Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)d23/364300.dba20c.pdf
PDF · 222.14 KB
No categories available
1Cdo/66/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Jany Cisárovej v právnej veci
ţalobcu R. K., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. I. G., advokátom v P., proti ţalovanej
Slovenskej republike – Slovenskej informačnej službe, so sídlom v B., o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 10C 192/2000, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 11. marca 2008 sp. zn. 5Co 321/06, takto
rozhodol:
1. Dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. marca 2008
sp. zn. 5Co 321/06 v časti, ktorou zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I
z 19. apríla 2006 č. k. 10C 192/00 - 200 o uloţení povinnosti ţalovanej upustiť od
neoprávnených zásahov do práv ţalobcu tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol, z a m i e t a.
2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 11. marca 2008 sp. zn.
5Co 321/06 vo výroku:
a/ ktorým zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 19. apríla 2006
č. k. 10C 192/00 - 200 v časti o určení, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv
ţalobcu, a v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk
(74 686,32 €) tak, ţe ţalobu v týchto častiach zamietol,
b/ o trovách konania.
3. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Ţalobca sa svojím ţalobným návrhom (po jeho zmene a doplnení) domáhal, aby súd
určil, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do jeho práv na súkromie neoprávneným sledovaním,
neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a
informácií a prípravou diskreditácie; uloţil ţalovanej povinnosť upustiť od neoprávnených
zásahov do práv ţalobcu na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným
odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a prípravou
diskreditácie; uloţil ţalovanej povinnosť uhradiť ţalobcovi 6 500 000 Sk ako náhradu
nemajetkovej ujmy a trovy konania.
Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. apríla 2006 č. k.
10C 192/00 – 200 a/ určil, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu na súkromie
neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov,
neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie, b/ uloţil ţalovanej
povinnosť upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu na súkromie neoprávneným
sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním
údajov a prípravou diskreditácie, c/ uloţil ţalovanej povinnosť uhradiť ţalobcovi 2 500 000
Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, d/ vo zvyšku ţalobu zamietol a e/ uloţil ţalovanej
povinnosť uhradiť ţalobcovi trovy konania 265 401 Sk na účet právneho zástupcu ţalobcu. Z
dokazovania vzal za preukázané, ţe po tom, čo ţalobca uverejnil v denníku SME 11.
novembra 1995 výzvu k občanom Slovenskej republiky na podpísanie petície za vyhlásenie
referenda za odvolanie bývalého premiéra vlády Slovenskej republiky (ďalej tieţ „SR“)
Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády SR, ţalovaná neoprávnene zasiahla do súkromia
ţalobcu. Neoprávnenosť zásahu do súkromia ţalobcu činnosťou ţalovanej mal preukázanú z
vykonaných svedeckých výpovedí, predovšetkým z výpovede bývalého štatutárneho
zástupcu ţalovanej, ktorý túto okolnosť skonštatoval aj vo svojej správe o činnosti o
ţalovanej prednesenej v Národnej rade Slovenskej republiky v roku 1999. Ţalovaná nad
rámec svojej pôsobnosti upravenej v § 2 a v rozpore s § 17 zákona 46/1993 Z.z. získavala
a sústreďoval informácie o osobe a činnosti ţalobcu a neoprávnene viedla o ňom evidenciu.
Poukázal na ustanovenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, články 8, 10, 17, 18 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tieţ „dohovor“) ako aj na článok 16
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tieţ „ústava“) a uviedol, ţe ţalobca mal a má do budúcna
zachované právo na rešpektovanie svojho súkromia, rodinného ţivota, obydlia
a korešpondencie, právo na slobodu prejavu, t.j. slobodne prezentovať svoje názory,
myšlienky a ţiadny štátny orgán a teda aj ţalovaná nemôţe do výkonu uvedených práv
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti. Štát a štátny orgán - teda aj ţalovaná - si
nemôţe svoju právomoc vykladať tak, ţe má akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať
sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z priznaných práv a slobôd alebo na
obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, neţ to ustanovuje dohovor, ústava,
Občiansky zákonník. V celom rozsahu preto ţalobe v prvej a druhej časti (a/, b/) vyhovel.
