Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 65 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (70)III. ÚS 26/2016
PDF · 304.32 KB
No categories available
III. ÚS 26/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť –
Česká republika, ,
zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015,
uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013
a č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013 a uzneseniami Okresného súdu Bratislava III
č. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012 a č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť –
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015
doručená sťažnosť –
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 308/2013 zo 14. januára 2015
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“), uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013 a č. k. 3 Co 3/2013-1463
z 28. februára 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“) a uzneseniami Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012
a č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd označeným uznesením odmietol dovolanie
sťažovateľov proti uzneseniam krajského súdu, ktorými boli ako vecne správne potvrdené
uznesenia okresného súdu ohľadne povinnosti sťažovateľov zaplatiť náhradu trov konania
odporcom.
Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukazujú na obsah predchádzajúcich sťažností
podaných proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013
(vedených pod sp. zn. III. ÚS 416/2013 a sp. zn. II. ÚS 665/2014), ktoré ústavný súd
odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Nadväzne na to vyjadrujú
nesúhlas s dĺžkou súdneho konania, vedením dotknutého sporu okresným súdom «v registri
„C“» a nerešpektovaním na prípad dopadajúcich kogentných právnych noriem. Zároveň
odôvodňujú naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. b), c) a f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), s ktorých existenciou sa podľa sťažovateľov najvyšší
súd dostatočne nevysporiadal. Napadnuté uznesenia sťažovatelia považujú
za nepreskúmateľné a neodôvodnené, čím im mala byť postupom najvyššieho súdu odňatá
možnosť konať pred súdom. V sťažnosti sa opakovane vracajú k priebehu konania pred
okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím, zaoberajú sa právnym
posúdením ich prípadu a poukazujú aj na okolnosti nasvedčujúce existencii zbytočných
prieťahov v danom súdnom konaní, v ktorých vidia existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle § 150 OSP na nepriznanie náhrady trov konania. V uvedených
súvislostiach napokon vo svoje argumentácii namietajú porušenie práv zaručených čl. 20
ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby v predloženej veci vydal ústavný
takéto rozhodnutie:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky, napadnuté rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 308/2015 a 3 Cdo 309/2015 zo dňa 14.01.2015 zrušuje
z dôvodu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3Co 1/2013-1461 a sp. zn. 3 Co 3/2013-1463 zo dňa 28.2.2013 a zrušuje aj
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 7C 157/2001-1262 zo dňa 18.5.2011
a sp. zn. 7 C 157/2001-1153 zo dňa 24.10.2012 z dôvodu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky, pre porušenie základných ľudských práv
sťažovateľov v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru... priznáva... primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000,- Eur pre každého sťažovateľa, ktorú sumu porušovatelia...
sú povinný uhradiť na účet... ich právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča...
4. Ústavný súd Slovenskej republiky, priznáva sťažovateľom náhradu trov právneho
zastúpenia v rátane DPH, spolu 419,84 Eur ktoré sú porušovatelia... povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Jozefa Holiča...“
V doplnení sťažnosti doručenej 22. júna 2015 sťažovatelia ústavnému súdu súčasne
navrhujú dočasne odložiť vykonateľnosti uznesení krajského súdu a uznesenia okresného
súdu č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011 až do právoplatného rozhodnutia ústavného
súdu o ich sťažnosti.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného prieskumu,
poznamenáva, že ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy je v zmysle čl. 20 ods. 3 ústavy
viazaný návrhom sťažovateľov. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť
na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. To znamená, že ústavný
súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym
zástupcom, tak ako to je aj v tomto prípade. Pretože sťažovatelia žiadajú v petite sťažnosti
vysloviť len porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
tvrdenia o porušení ďalších označených ustanovení (čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, považoval ústavný
súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 279/07,
III. ÚS 131/2012) iba za súčasť ich argumentácie, a preto sa ich porušením vecne
nezaoberal.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže
ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať
predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich
práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie, čo sťažovatelia aj využili. Uznesenia
okresného súdu č. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012 a č. k. 7 C 157/2001-1262
z 18. mája 2011, ako aj sťažovateľmi namietaný postup tohto súdu, ktorý ich vydaniu
predchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.
