Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)PL. ÚS 14/2010
PDF · 189.63 KB
No categories available
PL. ÚS 14/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 7. júla 2010
predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Žilina, zastúpeného sudcom JUDr. V. K., na
začatie konania o súlade § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o súlade § 40 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. novembra
2009 doručený návrh Okresného súdu Žilina (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného
sudcom JUDr. V. K., na začatie konania o súlade § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“) s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Navrhovateľ uviedol:
„Na Okresnom súde v Žiline prebieha konanie pod č. k. 14C/6/2009 v ktorom sa
navrhovateľ návrhom zo dňa 13. 1. 2009, doručeným súdu dňa 15. 1. 2009 domáhal
zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a) a g)
zák. č. 244/2002 Z. z. a pokračovania podľa § 43 zák. č. 244/2002 Z. z. Poukazuje pritom aj
na nesprávne vykonanie a zhodnotenie vykonaného dokazovania a skutočnosť, že
rozhodnutie rozhodcu nemá oporu v skutkových zisteniach z vykonaného dokazovania...
Súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k názoru, že ust. § 40 ods. 1 zák. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“
Navrhovateľ svoj návrh zdôvodnil týmito právnymi úvahami:
„Podľa ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. účastník rozhodcovského konania sa
môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania,
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej
zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník
rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom,
nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba,
ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím
podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania,
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov
konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu
práv spotrebiteľa.
Zákonodarca presne a striktne uviedol dôvody, pre ktoré je možné sa domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa logického a gramatického výkladu uvedeného
ustanovenia je možné sa domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z presne zákonom
predpokladaných skutočností.
Medzi uvedenými skutočnosťami, pre ktoré je možné zrušiť rozhodcovský rozsudok
nie sú definované dôvody, ktorých porušením podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva dochádza k porušeniu
ústavných práv účastníka konania. Sú to najmä:
1) že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
2) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
3) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Obzvlášť dôležitá je skutočnosť, ak bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať
pred rozhodcovským súdom, ktorá podľa judikatúry Ústavného súdu SR predstavuje
porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Odňatie možnosti konať pred
súdom, ktoré podľa názoru súdu je potrebné tým rozumieť aj konanie pred rozhodcovským
súdom, predstavuje porušenie práv účastníka konania, počnúc možnosťou zúčastniť sa na
pojednávaní, vyjadriť sa k všetkým dôkazným prostriedkom, predkladať dôkazné prostriedky
(I. ÚS 49/01, I. ÚS 75/96). Tieto dôvody je možné nepriamo podradiť pod porušenie zásady
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Dôležité najmä vzhľadom na
jednoinštančnosť a nepreskúmateľnosť konania mimo možnosti preskúmania rozsudku iným
rozhodcom na základe dohody a možnosti zrušiť rozsudok súdom na základe žaloby je, aby
rozhodcovský rozsudok vychádzal zo spoľahlivo zistených skutkových okolností zistených
z vykonaného dokazovania, rozsudok bol riadne odôvodnený tak, aby z písomného
vyhotovenia rozsudku bolo možné zistiť úvahy a myšlienkové pochody sudcu, stručne, jasne
a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Ak rozsudok takéto odôvodnenie
neobsahuje, ide o porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu I. ÚS
236/06, III, ÚS 260/07, Ruiz Torija proti Španielsku.“
V závere navrhovateľ uvádza, v čom vidí rozpor všeobecne záväzných predpisov:
„... presne obmedzenými možnosťami pre zrušenie rozhodcovského rozsudku je
upieraná možnosť účastníkom rozhodcovského konania domáhať sa zrušenia rozsudku,
ktorý je zjavne nesprávny a nezákonný, priznaný nárok môže byť v rozpore s dobrými
mravmi avšak dôvod nezákonnosti a nesprávnosti nie je zaradený medzi striktne vymedzené
možnosti zrušenia rozsudku. Súd pokiaľ rešpektuje právny predpis, nemá inú možnosť len
žalobu zamietnuť a odporučiť účastníka na obranu v exekučnom konaní, kde táto možnosť je
aspoň z časti daná. Poprípade sudca môže rozhodnutie rozhodcovského súdu (rozhodcu)
zrušiť s poukazom na povinnosť rešpektovať ústavné práva a základné ľudské práva
a slobody (charakter sudcovskej normotvorby), avšak riskuje postih za svojvoľné
rozhodnutie, pretože rozhoduje contra lege. Pritom súd nemôže neustále a opakovane
naprávať pochybenia zákonodarcu, ktorý voči výzvam zostáva nečinný.
