Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 114/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

- 42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd súhlasom Krajského súdu v Trnave na predĺženie použitia informačno-

technického prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 takto

rozhodol:

1. Základné práva JUDr. P. P. podľa a 2 a jeho

práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

súhlasom Krajského súdu v Trnave na predĺženie použitia informačno-technického

prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. JUDr. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho

zastúpenia v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatri centov) na

účet jeho advokáta Mgr. R. T., PhD., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. P. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.

R. T., PhD., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl.

22 ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práv podľa a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) súhlasom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na predĺženie použitia informačno-

technického prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 (ďalej len

„súhlas krajského súdu“ alebo „súhlas zo 4. augusta 2010“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Uznesením vyšetrovateľa PZ oddelenia vyšetrovania odboru Západ Úradu boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS:

PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo dňa 20. 10. 2010 (ďalej aj ako „uznesenie vyšetrovateľa z 20.

10. 2010“) mi bolo vznesené obvinenie...

Ako vyplýva zo skutkovej vety uznesenia vyšetrovateľa z 20. 10. 2010 moje obvinenie

je založené na prepise troch SMS správ. Dve z nich mali byť zaslané z účastníckej stanice

telefónne číslo... evidovanej na moje meno na účastnícku stanicu s telefónnym číslom...

evidovanú na meno I. S. a jedna mala byť zaslaná z účastníckej stanice telefónne

číslo...evidovanej na meno I. S. na účastnícku stanicu s telefónnym číslom... evidovanú na

moje meno.

Ako vyplýva z prepisu predmetných SMS správ, ich záznam sa vykonával na základe

rozhodnutí Krajského súdu v Trnave (ďalej aj ako „krajský súd“) č. p. KSTT-V-186-1/2010-

Ntt zo 06. 05. 2010 a č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010...

Na základe žiadosti riaditeľa odboru Západ Úradu boja proti organizovanej

kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS: PPZ-V-323/2010-BOK-Z

z 05. 05. 2010 (ďalej aj ako „žiadosť z 05. 05. 2010“) krajský súd vydal súhlas č. p. KSTT-

V-186-1/2010-Ntt zo 06. 05. 2010 na použitie informačno-technického prostriedku na

zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky telefónneho čísla... registrovaného a

používaného I. S...

Na základe žiadosti riaditeľa odboru Západ Úradu boja proti organizovanej

kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS: PPZ-V-323-10/2010-

BOK-Z z 03. 08. 2010 (ďalej aj ako „žiadosť z 03. 08. 2010“) krajský súd vydal súhlas č. p.

KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010 na predĺženie použitia informačno-technického

prostriedku na zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky telefónneho čísla...

registrovaného a používaného I. S...

Z predmetného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že na moju osobu nebol krajským

súdom ani žiadnym iným príslušným súdom vydaný súhlas ani príkaz na použitie

informačno-technického prostriedku na zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky...»

Sťažovateľ ďalej tvrdí: «... krajskému súdu v súvislosti so žiadosťou z 05. 05. 2010

a žiadosťou z 03. 08. 2010 nebol predložený žiadny spisový materiál obsahujúci relevantné

informácie a prípadné tvrdenie o páchaní trestnej činnosti bolo len tvrdením polície.

Za takýchto okolností súhlas zo 06. 05. 2010 a súhlas zo 04. 08. 2010 byť vydané nemali,

a vydaním posledne uvedeného došlo k neospravedlniteľnému zásahu do môjho práva na

súkromie. Pripustiť zásah do práva na súkromie len na základe tvrdenia polície a bez toho,

aby boli predložené akékoľvek dôkazy alebo spisový materiál obsahujúcich všetky

relevantné informácie spôsobilé z pohľadu súdu ospravedlniť takýto zásah, by znamenalo,

že štát v mene boja napr. proti obchodovaniu s omamnými látkami, psychotropnými látkami

a ich prekurzormi môže prijať akékoľvek opatrenia a zaznamenávať telekomunikačnú

činnosť každého užívateľa mobilného telefónu. Takýto zásah do práva na súkromie však nie

je primeraný sledovanému cieľu, ako to vyžaduje Dohovor (mutatis mutandis rozsudok

ESĽP vo veci Klass a iní proti Spolkovej republike Nemecko z roku 1978).

