Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 26/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť –

Česká republika, ,

zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo 14. januára 2015,

uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. -1461 z 28. februára 2013

a č. k. -1463 z 28. februára 2013 a uzneseniami Okresného súdu Bratislava III

č. k. -1153 z 24. októbra 2012 a č. k. -1262 z 18. mája 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť –

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015

doručená sťažnosť –

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. januára 2015

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“), uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -1461 z 28. februára 2013 a č. k. -1463

z 28. februára 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“) a uzneseniami Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1153 z 24. októbra 2012

a č. k. -1262 z 18. mája 2011 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd označeným uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľov proti uzneseniam krajského súdu, ktorými boli ako vecne správne potvrdené

uznesenia okresného súdu ohľadne povinnosti sťažovateľov zaplatiť náhradu trov konania

odporcom.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukazujú na obsah predchádzajúcich sťažností

podaných proti uzneseniu krajského súdu č. k. -1461 z 28. februára 2013

(vedených pod sp. zn. a sp. zn. ), ktoré ústavný súd

odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Nadväzne na to vyjadrujú

nesúhlas s dĺžkou súdneho konania, vedením dotknutého sporu okresným súdom «v registri

„C“» a nerešpektovaním na prípad dopadajúcich kogentných právnych noriem. Zároveň

odôvodňujú naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. b), c) a f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), s ktorých existenciou sa podľa sťažovateľov najvyšší

súd dostatočne nevysporiadal. Napadnuté uznesenia sťažovatelia považujú

za nepreskúmateľné a neodôvodnené, čím im mala byť postupom najvyššieho súdu odňatá

možnosť konať pred súdom. V sťažnosti sa opakovane vracajú k priebehu konania pred

okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím, zaoberajú sa právnym

posúdením ich prípadu a poukazujú aj na okolnosti nasvedčujúce existencii zbytočných

prieťahov v danom súdnom konaní, v ktorých vidia existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa v zmysle na nepriznanie náhrady trov konania. V uvedených

súvislostiach napokon vo svoje argumentácii namietajú porušenie práv zaručených čl. 20

ods. 1 a 3, a (ďalej len „“), ako

aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby v predloženej veci vydal ústavný

takéto rozhodnutie:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky, napadnuté rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. a zo dňa 14.01.2015 zrušuje

z dôvodu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -1461 a sp. zn. -1463 zo dňa 28.2.2013 a zrušuje aj

rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. -1262 zo dňa 18.5.2011

a sp. zn. -1153 zo dňa 24.10.2012 z dôvodu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky, pre porušenie základných ľudských práv

sťažovateľov v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru... priznáva... primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50 000,- Eur pre každého sťažovateľa, ktorú sumu porušovatelia...

sú povinný uhradiť na účet... ich právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča...

4. Ústavný súd Slovenskej republiky, priznáva sťažovateľom náhradu trov právneho

zastúpenia v rátane DPH, spolu 419,84 Eur ktoré sú porušovatelia... povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Jozefa Holiča...“

V doplnení sťažnosti doručenej 22. júna 2015 sťažovatelia ústavnému súdu súčasne

navrhujú dočasne odložiť vykonateľnosti uznesení krajského súdu a uznesenia okresného

súdu č. k. -1262 z 18. mája 2011 až do právoplatného rozhodnutia ústavného

súdu o ich sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného prieskumu,

poznamenáva, že ústavný súd v konaní podľa je v zmysle

viazaný návrhom sťažovateľov. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť

na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. To znamená, že ústavný

súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym

zástupcom, tak ako to je aj v tomto prípade. Pretože sťažovatelia žiadajú v petite sťažnosti

vysloviť len porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

tvrdenia o porušení ďalších označených ustanovení (čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 ), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, považoval ústavný

súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. , ,

) iba za súčasť ich argumentácie, a preto sa ich porušením vecne

nezaoberal.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , , ,

, , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie, čo sťažovatelia aj využili. Uznesenia

okresného súdu č. k. -1153 z 24. októbra 2012 a č. k. -1262

z 18. mája 2011, ako aj sťažovateľmi namietaný postup tohto súdu, ktorý ich vydaniu

predchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

č. k. -1463 z 28. februára 2013

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľov porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti

komu návrh smeruje.