Je nesporné, že ak rozhodnutie, ktoré nemá oporu v zákone a boli ním porušené
základné práva a slobody účastníka a je v rozpore s Ústavou SR (pritom podľa § 51 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z. z. ak zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa
primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi), nemožno
žiadnym riadnym alebo mimoriadnym opravným prostriedkom zrušiť alebo zmeniť
(nedostatok apelačného alebo kasačného princípu) a zákon mu pripúšťa silu rozsudku,
jedná sa o porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nech bol úmysel
zákonodarcu akokoľvek šľachetný s cieľom zrýchliť konanie a odbremeniť súdy.
Minimálne k porušeniu čl. 6 dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
dochádza z dôvodu, že účastník sa pred všeobecným súdom (pre prípad, že by ústavný súd
nepovažoval rozhodcovský súd za súd, na ktorý sa vzťahujú povinnosti podľa cit
čl. dohovoru a Ústavy SR) nemôže domáhať, aby vec bola prejednaná spravodlivo. Pojem
spravodlivosť nemožno stotožniť so zákonným postupom upraveným procesnými normami,
ale je potrebné prihliadať aj na všeobecné zásady spravodlivosti uznávané celou
spoločnosťou. Teda účastník sa nemôže domôcť zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktorý
bol vydaný v rozpore s hmotným právom, za základe nesprávnej aplikácie práva alebo je
absolútne nepreskúmateľný, prípadne priznáva nemožné plnenie alebo priznáva plnenie
v rozpore s dobrými mravmi.“
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiada ústavný súd, „ aby na svojom
náleze na verejnom zasadnutí rozhodol, že ustanovenie ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na
začatie konania súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konanie
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
začne konanie, ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa
§ 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona
rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je
účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní sa môže účastník
rozhodcovského konania žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania,
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej
zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník
rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným
zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania
vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne
schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím
podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania,
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov
konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa.
III.
Navrhovateľ návrh na začatie konania podal potom, ako uznesením sp. zn.
14 C 6/2009 z 29. septembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2009,
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
prerušil konanie o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku vo veci M. C. proti
spoločnosti A., s. r. o., o povolenie odkladu vykonateľnosti.
Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom vyplývajúca z čl. 144 ods. 2 ústavy teda predpokladá spojitosť konania pred
všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia
činnosť takého súdu.
V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa
úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého
vyslovenie nesúladu s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom.
V danom prípade všeobecný súd nenamieta nesúlad právnej úpravy, ktorá bola
v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu aplikovaná ako procesný predpis, ktorý bol pri
rozhodovaní o spore použitý rozhodcovským súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného
súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde chápe preto ústavný súd ako
postup, v ktorom po začatí konania dôjde k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom,
čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení
(PL. ÚS 28/05). Ústavný súd tiež uviedol, že interpretácia a aplikácia ustanovení všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd uplatňuje
v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň v tomto postupe vytvárať
právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci.
Ústavný súd z argumentácie navrhovateľa vyvodzuje, že táto sa dotýka rozporu
ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda právneho predpisu, ktorým
sa riadilo konanie vo veci, a nie právneho predpisu, ktorý sa týka prerokúvanej veci
v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že v okolnostiach prípadu
napadnuté ustanovenie procesného zákona o rozhodcovskom konaní sa netýka prerokúvanej
veci, a teda nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti podľa čl. 125 ústavy, za ktorý
treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom,
ktorému predchádzalo konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť
(podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j.
subsumpcii skutkového stavu pred napádanou právnou normou (PL. ÚS 7/04).
Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté ustanovenie § 40 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní bez podstatného významu na prebiehajúce konanie vo veci. Ak by
aj zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 40 ods. 1 vylučoval preskúmavanie
všeobecným súdom v prípade, že by takýto postup rozhodcovského orgánu porušoval
základné ľudské práva a slobody garantované ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktoré
sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, musí takémuto konaniu poskytnúť
ochranu všeobecný súd (III. ÚS 310/07, II. ÚS 123/09, IV. ÚS 35/2010).
Navrhovateľ vytýka právnej úprave ustanovenie § 40 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní aj absenciu ďalších možností odvolacích dôvodov. V tejto časti sa
ústavný súd už v minulosti vyjadril k zákonným opomenutiam.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na účel a predmet konania o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy, ktorým je posúdenie obsahového súladu predpisu nižšieho
stupňa právnej sily s predpisom vyššieho stupňa právnej sily a hoci napadnutý stav
„nedostatočného“ premietnutia príkazu právneho predpisu vyššieho stupňa právnej sily do
predpisu nižšieho stupňa právnej sily môže byť za určitých okolností posudzovaný aj pred
ústavným súdom (napr. v konaní podľa čl. 127 ústavy), „legislatívne opomenutie“ zásadne
netvorí v konkrétnej veci predmet konania o súlade právnych predpisov pred ústavným
súdom (II. ÚS 28/02, PL. ÚS 10/05).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010