So žiadosti z 05. 05. 2010 a žiadosti z 03. 08. 2010 nie je taktiež vôbec zrejmé

splnenie podmienky uvedenej v , teda či malo ísť

o organizovanú trestnú činnosť súvisiacu s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním

omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov alebo odhaľovanie iných zločinov.

Z vymedzenia operatívne rozpracovaných trestných činov označených číslom § a jeho

pomenovaním v žiadosti z 05. 05. 2010 a v žiadosti z 03. 08. 2010 žiadny takýto záver vôbec

nevyplýva.

Tiež mám za to, že nebola splnená podmienka nevyhnutnosti na zásah do

súkromného života. Zo žiadosti z 05. 05. 2010 a ani zo žiadosti z 03. 08. 2010 vôbec

nevyplýva, že ustálenie spolupáchateľov a získanie ďalších dôležitých informácií pre

úspešnú realizáciu smerujúcu k dokumentovaniu trestnej činnosti je iným spôsobom výrazne

neúčinné alebo podstatne sťažené.

Navyše, v súvislosti so súhlasom zo 04. 08. 2010 zo žiadosti z 03. 08. 2010 nie je

vôbec zrejmé, aké pristúpili ďalšie dôvody ospravedlňujúce predĺženie použitia informačno-

technického prostriedku. Žiadosť z 03. 08. 2010 je takmer totožná so žiadosťou z 05. 05.

2010. Zo žiadosti z 03. 08. 2010 taktiež vôbec nevyplýva, čo bolo na základe súhlasu zo 06.

05. 2010 doposiaľ zistené, teda či je žiadosť z 03. 08. 2010 vôbec opodstatnená. Okrem toho

krajskému súdu neboli vôbec predložené všetky originálne záznamy telekomunikačnej

činnosti, ktoré bolí dovtedy získané.

Rovnako mám za to, že výber záznamov, ktoré budú použité ako dôkazy v trestnom

konaní, sa uskutočňoval bez akejkoľvek účinnej kontroly zo strany súdu, prípadne obhajoby,

čo je v rozpore s Dohovorom a záležal výlučne na ľubovôli polície – mojej protistrany.

Neboli vykonané žiadne opatrenia k zabezpečeniu uchovania a odovzdania všetkých

uskutočnených záznamov, nedotknutých a kompletných, pre účely ich prípadnej kontroly

súdom alebo mnou pre účely ich použitia stranou obhajoby v môj prospech.

Za jeden z najzávažnejších nedostatkov súhlasu zo 06. 05. 2010 a predovšetkým

súhlasu zo 04. 08. 2010 považujem skutočnosť, že nie sú vôbec riadne odôvodnené.

„Odôvodnenie“, ktoré súhlas zo 04. 08. 2010 obsahuje, je čisto formálne. A už vôbec súhlas

zo 04. 08. 2010 neobsahuje dôvody, pre ktoré sa použitie informačno-technického

prostriedku predlžuje a to aj v súvislosti s dovtedy získanými záznamami.

Mám za to, že došlo k zásahu do môjho práva na rešpektovanie súkromného života,

hoci nedošlo k takej okolnosti, pri ktorej by také porušenie práva na rešpektovanie

súkromného života ustanovoval zákon, tak ako je to upravené v článku 22 ods. 2

Slovenskej republiky. Hoci ako aj zákon o ochrane súkromia upravujú

prípady, kedy môže byť právo na rešpektovanie súkromného života obmedzené, žiadna

takáto okolnosť nenastala a na moju osobu nebol nikdy príslušným orgánom vydaný súhlas

ani príkaz na použitie informačno-technického prostriedku na zaznamenávanie

telekomunikačnej prevádzky.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že k zásahu do môjho práva

na rešpektovanie súkromného života na základe súhlasu zo 04. 08. 2010, následným

vyhotovením záznamov telekomunikačných činností a ich prepisov a ich pripojením

k vyšetrovaciemu spisu nedošlo v súlade s čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru, ktoré boli

porušené. Z rovnakých dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1,

a SR.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt

vydaním súhlasu č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010 na predĺženie použitia

informačno-technického prostriedku porušil právo sťažovateľa na súkromie podľa čl. 16

ods. 1, a a podľa a

ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Súhlas Krajského súdu v Trnave č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010 na

predĺženie použitia informačno-technického prostriedku sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský

súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R.

