Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 517/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť E. Z., zastúpenej

advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. mája 2013, postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 a postupom

Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014

doručená sťažnosť E. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“

alebo „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T

133/2010 a jeho rozsudkom z 21. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľky doručené 10.

apríla 2014. Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 10. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 21. júna 2011 bola sťažovateľka uznaná za vinnú zo spáchania obzvlášť

závažného pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného

zákona, za čo jej bol uložený spoločný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov a 6

mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako aj

ochranný dohľad v trvaní jeden rok. Zároveň okresný súd zrušil výrok o treste uložený

sťažovateľke skorším rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2009

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2010. Vo vzťahu

k viacerým poškodeným okresný súd sčasti sťažovateľku zaviazal na náhradu škody

(poškodený R.) a sčasti poškodených odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na občianske

súdne konanie (poškodení Š., L. a S.).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2012 podľa § 321

ods. 1 písm. b) a e) a ods. 3 tak, že zrušil odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu, ale len vo výroku o treste, a sťažovateľke uložil podľa § 221

ods. 4 a a s prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť uvedenú

v a , a a ,

spoločný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov so zaradením

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a zrušil výrok o treste uložený

jej skorším rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2010. Vo zvyšnej časti ostal

rozsudok nezmenený a stal sa právoplatným.

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka osoby obžalovanej bolo zistené, že z miesta bydliska bola hodnotená

kladne a pred spáchaním uvedených skutkov je možné konštatovať vedenie riadneho života

obžalovanou. S poukazom na uvedenú skutočnosť, odvolací súd tak prihliadal

na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák. a trest odňatia slobody tak ukladal

za použitia postupu § 387 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade

obžalovanej ukladal trest odňatia slobody za použitia ustanovenia § 41 ods. 2, ods. 3 a 42

ods. 1 Tr. zák., teda spoločný a súhrnný trest odňatia slobody za použitia tzv. asperačnej

zásady. Pri ukladaní trestu v zmysle uvedených zásad považoval odvolací súd tak uložený

trest za neprimerane prísny, a preto využil zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3

písm. c/ Tr. zák. a v prípade obžalovanej považoval trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov,

so zaradením na jeho výkon v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia za primeraný.“

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

v ktorom ako dovolacie dôvody uviedla dôvody ustanovené v § 371 ods. 1 písm. c), h) a i)

. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. mája 2013

na neverejnom zasadnutí dovolanie sťažovateľky podľa

odmietol, pretože podľa jeho názoru v predmetnej veci podmienky dovolania neboli

splnené.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia dovolací

súd z predloženého spisového materiálu zistil, že okresný súd mal vinu obvinenej

jednoznačne preukázanú, a to svedeckými výpoveďami poškodených, celého radu svedkov,

ako aj listinnými dôkazmi. V odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol, ktoré dôkazy

považoval za presvedčivé a ktoré naopak za účelové. Rovnako sa súd vysporiadal s výškou

škody v sume 8 200 000 Sk, ktorej prevzatie obvinená potvrdila v notárskej zápisnici

spísanej na notárskom úrade O. K. Okresný súd pritom venoval značnú pozornosť aj faktu,

že určitá časť peňazí bola obvinenou vrátená, pričom dospel k záveru, že táto skutočnosť

nemá vplyv na posúdenie konania obvinenej ako obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa

§ 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.

Uvedené skutočnosti mal za preukázané aj krajský súd, ktorý na vykonané dôkazy

poukázal na strane 5 svojho rozhodnutia. Nie je preto v súlade so skutočnosťou tvrdenie

obvinenej, že súdy nižšieho stupňa sa nevysporiadali so všetkými rozhodnými okolnosťami

potrebnými pre správne rozhodnutie o výrokoch o vine a treste.

V rozpore so skutkovým stavom je aj námietka, že okresný súd sa nevysporiadal

so záverečným návrhom obvinenej, podaným prostredníctvom obhajcu dňa 7. mája 2011.

Obvinená v záverečnom návrhu spochybnila výšku spôsobenej škody, poukázala na vrátenie

časti peňažných prostriedkov, nepravdivé výpovede poškodeného M. S., prevyšujúci pomer

poľahčujúcich okolností, splnenie podmienok na použitie mimoriadneho zníženia trestu

podľa § 39 Tr. zák., upustenia od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k rozsudku

Okresného súdu Nitra, za ktoré bol obvinenej uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov

a 8 mesiacov a uloženia trestu v rámci trestnej sadzby určenej v rozmedzí 5 rokov až

13 rokov a 4 mesiace. S uvedenými skutočnosťami sa v odôvodnení rozhodnutia podrobne

vysporiadal už okresný súd. Následne odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie

vo výroku o treste, nakoľko súd prvého stupňa neprihliadol na poľahčujúce okolnosti,

pričom obvinenej znížil trest za použitia ust. § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.