Podľa sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia

k sťažnosti nepredložili kópie právoplatných uznesení krajského súdu, ktoré sú osobitnou

náležitosťou sťažnosti vyžadovanou . Keďže ústavnému

súdu je z obsahu sťažnosti vedenej pod sp. zn. známy len obsah uznesenia

krajského súdu č. k. -1461 z 18. mája 2011, vo vzťahu k druhému napadnutému

uzneseniu krajského súdu (č. k. -1463 z 28. februára 2013) nemohol ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní preskúmať sťažovateľmi tvrdené porušenie práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska, či sťažnosť spĺňa podmienky pre prijatie

sťažnosti alebo pre rozhodnutie o jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom sťažnosti ústavný súd pripomína, že takéto

nedostatky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , ). Ústavný súd už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej

zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, o to

zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd sťažovateľmi doručenú sťažnosť

v časti, v ktorej namietali porušenie označeného práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -1463 z 28. februára 2013, za nespĺňajúcu

zákonom predpísané náležitosti.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

č. k. -1463 z 28. februára 2013 a uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ).

V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než

ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť (, ). K tomu sa pridávajú záruky

spravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu, ako aj na vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). V zmysle

rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch namietaného

porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie

ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter

(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50;

rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe

nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a

slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa

názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať

rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci

samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o

porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami

sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade

trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo

vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje

nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba

výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý

proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II.

ÚS 78/03, , , , , ).

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s postupom a rozhodnutiami

všeobecných súdov v merite veci (ktoré podľa ich názoru neprihliadali na všetky

rozhodujúce skutočnosti), s dĺžkou predmetného konania pred uvedenými súdmi a napokon

aj s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, v ktorých sa uvedené súdy nemali vysporiadať

s relevantnými právnymi skutočnosťami (v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania

osobitne s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré môžu viesť k čiastočnému alebo

úplnému nepriznaniu náhrady trov konania).

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia č. k. -1463

z 28. februára 2013 po uvedení obsahu a uviedol:

„V danom prípade sa dôvodnosť podania žaloby posudzuje procesne. Nerozhoduje,

aký by bol výsledok konania, ak by nedošlo k späťvzatiu žaloby, ale to, či žalovaný

(odporca) splní to, čoho sa žalobca (navrhovateľ) domáha, a len preto vezme žalobu späť.

Zavinenie je možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného

práva, lebo potom by šlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by

po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto ak vzal

navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska platí (ak nejde o prípad § 146 ods. 2 veta

druhá), že zavinil, že konanie muselo byť zastavené a je preto povinný nahradiť náklady

konania odporcovi.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovatelia

späťvzatím návrhu voči odporcom 2/ a 3/ zavinili zastavenie konania, a sú preto povinní

nahradiť trovy konania odporcom. V danom prípade, teda nedošlo k splneniu toho, čoho sa

navrhovatelia domáhali v návrhu na začatie konania. V odvolaní navrhovatelia poukazovali

na to, že ich návrh bol dôvodný. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd dôvodnosť

návrhu skúma v merite veci, čo v danom prípade neprichádzalo do úvahy, vzhľadom na

späťvzatie návrhu. Pri späťvzatí návrhu sa dôvodnosť podania návrhu na začatie konania

posudzuje procesne, teda neskúma sa aký by bol výsledok konania, keby nedošlo

k späťvzatiu návrhu.

Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď

zaviazal navrhovateľov 1/ a 2/ zaplatiť odporcom 2/ a 3/ náhradu trov konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219

ods. 1 ako vecne správne.“

Najvyšší súd svoj právny záver o neprípustnosti dovolania vo svojom uznesení sp. zn.

, zo 14. januára 2015 odôvodnil predovšetkým z hľadiska

sťažovateľmi namietaných dovolacích dôvodov. Vo vzťahu k procesnej vade definovanej v §

237 písm. b) uviedol, že spôsobilosťou byť účastníkom konania „sa rozumie

spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom konania“,

pričom poukázal aj na obsah svojho uznesenia sp. zn. z 21. augusta 2014,

kde najvyšší súd «na obdobnú dovolaciu námietku uviedol, že „uznesením Mestského súdu

v Bratislave z 1. februára 1999 č. k. -59 bol vyhlásený konkurz na majetok

dlžníka a za správcu konkurznej

podstaty bol ustanovený . Z dôvodu úmrtia ustanoveného správcu

konkurznej podstaty, súd uznesením z 13. októbra 2011 č. k. -5561 ustanovil

do funkcie nového správcu konkurznej podstaty - , ktorú na jej

návrh uznesením z 2. decembra 2011 č. k. -5568 zbavil funkcie správcu

konkurznej podstaty a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil

. Z uvedeného vyplýva, že konanie nie je postihnuté namietanou vadou uvedenou v

, pretože v čase rozhodovania odvolacím súdom bol namiesto

zosnulého novo ustanoveným správcom konkurznej podstaty

“. Tento právny názor zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

Najvyšší súd k vyššie uvedenému dodáva, že spôsobilosť byť účastníkom konania

treba odlišovať aj od tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej)

predstavujúcej hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci, ktorá je z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa právne irelevantná.».

