Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)PL. ÚS 6/2014
PDF · 218.67 KB
No categories available
PL. ÚS 6/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 5. marca 2014
predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Piešťany, zastúpeného sudkyňou JUDr.
Luciou Chrapkovou, PhD., na začatie konania o súlade § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení účinnom do 31.
decembra 2007 s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Piešťany na začatie konania o súlade právnych predpisov
o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. mája 2013
doručený návrh Okresného súdu Piešťany (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou
JUDr. Luciou Chrapkovou, PhD., na začatie konania o súlade § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení účinnom
do 31. decembra 2007 (ďalej len „zákon o cenách“) s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“).
Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol:
«Na Okresnom súde Piešťany prebieha konanie sp. zn. 7C/254/2008, v ktorom sa
navrhovateľ: Š. K., zast. JUDr. Milošom Papcunom, advokátom so sídlom Piešťany,
Vajanského 5270/1A proti odporcom: 1. B. D. a 2. M. D., zast. JUDr. Vladimírom
Gembickým, advokátom so sídlom Piešťany, E. Belluša 6752/8, domáha zaplatenia dlžného
nájomného vo výške 4.963,79 eur spolu s príslušenstvom (poplatok z omeškania).
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že je vlastníkom bytového domu súpisné číslo
2265 nachádzajúceho sa na... Odporcovia v prvom a druhom rade boli v čase podania
návrhu na začatie konania spoločnými nájomcami bytu v uvedenom bytovom dome s
regulovaným nájomným (v súčasnosti už nie sú nájomcami v predmetnom byte, nakoľko im
bola platne daná výpoveď z nájmu bytu). Navrhovateľ sa návrhom od odporcov v prvom a
druhom rade domáha zaplatenia rozdielu medzi maximálnou výškou nájomného určenou
opatreniami Ministerstva financií SR č. R-1/2001, R-l/2003, výnosom Ministerstva výstavby
a regionálneho rozvoja SR č. V-1/2003 a skutočne zaplateným nájomným zo strany
odporcov v prvom a druhom rade. Odporcovia v prvom a druhom rade počas rozhodného
obdobia t. j. od júla 2002 do augusta 2007 platili nájomné vo výške 852,- Sk a nepristúpili
na zmenu nájomnej zmluvy v časti výšky nájomného.
Inštitút regulovaného nájomného sa vyskytol na území Slovenskej republiky po zmene
režimu v roku 1989, keď sa tzv. reštitučnými zákonmi vrátili bytové domy pôvodným
vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom. Pôvodní vlastníci prišli o uvedený súkromný
majetok v procese znárodňovania. Štát v rámci reštitúcií vrátil stovky bytových domov
pôvodným vlastníkom spolu s bytmi obývanými nájomcami, ktorí od štátu nadobudli k
bytom právo osobného užívania. Týka sa to aj bytov v (prevažne) rodinných domoch, v
ktorých bolo rozhodnutím bývalých národných výborov zriadené užívacie právo (zväčša bez
súhlasu vlastníka), a v ktorých vznikol nájom podľa § 871 odsek 1 a 4 Občianskeho
zákonníka. Na základe § 871 odsek 1 a odsek 4 Občianskeho zákonníka sa právo osobného
užívania zmenilo na nájom alebo v prípade spoločného užívania bytu na spoločný nájom na
dobu neurčitú.
Úlohou právneho inštitútu regulácie nájomného je ochrana nájomcov bytov v týchto
bytových domov pred svojvoľným zvyšovaním nájomného zo strany prenajímateľov, ktoré by
nájomcovia neboli schopní uhrádzať. Na druhej strane regulované nájomné obmedzuje
vlastnícke práva vlastníkov týchto nehnuteľností spočívajúce v nemožnosti voľne nakladať
so svojím majetkov, užívať ho, udržiavať ho a mať z neho primeraný výnos a úžitok.
Regulácia nájomného tak neprimerane zvýhodňuje nájomcov, ktorí môžu dlhé roky užívať
nehnuteľnosť za dobou prekonané nájomné, nemotivuje nájomcov k opusteniu nehnuteľnosti
vo vlastníctve prenajímateľa alebo hľadať si iné možnosti bývania.
Ochrana nájmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a regulácia cien nájmu
na jednej strane a snaha vlastníkov uplatniť svoje vlastnícke právo, ktoré im zaručuje
Ústava Slovenskej republiky, tak stoja vo vzájomnom protiklade.
