Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 6/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 5. marca 2014

predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Piešťany, zastúpeného sudkyňou JUDr.

Luciou Chrapkovou, PhD., na začatie konania o súlade § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o cenách v znení účinnom do 31.

decembra 2007 s a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Piešťany na začatie konania o súlade právnych predpisov

o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. mája 2013

doručený návrh Okresného súdu Piešťany (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou

JUDr. Luciou Chrapkovou, PhD., na začatie konania o súlade § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o cenách v znení účinnom

do 31. decembra 2007 (ďalej len „zákon o cenách“) s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol:

«Na Okresnom súde Piešťany prebieha konanie sp. zn. , v ktorom sa

navrhovateľ: Š. K., zast. JUDr. Milošom Papcunom, advokátom so sídlom Piešťany,

Vajanského 5270/1A proti odporcom: 1. B. D. a 2. M. D., zast. JUDr. Vladimírom

Gembickým, advokátom so sídlom Piešťany, E. Belluša 6752/8, domáha zaplatenia dlžného

nájomného vo výške 4.963,79 eur spolu s príslušenstvom (poplatok z omeškania).

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že je vlastníkom bytového domu súpisné číslo

2265 nachádzajúceho sa na... Odporcovia v prvom a druhom rade boli v čase podania

návrhu na začatie konania spoločnými nájomcami bytu v uvedenom bytovom dome s

regulovaným nájomným (v súčasnosti už nie sú nájomcami v predmetnom byte, nakoľko im

bola platne daná výpoveď z nájmu bytu). Navrhovateľ sa návrhom od odporcov v prvom a

druhom rade domáha zaplatenia rozdielu medzi maximálnou výškou nájomného určenou

opatreniami Ministerstva financií SR č. R-1/2001, R-l/2003, výnosom Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja SR č. a skutočne zaplateným nájomným zo strany

odporcov v prvom a druhom rade. Odporcovia v prvom a druhom rade počas rozhodného

obdobia t. j. od júla 2002 do augusta 2007 platili nájomné vo výške 852,- Sk a nepristúpili

na zmenu nájomnej zmluvy v časti výšky nájomného.

Inštitút regulovaného nájomného sa vyskytol na území Slovenskej republiky po zmene

režimu v roku 1989, keď sa tzv. reštitučnými zákonmi vrátili bytové domy pôvodným

vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom. Pôvodní vlastníci prišli o uvedený súkromný

majetok v procese znárodňovania. Štát v rámci reštitúcií vrátil stovky bytových domov

pôvodným vlastníkom spolu s bytmi obývanými nájomcami, ktorí od štátu nadobudli k

bytom právo osobného užívania. Týka sa to aj bytov v (prevažne) rodinných domoch, v

ktorých bolo rozhodnutím bývalých národných výborov zriadené užívacie právo (zväčša bez

súhlasu vlastníka), a v ktorých vznikol nájom podľa § 871 odsek 1 a 4 Občianskeho

zákonníka. Na základe a sa právo osobného

užívania zmenilo na nájom alebo v prípade spoločného užívania bytu na spoločný nájom na

dobu neurčitú.

Úlohou právneho inštitútu regulácie nájomného je ochrana nájomcov bytov v týchto

bytových domov pred svojvoľným zvyšovaním nájomného zo strany prenajímateľov, ktoré by

nájomcovia neboli schopní uhrádzať. Na druhej strane regulované nájomné obmedzuje

vlastnícke práva vlastníkov týchto nehnuteľností spočívajúce v nemožnosti voľne nakladať

so svojím majetkov, užívať ho, udržiavať ho a mať z neho primeraný výnos a úžitok.

Regulácia nájomného tak neprimerane zvýhodňuje nájomcov, ktorí môžu dlhé roky užívať

nehnuteľnosť za dobou prekonané nájomné, nemotivuje nájomcov k opusteniu nehnuteľnosti

vo vlastníctve prenajímateľa alebo hľadať si iné možnosti bývania.

Ochrana nájmu v zmysle ustanovení a regulácia cien nájmu

na jednej strane a snaha vlastníkov uplatniť svoje vlastnícke právo, ktoré im zaručuje

, tak stoja vo vzájomnom protiklade.

Dôležitou povinnosťou nájomcu bytu je v a nasl.

povinnosť platiť prenajímateľovi nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu.