Ako neopodstatnenú najvyšší súd vyhodnotil aj námietku o naplnení procesnej vady

podľa , keď uviedol, že uvedené ustanovenie sa „nevzťahuje

na akékoľvek prípady vád vo vzťahu medzi zastúpeným a jeho zástupcom; dopadá len na tie

procesné situácie, v ktorých zastúpený subjekt nemal procesnú spôsobilosť (napríklad

maloleté dieťa) a - zároveň - nebol riadne zastúpený (napríklad zákonným zástupcom).

Existencia vady takej povahy ale zo spisu nevyplýva“.

V súvislosti s procesnou vadou podľa najvyšší súd s poukazom

na obsah a odmietol námietku sťažovateľov, že by bol krajský súd

povinný nariadiť na prejednanie ich odvolania proti uzneseniu o trovách konania

pojednávanie. Zároveň uviedol, že „prieťahy v konaní nie sú judikatúrou najvyššieho súdu

považované za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle

(viď rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005, ale

aj ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. , a 3 Cdo

28/2012)“, pričom k námietke o nepreskúmateľnosti uznesení krajského súdu uviedol, že

«judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) nepovažuje nepeskúmateľnosť rozhodnutia

za procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení; ide o tzv. inú vadu konania, ktorá

prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnaký názor v tejto otázke zastáva Ústavný súd... ktorý

v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým

názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver,

že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ , ale len tzv. inú vadu konania podľa “».

K neprípustnosti dovolania na podklade procesnej vady podľa

najvyšší súd v podstatnom uviedol, že v tejto súvislosti je právne významný vzťah sudcu

k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, pričom vylúčenie sudcu predstavuje

výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Poznamenal, že z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno sudcu vylúčiť len

výnimočne a len zo «závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka

konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z obsahu dovolania vyplýva, že dôvody vylučujúce sudkyňu prvého stupňa vyvodzujú

dovolatelia iba z procesného postupu v konaní (najmä z predmetného „konfliktu“) a tiež

z oboch rozhodnutí o trovách konania, ktoré považujú za nesprávne, nezákonné

a nespravodlivé. Takáto námietka žalobcov sa podľa právneho názoru dovolacieho súdu

netýka okolností, ktoré by z hľadiska bolo možné považovať za právne

relevantné. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že v prípade predmetnej sudkyne boli

dané okolnosti vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, teda že by mala

(v prípade žalobcov negatívny) vzťah k účastníkom konania, ich zástupcom alebo

prejednávanej veci.».

Keďže dovolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci možno vyvodiť len

v procesne prípustnom dovolaní a takúto prípustnosť dovolania nebolo možné z § 239

a vyvodiť, najvyšší súd dospel vo svojom uznesení k záveru, že dovolania

sťažovateľov boli neprípustné, na základe čoho ich podľa v spojení

s odmietol.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. -1463

z 28. februára 2013 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

zo 14. januára 2015, ktorých relevantné právne závery boli už uvedené, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd ani krajský súd označenými rozhodnutiami neporušili právo

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľným spôsobom, ktorý by

odôvodňoval zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania.

K sťažovateľom formulovaným námietkam ústavný súd uvádza, že tieto sa obsahu

napádaných uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu dotýkajú len nekonzistentne

a opakovane sa vracajú k meritórnym otázkam predloženým sťažovateľmi v danom prípade

všeobecným súdom. Na tomto mieste je však potrebné konštatovať, že z hľadiska

rozhodovania o náhrade trov konania sa tieto okolnosti nejavia ako právne významné,

keďže konanie voči v uznesení krajského súdu označeným odporcom skončilo zastavením

konania na základe späťvzatia návrhu sťažovateľmi, ktorí v napadnutom súdnom konaní

vystupovali v procesnom postavení navrhovateľov. Pri rozhodovaní o náhrade trov

účastníkov konania je totiž právne významné ustáliť okruh účastníkov konania, ktorým

svedčí právo na náhradu trov konania, kvantifikovať ich výšku a následne aplikovať

v danom prípade relevantné právne ustanovenia vyplývajúce z Občianskeho súdneho

poriadku. Ústavný súd preto nemá dôvod vyjadrovať sa k námietkam týkajúcim sa

meritórneho posúdenia prípadu, pretože tieto neboli predmetom rozhodovania krajského

súdu ani najvyššieho súdu o uplatnených náhradách trov konania.

