Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 15/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátkou JUDr. Máriou Vevurkovou, Mieru 312/13, Námestovo, vo veci namietaného

porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. septembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Námestovo

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. júla 2014 uznaný za vinného zo spáchania

prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2

rokov a 4 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s minimálnym stupňom stráženia. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -232 z 3. februára 2015 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 9. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľa

odmietol nepovažujúc za splnené uplatnené dôvody dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a)

].

Dôvody podania svojej sťažnosti vidí sťažovateľ v tom, že verejné zasadnutie

vykonané krajským súdom ,,bolo vykonané v neprítomnosti obvineného hoc na to neboli

splnené zákonné podmienky, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“. Sťažovateľ namieta, že krajský súd vykonal verejné

zasadnutie v jeho neprítomnosti, aj keď účasť na verejnom zasadnutí neodmietol a ani

nepožiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti, ale žiadal o jeho

odročenie. Podľa názoru sťažovateľa neexistovala prekážka, ktorá by odvolaciemu súdu

bránila v odročení pojednávania na iný termín. Túto skutočnosť dáva sťažovateľ následne

do súvisu so zánikom trestnosti na základe účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. a)

uvádzajúc, že vykonaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti mu

bola „zmarená možnosť využitia inštitútu účinnej ľútostí, nakoľko sťažovateľ

nepredpokladal a vzhľadom na poučenie v upovedomení na verejné zasadnutie na deň

03.02.2015 ani nemohol predpokladať, že by odvolací súd mohol verejné zasadnutie

vykonať v jeho neprítomnosti a zároveň na tomto aj rozhodnúť.

Sťažovateľ mienil svoju povinnosť (zaplatiť výživné) splniť ešte pred tým, než sa

odvolací súd odobral na záverečnú poradu, avšak nakoľko sa nachádzal v zahraničí

a zároveň písomne požiadal odvolací súd o odročenie vereného zasadnutia bol

v presvedčení, že v prípade ak túto svoju povinnosť splní po príchode na Slovensko

a zároveň tak učiní skôr než sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu v jeho prípade

existovala reálna možnosť, aby súd postupoval v zmysle ,

v dôsledku Čoho trestnosť trestného činu, pre ktorý bol obžalovaný zanikne.“.

Následne podané dovolanie, ktorým sa sťažovateľ na najvyššom súde domáhal

vyslovenia, že uznesením krajského súdu „bol porušený zákon v ustanovení § 34 ods. 4

, a v konaní, ktoré mu predchádzalo,

a to v neprospech obvineného“, najvyšší súd na neverejnom zasadnutí odmietol z dôvodu,

že neboli splnené dôvody dovolania podľa .

Podľa v sťažnosti prezentovaného názoru sťažovateľa bola jeho neúčasť na verejnom

zasadnutí krajského súdu ospravedlnená závažnými dôvodmi. Poukazuje pritom na obsah

poučenia v upovedomení o verejnom zasadnutí, ktoré mu krajský súd pred jeho vykonaním

doručil. Vyjadruje preto presvedčenie, že krajský súd „vykonal verejné zasadnutie

o odvolaní v jeho neprítomnosti v rozpore so zákonom, a to vzhľadom najmä na inštitút

upravený v ust. o účinnej ľútosti, kedy trestnosť činu zaniká aj vtedy

ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa a páchateľ

svoju povinnosť splnil skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu. Keďže sťažovateľ

pokladal svoju žiadosť o odročenie verejného zasadnutia za podanú riadne,

nepredpokladal, že súd v tejto vecí vykonaná verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti,

v dôsledku čoho bol ukrátený o možnosť splniť svoju povinnosť skôr než sa odvolací súd

odobral na záverečnú poradu...

S poukazom na uvedené možno ustáliť, že zákonné podmienky pre vykonanie

verejného zasadnutia na odvolacom súde dňa 03.02.2015 v neprítomnosti sťažovateľa

splnené neboli, a verejné zasadnutie v neprítomností sťažovateľa vykonané byť nemalo.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal v jeho veci takéto

rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s vykonaním

verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 09.09.2015 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa (ďalej len „“) je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť (, ). K tomu sa pridávajú záruky

spravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu, ako aj na vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). V zmysle

rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch namietaného

porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie

ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter

(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50;

rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ).

