Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 603/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného spoločnosťou

, Advokátska kancelária, , v mene ktorej koná advokát

a konateľ , vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práv podľa a 3 písm. a) až d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

6. júna 2016 a poštou 13. júna 2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 23. marca 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 6. júna 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 7. októbra 2014 bol sťažovateľ po zrušení prvostupňového

rozsudku v rámci odvolacieho konania uznaný vinným za to, že po predchádzajúcej

vzájomnej dohode s tromi dosiaľ neznámymi spolupáchateľmi 22. augusta 2009 asi

o 18.00 h v Bratislave na Bohrovej ulici pred potravinami Golf pristúpil k poškodenému,

udrel ho pravou rukou, v ktorej držal tzv. boxer, do oblasti ľavého spánku hlavy, na čo

poškodený spadol na zem, kde ho následne ostatní dosiaľ neznámi spolupáchatelia

sťažovateľa kopali a bili po celom tele, po čom poškodený upadol do bezvedomia a boli mu

spôsobné zranenia na hlave, a to prasklina kostí lebečnej klenby v záhlavovej oblasti vľavo,

pomliaždenie mozgového tkaniva s nevýrazným zakrvácaním na rozhraní čelového

a spánkového laloka vpravo priemeru cca 3,0 cm, otras mozgu, zlomenina kosti nosa bez

posunu úlomkov, tržno-zmliaždenú ranu mäkkých tkanív tváre v čelovej oblasti hlavy

a pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s krvnou podliatinou v jarmovej oblasti vľavo

a v záhlavovej oblasti hlavy vyžadujúcej si podľa vyjadrenia znalca dobu liečenia v trvaní

osem až desať týždňov. Mal sa tým dopustiť zločinu ublíženia na zdraví

v spolupáchateľstve v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20 a § 155 ods. 1 Trestného

zákona a bol mu za to uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj trest zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní štyroch rokov.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil jednak

tým, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, ďalej že rozsudok bol

založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a že rozsudok

bol založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Sťažovateľ konkrétne namietal najmä, že mu nebolo umožnené vykonávať obhajobné

práva, lebo o skutočnosti, že je považovaný za podozrivého, sa dozvedel až 533 dní potom,

čo ho poškodený za páchateľa tohto skutku označil pred orgánmi činnými v trestnom

konaní. To mu efektívne zmarilo možnosť pripraviť sa na obhajobu (uznesenie o vznesení

obvinenia nebolo vydané „bez meškania“ a napriek tomu boli vykonávané procesné úkony).

Inými slovami, sťažovateľ po uvedenú dobu vôbec netušil, že sa o ňom „uvažuje“ ako

o možnom páchateľovi skutku, pre ktorý bol napokon odsúdený, nemohol nahliadať do

spisov a podobne. Ak by takúto vedomosť mal krátko po skutku, vedel by efektívne

predkladať vo svoj prospech dôkazy o tom, kde a s kým sa v daný deň nachádzal, resp. že sa

nachádzal na inom mieste, čo po uplynutí uvedenej doby bolo už len iluzórne. Výpoveď

poškodeného bola pritom jedinou výpoveďou, ktorá sťažovateľa usvedčovala zo spáchania

daného skutku (všetky ostatné výpovede, či už policajtov, alebo matky poškodeného boli

nepriame a boli odvodené od tvrdení poškodeného).

Druhá výhrada sťažovateľa smerovala voči nezákonnosti postupu orgánov činných

v trestnom konaní a všeobecných súdov, keď nezohľadnili, že z výpovedí poškodeného bola

trestnoprocesne použiteľná len jediná (z 26. apríla 2012, teda po vznesení obvinenia

sťažovateľovi). Ďalej nezohľadnili ani to, že táto výpoveď (a ďalšia výpoveď na súde

21. novembra 2012) bola vykonaná až po konfrontácii sťažovateľa s poškodeným, čo zákon

vylučuje.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. marca 2016 bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté. Podstata záveru najvyššieho súdu spočívala v tom, že sťažovateľ

uvedené pochybenia nenamietal už v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ale

až v dovolacom konaní. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 6. apríla

2016.

Podľa názoru sťažovateľa celé trestné konanie proti nemu bolo nespravodlivé

a nespĺňalo parametre vymedzené čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d) dohovoru.

