Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)I. ÚS 114/2012
PDF · 249.91 KB
No categories available
I. ÚS 114/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 114/2012- 42
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd súhlasom Krajského súdu v Trnave na predĺženie použitia informačno-
technického prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 takto
rozhodol:
1. Základné práva JUDr. P. P. podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho
práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
súhlasom Krajského súdu v Trnave na predĺženie použitia informačno-technického
prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. JUDr. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho
zastúpenia v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatri centov) na
účet jeho advokáta Mgr. R. T., PhD., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. P. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.
R. T., PhD., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl.
22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) súhlasom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na predĺženie použitia informačno-
technického prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 (ďalej len
„súhlas krajského súdu“ alebo „súhlas zo 4. augusta 2010“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Uznesením vyšetrovateľa PZ oddelenia vyšetrovania odboru Západ Úradu boja
proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS:
PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo dňa 20. 10. 2010 (ďalej aj ako „uznesenie vyšetrovateľa z 20.
10. 2010“) mi bolo vznesené obvinenie...
Ako vyplýva zo skutkovej vety uznesenia vyšetrovateľa z 20. 10. 2010 moje obvinenie
je založené na prepise troch SMS správ. Dve z nich mali byť zaslané z účastníckej stanice
telefónne číslo... evidovanej na moje meno na účastnícku stanicu s telefónnym číslom...
evidovanú na meno I. S. a jedna mala byť zaslaná z účastníckej stanice telefónne
číslo...evidovanej na meno I. S. na účastnícku stanicu s telefónnym číslom... evidovanú na
moje meno.
Ako vyplýva z prepisu predmetných SMS správ, ich záznam sa vykonával na základe
rozhodnutí Krajského súdu v Trnave (ďalej aj ako „krajský súd“) č. p. KSTT-V-186-1/2010-
Ntt zo 06. 05. 2010 a č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010...
Na základe žiadosti riaditeľa odboru Západ Úradu boja proti organizovanej
kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS: PPZ-V-323/2010-BOK-Z
z 05. 05. 2010 (ďalej aj ako „žiadosť z 05. 05. 2010“) krajský súd vydal súhlas č. p. KSTT-
V-186-1/2010-Ntt zo 06. 05. 2010 na použitie informačno-technického prostriedku na
zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky telefónneho čísla... registrovaného a
používaného I. S...
Na základe žiadosti riaditeľa odboru Západ Úradu boja proti organizovanej
kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS: PPZ-V-323-10/2010-
BOK-Z z 03. 08. 2010 (ďalej aj ako „žiadosť z 03. 08. 2010“) krajský súd vydal súhlas č. p.
KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010 na predĺženie použitia informačno-technického
prostriedku na zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky telefónneho čísla...
registrovaného a používaného I. S...
Z predmetného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že na moju osobu nebol krajským
súdom ani žiadnym iným príslušným súdom vydaný súhlas ani príkaz na použitie
informačno-technického prostriedku na zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky...»
Sťažovateľ ďalej tvrdí: «... krajskému súdu v súvislosti so žiadosťou z 05. 05. 2010
a žiadosťou z 03. 08. 2010 nebol predložený žiadny spisový materiál obsahujúci relevantné
informácie a prípadné tvrdenie o páchaní trestnej činnosti bolo len tvrdením polície.
Za takýchto okolností súhlas zo 06. 05. 2010 a súhlas zo 04. 08. 2010 byť vydané nemali,
a vydaním posledne uvedeného došlo k neospravedlniteľnému zásahu do môjho práva na
súkromie. Pripustiť zásah do práva na súkromie len na základe tvrdenia polície a bez toho,
aby boli predložené akékoľvek dôkazy alebo spisový materiál obsahujúcich všetky
relevantné informácie spôsobilé z pohľadu súdu ospravedlniť takýto zásah, by znamenalo,
že štát v mene boja napr. proti obchodovaniu s omamnými látkami, psychotropnými látkami
a ich prekurzormi môže prijať akékoľvek opatrenia a zaznamenávať telekomunikačnú
činnosť každého užívateľa mobilného telefónu. Takýto zásah do práva na súkromie však nie
je primeraný sledovanému cieľu, ako to vyžaduje Dohovor (mutatis mutandis rozsudok
ESĽP vo veci Klass a iní proti Spolkovej republike Nemecko z roku 1978).