Dôležitou povinnosťou nájomcu bytu je v § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka
povinnosť platiť prenajímateľovi nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu.
Aj keď sa pri dohodovaní ceny nájomného medzi zmluvnými stranami vychádza z trhového
nájomného, v určitých prípadoch dochádza zo strany štátu k regulácii nájomného tým, že
právnou úpravou je určená maximálna výška nájomného, prenajímateľ to musí rešpektovať
a trhovú cenu nájmu nemôže pri nájme bytu uplatniť.
Podľa § 696 Občianskeho zákonníka „spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia
poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ
oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu
a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanoví osobitný právny predpis“.
V Slovenskej republike určovanie výšky nájomného neupravuje zákon. Spôsob
a výšku výpočtu základného nájomného za prenajatý byt a úhrady cien služieb spojených
s užívaním bytu upravovali opatrenia o regulácii cien nájmu bytov postupne vydávané
Ministerstvom financií Slovenskej republiky, následne Ministerstvom výstavby
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.
Vlastníci nehnuteľností, reštituenti, ktorí vstúpili tzv. reštitučnými zákonmi na miesto
prenajímateľov, sú povinní rešpektovať nájomné vzťahy a práva nájomcov bytov. Vlastníci
nehnuteľností v pozícii prenajímateľov sú povinní na základe týchto cenových opatrení –
regulácie nájomného – rešpektovať výšku regulovaného nájomného a nemôžu pristúpiť
k jednostrannému zvýšeniu nájomného a môžu požadovať od nájomcov len úhradu
regulovaného nájomného, pokiaľ sa s nájomcom nedohodnú na vyššom nájomnom, t. j.
trhovom nájomnom. Výnos z príjmu regulovaného nájmu nepostačuje ani na pokrytie
nutných nákladov potrebných na zabezpečenie riadnej a bezpečnej prevádzky domov,
na tvorbu fondu opráv, ktorý by mal byť v dlhšom časovom horizonte použitý na obnovu
bytového fondu, ako aj údržbu a modernizáciu spoločných častí a zariadení domu,
nehovoriac o tvorbe primeraného zisku pre vlastníkov týchto nehnuteľností.
Ochrana nájmu a regulácia nájomného na jednej strane a snaha vlastníkov uplatniť
svoje vlastnícke právo, ktoré im zaručuje Ústava SR, stoja vo vzájomnom protiklade.
Vlastníci oprávnene tvrdia, že sú obmedzovaní pri uplatnení svojich vlastníckych práv, a to
najmä formou diskriminačného stropu stanoveného cenovým opatrením, keď nájomné
nezohľadňuje náklady ani na jednoduchú reprodukciu ich majetku, nehovoriac
o primeranom zisku.
Európsky súd pre ľudské práva o obmedzení vlastníka, ktoré sa zavedie formou
zákonnej úpravy nájomného vzťahu uviedol: „Na to, aby sa splnili podmienky čl. 1
Protokolu č. 1, taký zásah musí nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkou
všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca.“
Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd znie: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie
nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie
majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov
a pokút.“
Vlastnícke právo je vo svojom celku súhrnom parciálnych subjektívnych vlastníckych
oprávnení tvoriacich jeho obsah. Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nielenže garantuje, že každý má právo vlastniť majetok,
ale súčasne zaručuje realizáciu parciálnych vlastníckych oprávnení. Toto právo upravené
v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je teda iba formálnym právom, práve naopak, zaručuje možnosti reálneho
výkonu vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi. Jedným z parciálnym subjektívnych
vlastníckych oprávnení je oprávnenie vlastníka predmet svojho vlastníctva užívať a požívať
jeho plody a úžitky. Prostredníctvom tohto oprávnenia sa realizuje úžitková hodnota veci.
Nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva nájomcovi vec (v tomto prípade byt)
do užívania. Prenajímateľ sa tak dočasne vzdáva výkonu jedného z parciálnych vlastníckych
oprávnení, oprávnenia predmet svojho vlastníctva užívať, v prospech nájomcu.
