Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 684/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , , ,

, , a , ,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353,

v mene ktorej koná advokát Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a podľa , , a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. mája 2017 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti , a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia, napadnutého konania a sťažnostná

argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 z 13. decembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť , ,

, , , , a

, , (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených Advokátskou kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná

advokát Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľov“),

v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22

ods. 1 a 2, a (ďalej len „“)

a podľa čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej označovaný aj ako „najvyšší súd“, prípadne „odporca“)

sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a konaním,

ktoré mu predchádzalo (ďalej len „napadnuté konanie“).

V zmysle čl. X Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 účinného od 26. apríla 2019 (ďalej len „pôvodný

rozvrh práce“) bola táto ústavná sťažnosť pridelená sudcovi Petrovi Strakovi ako novému

sudcovi spravodajcovi tretieho senátu ústavného súdu, ktorého ďalším členom je sudca

Martin Vernarský a predsedom sudca Mojmír Mamojka.

Následne bola prerokovaná v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 účinného

od 1. januára 2020, ktorý zachoval uvedené zloženie senátu vrátane osoby predsedu senátu

a osoby sudcu spravodajcu.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

2. Z relevantnej časti ústavnej sťažnosti (časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie konanie)

vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok

(pôvodne Špeciálny súd v Pezinku), pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

trestný súd“) uznaní za vinných zo spolupáchateľstva pokračovacieho zločinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na v jednočinnom súbehu s pokračovacím

zločinom prijímania úplatku podľa a , za čo bol každému

z nich uložený (okrem iného) úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov.

Na základe odvolania sťažovateľov najvyšší súd (ako odvolací súd, pozn.)

rozsudkom sp. zn. z 10. novembra 2016 rozsudok špecializovaného trestného

súdu podľa a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zrušil vo výroku o vine

a tým aj vo výroku o treste a, rozhodujúc sám podľa , uznal

sťažovateľov za vinných zo spolupáchateľstva pokračovacieho prečinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa v jednočinnom

súbehu s pokračovacím zločinom prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného

zákona, za čo každému z nich uložil (okrem iného) mimoriadne znížený úhrnný trest

odňatia slobody v trvaní 3 rokov nepodmienečne.

Proti rozsudku najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu, pozn.) z 10. novembra 2016

sťažovatelia podali dovolanie, ktoré najvyšší súd (ako dovolací súd, pozn.) napadnutým

uznesením zamietol podľa .

Pretože najvyšší súd rozhodoval v trestnom konaní sťažovateľov ako odvolací

a neskôr ako dovolací súd, bude ho ďalej ústavný súd označovať buď ako „odvolací súd“,

alebo ako „dovolací súd“ v závislosti od toho, ktorej fáze trestného konania, prípadne

ktorému konkrétnemu rozhodnutiu sa bude ústavný súd venovať.

3. Namietané porušenie v ústavnej sťažnosti označených základných práv a práv

napadnutým uznesením a napadnutým konaním dovolacieho súdu sťažovatelia odôvodňujú

najmä takto:

«Dovolací súd k námietke nezákonnosti príkazov na požitie ITP... uviedol, citujeme:

Je faktom, že Ústavný súd Slovenskej republiky... vo svojich nálezoch

a vyslovil, že neuvedenie mena a funkcie sudcu v súhlasoch na použitie

ITP je takým nedostatkom týchto súhlasov, ktorý „zbavuje sťažovateľa presvedčivej záruky,

že o zásahu do práv spojených s jeho súkromím rozhodol zákonný sudca...“

Dovolací súd v tejto súvislosti v ďalšej časti svojho uznesenia v podstate uviedol,

že ústavný súd riešil iný prípad (konanie podľa o ochrane

súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov) a najmä

posudzoval iné okolnosti prípadu.

K uvedenému pripomíname, že ústavný súd a ESĽP pre všetky spôsoby „tajného

sledovania“ aplikuje rovnaké princípy bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými druhmi

použitých operatívno-pátracích prostriedkov (rozhodnutia Khan proti Spojenému

kráľovstvu z 12. mája 2000; Copland proti Spojenému kráľovstvu z 3. apríla 2007). Nie je

teda relevantné, či tajné sledovanie bolo vykonané na základe

alebo podľa príslušných ustanovení Ústavný súd už opakovane konštatoval,

že súhlasy na tajné sledovanie, ktoré neobsahujú transparentnú identifikáciu sudcu

sú nepreskúmateľné a nezákonné. Uvedené musí platiť aj v prípade, ak príkazy sudcu

vydané podľa príslušných ustanovení neobsahujú transparentnú identifikáciu

sudcu. Rovnako súhlasy ako i príkazy sú rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktoré mimo

iného, musia obsahovať riadnu identifikáciu sudcu. V tejto súvislosti nie je relevantné

či ústavný súd riešil iný prípad a iné okolnosti prípadu tak ako to, podľa nášho názoru,

nesprávne uviedol dovolací súd. Transparentnú identifikáciu sudcu totiž nemožno nijako

spájať so skutkovými okolnosťami prípadu. Ak príkazy (rozhodnutia) na tajné sledovanie

alebo súhlasy (rozhodnutia) na tajné sledovanie neobsahujú riadnu identifikáciu sudcu,

ktorý ich vydal, už táto skutočnosť sama o sebe podľa judikatúry ústavného súdu spôsobuje

nezákonnosť vydaných rozhodnutí na tajné sledovanie.

… K odôvodneniu namietaných príkazov pripomíname, že tieto proti našim osobám

neobsahujú žiadne nieto ešte preskúmateľné odôvodnenia. Tak ako sme už mnohonásobne

uviedli, tým, že do dnešného dňa neboli príkazy odtajnené, nemôžme ani do tejto sťažnosti

citovať z ich obsahu, čo by jednoznačne a nepochybne preukázalo nielen to, že v príkazoch

nie sme nijako označení, ale aj to, že proti našim osobám neexitujú žiadne odôvodnenia,

čo taktiež samo o sebe zakladá nezákonnosť namietaných rozhodnutí o tajnom sledovaní.

Namietané príkazy síce boli vydané na základe , nie však v súlade s ním. Ide

o mimoriadne závažné pochybenie, ak rozhodnutia o tajnom sledovaní neobsahujú

transparentnú identifikáciu sudcu, čo nemožno dodatočne konvalidovať.

… V našej trestnej veci všetky orgány verejnej moci (orgány ochrany práv)

Slovenskej republiky absolútne odignorovali nálezy ústavného súdu (napríklad nálezy

ústavného súdu ; ; , ,

, , ).

… Navyše, o tých istých (zhodných, totožných) príkazoch na použitie ITP všeobecné

súdy v iných trestných konaniach, mimo iného, konštatovali ich nezákonnosť, odvolajúc

sa na judikatúru ústavného súdu a judikatúru ESĽP. Pre spresnenie dodávame,

že ide o osoby colníkov, ktoré boli pôvodne trestné stíhaní spolu s nami. I keď už počas

prípravného konania tzv. policajného vyšetrovania boli vylúčení na samostatné konania,

spoločným menovateľom pokiaľ ide o otázku tajného sledovania boli tie isté (totožné)

príkazy na použitie ITP.