Aj keď sa pri dohodovaní ceny nájomného medzi zmluvnými stranami vychádza z trhového

nájomného, v určitých prípadoch dochádza zo strany štátu k regulácii nájomného tým, že

právnou úpravou je určená maximálna výška nájomného, prenajímateľ to musí rešpektovať

a trhovú cenu nájmu nemôže pri nájme bytu uplatniť.

Podľa „spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia

poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ

oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu

a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanoví osobitný právny predpis“.

V Slovenskej republike určovanie výšky nájomného neupravuje zákon. Spôsob

a výšku výpočtu základného nájomného za prenajatý byt a úhrady cien služieb spojených

s užívaním bytu upravovali opatrenia o regulácii cien nájmu bytov postupne vydávané

Ministerstvom financií Slovenskej republiky, následne Ministerstvom výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

Vlastníci nehnuteľností, reštituenti, ktorí vstúpili tzv. reštitučnými zákonmi na miesto

prenajímateľov, sú povinní rešpektovať nájomné vzťahy a práva nájomcov bytov. Vlastníci

nehnuteľností v pozícii prenajímateľov sú povinní na základe týchto cenových opatrení –

regulácie nájomného – rešpektovať výšku regulovaného nájomného a nemôžu pristúpiť

k jednostrannému zvýšeniu nájomného a môžu požadovať od nájomcov len úhradu

regulovaného nájomného, pokiaľ sa s nájomcom nedohodnú na vyššom nájomnom, t. j.

trhovom nájomnom. Výnos z príjmu regulovaného nájmu nepostačuje ani na pokrytie

nutných nákladov potrebných na zabezpečenie riadnej a bezpečnej prevádzky domov,

na tvorbu fondu opráv, ktorý by mal byť v dlhšom časovom horizonte použitý na obnovu

bytového fondu, ako aj údržbu a modernizáciu spoločných častí a zariadení domu,

nehovoriac o tvorbe primeraného zisku pre vlastníkov týchto nehnuteľností.

Ochrana nájmu a regulácia nájomného na jednej strane a snaha vlastníkov uplatniť

svoje vlastnícke právo, ktoré im zaručuje SR, stoja vo vzájomnom protiklade.

Vlastníci oprávnene tvrdia, že sú obmedzovaní pri uplatnení svojich vlastníckych práv, a to

najmä formou diskriminačného stropu stanoveného cenovým opatrením, keď nájomné

nezohľadňuje náklady ani na jednoduchú reprodukciu ich majetku, nehovoriac

o primeranom zisku.

Európsky súd pre ľudské práva o obmedzení vlastníka, ktoré sa zavedie formou

zákonnej úpravy nájomného vzťahu uviedol: „Na to, aby sa splnili podmienky čl. 1

Protokolu č. 1, taký zásah musí nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkou

všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca.“

Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd znie: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie

nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie

majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov

a pokút.“

Vlastnícke právo je vo svojom celku súhrnom parciálnych subjektívnych vlastníckych

oprávnení tvoriacich jeho obsah. Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nielenže garantuje, že každý má právo vlastniť majetok,

ale súčasne zaručuje realizáciu parciálnych vlastníckych oprávnení. Toto právo upravené

v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd nie je teda iba formálnym právom, práve naopak, zaručuje možnosti reálneho

výkonu vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi. Jedným z parciálnym subjektívnych

vlastníckych oprávnení je oprávnenie vlastníka predmet svojho vlastníctva užívať a požívať

jeho plody a úžitky. Prostredníctvom tohto oprávnenia sa realizuje úžitková hodnota veci.

Nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva nájomcovi vec (v tomto prípade byt)

do užívania. Prenajímateľ sa tak dočasne vzdáva výkonu jedného z parciálnych vlastníckych

oprávnení, oprávnenia predmet svojho vlastníctva užívať, v prospech nájomcu.

Ekonomickým vyjadrením a ekvivalentom tohto dočasného vzdania sa výkonu užívacieho

práva je nájomné. Príjem prenajímateľa z nájomného tak nahrádza reálny výkon užívacieho

práva k vecí (bytu) samotným prenajímateľom. Cenová regulácia nájomného neprimerane

zvýhodňuje nájomcu, ktorý môže dlhé roky užívať nehnuteľnosť za dobou prekonané

nájomné. Zároveň neprimerane obmedzuje vlastníka, ktorému neprimerane nízke nájomné

z minulosti nepostačuje pri súčasných cenových reláciách ani na riadnu údržbu

nehnuteľnosti a nie to ešte produkciu zisku.

