Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 37/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou

Šimovou, Advokátska kancelária, Komenského 18, Lučenec, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 2. júla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 11.4.2013 som

bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2, písm. a), ods. 3, písm. e)

a zločinu poškodzovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia

podľa k , , , , ako aj z prečinu

poškodzovania cudzej veci podľa k , ako aj zo zločinu

útoku na verejného činiteľa , ods. 1, písm. a), ods. 2, písm. c) , a za

to som bol odsúdený podľa , ods. 2 s použitím , písm. a), m), §

38 ods. 4 a na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov

nepodmienečne, pričom pre výkon tohto trestu som bol zaradený na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku som hneď po jeho vyhlásení dňa

11. 4. 2013 podal odvolanie...

Súd prvého stupňa zamietol návrh môjho obhajcu na doplnenie dokazovania

v naznačenom smere, a rozhodol bez toho, aby mal náležite zistený skutkový stav, pričom

zisteniu skutkového stavu len presvedčenie súdu o tom, že som vinný a že by som mal byť

exemplárne potrestaný za údajný útok na verejného činiteľa, ktorý som nikdy nespáchal,

a tým, aby sa ospravedlnila smrť .

Ja som viackrát žiadal, aby súd vylúčil tento môj skutok, ktorý mi bol kladený za vinu

na samostatné konanie, avšak sa tak nestalo...

Súd podľa môjho názoru mi mal priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j)

...

Ja v podstate namietam tú skutočnosť, že by som mal spáchať zločin poškodzovania

a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia, pretože bolo preukázané, že

tento skutok mal vykonať nebohý , ja som pri takomto skutku nebo, nijakým

spôsobom som mu nepomáhal a ani som nevedel, že takýto skutok ide vykonať...

Na základe môjho odvolania som navrhol, aby v zmysle § 321 ods. 1 Trestného

poriadku odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok pre podstatné chyby konania, ktoré

napadnutým výrokom rozsudku prechádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia,

ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, alebo právo obhajoby a takisto pre chyby

v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení a že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie

a tiež, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie , ako aj že

uložený trest je neprimeraný a rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu

škody je v rozpore so zákonom a navrhujem, aby podľa

bola vec vrátená súdu 1. stupňa na nové rozhodnutie a rozhodnutie o vylúčení sudcov

Okresného súdu Veľký Krtíš z prejednania a rozhodovania mojej veci a rozhodnutie

o vylúčení časti mojej veci na samostatné konania...

Dôvodmi pre podanie dovolania sú v zmysle § 371 T. por. také dôvody, ktoré

vyplývajú z obsahu podaného dovolania, kde súd rozhodol v nezákonnom zložení, zásadným

spôsobom bolo porušené právo na moju obhajobu, vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý

mal byť vylúčený z úkonov trestného konania a samotné rozhodnutie je založené na

dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a bol mi uložený trest prepadnutia

motorového vozidla odvolacím súdom, hoci Okresný súd Veľký Krtíš o tomto nerozhodol

a v tejto časti nebolo podané odvolanie, ako aj samotné rozhodnutie založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku...

V odôvodnení Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorým bolo moje dovolanie

odmietnuté uviedol, pokiaľ sa týka rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

dňa 23.02.2015, že závery odvolacieho senátu sú nesprávne a sú v rozpore

s doterajšou rozhodovacou praxou súdom vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

keďže nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch a to pokiaľ sa týka

nezákonnosti rozhodovania sudcu , sudcu Okresného súdu Veľký Krtíš

a rovnako ako aj sa to týka konania Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

a následne konštatoval súd, že neboli splnené dôvody dovolania podľa

a preto podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí bez

preskúmania veci odmietol dovolanie a konštatoval, že u mojej osoby nie sú splnené dôvody

dovolania podľa a preto s použitím c moje dovolanie na neverejnom

zasadnutí odmietol a uznesenie o takomto postupe súdu bolo prijaté jednomyseľne...

Súd v danej veci použil neadekvátne metódy výkladu vynútených právnou úpravou,

ktorá je vo svojej podstate nekomplikovaná a jasná a nepripúšťa viaceré interpretačné

výsledky. Metódy výkladu, ktoré použil v danej veci sa mali primeraným, zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom prejaviť aj v odôvodnení rozhodnutia, čo sa však nestalo.

Odôvodnenie tak závažných záverov, aké súd vyslovil v napádanom rozhodnutí musí

obsahovať objasnenie celého komplexu skutkových zistení a ich aplikáciu na platnú právnu

úpravu, ktoré sa muselo uvážiť pri ich výklade a použití, ich vzťahu a závery i tom, prečo na

právne posúdenie veci zvolil konkrétny interpretačný výsledok.

Odôvodnenie má obsahovať: dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má by

zrozumiteľné, súd je teda povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá

základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,

lexikálne a štylistické hľadiská.

Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že

právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru vyžaduje, aby

rozhodnutia boli riadna odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom, aby strany mohli účinne uplatňovať

právo na opravné prostriedky. Napokon, je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti

zo strany verejnosti. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký

ktorý jej pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale

ak ide o argument, ktorý jej pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument...

Podstatou mojej ústavnej sťažnosti je porušenie základných právnych princípov na

právnu istotu, spravodlivý súdny proces, spravodlivé súdne konanie a zákonnosť dôkazných

prostriedkov a postupu súdov v mojom prípade tak z hľadiska nezákonnosti rozhodovania

sudcu v mojej trestnej veci, ako aj použitia dôkazov zo strany Inšpekcie

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Takisto podstatou mojej ústavnej sťažnosti je duálny princíp rozhodovania

Najvyššieho súdu SR z hľadiska z toho, že v identických prípadoch najvyšší súd rozhodol

opačne kde raz dal za pravdu dovolateľovi v identických prípadoch a v mojom prípade sa

tak nestalo a Najvyšší súd vyslovil opačný názor čo je v rozpore s garanciou právnej istoty

a dopadu takýchto súdnych rozhodnutí na verejnosť z hľadiska rozdielnosti rozhodovacieho

procesu pokiaľ sa týka mojej osoby.“

Písomnými podaniami z 23. októbra 2015 a 7. decembra 2015 sťažovateľ doručil

prílohy k sťažnosti.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v konaní zo dňa

02.07.2015 porušil základné právo , ,

, na súdnu ochranu podľa , ako aj základné

právo na obhajobu v trestnom konaní a spravodlivé súdne konanie podľa § 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 02.07.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Priznáva sa náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je povinný

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť na účet advokátky JUDr. Zuzany Šimovej,

so sídlom Komenského 18. 984 01 Lučenec, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich

práv podľa a podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd podrobil uznesenie najvyššieho súdu dôslednému prieskumu

z ústavnoprávneho hľadiska a zistil, že najvyšší súd zodpovedal na všetky sťažovateľom

namietané podstatné záležitosti veľmi podrobne a precízne. Ústavný súd na tomto mieste

nebude duplicitne uvádzať podrobné závery najvyššieho súdu rozpísané na 46 stranách

textu, pričom konštatuje, že vyčerpávajúce, ba až učebnicové odôvodnenie uznesenie

najvyššieho súdu a z neho vyvodené závery nemožno považovať za zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti súčasne zistil, že trestnoprávne kolégium

najvyššieho súdu prijalo 29. septembra 2015 pod sp. zn. Tpj 62/2015 stanovisko

na zjednotenie výkladu vo vzťahu k sťažovateľom namietanej rozdielnej judikatúre

najvyššieho súdu v otázke vylúčenia sudcu alebo prísediaceho pre spáchanie úmyselného

trestného činu v cudzine, z ktorého vyplýva toto:

„I. Odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnej veci sa

v Slovenskej republike zohľadní v zmysle b ods. 2 len v novom, po

právoplatnosti takého odsúdenia vedenom trestnom konaní, teda v konaní pre iný trestný

čin (skutok), než na ktorý sa toto odsúdenie vzťahuje. Z intertemporálneho hľadiska je pri

použití dotknutého ustanovenia potrebné zohľadniť , ktorý je

odrazom , ako aj prechodné ustanovenie

.

II. Sudca je v dôsledku svojho deliktuálneho konania obligatórne odvolaný z funkcie

sudcu prezidentom Slovenskej republiky, ale len na základe právoplatného odsudzujúceho

rozsudku alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu, pri splnení podmienok

uvedených v ; ak ide o odsúdenie súdom iného

štátu, musí byť toto rozhodnutie v zákonom predpísanom konaní uznané súdom Slovenskej

republiky. Až do odvolania z funkcie sudca vykonáva funkciu sudcu, pokiaľ mu nebol jej

výkon dočasne pozastavený v zmysle a

o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov.

III. Dôvod dovolania uvedený v (vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) sa týka okolností uvedených v § 31

ods. 1 až 3 , nie otázky statusu sudcu (právnej existencie funkcie sudcu

a možnosti aktuálneho výkonu tejto funkcie).“

Ústavný súd v plnom rozsahu akceptuje uvedené stanovisko najvyššieho súdu.

Ústavný súd v súvislosti s možnosťou vzniku rozdielnej judikatúry všeobecných

súdov už skôr uviedol, že z hľadiska zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je

neudržateľné, aby najvyššia súdna inštancia nemohla revidovať svoje právne závery

v skutkovo a právne súvisiacich, resp. obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne

názory dôkladne a presvedčivo vysvetlené, a len z dôvodu existencie iného (skoršieho)

súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia

k novým súvislostiam prípadov ukázali ako prekonané (mutatis mutandius ).

K otázke namietaného vylúčenia sudcu okresného súdu

primerane vysvetlil svoje právne závery, v súvislosti s čím ústavný súd konštatuje, že tieto

nezasahujú do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa .

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd totiž najskôr doslovne citoval právne

názory skôr prijatého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára 2015,

vyhodnotiac ich ako nesprávne a rozporné s doterajšou rozhodovacou praxou súdov vrátane

najvyššieho súdu a ako nemajúce oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch.

Nadväzne na to po uvedení obsahu , dohovoru, ,

a , , a , ,

ods. 1 a a

o priestupkoch v znení neskorších predpisov najvyšší súd konštatoval, že pre priznanie

účinkov rozsudku Okresného súdu vo Frýdku-Místku sp. zn. z 19. januára

2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Ostrave sp. zn. z 8. apríla

2011, ktorým mal byť sudca okresného súdu odsúdený na peňažný trest

a trest zákazu činnosti, „neboli splnené zmluvné ani zákonné podmienky. Nebola podaná

žiadosť cudzieho štátu (Českej republiky) o uznanie alebo výkon cudzieho rozhodnutia,

preto nebolo možné podať návrh na jeho uznanie súdu.

Ak by aj takáto žiadosť bola podaná, neboli splnené podmienky uznania cudzieho

rozhodnutia (nedostatok obojstrannej trestnosti pri skúmaní in concreto).

Zohľadnenie účinkov cudzieho rozhodnutia nebolo možné z dôvodu absencie nového

trestného konania v Slovenskej republike, ktorého existencia je základným predpokladom

postupu podľa tohto ustanovenia.

Účelom ustanovenia Tr. zák. a , ktoré boli prijaté ako

ustanovenia na transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008

o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní, je

zohľadňovanie právoplatných odsúdení v inom členskom štáte EÚ v rámci trestného

konania v Slovenskej republike (okrem iného predmet a Trestného

poriadku jednoznačne vymedzuje rozsah použitia týchto kódexov).

Vzhľadom na túto skutočnosť, preto nemožno na území Slovenskej republiky

zohľadniť právne účinky právoplatného rozhodnutia súdu v inom členskom štáte EÚ, ak sa

v Slovenskej republike nerealizuje nové trestné konanie pre iný skutok.

V prípade bývalého sudcu sa na území Slovenskej republiky

neviedlo žiadne nové trestné konanie, preto nebolo možné uplatniť citované hmotnoprávne,

ani procesné ustanovenie.

Z vyjadrených okolností je zrejmé vylúčenie právnych účinkov tohto rozhodnutia

v inom kontexte ako v trestnom konaní, keďže zohľadnenie rozhodnutí iných členských

štátov sa neuplatňuje mimo trestného konania, okrem predpokladu, že by takéto

zohľadnenie výslovne upravovala medzinárodná zmluva alebo zákon. Takáto právna

situácia však nenastala.

Ani v prípade nového trestného konania by zohľadnenie neprichádzalo do úvahy,

pretože išlo o právoplatné cudzie rozhodnutie spred 1. januára 2013 a priznanie účinkov

takýmto rozhodnutiam zákon priamo vylučuje (§ 438e Tr. zák.).

Inými slovami povedané, pokiaľ bývalý sudca bol súdmi Českej

republiky 8. apríla 2011 právoplatne odsúdený pre prečin ohrozenia pod vplyvom

návykovej látky, ktorého sa dopustil 5. apríla 2010, k peňažnému trestu a zákazu činnosti,

nebolo možné naň prihliadnuť, lebo nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013.

Treba zdôrazniť, že zohľadnenie účinkov rozhodnutí cudzích súdov na účely mimo

trestného konania nemá oporu v , ústavnom zákone,

medzinárodnej zmluve ani v zákone.

Pokiaľ ide o uznanie tohto cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky

podľa a nasl., konanie bývalého sudcu nebolo vtom čase

na území Slovenskej republiky trestné, keďže skutková podstata prečinu ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky bola do zaradená až s účinnosťou

od 1. novembra 2011 (dovtedy to bol len priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky), ktorá okolnosť potom bránila vyššie uvedenému procesnému postupu.

Opačný názor by bol v rozpore so zásadou retroaktivity v neprospech páchateľa,

ktorá je zakotvená v článku 50 ods. 6 a následne vyjadrená

v § 2 ods. 1 Tr. zák. o jeho časovej pôsobnosti...

S poukazom na vyššie uvedené dovolací senát 5Tdo dospel k záveru, že všetky

rozhodnutia vyhlásené a písomne vyhotovené bývalým sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš

, či už samosudcom alebo v senáte, ktorému predsedal, v období

od 8. apríla 2011 (kedy bol právoplatne odsúdený v Českej republike) do 31. marca 2014

(kedy mu zanikla funkcia sudcu jej vzdaním sa), sú rozhodnutiami vydanými zákonným

sudcom.

To isté potom platí aj vo vzťahu k funkcii prísediaceho, ktorú potom zastával

na Okresnom súde Veľký Krtíš.“.

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí

najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné

účinky s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti

názoru, alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú také

pochybenia v namietanom uznesení najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor

na možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa a dohovoru

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, a preto ju odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016