… Opakovane uvádzame, že z rozhodovacej praxe ústavného súdu,

ktorý sa vo viacerých rozhodnutiach vyjadril k princípu právnej istoty ako súčasti práva

na súdnu ochranu podľa vyplýva, citujeme: „... Ak súd rieši právnu

otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným

spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,

nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ()...“.

K neodtajneným príkazom sudcu na použitie ITP... dovolací súd... uviedol,

že ako dovolatelia argumentujeme tak, ako keby rozhodnutia sudkyne pre prípravné

konanie (príkazy na použitie ITP) boli pred nami a pred obhajcami utajované, k čomu

navyše dodal, že to ale nie je pravda. Takto sme však nikdy neargumentovali a napokon z

povahy a logiky veci vyplýva, že sme mali, resp. obhajcovia možnosť oboznámiť sa s

formálnymi a obsahovými náležitosťami namietaných príkazov. Inak by sme nemohli tvrdiť,

že namietané príkazy sa nevzťahujú na naše osoby. Nie sme adresátmi príkazov. Príkazy

neobsahujú žiadne odôvodnenia vo vzťahu k našim osobám. Skutky v nich uvedené

nie sú nijako zhodné, a to ani len približne, so skutkami uvedenými v obžalobe prokurátora.

Na namietaných príkazoch absentuje titul, meno a priezvisko sudcu, ktorý ich vydal,

je na nich iba nečitateľný podpis. Inak povedané, nenamietali sme, že sme príkazy nevideli,

ako to nesprávne uvádza dovolací súd, ale sme vytýkali a podrobne argumentovali,

že vzhľadom na to, že príkazy sú naďalej utajované, nemôžme ani my ani naši obhajcovia

uvádzať vo svojich podaniach (ani v opravných prostriedkoch) žiadané údaje,

ktoré sú uvedené v príkazoch, resp. v dokumentoch, ktoré boli podkladom pre ich vydanie.

Takýmto postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a k závažnému porušeniu

práva na obhajobu. Navyše, my sme nikdy nenavrhli vypočuť žiadnych operatívnych

pracovníkov ani preverovanie operatívnych či spravodajských informácií,

tak ako to nesprávne uvádza dovolací súd na strane 7 odsek 2 svojho uznesenia. V tomto

smere sú úvahy dovolacieho súdu mylné a nezodpovedajú našim konkrétnym a podrobným

argumentáciám viažucim sa na odtajnenie namietaných príkazov na ITP ako aj dokumentov

policajtov inšpekčnej služby MV SR, ktoré boli výlučným (jediným) podkladom na vydanie

rozhodnutí o našom tajnom sledovaní. V podrobnostiach k odtajeniu namietaných príkazov

na ITP odkazujeme na vyššie uvedenú argumentáciu. Preto len stručne opakujeme,

tým že namietané príkazy neboli odtajnené, nebolo nám umožnené reálne a účinne bližšie

argumentovať a odôvodňovať v našich podaniach [najmä v opravných prostriedkoch

(či už v riadnych alebo v mimoriadnych)], prečo skutky uvedené v namietaných príkazoch

nie sú zhodné, a to ani približne (nijako), so skutkami, ktoré boli predmetom obžaloby

ako aj rozhodnutí všeobecných súdov.

Na záver možno zjednodušene uviesť, že ťažiskovou otázkou je námietka

nezákonnosti príkazov na použitie ITP, od ktorej sa odvíja nezákonnosť tajného sledovania

ako celku (obrazovo- zvukové záznamy, ich prepisy a preklady).»

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal

nález, z ktorého ústavný súd uvádza časť relevantnú vo vzťahu k časti ústavnej sťažnosti

prijatej na ďalšie konanie:

„...• Základné práva sťažovateľov podľa a podľa , čl.

8 ods. 1 a 2, čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. mája 2017 porušené boli.

• Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2017,

sp. zn. sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

...• Ústavný súd sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,

ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

sťažovateľov.“

5. Ústavný súd listom z 29. januára 2019 vyzval odporcu, aby sa vyjadril k prijatiu

ústavnej sťažnosti sťažovateľov v uvedenej časti na ďalšie konanie, oznámil, či vo veci trvá

na ústnom pojednávaní ústavného súdu, a zároveň požiadal odporcu o zaslanie spisu

týkajúceho sa napadnutého konania.

Odporca vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 7. februára 2019 uviedol,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, zároveň doručil ústavnému súdu zberný

spis k napadnutému konaniu a k prijatiu ústavnej sťažnosti uviedol: „… obvinení v ústavnej

sťažnosti argumentujú zhodne ako v odvolaní a dovolaní. V ústavnej sťažnosti nepredložili

žiadne iné argumenty či tvrdenia ako vo svojich predchádzajúcich podaniach. Domnievam

sa, že doposiaľ konajúce súdy náležitým spôsobom reagovali na všetky argumenty

obvinených, a preto by som sa vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti musel len opakovať.

Preto si dovolím odkázať na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu.“

6. Ústavný súd listom z 11. februára 2019 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov,

aby oznámil, či vo veci trvá na ústnom pojednávaní ústavného súdu, a ak to považuje

za potrebné, aby sa vyjadril k vyjadreniu odporcu k prijatiu ústavnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

28. februára 2019 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu

odporcu k prijatej ústavnej sťažnosti uviedol, že nesúhlasí s tvrdením odporcu, že dosiaľ

konajúce všeobecné súdy náležite reagovali na všetky argumenty sťažovateľov. Vo zvyšku

reprodukuje argumenty už uvedené v ústavnej sťažnosti. Napokon právny zástupca

sťažovateľov žiada o priznanie trov právneho zastúpenia takto: „3 úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému

súdu, podanie dodatku k sťažnosti ústavnému súdu) v sume základnej sadzby tarifnej

odmeny za 1 úkon právnej služby za rok 2017 v sume 147,33 Eur + režijný paušál 8,84 Eur

=156,17 Eur, spolu v sume 468,51 Eur;

1 úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019 (vyjadrenie k výzve ústavného súdu

sp. zn. -40 zo dňa 11.02.2019 a k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho

súdu č. k. -11 zo dňa 30.01.2019) v sume základnej sadzby tarifnej odmeny za 1

úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 Eur + režijný paušál 9,80 Eur = 173,13

Eur, spolu v sume 173,13 Eur;

t.j. trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 641,64 Eur, ktoré navrhujeme priznať

k rukám právneho zástupcu sťažovateľov, t.j. na účet právneho zástupcu sťažovateľov

zriadený vo , číslo účtu: .“

7. Dovolací súd v napadnutom uznesení uvádza: „… dovolanie…

nie je opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania.

V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle je dovolací súd

viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť

sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu prechádzalo

( ) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s

ods. 2 z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-1).

S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní

označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom,

pretože by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu prechádzajúceho

konania nad rámec návrhu dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci

vyplývajúcej zo zákona ( ) a z ...

… najvyšší súd je viazaný návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu

dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov

dovolania ( ). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty

dovolateľov, zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa , bez hlbšieho

prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú.“

8. Podľa dovolacieho súdu „K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

obvinení v dovolaní argumentovali vecne, nie však relevantne, že orgány činné

v trestnom konaní im neodtajnili svoje dokumenty a nezabezpečili resp. nepožiadali sudcu

pre prípravné konanie o odtajnenie ním vydaných namietaných rozhodnutí (príkazov)

o tajnom sledovaní. Neodtajnenie rozhodnutí sudcu na tajné sledovanie im podľa

nich natrvalo znemožnilo reálnu a účinnú obhajobu. Obvinení v dovolaní ďalej tvrdili,

že pokiaľ nie sú odtajnené rozhodnutia sudcu na tajné sledovanie a materiály inšpekčnej

služby ministerstva vnútra, ktoré boli podkladom rozhodnutí na tajné sledovanie, trvalo

sa nevedia reálne a účinne brániť a argumentovať, prečo sa tieto nevzťahujú na ich osoby.