Ekonomickým vyjadrením a ekvivalentom tohto dočasného vzdania sa výkonu užívacieho
práva je nájomné. Príjem prenajímateľa z nájomného tak nahrádza reálny výkon užívacieho
práva k vecí (bytu) samotným prenajímateľom. Cenová regulácia nájomného neprimerane
zvýhodňuje nájomcu, ktorý môže dlhé roky užívať nehnuteľnosť za dobou prekonané
nájomné. Zároveň neprimerane obmedzuje vlastníka, ktorému neprimerane nízke nájomné
z minulosti nepostačuje pri súčasných cenových reláciách ani na riadnu údržbu
nehnuteľnosti a nie to ešte produkciu zisku.
Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ
uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca
popretiu iného práva alebo slobody. Poskytnutím ochrany jednému právu, a to právu
niekdajších nájomcov na bývanie, dochádza k neprimeranému obmedzeniu vlastníckeho
práva, resp. práva pokojne užívať majetok. Tým bola narušená spravodlivá rovnováha
a vlastníci tak boli povinní znášať osobitné a nadmerné bremeno.
V danom prípade je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase splatnosti toho
ktorého mesačného nájomného. Je však potrebné zdôrazniť, že predmetné opatrenia
Ministerstva financií SR a Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR upravujú len
maximálnu cenu nájmu. Konkrétna výska nájomného tak zostáva na dohodne zmluvných
strán (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 04. Februára 2009, sp. zn. M Cdo 6/2008).
Aplikovateľná vnútroštátna právna úprava upravujúca reguláciu nájomného teda
ponecháva možnosť zvýšenia nájomného a teda realizovania vlastníckeho práva len v
rovine formálneho práva.
Sporné opatrenia regulujúce výšku nájomného majú síce zákonný základ (vydané
ministerstvom na základe zákona) a sledujú legitímny cieľ (verejný záujem), avšak nie je
primerané sledovanému cieľu, teda nie je nim dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi
všeobecnými záujmami spoločnosti a individuálnymi záujmami vlastníkov nehnuteľností.
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí „Hutten-Czapska vs. Poľsko“ zo dňa
22. 02. 2005 skonštatoval, že reguláciou nájomného štátom sa porušuje jedno zo
základných práv pokojne užívať svoj majetok. V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské
práva taktiež potvrdil, že „jedným zo základných prvkov vlastníckeho práva je možnosť
odvodzovať zisk z predmetu vlastníctva, čo má v trhovej ekonomike zvláštnu dôležitosť...“.
Povinnosť podriadiť sa regulovaným cenám nájmu bytu zakladá pre prenajímateľov
nútené obmedzenie vlastníckeho práva, pretože im neumožňuje dojednať cenu nájmu bytu
podľa ich vlastnej úvahy, pričom však pre nich ostávajú zachované všetky povinnosti
týkajúce sa vynakladania vlastných finančných prostriedkov potrebných na údržbu
a prevádzku obytných domov, v ktorých sa prenajímané byty nachádzajú. Toto nútené
obmedzenia vlastníckeho práva, uložené postupne opatreniami na základe zákona, sa javí
pochybným aj nevyhnutnosťou zásahu do vlastníckych práv prenajímateľov
a nekorešponduje ani s obmedzením vlastníckeho práva vo verejnom záujme.
Ústava Slovenskej republiky v článku 20 odsek 4 dovoľuje obmedzenie vlastníckeho
práva v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme na základe zákona a za primeranú
náhradu. Regulácia nájomného je teda obmedzenie vlastníctva, akú Ústava Slovenskej
republiky predpokladá a pripúšťa. Obmedzenie vlastníckeho práva je však možné len
na základe zákona. V prípade regulácie nájomného ide o obmedzenie vlastníckeho práva
na základe cenového opatrenia, t. j. podzákonného právneho predpisu vydaného
ministerstvom na základe zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedené vyvoláva otázku ústavnosti regulácie
nájomného na základe cenového opatrenia vydaného na základe zákona. Ústavnosť v tomto
prípade nie je naplnená ani v ústavnej požiadavke „primeranej náhrady“, na ktorú by mal
mať nárok vlastník nehnuteľnosti, ktorej bolo takto vlastníctvo vo verejnom záujme
obmedzené. Pri vydaní cenového opatrenia na základe zákona; ktoré stanoví maximálnu
výšku regulovaného nájomného musí byť splnená požiadavka preukázania všeobecného
záujmu na prijatie takéhoto zákona (opatrenia), ako aj spravodlivá rovnováha medzi
požiadavkou verejného záujmu a požiadavkami ochrany individuálneho práva jednotlivca.»
