Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/66/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Jany Cisárovej v právnej veci

ţalobcu R. K., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. I. G., advokátom v P., proti ţalovanej

Slovenskej republike – Slovenskej informačnej službe, so sídlom v B., o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 11. marca 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. marca 2008

sp. zn. v časti, ktorou zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I

z 19. apríla 2006 č. k. - 200 o uloţení povinnosti ţalovanej upustiť od

neoprávnených zásahov do práv ţalobcu tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol, z a m i e t a.

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 11. marca 2008 sp. zn.

vo výroku:

a/ ktorým zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 19. apríla 2006

č. k. - 200 v časti o určení, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv

ţalobcu, a v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk

(74 686,32 €) tak, ţe ţalobu v týchto častiach zamietol,

b/ o trovách konania.

3. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ţalobca sa svojím ţalobným návrhom (po jeho zmene a doplnení) domáhal, aby súd

určil, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do jeho práv na súkromie neoprávneným sledovaním,

neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a

informácií a prípravou diskreditácie; uloţil ţalovanej povinnosť upustiť od neoprávnených

zásahov do práv ţalobcu na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným

odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a prípravou

diskreditácie; uloţil ţalovanej povinnosť uhradiť ţalobcovi 6 500 000 Sk ako náhradu

nemajetkovej ujmy a trovy konania.

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. apríla 2006 č. k.

– 200 a/ určil, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu na súkromie

neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov,

neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie, b/ uloţil ţalovanej

povinnosť upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu na súkromie neoprávneným

sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním

údajov a prípravou diskreditácie, c/ uloţil ţalovanej povinnosť uhradiť ţalobcovi 2 500 000

Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, d/ vo zvyšku ţalobu zamietol a e/ uloţil ţalovanej

povinnosť uhradiť ţalobcovi trovy konania 265 401 Sk na účet právneho zástupcu ţalobcu. Z

dokazovania vzal za preukázané, ţe po tom, čo ţalobca uverejnil v denníku SME 11.

novembra 1995 výzvu k občanom Slovenskej republiky na podpísanie petície za vyhlásenie

referenda za odvolanie bývalého premiéra vlády Slovenskej republiky (ďalej tieţ „SR“)

Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády SR, ţalovaná neoprávnene zasiahla do súkromia

ţalobcu. Neoprávnenosť zásahu do súkromia ţalobcu činnosťou ţalovanej mal preukázanú z

vykonaných svedeckých výpovedí, predovšetkým z výpovede bývalého štatutárneho

zástupcu ţalovanej, ktorý túto okolnosť skonštatoval aj vo svojej správe o činnosti o

ţalovanej prednesenej v Národnej rade Slovenskej republiky v roku 1999. Ţalovaná nad

rámec svojej pôsobnosti upravenej v a v rozpore s zákona získavala

a sústreďoval informácie o osobe a činnosti ţalobcu a neoprávnene viedla o ňom evidenciu.

Poukázal na ustanovenie a 13 , články 8, 10, 17, 18 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tieţ „dohovor“) ako aj na článok 16

(ďalej tieţ „ústava“) a uviedol, ţe ţalobca mal a má do budúcna

zachované právo na rešpektovanie svojho súkromia, rodinného ţivota, obydlia

a korešpondencie, právo na slobodu prejavu, t.j. slobodne prezentovať svoje názory,

myšlienky a ţiadny štátny orgán a teda aj ţalovaná nemôţe do výkonu uvedených práv

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti. Štát a štátny orgán - teda aj ţalovaná - si

nemôţe svoju právomoc vykladať tak, ţe má akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať

sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z priznaných práv a slobôd alebo na

obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, neţ to ustanovuje dohovor, ,

. V celom rozsahu preto ţalobe v prvej a druhej časti (a/, b/) vyhovel.

Zároveň rozhodol aj o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďţe v prípade

zásahu do súkromia ţalobcu a jeho rodiny nepovaţoval za dostatočné len určenie

neoprávnenosti zásahu do práv ţalobcu na súkromie neoprávnenou činnosťou ţalovanej

špecifikovanou vo výroku rozsudku a uloţenie povinnosti ţalovanej upustiť od

neoprávnených zásahov do práv ţalobcu na súkromie. Náhradu nemajetkovej ujmy priznal

ţalobcovi v sume 2 500 000 Sk, vezmúc zreteľ na neprimeranosť zásahu a dĺţku trvania

narušenia zákonom chráneného súkromia ţalobcu a jeho rodiny, ekonomickú situáciu ţalobcu

pred neoprávneným zásahom do jeho súkromia a aj psychickú traumu, ktorú ţalobca a jeho

rodina neoprávneným zásahom utrpeli. Vo zvyšku z poţadovanej nemajetkovej ujmy v sume

6 500 000, t.j. v rozsahu 4 000 000 Sk ţalobu zamietol, nakoľko takto poţadovaná výška

nemajetkovej ujmy sa javila súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie vo veci byť

neprimeranou. O náhrade trov konania rozhodol s odkazom na ustanovenie

s tým, ţe ţalobca mal neúspech v pomerne nepatrnej časti a rozhodnutie súdu záviselo od

úvahy súdu.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie ţalobcu (do zamietajúcej

časti rozsudku súdu prvého stupňa) a na odvolanie ţalovanej (do vyhovujúcej časti rozsudku

súdu prvého stupňa) rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa a/ v časti o určení, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu, b/

v časti o uloţení povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu a

c/ v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €) tak, ţe

ţalobu v týchto častiach (rozsahu) zamietol, a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o

povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 250 000 Sk (8 298,48 €) a v časti o zamietnutí

ţaloby vo zvyšku nemajetkovej ujmy, t.j. v sume 4 000 000 Sk (132 775,68 €). Ţalovanej

nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd vo vzťahu k ţalobe v časti, ktorou sa ţalobca

domáhal upustenia od neoprávnených zásahov do svojich práv na súkromie či uţ

neoprávneným sledovaním alebo odpočúvaním telefonických hovorov, prípadne

neoprávneným zbieraním údajov a informácií, či upustenia od prípravy diskreditácie,

uviedol, ţe z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, ţe tieto zásahy boli vykonané v minulosti a

ţalovaná od nich upustila (uţ netrvajú). K zásahom do práva ţalobcu na súkromie uţ došlo

a túto skutočnosť nemoţno zvrátiť uvedením do pôvodného stavu; ţalobca nepreukázal, ţe

by sa tak dialo i v súčasnosti. Odvolací súd preto - posudzujúc vec v zmysle ust. § 154 ods. 1

, t.j. ţe pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia - napadnutý rozsudok

v časti, ktorou súd prvého stupňa uloţil ţalovanej povinnosť upustiť od neoprávnených

zásahov do práv ţalobcu, zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol (§ 220

). Podľa odvolacieho súdu rozhodol súd prvého stupňa nesprávne aj v tej časti rozsudku,

ktorou ţalobe vyhovel, určiac, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do súkromia ţalobcu;

napadnutý rozsudok preto zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol ( ).

Bol totiţ názoru, ţe ţaloba o určenie, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu na

súkromie tým, ţe ho neoprávnene sledovala, odpočúvala, neoprávnene o ňom zbierala

informácie a pripravovala jeho diskreditáciu, je určovacou ţalobou, ktorá má preventívnu

povahu; jej účelom je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu ţalobcu skôr, neţ dôjde

k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Tam, kde právny vzťah alebo právo uţ porušené

bolo ako v tomto konkrétnom prípade, nie je podľa odvolacieho súdu ale určovacia ţaloba

namieste. Vyriešenie otázky, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu (konkrétne

do práva na súkromie) má polohu vyriešenia predbeţnej otázky, ktorú súd musel tak čí tak

riešiť skôr, neţ rozhodol o priznaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa

zároveň dotkol otázky odpočúvania ţalobcu ţalovanou a vyslovil názor, ţe odpočúvanie

ţalobcu ţalovanou nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do jeho súkromia. Uviedol, ţe

nemôţu byť nijaké pochybnosti o tom, ţe odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do

práva na súkromie podľa aj Listiny (základných práv a slobôd), kde je to

výslovne uvedené; štát môţe do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. V danej

veci vydal sudca písomný súhlas na pouţitie informačnotechnických prostriedkov (§ 13 zák.

č ). Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu všeobecný súd nemôţe

preskúmavať a to preto, ţe súhlas je právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp.

z ktorého musí súd vychádzať. To sa vzťahuje aj na prípadné občianskoprávne konanie na

ochranu osobnosti (na ochranu súkromia); v tejto spojitosti poukázal na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , uverejnený pod poradovým (publikačným) číslom

31/2006 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa odvolacieho súdu existencia neoprávneného zásahu do

osobnostných práv ţalobcu nebola preukázaná v takom rozsahu, ako uvádzal ţalobca, a ani v

takom rozsahu, ako ustálil súd prvého stupňa, napriek tomu iba morálne zadosťučinenie sa

javí ako nedostatočné a nepostačujúce vzhľadom na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému

zásahu do osobnostných sfér ţalobcu došlo pri neoprávnenom zhromaţďovaní údajov o jeho

osobe. Odvolací súd - okrem toho, ţe odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností

realizovaných ţalovanou voči ţalobcovi nepovaţoval za protiprávne, keďţe oprávnenosť

vydania právoplatného súhlasu všeobecný súd nemôţe preskúmavať - nemal za preukázané,

ţe konanie ţalovanej váţne ohrozilo ţalobcu v pracovnej sfére a ţe preto jeho obchodné

aktivity sa postupne utlmovali, keď vypočutí svedkovia uviedli iné príčiny, prečo sa tak stalo.

Mal za to, ţe pri vyjadrení miery narušenia súkromia ţalobcu treba vychádzať z následnej

reakcie, ktorú zásah vyvolal v jeho rodinnom prostredí. Poukázal na to, ţe právo na súkromie

chráni nedotknuteľnosť súkromného ţivota a jeho úlohou je zaistiť nerušený súkromný

priestor, v ktorom by sa mohla rozvíjať osobnosť človeka, a v prejednanej veci jednoznačne

došlo k porušeniu práva na súkromie, keďţe ţalovaná neoprávnene získavala, zhromaţďovala

vedomosti o skutočnostiach súkromného ţivota ţalobcu jeho sledovaním. Porušenie tohto

osobnostného práva malo negatívny dopad na ţivot rodiny ţalobcu, t.j. manţelky a

maloletých detí, ako to vyplýva z výpovede svedkyne Kataríny Krajňákovej, vyvolávalo u

nich strach a obavu o ţivoty. S poukazom na dôsledok zvlášť závaţného neoprávneného

zásahu ţalovanej proti osobnosti ţalobcu, kde zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka sa nejaví postačujúcim, aj odvolací súd mal za opodstatnené, aby sa ţalobcovi

poskytla náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súdom prvého stupňa priznanú náhradu

nemajetkovej ujmy v rozsahu 2 500 000 Sk povaţoval ale za neprimeranú a blíţiacu sa k

zneuţívaniu daného prostriedku na obohatenie sa; za zodpovedajúcu výšku náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch povaţoval 250 000 Sk s tým, ţe táto náhrada so zreteľom na

všetky okolnosti prípadu je schopná optimálne a účinne vyváţiť a zmierniť nepriaznivý

následok neoprávneného zásahu na osobnosti ţalobcu. Tieto dôvody viedli odvolací súd k

obmedzeniu súdom prvého stupňa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na

ostatne uvedenú sumu (k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa do rozsahu náhrady

250 000 Sk a jeho zmene a zamietnutia ţaloby v rozsahu náhrady 2 250 000 Sk). Výrok

o trovách celého konania odôvodnil tým, ţe v konaní takmer v celom rozsahu bola úspešná

ţalovaná, ktorej s konaním ţiadne trovy nevznikli (, ).

Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho zamietajúcej časti podal ţalobca dovolanie a

navrhol v napadnutej časti rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia a a ako

dôvody dovolania uplatňoval dôvody uvedené v , a Bol

toho názoru, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom ( )

tým, ţe nebol poučený o lehote na prípravu na pojednávania, hoci súhlasil s odvolacím

pojednávaním bez právneho zástupcu. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, ţe bez vykonania

dôkazov ustálil iný skutkový stav, ako je obsiahnutý v odôvodnení rozsudku súdu prvého

stupňa, ţe prišiel k záveru, ţe konanie ţalovanej váţne nenarušilo alebo neohrozilo ţalobcu

v pracovnej sfére, ţe vlastné ohrozenie v pracovnej sfére spočívalo v tom, ţe ţalobca vyzval

občanov k podpísaniu petície za vyhlásenie referenda za odvolanie predsedu vlády Vladimíra

Mečiara. Nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe ţaloba v časti o určenie, ţe

ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu, je určovaciu ţalobu, ktorá má preventívnu

povahu a nie je na mieste tam, kde právo uţ porušené bolo, ako to bolo v tomto konkrétnom

prípade. V tejto časti rozsudok vyhovujúci ţalobe má jednoznačne deklarovať, ţe skutočne

došlo k porušeniu práva na súkromie u ţalobcu, preto aj v tejto časti má ţaloba význam.

Nesúhlasil ani s právnym názorom odvolacieho súdu o neodôvodnenosti ţaloby v časti o

uloţení povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu. Uviedol, ţe

je síce pravda, ţe v súčasnosti moţno ţalovaná od zásahov upustila, ale táto skutočnosť nie

je nikomu známa, jedine ţalovanej, pričom rozhodnutím (vyhovujúcim) o tejto časti ţaloby

by sa ţalovanej dalo jednoznačne najavo, ţe pokiaľ by došlo opätovne k bezdôvodným

zásahom do súkromia ţalobcu, porušuje tým rozhodnutie súdu. Dovolateľ namietal aj právny

názor odvolacieho súdu ohľadom výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch a zdôraznil, ţe sa tu

jedná o precedentný prípad, keď štát, ktorý prostredníctvom orgánov má chrániť záujmy

občanov, je pouţitý na potláčanie ich práv a porušenie základného práva nie je uţ moţné

napraviť. S názorom odvolacieho súdu, ţe nie je moţné preskúmavať podmienky vydania

rozhodnutia o odpočúvaní a ţe z tohto dôvodu nie je moţno povaţovať odpočúvanie ţalobcu

ţalovanou za neoprávnený zásah do jeho súkromia, dovolateľ nesúhlasil. Citovanie z nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. odvolacím súdom povaţoval

v danom kontexte za len selektívne; podľa argumentácie dovolateľa sa odvolací súd ako

všeobecný súd v rámci konania o ochranu osobnosti mohol zaoberať následkami

právoplatného rozhodnutia o povolení odpočúvania do súkromia ţalobcu. Napokon nesúhlasil

ani s rozhodnutím odvolacieho súdu o trovách konania, predovšetkým s jeho záverom, ţe

ţalovaná v konaní bola takmer v celom rozsahu vo veci úspešná, a tvrdil s poukazom na § 142

ods. 3 , ţe náhrada trov konania mala byť priznaná ţalobcovi.

Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe nevidí váţny dôvod na zaujímanie

stanoviska k tvrdeniam ţalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k týmto

záverom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle ustanovenia môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( druhá veta ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať

vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ Dovolateľ vadu tejto povahy namietal (237 písm. f/ ), dovolací súd

sa však s jeho argumentáciou o existencii takejto vady nestotoţnil.

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle citovaného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania podľa

vyvodzuje ţalobcu z toho, ţe odvolací súd ho 11. marca 2008 nepoučil o lehote na prípravu

na pojednávania, ktorú nemal zachovanú, lebo nedostal predvolanie.

Podľa predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali

dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie

konať.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou ústnosti (porovnaj

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Predvolanie na pojednávanie sa spravidla robí písomne a musí sa doručiť účastníkom tak, aby

mali dostatok času na prípravu na pojednávanie. Lehota päť dní uvedená v

je poriadková, súd ju však nemôţe skrátiť tak, aby účastník (so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu) nemal zachovanú moţnosť prípravy na pojednávanie. Zároveň treba dodať,

ţe ak táto lehota dodrţaná nie je, moţno pojednávanie uskutočniť len vtedy, ak postačovala

na prípravu na pojednávanie kratšia ako uvedená lehota alebo ak účastník, u ktorého sa táto

lehota nedodrţala, súhlasí s pojednávaním; uskutočnením pojednávania v takom prípade

potom nedochádza u tohto účastníka k odňatiu moţnosti konať pred súdom.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe pred začatím odvolacieho pojednávania 11. marca 2008 sa

zisťovala prítomnosť účastníkov ako aj zástupcu ţalobcu, ktorý sa nedostavil, čo odvolací súd

v zápisnici o pojednávaní pred odvolacím súdom aj poznamenal. Ďalej je v tejto zápisnici

uvedené, ţe podľa ţalobcu o vytýčenom termíne odvolacieho pojednávania jeho zástupca

vie, svojho zástupcu sám informoval o tomto termíne, ktorý zistil na internete. V zápisnici

sa tieţ uvádza, ţe ţalobca súhlasí s tým, aby odvolací súd prejednal vec v neprítomnosti jeho

zástupcu. Súhlas s odvolacím pojednávaním 11. marca 2008 ţalobca potvrdil aj vo svojom

dovolaní.

Ak za tejto situácie, t.j. s výslovným súhlasom ţalobcu odvolací súd vo veci

uskutočnil 11. marca 2008 pojednávanie a to aj bez prítomnosti právneho zástupcu ţalobcu,

neodňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať. Bolo výlučne na ţalobcovi, ktorý s týmto

pojednávaním súhlasil, zváţiť svoju aktuálnu pripravenosť na pojednávanie; v takomto

prípade odvolací súd nemal ţiadnu osobitnú povinnosť ţalobcu poučovať, napr. o znení

ustanovenia či dokonca odhovárať od jeho súhlasu s pojednávaním.

Dovolací súd dáva tieţ do pozornosti ustanovenie , z ktorej úpravy vychodí, ţe

odvolací súd pri plnení svojich úloh voči ţalobcovi nemal ani všeobecnú manudukčnú

povinnosť. Súdy totiţ podľa poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v

občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach, túto

povinnosť ale nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom

( ). Absenciu povinnosti súdu poskytnúť ţalobcovi ako účastníkovi

zastúpenému v občianskom súdnom konaní advokátom poučenia o jeho procesných právach

a povinnostiach podmienil zákonodarca výlučne existenciou právneho vzťahu zastúpenia

účastníka advokátom, nie skutkovými okolnosťami, napr. prítomnosťou či neprítomnosťou

advokáta.

Z uvedeného potom vyplýva, ţe postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom a

k porušeniu procesných práv ţalobcu priznaných mu zákonom v zmysle § 237 písm. f/

nedošlo; v danom prípade prípustnosť a dôvodnosť dovolania nemoţno teda vyvodiť

z citovaného ustanovenia. Dovolací súd nezistil ani iné vady konania vymenované v § 237

V tejto právnej veci je však dovolanie ţalobcu prípustné, pretoţe smeruje proti

rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej ( ).

Dovolací súd pri následnom posudzovaní ďalších námietok (dôvodov) dovolania

vychádzal z toho, ţe jednotné a celistvé právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je

zabezpečované radom rozličných prostriedkov, na ktoré treba prihliadať relatívne celkom

samostatne, ţe jednotlivé prostriedky upravené v ustanoveniach § 13 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka moţno pouţiť kumulovane a ţe ţalobca vo svojej ţalobe (po jej zmene a doplnení)

ako prostriedku občianskoprávnej ochrany osobnosti uplatnil viacero ţalobných typov

(ţalobných petitov): ţiadal upustiť od neoprávnených zásahov (zdrţovacia ţaloba), poskytnúť

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňaţitá satisfakčná ţaloba) a určiť, ţe ţalovaná

neoprávnene zasiahla do jeho práv na súkromie (určovacia ţaloba).

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako

aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,

aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola

v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2

).

Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho

zákonníka).

Dovolací súd sa nestotoţnil s námietkou dovolateľa, ţe rozsudok odvolacieho súdu

v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej

upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol,

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho interpretoval.

Judikatúra sa uţ v minulosti jednoznačne vyjadrila, ţe domáhať sa upustenia od

neoprávneného zásahu, ktorý sa tyká osobnosti fyzickej osoby, je moţné len tam, kde zásah

doteraz trvá [porovnaj napr. Nejvyšší soud o občanském soudním řízení v některých věcech

pracovněprávních, občanskoprávních a rodinněprávních, Sborník stanovisek, závěrů, rozborů

a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodování soudu a soudních rozhodnutí Nejvyššího

soudu 1964-1969, SEVT, Praha 1980 (ďalej len „Zborník III“), str. 204]. Od uvedeného

názoru v prípade tejto zdrţovacej (negatórnej) ţaloby nie je dôvod ustupovať; to napokon

dokladá i novšia judikatúra aj teória (porovnaj napr. Jiří Doleţílek, Přehled judikatury ve

věcech ochrany osobnosti. ASPI, a. s. Praha 2008, str. 74; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta

Škárová, Milan Hulmák a kolektiv, Občanský zákoník I, 1. vydanie, Praha 2008, str.180).

Právnemu záveru odvolacieho súdu o neopodstatnenosti ţaloby v tejto časti - reflektujúcemu

stav, ţe v danom prípade neoprávnený zásah skončil, v čase súdneho konania uţ netrval -

nemoţno nič vyčítať (išlo o správnu aplikáciu a správne

sa tieţ poukázalo na procesný predpis - ). Za stavu, keď v konaní nebolo

doloţené pokračovanie ani hrozba či reálne a bezprostredné nebezpečenstvo opakovania

neoprávneného zásahu do práva ţalobcu na súkromie zo strany ţalovanej, úspešnosť ţaloby

domáhajúcej sa uloţenia povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv

ţalobcu neprichádza vôbec do úvahy; tieto dôvody sú právne relevantné, nie argumentácia či

motívy ţalobcu ohľadom tejto ţaloby podané v jeho dovolaní. Odvolací súd pri posudzovaní

rozsudku súdu prvého stupňa a rozhodovaní o tejto časti ţaloby na zistený skutkový stav

pouţil správny právny predpis, tento aj správne vyloţil a jeho právne závery zodpovedajú

hypotéze pouţitého právneho predpisu; v tejto časti z hľadiska uplatneného dovolacieho

dôvodu ( ) je rozsudok odvolacieho súdu preto správny.

Odlišná situácia však uţ je, pokiaľ odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého

stupňa v časti týkajúcej sa určenia, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu na

súkromie tým, ţe ho neoprávnene sledovala, odpočúvala, neoprávnene o ňom zbierala

informácie a pripravovala jeho diskreditáciu, a zamietol ţalobu v tejto časti s odôvodnením,

ţe takáto určovacia ţalobou má iba účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu ţalobcu

skôr, neţ dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Odvolací súd zaujal vlastne názor,

ţe na takejto ţalobe nemá či nemôţe mať ţalobca naliehavý právny záujem, poukáţuc, ţe

vyriešenie otázky, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu (konkrétne do práva na

súkromie), má polohu vyriešenia predbeţnej otázky, ktorú súd musel tak čí tak riešiť skôr, neţ

rozhodol o priznaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy.

Návrhom na začatie konania moţno uplatniť, aby sa o. i. rozhodlo o určení, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/

).

Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby sú v § 13 Občianskeho

zákonníka uvedené len demonštratívne; popritom - či uţ samostatne alebo spolu so ţalobou z

tohto exemplifikatívneho výpočtu - sú moţné aj iné ţalobné typy (ţalobné petity), t.j. ţaloby

doţadujúce sa inej formy ochrany a sem patrí aj ţaloba o určenie, ţe určitým spôsobom sa

zasiahlo do práv na ochranu osobnosti ţalobcu. Je potrebné pripomenúť, ţe v minulosti sa

vyskytli doktrinálne názory, ţe v prípade určovacieho ţalobného návrhu ako osobitného

občianskoprávneho prostriedku ochrany osobnosti je jeho podmienkou, aby ţalobca

preukázal naliehavý právny záujem na určení podľa (porovnaj napr.

Zdeněk Kratochvíl a kolektív, Nové občianske právo, Bratislava 1967, str. 57; Karel Knap,

Jiří Švestka, Ochrana osobnosti podle československého občanského práva, Praha 1989, str.

139). S týmito názormi korešponduje názor odvolacieho súdu, ţe určovacia ţaloba má pri

ochrane osobnosti účel len poskytnutia ochrany právnemu postaveniu ţalobcu skôr, neţ dôjde

k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, resp. ţe takáto ţaloba nie je namieste v prípade, ak

ţalobca v spojitosti s neoprávneným zásahom, ktorý ţiada (výrokom súdu) určiť, poţaduje aj

plnenie (náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Tento názor odvolacieho súdu, ktorý takto

stojí na pozícii o neprípustnosti uplatnenej určovacej ţaloby, keďţe nebol daný naliehavý

právny záujem na poţadovanom určení podľa , nie je správny.

Relevantná súdna prax totiţ uţ dávnejšie uvedenú otázku vyriešila a upozornila, ţe „ţaloby

o určenie, ţe určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti ţalobcu alebo ţaloby o určenie,

ţe určité výroky sú nepravdivé ... nie sú ţalobami určovacími podľa ustanovenia § 80 písm.

c/ Preto nie je potrebné, aby sa preukazoval právny záujem na tomto určení“

(porovnaj Zborník III, str. 209). Rovnaký názor sa v judikatúre uplatňuje aj v súčasnosti

a zastáva sa uţ aj v teórii (porovnaj napr. Jiří Doleţílek, Přehled judikatury ve věcech

ochrany osobnosti. ASPI, a. s. Praha 2008, str. 90; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová,

Milan Hulmák a kolektiv, Občanský zákoník I, 1. vydanie, Praha 2008, str. 179, 200).

Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd právne chybne posúdil vec vo vzťahu k tej

časti ţaloby, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv

ţalobcu na súkromie tým, ţe ho neoprávnene sledovala, odpočúvala, neoprávnene o ňom

zbierala informácie a pripravovala jeho diskreditáciu, keď v tejto časti povaţoval ţalobu za

neopodstatnenú z procesného hľadiska (z dôvodu jej neuplatniteľnosti pre nepreukázanie

naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení podľa ). Preto sa

- rozhodujúc o tejto určovacej ţalobe - vecne jednotlivými zásahmi aţ na čiastkovú otázku

týkajúcu sa odpočúvania nezaoberal. Súd takto (z tohto dôvodu) zamietajúci ţalobu na

určenie podľa totiţ nepreskúmava (nesmie preskúmavať) ţalobu aj z

vecnej stránky, čo opakovane zdôraznila judikatúra (porovnaj napr. dôvody v R 61/2007).

Odvolací súd posúdil ţalobu o určenie, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do jeho práv na

súkromie, ako procesne neprípustný prostriedok en block (okolnosť, ţe v spojitosti

s určovacou ţalobou sa - aj - vecne dotkol jedného zo zásahov, na uvedenej skutočnosti nič

nezmenilo). Výrok rozsudku z 11. marca 2008 sp. zn. , ktorým odvolací súd

zmenil výrok rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určení, ţe ţalovaná neoprávnene

zasiahla do práv ţalobcu, a ţalobu v tejto časti zamietol, je teda zaloţený na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) a to v otázke prípustnosti tejto určovacej

ţaloby.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa , dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,

ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Z ustanovenia vyplýva, ţe odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221

ods. 1).

Podľa v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku,

odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami

ustanovenými v odsekoch 2 aţ 4.

Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, v súčasnosti

ide o ustanovenie ).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (ak má za to, ţe súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), je opakovanie

dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia

v takomto prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu

dokazovanie, na základe ktorého dospeje ku skutkovému stavu odlišnému od skutkového

stavu zisteného prvostupňovým súdom tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade

nemajetkovej ujmy, kde v časti 2 250 000 Sk ţalobu zamietol, z dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery;

predovšetkým odlišne od súdu prvého stupňa ustálil nielen rozsah, ale aj následky

neoprávneného zásahu do osobnostných práv ţalobcu. Odvolací súd okrem iného nemal za

preukázané, ţe konanie ţalovanej váţne ohrozilo ţalobcu v pracovnej sfére a ţe preto jeho

obchodné aktivity sa postupne utlmovali. Nadväzne na svoje odlišné skutkové zistenia ustálil,

ţe náhrada nemajetkovej ujmy nad sumu 250 000 Sk, t.j. v časti 2 250 000 Sk nie je

zodpovedajúca zásahu do osobnostných práv ţalobcu. Učinil tak bez toho, aby vo veci

vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Ak sa však odvolací súd

chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním

vykonaných dôkazov, mal v zmysle citovaného (teraz ) sám

v potrebnom rozsahu opakovať príslušné dokazovania a zadováţiť si tak rovnocenný podklad

pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je v súlade so

zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd

ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim ho k záveru o neopodstatnenosti ţaloby

v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €) ako náhrady

nemajetkovej ujmy, v ktorej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu v tomto

rozsahu zamietol, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého

stupňa.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 11. marca 2008, na

ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiţ vyplýva, ţe na tomto pojednávaní odvolací súd

ţiadne dokazovanie nevykonal, napriek tomu vyšiel z iných skutkových zistení ako súd

prvého stupňa. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia , ani oboznámenie obsahu

spisu, resp. vyjadrenie účastníkov nie je zopakovaním dokazovania v zmysle § 122 a nasl.

Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a naň nadväzujúce

právne závery o neopodstatnenosti ţaloby v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi

2 250 000 Sk (74 686,32 €) ako náhrady nemajetkovej ujmy zatiaľ predčasné a dovolaciemu

súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.

Z uvedeného vyplýva, ţe konanie odvolacieho súdu vo vzťahu (vedúcemu) k výroku

jeho rozsudku z 11. marca 2008 sp. zn. , ktorým zmenil výrok rozsudok súdu

prvého stupňa v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €)

tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol, je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ). K takejto vade bol odvolací súd povinný

prihliadnuť, i keby nebola uplatnená ako dôvod prípustného dovolania (§ 242 ods. 1 druhá

veta ).

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu proti

rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení

povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu tak, ţe ţalobu v tejto

časti zamietol, podľa zamietol. Zároveň podľa zrušil

rozsudok odvolacieho súdu v častiach, ktorými zmenil výroky rozsudku súdu prvého stupňa o

určení, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu, a o povinnosti ţalovanej zaplatiť

ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €) tak, ţe ţalobu v týchto častiach zamietol. Rozsudok

odvolacieho súdu zrušil aj v časti, ktorou rozhodol o trovách celého konania (v tejto časti ide

o rozhodnutie, ktoré je svojou povahou uznesením - , proti ktorému podľa

je dovolanie neprípustné), keďţe sa jedná o rozhodnutie s povahou

závislého výroku v zmysle ustanovenia V rozsahu zrušenia vec

vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje z hľadiska postupu v ďalšom konaní za

potrebné zaujať názor na posudzovanie zásahu do práva na ochranu súkromia odpočúvaním

telefonického rozhovoru v prípade, ţe bol daný príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností, t.j. na posudzovanie situácie, ţe ţalobcu ţalovaná odpočúvala,

pouţila informačnotechnické prostriedky na základe udeleného písomného súhlasu sudcu

( zák. č o Slovenskej informačnej sluţbe v znení účinnom do 21. mája

2003). Ţalobca totiţ nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu k odpočúvaniu, ţe nie je moţné

všeobecným súdom preskúmavať podmienky vydania rozhodnutia o odpočúvaní a ţe z tohto

dôvodu nie je moţno povaţovať odpočúvanie ţalobcu ţalovanou za neoprávnený zásah do

jeho súkromia. Podľa dovolacieho súdu ţalobca v konaní o ochranu osobnosti nemá ako

osoba dotknutá takýmto odpočúvaním moţnosť domáhať sa ochrany v súvislosti s faktom, ţe

jeho rozhovor bol odpočúvaný. Súd konajúci o ochrane osobnosti nesmie preskúmavať

oprávnenosť vydania právoplatného príkazu (udeleného písomného súhlasu sudcu na pouţitie

informačnotechnických prostriedkov). Takýto príkaz ako právoplatné rozhodnutie je pre súd

záväzný (je ním viazaný), z tohto príkazu súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať, keď

ani pre tento prípad neplatí ţiadna výnimka zo všeobecného pravidla o dosahu právoplatného

rozhodnutia na občianskoprávne konanie (k prejudiciálnej záväznosti právoplatného

rozhodnutia vyplývajúcej z ustanovenia porovnaj napr. nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. k. -36 z 20. januára 2010). V súvislosti so

zaujatým právnym názorom je vhodné zároveň upozorniť aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (uplatniteľnú m.m.), konkrétne na uznesenie z 10. decembra 2008,

sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2009 s týmito právnymi vetami: „Pokiaľ je

v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo

vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia

neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka), a to ani v prípade, ţe po jeho vydaní sa preukáţe, ţe nebolo vydané dôvodne.

Nezákonnosť rozhodnutia súd nemôţe posudzovať ako otázku predbeţnú“. Z judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky viaţucej sa k odpočúvaniu nemoţno opomenúť uviesť

uznesenie z 9. apríla 2009 č. k. -20. Ústavný súd tu upozornil, ţe podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu právo na ochranu

tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou a dohovorom

zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého sú prípustné len výnimočne v

prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú nevyhnutné v záujme

zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c.

Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978). Zároveň pripomenul svoj nález sp. zn.

, zo 14. júna 2006, kde konštatoval, ţe vzhľadom na to, ţe opravný prostriedok

voči príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nie je prípustný, dotknutá

osoba nemá moţnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, ţe

jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného príkazu všeobecný súd

nemôţe preskúmavať, a to práve preto, ţe príkaz je právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd

viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému faktu odpočúvania

telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný, nemá moţnosť

brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127

ods.1 .

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť: Hrčková Marta