Preto nemohli namietať naplnenie zákonných podmienok (zásada legality, zásada legitimity

a zásada proporcionality) proti ich osobám...

Dovolatelia argumentujú tak, ako keby rozhodnutia sudkyne pre prípravné konanie

zo 14. septembra 2008, sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-NTK, a zo 14. septembra 2008,

sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-NTT (príkazy na použitie ITP), boli pred nimi a ich obhajcami

utajované, čo ale nie je pravda. Obvinení a aj ich obhajcovia mali možnosť s týmito

príkazmi sa oboznámiť (viď č.l. 798, 808, 961, 963 - už v prípravnom konaní a následne

i na hlavnom pojednávaní vykonanom 4. augusta 2015. č.l. 1199), a teda boli a sú im známe

dôvody, pre ktoré rozhodla sudkyňa pre prípravné konanie o použití ITP. Najvyšší súd preto

nemôže akceptovať tvrdenie obvinených uvedené napr. v bode 34 dovolania, že z dôvodu

neodtajenia uvedených rozhodnutí nemali možnosť namietať a brániť sa proti tvrdeniam

uvedeným v príkazoch. Ich argumenty by boli prijateľné iba vtedy, ak by príkazy na použitie

ITP boli pred nimi utajené počas celého trestného konania a keby nemali možnosť sa s nimi

vôbec oboznámiť. Tým, že doposiaľ neboli príkazy na použitie ITP odtajnené pre verejnosť,

ale boli odtajnené pre obvinených a ich obhajcov (viď vyššie), nemohlo dôjsť k porušeniu

práva na spravodlivý proces porušením práva na obhajobu, pretože verejnosť nie je stranou

ani subjektom trestného konania.“.

9. K námietke sťažovateľov, že neboli odtajnené podklady inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekčná služba“), na základe

ktorých príslušná sudkyňa pre prípravné konanie vydala príkazy na použitie informačno-

technických prostriedkov, dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol: «Zákonnosť

a procesná použiteľnosť informácií získaných použitím ITP sa odvodzuje od zákonného

rozhodnutia príslušného orgánu (v tomto prípade sudkyne pre prípravné konanie) o použití

ITP a nie od operatívnych či spravodajských informácii, ktoré viedli sudkyňu pre prípravné

konanie k vydaniu príkazov na použitie ITP. Rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie -

vydanie príkazov na použitie ITP - nie je rozhodnutím o vine, ale je podkladom na použitie

jedného z viacerých procesných prostriedkov, slúžiacich na odhaľovanie trestnej činnosti

a jej prípadných páchateľov. Najvyšší súd nepovažuje za prijateľné, aby podmienkou

na vyslovenie zákonnosti príkazu na použitie ITP bolo preskúmavanie podkladov slúžiacich

sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie aj obhajobou. Sudca pre prípravné konanie

(nie obvinený, obhajca a ani prokurátor) a jeho prieskum predloženého materiálu

je garantom, že použitie ITP je opodstatnené.

Rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, ktorým umožní použitie ITP, musí byť

náležite odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, ktoré skutočnosti odôvodňujú naplnenie

podmienok zásahu do práva na súkromie. Odôvodnenie musí dať odpoveď na otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam a musí dostatočne objasňovať skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby sa zachádzalo do všetkých detailov veci. Preskúmateľnosť

dôvodnosti vydania príkazu na použitie ITP si vyžaduje relevantnú a dostatočne špecifickú

argumentáciu, ktorá poskytuje vysvetlenie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom

ustanovené podmienky na jeho vydanie. To ale neznamená, že v odôvodnení príkazu

na použitie ITP musia byť odtajnené všetky informácie (obsahujúce napr. mená

informátorov) z predloženého podkladového materiálu. Taktiež to neznamená, že obhajoba

má oprávnenie overovať pravdivosť informácií (podkladov) predložených sudcovi

pre prípravné konanie pred rozhodnutím o vydaní či nevydaní príkazu na použitie ITP.

Na to je určený sudca pre prípravné konanie ako garant tohto procesu. Ak by platili opačné

úvahy obhajoby v tomto smere, potom by zákonite došlo až k odtajneniu informátorov

a predmetom dokazovania v súdom konaní by bolo zistenie a overenie pravdivosti

ich tvrdení len za tým účelom, či neklamali, keď informovali o „možnej trestnej činnosti“.

Títo informátori (takmer nikdy) nevystupujú v ďalšom konám ako svedkovia, ich tvrdenia

slúžia len polícii na odhalenie trestnej činnosti a ich páchateľov a sudcovi pre prípravné

konanie len na rozhodnutie o použití ITP, nie však na preukazovanie viny obvineným.

V prípade, ak podkladový materiál obsahuje operatívne (či spravodajské) informácie

získané vlastnou operatívnou činnosťou príslušných pracovníkov (kriminálka), potom

by podľa úvah obhajoby bolo zrejme nevyhnutné vypočuť operatívnych pracovníkov k tomu

ako, kde a kedy získali informácie naznačujúce podozrenie z trestnej činnosti, aby tak mohla

aj obhajoba preskúmať zákonnosť a opodstatnenosť vydania príkazu na použitie ITP.

… odtajnenie podkladov slúžiacich sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie

o použití ITP - je podľa názoru najvyššieho súdu neprijateľný nielen v podmienkach

Slovenskej republiky, ale predpokladane aj vo všetkých demokratických krajinách,

a to preto, že by to odporovalo samotnej podstate vyhľadávania trestnej činnosti, mohlo

by to viesť až k deštrukcii práce polície pri odhaľovaní trestnej činnosti, a preto,

že rozhodnutie o použití ITP v žiadnom prípade nie je rozhodnutím o vine či nevine

páchateľa prípadného trestného činu, ale len procesným prostriedkom slúžiacim

na odhaľovanie trestnej činnosti a jej prípadných páchateľov.

… paradoxne vyznieva obsah trestného spisu a tam založené materiály (podklady)

na č.l. 1-62, ktoré odkrývajú pozadie vyhľadávania trestnej činnosti a ako také

podľa názoru najvyššieho súdu sú v trestnom spise nadbytočné, pretože ich dôkazná

hodnota (pre účely rozhodnutia o vine či nevine páchateľov) je nulová a dokumentačne

odôvodňujú len začatie trestného stíhania vo veci a obsahovo nepochybne i vydanie

príkazov na vydanie ITP.

Neodtajnenie príkazu na použitie ITP (v predmetnej veci príkazov na vyhotovenie

obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov) za účelom jeho založenia

do spisu ako neutajovanej prílohy a za účelom jeho vykonania na hlavnom pojednávaní

resp. verejnom zasadnutí aj za prítomnosti verejnosti, pokiaľ mal obvinený alebo jeho

obhajca v priebehu trestného stíhania možnosť s týmto sa oboznámiť, a neodtajnenie

kriminálneho alebo spravodajského zväzku predkladaného príslušnému orgánu verejnej

moci (v predmetnej veci sudkyni pre prípravné konanie) ako podkladový materiál, slúžiaci

sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie o použití ITP, podľa názoru najvyššieho súdu

nenapĺňa dovolací dôvod podľa »

10. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nebol naplnený dovolací

dôvod podľa .