T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

K sťažnosti sťažovateľa sa v tejto veci na základe výzvy ústavného súdu vyjadril

krajský súd, ktorý vo svojom stanovisku sp. zn. Spr. 204/11 z 12. marca 2012 uviedol:

«Zo spisov sp. zn. KSTT-V-186-12010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt

nevyplýva, že by sa vydaný súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov

akokoľvek vzťahoval k osobe sťažovateľa.

Ak sťažovateľ tvrdí, že jemu vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa PZ

oddelenia vyšetrovania odboru Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia

PZ SR ČV:PPZ-243/BOK-ZA-2010 pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346

ods. 1, ods. 3 písm. a, písm. b Tr. z. s poukazom na § 138 písm. h a § 140 písm. c, Tr. z.

formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b Tr. z. bolo práve na základe povoleného

použitia informačno-technických prostriedkov v predmetných veciach KS TT a ďalej sa

proti nemu viedlo trestné stíhanie, mohol o nahliadnutie žiadať v rámci svojho trestného

stíhania, pričom by boli splnené podmienky resp. orgány

činné v trestnom konaní by skúmali súvislosť medzi odpočúvaným na jednej strane

a sťažovateľom na strane druhej.

Navrhujem, aby sťažnosť sťažovateľa nebola prijatá na ďalšie konanie.“

Podaním z 22. mája 2012 k vyjadreniu krajského súdu z 12. marca 2012 zaujal

stanovisko právny zástupca sťažovateľa, ktorý v ňom okrem iného doplnil dôvody sťažnosti

keď uviedol: „Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 03. 05. 2012 podľa § 285 písm.

a) právoplatne oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry

Galanta sp. zn. z 30. 06. 2011 podanej pre zločin krivej výpovede a krivej

prísahy podľa , , s poukazom na

písm. h) a písm.4 c) formou účastníctva podľa

na totožnom skutkovom základe, ako je uvedený v uznesení vyšetrovateľa

PZ oddelenia vyšetrovania odboru Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite

Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo dňa

20. 10. 2010 o vznesení obvinenia, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je

obžalovaný stíhaný. V posledne uvedených rozhodnutiach oba súdy dospeli k záveru, že

dôkazy, o ktoré sa opierala obžaloba Okresnej prokuratúry Galanta sp. zn.

(odoslané, resp. prijaté SMS správy), boli získané nezákonným spôsobom.

I napriek posledne uvedenému sťažovateľ dodáva, že s výnimkou ústavnej sťažnosti

podľa SR nemá sťažovateľ k dispozícii iný účinný a efektívny

prostriedok nápravy porušenia čl. 8 Dohovoru ani podľa práva, ale ani v praxi, ako to

vyžaduje čl. 13 Dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. 01. 2011 (str. 16-17) a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Michalák proti Slovensku z 08. 02. 2011,

sťažnosť č. 30157/03, §§ 208-219.»

II.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ochrana tajomstva správ podávaných telefónom je súčasťou širšej kategórie, ktorou

je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach

a listiny vrátane a listiny. Naproti tomu ochrana práva na súkromie je

v dohovore sústredená v článku 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že

základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Tak je to aj v súvislosti s danou

problematikou.

Zásahy do práva na súkromie sa v zmysle tejto judikatúry vykladajú v určitej

logickej nadväznosti, resp. postupnosti. Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav

možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na

túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah

legitímny, a napokon, či bol proporcionálny. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi pri

niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je

zásahom do práva na súkromie tak podľa , kde je to výslovne uvedené, ako aj

podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra

1978). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej

linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku

volajú (Huvig a Kruslin c. Francúzsko z 24. apríla 1990).

Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie

zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo

v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol

verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda

aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie.