S prihliadnutím na to bolo preto potrebné tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú
porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľov porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti
komu návrh smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia
k sťažnosti nepredložili kópie právoplatných uznesení krajského súdu, ktoré sú osobitnou
náležitosťou sťažnosti vyžadovanou § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže ústavnému
súdu je z obsahu sťažnosti vedenej pod sp. zn. III. ÚS 416/2013 známy len obsah uznesenia
krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 18. mája 2011, vo vzťahu k druhému napadnutému
uzneseniu krajského súdu (č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013) nemohol ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní preskúmať sťažovateľmi tvrdené porušenie práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska, či sťažnosť spĺňa podmienky pre prijatie
sťažnosti alebo pre rozhodnutie o jej zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom sťažnosti ústavný súd pripomína, že takéto
nedostatky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej
zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, o to
zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd sťažovateľmi doručenú sťažnosť
v časti, v ktorej namietali porušenie označeného práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013, za nespĺňajúcu
zákonom predpísané náležitosti.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
č. k. 3 Co 1/2013-1463 z 28. februára 2013 a uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).
V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to
ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové
zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než
ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je
zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01, II. ÚS 517/2014). K tomu sa pridávajú záruky
spravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu, ako aj na vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo
na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). V zmysle
rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch namietaného
porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie
ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter
(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50;
rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24).
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe
nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a
slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať
rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému
postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci
samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami
sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade
trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo
vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje
nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba
výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý
proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II.
ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s postupom a rozhodnutiami
všeobecných súdov v merite veci (ktoré podľa ich názoru neprihliadali na všetky
rozhodujúce skutočnosti), s dĺžkou predmetného konania pred uvedenými súdmi a napokon
aj s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, v ktorých sa uvedené súdy nemali vysporiadať
s relevantnými právnymi skutočnosťami (v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania
osobitne s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré môžu viesť k čiastočnému alebo
úplnému nepriznaniu náhrady trov konania).
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia č. k. 3 Co 1/2013-1463
z 28. februára 2013 po uvedení obsahu § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 OSP uviedol:
„V danom prípade sa dôvodnosť podania žaloby posudzuje procesne. Nerozhoduje,
aký by bol výsledok konania, ak by nedošlo k späťvzatiu žaloby, ale to, či žalovaný
(odporca) splní to, čoho sa žalobca (navrhovateľ) domáha, a len preto vezme žalobu späť.
Zavinenie je možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného
práva, lebo potom by šlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by
po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto ak vzal
navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska platí (ak nejde o prípad § 146 ods. 2 veta
druhá), že zavinil, že konanie muselo byť zastavené a je preto povinný nahradiť náklady
konania odporcovi.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovatelia
späťvzatím návrhu voči odporcom 2/ a 3/ zavinili zastavenie konania, a sú preto povinní
nahradiť trovy konania odporcom. V danom prípade, teda nedošlo k splneniu toho, čoho sa
navrhovatelia domáhali v návrhu na začatie konania. V odvolaní navrhovatelia poukazovali
na to, že ich návrh bol dôvodný. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd dôvodnosť
návrhu skúma v merite veci, čo v danom prípade neprichádzalo do úvahy, vzhľadom na
späťvzatie návrhu. Pri späťvzatí návrhu sa dôvodnosť podania návrhu na začatie konania
posudzuje procesne, teda neskúma sa aký by bol výsledok konania, keby nedošlo
k späťvzatiu návrhu.
Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď
zaviazal navrhovateľov 1/ a 2/ zaplatiť odporcom 2/ a 3/ náhradu trov konania.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219
ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“
Najvyšší súd svoj právny záver o neprípustnosti dovolania vo svojom uznesení sp. zn.
3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015 odôvodnil predovšetkým z hľadiska
sťažovateľmi namietaných dovolacích dôvodov. Vo vzťahu k procesnej vade definovanej v §
237 písm. b) OSP uviedol, že spôsobilosťou byť účastníkom konania „sa rozumie
spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom konania“,
pričom poukázal aj na obsah svojho uznesenia sp. zn. 4 Cdo 247/2013 z 21. augusta 2014,
kde najvyšší súd «na obdobnú dovolaciu námietku uviedol, že „uznesením Mestského súdu
v Bratislave z 1. februára 1999 č. k. 38 K 111/95-59 bol vyhlásený konkurz na majetok
dlžníka a za správcu konkurznej
podstaty bol ustanovený . Z dôvodu úmrtia ustanoveného správcu
konkurznej podstaty, súd uznesením z 13. októbra 2011 č. k. 38 K 111/1995-5561 ustanovil
do funkcie nového správcu konkurznej podstaty - , ktorú na jej
návrh uznesením z 2. decembra 2011 č. k. 38 K 111/1995-5568 zbavil funkcie správcu
konkurznej podstaty a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil
. Z uvedeného vyplýva, že konanie nie je postihnuté namietanou vadou uvedenou v
§ 237 písm. b/ O.s.p., pretože v čase rozhodovania odvolacím súdom bol namiesto
zosnulého novo ustanoveným správcom konkurznej podstaty
“. Tento právny názor zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.