Rovnako neopodstatnené sú aj námietky porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujúce

k dĺžke konania pred označenými súdmi, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu

(13. apríla 2015) už krajský súd o uplatnených náhradách trov konania nerozhodoval

(uznesenie krajského súdu č. k. -1461 z 28. februára 2013 nadobudlo

právoplatnosť 9. apríla 2013). V tom čase nekonal vo veci už ani najvyšší súd, ktorý

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. , zo 14. januára 2015

odmietol dovolanie sťažovateľov ako neprípustné. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu

(napr. , , , ) totiž vyplýva, že právu

na prejednanie veci v primeranej lehote zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ako

základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

) sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, ak v čase uplatnenia

tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo.

Ústavný súd zásadne odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak v čase, v ktorom

bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného práva nedochádzalo.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej

moci.

Zároveň sa nemožno stotožniť ani s námietkou o neodôvodnenosti napadnutých

uznesení, ktorá by mala viesť k záveru o ich ústavnej neudržateľnosti z hľadiska obsahu

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd sa totiž

dostatočne zaoberal dôvodmi prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu, keď

odpovedal na relevantné námietky sťažovateľov, z ktorých vyvodzovali ich existenciu,

pričom formulované závery o ich nenaplnení svojvôľu najvyššieho súdu nesignalizujú.

Obdobne tak aj krajský súd dôvody svojho rozhodnutia oprel o platné ustanovenia

procesnoprávneho predpisu ( a ), ktoré na prípad sťažovateľov

aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, keď konštatoval, že dôvodnosť podania

žaloby je v prípade zastavenia konania pre späťvzatie návrhu možné posudzovať len

procesne, a nie podľa hmotného práva, lebo by potom išlo o posudzovanie dôvodnosti

nároku vo veci samej. Skutočnosť, že sa krajský súd k možným dôvodom hodným

osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nemusel priznať, bližšie nevyjadril,

ešte nezakladá dôvod na vyhodnotenie napadnutého uznesenia krajského súdu ako ústavne

neakceptovateľného. Takéto dôvody totiž musia mať charakter výnimočnosti, pričom

z doslovného znenia vyplýva, že je na úvahe konajúceho súdu, či v prípade

existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania čiastočne alebo úplne

neprizná. S poukazom na ustálený názor, v zmysle ktorého ústavný súd zasahuje v otázke

náhrady trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi otázky

akcesorickej, v zásade iba výnimočne, t. j. keď zistí porušenie práva na spravodlivý proces

extrémnym spôsobom, ústavný súd konštatuje, že absencia odpovede krajského súdu

na argument sťažovateľov o potrebe aplikácie , podľa ktorého všeobecný súd

nemusí výnimočne sčasti alebo úplne priznať náhradu trov konania, ak tu sú dôvody

hodných osobitného zreteľa, bez ďalšieho nespôsobuje porušenie práva zaručeného v čl. 6

ods. 1 ústavne relevantným spôsobom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva totiž

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany,

osobitná odpoveď sa vyžaduje, len ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový

(Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V tejto spojitosti sa žiada pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu je najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd. Prehodnocovanie záverov krajského súdu o možnej existencii dôvodov

hodných osobitného zreteľa v prípade sťažovateľov by išlo zjavne nad rámec právomoci

ústavného súdu, ktorého úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej

interpretácie a aplikácie dopadajúcich zákonných ustanovení s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Ústavný súd tiež

zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. ).

Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnymi závermi krajského súdu a najvyššieho súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto záverov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právne

názory svojím vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajského súdu ani

najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi

namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

na jednej strane a uznesením krajského súdu č. k. -1461 z 28. februára 2013

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. , zo 14. januára 2015

na strane druhej. Ústavný súd preto vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľov (najmä návrhom na odloženie vykonateľnosti či na zrušenie napadnutých

rozhodnutí) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016