Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 4/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2019 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany

Baricovej, Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany

Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, zastúpeného predsedom senátu JUDr. Štefanom Harabinom, na

začatie konania podľa o súlade

ods. 1 písm. d) a e), ods. 4, 5 a 6 a o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s a 2, a 2, a 4 a Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, čl. 47, čl. 49

ods. 2 a čl. 51 Charty základných práv Európskej únie a čl. 10, čl. 13 a čl. 18 Siedmeho

kongresu OSN o prevencii zločinu a zaobchádzania s páchateľmi a takto

rozhodol:

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a ako podaný zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. septembra

2018 doručený návrh senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 5 ods. 1 písm. d) a e), ods. 4, 5 a 6

a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [(ďalej aj „zákon o sudcoch

a prísediacich“); (ďalej spolu aj „napadnutá právna úprava“ alebo „napadnuté

ustanovenia“)] s

- a 2, a 2, a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej

len „dohovor“),

- čl. 47, čl. 49 ods. 2 a čl. 51 Charty základných práv Európskej únie,

- čl. 10, čl. 13 a čl. 18 Siedmeho kongresu OSN o prevencii zločinu a zaobchádzania

s páchateľmi.

2. Z návrhu navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov

a pripojeného súdneho spisu vyplýva, že najvyšší súd podľa v spojení

s per analogiam uznesením sp. zn.

z 9. mája 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2018,

prerušil konanie o dovolaní obvinenej vedené na najvyššom súde

pod sp. zn. , ktoré podala z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. e) a i)

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 7. augusta 2013 a rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn.

z 5. decembra 2012, ktorými bola uznaná vinnou v bodoch 1 – 2 rozsudku sčasti samostatne

a sčasti ako spolupáchateľka zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 20 a § 172 ods. 1

písm. a) a d) . Na skutkovom základe vyjadrenom v rozsudku jej bol

uložený v zmysle § 172 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 a § 48 ods. 2 písm. a) Trestného

zákona trest odňatia slobody v trvaní štyri a pol roka nepodmienečne so zaradením

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia až do doby, keď bude

najvyššiemu súdu doručený nález ústavného súdu týkajúci sa toho, či všeobecne záväzný

právny predpis nižšej právnej sily je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom

vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou.

2.1 Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš z 5. decembra 2012 sp. zn.

bola obvinená uznaná za vinnú v bodoch 1 – 2 rozsudku

sčasti samostatne a sčasti ako spolupáchateľka zo zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a a na skutkovom základe uvedenom

v rozsudku. Za to bola odsúdená podľa § 172 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 a § 48 ods. 2

písm. a) na trest odňatia slobody v trvaní štyri a pol roka nepodmienečne

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

2.2 Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. augusta 2013 sp. zn.

bolo odvolanie obvinenej podľa zamietnuté.

2.3 Obvinená nastúpila na výkon uloženého trestu odňatia slobody v trvaní štyri a pol

roka so započítaním väzby od 28. januára do 27. júna 2012 dňa 7. augusta 2013 do Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody Nitra-Chrenová. Z výkonu trestu bola 8. apríla 2016

právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Nitra z 8. apríla 2016 sp. zn.

podmienečne prepustená.

2.4 Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. augusta 2013 sp. zn.

a súčasne aj proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš z 5. decembra 2012

sp. zn. obvinená podala podľa § 371 ods. 1 písm. i) aj písm. e) Trestného

poriadku dovolanie, o ktorom má rozhodovať najvyšší súd v konaní pod sp. zn.

. Argumentovala tým, že na Okresnom súde Veľký Krtíš rozhodoval

predseda senátu , ktorý bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný

čin.