Zároveň rozhodol aj o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďţe v prípade
zásahu do súkromia ţalobcu a jeho rodiny nepovaţoval za dostatočné len určenie
neoprávnenosti zásahu do práv ţalobcu na súkromie neoprávnenou činnosťou ţalovanej
špecifikovanou vo výroku rozsudku a uloţenie povinnosti ţalovanej upustiť od
neoprávnených zásahov do práv ţalobcu na súkromie. Náhradu nemajetkovej ujmy priznal
ţalobcovi v sume 2 500 000 Sk, vezmúc zreteľ na neprimeranosť zásahu a dĺţku trvania
narušenia zákonom chráneného súkromia ţalobcu a jeho rodiny, ekonomickú situáciu ţalobcu
pred neoprávneným zásahom do jeho súkromia a aj psychickú traumu, ktorú ţalobca a jeho
rodina neoprávneným zásahom utrpeli. Vo zvyšku z poţadovanej nemajetkovej ujmy v sume
6 500 000, t.j. v rozsahu 4 000 000 Sk ţalobu zamietol, nakoľko takto poţadovaná výška
nemajetkovej ujmy sa javila súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie vo veci byť
neprimeranou. O náhrade trov konania rozhodol s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.
s tým, ţe ţalobca mal neúspech v pomerne nepatrnej časti a rozhodnutie súdu záviselo od
úvahy súdu.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie ţalobcu (do zamietajúcej
časti rozsudku súdu prvého stupňa) a na odvolanie ţalovanej (do vyhovujúcej časti rozsudku
súdu prvého stupňa) rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. 5Co 321/06 zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa a/ v časti o určení, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu, b/
v časti o uloţení povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu a
c/ v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €) tak, ţe
ţalobu v týchto častiach (rozsahu) zamietol, a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o
povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 250 000 Sk (8 298,48 €) a v časti o zamietnutí
ţaloby vo zvyšku nemajetkovej ujmy, t.j. v sume 4 000 000 Sk (132 775,68 €). Ţalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd vo vzťahu k ţalobe v časti, ktorou sa ţalobca
domáhal upustenia od neoprávnených zásahov do svojich práv na súkromie či uţ
neoprávneným sledovaním alebo odpočúvaním telefonických hovorov, prípadne
neoprávneným zbieraním údajov a informácií, či upustenia od prípravy diskreditácie,
uviedol, ţe z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, ţe tieto zásahy boli vykonané v minulosti a
ţalovaná od nich upustila (uţ netrvajú). K zásahom do práva ţalobcu na súkromie uţ došlo
a túto skutočnosť nemoţno zvrátiť uvedením do pôvodného stavu; ţalobca nepreukázal, ţe
by sa tak dialo i v súčasnosti. Odvolací súd preto - posudzujúc vec v zmysle ust. § 154 ods. 1
O.s.p., t.j. ţe pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia - napadnutý rozsudok
v časti, ktorou súd prvého stupňa uloţil ţalovanej povinnosť upustiť od neoprávnených
zásahov do práv ţalobcu, zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol (§ 220
O.s.p.). Podľa odvolacieho súdu rozhodol súd prvého stupňa nesprávne aj v tej časti rozsudku,
ktorou ţalobe vyhovel, určiac, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do súkromia ţalobcu;
napadnutý rozsudok preto zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol (§ 220 O.s.p.).
Bol totiţ názoru, ţe ţaloba o určenie, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu na
súkromie tým, ţe ho neoprávnene sledovala, odpočúvala, neoprávnene o ňom zbierala
informácie a pripravovala jeho diskreditáciu, je určovacou ţalobou, ktorá má preventívnu
povahu; jej účelom je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu ţalobcu skôr, neţ dôjde
k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Tam, kde právny vzťah alebo právo uţ porušené
bolo ako v tomto konkrétnom prípade, nie je podľa odvolacieho súdu ale určovacia ţaloba
namieste. Vyriešenie otázky, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu (konkrétne
do práva na súkromie) má polohu vyriešenia predbeţnej otázky, ktorú súd musel tak čí tak
riešiť skôr, neţ rozhodol o priznaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa
zároveň dotkol otázky odpočúvania ţalobcu ţalovanou a vyslovil názor, ţe odpočúvanie
ţalobcu ţalovanou nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do jeho súkromia. Uviedol, ţe
nemôţu byť nijaké pochybnosti o tom, ţe odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do
práva na súkromie podľa čl. 22 ústavy aj čl. 13 Listiny (základných práv a slobôd), kde je to
výslovne uvedené; štát môţe do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. V danej
veci vydal sudca písomný súhlas na pouţitie informačnotechnických prostriedkov (§ 13 zák.