11. Podľa dovolacieho súdu «K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)

obvinení v dovolaní vecne, nie však relevantne uviedli, že na hlavnom pojednávaní

nemali byť vykonané obrazovo zvukové záznamy získané použitím ITP, nakoľko samotné

príkazy na použitie ITP (viď vyššie) sú nezákonné. „Nezákonné príkazy už samy o sebe

automaticky a bez ďalšieho zakladajú nezákonnosť samotných obrazovo-zvukových

záznamov vyhotovených na ich základe.“ (str. 7 dovolania).».

12. Dovolací súd odkazuje na rozsudok odvolacieho súdu, ktorý sa na str. 29 ‒44

vyjadril k zákonnosti príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, pričom

jeho právne závery dovolací súd akceptuje a stotožňuje sa s nimi.

K námietkam sťažovateľov, že príkazy na použitie informačno-technických

prostriedkov sú nezákonné už len pre to, lebo v nich chýba titul, meno a priezvisko sudcu

pre prípravné konanie, dovolací súd uviedol: «Je faktom, že Ústavný súd... vo svojich

nálezoch a vyslovil, že neuvedenie mena a funkcie sudcu

v súhlasoch na použitie ITP je takým nedostatkom týchto súhlasov, ktorý „zbavuje

sťažovateľa presvedčivej záruky, že o zásahu do práv spojených s jeho súkromím rozhodol

zákonný sudca.“

Ústavný súd však riešil iný prípad (konanie podľa o

ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov) a

najmä posudzoval iné okolnosti prípadu. Z označených nálezov ústavného súdu sa dá zistiť,

že príslušný sudca vydal tzv. „formulárové“ súhlasy na použitie ITP, ktoré s veľkou

pravdepodobnosťou pripravil žiadateľ a sudca len doplnil chýbajúce údaje a podpísal ich.

Nielen žiadosti o súhlas na použitie ITP, ale aj samotné súhlasy na použitie ITP neboli

riadne odôvodnené a obsahovali i formálne nedostatky (viď označené nálezy ústavného

súdu). Je preto úplne pochopiteľné, že ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa,

a to aj práva na zákonného sudcu.

V predmetnej veci však rozhodnutia sudkyne pre prípravné konanie boli náležite

odôvodnené, boli vydané v súlade so všetkými podmienkami uvedenými v ust. ,

a teda celkom zjavne nešlo o „formulárové“ rozhodnutie vypracované už žiadateľom.

Odvolací súd vyslovil (str. 32-33 jeho rozsudku), že neuvedenie titulu, mena

a priezviska sudcu v príkazoch na použitie ITP predstavuje formálnu chybu príkazu,

ktorá ale nespôsobuje nezákonnosť príkazov. Dovolací súd považuje takýto záver

za správny, pretože zodpovedá koncepcii materiálneho právneho štátu, ktorá zahŕňa

požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právneho predpisu najmä zákona,

ktorý má zabezpečiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného

vo zvolenej legislatívnej regulácii vo vzťahu k legislatívnemu cieľu sledovaného

zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného

legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi

koncept materiálneho právneho štátu. Prísne kritéria pri uplatňovaní princípu právneho

štátu musia platiť pre obsah právneho predpisu, t.j. predovšetkým toho, ktorým sa zasahuje

do základných práv a slobôd. Orgán aplikácie práva sa tak môže, ba dokonca musí odchýliť

od doslovného znenia právneho textu v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje

požiadavka ústavne konformného výkladu (primerane , ,

, , , ).

Namietaný formálny nedostatok príkazov na použitie ITP svojou dôkaznou aktivitou

napravil odvolací súd (č.l. 1452) s tým, že bolo nespochybniteľne preukázané, že príkazy

vydal v súlade so zákonom na to určený a oprávnený orgán verejnej moci - sudkyňa

pre prípravné konanie, čím bola dodržaná zásada judiciality. ...trestné konanie predstavuje

od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania

jednotlivých úkonov realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov

činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné

predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd

(, , ).

Ochrana práv obvineného nemôže byť len prísne formálna (vychádzajúca

iba z doslovného znenia právneho predpisu upravujúceho, to ktoré právo). Každé právo

obvineného a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov verejnej moci postupovať

tak, aby toto právo bolo dodržané má vždy zároveň aj materiálny obsah vyjadrený účelom

a cieľom právneho predpisu. Preto je prípustné a napokon i potrebné konvalidovať

prípadné formálne pochybenie orgánu verejnej moci v úvodnej fáze konania v ďalšom

procesnom postupe, ak tým bude naplnený materiálny rozmer príslušného právneho

predpisu. S ohľadom na to, i keď v určitom štádiu konania došlo k nesprávnemu

procesnému postupu (v tomto prípade v príkazoch chýba titul, meno a priezvisko

oprávneného orgánu verejnej moci) tento nedostatok bol v ďalšom - odvolacom konaní

napravený overením subjektu oprávneného na vydanie príkazov na použitie ITP.

Dovolací súd rešpektujúc koncepciu materiálneho právneho štátu (čl. 1

ods. 1 ) uzatvára, že hoci postup sudkyne pre prípravné konanie pri vydaní príkazov

na použitie ITP nebol formálne perfektný, keď v príkazoch chýba úplné označenie orgánu,

o ktorého rozhodnutie ide - , čo ale neznamená absolútnu

nezákonnosť príkazov na použitie ITP a ani to, že zásah do práva na súkromie dotknutých

osôb (len z dôvodu formálneho nedostatku pri naplnení materiálnych predpokladov)

odporuje zásadám legality, legitimity a proporcionality (k tomu podrobne viď rozsudok

odvolacieho súdu). ...aj rozsudok (uznesenie) má svoju formálnu podobu, okrem iného musí

obsahovať - označenie súdu, o ktorého rozsudok ide, mená a priezviská sudcov

a prísediacich, ktorí sa na rozhodnutí zúčastnili - .

V prípade ak by v rozsudku absentovalo uvedenie titulu, mena a priezviska sudcu v mieste

kde bol rozsudok sudcom podpísaný išlo by síce o formálny nedostatok tohto rozhodnutia,

ktorý ale, podľa názoru najvyššieho súdu, nespôsobuje absolútnu nezákonnosť rozsudku,

ale len jeho formálnu a napraviteľnú nedokonalosť.

… príkazy na použitie ITP v predmetnej veci považuje dovolací súd za spôsobilé

procesné prostriedky umožňujúce polícii legálne použitie ITP, a preto i výsledky plynúce

z ITP a vykonané na hlavnom pojednávam i verejnom zasadnutí považuje dovolací súd

za plnohodnotné dôkazy, preukazujúce priebeh skutkového deja. Prvostupňový súd

preto nepochybil, keď na hlavnom pojednávaní oboznámil obrazovo-zvukové záznamy.