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ

uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca

popretiu iného práva alebo slobody. Poskytnutím ochrany jednému právu, a to právu

niekdajších nájomcov na bývanie, dochádza k neprimeranému obmedzeniu vlastníckeho

práva, resp. práva pokojne užívať majetok. Tým bola narušená spravodlivá rovnováha

a vlastníci tak boli povinní znášať osobitné a nadmerné bremeno.

V danom prípade je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase splatnosti toho

ktorého mesačného nájomného. Je však potrebné zdôrazniť, že predmetné opatrenia

Ministerstva financií SR a Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR upravujú len

maximálnu cenu nájmu. Konkrétna výska nájomného tak zostáva na dohodne zmluvných

strán (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 04. Februára 2009, sp. zn. M Cdo 6/2008).

Aplikovateľná vnútroštátna právna úprava upravujúca reguláciu nájomného teda

ponecháva možnosť zvýšenia nájomného a teda realizovania vlastníckeho práva len v

rovine formálneho práva.

Sporné opatrenia regulujúce výšku nájomného majú síce zákonný základ (vydané

ministerstvom na základe zákona) a sledujú legitímny cieľ (verejný záujem), avšak nie je

primerané sledovanému cieľu, teda nie je nim dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi

všeobecnými záujmami spoločnosti a individuálnymi záujmami vlastníkov nehnuteľností.

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí „Hutten-Czapska vs. Poľsko“ zo dňa

22. 02. 2005 skonštatoval, že reguláciou nájomného štátom sa porušuje jedno zo

základných práv pokojne užívať svoj majetok. V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské

práva taktiež potvrdil, že „jedným zo základných prvkov vlastníckeho práva je možnosť

odvodzovať zisk z predmetu vlastníctva, čo má v trhovej ekonomike zvláštnu dôležitosť...“.

Povinnosť podriadiť sa regulovaným cenám nájmu bytu zakladá pre prenajímateľov

nútené obmedzenie vlastníckeho práva, pretože im neumožňuje dojednať cenu nájmu bytu

podľa ich vlastnej úvahy, pričom však pre nich ostávajú zachované všetky povinnosti

týkajúce sa vynakladania vlastných finančných prostriedkov potrebných na údržbu

a prevádzku obytných domov, v ktorých sa prenajímané byty nachádzajú. Toto nútené

obmedzenia vlastníckeho práva, uložené postupne opatreniami na základe zákona, sa javí

pochybným aj nevyhnutnosťou zásahu do vlastníckych práv prenajímateľov

a nekorešponduje ani s obmedzením vlastníckeho práva vo verejnom záujme.

v článku 20 odsek 4 dovoľuje obmedzenie vlastníckeho

práva v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme na základe zákona a za primeranú

náhradu. Regulácia nájomného je teda obmedzenie vlastníctva, akú Slovenskej

republiky predpokladá a pripúšťa. Obmedzenie vlastníckeho práva je však možné len

na základe zákona. V prípade regulácie nájomného ide o obmedzenie vlastníckeho práva

na základe cenového opatrenia, t. j. podzákonného právneho predpisu vydaného

ministerstvom na základe o cenách v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedené vyvoláva otázku ústavnosti regulácie

nájomného na základe cenového opatrenia vydaného na základe zákona. Ústavnosť v tomto

prípade nie je naplnená ani v ústavnej požiadavke „primeranej náhrady“, na ktorú by mal

mať nárok vlastník nehnuteľnosti, ktorej bolo takto vlastníctvo vo verejnom záujme

obmedzené. Pri vydaní cenového opatrenia na základe zákona; ktoré stanoví maximálnu

výšku regulovaného nájomného musí byť splnená požiadavka preukázania všeobecného

záujmu na prijatie takéhoto zákona (opatrenia), ako aj spravodlivá rovnováha medzi

požiadavkou verejného záujmu a požiadavkami ochrany individuálneho práva jednotlivca.»