2.5 Najvyšší súd považoval za nepochybne preukázané, že sudca

bol rozsudkom Okresného súdu Frýdek-Místek sp. zn. z 19. januára 2011

v spojení s uznesením Krajského súdu v Ostrave sp. zn. z 8. apríla 2011

(právoplatný 8. apríla 2011) uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom

návykovej látky podľa Českej republiky na tom skutkovom

základe, že 5. apríla 2010 približne o 12.20 h vo Frýdku-Místku riadil v podnapitom stave

po ulici Beskydská osobné motorové vozidlo, pričom bol kontrolovaný hliadkou Polície

Českej republiky a v dobe riadenia bolo v krvi obžalovaného zistené najmenej 1 %

alkoholu. Za to mu boli podľa § 274 ods. 1, § 67 ods. 2 písm. a), § 68 ods. 1 a 2, § 69 ods. 1

a a Českej republiky uložené tresty – peňažný vo výmere

40 denných sadzieb v sume 700 Kč a pre prípad jeho nevykonania v lehote i náhradný trest

odňatia slobody v trvaní troch mesiacov a zákaz činnosti riadenia motorových vozidiel

v trvaní osemnásť mesiacov.

2.6 Rozhodnutia súdov Českej republiky neboli predmetom uznávacieho konania

slovenským súdom, lebo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nepodalo návrh

na uznávacie konanie cudzích rozhodnutí, keďže v tej dobe konanie sudcu nebolo

na Slovensku trestným činom. Orgány prokuratúry Slovenskej republiky neprevzali trestné

stíhanie sudcu z Českej republiky na disciplinárne konanie.

2.7 Disciplinárny súd pri najvyššom súde uznesením sp. zn.

z 21. novembra 2011 disciplinárne stíhanie sudcu [pre závažné disciplinárne

previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. d) zákona o sudcoch a prísediacich)] podľa § 124

písm. f) zákona o sudcoch a prísediacich zastavil (právoplatne 25. januára 2012), pretože

o skutku, pre ktorý sa disciplinárne konanie viedlo, sa právoplatne rozhodlo v trestnom

konaní (v Českej republike).

3. Navrhovateľ s prihliadnutím na popísaný skutkový a právny stav vzniesol

proti napadnutým ustanoveniam viacero výhrad. Navrhovateľ primárne poukazuje na § 371

ods. 1 písm. e) , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak vo veci konal

alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

3.1 Navrhovateľ uviedol, že nemá informáciu o judikáte z tejto oblasti, ktorý by riešil

otázku, či právoplatné odsúdenie sudcu za úmyselný trestný čin súdom iného členského

štátu Európskej únie, ktoré nebolo predmetom uznávacieho konania, má za následok stratu

jeho spôsobilosti a bezúhonnosti vykonávať funkciu sudcu v domovskom členskom štáte

Európskej únie, teda či okamihom právoplatnosti takéhoto rozsudku už nesmie funkciu

sudcu vykonávať. Podľa názoru navrhovateľa zodpovedanie tejto výlučne právnej otázky

z pohľadu rozhodovacej praxe ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva

a Súdneho dvora Európskej únie je potrebné podľa navrhovateľa pre konečné rozhodnutie

najvyššieho súdu o dovolaní obvinenej (odmietnuť ho alebo mu vyhovieť), proti ktorému

zákon nepripúšťa už žiadny opravný prostriedok.

3.2 Najvyšší súd, resp. predmetný dovolací senát k inštitútom spôsobilosti

a bezúhonnosti, ktoré sú trvalým predpokladom na výkon funkcie sudcu v zmysle

medzinárodných dokumentov, uvádza, že ak k strate týchto predpokladov dochádza aj za

situácie, keď sa na sudcu hľadí, akoby nebol pre úmyselný trestný čin odsúdený (v dôsledku

zahladenia), o to viac to platí, ak k zahladeniu odsúdenia nedošlo.

Pre posúdenie spôsobilosti a bezúhonnosti je podľa navrhovateľa rozhodujúci fakt, že

sudca sa takého skutku dopustil. Tento skutok musí byť podľa navrhovateľa u sudcu

posudzovaný prioritne podľa kritérií morálky, a nie meniaceho sa obsahu právnej normy,

ktorá raz takéto amorálne konanie postihuje ako trestný čin a inokedy miernejšie. Pojmy

spôsobilosti a bezúhonnosti z hľadiska morálky sú podľa mienky navrhovateľa oveľa širšie,

než ich trestnoprávne vyjadrenie, a obligatórne musia byť trvalo prítomné počas celého

výkonu funkcie sudcu. Vyplýva to podľa presvedčenia navrhovateľa aj zo zásady nulovej

tolerancie právnických povolaní. Podľa neho nasvedčuje tomu aj to, že sudca nemôže ďalej

vykonávať funkciu sudcu, napr. aj pri strate štátneho občianstva alebo pri získaní trvalého

pobytu mimo územia domovského štátu, teda aj za situácie, keď sa žiadneho protiprávneho

činu nedopustí, avšak administratívno-správnym aktom zmení štátnu príslušnosť alebo získa

trvalý pobyt v cudzine.