Chýbajúci titul, meno a priezvisko príslušného orgánu na príkaze na použitie ITP

je síce formálnym nedostatkom tohto príkazu v zmysle ,

ktorý ale pri perfektnom postupe podľa a pri naplnení všetkých materiálnych

predpokladov na vydanie príkazu na použitie ITP (v predmetnej veci sa tak stalo)

nespôsobuje jeho absolútnu nezákonnosť, a teda nie je takým nedostatkom

tohto rozhodnutia a ani procesného postupu, ktorý by bez ďalšieho vylúčil použiteľnosť

informácii získaných prostredníctvom ITP na základe takéhoto príkazu, najmä

ak v ďalšom konaní bolo spoľahlivo preverené, že príkaz bol vydaný subjektom

na to oprávneným. Podľa názoru najvyššieho súdu by opak odporoval koncepcii právneho

štátu.

Preto nepochybil súd prvého stupňa, keď na hlavnom pojednávaní vykonal obrazovo-

zvukové záznamy a nepochybil ani odvolací súd, keď tieto akceptoval ako plnohodnotné

dôkazy preukazujúce vinu obvinených.»

13. V zmysle už uvedeného dovolací súd konštatoval, že nebol naplnený dovolací

dôvod podľa .

14. Dovolací súd poukazuje aj na argumentáciu sťažovateľov, ktorou v dovolaní

tvrdili nezákonnosť uznesení o začatí trestného stíhania (pozri už uvedené), avšak tieto

tvrdenia nepodradili pod žiadny dovolací dôvod. Najvyšší súd sa tak mohol len domnievať,

že mali na mysli dovolací dôvod podľa ,

keďže podľa názoru sťažovateľov v dovolaní „od nezákonného uznesenia o začatí trestného

stíhania vo veci sa odvíja celý ďalší proces“.

K tomu dovolací súd uviedol: «Predložený trestný spis na č.l. 1-62 obsahuje

podkladové operatívne materiály, ktoré zreteľne a bez najmenších pochybností preukazujú

podozrenie zo spáchania trestnej činnosti „doposiaľ nestotožnenými osobami.“ Existencia

takéhoto podozrenia vylučuje možnosť postupu polície podľa , ,

a preto bolo zo zákona obligatórnou povinnosťou polície postupovať podľa § 199

ods. 1 , podľa ktorého: „Ak nie je dôvod na postup podľa

ods. 1, ods. 2, policajt začne trestné stíhanie ...“ a tiež v súlade s ustanovením § 199

ods. 2 , podľa ktorého: „Policajt postupuje primerane podľa odseku 1,

ak sa o skutočnostiach odôvodňujúcich začatie trestného stíhania dozvie inak ako

z trestného oznámenia.“

… Úvahy dovolateľov o „kolektívnej vine všetkých colníkov“ považuje dovolací súd

za neprijateľné, keďže nešlo o uznesenie o vznesení obvinenia, ale o začatie trestného

stíhania vo veci, ktoré ako také bolo prvým (v tomto prípade) procesným prostriedkom

slúžiacim orgánom činným v trestnom konaní na obstarávanie a vykonávanie dôkazov

podľa . Keďže uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci obsahujú

všetky náležitosti podľa , dovolací súd si neosvojil argument

dovolateľov o nezákonnosti uznesení o začatí trestného stíhania, a preto ani tieto argumenty

obvinených nepovažoval za odôvodňujúce danosť dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g) »

15. Pri námietkach sťažovateľov v dovolaní týkajúcich sa údajnej nezákonnosti

inšpekčnej služby, ktoré taktiež neboli nepodradené pod žiadny dovolací dôvod, sa dovolací

súd opäť mohol len domnievať, že mali na mysli dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. g) .

16. Dovolací súd sa v tomto smere stotožnil so stanoviskom trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015 (Zbierka stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2015), ktoré uvádza:

«I. Okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením ministerstva

vnútra zaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej

služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra,

je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky

( o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov –

ďalej len "zákon o Policajnom zbore") a možnosti ministra vnútra určiť, že službu

alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená

"inak" (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom,

že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru

(§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon

pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov

(§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov

(§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).

II. Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby,

je policajtom v zmysle a poverený príslušník Policajného

zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c)

III. Žiadosť o súhlas s používaním informačno-technických prostriedkov

podľa zákona o ochrane súkromia pred odpočúvaním ( v znení

neskorších predpisov), podávaná prostredníctvom inšpekčnej služby, je podávaná

Policajným zborom, a ak je jej vyhovené, informačnotechnický prostriedok je používaný

Policajným zborom (§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 naposledy označeného zákona).

IV. Riadenie v zmysle § 6 zákona o Policajnom zbore ani riadiace vzťahy v rámci

ministerstva vnútra sa netýkajú trestno-procesných vzťahov, upravených Trestným

poriadkom, v rámci ktorých ide o vzťah vyšetrovateľa a prokurátora ( a iné ).

V. Okolnosť, že vo veci bol činný policajt ako vyšetrovateľ Policajného zboru

alebo poverený príslušník Policajného zboru (, ),

aj keď je obvineným príslušník policajného zboru, nie je dôvodom na zrušenie rozsudku

v odvolacom alebo dovolacom konaní, alebo dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie

veci prokurátorovi v zmysle Takým dôvodom však môže byť

(samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami) konkrétna chyba postupu vyšetrovateľa.

VI. Efektívnosť vyšetrovania trestného činu (a teda ani zistenie, resp. obvinenie

jeho páchateľa) v predsúdnom konaní nie je predmetom súdneho prieskumu

a v tejto súvislosti nie je možné zabezpečiť ochranu práv poškodeného prostredníctvom

všeobecného súdu, postupom podľa . To platí bez ohľadu na možnosť

poškodeného obrátiť sa v tomto smere na Ústavný súd Slovenskej republiky

alebo na Európsky súd pre ľudské práva.»

17. Dovolací súd ďalej dodáva, že právne vety už uvedeného stanoviska vychádzali

z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré bolo napadnuté ústavnou

sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol tak, že ju uznesením sp. zn.

z 21. januára 2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože použitie dôkazov zo strany

inšpekčnej služby nijako v okolnostiach preskúmavanej veci nevytvorili priestor

na porušenie práv sťažovateľa podľa a dohovoru.

18. Vzhľadom na uvedené dovolací súd námietky sťažovateľov týkajúce

sa nezákonnosti inšpekčnej služby vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g) , ako aj vo vzťahu k inému do úvahy prichádzajúcemu

dôvodu dovolania neakceptoval.

19. K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku napokon dovolací súd uviedol: „Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)

možno úspešne uplatňovať v prípadoch ak je rozhodnutie súdu založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (inými slovami, ak dôkazy

boli vykonané nezákonným spôsobom). Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch

vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona

by svojou povahou a závažnosťou malo zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá povaha dovolania ako mimoriadneho

(nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva,

že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom

v zmysle len vtedy, ak má resp. mal negatívny dopad na práva

obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu

pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu

podľa “

20. Vzhľadom na už uvedené dovolací súd napokon konštatoval, že žiadny

v dovolaní predložený argument sťažovateľov nemôže byť subsumovateľný pod dovolací

dôvod podľa .

21. Sťažovatelia v dovolaní taktiež uplatňovali dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. i) , no podľa záveru dovolacieho súdu tak učinili

bez relevantnej argumentácie. Dovolací súd k tomu uviedol: „Obsah dovolania (v žiadnej

časti, hoci je označený dovolací dôvod formálne uvedený v bode 112 dovolania)

nezodpovedá a ani sa nepribližuje dovolateľmi deklarovanému dovolaciemu dôvodu.

