie z 30. júna
2011 a následnej výpovede poškodeného z 26. apríla 2012 nenamietal. Napadol totiž výrok
o vine a treste s tým, že sa necíti byť vinný a v zmysle zásady in dubio pro reo žiadal
o oslobodenie spod obžaloby, pričom v ďalšom spochybnil výpoveď matky poškodeného.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na obhajobu tým, že len po 533 dňoch došlo
k vzneseniu obvinenia proti sťažovateľovi, treba poukázať tiež na to, že aj táto skutočnosť
bola sťažovateľovi známa už v prípravnom konaní, no napriek tomu porušenie tohto práva
ani v prvostupňovom, ale ani v odvolacom konaní nenamietal.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti (rovnako ako predtým podaného dovolania) je jednak námietka, že
sťažovateľ dostal reálnu možnosť obhajovať sa až 533 dní potom, čo sa vyšetrovateľ
dozvedel, že poškodený ho označil za páchateľa, lebo až po tomto dlhom čase mu bolo
doručené uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj to, že výsluch poškodeného z 26. apríla
2012 mal byť považovaný za nezákonný dôkaz, keďže nadväzoval na konfrontáciu
so sťažovateľom z 30. júna 2011, hoci konfrontácia mohla byť zákonom zodpovedajúcim
spôsobom vykonaná až po zákonným spôsobom vykonaných výsluchoch poškodeného
a sťažovateľa.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti (rovnako, ako aj predtým v dovolaní) uviedol, že si
uvedomuje existenciu ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ním
namietané dôvody dovolania nemožno použiť, ak namietané okolnosti mu boli známe už
v pôvodnom konaní a on ich nenamietal najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
Vychádzal však z toho, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu tak vo výroku o vine,
ako aj vo výroku o treste a sám uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest. Vzhľadom na
túto skutočnosť (teda že o vine a treste rozhodoval v jeho prípade odvolací súd vlastným
výrokom) bol sťažovateľ toho názoru, že na jeho vec prichodí aplikovať už judikované
stanovisko najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho uznesenia sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla
2015, podľa ktorého na splnení požiadavky podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku
nemožno trvať, ak k postupu namietanému v dovolaní došlo v konaní, resp. v rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je napadnuteľná až po právoplatnom skončení
trestného stíhania s tým, že trvanie na splnení požiadavky podľa uvedeného ustanovenia by
v takomto prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v
dovolacom konaní bez toho, aby mal možnosť to ovplyvniť.
Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu v daných
súvislostiach považovať za dostatočnú, ucelenú a presvedčivú. Argumentácia najvyššieho
súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že
sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže bez ďalšieho znamenať porušenie označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd sa vôbec
nezaoberal vecnou opodstatnenosťou sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov,
pretože vychádzal vo svojich úvahách z toho, že dôvody dovolania použité sťažovateľom
nemožno použiť vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Pritom
dôsledne aplikoval zásadné tézy vyplývajúce zo skoršieho (precedentného) uznesenia sp. zn.
4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015. Toto zásadné stanovisko najvyššieho súdu logicky
vychádza z toho, že ak k namietanému pochybeniu uplatňovanému ako niektorý dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku došlo v štádiu odvolacieho
konania, resp. je následkom nesprávneho postupu alebo rozhodnutia odvolacieho súdu,
potom ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku nemožno uplatniť, lebo obvinený by
v takom prípade bol zbavený práva brániť sa v dovolacom konaní proti pochybeniam,
ku ktorým došlo v odvolacom konaní. V tejto súvislosti najvyšší súd podrobne zdôvodnil,
prečo podľa jeho názoru k pochybeniam namietaným sťažovateľom nedošlo v odvolacom
konaní, ale už v prvostupňovom konaní, resp. v prípravnom konaní. Podľa názoru
najvyššieho súdu je to dané tým, že krajský súd považoval prvostupňovým súdom zistený
skutkový stav za správny a úplný a v nijakom smere doň nezasiahol (žiadne dokazovanie
nevykonával). Prvostupňovým súdom zistený skutkový stav iba odlišne právne kvalifikoval.
Treba konštatovať, že s uvedenou podrobnou argumentáciou najvyššieho súdu sa
sťažovateľ v podanej sťažnosti vysporiadal len celkom všeobecne a povrchne, keď ju
označil za arbitrárnu, ako aj za extrémny výkladový formalizmus. Inak v konkrétnej rovine
sa s jednotlivými argumentmi najvyššieho súdu nezaoberal, a teda s nimi ani nepolemizoval.
Nie je úlohou ústavného súdu „dotvárať“ prípadné možné argumenty, ktorými by sa
dalo čeliť názorom najvyššieho súdu, pretože podanie ucelenej a konkrétnej argumentácie je
úlohou sťažovateľa, ktorý je na tento účel povinne zastúpený advokátom ako
kvalifikovaným právnym zástupcom.
Za situácie, keď najvyšší súd sa vecnou stránkou argumentácie sťažovateľa
(vo vzťahu k uvádzaným dôvodom dovolania) vzhľadom na aplikáciu ustanovenia § 371
ods. 4 Trestného poriadku vôbec nezaoberal, nemohol uplatnené dôvody dovolania vecne
skúmať ani ústavný súd, pretože podaná sťažnosť smerovala len proti dovolaciemu
uzneseniu najvyššieho súdu.
Prípadné vecné skúmanie sťažovateľovej argumentácie zo strany ústavného súdu by
eventuálne mohlo prichádzať do úvahy v prípade, keby sťažovateľ napadol v konaní pred
ústavným súdom aj odvolací rozsudok krajského súdu (alebo len odvolací rozsudok
krajského súdu), čo sa však nestalo. Aj tomu by však muselo predchádzať posúdenie
prípustnosti takto konštruovanej sťažnosti z pohľadu ustanovenia § 53 ods. 1, ale najmä
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016