Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 91 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (195)I. ÚS 446/2013
PDF · 201.59 KB
No categories available
I. ÚS 446/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10364/2013 až sp. zn. Rvp
10366/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co
418/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 9 Co 420/2012 z 22. novembra 2012 a sp. zn. 9 Co
419/2012 z 22. novembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10364/2013 až
sp. zn. Rvp 10366/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. februára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 418/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 9 Co 420/2012 z 22. novembra 2012
a sp. zn. 9 Co 419/2012 z 22. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“),
predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu,
ktorý je teda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu
spôsobil. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného
súdu a spory budú prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd
uzneseniami sp. zn. 6 C 82/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 6 C 98/2012 z 8. októbra 2012
a sp. zn. 6 C 86/2012 z 8. októbra 2012 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“) zaviazal
sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe
odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky
zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako
vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“.
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené
v § 15a Občianskeho súdneho poriadku. Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd
prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky
zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia krajského súdu, ktorý
v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,
zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 10364/2013 až sp. zn. Rvp 10366/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože ako vyplýva z jej písomných
podaní v konaniach pred okresným súdom, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým
rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“ Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania,
v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričom okrem iného uviedla:
„Žalobca v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne
a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia
sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda
vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia
okresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný
súd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach
rozhodovať, a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil
sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti
pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci majú právo z dôvodov
podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať
a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú z hľadiska svojho obsahu
identické, vychádzajú z rovnakých skutkových zistení, a aj pri ich právnom posúdení
krajský súd dospel k rovnakým právnym záverom.
Krajský súd v napadnutých uzneseniach v relevantnej časti uviedol:
„Aj keď navrhovateľka vo svojom odvolaní poukazovala na to, že z jej strany
námietka zaujatosti podaná nebola, i z obsahu tohto podania jednoznačne vyplýva,
že spochybňuje zákonného sudcu (všetkých sudcov Okresného súdu v Ružomberku),
čo i podľa názoru odvolacieho súdu je vždy potrebné považovať za námietku zaujatosti,
a preto prvostupňový súd postupoval správne, keď navrhovateľke vyrubil súdny poplatok
za podanie námietky.
Pokiaľ v ďalšom navrhovateľka poukazovala na vecné oslobodenie konania
od platenia súdnych poplatkov, tu je potrebné zdôrazniť, že konanie o námietke zaujatosti
je samostatným konaním, ktoré nesúvisí s prejednaním veci samej, podlieha poplatkovej
povinnosti, a preto ani na túto námietku odvolací súd neprihliadol.“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane
reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného
súdu. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresný súd určil
výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež vec
správne právne posúdil, keď citoval tie ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Takisto nie je žiadny
dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť
vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú
námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch
ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1
písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu
a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych
konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav
svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné
toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu
sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy
a dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnené.
Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia).
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať
svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,
aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie
daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru,
že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2013