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci samej
rozhodol týmto nálezom:
„Ustanovenia § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení
účinnom do 31. 12. 2007 nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom
V konaní podľa čl. 125 ústavy postupuje ústavný súd v zmysle čl. 140 ústavy
predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona o ústavnom súd a podľa
osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde upravujúcich špecificky
konanie o súlade právnych predpisov.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
na začatie konania súd.
Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou. Podľa § 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d)
uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona
o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa zvlášť dotýka návrhu na rozhodnutie (petitu)
predloženého navrhovateľom. Znamená to, že ústavný súd môže v konaní o súlade
právnych predpisov skúmať súlad napadnutých ustanovení zákona iba s tými ustanoveniami
ústavy, ústavných zákonov alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré sú v návrhu
na začatie konania uvedené.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa § 2 ods. 4 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období v odôvodnených
prípadoch môže Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
financií“) ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom najvyšší rozsah primeraného
zisku.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období cenové orgány
regulujú ceny tovaru, ak
a) vznikne mimoriadna trhová situácia,
b) dôjde k ohrozeniu trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného
prostredia; pri posudzovaní stavu konkurenčného prostredia sa vyžaduje stanovisko
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
c) si to vyžaduje verejný záujem, ochrana spotrebiteľa,
d) existujú technologické, organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim
a kupujúcim s výnimkou uvedenou v písmene e),
e) ide o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie
v sieťových odvetviach podľa osobitného predpisu.
Navrhovateľ podal návrh na začatie konania po tom, ako uznesením
sp. zn. 7 C 254/2008 zo 4. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. novembra
2012, postupujúc podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil
konanie v právnej veci žalobcu Š. K. (ďalej len „žalobca“) proti žalovaným B. D. a M. D.
(ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy 4 963,79 eur s poplatkom z omeškania.
Požadovanej istiny a príslušenstva sa žalobca ako vlastník bytového domu na Teplickej ulici
v Piešťanoch domáha proti žalovaným, ktorí boli v čase podania návrhu na začatie konania
spoločnými nájomcami jedného z bytov v uvedenom bytovom dome a ich nájomný vzťah
platne skončil výpoveďou z nájmu. Žalobca požaduje, aby mu bola priznaná žalovaná suma,
ktorá predstavuje rozdiel medzi maximálnou výškou nájomného stanovenou v zmysle
opatrenia ministerstva financií č. R – 1/2001 z 26. januára 2001, ktorým sa mení výmer
ministerstva financií č. R – 1/1996 z 12. marca 1996, opatrenia ministerstva financií č. R –
3/2001 z 28. januára 2003, ktorým sa mení výmer ministerstva financií č. R – 1/1996 z 12.
marca 1996 (ďalej len „opatrenia ministerstva financií“), a výnosu Ministerstva výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V – 1/ 2003 z 22. decembra 2006 o regulácii
cien nájmu bytov (ďalej len „výnos ministerstva výstavby“) a žalovanými skutočne
zaplateným nájomným za obdobie od júla 2002 do augusta 2007.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety Občianskeho súdneho poriadku súd konanie
preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Navrhovateľ v petite svojho návrhu ústavnému súdu navrhol, aby tento vyslovil
nesúlad § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona o cenách v znení účinnom do 31. decembra 2007
Ústavný súd však z argumentácie navrhovateľa uvedenej v odôvodnení návrhu
vyvodzuje, že tento v podstate namieta rozpor opatrení ministerstva financií a výnosu
ministerstva výstavby, teda právnych predpisov nižšej právnej sily vydaných na základe
§ 11 a § 20 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období určujúcich maximálnu cenu
nájmu bytu, a to z dôvodu, že uvedené všeobecne záväzné právne predpisy znamenajú
obmedzenie vlastníckeho práva prenajímateľa v takom rozsahu, ktorý podľa navrhovateľa
nemožno považovať za nevyhnutný a ani za taký, ktorý je vo verejnom záujme.
Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že v prípade tzv. regulovaného nájomného
ide o obmedzenie vlastníckeho práva na základe opatrení ministerstva financií a výnosu
ministerstva výstavby, teda na základe podzákonných právnych aktov, pričom ústava
v čl. 20 ods. 4 umožňuje obmedzenie vlastníckeho práva len na základe zákona. Opatrenia
ministerstva financií ani výnos ministerstva výstavby však navrhovateľ v petite svojho
návrhu neoznačil ako právne predpisy, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej
sily žiada vysloviť.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ je kvalifikovaným subjektom, ústavný súd
vychádza z tohto predmetu konania, ktorý vyplýva z návrhu na rozhodnutie vo veci samej
(petitu).