č 46/1993 Z.z.). Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu všeobecný súd nemôţe
preskúmavať a to preto, ţe súhlas je právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp.
z ktorého musí súd vychádzať. To sa vzťahuje aj na prípadné občianskoprávne konanie na
ochranu osobnosti (na ochranu súkromia); v tejto spojitosti poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 274/05, uverejnený pod poradovým (publikačným) číslom
31/2006 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa odvolacieho súdu existencia neoprávneného zásahu do
osobnostných práv ţalobcu nebola preukázaná v takom rozsahu, ako uvádzal ţalobca, a ani v
takom rozsahu, ako ustálil súd prvého stupňa, napriek tomu iba morálne zadosťučinenie sa
javí ako nedostatočné a nepostačujúce vzhľadom na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnostných sfér ţalobcu došlo pri neoprávnenom zhromaţďovaní údajov o jeho
osobe. Odvolací súd - okrem toho, ţe odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností
realizovaných ţalovanou voči ţalobcovi nepovaţoval za protiprávne, keďţe oprávnenosť
vydania právoplatného súhlasu všeobecný súd nemôţe preskúmavať - nemal za preukázané,
ţe konanie ţalovanej váţne ohrozilo ţalobcu v pracovnej sfére a ţe preto jeho obchodné
aktivity sa postupne utlmovali, keď vypočutí svedkovia uviedli iné príčiny, prečo sa tak stalo.
Mal za to, ţe pri vyjadrení miery narušenia súkromia ţalobcu treba vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v jeho rodinnom prostredí. Poukázal na to, ţe právo na súkromie
chráni nedotknuteľnosť súkromného ţivota a jeho úlohou je zaistiť nerušený súkromný
priestor, v ktorom by sa mohla rozvíjať osobnosť človeka, a v prejednanej veci jednoznačne
došlo k porušeniu práva na súkromie, keďţe ţalovaná neoprávnene získavala, zhromaţďovala
vedomosti o skutočnostiach súkromného ţivota ţalobcu jeho sledovaním. Porušenie tohto
osobnostného práva malo negatívny dopad na ţivot rodiny ţalobcu, t.j. manţelky a
maloletých detí, ako to vyplýva z výpovede svedkyne Kataríny Krajňákovej, vyvolávalo u
nich strach a obavu o ţivoty. S poukazom na dôsledok zvlášť závaţného neoprávneného
zásahu ţalovanej proti osobnosti ţalobcu, kde zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa nejaví postačujúcim, aj odvolací súd mal za opodstatnené, aby sa ţalobcovi
poskytla náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súdom prvého stupňa priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu 2 500 000 Sk povaţoval ale za neprimeranú a blíţiacu sa k
zneuţívaniu daného prostriedku na obohatenie sa; za zodpovedajúcu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch povaţoval 250 000 Sk s tým, ţe táto náhrada so zreteľom na
všetky okolnosti prípadu je schopná optimálne a účinne vyváţiť a zmierniť nepriaznivý
následok neoprávneného zásahu na osobnosti ţalobcu. Tieto dôvody viedli odvolací súd k
obmedzeniu súdom prvého stupňa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na
ostatne uvedenú sumu (k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa do rozsahu náhrady
250 000 Sk a jeho zmene a zamietnutia ţaloby v rozsahu náhrady 2 250 000 Sk). Výrok
o trovách celého konania odôvodnil tým, ţe v konaní takmer v celom rozsahu bola úspešná
ţalovaná, ktorej s konaním ţiadne trovy nevznikli (§ 224 ods. 2, § 142 ods. 3 O.s.p.).
Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho zamietajúcej časti podal ţalobca dovolanie a
navrhol v napadnutej časti rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 a § 237 O. s. p. a ako
dôvody dovolania uplatňoval dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Bol
toho názoru, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
tým, ţe nebol poučený o lehote na prípravu na pojednávania, hoci súhlasil s odvolacím
pojednávaním bez právneho zástupcu. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, ţe bez vykonania
dôkazov ustálil iný skutkový stav, ako je obsiahnutý v odôvodnení rozsudku súdu prvého
stupňa, ţe prišiel k záveru, ţe konanie ţalovanej váţne nenarušilo alebo neohrozilo ţalobcu
v pracovnej sfére, ţe vlastné ohrozenie v pracovnej sfére spočívalo v tom, ţe ţalobca vyzval
občanov k podpísaniu petície za vyhlásenie referenda za odvolanie predsedu vlády Vladimíra
Mečiara. Nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe ţaloba v časti o určenie, ţe
ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu, je určovaciu ţalobu, ktorá má preventívnu
povahu a nie je na mieste tam, kde právo uţ porušené bolo, ako to bolo v tomto konkrétnom
prípade. V tejto časti rozsudok vyhovujúci ţalobe má jednoznačne deklarovať, ţe skutočne
došlo k porušeniu práva na súkromie u ţalobcu, preto aj v tejto časti má ţaloba význam.