3.3 Podľa navrhovateľa v čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci práva na spravodlivý proces

sú kladené prísne kritériá na bezúhonnosť sudcu, ktoré sa musia aplikovať i za situácie, že

štát (zastúpený jeho orgánmi) zlyhal v otázke realizovania všetkých potrebných krokov

v smere zabránenia tomu, aby naďalej rozhodovala ako sudca osoba, ktorá preukázateľne

spáchala úmyselný protiprávny skutok, ktorý ho diskvalifikoval z vykonávania funkcie

sudcu.

3.4 Po zvážení všetkých relevantných skutočností navrhovateľ zastáva stanovisko, že

sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin súdom iného členského štátu

Európskej únie, ktoré nebolo predmetom uznávacieho konania v domovskom štáte,

automaticky stráca spôsobilosť a bezúhonnosť vykonávať naďalej funkciu sudcu.

O správnosti a zákonnosti tohto záveru svedčí aj to, že sudca spôsobilosť vykonávať túto

funkciu ex lege automaticky stráca aj bez spáchania protiprávneho činu a odvolávacej

procedúry cez súdnu radu a prezidenta republiky, ak stratí občianstvo Slovenskej republiky

alebo získa trvalý pobyt mimo územia Slovenskej republiky.

3.5 Navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že trestnoprávne kolégium najvyššieho

súdu prijalo 29. septembra 2015 stanovisko č. 95/2015, ktorého základ tvorí podľa

presvedčenia navrhovateľa nezákonné a svojvoľné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. júla 2015, v ktorom bez toho, aby bol príslušný senát v pozícii

nadriadeného súdu s právom preskúmať právoplatný, vykonateľný a nezrušiteľný rozsudok

sp. zn. z 23. februára 2015 bez jeho elektronického pridelenia a bez

opravného prostriedku, vyslovil, že tento rozsudok je nezákonný. Stanovisko obsahuje

a contrario záver, že slovenský sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin

v cudzine nestratil z tohto dôvodu bezúhonnosť a ani spôsobilosť naďalej vykonávať

funkciu sudcu v Slovenskej republike. Navrhovateľ s uvedeným záverom stanoviska

nesúhlasí.

3.6 Podľa názoru navrhovateľa by Súdna rada Slovenskej republiky pri posudzovaní

bezúhonnosti sudcu mala zohľadňovať aj rozhodnutia iných členských štátov Európskej

únie, ktorými bol sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Slovenský sudca

stráca bezúhonnosť a v konečnom dôsledku aj spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu

v Slovenskej republike nielen na základe právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin

slovenským súdom, ale aj na základe právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin

súdom iného členského štátu Európskej únie. Tento názor je podporený poukazom na

dokumenty upravujúce pravidlá etického správania sudcov, a to čl. II ods. 1 písm. b) Zásad

sudcovskej etiky vydaných 17. decembra 2015 Súdnou radou Slovenskej republiky,

v zmysle ktorých medzi základné hodnoty výkonu sudcovskej funkcie patri bezúhonnosť.

3.7 V záujme zosúladenia rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu s ústavným

poriadkom Slovenskej republiky, právom Európskej únie a právom Rady Európy preto bolo

potrebné podľa navrhovateľa dovolacie konanie v trestnej veci obvinenej

vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. prerušiť a následne ústavnému súdu

v zmysle podať návrh na začatie konania o nesúlade napadnutých

ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich s a medzinárodnými zmluvami,

ktorými je Slovenská republika viazaná. Konkrétne, či právoplatné odsúdenie sudcu za

úmyselný trestný čin súdmi iného členského štátu Európskej únie bez uznávacieho konania,

ale za konanie, ktoré zakladá znaky závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného

s výkonom funkcie sudcu, má alebo nemá automaticky za následok stratu spôsobilosti

a bezúhonnosti vykonávať funkciu sudcu (národný sudca je súčasne sudcom Európskej

únie) a statusových sudcovských atribútov vyžadovaných medzinárodnými dokumentmi.

4. Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ustanovenia § 5 ods. 1 písm. d), e), ods. 4, 5, 6, § 18 ods. 1 písm. a) zákona

o sudcoch nie sú v súlade s

článkami 141 ods. 1, 2, 144 ods. 1, 2, 145 ods. 2, 4, 147 ods. 1 ,

článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd - spravodlivý

proces (ďalej len Dohovor),

článkami 47, 49 ods. 2, 51 Charty základných práv Európskej únie (2012/C 326/02)

z 26. októbra 2012 hlavy VI (spravodlivosť) - právo na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces a hlavy VII (Všeobecné ustanovenia upravujúce výklad

a uplatňovanie Charty - rozsah pôsobnosti) a

podporne aj článkami 10, 13 a 18 Siedmeho kongresu OSN o prevencii zločinu

a zaobchádzania s páchateľmi, Miláno, 26. augusta - 6. septembra 1985, Dokument OSN

A)COF.121/22/Rev. 1.59 (1985).“

II.

Relevantná procesná právna úprava

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa

písm. a) a b) v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou

všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

8. Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

na začatie konania súd.

9. Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou. Podľa sa súdom podľa

uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona

o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

12. Podľa ak osoby uvedené v

písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej

sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou

zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

13. Podľa návrh na začatie konania

sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho

podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

14. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa

namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,

prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie

alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým

napadnutý predpis nie je v súlade.

15. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

16. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

17. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

Napadnutá právna úprava

18. Podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona o sudcoch a prísediacich za sudcu môže byť

vymenovaný občan, ktorý je bezúhonný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich za sudcu môže

byť vymenovaný občan, ktorý spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú

záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne (ďalej len „predpoklady sudcovskej

spôsobilosti“).

Podľa § 5 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich predpoklady na vymenovanie

sudcu uvedené v odseku 1 písm. c) až f) a podmienku štátneho občianstva Slovenskej

republiky musí sudca súčasne spĺňať po celý čas trvania funkcie sudcu.

Podľa § 5 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich za bezúhonnú sa na účely tohto

zákona nepovažuje fyzická osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,

a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú

sa hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu.

Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace. Na účel

preukázania bezúhonnosti podľa tohto zákona fyzická osoba poskytne údaje potrebné na

vyžiadanie odpisu registra trestov. Údaje podľa tretej vety oprávnená osoba bezodkladne

zašle v elektronickej podobe prostredníctvom elektronickej komunikácie Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky na vydanie odpisu registra trestov.

Podľa § 5 ods. 6 zákona o sudcoch a prísediacich predpokladmi sudcovskej

spôsobilosti sú morálny štandard a integrita sudcu pre náležitý a zodpovedný výkon jeho

funkcie.

Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich prezident na návrh

Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho

rozsudku za úmyselný trestný čin.

IV.

Závery ústavného súdu

19. Ústavný súd návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov

podľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného

súdu podľa .

20. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia prijatiu návrhu navrhovateľa na

začatie konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že návrh navrhovateľa je

potrebné odmietnuť ako podaný zjavne neoprávnenou osobou, keďže navrhovateľ napadol

takú právnu úpravu, ktorej použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu

pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) nemožno v konaní vedenom pred

navrhovateľom ako všeobecným súdom rozumne očakávať; v prípade návrhu navrhovateľa

teda nie je splnený predpoklad prejudiciality (aplikovateľnosti) napadnutej normy v konaní

navrhovateľa ako všeobecného súdu (, ,

). Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:

22. Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný

právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej

veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo

zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak

návrh podá súd, „v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou“.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre k , resp. k nadväzujúcemu

ustanoveniu opakovane pripomína, že ich

účelom je otvorenie priestoru pre ústavný dialóg medzi všeobecnými súdmi a ústavným

súdom a vo všeobecnej rovine zistenie vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku

a ochrana ústavnosti, teda zabránenie vzniku napätia, ktoré by pramenilo z povinnosti súdu

aplikovať zákon nesúladný s nadradeným právom. Týmto účelom konkrétnej kontroly

ústavnosti je zároveň vymedzený i rozsah oprávnenia všeobecného súdu, ktorý je odlišný

od ostatných privilegovaných navrhovateľov uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e)

. V dôsledku toho ústavný súd už od počiatku vo svojej judikatúre zdôrazňoval

súvislosť medzi prerokúvaním konkrétnej veci a uplatnením navrhovanej právomoci podľa

(porov. napr. už , , ).