Namietané ustanovenia boli zo zákona o cenách vypustené zákonom
č. 382/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon
č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie
a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„novela zákona o cenách“), ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2008.
Ústavný súd konštatuje, že namietané ustanovenia zákona o cenách splnomocňujú
príslušné cenové orgány na vydanie všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými
stanovia konkrétne podmienky dohodovania cien (§ 2 ods. 3 zákona o cenách), a súčasne
taxatívne vymenúvajú prípady, kedy ministerstvo financií môže pristúpiť k regulácii ceny
tovaru (§ 4 ods. 3 zákona o cenách). Obe namietané ustanovenia zákona o cenách tak
stanovujú možnosti štátu zasahovať v rôznych oblastiach, kde je trhové prostredie
nedostatočne rozvinuté alebo kde si to vyžaduje zabezpečenie ochrany spotrebiteľa.
Konkrétny spôsob a podmienky cenovej regulácie vo vybraných oblastiach boli na základe
zákona o cenách stanovené napr. vyhláškou ministerstva financií č. 87/1996 Z. z., ktorou sa
vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení
neskorších predpisov, vyhláškou ministerstva financií č. 88/1996 Z. z. o cenách špeciálnej
techniky v znení neskorších prepisov, ako aj opatreniami ministerstva financií a výnosom
ministerstva výstavby. Namietané ustanovenia zákona o cenách teda výslovne neupravujú
reguláciu ceny nájomného v bytoch, ktorá je predmetom sporu vedeného
pred navrhovateľom.
Ústavný súd už uviedol, že legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom predpokladá spojitosť konania pred všeobecným
súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého
súdu. V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa
úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého
vyslovenie nesúladu s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom (PL. ÚS 14/2010).
Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde chápe preto ústavný súd ako postup, v ktorom po začatí konania
všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované
v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení. Interpretácia a aplikácia
ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu
všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň
v tomto postupe vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci, teda jeho
použitie musí byť v danej právnej veci nevyhnutné. Inak povedané, procesnou podmienkou
aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania o súlade
právnych predpisov je taký vzťah zákona, resp. jeho jednotlivých ustanovení, ktoré
považuje za protiústavné, ku konaniu všeobecného súdu, ktoré pred ním prebieha, ktoré pre
rozhodnutie v ňom predstavujú bezprostrednú, resp. nevyhnutnú aplikáciu.
Pokiaľ návrh podaný navrhovateľom nespĺňa uvedené podmienky, vystavuje sa
navrhovateľ riziku, že k podaniu takého návrhu nie je legitimovaný, resp. že návrh bol
podaný zjavne neoprávnenou osobou.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že v okolnostiach prípadu,
keď žalobca v konaní pred navrhovateľom nepožaduje nájomné nad maximálnu výšku
stanovenú opatreniami ministerstva financií, resp. výnosom ministerstva výstavby,
navrhovateľom namietané ustanovenia zákona o cenách s jeho rozhodovacou činnosťou
vôbec nesúvisia, sú pre rozhodovanie navrhovateľa v danej veci bez významu, a teda nie je
splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanej ústavným súdom v
konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len
také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému
predchádzalo konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa
obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. subsumpcii
skutkového stavu pod napádanú právnu normu (m. m. PL. ÚS 7/04).
Opierajúc sa o tieto právne názory dospel ústavný súd k záveru, že navrhovateľ
v tomto konaní je zjavne neoprávnená osoba na podanie návrhu na začatie konania o súlade
právnych predpisov. Preto ústavný súd návrh odmietol už pri predbežnom prerokovaní
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť navrhovateľa na rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bittó a ďalší proti Slovenskej republike
(sťažnosť č. 30255/09) z 28. januára 2014, v ktorom dospejúc k záveru, že systém regulácie
nájomného v Slovenskej republike nevytvára požadovanú spravodlivú rovnováhu medzi
všeobecnými záujmami spoločnosti a ochranou vlastníckeho práva vlastníkov bytových
domov, na ktoré sa vzťahuje systém regulácie nájomného, konštatoval porušenie čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014