Nesúhlasil ani s právnym názorom odvolacieho súdu o neodôvodnenosti ţaloby v časti o
uloţení povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu. Uviedol, ţe
je síce pravda, ţe v súčasnosti moţno ţalovaná od zásahov upustila, ale táto skutočnosť nie
je nikomu známa, jedine ţalovanej, pričom rozhodnutím (vyhovujúcim) o tejto časti ţaloby
by sa ţalovanej dalo jednoznačne najavo, ţe pokiaľ by došlo opätovne k bezdôvodným
zásahom do súkromia ţalobcu, porušuje tým rozhodnutie súdu. Dovolateľ namietal aj právny
názor odvolacieho súdu ohľadom výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch a zdôraznil, ţe sa tu
jedná o precedentný prípad, keď štát, ktorý prostredníctvom orgánov má chrániť záujmy
občanov, je pouţitý na potláčanie ich práv a porušenie základného práva nie je uţ moţné
napraviť. S názorom odvolacieho súdu, ţe nie je moţné preskúmavať podmienky vydania
rozhodnutia o odpočúvaní a ţe z tohto dôvodu nie je moţno povaţovať odpočúvanie ţalobcu
ţalovanou za neoprávnený zásah do jeho súkromia, dovolateľ nesúhlasil. Citovanie z nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 274/05 odvolacím súdom povaţoval
v danom kontexte za len selektívne; podľa argumentácie dovolateľa sa odvolací súd ako
všeobecný súd v rámci konania o ochranu osobnosti mohol zaoberať následkami
právoplatného rozhodnutia o povolení odpočúvania do súkromia ţalobcu. Napokon nesúhlasil
ani s rozhodnutím odvolacieho súdu o trovách konania, predovšetkým s jeho záverom, ţe
ţalovaná v konaní bola takmer v celom rozsahu vo veci úspešná, a tvrdil s poukazom na § 142
ods. 3 O.s.p., ţe náhrada trov konania mala byť priznaná ţalobcovi.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe nevidí váţny dôvod na zaujímanie
stanoviska k tvrdeniam ţalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k týmto
záverom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať
vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. Dovolateľ vadu tejto povahy namietal (237 písm. f/ O.s.p.), dovolací súd
sa však s jeho argumentáciou o existencii takejto vady nestotoţnil.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle citovaného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
vyvodzuje ţalobcu z toho, ţe odvolací súd ho 11. marca 2008 nepoučil o lehote na prípravu
na pojednávania, ktorú nemal zachovanú, lebo nedostal predvolanie.
Podľa § 115 ods. 2 O.s.p. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali
dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie
konať.
Občianske súdne konanie je ovládané zásadou ústnosti (porovnaj čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Predvolanie na pojednávanie sa spravidla robí písomne a musí sa doručiť účastníkom tak, aby
mali dostatok času na prípravu na pojednávanie. Lehota päť dní uvedená v § 115 ods. 2 O.s.p.
je poriadková, súd ju však nemôţe skrátiť tak, aby účastník (so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu) nemal zachovanú moţnosť prípravy na pojednávanie. Zároveň treba dodať,
ţe ak táto lehota dodrţaná nie je, moţno pojednávanie uskutočniť len vtedy, ak postačovala
na prípravu na pojednávanie kratšia ako uvedená lehota alebo ak účastník, u ktorého sa táto
lehota nedodrţala, súhlasí s pojednávaním; uskutočnením pojednávania v takom prípade
potom nedochádza u tohto účastníka k odňatiu moţnosti konať pred súdom.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe pred začatím odvolacieho pojednávania 11. marca 2008 sa
zisťovala prítomnosť účastníkov ako aj zástupcu ţalobcu, ktorý sa nedostavil, čo odvolací súd
v zápisnici o pojednávaní pred odvolacím súdom aj poznamenal. Ďalej je v tejto zápisnici
uvedené, ţe podľa ţalobcu o vytýčenom termíne odvolacieho pojednávania jeho zástupca
vie, svojho zástupcu sám informoval o tomto termíne, ktorý zistil na internete. V zápisnici
sa tieţ uvádza, ţe ţalobca súhlasí s tým, aby odvolací súd prejednal vec v neprítomnosti jeho
zástupcu. Súhlas s odvolacím pojednávaním 11. marca 2008 ţalobca potvrdil aj vo svojom
dovolaní.