V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než

ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, ).

Kompetencie ústavného súdu teda nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom krajského súdu

v jeho trestnej veci, v ktorej rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu v jeho

neprítomnosti, a v tejto spojitosti aj nesúhlas s dôvodmi odmietnutia jeho dovolania proti

uzneseniu krajského súdu najvyšším súdom [v dovolaní sťažovateľ namietal naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa , podľa ktorého možno

dovolanie podať ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané

v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky]. Keďže však

petit sťažnosti smeruje len proti postupu najvyššieho súdu, ústavný súd s prihliadnutím

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval jeho námietky proti postupu

krajského súdu v odvolacom konaní uvedené v dôvodoch sťažnosti len za súčasť ním

predloženej právnej argumentácie (mutatis mutandis , ,

).

Zohľadňujúc uvedené sa ústavný súd oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho

súdu, ktoré je výsledkom napadnutého postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. . Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia odôvodnil

svoj záver, že krajský súd nepochybil, keď vykonal verejné zasadnutie 3. februára 2015

v neprítomnosti sťažovateľa s poukazom na a tak, že

nutnosť účasti sťažovateľa je potrebné posudzovať podľa toho, či ho súd ako obvineného

na verejné zasadnutie predvolal alebo či ho len o verejnom zasadnutí upovedomil.

Poukazujúc na a možno podľa najvyššieho súdu

„konštatovať, že predvolanie obvineného na verejné zasadnutie prichádza do úvahy

v prípade nevyhnutnosti jeho osobnej účasti na verejnom zasadnutí a v ostatných prípadoch

argumentum a contrario sa obvinený o účasti na verejnom zasadnutí len upovedomí (§ 292

ods. 1 prvá veta ).

Obvineného súd na verejné zasadnutie spravidla predvoláva vtedy, keď považuje

za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu k dôkazu vykonanému na tomto verejnom

zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie vysvetlenie jeho odvolania. V ostatných prípadoch,

keď osobná účasť obvineného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nie je nutná, sa

obvinený o verejnom zasadnutí len upovedomí, a to ako osoba, ktorá svojim návrhom dala

na verejné zasadnutie podnet, resp. ako osoba, ktorá môže byť priamo dotknutá

rozhodnutím.

Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Námestovo po vykonaní dokazovania 8. júla

2014 pod. sp. zn. , rozhodol rozsudkom, proti ktorému obvinený do zápisnice

o hlavnom pojednávaní (č. l. 209) zahlásil odvolanie, ktoré bližšie neodôvodnil. Predseda

senátu krajského súdu dňa 15. januára 2015 (č. l. 223) určil termín konania verejného

zasadnutia na 3. februára 2015 o 9.30 hod. Obvinený bol o verejnom

zasadnutí upovedomený, čo preukazuje upovedomenie o verejnom zasadnutí (č. l. 224)

a rovnako aj úprava predsedu senátu odvolacieho súdu (č. l. 223 spisu). Upovedomenie

o konaní verejného zasadnutia bolo obvinenému doručené dňa 19. januára 2015, 60

potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke (č. l. 223). Dôvod na predvolanie

obvineného odvolacím sudom nebol, pretože v konaní pred súdom prvého stupňa sa priznal

k neplneniu si vyživovacej povinnosti (č. l. 207 spisu) a po vyhlásení rozsudku, podal

odvolanie, ktoré dodatočne neodôvodnil, ani nedeklaroval, že má v úmysle dlžné výživné

uhradiť.

Z predloženého spisového materiálu teda vyplýva, že obvinený bol riadne a včas

upovedomený na verejné zasadnutie konané 3. februára 2015 a poučený v zmysle § 293

ods. 5 o možností konať verejné zasadnutie v neprítomnosti

obvineného (č. l. 224 spisu - prvá veta upovedomenia), pričom neboli splnené ani

podmienky pre postup podľa .

Podľa ak obvinený hodnoverným spôsobom

ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a súčasne písomne požiada súd, aby sa

verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie a určí

deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.