24. Uvedené konkrétne znamená, že všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také

ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu

pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným

súdom rozumne očakávať (, ,

); predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy v konaní

všeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia

v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy. V súlade s konštatovanou judikatúrou

ústavného súdu, podľa ktorej sú to všeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné za

výklad podústavného práva, je nepochybne v prvom rade úlohou všeobecného súdu, ktorý

podáva ústavnému súdu svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu napádaného ustanovenia a na

účely konania pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil (porov. § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde). Povinnosťou všeobecného súdu je tak predstaviť ústavnému súdu nielen

skutkový stav, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádza alebo bude vychádzať, ale

predstaviť mu aj predbežné právne posúdenie takto zisteného skutkového stavu. Z úvah

všeobecného súdu pritom musí byť zrejmé, že práve napadnutá právna norma ho núti viesť

k určitému výsledku, ktorý je ústavne neakceptovateľný, a že táto norma je povinnou

(nevyhnutnou) súčasťou právneho poriadku. Ústavný súd si vo svojej už citovanej

judikatúre od počiatku vyhradzuje právo tieto závery všeobecného súdu pri predbežnom

prerokovaní jeho návrhu preskúmať a samostatne posúdiť prejudicialitu (aplikovateľnosť)

napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel

(, , ).

25. Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk ústavný súd posúdil návrh

najvyššieho súdu z hľadiska aplikovateľnosti napadnutých ustanovení v konaní vedenom na

najvyššom súde pod sp. zn. , pričom ústavný súd (rovnako ako predtým

v uznesení sp. zn. z 8. novembra 2017) dospel k týmto záverom:

25.1 Úlohou najvyššieho súdu v konaní sp. zn. bude posúdiť,

či sú splnené dovolacie dôvody podľa a proti

právoplatnému rozsudku v trestnej veci, ktorým bola obžalovaná uznaná za vinnú

zo spáchania konkrétnych trestných činov.

25.2 Podľa dovolanie možno podať,

ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,

ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

25.3 Navrhovateľ poukazuje práve na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e)

a k tomu uvádza, že po zvážení všetkých relevantných skutočností

zastáva stanovisko, že sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin súdom iného

členského štátu Európskej únie, ktoré nebolo predmetom uznávacieho konania

v domovskom štáte, automaticky stráca spôsobilosť a bezúhonnosť vykonávať naďalej

funkciu sudcu.

25.4 Otázka sudcu vylúčeného z konania a rozhodovania veci je otázkou ústavného

práva na nezávislého a nestranného sudcu. Podmienky vylúčenia sudcu z konania

a prejednávania trestnej veci sú stanovené .

25.5 Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,

obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného

alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa z rozhodovania na súde vyššieho stupňa

je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde

nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa

v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

Podľa námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť

bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená

osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného

alebo neopakovateľného úkonu.

25.6 Z citovanej právnej úpravy dôvodov vylúčenia sudcu z konania a rozhodovania

konkrétnej trestnej veci vyplýva, že najvyšší súd sa bude musieť pri dovolacom dôvode

podľa vysporiadať s otázkou, či konkrétny sudca

prvostupňového súdu (vychádzajúc z námietky dovolateľky) mal byť podľa ustanovení

o vylúčení sudcu z konania a rozhodovania veci podľa vylúčený.

25.7 Avšak otázka bezúhonnosti v zmysle napadnutých ustanovení a vo svetle

navrhovateľových argumentov nie je otázkou nezaujatosti alebo nestrannosti konkrétneho

sudcu v konkrétnom konaní tak, ako to má na pamäti ,

ale je otázkou spĺňania ústavných a zákonných podmienok pre výkon samotnej funkcie

sudcu zo strany konkrétneho sudcu.