V prvom rade celé obvinenie sťažovateľa a napokon aj jeho odsúdenie je postavené

na výpovedi jedinej osoby, teda poškodeného, ktorý mal v minulosti spory s bratom

sťažovateľa. Výpovede ostatných svedkov sú odvodené od výpovede poškodeného.

K predmetnému skutku malo dôjsť 22. augusta 2009. Trestné oznámenie bolo podané toho

istého dňa matkou poškodeného, ktorá uviedla, že poškodeného napadol neznámy páchateľ,

následne 3. septembra 2009 bolo začaté trestné stíhanie „vo veci“ pre zločin ublíženia na

zdraví. Poškodený vo výpovedi z 3. septembra 2009 uviedol, že 22. augusta 2009 ho

napadol sťažovateľ. Meno sťažovateľa ako podozrivého uvádzali policajti aj v úradnom

zázname z 22. a 25. augusta 2009. Následne boli vykonávané ďalšie úkony v trestnom

konaní a boli vypočutí ostatní svedkovia, bol pribratý znalec atď. Sťažovateľovi bolo

vznesené obvinenie až 10. februára 2011, čo sa dozvedel pri doručení uznesenia o vznesení

obvinenia 17. februára 2011, teda 533 dní potom, čo sa polícia dozvedela o tom, že sa

skutku mal dopustiť sťažovateľ, ktorý to však od počiatku popiera. Ku skutku bol prvýkrát

vypočutý 22. marca 2011, kedy bol dopytovaný vyšetrovateľom aj na to, kde sa zdržiaval

kritického dňa 22. augusta 2009. Vyšetrovateľ teda chcel vedieť, kde sa sťažovateľ

nachádzal viac než jeden a pol roka pred výsluchom. Sťažovateľ uviedol, že asi od roku

2005 sa nezdržiaval doma, ale u priateľky na G ulici, pričom neskôr došlo

k predaju bytu rodičov na Z 5, čo je overiteľný fakt. V čase skutku už preto

nemal dôvod zdržiavať sa na danej adrese.

Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku uvedeného postupu, ktorý sa prima facie

javí byť rozporný s čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru, mu nebolo umožnené po materiálnej

stránke realizovať obhajobu od počiatku celej veci, teda tak, aby sa mohol účinne brániť

voči výhrade, že bol na mieste činu, hoci nemal dôvod tam byť a ani tam nebol. Inými

slovami, od začatia stíhania vo veci do vznesenia obvinenia prebehla taká dlhá doba,

v rámci ktorej sa nemohol obhajovať v materiálnom slova zmysle, teda predkladať dôkazy

vo svoj prospech.

Sťažovateľ ďalej namieta, že všetky výsluchy poškodeného ako jediného svedka

skutku, ktoré boli realizované po vznesení obvinenia, mali byť považované za nezákonné,

a teda nemali tvoriť základ pre odsúdenie sťažovateľa. Takto mal byť za nezákonný dôkaz

považovaný výsluch poškodeného z 26. apríla 2012, pretože nadväzoval na konfrontáciu

medzi sťažovateľom a poškodeným z 30. júna 2011. Pre konfrontáciu je charakteristické, že

ide o osobitnú formu súčasného výsluchu dvoch osôb, ktoré už boli vypočuté a ktorých

výpovede v závažných okolnostiach nesúhlasia. Je teda vylúčené, aby bola konfrontácia

vykonaná medzi osobami, ktoré ešte neboli vypočuté. Práve k takej situácii však došlo

v danej veci, čo neopakovateľne zmarilo možnosť vypočuť v konaní opäť poškodeného,

pričom k tomu došlo predtým, než dostal túto možnosť sťažovateľ. V skratke, výsluch

poškodeného sa vykonal sedem mesiacov potom, čo sa vykonala konfrontácia medzi

účastníkmi, ktorá by mala slúžiť na odstránenie rozporov vo výpovediach. Má to zásadný

vplyv aj na zákonnosť výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní 21. novembra 2012,

pretože aj ten bol vykonaný po konfrontácii. Postup, v ktorom je konfrontácia obvineného

a poškodeného vykonaná skôr, ako je vykonaný výsluch poškodeného, treba podľa

sťažovateľa považovať za zásadné pochybenie protirečiace v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Na uvedené zásadné nedostatky podľa sťažovateľa najvyšší súd neprihliadol