Obvinený dňa 2. februára 2015 (č. l. 229), t. j. deň pred konaním verejného

zasadnutia, zaslal poštou list s prípisom, v ktorom žiadal o ospravedlnenie neúčasti

na verejnom zasadnutí a zároveň požiadal o odročenie verejného zasadnutia z dôvodu

práce v zahraničí, pričom uvedené nijakým spôsobom nepreukázal (č. l. 228 spisu). Ani

v tomto liste neavizoval uhradenie dlhu na výživnom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obvinený neospravedlnil svoju

neúčasť na verejnom zasadnutí z dôvodu práce v zahraničí hodnoverným spôsobom, a to

nielen pokiaľ ide o akékoľvek predloženie (zdokladovanie) pracovnej zmluvy, resp. dohody

a jej špecifikácie, ale ani pokiaľ ide o včasné ospravedlnenie. Hodnovernosť

ospravedlnenia vyžaduje aj neodkladnosť jeho oznámenia potom, ako sa obvinený

o dôvode, ktorý mu zabráni v účasti na verejnom zasadnutí, dozvedel. Ospravedlnenie

obvineného o neúčastí na verejnom zasadnutí bolo doručené poštou v deň konania

verejného zasadnutia pred jeho začatím, hoci o skutočnosti, že vykonáva prácu v zahraničí,

musel vedieť skôr. Nič obvinenému nebránilo, aby trestnú kanceláriu (resp. Krajský súd

v Žiline) telefonicky kontaktoval podstatne skôr (ihneď ako vedel, že pôjde do zahraničia)

a ospravedlnil tak svoju neúčasť na verejnom zasadnutí včas. Sám totiž inicioval odvolacie

konanie a ak mal záujem osobne sa verejného zasadnutia zúčastniť, prípadne využiť aj

inštitút účinnej ľútosti, bolo jeho povinnosťou s odvolacím súdom komunikovať včas.

O termíne konania verejného zasadnutia vedel už od 19. januára 2015 (č. l. 223 spisu).

Je preto zrejmé, že obvinenému bolo riadne a včas upovedomenie na verejné

zasadnutie doručené a bol aj správne poučený o možnosti konania verejného zasadnutia

bez jeho prítomnosti, čím boli splnené podmienky pre konanie verejného zasadnutia

v neprítomnosti obvineného ( ), pričom svoju neúčasť

na verejnom zasadnutí ani hodnoverne neospravedlnil ( ).

Krajský súd v Žiline preto správne vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného

a jeho odvolanie proti rozsudku podľa zamietol. Preto najvyšší

súd konštatoval, že nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Trestného

poriadku.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

najvyšší súd podrobne vysvetlil podmienky, za ktorých bolo možné rozhodovať o odvolaní

sťažovateľa v jeho neprítomnosti opierajúc sa o platné znenie zákonných ustanovení

upravujúcich trestné konanie. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty sťažovateľa,

ktoré sa v zásade zhodujú aj s predloženou sťažnostnou argumentáciou, a skutočnosť, že

sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , ). Ústavný súd navyše poukazuje na právny

názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho

súdu (osobitne jeho závery) takéto nedostatky nevykazuje. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu založené na racionálnom, podrobnom,

a pritom ústavne konformnom výklade relevantnej procesnoprávnej úpravy vyžadujúcej

hodnoverný spôsob ospravedlnenia neúčasti sťažovateľa na konanom verejnom zasadnutí

odvolacieho súdu, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého boli ustálené

dôvody na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva,

že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv (obdobne

, , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) a obsahom

sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Záver najvyššieho súdu o správnosti

postupu krajského súdu, ktorý vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti sťažovateľa,

ústavný súd nevyhodnocuje ako zásah vedúci k odopretiu označeného práva na spravodlivé

súdne konanie. Preto z hľadiska jeho obsahu považuje ústavný súd predloženú sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru

s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní

proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti

Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd v danom prípade

nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo, preto ani nie je

možné dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý

ústavne konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu, nemôže predstavovať porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy v takom

zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd poznamenáva, že čl. 13 dohovoru má

procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy

pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd

uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty

priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne , ,

, ).

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1

a čl. 13 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, bolo namieste sťažnosť podľa

odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016