Rovnako nie sú opodstatnené tvrdenia obvinenej, že nemohla uplatniť dôkazy

zaevidované v iných spisoch, ani preukázať, že sa v iných prípadoch jednalo

o obchodnoprávny vzťah. Navrhovanie dôkazov patrí medzi základné práva obvineného,

avšak je len na úvahe súdu, vykonanie ktorých dôkazov vyhodnotí ako opodstatnené

a potrebné pre zistenie skutkového stavu bez akýchkoľvek pochybností.

Dovolací dôvod podľa nemožno vyvodzovať

zo skutočnosti, že súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol obvinený, prípadne, že

vykonané dôkazy súd nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Je výlučne na úvahe súdu, ktoré

dôkazy vykoná a tieto následne vyhodnotí podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne

nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

... Pokiaľ sa jedná o výšku uloženého trestu, aj najvyšší súd dospel k záveru, že tento

bol uložený správne, nakoľko obvinená svojim konaním spôsobila škodu veľkého rozsahu,

čím naplnila kvalifikovanú skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa

§ 221 ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s trestnou sadzbou v rozmedzí 10 rokov až 15 rokov.

Na kvalifikovanie skutku nemalo vplyv vrátenie časti peňazí poškodeným.

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že aj keby spôsobená

škoda bola vo výške 5 800 000 Sk, ako uvádza obvinená, nemalo by to vplyv

na kvalifikovanie konania obvinenej podľa § 221 ods. 4 Tr. zák. Podľa § 125 ods. 1 Tr. zák.

škodou veľkého rozsahu sa rozumie päťstonásobok škody malej, čo v čase spáchania

skutkov predstavovalo sumu 4 000 000 Sk.

Nakoľko obvinená spáchala predmetné skutky, ako čiastkové útoky, pokračovacieho

obzvlášť závažného zločinu podvodu vo vzťahu ku skutkom, za ktoré bola odsúdená

rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 28. apríla 2008, právoplatného v ten istý deň,

sp. zn. , ktorý bol zrušený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 2. apríla

2009, právoplatným 19. januára 2010, sp. zn. , a zároveň sa daných skutkov

dopustila skôr ako bola Okresným súdom Nitra odsúdená za skutky v konaní vedenom

pod sp. zn. , súdy nižšieho stupňa správne ukladali spoločný a súhrnný trest

za použitia asperačnej zásady. Súdy pritom použili tzv. asperačnú zásadu len raz, keď na jej

základe upravili trestnú sadzbu ustanovenú v § 221 ods. 4 Tr. zák. na rozmedzie 15 rokov až

20 rokov. Zároveň krajský súd uložil obvinenej trest pod dolnú hranicu takto upravenej

trestnej sadzby za použitie tzv. zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1, ods. 3

písm. c/ Tr. zák.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu je vzhľadom na osobu páchateľky, rozsahu trestnej

činnosti a možnosti prevýchovy obvinenej dostatočný trest odňatia slobody v trvaní 13

rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia.

Dovolací dôvod podľa teda nie je daný.

Napriek tomu, že obvinená nešpecifikovala v čom vidí naplnenie dovolacieho dôvodu

podľa , z obsahu dovolania vyplýva, že napáda nedostatočné

zistenie skutkového stavu.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je, že

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

... Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil

okresný súd. V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce

zistenie, podľa ktorého obvinená E. Z. spáchala skutok tak, ako je uvedené v rozsudku

prvostupňového súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú

spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov obzvlášť závažného zločinu

podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., zo spáchania ktorého bola obvinená

uznaná vinnou.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne

napádať skutkové okolnosti prípadu. Zákon v ustanovení

pripúšťa možnosť podania dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne

zisteného skutkového stavu veci bolo použité nesprávne právne posúdenie skutku alebo

z dôvodu, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia.

Ani dovolací dôvod podľa nie je daný.“

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd prerokoval jej dovolanie na neverejnom

zasadnutí, hoci mal podľa jej názoru rozhodovať na verejnom zasadnutí („Javí sa byť

nevyhnutné konať na verejnom zasadnutí po tom, čo strany konania majú možnosť vyjadriť

sa k výroku, ktorý vlastne nemožno napadnúť účinným prostriedkom nápravy.“).

Podľa ďalšej námietky sťažovateľky bolo povinnosťou všeobecných súdov aplikovať v jej

prípade o mimoriadnom znížení trestu.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „nepostupoval spravodlivo, pokiaľ

nedôsledne preskúmal konanie, ktoré rozsudku predchádzalo, nezaujímal sa o súbežne

bežiace konania a nevyhodnotil dôkazy správne. Všetky dôkazy svedčiace v prospech ostali

mimo hodnotenia a hlavne mimo odôvodnenia rozhodnutia.“. Sťažovateľka príkladmo

poukazuje na nesprávne hodnotenie výpovedí Š. a S., okolnosť vrátenia pôžičky o 3 dni

a otázku vrátenia 500 000 Sk S.