s poukazom na ustanovenie , podľa ktorého by uvedené

mohol sťažovateľ namietať v dovolacom konaní len v prípade, že tieto námietky uplatnil už

v konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Sťažovateľovi bolo toto ustanovenie

známe, avšak poukazuje na to, že pochybenia, na ktoré poukazoval v dovolacom konaní, sú

takého zásadného charakteru, že okresný súd, ale aj krajský súd mali v zmysle zásady iura

novit curia na ne prihliadnuť. Inými slovami, skutočnosť, že obvinený nenamieta každú

nezákonnosť, prípadne ju jeho obhajca prehliadne, neznamená, že ju môže trestný súd

opomenúť. Neznamená to teda ani to, že by trestný súd mohol rezignovať na bazálne

pravidlá zákonnosti vo vzťahu k vykonávaným dôkazom, resp. k zachovaniu parametrov

spravodlivého konania v rámci trestného procesu. Uvedené platí o to viac, že sťažovateľ sa

v trestnom konaní nachádzal v citlivom postavení. Najvyšší súd však uvedené nedostatky

nekorigoval, ale sťažovateľa v tejto situácii ponechal. Je pravdou, že sťažovateľ bol

v trestnom konaní pred okresným súdom a krajským súdom zastúpený, no pri takých

závažných nedostatkoch dokazovania a celého prípravného konania mali všeobecné súdy

podľa názoru sťažovateľa konať aj bez jeho aktivity, resp. aktivity jeho obhajcu. Pritom

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nie je nijako výnimočné, že napriek požiadavke

podľa je možné nesplnenie tejto podmienky aj opomenúť,

ak by to viedlo k porušeniu ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu. Najvyšší

súd tak urobil napr. v konaní vedenom pod sp. zn. , kde skonštatoval, že

„trvanie na splnení požiadavky ustanovenia by v takomto prípade

znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v dovolacom konaní

(bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj porušenie jeho ústavného

práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu“. V dovolaní sťažovateľ na toto rozhodnutie

najvyššieho súdu poukazoval. Napriek tomu sa v prípade sťažovateľa na splnení podmienky

podľa bezvýnimočne trvalo, čo bez zdôvodnenia tohto

postupu oproti postupu v citovanej veci treba považovať za arbitrárny postup, ale tiež za

extrémny výkladový formalizmus.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, , na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ,

ods. 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2016, sp. zn. ,

a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. marca 2016, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,

, náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z dovolania podaného obhajcom sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu inter alia

vyplýva, že sťažovateľ považuje za potrebné vyjadriť sa k použitiu ustanovenia § 371 ods. 4

časti prvej vety pred bodkočiarkou , podľa ktorej dôvody dovolania

podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva

dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom. Je potrebné zaoberať sa týmto ustanovením preto, že sťažovateľ

v dovolaní uplatňuje dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) až g) Trestného

poriadku, teda také dovolacie dôvody, na ktoré sa inak vzťahuje ustanovenie § 371 ods. 4

prvej vety . Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že podľa právnej vety

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júla 2015 nemožno trvať na

splnení požiadavky podľa ustanovenia , ak k namietanému

postupu došlo v konaní (resp. rozhodnutí) odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je

napadnuteľná až po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia, ktorým sa trestné

stíhanie právoplatne skončilo. Trvanie na splnení požiadavky tohto ustanovenia by

v takomto prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva

v dovolacom konaní (bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj

porušenie jeho ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. marca 2016 vyplýva, že

ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2014.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa bolo odôvodnené podľa

, a , teda porušením práva na obhajobu

zásadným spôsobom, založením rozhodnutia na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom a založením rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Hoci podľa § 371

ods. 4 dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr pred odvolacím súdom, sťažovateľ zakladal prípustnosť

dovolania z pohľadu uvedeného ustanovenia na tom základe, že k namietanému postupu

došlo až v konaní pred odvolacím súdom, resp. až rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorého

nezákonnosť je napadnuteľná až po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia,

ktorým sa trestné konanie právoplatne skončilo. Sťažovateľ vychádzal z toho, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu bol v celom rozsahu zrušený rozsudok súdu prvého

stupňa, pričom krajský súd sťažovateľa sám uznal vinným zo spáchania skutku postupom

podľa a odsúdenie sťažovateľa nanovo zdôvodnil. Pritom

odsudzujúci rozsudok postavil na dôkazoch, ktorých použiteľnosť a zákonnosť považoval

sťažovateľ za spornú.