Najvyšší súd tak nemá žiadny priestor a ani možnosti na prezentovanie vysvetľujúcej

právnej argumentácie, a preto len pripomína, že v rámci dovolacieho konania

nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou v

), ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa

ods. 3 Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska či skutok

alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené tzn., či boli právne

kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva, preto nemožno

preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov,

nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom.

Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať či meniť

skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd meniť skutkové zistenia,

prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinení... spáchali

trestné činy tak ako sú uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Popísanému skutkovému

stavu plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení konania všetkých troch

obvinených... Použitú právnu kvalifikáciu... odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú

v popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty

označených trestných činov.“

22. Dovolací súd, vychádzajúc z už uvedeného, dospel k záveru, že ani dovolací

dôvod podľa nie je naplnený.

23. Sťažovatelia boli v dovolaní „nespokojní“ aj s odôvodnením rozsudku

odvolacieho súdu, ktoré považovali za „nepreskúmateľné pre nedostatok transparentných

dôvodov“. Odvolaciemu súdu vyčítali, že sa nevysporiadal s ich argumentáciu,

prečo inšpekčná služba nemohla vyšetrovať colníkov, že sa vôbec nezaoberal

argumentáciou k neústavnosti a nezákonnosti inšpekčnej služby, rozsudok odvolacieho súdu

považovali za svojvoľný a nepreskúmateľný, že odvolací súd ponechal úplne

bez povšimnutia námietku nezákonnosti začatia trestného stíhania.

24. Dovolací súd k týmto výhradám sťažovateľov uvádza, že podľa § 371

ods. 7 „Dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné“,

v dôsledku čoho nemôže dovolací súd „nespokojnosť“ dovolateľov s odôvodnením

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu podradiť pod žiaden dovolací dôvod.

25. Napokon dovolací súd v napadnutom uznesení dodal, že „nezdieľa názor

obvinených o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Práve

naopak, pričom poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje

na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa

tvoria jednotu, a preto je nevyhnutné zobrať do úvahy argumenty, skutkové a právne závery

obidvoch súdov, najmä ak odvolacie námietky zodpovedajú námietkam predkladaným

už pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd i súd prvého stupňa v odôvodnení svojich rozhodnutí zrozumiteľne

a v súlade s ustanovením rozobrali všetky podstatné a rozhodné

skutkové i právne skutočnosti a presvedčivo vysvetlili prečo rozhodli tak ako rozhodli.

Ich rozhodnutia považuje dovolací súd za zrozumiteľné, nie len pre osoby znalé práva,

ale aj pre verejnosť, pričom v nich možno nájsť odpovede na všetky, pre dovolateľov

nejasné či sporné otázky.“.

II.

Relevantná právna úprava

26. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Tým je .

27. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života (obdobne čl. 10 ods. 2 listiny).

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú (obdobne čl. 13 listiny).

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,

alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením

(obdobne čl. 13 listiny).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon (obdobne čl. 38 ods. 1 listiny).

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky

alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

29. Podľa v trestnom konaní pre úmyselný trestný

čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby

prevyšujúcou tri roky, korupciu alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie

zaväzuje medzinárodná zmluva, možno vyhotoviť obrazový, zvukový alebo obrazovo-

zvukový záznam, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti

významné pre trestné konanie.

Podľa príkaz na vyhotovenie obrazových,

zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov vydáva písomne predseda senátu,

pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

na návrh prokurátora. Návrh musí byť odôvodnený podozrením z konkrétnej trestnej

činnosti a tiež údajmi o osobách a veciach, ktorých sa vyhotovovanie obrazových,

zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov týka, ak sú tieto údaje známe...

Podľa 181 ods. 1 príkaz musí obsahovať:

a) označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide (nie mená a priezviská sudcov,

ako to vyžaduje pri rozsudku ako forme rozhodnutia vo veci samej,

pričom dotknuté príkazy označenie orgánu obsahovali, pozn.),

b) dátum a miesto rozhodnutia,

c) výrok príkazu s uvedením zákonných ustanovení, ktoré boli použité,

d) skutok s uvedením právnej kvalifikácie trestného činu, ak z povahy veci

nevyplýva niečo iné.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

30. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 28 colníkov Colného úradu Michalovce,

služobne zaradených na pobočke v Čiernej nad Tisou, ako aj traja štátni občania Ukrajiny

a jedna občianka Slovenskej republiky boli za použitia dôkazov získaných na základe

príkazov na použitie ITP zo 14. septembra 2008 vydaných sudkyňou pre prípravné konanie,

ktorých zákonnosť sťažovatelia napádajú, trestne stíhaní jednak pred Okresným súdom

Trebišov vo viacerých konaniach, pričom sťažovatelia poukazujú na dve

z nich (obžalovaný – sp. zn. a obžalovaní ‒

sp. zn. ), ako aj pred špecializovaným trestným súdom (odsúdení sťažovatelia –

sp. zn. BB - ).

31. Okresný súd Trebišov dospel v uvedených dvoch konaniach k záveru, že príkazy

na použitie informačno-technických prostriedkov vydané sudkyňou pre prípravné konanie

boli v dôsledku neuvedenia mena a priezviska sudkyne nezákonné, z čoho vyvodil procesnú

nepoužiteľnosť dôkazov získaných využitím informačno-technických prostriedkov.

Tento záver si osvojil aj Krajský súd v Košiciach vo svojich uzneseniach

(č. k. -606 a č. k. -1594), ktorými zamietol odvolania

prokurátora, čo viedlo k oslobodeniu obžalovaného , ako aj obžalovaného

32. Naopak, špecializovaný trestný súd pri posudzovaní procesnej prípustnosti

dôkazov získaných použitím informačno-technických prostriedkov na základe sťažovateľmi

napádaných príkazov dospel k záveru, že príkazy sudkyne pre prípravné konanie na použitie

informačno-technických prostriedkov sú plne v súlade s rozhodnutiami ústavného súdu,

pokiaľ ide o požiadavku ich primeraného odôvodnenia a následnej preskúmateľnosti.

Špecializovaný trestný súd k tomu uvádza „… Predmetné príkazy majú odôvodnenie

v rozsahu dvoch strán, pričom obsahujú opis skutkov, ktoré sa mali stať a majú zakladať

dôvodnosť podozrenia proti colníkom na uvedenom hraničnom priechode z páchania

konkrétnej korupčnej trestnej činnosti v konkrétnom časovom úseku, na konkrétnom mieste.

Z odôvodnenia príkazov je zrejmé a dostatočne overiteľné, že konajúcemu sudcovi

pre prípravné konanie bol predložený spisový materiál v predmetnej trestnej veci a sudca

skúmal, či sú splnené zákonné podmienky na vydanie prokurátorom požadovaných

príkazov.“

Odsudzujúci rozsudok špecializovaného trestného súdu napadli sťažovatelia

odvolaním, a tak bol podrobený prieskumu odvolacieho súdu, ktorý sa značne rozsiahle

vysporiadal s námietkami sťažovateľov a k zákonnosti príkazov na použitie informačno-

technických prostriedkov uviedol: „V súvislosti s obrazovo-zvukovými záznamami

obžalovaní namietali aj ich nezákonnosť, pretože neobsahovali všetky podstatné náležitosti,

ktoré sa vyžadujú podľa o ochrane súkromia

pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov,

a tak neboli splnené podmienky na ich vydanie. Pritom poukazovali na vyššie

konkretizované rozhodnutia ústavného súdu.