Legitímnosť zásahu do práva na súkromie vyplýva z čl. 8 ods. 2 dohovoru

a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to v záujme štátu

z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov

a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu ochrany zdravia a morálky, zabezpečenia

hospodárskeho blahobytu krajiny a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany ich práv

a slobôd.

Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno prikročiť len vtedy,

keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami) a iba

v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom,

toleranciou a voľným duchom.

Z takto naznačenej metódy prístupu ku skúmaniu problematiky vyplýva, že

povinnosťou ústavného súdu bolo predovšetkým skúmať, či bol zásah do súkromia

sťažovateľa realizovaný súhlasom krajského súdu zo 4. augusta 2010 v súlade so zákonom

č. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred

odpočúvaním“).

Kým podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva sudca písomný

súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „súhlas“), podľa § 88

ods. 1 vydáva sudca príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností (ďalej len „príkaz“). Napriek rozdielnej terminológii nemôžu

byť pochybnosti o tom, že tak súhlas, ako aj príkaz majú formálne, ale aj obsahové

náležitosti rozhodnutia. Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním to aj

výslovne vyplýva, keďže sa tam uvádza, že „proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať

opravný prostriedok“. Vydanie právoplatného súhlasu alebo príkazu má v praxi dva

následky. Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu

odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov

uskutočnených na základe súhlasu či príkazu sa získavajú dôkazy, ktoré sú potom

v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci

trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej telefonický rozhovor bol

odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu odpočúvania jej

rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jej práva na súkromie, ale aj proti použitiu

odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.

Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je

prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom

v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného

súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz

sú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, resp. z ktorých musí súd

vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne

konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia).

Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu

odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní.

Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom

namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného

rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok:

trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou

v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že

ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred

trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú

stranami v trestnom konaní.

V preskúmavanom prípade sa sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi v jeho

trestnej veci, v ktorej bola proti nemu podaná obžaloba pre zločin krivej výpovede a krivej

prísahy podľa a a s poukazom na

a formou účastníctva podľa Trestného

zákona, dovolal ochrany svojich práv napadnutím procesnej nespôsobilosti dôkazu

získaného odpočúvaním v uvedenom konaní (rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.

z 27. januára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 3. mája 2012 bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je však

potrebné odlišovať medzi procesnými aspektmi odpočúvania telefonických hovorov

v kontexte trestného práva, pokiaľ k nemu došlo, a vplyvom odpočúvania na osobnosť

dotknutej osoby, voči ktorému je poskytnutá dotknutej osobe ochrana jej súkromného života

a korešpondencie prostredníctvom čl. 8 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP z 8. februára 2011

vo veci Michalák v. Slovenská republika k sťažnosti č. 30157/03, § 211 – 213).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že podľa jeho názoru

nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom

prípade, či už boli vydané na základe alebo na základe zákona o

ochrane pred odpočúvaním. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného

práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu či

príkazu sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol

realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu či príkazu

až dodatočne. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu či príkazu si vyžaduje

relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené

zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto

odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla

nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter

odpočúvania by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce vydanie súhlasu či príkazu, lebo tieto by mohli ich účel zmariť. V

skutočnosti je však opak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter odpočúvania nič

nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd k vydaniu súhlasu či príkazu, boli konkrétne

uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu o vydaní súhlasu či príkazu a

o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne, teda iba po realizácii potrebných

odposluchov.

Ústavný súd zistil, že rozhodnutím č. Spr 354/11 zo 17. mája 2011 krajský súd

rozhodol podľa o ochrane utajovaných skutočností

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a § 5 ods. 1 písm. b) vyhlášky

Národného bezpečnostného úradu č. o administratívnej bezpečnosti,

o zrušení stupňa utajenia svojej písomnosti, a to súhlasu zo 4. augusta 2010.

Krajský súd v súhlase zo 4. augusta 2010 svojím výrokom špecifikoval telefónne

číslo, na ktoré vydáva súhlas na predĺženie informačno-technického prostriedku na

zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, osobu, na ktorú je toto telefónne číslo

registrované a ktorá ho používa, ako aj obdobie platnosti svojho súhlasu. Následne krajský

súd popísal genézu využívania uvedeného informačno-technického prostriedku na tomto

telefónnom čísle: „Tunajší krajský súd dňa 6. 5. 2010 vydal súhlas na použitie informačno-

technického prostriedku na základe žiadosti Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite, oboru Západ pod Č. p. PPZ-V-323/2010-BOK-Z na obdobie od

06. 05. 2010 do 06. 08. 2010, pod sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt. Dňa 4. 8. 2010

Prezídium Policajného zboru, úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ

predložil na tunajší krajský súd žiadosť na predĺženie použitia informačno-technického

prostriedku na obdobie ďalších troch mesiacov a to z dôvodov uvedených v žiadosti

o predĺženie pod Č. p.: PPZ-V-323-10/2010-BOK-Z.“ Po citácii § 4 ods. 2 zákona o

ochrane pred odpočúvaním uviedol: „Z vyššie uvedených dôvodov som vydala súhlas na

predĺženie informačno-technického prostriedku na vyššie uvedené telefónne číslo.

V prípade nedodržania stanovených podmienok, žiadam Vás, aby ste mi to ihneď

oznámili.

Vo veci žiadam podávať vyhodnotenie ITP ( ) každých

30 dní, ako aj ďalšie trvanie dôvodov na jeho použitie.“ V závere súhlasu zo 4. augusta

2010 krajský súd citoval znenie § 4 ods. 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním.

Odôvodnenie obsiahnuté v súhlase krajského súdu zo 4. augusta 2010 možno

považovať len za formálne. V rámci jeho odôvodnenia nie sú uvedené žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, pretože text odôvodnenia iba cituje žiadosť, na

základe ktorej má byť súhlas vydaný, a zákonom ustanovené podmienky na vydanie súhlasu

na predĺženie použitia informačno-technických prostriedkov vo všeobecnej rovine.

Taký spôsob odôvodnenia, aký použil krajský súd, nemožno akceptovať, a preto

súhlas zo 4. augusta 2010 treba považovať za zjavne neodôvodnený. Rozhodne si z neho

nemožno utvoriť obraz o tom, aké konkrétne skutočnosti viedli k jeho vydaniu, a to napriek

tomu, že žiadosť, na základe ktorej bol súhlas zo 4. augusta 2010 vydaný, konkrétne dôvody

jej podania obsahuje.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súhlas zo 4. augusta 2010 nebol

legálny, lebo nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov. Táto skutočnosť bola

dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv

sťažovateľa podľa a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný problém nastolený sťažovateľom na ústavnú ochranu bol dostatočne

vyriešený v uvedenej časti vyslovením porušenia základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2

a práv podľa a 2 dohovoru, a preto ústavný súd námietke sťažovateľa

týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa , ktoré on sám osobitne

neodôvodnil, už nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľových práv, avšak nezrušil súhlas

zo 4. augusta 2010, ako to sťažovateľ žiadal v petite svojej sťažnosti, s ohľadom na to, že

odpočúvanie telefonických hovorov na jeho základe už bolo realizované, pričom zrušenie

označeného uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému súdu v zmysle § 56

ods. 3 písm. b) už neprichádzalo do úvahy (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 €.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie

rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (, ).

Pretože porušenie označených práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno

napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto

porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú

nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

2 000 €, ktoré zohľadňuje predovšetkým okolnosti tohto prípadu, a to charakter

posudzovaného konania, ako aj okolnosti s ním súvisiaceho trestného konania vedeného

proti sťažovateľovi a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému

primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku

nálezu).

Napokon sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

advokátom v celkovej sume 475,93 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto mu ústavný súd priznal trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta za

tri úkony právnej služby (z nich dva – prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie

sťažnosti ústavnému súdu, vykonané v roku 2011 a tretí úkon – písomné vyjadrenie

k stanovisku účastníka konania, vykonaný v roku 2012). Vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta v konaní

pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje

sumu 127,16 € (v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 €) a 7,63 € (v roku 2011 sumu 7,41 €)

režijný paušál. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej

hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú

je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. V predmetnej veci teda odmena

predstavuje spolu sumu 475,94 €. Z týchto dôvodov ústavný súd priznal náhradu trov

konania v celej sťažovateľom uplatnenej sume.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012