Vzhľadom na uvedené dovolacie námietky bolo potrebné hodnotiť z hľadiska § 371

ods. 4 z toho aspektu, či namietané skutočnosti boli sťažovateľovi

známe už v pôvodnom konaní, alebo dokonca už v štádiu prípravného konania a súčasne

z toho hľadiska, či k namietanému postupu došlo až konaním, resp. rozhodnutím krajského

súdu.

Z obsahu rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom zrušenia prvostupňového

rozsudku bola skutočnosť, že sa pri rozhodovaní nevysporiadal so všetkými okolnosťami

významnými pre rozhodnutie, keďže došlo k porušeniu zákona tak vo výroku o vine, ako aj

vo výroku o treste. Súčasne však krajský súd konštatoval, že na podklade dôkazov

rozvedených v prvostupňovom rozsudku možno ustáliť, že skutok sa stal tak, ako je

vymedzený v skutkovej vete obžaloby, a ďalej tiež konštatoval, že prvostupňový súd

správne ustálil dôkaznú situáciu. Krajský súd považoval za potrebné venovať väčšiu

pozornosť len následkom v podobe zranení poškodeného, a preto konanie sťažovateľa

kvalifikoval iba ako zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu. Z hľadiska rozhodovania

o treste krajský súd vytkol nedodržanie zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4

a , lebo neboli dostatočne zohľadnené všetky rozhodujúce

skutočnosti majúce vplyv na výšku trestu. Krajský súd postupoval podľa § 322 ods. 3

preto, lebo bolo možné prijať nové rozhodnutie na podklade skutkového

stavu, ktorý bol prvostupňovým súdom správne zistený. Z uvedeného je pre najvyšší súd

zrejmé, že krajský súd nové dokazovanie nevykonával a nové rozhodnutie založil len na

odlišnom právnom posúdení prvostupňovým súdom správne zisteného skutkového stavu.

Pokiaľ sťažovateľ vytkol, že výsluch poškodeného z 26. apríla 2012 bol vykonaný až

po konfrontácii medzi ním a sťažovateľom (30. januára 2011), treba uviesť že sťažovateľ

opiera námietku o nesprávnu následnosť výsluchu poškodeného a konfrontácie vykonanej

v prípravnom konaní, a to s následkom nezákonnosti jednotlivých dôkazov. Sťažovateľ teda

namieta skutočnosti, ktoré mohol namietať už v základnom či odvolacom konaní.

Vzhľadom na uvedené sa najvyšší súd touto námietkou v súlade s § 371 ods. 4 Trestného

poriadku nezaoberal. Sťažovateľ v podanom odvolaní nezákonnosť konfrontácie z 30. júna

2011 a následnej výpovede poškodeného z 26. apríla 2012 nenamietal. Napadol totiž výrok

o vine a treste s tým, že sa necíti byť vinný a v zmysle zásady in dubio pro reo žiadal

o oslobodenie spod obžaloby, pričom v ďalšom spochybnil výpoveď matky poškodeného.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na obhajobu tým, že len po 533 dňoch došlo

k vzneseniu obvinenia proti sťažovateľovi, treba poukázať tiež na to, že aj táto skutočnosť

bola sťažovateľovi známa už v prípravnom konaní, no napriek tomu porušenie tohto práva

ani v prvostupňovom, ale ani v odvolacom konaní nenamietal.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti (rovnako ako predtým podaného dovolania) je jednak námietka, že

sťažovateľ dostal reálnu možnosť obhajovať sa až 533 dní potom, čo sa vyšetrovateľ

dozvedel, že poškodený ho označil za páchateľa, lebo až po tomto dlhom čase mu bolo

doručené uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj to, že výsluch poškodeného z 26. apríla

2012 mal byť považovaný za nezákonný dôkaz, keďže nadväzoval na konfrontáciu

so sťažovateľom z 30. júna 2011, hoci konfrontácia mohla byť zákonom zodpovedajúcim

spôsobom vykonaná až po zákonným spôsobom vykonaných výsluchoch poškodeného

a sťažovateľa.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti (rovnako, ako aj predtým v dovolaní) uviedol, že si

uvedomuje existenciu ustanovenia , podľa ktorého ním

namietané dôvody dovolania nemožno použiť, ak namietané okolnosti mu boli známe už

v pôvodnom konaní a on ich nenamietal najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Vychádzal však z toho, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu tak vo výroku o vine,

ako aj vo výroku o treste a sám uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest. Vzhľadom na

túto skutočnosť (teda že o vine a treste rozhodoval v jeho prípade odvolací súd vlastným

výrokom) bol sťažovateľ toho názoru, že na jeho vec prichodí aplikovať už judikované

stanovisko najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho uznesenia sp. zn. zo 14. júla