So žiadosti z 05. 05. 2010 a žiadosti z 03. 08. 2010 nie je taktiež vôbec zrejmé
splnenie podmienky uvedenej v § 36 zákona č. 171/1993 Z. z., teda či malo ísť
o organizovanú trestnú činnosť súvisiacu s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním
omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov alebo odhaľovanie iných zločinov.
Z vymedzenia operatívne rozpracovaných trestných činov označených číslom § a jeho
pomenovaním v žiadosti z 05. 05. 2010 a v žiadosti z 03. 08. 2010 žiadny takýto záver vôbec
nevyplýva.
Tiež mám za to, že nebola splnená podmienka nevyhnutnosti na zásah do
súkromného života. Zo žiadosti z 05. 05. 2010 a ani zo žiadosti z 03. 08. 2010 vôbec
nevyplýva, že ustálenie spolupáchateľov a získanie ďalších dôležitých informácií pre
úspešnú realizáciu smerujúcu k dokumentovaniu trestnej činnosti je iným spôsobom výrazne
neúčinné alebo podstatne sťažené.
Navyše, v súvislosti so súhlasom zo 04. 08. 2010 zo žiadosti z 03. 08. 2010 nie je
vôbec zrejmé, aké pristúpili ďalšie dôvody ospravedlňujúce predĺženie použitia informačno-
technického prostriedku. Žiadosť z 03. 08. 2010 je takmer totožná so žiadosťou z 05. 05.
2010. Zo žiadosti z 03. 08. 2010 taktiež vôbec nevyplýva, čo bolo na základe súhlasu zo 06.
05. 2010 doposiaľ zistené, teda či je žiadosť z 03. 08. 2010 vôbec opodstatnená. Okrem toho
krajskému súdu neboli vôbec predložené všetky originálne záznamy telekomunikačnej
činnosti, ktoré bolí dovtedy získané.
Rovnako mám za to, že výber záznamov, ktoré budú použité ako dôkazy v trestnom
konaní, sa uskutočňoval bez akejkoľvek účinnej kontroly zo strany súdu, prípadne obhajoby,
čo je v rozpore s Dohovorom a záležal výlučne na ľubovôli polície – mojej protistrany.
Neboli vykonané žiadne opatrenia k zabezpečeniu uchovania a odovzdania všetkých
uskutočnených záznamov, nedotknutých a kompletných, pre účely ich prípadnej kontroly
súdom alebo mnou pre účely ich použitia stranou obhajoby v môj prospech.
Za jeden z najzávažnejších nedostatkov súhlasu zo 06. 05. 2010 a predovšetkým
súhlasu zo 04. 08. 2010 považujem skutočnosť, že nie sú vôbec riadne odôvodnené.
„Odôvodnenie“, ktoré súhlas zo 04. 08. 2010 obsahuje, je čisto formálne. A už vôbec súhlas
zo 04. 08. 2010 neobsahuje dôvody, pre ktoré sa použitie informačno-technického
prostriedku predlžuje a to aj v súvislosti s dovtedy získanými záznamami.
Mám za to, že došlo k zásahu do môjho práva na rešpektovanie súkromného života,
hoci nedošlo k takej okolnosti, pri ktorej by také porušenie práva na rešpektovanie
súkromného života ustanovoval zákon, tak ako je to upravené v článku 22 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Hoci Trestný poriadok ako aj zákon o ochrane súkromia upravujú
prípady, kedy môže byť právo na rešpektovanie súkromného života obmedzené, žiadna
takáto okolnosť nenastala a na moju osobu nebol nikdy príslušným orgánom vydaný súhlas
ani príkaz na použitie informačno-technického prostriedku na zaznamenávanie
telekomunikačnej prevádzky.
Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že k zásahu do môjho práva
na rešpektovanie súkromného života na základe súhlasu zo 04. 08. 2010, následným
vyhotovením záznamov telekomunikačných činností a ich prepisov a ich pripojením
k vyšetrovaciemu spisu nedošlo v súlade s čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru, ktoré boli
porušené. Z rovnakých dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1,
čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy SR.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt
vydaním súhlasu č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010 na predĺženie použitia
informačno-technického prostriedku porušil právo sťažovateľa na súkromie podľa čl. 16
ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 8
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Súhlas Krajského súdu v Trnave č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010 na
predĺženie použitia informačno-technického prostriedku sa zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský
súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R.