Najvyšší súd k vyššie uvedenému dodáva, že spôsobilosť byť účastníkom konania
treba odlišovať aj od tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej)
predstavujúcej hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci, ktorá je z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b/ O. s. p. právne irelevantná.».
Ako neopodstatnenú najvyšší súd vyhodnotil aj námietku o naplnení procesnej vady
podľa § 237 písm. c) OSP, keď uviedol, že uvedené ustanovenie sa „nevzťahuje
na akékoľvek prípady vád vo vzťahu medzi zastúpeným a jeho zástupcom; dopadá len na tie
procesné situácie, v ktorých zastúpený subjekt nemal procesnú spôsobilosť (napríklad
maloleté dieťa) a - zároveň - nebol riadne zastúpený (napríklad zákonným zástupcom).
Existencia vady takej povahy ale zo spisu nevyplýva“.
V súvislosti s procesnou vadou podľa § 237 písm. f) OSP najvyšší súd s poukazom
na obsah § 214 ods. 1 a 2 OSP odmietol námietku sťažovateľov, že by bol krajský súd
povinný nariadiť na prejednanie ich odvolania proti uzneseniu o trovách konania
pojednávanie. Zároveň uviedol, že „prieťahy v konaní nie sú judikatúrou najvyššieho súdu
považované za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
(viď rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005, ale
aj ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. 3 Cdo 292/2009, 3 Cdo 164/2007 a 3 Cdo
28/2012)“, pričom k námietke o nepreskúmateľnosti uznesení krajského súdu uviedol, že
«judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) nepovažuje nepeskúmateľnosť rozhodnutia
za procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení; ide o tzv. inú vadu konania, ktorá
prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnaký názor v tejto otázke zastáva Ústavný súd... ktorý
v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver,
že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“».
K neprípustnosti dovolania na podklade procesnej vady podľa § 237 písm. g) OSP
najvyšší súd v podstatnom uviedol, že v tejto súvislosti je právne významný vzťah sudcu
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, pričom vylúčenie sudcu predstavuje
výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.
Poznamenal, že z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno sudcu vylúčiť len
výnimočne a len zo «závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dôvody vylučujúce sudkyňu prvého stupňa vyvodzujú
dovolatelia iba z procesného postupu v konaní (najmä z predmetného „konfliktu“) a tiež
z oboch rozhodnutí o trovách konania, ktoré považujú za nesprávne, nezákonné
a nespravodlivé. Takáto námietka žalobcov sa podľa právneho názoru dovolacieho súdu
netýka okolností, ktoré by z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. bolo možné považovať za právne
relevantné. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že v prípade predmetnej sudkyne boli
dané okolnosti vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, teda že by mala
(v prípade žalobcov negatívny) vzťah k účastníkom konania, ich zástupcom alebo
prejednávanej veci.».
Keďže dovolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci možno vyvodiť len
v procesne prípustnom dovolaní a takúto prípustnosť dovolania nebolo možné z § 239
a § 237 OSP vyvodiť, najvyšší súd dospel vo svojom uznesení k záveru, že dovolania
sťažovateľov boli neprípustné, na základe čoho ich podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1463
z 28. februára 2013 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013
zo 14. januára 2015, ktorých relevantné právne závery boli už uvedené, ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd ani krajský súd označenými rozhodnutiami neporušili právo
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľným spôsobom, ktorý by
odôvodňoval zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania.