Podľa názoru sťažovateľky v jej veci rozhodujúce všeobecné súdy vychádzali

z nesprávneho právneho názoru, podľa ktorého pri použití asperačnej zásady nemožno

uvažovať o znížení trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby vypočítanej v zmysle

asperačnej zásady, a preto rozhodli v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody boli všeobecné súdy povinné

pristúpiť podľa sťažovateľky vzhľadom na «Roztrieštené stíhanie v rozpore s ustanovením

„starého“ , „nového“ Tr. zák., porušenie ustanovení , ,

ods. 4, , Tr. zák. pri 1. skutku za účinnosti Vykonaná

náhrada škody v prvom prípade celá, vo veci „Š.“ do výšky 4,9 milióna Sk!

To sú okolnosti, ktoré samo o sebe odôvodňujú použitie § 39 ods. 1 Tr. zák.

a uloženie trestu pod 10 rokov!

Pri znížení dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. je dolná hranica

5 (päť) rokov. Trest spravodlivý, korešpondujúci s trestami ukladanými pri stonásobku

vyššej škode sa javí byť 7 rokov a osem mesiacov so zaradením na výkon trestu

s najmiernejším stupňom stráženia, probačným dohľadom na dobu 2 rokov a výrok

o náhrade škody tak, ako bol správoplatnený.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

«1. Najvyšší súd SR na neverejnom zasadnutí v neprítomnosti odsúdenej a jej

obhajcu dňa 29. 05. 2013 sp. zn. porušil právo odsúdenej E. Z. – B...,

na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný 4. 11. 1950 v Ríme

(ďalej len „Dohovor“);

2. Krajský súd v Nitre na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. 06. 2012 sp. zn.

-764 tým, že neuložil trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia

trestu pri splnených podmienkach ustanovenia Trestný

zákon, porušil právo odsúdenej na spravodlivé súdne konanie a účinný opravný prostriedok

nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru;

3. Okresný súd Nitra na hlavnom pojednávaní uskutočnenom dňa 21. 06. 2011

rozsudkom sp. zn. -692 porušil právo odsúdenej na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď nesprávne a nezákonne, rozporne a neurčito ustálil

skutkovú vetu, pre ktorú bola sťažovateľka odsúdená;

4. Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 29. 05. 2013 sa zrušuje vec sa

vracia NS SR na ďalšie konanie;

5. Odsúdenej E. Z. ÚS SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

340,90 €, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet

JUDr. Jozefa Holiča, advokáta..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ÚS SR.»

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal sťažovateľku vinnou zo spáchania

trestného činu a uložil jej príslušný trest. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak,

že zrušil výrok rozsudku okresného súdu o treste a nahradil ho vlastným výrokom, pričom

vo zvyšku ponechal rozsudok okresného súdu v platnosti.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako tak proti

napadnutému rozsudku krajského súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

mohla sťažovateľka podať dovolanie (čo aj urobila, pričom jeho dôvody sú v zásade zhodné

s dôvodmi uvádzanými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní

vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmavať napadnutý rozsudok krajského súdu a tiež

postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia

označených práv krajským súdom, ku ktorému malo dôjsť tým, že jej odvolací súd

„neuložil trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu pri splnených

podmienkach ustanovenia “, ústavný súd

navyše konštatuje, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil výrok rozsudku okresného

súdu o treste (ako aj na tento výrok nadväzujúce výroky) a uložil sám sťažovateľke

spoločný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov so zaradením do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a to aj za použitia § 39 ods. 1 a ods. 3 písm.

c) (teda ustanovení o mimoriadnom znížení trestu), pričom ide o trest pod

dolnou hranicou trestnej sadzby vypočítanej zmysle asperačnej zásady (dolná hranica

vyrátaná v zmysle asperačnej zásady bola 15 rokov).

Sťažnosť je preto v tejto časti aj zjavne neopodstatnená.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že jeho účelom je zaručiť

každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť ().

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, ústavný súd konštatuje, že

na posúdenie splnenia dôvodnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,

že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , ). Podľa ústavného súdu však posúdenie

dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky

nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou

označených práv (obdobne , , , ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétne sťažovateľkou vymedzené dovolacie dôvody

poskytované v , a , ich predmet, účel a taktiež

podmienky ich aplikovateľnosti. Najvyšší súd, vychádzajúc z označených záverov,

skonštatoval nedostatok sťažovateľkou formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie

podľa odmietol. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty

sťažovateľky a keďže vylúčil existenciu dovolacích dôvodov vo veci sťažovateľky,

rozhodol o odmietnutí jej dovolania.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu založené

na racionálnom, podrobnom a pritom ústavne konformnom výklade relevantnej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého boli ustálené dôvody

na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný

súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého

právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ).

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd mal prerokovať jej dovolanie na verejnom

zasadnutí za jej prítomnosti (a prítomnosti jej obhajcu), ale túto svoju námietku nijakým

(ústavne) relevantným spôsobom neobjasnila. Z vyplýva,

že dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne

dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371. Vzhľadom

na skutočnosť, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky nezistil splnenie dôvodov dovolania

podľa , nemožno mať ústavné výhrady ani proti tomu, že

o dovolaní sťažovateľky rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a obsahom

sťažovateľkou označených práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol

pri predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014