25.8 Napadnuté ustanovenia, ktorých ústavnosť najvyšší súd navrhuje posúdiť, sú

príkazom orgánom verejnej moci, ktoré rozhodujú o odvolaní sudcu z tejto funkcie

z dôvodu, že tento prestal byť na účely výkonu funkcie sudcu bezúhonný v zmysle

napadnutých ustanovení, a preto prestal spĺňať podmienky na výkon funkcie sudcu a má byť

podľa odvolaný. Týmto orgánom verejnej moci je podľa (

a čl. 147) a zákona o sudcoch a prísediacich jedine prezident Slovenskej republiky, ktorý tak

činí na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky.

25.9 Inak povedané, pri skúmaní dôvodov vylúčenia sudcu z konkrétneho konania

a rozhodovania konkrétnej trestnej veci na súde v zmysle [a teda

v konečnom dôsledku pri posudzovaní prítomnosti dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. e) ] sa otázka bezúhonnosti nepertraktuje, otázka bezúhonnosti

(a teda otázka spĺňania podmienok výkonu sudcovskej funkcie) nie je skutočnosťou,

ktorá by sa dala subsumovať pod dôvody vylúčenia sudcu podľa .

25.10 Orgánom verejnej moci príslušným posudzovať a vyhodnotiť spĺňanie

podmienky pre výkon sudcovskej funkcie spočívajúce v bezúhonnosti sudcu v zmysle

napadnutých ustanovení, a to aj v prípade existencie právoplatného odsudzujúceho

rozhodnutia cudzieho štátu týkajúceho sa sudcu Slovenskej republiky za spáchaný trestný

čin v cudzine bez uznania takéhoto rozsudku v Slovenskej republike, je stále len Súdna rada

a hlavne prezident Slovenskej republiky, a nie dovolací súd pri skúmaní prítomnosti

dovolacieho dôvodu podľa v konkrétnej veci.

Otázku bezúhonnosti sudcu teda môžu posúdiť a rozhodnúť o nej iba orgány na to príslušné

podľa zákona o sudcoch, a nie všeobecný súd v rámci pred ním prebiehajúceho konania.

26. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že navrhovateľom iniciované konanie

o súlade podľa nesúvisí s jeho rozhodovacou činnosťou, tak

ako to vyplýva z dikcie , preto navrhovateľ

v tomto smere nebol oprávnený iniciovať toto konanie na ústavnom súde, ktorý z toho

dôvodu návrh najvyššieho súdu odmietol podľa ako

podaný zjavne neoprávnenou osobou.

V.

Obiter dictum k otázke posudzovania (ne)splnenia podmienky bezúhonnosti sudcu

v podmienkach Európskej únie

27. V rámci úvah nad rámec veci ústavný súd nemôže neuviesť, že intenzívne vníma

nedokonalosť, resp. problematickosť posudzovania otázky (ne)splnenia podmienky

bezúhonnosti sudcu v podmienkach Európskej únie, a preto ústavný súd považuje za vhodné

a zároveň potrebné aspoň v rámci obiter dictum vyjadriť svoj názor na to, či podmienku

bezúhonnosti sudcu možno považovať za splnenú, ak bol sudca právoplatne odsúdený za

úmyselný trestný čin súdom iného členského štátu Európskej únie.

28. Ako už ústavný súd konštatoval, orgánom verejnej moci príslušným posudzovať

a vyhodnotiť, či sudca spĺňa podmienku bezúhonnosti, a to aj v prípade, ak bol právoplatne

odsúdený za úmyselný trestný čin súdom iného členského štátu Európskej únie, je Súdna

rada Slovenskej republiky a následne prezident Slovenskej republiky.

29. Podľa názoru ústavného súdu by pritom Súdna rada Slovenskej republiky pri

posudzovaní otázky bezúhonnosti sudcu mala zohľadňovať nielen rozhodnutia slovenských

súdov, ktorými bol sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, ale rovnako by

mala zohľadňovať aj rozhodnutia súdov iných členských štátov Európskej únie, ktorými bol

sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a to vzhľadom na slobodný pohyb

osôb, tovaru, služieb a kapitálu v Európskej únii, ako aj vychádzajúc z dôvery

k rozhodnutiam súdov iných členských štátov Európskej únie (prejavom vysokej miery

vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie je napríklad inštitút Európskeho

zatýkacieho rozkazu) a vzhľadom na to, že slovenský sudca nerozhoduje len o slovenských

štátnych príslušníkoch, ale aj o štátnych príslušníkoch iných členských štátov Európskej

únie.