T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
K sťažnosti sťažovateľa sa v tejto veci na základe výzvy ústavného súdu vyjadril
krajský súd, ktorý vo svojom stanovisku sp. zn. Spr. 204/11 z 12. marca 2012 uviedol:
«Zo spisov sp. zn. KSTT-V-186-12010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt
nevyplýva, že by sa vydaný súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov
akokoľvek vzťahoval k osobe sťažovateľa.
Ak sťažovateľ tvrdí, že jemu vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa PZ
oddelenia vyšetrovania odboru Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia
PZ SR ČV:PPZ-243/BOK-ZA-2010 pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346
ods. 1, ods. 3 písm. a, písm. b Tr. z. s poukazom na § 138 písm. h a § 140 písm. c, Tr. z.
formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b Tr. z. bolo práve na základe povoleného
použitia informačno-technických prostriedkov v predmetných veciach KS TT a ďalej sa
proti nemu viedlo trestné stíhanie, mohol o nahliadnutie žiadať v rámci svojho trestného
stíhania, pričom by boli splnené podmienky § 35 ods. 2 Zák. č. 215/2004 Z. z. resp. orgány
činné v trestnom konaní by skúmali súvislosť medzi odpočúvaným na jednej strane
a sťažovateľom na strane druhej.
Navrhujem, aby sťažnosť sťažovateľa nebola prijatá na ďalšie konanie.“
Podaním z 22. mája 2012 k vyjadreniu krajského súdu z 12. marca 2012 zaujal
stanovisko právny zástupca sťažovateľa, ktorý v ňom okrem iného doplnil dôvody sťažnosti
keď uviedol: „Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 46/2011
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 43/2012 z 03. 05. 2012 podľa § 285 písm.
a) Trestného poriadku právoplatne oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry
Galanta sp. zn. 3 Pv 219/11 z 30. 06. 2011 podanej pre zločin krivej výpovede a krivej
prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. h) a § 140 písm.4 c) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b)
Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, ako je uvedený v uznesení vyšetrovateľa
PZ oddelenia vyšetrovania odboru Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite
Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo dňa
20. 10. 2010 o vznesení obvinenia, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný. V posledne uvedených rozhodnutiach oba súdy dospeli k záveru, že
dôkazy, o ktoré sa opierala obžaloba Okresnej prokuratúry Galanta sp. zn. 3 Pv 219/11
(odoslané, resp. prijaté SMS správy), boli získané nezákonným spôsobom.
I napriek posledne uvedenému sťažovateľ dodáva, že s výnimkou ústavnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR nemá sťažovateľ k dispozícii iný účinný a efektívny
prostriedok nápravy porušenia čl. 8 Dohovoru ani podľa práva, ale ani v praxi, ako to
vyžaduje čl. 13 Dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 66/2009 z 27. 01. 2011 (str. 16-17) a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Michalák proti Slovensku z 08. 02. 2011,
sťažnosť č. 30157/03, §§ 208-219.»
II.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ochrana tajomstva správ podávaných telefónom je súčasťou širšej kategórie, ktorou
je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy
a listiny vrátane čl. 22 ústavy a čl. 13 listiny. Naproti tomu ochrana práva na súkromie je
v dohovore sústredená v článku 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že
základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Tak je to aj v súvislosti s danou
problematikou.
Zásahy do práva na súkromie sa v zmysle tejto judikatúry vykladajú v určitej
logickej nadväznosti, resp. postupnosti. Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav
možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na
túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah
legitímny, a napokon, či bol proporcionálny. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi pri
niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.
Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je
zásahom do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy, kde je to výslovne uvedené, ako aj
podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra
1978). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej
linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku
volajú (Huvig a Kruslin c. Francúzsko z 24. apríla 1990).
Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie
zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo
v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol
verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda
aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie.