K sťažovateľom formulovaným námietkam ústavný súd uvádza, že tieto sa obsahu
napádaných uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu dotýkajú len nekonzistentne
a opakovane sa vracajú k meritórnym otázkam predloženým sťažovateľmi v danom prípade
všeobecným súdom. Na tomto mieste je však potrebné konštatovať, že z hľadiska
rozhodovania o náhrade trov konania sa tieto okolnosti nejavia ako právne významné,
keďže konanie voči v uznesení krajského súdu označeným odporcom skončilo zastavením
konania na základe späťvzatia návrhu sťažovateľmi, ktorí v napadnutom súdnom konaní
vystupovali v procesnom postavení navrhovateľov. Pri rozhodovaní o náhrade trov
účastníkov konania je totiž právne významné ustáliť okruh účastníkov konania, ktorým
svedčí právo na náhradu trov konania, kvantifikovať ich výšku a následne aplikovať
v danom prípade relevantné právne ustanovenia vyplývajúce z Občianskeho súdneho
poriadku. Ústavný súd preto nemá dôvod vyjadrovať sa k námietkam týkajúcim sa
meritórneho posúdenia prípadu, pretože tieto neboli predmetom rozhodovania krajského
súdu ani najvyššieho súdu o uplatnených náhradách trov konania.
Rovnako neopodstatnené sú aj námietky porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujúce
k dĺžke konania pred označenými súdmi, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
(13. apríla 2015) už krajský súd o uplatnených náhradách trov konania nerozhodoval
(uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013 nadobudlo
právoplatnosť 9. apríla 2013). V tom čase nekonal vo veci už ani najvyšší súd, ktorý
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015
odmietol dovolanie sťažovateľov ako neprípustné. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
(napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) totiž vyplýva, že právu
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ako
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy) sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo.
Ústavný súd zásadne odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak v čase, v ktorom
bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného práva nedochádzalo.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej
moci.
Zároveň sa nemožno stotožniť ani s námietkou o neodôvodnenosti napadnutých
uznesení, ktorá by mala viesť k záveru o ich ústavnej neudržateľnosti z hľadiska obsahu
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd sa totiž
dostatočne zaoberal dôvodmi prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu, keď
odpovedal na relevantné námietky sťažovateľov, z ktorých vyvodzovali ich existenciu,
pričom formulované závery o ich nenaplnení svojvôľu najvyššieho súdu nesignalizujú.
Obdobne tak aj krajský súd dôvody svojho rozhodnutia oprel o platné ustanovenia
procesnoprávneho predpisu (§ 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 OSP), ktoré na prípad sťažovateľov
aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, keď konštatoval, že dôvodnosť podania
žaloby je v prípade zastavenia konania pre späťvzatie návrhu možné posudzovať len
procesne, a nie podľa hmotného práva, lebo by potom išlo o posudzovanie dôvodnosti
nároku vo veci samej. Skutočnosť, že sa krajský súd k možným dôvodom hodným
osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nemusel priznať, bližšie nevyjadril,
ešte nezakladá dôvod na vyhodnotenie napadnutého uznesenia krajského súdu ako ústavne
neakceptovateľného. Takéto dôvody totiž musia mať charakter výnimočnosti, pričom
z doslovného znenia § 150 OSP vyplýva, že je na úvahe konajúceho súdu, či v prípade
existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania čiastočne alebo úplne
neprizná. S poukazom na ustálený názor, v zmysle ktorého ústavný súd zasahuje v otázke
náhrady trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi otázky
akcesorickej, v zásade iba výnimočne, t. j. keď zistí porušenie práva na spravodlivý proces
extrémnym spôsobom, ústavný súd konštatuje, že absencia odpovede krajského súdu
na argument sťažovateľov o potrebe aplikácie § 150 OSP, podľa ktorého všeobecný súd
nemusí výnimočne sčasti alebo úplne priznať náhradu trov konania, ak tu sú dôvody
hodných osobitného zreteľa, bez ďalšieho nespôsobuje porušenie práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 ústavne relevantným spôsobom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva totiž
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany,
osobitná odpoveď sa vyžaduje, len ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový
(Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
V tejto spojitosti sa žiada pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu je najmä spôsob, akým malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv
alebo slobôd. Prehodnocovanie záverov krajského súdu o možnej existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa v prípade sťažovateľov by išlo zjavne nad rámec právomoci
ústavného súdu, ktorého úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej
interpretácie a aplikácie dopadajúcich zákonných ustanovení s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Ústavný súd tiež
zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich
zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho
„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08).
Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnymi závermi krajského súdu a najvyššieho súdu
nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto záverov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právne
názory svojím vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajského súdu ani
najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi
namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
na jednej strane a uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015
na strane druhej. Ústavný súd preto vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľov (najmä návrhom na odloženie vykonateľnosti či na zrušenie napadnutých
rozhodnutí) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016