30. Vychádzajúc z uvedených východísk možno podľa názoru ústavného súdu

konštatovať, že slovenský sudca stráca bezúhonnosť, a teda v konečnom dôsledku aj

spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu v Slovenskej republike nielen na základe

právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin slovenským súdom, ale aj na základe

právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin súdom iného členského štátu Európskej

únie.

31. Nadväzujúc na uvedený záver ústavný súd podporne poukazuje aj na niektoré

dokumenty upravujúce pravidlá etického správania sudcov:

31.1 Podľa čl. II ods. 1 písm. b) Zásad sudcovskej etiky vydaných 17. decembra 2015

Súdnou radou Slovenskej republiky medzi základné hodnoty výkonu sudcovskej funkcie

(záväzok sudcu voči spoločnosti) patrí bezúhonnosť a v zmysle čl. VI ods. 2 pri interpretácii

a aplikácii uvedených zásad sa vychádza z textov dokumentov upravujúcich pravidlá

etického správania sudcov, a to:

- odporúčania CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom

o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť zo 17. novembra 2010,

- Londýnskej deklarácie Európskej siete súdnych rád (ENCJ) „Sudcovskej etiky“

z roku 2010,

- Magny charty sudcov (Základných princípov) schválenej Poradnou radou

európskych sudcov (CCJE) z novembra 2010,

- stanoviska č. 3 (2002) Poradnej rady európskych sudcov (CCJE) o zásadách

a pravidlách profesionálneho správania sudcov, o etike, nezlučiteľnom správaní

a nestrannosti.

31.2 Londýnska deklarácia o sudcovskej etike v súvislosti s požiadavkou

bezúhonnosti sudcu okrem iného uvádza:

„Sudca plní svoju úlohu poctivo, v záujme spravodlivosti a v záujme spoločnosti.

Vo svojom verejnom ale aj osobnom živote má rovnakú povinnosť bezúhonnosti. Z princípu

bezúhonnosti môžu vyplývať dve povinnosti: povinnosť čestnosti a povinnosť dôstojnosti

alebo cti. Čestnosť vedie sudcu, aby sa zdržal akéhokoľvek netaktného a neslušného

správania, a tu sa nemyslí iba správanie, ktoré je v rozpore so zákonom...

Pri výkone svojej funkcie ako aj vo svojom osobnom živote vynakladá sudca všetko

úsilie, aby nenarušil dôveru, ktorú do neho vložili jednotlivci.“

31.3 Magna charta sudcov (Základné princípy) v súvislosti s požiadavkou

bezúhonnosti sudcu okrem iného uvádza:

„20. Sudcovia musia byť trestne zodpovední podľa všeobecného právneho poriadku

za činy spáchané mimo ich súdneho úradu.“

31.4 Stanovisko č. 3 (2002) Poradnej rady európskych sudcov (CCJE) o zásadách

a pravidlách profesionálneho správania sudcov, o etike, nezlučiteľnom správaní

a nestrannosti v súvislosti s požiadavkou bezúhonnosti sudcu okrem iného uvádza:

„9. Dôvera v súdnictvo je ešte dôležitejšia z hľadiska narastajúcej globalizácie

sporov a rozsiahlej cirkulácie rozsudkov.

29. Sudcovia by sa vo svojom súkromnom živote mali správať čestne.

50. Sudcovia by sa mali správať bezúhonne, a to pri výkone svojej funkcie, aj

v osobnom živote.

75. Sudcovia by mali mať trestnú zodpovednosť podľa bežných zákonov za trestné

činy spáchané mimo výkonu ich sudcovskej funkcie.“

32. Možno uzavrieť, že ústavný súd síce z už uvedených dôvodov odmietol návrh

navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov, ale je zároveň presvedčený,

že návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov spolu s týmto

rozhodnutím ústavného súdu prispejú k ústavnoprávnemu diskurzu o otázke posudzovania

(ne)splnenia podmienky bezúhonnosti sudcu v podmienkach Európskej únie, čo bolo zaiste

jedným z cieľov navrhovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2019