Legitímnosť zásahu do práva na súkromie vyplýva z čl. 8 ods. 2 dohovoru
a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to v záujme štátu
z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov
a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu ochrany zdravia a morálky, zabezpečenia
hospodárskeho blahobytu krajiny a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany ich práv
a slobôd.
Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno prikročiť len vtedy,
keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami) a iba
v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom,
toleranciou a voľným duchom.
Z takto naznačenej metódy prístupu ku skúmaniu problematiky vyplýva, že
povinnosťou ústavného súdu bolo predovšetkým skúmať, či bol zásah do súkromia
sťažovateľa realizovaný súhlasom krajského súdu zo 4. augusta 2010 v súlade so zákonom
č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred
odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred
odpočúvaním“).
Kým podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva sudca písomný
súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „súhlas“), podľa § 88
ods. 1 Trestného poriadku vydáva sudca príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačných činností (ďalej len „príkaz“). Napriek rozdielnej terminológii nemôžu
byť pochybnosti o tom, že tak súhlas, ako aj príkaz majú formálne, ale aj obsahové
náležitosti rozhodnutia. Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním to aj
výslovne vyplýva, keďže sa tam uvádza, že „proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať
opravný prostriedok“. Vydanie právoplatného súhlasu alebo príkazu má v praxi dva
následky. Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu
odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov
uskutočnených na základe súhlasu či príkazu sa získavajú dôkazy, ktoré sú potom
v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci
trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej telefonický rozhovor bol
odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu odpočúvania jej
rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jej práva na súkromie, ale aj proti použitiu
odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.
Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je
prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom
v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného
súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz
sú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, resp. z ktorých musí súd
vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne
konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia).
Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu
odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní.
Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom
namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného
rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok:
trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou
v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že
ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred
trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú
stranami v trestnom konaní.
V preskúmavanom prípade sa sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi v jeho
trestnej veci, v ktorej bola proti nemu podaná obžaloba pre zločin krivej výpovede a krivej
prísahy podľa § 346 ods. 1 a 3 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)
a § 140 písm. c) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona, dovolal ochrany svojich práv napadnutím procesnej nespôsobilosti dôkazu
získaného odpočúvaním v uvedenom konaní (rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.
5 T 46/2011 z 27. januára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 43/2012
z 3. mája 2012 bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je však
potrebné odlišovať medzi procesnými aspektmi odpočúvania telefonických hovorov
v kontexte trestného práva, pokiaľ k nemu došlo, a vplyvom odpočúvania na osobnosť
dotknutej osoby, voči ktorému je poskytnutá dotknutej osobe ochrana jej súkromného života
a korešpondencie prostredníctvom čl. 8 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP z 8. februára 2011
vo veci Michalák v. Slovenská republika k sťažnosti č. 30157/03, § 211 – 213).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že podľa jeho názoru
nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom
prípade, či už boli vydané na základe Trestného poriadku alebo na základe zákona o
ochrane pred odpočúvaním. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného
práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu či
príkazu sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol
realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu či príkazu
až dodatočne. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu či príkazu si vyžaduje
relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené
zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto
odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla
nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter
odpočúvania by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce vydanie súhlasu či príkazu, lebo tieto by mohli ich účel zmariť. V
skutočnosti je však opak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter odpočúvania nič
nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd k vydaniu súhlasu či príkazu, boli konkrétne
uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu o vydaní súhlasu či príkazu a
o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne, teda iba po realizácii potrebných
odposluchov.
Ústavný súd zistil, že rozhodnutím č. Spr 354/11 zo 17. mája 2011 krajský súd
rozhodol podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a § 5 ods. 1 písm. b) vyhlášky
Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z. z. o administratívnej bezpečnosti,
o zrušení stupňa utajenia svojej písomnosti, a to súhlasu zo 4. augusta 2010.