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci samej

rozhodol týmto nálezom:

„Ustanovenia a o cenách v znení

účinnom do 31. 12. 2007 nie sú v súlade s .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom

V konaní podľa postupuje ústavný súd v zmysle

predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona o ústavnom súd a podľa

osobitných ustanovení až upravujúcich špecificky

konanie o súlade právnych predpisov.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

na začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou. Podľa sa súdom podľa

uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona

o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa ak osoby uvedené v

až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym

predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa zvlášť dotýka návrhu na rozhodnutie (petitu)

predloženého navrhovateľom. Znamená to, že ústavný súd môže v konaní o súlade

právnych predpisov skúmať súlad napadnutých ustanovení zákona iba s tými ustanoveniami

, ústavných zákonov alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré sú v návrhu

na začatie konania uvedené.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období v odôvodnených

prípadoch môže Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

financií“) ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom najvyšší rozsah primeraného

zisku.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období cenové orgány

regulujú ceny tovaru, ak

a) vznikne mimoriadna trhová situácia,

b) dôjde k ohrozeniu trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného

prostredia; pri posudzovaní stavu konkurenčného prostredia sa vyžaduje stanovisko

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,

c) si to vyžaduje verejný záujem, ochrana spotrebiteľa,

d) existujú technologické, organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim

a kupujúcim s výnimkou uvedenou v písmene e),

e) ide o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie

v sieťových odvetviach podľa osobitného predpisu.

Navrhovateľ podal návrh na začatie konania po tom, ako uznesením

sp. zn. zo 4. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. novembra

2012, postupujúc podľa prerušil

konanie v právnej veci žalobcu Š. K. (ďalej len „žalobca“) proti žalovaným B. D. a M. D.

(ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy 4 963,79 eur s poplatkom z omeškania.

Požadovanej istiny a príslušenstva sa žalobca ako vlastník bytového domu na Teplickej ulici

v Piešťanoch domáha proti žalovaným, ktorí boli v čase podania návrhu na začatie konania

spoločnými nájomcami jedného z bytov v uvedenom bytovom dome a ich nájomný vzťah

platne skončil výpoveďou z nájmu. Žalobca požaduje, aby mu bola priznaná žalovaná suma,

ktorá predstavuje rozdiel medzi maximálnou výškou nájomného stanovenou v zmysle

opatrenia ministerstva financií č. R – 1/2001 z 26. januára 2001, ktorým sa mení výmer

ministerstva financií č. R – 1/1996 z 12. marca 1996, opatrenia ministerstva financií č. R –

3/2001 z 28. januára 2003, ktorým sa mení výmer ministerstva financií č. R – 1/1996 z 12.

marca 1996 (ďalej len „opatrenia ministerstva financií“), a výnosu Ministerstva výstavby a

regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V – 1/ 2003 z 22. decembra 2006 o regulácii

cien nájmu bytov (ďalej len „výnos ministerstva výstavby“) a žalovanými skutočne

zaplateným nájomným za obdobie od júla 2002 do augusta 2007.

Podľa druhej vety súd konanie

preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Navrhovateľ v petite svojho návrhu ústavnému súdu navrhol, aby tento vyslovil

nesúlad § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona o cenách v znení účinnom do 31. decembra 2007

s .

Ústavný súd však z argumentácie navrhovateľa uvedenej v odôvodnení návrhu

vyvodzuje, že tento v podstate namieta rozpor opatrení ministerstva financií a výnosu

ministerstva výstavby, teda právnych predpisov nižšej právnej sily vydaných na základe

§ 11 a § 20 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období určujúcich maximálnu cenu

nájmu bytu, a to z dôvodu, že uvedené všeobecne záväzné právne predpisy znamenajú

obmedzenie vlastníckeho práva prenajímateľa v takom rozsahu, ktorý podľa navrhovateľa

nemožno považovať za nevyhnutný a ani za taký, ktorý je vo verejnom záujme.

Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že v prípade tzv. regulovaného nájomného

ide o obmedzenie vlastníckeho práva na základe opatrení ministerstva financií a výnosu

ministerstva výstavby, teda na základe podzákonných právnych aktov, pričom

v čl. 20 ods. 4 umožňuje obmedzenie vlastníckeho práva len na základe zákona. Opatrenia

ministerstva financií ani výnos ministerstva výstavby však navrhovateľ v petite svojho

návrhu neoznačil ako právne predpisy, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej

sily žiada vysloviť.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ je kvalifikovaným subjektom, ústavný súd

vychádza z tohto predmetu konania, ktorý vyplýva z návrhu na rozhodnutie vo veci samej

(petitu).