Ak za tejto situácie, t.j. s výslovným súhlasom ţalobcu odvolací súd vo veci
uskutočnil 11. marca 2008 pojednávanie a to aj bez prítomnosti právneho zástupcu ţalobcu,
neodňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať. Bolo výlučne na ţalobcovi, ktorý s týmto
pojednávaním súhlasil, zváţiť svoju aktuálnu pripravenosť na pojednávanie; v takomto
prípade odvolací súd nemal ţiadnu osobitnú povinnosť ţalobcu poučovať, napr. o znení
ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. či dokonca odhovárať od jeho súhlasu s pojednávaním.
Dovolací súd dáva tieţ do pozornosti ustanovenie § 5 O.s.p., z ktorej úpravy vychodí, ţe
odvolací súd pri plnení svojich úloh voči ţalobcovi nemal ani všeobecnú manudukčnú
povinnosť. Súdy totiţ podľa § 5 ods. 1 O.s.p. poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v
občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach, túto
povinnosť ale nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom
( § 5 ods. 2 O.s.p.). Absenciu povinnosti súdu poskytnúť ţalobcovi ako účastníkovi
zastúpenému v občianskom súdnom konaní advokátom poučenia o jeho procesných právach
a povinnostiach podmienil zákonodarca výlučne existenciou právneho vzťahu zastúpenia
účastníka advokátom, nie skutkovými okolnosťami, napr. prítomnosťou či neprítomnosťou
advokáta.
Z uvedeného potom vyplýva, ţe postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom a
k porušeniu procesných práv ţalobcu priznaných mu zákonom v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. nedošlo; v danom prípade prípustnosť a dôvodnosť dovolania nemoţno teda vyvodiť
z citovaného ustanovenia. Dovolací súd nezistil ani iné vady konania vymenované v § 237
V tejto právnej veci je však dovolanie ţalobcu prípustné, pretoţe smeruje proti
rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd pri následnom posudzovaní ďalších námietok (dôvodov) dovolania
vychádzal z toho, ţe jednotné a celistvé právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je
zabezpečované radom rozličných prostriedkov, na ktoré treba prihliadať relatívne celkom
samostatne, ţe jednotlivé prostriedky upravené v ustanoveniach § 13 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka moţno pouţiť kumulovane a ţe ţalobca vo svojej ţalobe (po jej zmene a doplnení)
ako prostriedku občianskoprávnej ochrany osobnosti uplatnil viacero ţalobných typov
(ţalobných petitov): ţiadal upustiť od neoprávnených zásahov (zdrţovacia ţaloba), poskytnúť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňaţitá satisfakčná ţaloba) a určiť, ţe ţalovaná
neoprávnene zasiahla do jeho práv na súkromie (určovacia ţaloba).
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola
v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka).
Dovolací súd sa nestotoţnil s námietkou dovolateľa, ţe rozsudok odvolacieho súdu
v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej
upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol,
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
Judikatúra sa uţ v minulosti jednoznačne vyjadrila, ţe domáhať sa upustenia od
neoprávneného zásahu, ktorý sa tyká osobnosti fyzickej osoby, je moţné len tam, kde zásah
doteraz trvá [porovnaj napr. Nejvyšší soud o občanském soudním řízení v některých věcech
pracovněprávních, občanskoprávních a rodinněprávních, Sborník stanovisek, závěrů, rozborů
a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodování soudu a soudních rozhodnutí Nejvyššího
soudu 1964-1969, SEVT, Praha 1980 (ďalej len „Zborník III“), str. 204]. Od uvedeného
názoru v prípade tejto zdrţovacej (negatórnej) ţaloby nie je dôvod ustupovať; to napokon
dokladá i novšia judikatúra aj teória (porovnaj napr. Jiří Doleţílek, Přehled judikatury ve
věcech ochrany osobnosti. ASPI, a. s. Praha 2008, str. 74; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta
Škárová, Milan Hulmák a kolektiv, Občanský zákoník I, 1. vydanie, Praha 2008, str.180).