Krajský súd v súhlase zo 4. augusta 2010 svojím výrokom špecifikoval telefónne
číslo, na ktoré vydáva súhlas na predĺženie informačno-technického prostriedku na
zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, osobu, na ktorú je toto telefónne číslo
registrované a ktorá ho používa, ako aj obdobie platnosti svojho súhlasu. Následne krajský
súd popísal genézu využívania uvedeného informačno-technického prostriedku na tomto
telefónnom čísle: „Tunajší krajský súd dňa 6. 5. 2010 vydal súhlas na použitie informačno-
technického prostriedku na základe žiadosti Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, oboru Západ pod Č. p. PPZ-V-323/2010-BOK-Z na obdobie od
06. 05. 2010 do 06. 08. 2010, pod sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt. Dňa 4. 8. 2010
Prezídium Policajného zboru, úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ
predložil na tunajší krajský súd žiadosť na predĺženie použitia informačno-technického
prostriedku na obdobie ďalších troch mesiacov a to z dôvodov uvedených v žiadosti
o predĺženie pod Č. p.: PPZ-V-323-10/2010-BOK-Z.“ Po citácii § 4 ods. 2 zákona o
ochrane pred odpočúvaním uviedol: „Z vyššie uvedených dôvodov som vydala súhlas na
predĺženie informačno-technického prostriedku na vyššie uvedené telefónne číslo.
V prípade nedodržania stanovených podmienok, žiadam Vás, aby ste mi to ihneď
oznámili.
Vo veci žiadam podávať vyhodnotenie ITP (§ 4 ods. 6 zák. č. 166/2003 Z. z.) každých
30 dní, ako aj ďalšie trvanie dôvodov na jeho použitie.“ V závere súhlasu zo 4. augusta
2010 krajský súd citoval znenie § 4 ods. 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním.
Odôvodnenie obsiahnuté v súhlase krajského súdu zo 4. augusta 2010 možno
považovať len za formálne. V rámci jeho odôvodnenia nie sú uvedené žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, pretože text odôvodnenia iba cituje žiadosť, na
základe ktorej má byť súhlas vydaný, a zákonom ustanovené podmienky na vydanie súhlasu
na predĺženie použitia informačno-technických prostriedkov vo všeobecnej rovine.
Taký spôsob odôvodnenia, aký použil krajský súd, nemožno akceptovať, a preto
súhlas zo 4. augusta 2010 treba považovať za zjavne neodôvodnený. Rozhodne si z neho
nemožno utvoriť obraz o tom, aké konkrétne skutočnosti viedli k jeho vydaniu, a to napriek
tomu, že žiadosť, na základe ktorej bol súhlas zo 4. augusta 2010 vydaný, konkrétne dôvody
jej podania obsahuje.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súhlas zo 4. augusta 2010 nebol
legálny, lebo nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov. Táto skutočnosť bola
dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný problém nastolený sťažovateľom na ústavnú ochranu bol dostatočne
vyriešený v uvedenej časti vyslovením porušenia základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2
ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, a preto ústavný súd námietke sťažovateľa
týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ústavy, ktoré on sám osobitne
neodôvodnil, už nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľových práv, avšak nezrušil súhlas
zo 4. augusta 2010, ako to sťažovateľ žiadal v petite svojej sťažnosti, s ohľadom na to, že
odpočúvanie telefonických hovorov na jeho základe už bolo realizované, pričom zrušenie
označeného uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému súdu v zmysle § 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde už neprichádzalo do úvahy (bod 4 výroku nálezu).
Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 €.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody už nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie
rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04).
Pretože porušenie označených práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
2 000 €, ktoré zohľadňuje predovšetkým okolnosti tohto prípadu, a to charakter
posudzovaného konania, ako aj okolnosti s ním súvisiaceho trestného konania vedeného
proti sťažovateľovi a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému
primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku
nálezu).
Napokon sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia
advokátom v celkovej sume 475,93 € (bod 3 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto mu ústavný súd priznal trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta za
tri úkony právnej služby (z nich dva – prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie
sťažnosti ústavnému súdu, vykonané v roku 2011 a tretí úkon – písomné vyjadrenie
k stanovisku účastníka konania, vykonaný v roku 2012). Vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta v konaní
pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje
sumu 127,16 € (v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 €) a 7,63 € (v roku 2011 sumu 7,41 €)
režijný paušál. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej
hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú
je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. V predmetnej veci teda odmena
predstavuje spolu sumu 475,94 €. Z týchto dôvodov ústavný súd priznal náhradu trov
konania v celej sťažovateľom uplatnenej sume.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012