Namietané ustanovenia boli zo zákona o cenách vypustené zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon

č. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie

a o zmene a doplnení o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„novela zákona o cenách“), ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2008.

Ústavný súd konštatuje, že namietané ustanovenia zákona o cenách splnomocňujú

príslušné cenové orgány na vydanie všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými

stanovia konkrétne podmienky dohodovania cien (§ 2 ods. 3 zákona o cenách), a súčasne

taxatívne vymenúvajú prípady, kedy ministerstvo financií môže pristúpiť k regulácii ceny

tovaru (§ 4 ods. 3 zákona o cenách). Obe namietané ustanovenia zákona o cenách tak

stanovujú možnosti štátu zasahovať v rôznych oblastiach, kde je trhové prostredie

nedostatočne rozvinuté alebo kde si to vyžaduje zabezpečenie ochrany spotrebiteľa.

Konkrétny spôsob a podmienky cenovej regulácie vo vybraných oblastiach boli na základe

, ktorou sa

vykonáva o cenách v znení

neskorších predpisov, vyhláškou ministerstva financií č. o cenách špeciálnej

techniky v znení neskorších prepisov, ako aj opatreniami ministerstva financií a výnosom

ministerstva výstavby. Namietané ustanovenia zákona o cenách teda výslovne neupravujú

reguláciu ceny nájomného v bytoch, ktorá je predmetom sporu vedeného

pred navrhovateľom.

Ústavný súd už uviedol, že legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom predpokladá spojitosť konania pred všeobecným

súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého

súdu. V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa

úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého

vyslovenie nesúladu s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania

pred ústavným súdom ().

Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona

o ústavnom súde chápe preto ústavný súd ako postup, v ktorom po začatí konania

všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované

v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení. Interpretácia a aplikácia

ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu

všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň

v tomto postupe vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci, teda jeho

použitie musí byť v danej právnej veci nevyhnutné. Inak povedané, procesnou podmienkou

aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov je taký vzťah zákona, resp. jeho jednotlivých ustanovení, ktoré

považuje za protiústavné, ku konaniu všeobecného súdu, ktoré pred ním prebieha, ktoré pre

rozhodnutie v ňom predstavujú bezprostrednú, resp. nevyhnutnú aplikáciu.

Pokiaľ návrh podaný navrhovateľom nespĺňa uvedené podmienky, vystavuje sa

navrhovateľ riziku, že k podaniu takého návrhu nie je legitimovaný, resp. že návrh bol

podaný zjavne neoprávnenou osobou.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že v okolnostiach prípadu,

keď žalobca v konaní pred navrhovateľom nepožaduje nájomné nad maximálnu výšku

stanovenú opatreniami ministerstva financií, resp. výnosom ministerstva výstavby,

navrhovateľom namietané ustanovenia zákona o cenách s jeho rozhodovacou činnosťou

vôbec nesúvisia, sú pre rozhodovanie navrhovateľa v danej veci bez významu, a teda nie je

splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanej ústavným súdom v

konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti podľa , za ktorý treba považovať len

také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému

predchádzalo konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa

obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. subsumpcii

skutkového stavu pod napádanú právnu normu (m. m. ).

Opierajúc sa o tieto právne názory dospel ústavný súd k záveru, že navrhovateľ

v tomto konaní je zjavne neoprávnená osoba na podanie návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov. Preto ústavný súd návrh odmietol už pri predbežnom prerokovaní

( ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť navrhovateľa na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bittó a ďalší proti Slovenskej republike

(sťažnosť č. 30255/09) z 28. januára 2014, v ktorom dospejúc k záveru, že systém regulácie

nájomného v Slovenskej republike nevytvára požadovanú spravodlivú rovnováhu medzi

všeobecnými záujmami spoločnosti a ochranou vlastníckeho práva vlastníkov bytových

domov, na ktoré sa vzťahuje systém regulácie nájomného, konštatoval porušenie čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014