… spomenuté rozhodnutia ústavného súdu sa vzťahujú na prípady, kedy bol daný

súdom súhlas na odpočúvanie telefonických hovorov voči osobám, proti ktorým nebolo

vznesené obvinenie pre trestnú činnosť, a tak sa nemohli domáhať ochrany

pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že ich rozhovory boli odpočúvané,

pretože o tom nevedeli...

… postup na použitie informačno-technických prostriedkov upravuje jednak Trestný

poriadok a jednak vyššie citovaný zákon na ochranu pred odpočúvaním. Možno súhlasiť

s tvrdením obžalovaných, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len ak je takýto zásah

legálny, legitímny a proporcionálny. V rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu

došlo v súlade splatnými predpismi, pričom sa prihliada aj na skutočnosť, či právny predpis

bol publikovaný verejnými prostriedkami, či bol dostupný a či jeho následky

boli predvídateľné.

Legitimita zásahu znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť iba vtedy,

ak je to v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, zabezpečenia

hospodárskeho blahobytu krajiny, v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany ich práva

a slobôd.

Proporcionalita zásahu znamená, že k nemu možno prikročiť iba vtedy,

ak je to nevyhnutné a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami...

… rozhodovala sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu,

ktorá na základe návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 10. septembra 2008

rozhodovala po začatí trestného stíhania vo veci a podľa , vydala

príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov. Nebolo teda jej povinnosťou skúmať

pri podaní návrhu, či žiadosť spĺňa náležitosti predpokladané v ustanovení § 4

ods. 3 písm. b) zákona na ochranu pred odpočúvaním.

Pri rozhodovaní na vydanie príkazu v zmysle musí prihliadať

iba na to, či boli splnené dve základné podmienky existencia trestného konania

o úmyselnom trestnom čine, na ktorý ustanovuje trest odňatia slobody

s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, o trestnom čine korupcie

alebo inom úmyselnom trestnom čine, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva

a možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné

konanie.

Návrh prokurátora bol v danom prípade riadne odôvodnený podozrením z konkrétnej

činnosti. V čase rozhodovania sudkyne pre prípravné konanie bolo začaté trestné stíhanie

vo veci, existovalo teda dôvodné podozrenie z korupčného správania colníkov,

preto aj podľa senátu odvolacieho súdu bol tento zásah do súkromia obžalovaných plne

legitímny, legálny a proporcionálny.“

33. K odvolacím námietkam sťažovateľov, že v príkazoch na použitie informačno-

technických prostriedkov neboli presne označené osoby, proti ktorým mal tento úkon

smerovať, a že príkazy nesúhlasia s uznesením o začatí trestného stíhania vo veci

a nie je tak zachovaná totožnosť skutku, odvolací súd uviedol: „… určité nepresnosti

v súvislosti so znením podnetu na podanie návrhu na vyhotovenie obrazových, zvukových

a obrazovo-zvukových záznamov v návrhu prokurátora na ich vydanie a vydanom príkaze

sudkyne vznikli, ale podstata a totožnosť skutku boli zachované… išlo o počiatočné štádium

trestného konania, príslušné orgány mali dostatočné podozrenie o korupčnom správaní

niektorých colníkov, a práve preto boli použité informačno-technické prostriedky.

Iný spôsob na odhalenie tohto správania v tom čase nebol reálne možný. Prípravné konanie

je štádium, kedy sa zabezpečujú a získavajú dôkazy a nie je možné, aby všetky skutočnosti,

ktoré orgány činné v trestnom konaní objasňujú, boli úplne totožné vo všetkých štádiách

trestného konania.“

34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že absencia titulu, mena a priezviska

sudkyne, ako aj nečitateľnosť jej podpisu mali mať za následok nepreskúmateľnosť

príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, z čoho vyvodzovali

nepoužiteľnosť získaných obrazovo-zvukových záznamov ako dôkazov s poukazom

na nález ústavného súdu sp. zn. z 20. novembra 2012, odvolací súd k tomu

uviedol: „Označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, patrí medzi formálne náležitosti

rozhodnutia. Tvrdenie, že nedostatok označenia orgánu spôsobuje automaticky nezákonnosť

dôkazov získaných na základe takého príkazu, podľa názoru odvolacieho senátu neobstojí.

Neuvedenie mena a priezviska sudcu, ktorý príkaz vydal je síce nedostatkom,

ale iba formálnym a odstrániteľným. Nespôsobuje nepreskúmateľnosť z hľadiska,

či bol vydaný zákonným sudcom. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri rozhodovaní

o príkaze na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov sa pravidlo náhodného výberu

prideľovania veci nepoužije. V týchto prípadoch rozhoduje sudca pre prípravné konanie

určený podľa rozpisu služieb sudcov s nariadenou pracovnou pohotovosťou. Rozpis služieb

je neoddeliteľnou prílohou rozvrhu práce súdu na príslušný kalendárny rok a obsahuje

aj mená zastupujúcich sudcov. Títo v prípade prekážky brániacej sudcovi pre prípravné

konanie s nariadenou pracovnou pohotovosťou vykonávať jednotlivé úkony počas pracovnej

pohotovosti, preberú výkon služby alebo nastúpia do výkonu služby popri službukonajúcom

sudcovi, ak by tento z objektívnych príčin nestihol plniť svoje povinnosti.

… príkazy na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov sp. zn. BB-ŠS-V-459-

01/08-Ntt-463, BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 vydala na základe odôvodneného návrhu

prokurátora dňa 14. septembra 2008 sudkyňa pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica. Z ich obsahu vyplýva, že ich vydala

sudkyňa pre prípravné konanie, oba príkazy sú opatrené okrúhlou pečiatkou č. 22 a

podpísané nečitateľným podpisom. Z rozvrhu práce na príslušný kalendárny rok pritom

vyplýva, že na pracovisku vykonáva funkciu sudkyne iba

, ktorá v danom období aj skutočne vykonávala službu sudkyne pre prípravné

konanie podľa vopred schváleného rozpisu služieb. Netreba zabúdať, že išlo o počiatočné

štádium trestného konania, preto skúmať, či príkazy vydal zákonný sudca, bolo na

príslušnom prokurátorovi. Prokurátor však žiadne takéto nedostatky nezistil. Obžalovaní,

ako vyplýva zo spisového materiálu, mali možnosť oboznámiť sa s celým obsahom, aj s

utajenými prílohami, avšak žiadne námietky zo strany obhajoby v tomto ohľade neboli.

Obžalovaní mali možnosť vysvetliť svoje správanie zachytené použitím informačno-

technických prostriedkov. Uvedenú možnosť však ani jeden z nich nevyužil. Neobstojí preto

tvrdenie obhajoby, že sa nemohli oboznámiť s utajovanými prílohami. Odvolací senát

zastáva názor, že aj keď na príkazoch nie je uvedené meno sudkyne, ktorá ich vydala, čo

bolo v tomto období bežnou praxou, tak to neznamená, že príkazy sú nezákonné. Pritom je

evidentné, že ich vydala sudkyňa pre prípravné konanie, preto neobstojí tvrdenie, že chýba

funkcia osoby, ktorá predmetné príkazy vydala. Na základe príkazov boli vyhotovené

obrazovo-zvukové záznamy a to, že boli dôvodné, vyplýva aj z toho, že na základe nich sa

podarilo identifikovať osoby, ktoré sa dopúšťali korupčnej trestnej činnosti. Následne boli

vznesené obvinenia a obžalovaní trestne stíhaní ...