2015, podľa ktorého na splnení požiadavky podľa

nemožno trvať, ak k postupu namietanému v dovolaní došlo v konaní, resp. v rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je napadnuteľná až po právoplatnom skončení

trestného stíhania s tým, že trvanie na splnení požiadavky podľa uvedeného ustanovenia by

v takomto prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v

dovolacom konaní bez toho, aby mal možnosť to ovplyvniť.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu v daných

súvislostiach považovať za dostatočnú, ucelenú a presvedčivú. Argumentácia najvyššieho

súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že

sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže bez ďalšieho znamenať porušenie označených

práv podľa a dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd sa vôbec

nezaoberal vecnou opodstatnenosťou sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov,

pretože vychádzal vo svojich úvahách z toho, že dôvody dovolania použité sťažovateľom

nemožno použiť vzhľadom na ustanovenie . Pritom

dôsledne aplikoval zásadné tézy vyplývajúce zo skoršieho (precedentného) uznesenia sp. zn.

zo 14. júla 2015. Toto zásadné stanovisko najvyššieho súdu logicky

vychádza z toho, že ak k namietanému pochybeniu uplatňovanému ako niektorý dovolací

dôvod podľa až g) došlo v štádiu odvolacieho

konania, resp. je následkom nesprávneho postupu alebo rozhodnutia odvolacieho súdu,

potom ustanovenie nemožno uplatniť, lebo obvinený by

v takom prípade bol zbavený práva brániť sa v dovolacom konaní proti pochybeniam,

ku ktorým došlo v odvolacom konaní. V tejto súvislosti najvyšší súd podrobne zdôvodnil,

prečo podľa jeho názoru k pochybeniam namietaným sťažovateľom nedošlo v odvolacom

konaní, ale už v prvostupňovom konaní, resp. v prípravnom konaní. Podľa názoru

najvyššieho súdu je to dané tým, že krajský súd považoval prvostupňovým súdom zistený

skutkový stav za správny a úplný a v nijakom smere doň nezasiahol (žiadne dokazovanie

nevykonával). Prvostupňovým súdom zistený skutkový stav iba odlišne právne kvalifikoval.

Treba konštatovať, že s uvedenou podrobnou argumentáciou najvyššieho súdu sa

sťažovateľ v podanej sťažnosti vysporiadal len celkom všeobecne a povrchne, keď ju

označil za arbitrárnu, ako aj za extrémny výkladový formalizmus. Inak v konkrétnej rovine

sa s jednotlivými argumentmi najvyššieho súdu nezaoberal, a teda s nimi ani nepolemizoval.

Nie je úlohou ústavného súdu „dotvárať“ prípadné možné argumenty, ktorými by sa

dalo čeliť názorom najvyššieho súdu, pretože podanie ucelenej a konkrétnej argumentácie je

úlohou sťažovateľa, ktorý je na tento účel povinne zastúpený advokátom ako

kvalifikovaným právnym zástupcom.

Za situácie, keď najvyšší súd sa vecnou stránkou argumentácie sťažovateľa

(vo vzťahu k uvádzaným dôvodom dovolania) vzhľadom na aplikáciu ustanovenia § 371

ods. 4 vôbec nezaoberal, nemohol uplatnené dôvody dovolania vecne

skúmať ani ústavný súd, pretože podaná sťažnosť smerovala len proti dovolaciemu

uzneseniu najvyššieho súdu.

Prípadné vecné skúmanie sťažovateľovej argumentácie zo strany ústavného súdu by

eventuálne mohlo prichádzať do úvahy v prípade, keby sťažovateľ napadol v konaní pred

ústavným súdom aj odvolací rozsudok krajského súdu (alebo len odvolací rozsudok

krajského súdu), čo sa však nestalo. Aj tomu by však muselo predchádzať posúdenie

prípustnosti takto konštruovanej sťažnosti z pohľadu ustanovenia § 53 ods. 1, ale najmä

ods. 2 .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016