Právnemu záveru odvolacieho súdu o neopodstatnenosti ţaloby v tejto časti - reflektujúcemu
stav, ţe v danom prípade neoprávnený zásah skončil, v čase súdneho konania uţ netrval -
nemoţno nič vyčítať (išlo o správnu aplikáciu § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a správne
sa tieţ poukázalo na procesný predpis - § 154 ods. 1 O.s.p.). Za stavu, keď v konaní nebolo
doloţené pokračovanie ani hrozba či reálne a bezprostredné nebezpečenstvo opakovania
neoprávneného zásahu do práva ţalobcu na súkromie zo strany ţalovanej, úspešnosť ţaloby
domáhajúcej sa uloţenia povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv
ţalobcu neprichádza vôbec do úvahy; tieto dôvody sú právne relevantné, nie argumentácia či
motívy ţalobcu ohľadom tejto ţaloby podané v jeho dovolaní. Odvolací súd pri posudzovaní
rozsudku súdu prvého stupňa a rozhodovaní o tejto časti ţaloby na zistený skutkový stav
pouţil správny právny predpis, tento aj správne vyloţil a jeho právne závery zodpovedajú
hypotéze pouţitého právneho predpisu; v tejto časti z hľadiska uplatneného dovolacieho
dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je rozsudok odvolacieho súdu preto správny.
Odlišná situácia však uţ je, pokiaľ odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého
stupňa v časti týkajúcej sa určenia, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu na
súkromie tým, ţe ho neoprávnene sledovala, odpočúvala, neoprávnene o ňom zbierala
informácie a pripravovala jeho diskreditáciu, a zamietol ţalobu v tejto časti s odôvodnením,
ţe takáto určovacia ţalobou má iba účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu ţalobcu
skôr, neţ dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Odvolací súd zaujal vlastne názor,
ţe na takejto ţalobe nemá či nemôţe mať ţalobca naliehavý právny záujem, poukáţuc, ţe
vyriešenie otázky, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu (konkrétne do práva na
súkromie), má polohu vyriešenia predbeţnej otázky, ktorú súd musel tak čí tak riešiť skôr, neţ
rozhodol o priznaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy.
Návrhom na začatie konania moţno uplatniť, aby sa o. i. rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/
O. s. p.).
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby sú v § 13 Občianskeho
zákonníka uvedené len demonštratívne; popritom - či uţ samostatne alebo spolu so ţalobou z
tohto exemplifikatívneho výpočtu - sú moţné aj iné ţalobné typy (ţalobné petity), t.j. ţaloby
doţadujúce sa inej formy ochrany a sem patrí aj ţaloba o určenie, ţe určitým spôsobom sa
zasiahlo do práv na ochranu osobnosti ţalobcu. Je potrebné pripomenúť, ţe v minulosti sa
vyskytli doktrinálne názory, ţe v prípade určovacieho ţalobného návrhu ako osobitného
občianskoprávneho prostriedku ochrany osobnosti je jeho podmienkou, aby ţalobca
preukázal naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p. (porovnaj napr.
Zdeněk Kratochvíl a kolektív, Nové občianske právo, Bratislava 1967, str. 57; Karel Knap,
Jiří Švestka, Ochrana osobnosti podle československého občanského práva, Praha 1989, str.
139). S týmito názormi korešponduje názor odvolacieho súdu, ţe určovacia ţaloba má pri
ochrane osobnosti účel len poskytnutia ochrany právnemu postaveniu ţalobcu skôr, neţ dôjde
k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, resp. ţe takáto ţaloba nie je namieste v prípade, ak
ţalobca v spojitosti s neoprávneným zásahom, ktorý ţiada (výrokom súdu) určiť, poţaduje aj
plnenie (náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Tento názor odvolacieho súdu, ktorý takto
stojí na pozícii o neprípustnosti uplatnenej určovacej ţaloby, keďţe nebol daný naliehavý
právny záujem na poţadovanom určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p., nie je správny.
Relevantná súdna prax totiţ uţ dávnejšie uvedenú otázku vyriešila a upozornila, ţe „ţaloby
o určenie, ţe určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti ţalobcu alebo ţaloby o určenie,
ţe určité výroky sú nepravdivé ... nie sú ţalobami určovacími podľa ustanovenia § 80 písm.
c/ O. s. p. Preto nie je potrebné, aby sa preukazoval právny záujem na tomto určení“
(porovnaj Zborník III, str. 209). Rovnaký názor sa v judikatúre uplatňuje aj v súčasnosti
a zastáva sa uţ aj v teórii (porovnaj napr. Jiří Doleţílek, Přehled judikatury ve věcech
ochrany osobnosti. ASPI, a. s. Praha 2008, str. 90; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová,
Milan Hulmák a kolektiv, Občanský zákoník I, 1. vydanie, Praha 2008, str. 179, 200).
Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd právne chybne posúdil vec vo vzťahu k tej
časti ţaloby, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv
ţalobcu na súkromie tým, ţe ho neoprávnene sledovala, odpočúvala, neoprávnene o ňom
zbierala informácie a pripravovala jeho diskreditáciu, keď v tejto časti povaţoval ţalobu za
neopodstatnenú z procesného hľadiska (z dôvodu jej neuplatniteľnosti pre nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p.). Preto sa
- rozhodujúc o tejto určovacej ţalobe - vecne jednotlivými zásahmi aţ na čiastkovú otázku
týkajúcu sa odpočúvania nezaoberal. Súd takto (z tohto dôvodu) zamietajúci ţalobu na
určenie podľa § 80 písm. c/ O. s. p. totiţ nepreskúmava (nesmie preskúmavať) ţalobu aj z
vecnej stránky, čo opakovane zdôraznila judikatúra (porovnaj napr. dôvody v R 61/2007).
Odvolací súd posúdil ţalobu o určenie, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do jeho práv na
súkromie, ako procesne neprípustný prostriedok en block (okolnosť, ţe v spojitosti
s určovacou ţalobou sa - aj - vecne dotkol jedného zo zásahov, na uvedenej skutočnosti nič
nezmenilo). Výrok rozsudku z 11. marca 2008 sp. zn. 5Co 321/06, ktorým odvolací súd
zmenil výrok rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určení, ţe ţalovaná neoprávnene
zasiahla do práv ţalobcu, a ţalobu v tejto časti zamietol, je teda zaloţený na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a to v otázke prípustnosti tejto určovacej
ţaloby.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p., dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku,
odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami
ustanovenými v odsekoch 2 aţ 4.
Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
(§ 213 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, v súčasnosti
ide o ustanovenie § 213 ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (ak má za to, ţe súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje ku skutkovému stavu odlišnému od skutkového
stavu zisteného prvostupňovým súdom tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy, kde v časti 2 250 000 Sk ţalobu zamietol, z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery;
predovšetkým odlišne od súdu prvého stupňa ustálil nielen rozsah, ale aj následky
neoprávneného zásahu do osobnostných práv ţalobcu. Odvolací súd okrem iného nemal za
preukázané, ţe konanie ţalovanej váţne ohrozilo ţalobcu v pracovnej sfére a ţe preto jeho
obchodné aktivity sa postupne utlmovali. Nadväzne na svoje odlišné skutkové zistenia ustálil,
ţe náhrada nemajetkovej ujmy nad sumu 250 000 Sk, t.j. v časti 2 250 000 Sk nie je
zodpovedajúca zásahu do osobnostných práv ţalobcu. Učinil tak bez toho, aby vo veci
vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Ak sa však odvolací súd
chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním
vykonaných dôkazov, mal v zmysle citovaného § 213 ods. 2 (teraz § 213 ods. 3) O.s.p. sám
v potrebnom rozsahu opakovať príslušné dokazovania a zadováţiť si tak rovnocenný podklad
pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so
zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd
ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim ho k záveru o neopodstatnenosti ţaloby
v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €) ako náhrady
nemajetkovej ujmy, v ktorej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu v tomto
rozsahu zamietol, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého
stupňa.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 11. marca 2008, na
ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiţ vyplýva, ţe na tomto pojednávaní odvolací súd
ţiadne dokazovanie nevykonal, napriek tomu vyšiel z iných skutkových zistení ako súd
prvého stupňa. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., ani oboznámenie obsahu
spisu, resp. vyjadrenie účastníkov nie je zopakovaním dokazovania v zmysle § 122 a nasl.
O.s.p. Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a naň nadväzujúce
právne závery o neopodstatnenosti ţaloby v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi
2 250 000 Sk (74 686,32 €) ako náhrady nemajetkovej ujmy zatiaľ predčasné a dovolaciemu
súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.
Z uvedeného vyplýva, ţe konanie odvolacieho súdu vo vzťahu (vedúcemu) k výroku
jeho rozsudku z 11. marca 2008 sp. zn. 5Co 321/06, ktorým zmenil výrok rozsudok súdu
prvého stupňa v časti o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €)
tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol, je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto vade bol odvolací súd povinný
prihliadnuť, i keby nebola uplatnená ako dôvod prípustného dovolania (§ 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p.).
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu proti
rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení
povinnosti ţalovanej upustiť od neoprávnených zásahov do práv ţalobcu tak, ţe ţalobu v tejto
časti zamietol, podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. Zároveň podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil
rozsudok odvolacieho súdu v častiach, ktorými zmenil výroky rozsudku súdu prvého stupňa o
určení, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práv ţalobcu, a o povinnosti ţalovanej zaplatiť
ţalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 €) tak, ţe ţalobu v týchto častiach zamietol. Rozsudok
odvolacieho súdu zrušil aj v časti, ktorou rozhodol o trovách celého konania (v tejto časti ide
o rozhodnutie, ktoré je svojou povahou uznesením - § 167 ods. 1 O.s.p., proti ktorému podľa
§ 239 ods. 3 O.s.p. je dovolanie neprípustné), keďţe sa jedná o rozhodnutie s povahou
závislého výroku v zmysle ustanovenia § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p. V rozsahu zrušenia vec
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje z hľadiska postupu v ďalšom konaní za
potrebné zaujať názor na posudzovanie zásahu do práva na ochranu súkromia odpočúvaním
telefonického rozhovoru v prípade, ţe bol daný príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačných činností, t.j. na posudzovanie situácie, ţe ţalobcu ţalovaná odpočúvala,
pouţila informačnotechnické prostriedky na základe udeleného písomného súhlasu sudcu
(§ 13 zák. č 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej sluţbe v znení účinnom do 21. mája
2003). Ţalobca totiţ nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu k odpočúvaniu, ţe nie je moţné
všeobecným súdom preskúmavať podmienky vydania rozhodnutia o odpočúvaní a ţe z tohto
dôvodu nie je moţno povaţovať odpočúvanie ţalobcu ţalovanou za neoprávnený zásah do
jeho súkromia. Podľa dovolacieho súdu ţalobca v konaní o ochranu osobnosti nemá ako
osoba dotknutá takýmto odpočúvaním moţnosť domáhať sa ochrany v súvislosti s faktom, ţe
jeho rozhovor bol odpočúvaný. Súd konajúci o ochrane osobnosti nesmie preskúmavať
oprávnenosť vydania právoplatného príkazu (udeleného písomného súhlasu sudcu na pouţitie
informačnotechnických prostriedkov). Takýto príkaz ako právoplatné rozhodnutie je pre súd
záväzný (je ním viazaný), z tohto príkazu súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať, keď
ani pre tento prípad neplatí ţiadna výnimka zo všeobecného pravidla o dosahu právoplatného
rozhodnutia na občianskoprávne konanie (k prejudiciálnej záväznosti právoplatného
rozhodnutia vyplývajúcej z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p. porovnaj napr. nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010). V súvislosti so
zaujatým právnym názorom je vhodné zároveň upozorniť aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (uplatniteľnú m.m.), konkrétne na uznesenie z 10. decembra 2008,
sp. zn. 5 Cdo 274/2007, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2009 s týmito právnymi vetami: „Pokiaľ je
v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo
vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia
neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka), a to ani v prípade, ţe po jeho vydaní sa preukáţe, ţe nebolo vydané dôvodne.
Nezákonnosť rozhodnutia súd nemôţe posudzovať ako otázku predbeţnú“. Z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky viaţucej sa k odpočúvaniu nemoţno opomenúť uviesť
uznesenie z 9. apríla 2009 č. k. IV. ÚS 121/09-20. Ústavný súd tu upozornil, ţe podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu právo na ochranu
tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou ústavou a dohovorom
zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého sú prípustné len výnimočne v
prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú nevyhnutné v záujme
zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c.
Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978). Zároveň pripomenul svoj nález sp. zn.
I. ÚS 274/05, zo 14. júna 2006, kde konštatoval, ţe vzhľadom na to, ţe opravný prostriedok
voči príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nie je prípustný, dotknutá
osoba nemá moţnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, ţe
jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného príkazu všeobecný súd
nemôţe preskúmavať, a to práve preto, ţe príkaz je právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd
viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému faktu odpočúvania
telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný, nemá moţnosť
brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127
ods.1 ústavy.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť: Hrčková Marta