Čo sa týka nálezu ústavného súdu ( z 20. novembra 2012 –

pozn. ústavného súdu), na ktorý poukazovali obžalovaní vo svojom odvolaní, senát

odvolacieho súdu pripomína, že bol vydaný v úplne inej veci. Nešlo o nález,

ktorý sa zaoberal trestnou činnosťou obžalovaných. Nešlo ani o rozhodnutie Pléna

Ústavného súdu SR, preto v prerokúvanej veci nie je odvolací senát týmto nálezom

viazaný. Pokiaľ uvedený nález aj aplikoval senát Krajského súdu v Košiciach vo veci

sp. zn. a podľa zamietol odvolanie prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Trebišov

sp. zn. , to ešte neznamená, že uvedené rozhodnutie je vecne správne.“

35. Pretože ústavný súd nie je štvrtou súdnou inštanciou, nebude sa jednotlivo

vyjadrovať ku všetkým námietkam sťažovateľov, ku ktorým sa vyjadrili už tri inštancie

všeobecného súdnictva, a posudzuje len spôsob, akým sa s nimi vysporiadal dovolací súd,

pričom konštatuje, že dovolací súd sa v napadnutom uznesení dostatočne vysporiadal

s námietkami sťažovateľov, odvolávajúc sa aj na rozsiahle odôvodnenie odvolacieho súdu.

36. Príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov bol v prípade

sťažovateľov vydaný na základe v rámci prebiehajúceho trestného

konania. Dovolávať sa absencie náležitostí, ktoré vyžaduje na vydanie súhlasu zákon č.

o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred

odpočúvaním“), je bezpredmetné, pretože ten sa na prípad sťažovateľov nevzťahuje.

Sťažovatelia poukazujú na to, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)

pre všetky prípady „tajného sledovania“ aplikuje rovnaké princípy, no ďalej túto myšlienku

nerozviedli. Pokiaľ ide o princíp zákonnosti, tak ten bol v ich prípade dodržaný,

pretože o použití informačno-technických prostriedkov bolo rozhodnuté na základe zákona

() za dodržania podmienok, ktoré vyžaduje , ako aj

. Rovnako nevysvetlili, ako majú súvisieť použité operatívno-pátracie

prostriedky s procesnou prípustnosťou dôkazov získaných informačno-technickými

prostriedkami, ktoré sú niečím iným. Napokon sa snažia premostiť k vlastnému záveru,

že nie je relevantné, na základe akého zákona bolo vykonané „tajné sledovanie“. Ústavný

súd k tomu podotýka, že to relevantné je, pretože rôzne zákony kladú na použitie

informačno-technických prostriedkov rôzne podmienky z rôznych dôvodov. Práve rozsudok

ESĽP vo veci Khan proti Spojenému kráľovstvu z 12. mája 2000, na ktorý sťažovatelia

poukázali, konštatoval, že hoci odpočúvania neboli prevedené v súlade so zákonom

(čo nie je prípad sťažovateľov, pozn.) v zmysle čl. 8 dohovoru, pripustenie takto získaného

dôkazu nebolo porušením práva na spravodlivý proces.

37. Je potrebné podotknúť, že v prípade použitia informačno-technických

prostriedkov na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním sú podmienky na ich použitie

oveľa prísnejšie a zároveň akékoľvek pochybenie dotknutých orgánov, prípadne príslušného

súdu alebo sudcu vnímané oveľa citlivejšie, keďže ide o situácie, keď oprávnený orgán

zasahuje do súkromia osôb, ktoré sa nemusia nijako podieľať na trestnej činnosti,

no existuje odôvodnený predpoklad, že disponujú informáciami cennými pre činnosť

príslušných orgánov štátu, ktoré nebolo možné získať inak. Ústavný súd preto vo svojich

skorších rozhodnutiach týkajúcich sa procesnej použiteľnosti dôkazov získaných použitím

ITP na základe súhlasov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním (napr. )

vnímal a posudzoval chýbajúce uvedenie mena, priezviska a funkcie sudcu oveľa citlivejšie,

a ako uviedol, „… akékoľvek následné zisťovanie konkrétnej osoby zákonného sudcu

nič nemení na jeho nepreskúmateľnosti od samého začiatku“, pretože obsahovali

zásadnejšie vady, najmä nedostatočné, prípadne žiadne odôvodnenie, a v prípade

takýchto nedostatkov bola vyvodená procesná nepoužiteľnosť dôkazov získaných použitím

informačno-technických prostriedkov aj v prípade ich použitia na základe Trestného

poriadku (napr. ). To však nie je prípad sťažovateľov.

38. Pokiaľ ide o chýbajúce uvedenie mena, priezviska a funkcie sudkyne

na predmetných príkazoch vydaných vo veci sťažovateľov na základe

a opatrených pečiatkou príslušného súdu, podstatná je prítomnosť podpisu – ako vyjadrenia

súhlasu s ich obsahom, a fakt, že osoba sudkyne je v tomto prípade spätne overiteľná a bola

odvolacím súdom overená. Neodstrániteľnou vadou by bol práve chýbajúci podpis

oprávnenej osoby bez ohľadu na prítomné uvedenie jej mena, priezviska a funkcie

len technickým zariadením. Určite nemožno považovať takúto formálnu absenciu za žiaduci

jav alebo ju odobrovať ako „bežnú prax“, no taktiež z nej nemožno vyvodzovať procesnú

nepoužiteľnosť získaných dôkazov. Nepreskúmateľnosť treba chápať ako objektívnu

nemožnosť zistiť, respektíve overiť skutočnosti, ktoré nastali, prípadne mali nastať

v minulosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na posúdenie zákonnosti postupov a rozhodnutí

dotknutých orgánov. Ústavný súd si je vedomý, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti

namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, no v zmysle už uvedeného je jeho porušenie

rovnako nereálne ako porušenie alebo listiny.

39. Ústavný súd vo vzťahu k tomu, či podklady, ktoré boli predložené sudkyni

pre prípravné konanie vyvolávali skutočne dôvodné podozrenie voči osobám sťažovateľov,

uvádza, že je to práve osoba sudcu, ktorá je kompetentná vyhodnotiť odôvodnenosť zásahu

do práv dotknutých osôb použitím informačno-technických prostriedkov, či už je to v rámci

trestného konania, alebo výkonu spravodajskej činnosti, pretože keď už raz bola dôvera

spoločnosti v demokratickom zriadení osobe sudcu zverená, je absurdné, aby jeho závery

a hodnotenia ústiace do rozhodnutia o spôsobe získavania informácií, týkajúce

sa počiatočnej fázy konania, nie rozhodnutia vo veci samej, podliehali prieskumu

či hodnoteniu účastníkov konania.

40. Napokon ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie dovolacieho súdu

nevybočilo z medzí ústavnosti ani z medzí základných práv a práv inkorporovaných

v listine a dohovore, a keďže ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľov v časti prijatej

na ďalšie konanie nevyhovel, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími nárokmi

sťažovateľov.

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu