Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 35/2010
PDF · 189.87 KB
No categories available
IV. ÚS 35/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. G., H., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 179/2009 z 9. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára
2010 doručené podanie Ing. I. G., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré bolo označené ako
„Sťažnosť pre porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7 Co
179/2009“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co
179/2009 z 9. novembra 2009 v konaní o určenie vlastníckeho práva.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) č. k.
7 Co 178/2009, (ktoré som prevzal dňa 16. 12. 2009) bolo vo výrokovej časti určené, že:
-sudkyňa V. Č. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,
-potvrdzuje uznesenie,
-zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.“ ...
Týmto v zákonnej lehote podávam proti hore uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu
č. k. 7 Co 179/2009 zo dňa 9. 11. 2009 túto ústavnú sťažnosť, ktorou ho napádam v celom
rozsahu v tej časti, ktorou zrušil rozsudok prvého stupňa v spojení s opravným uznesením
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v napádanej časti považujem za rozhodnutie,
ktoré je zmätočné rozhodnutie, ktorým miesto toho, aby bolo zastavené konanie, resp.
odmietnutý žalobný návrh žalobcom, odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, v čom ja vidím porušenie mojich ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...
Odvolací súd podľa môjho názoru, keď na s. 4 svojho rozhodnutia zo dňa 9. 11. 2009
uvádza, že z obsahu podania je zrejmé, že ich úmysel nezodpovedal nimi formulovanému
petitu zmenenej žaloby. Podľa môjho názoru, sa súd prvého stupňa vôbec právne
nevysporiadal s právoplatným uznesením súdu prvého stupňa č. k. 8 C/126/2007-123 zo dňa
9. 2. 2009.
Zmätočnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vidím v tom, že odvolací súd rozhodol
ako rozhodol v rozpore s právoplatným uznesením súdu prvého stupňa č. k. 8 C/126/2007-
93 zo dňa 9. 2. 2009, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné a ani ja a ani žalobcovia
v 1. až 3. rade nepodali proti nemu odvolanie (zdôrazňujem, že samotní žalobcovia
prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadali o pripustenie zmeny pôvodného
žalobného petitu) a preto podľa môjho názoru neobstojí názor odvolacieho súdu, že
formulovaný petit zmenenej žaloby neodpovedá obsahu ich podania ...
Na základe uvedeného, je podľa môjho názoru nesprávny právny názor odvolacieho
súdu, ktorým zrušil napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa mojím odvolaním a vec vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa s tým, že tento po vrátení veci má
postupovať podľa § 43 ods. 1 O. s. p., veď tomuto postupu bráni právoplatné uznesenie
súdu prvého stupňa č. k. 8 C/126/2007-93 zo dňa 9. 2. 2009, ktoré nebolo napadnuté
v zákonnej lehote účastníkmi konania a uvedené uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby,
teda nebolo a ani nemohlo byť zrušené odvolacím súdom?
Opravné uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 8 C/126/2007-148 zo dňa 5. 6. 2009 nie
je žalobný petit, ale len záhlavie rozsudku o určenie vlastníckeho práva po nebohom M. M.
zomretom ..., ako to je zrejmé z právoplatného uznesenia súdu prvého stupňa č. k.
8 C/126/2007-93 zo dňa 9. 2. 2009...
Som toho názoru, že napádaným uznesením odvolacieho súdu boli porušené moje
ústavné práva na súdnu ochranu, lebo podľa môjho názoru mal odvolací súd vyhovieť
môjmu odvolaniu v napádanej časti a zamietnuť v celom rozsahu žalobný návrh žalobcov
a priznať mi trovy konania – trovy právneho zastúpenia v sume 200.- eur JUDr. H. ako som
ich vyčíslil súdu prvého stupňa.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Ústavné právo sťažovateľa Ing. I. G. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7 Co
179/2009 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co 179/2009 zo dňa 9. 11. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie bez
zbytočných prieťahov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj judikatúru vo vzťahu
k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade
oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02,
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to
však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva
z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí vo veci sp. zn. 7 Co 179/2009 z 9. novembra 2009
ako súd odvolací okrem iného uviedol:
„Vo vzťahu k veci samej odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal
rozsudok v spojení s opravným uznesením bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. §
214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že v konaní došlo k vadám majúcim za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
V danom prípade za vlastníka spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. 227 kat. úz. Ruské bola určená už nežijúca osoba. V tejto súvislosti je
právne významné ust. § 7 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má
aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto spôsobilosť zanikne.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia smrťou zanikajú akékoľvek práva a povinnosti
fyzickej osoby.Za takejto situácie nebolo objektívne možné za vlastníka spoluvlastníckeho
podielu k nehnuteľnostiam určiť nebohého M. M. Takto formulovaný petit žaloby mohol
viesť iba k jej zamietnutiu, samozrejme len vtedy, ak žalobcovia sa skutočne takéhoto
nároku domáhali. Z obsahu podania žalobcov zo dňa 2. 2. 2009 (č. l. 89 spisu) je zrejmé, že
ich úmysel nezodpovedal nimi formulovanému petitu zmenenej žaloby. Predmetom
zmenenej žaloby malo byť určenie, že do dedičstva po M. M. patrí sporný spoluvlastnícky
podiel k nehnuteľnostiam zapísaný na LV č. 227 kat. úz. Ruské. Tento nesúlad mal byť
odstránený postupom vyplývajúcim z § 43 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia sudca
alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka konania, aby nesprávne,
neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá
nemôže byť kratšia ako 10 dní. V uznesení uvedie ako treba opravu alebo doplnenie
vykonať.
Okrem toho žalobcovia mali byť vyzvaní aj na doplnenie údajov týkajúcich sa
presného označenia sporných nehnuteľností v súlade s osobitným predpisom, ktorým je
Katastrálny zákon. Za takéto doplnenie sa nedá považovať požiadavka právneho zástupcu
žalobcov o pripustenie opravy zmeneného žalobného petitu, prednesená na pojednávaní dňa
13. 5. 2009, v ktorej jednotlivé parcelné čísla, výmera a druh pozemkov vôbec špecifikované
nie sú.
Ak teda súd prvého stupňa bez toho, aby vyzval žalobcov na odstránenie nedostatkov
v zmenenej žalobe, určil za vlastníka sporného spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam
nebohého M. M., rozhodol o niečom, čo podľa obsahu zmeny žaloby nebolo ani predmetom
konania. Postupom súdu tak došlo k odňatiu možnosti žalobcom konať pred súdom,
v dôsledku čoho odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. napadnutý
rozsudok v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení spisu bude potrebné žalobcov vyzvať na upresnenie ich žalobného petitu
tak, aby tento zodpovedal požiadavke na určenie že do dedičstva po M. M. patrí konkrétny
spoluvlastnícky podiel k presne špecifikovaným nehnuteľnostiam. Až po takomto upresnení
bude možné vo veci opätovne rozhodnúť.“
K ďalšej námietke sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu o nevylúčení sudkyne krajský
súd uviedol:
„Ďalším rozhodnutím a to uznesením zo dňa 11. 8. 2009 č. k. 8 C 126/07-153 bolo
žalovanému uložené zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,-
eur.
Vo včas podanom odvolaní žalovaný navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. Ako
dôvod uviedol, že ním vyjadrené presvedčenie spochybňujúce nestrannosť a nezaujatosť
sudkyne nie je možné stotožňovať so vznesením námietky zaujatosti.
Žalovaný vo svojom opravnom prostriedku vo veci samej, okrem iného poukázal na
to, že sudkyňa JUDr. V. Č. nebola nestrannou a nezaujatou sudkyňou, čím došlo
k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Takéto podanie po obsahovej stránke
(§ 41 ods. 2 O. s. p.) sa nedá hodnotiť inak ako námietka zaujatosti. V tejto námietke je
uvedené proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť sudca vylúčený a kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Žalovaným podaná námietka
zaujatosti teda spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 15a ods. 3 O. s. p.
Podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania sa platí súdny poplatok vo
výške 66,- eur, tak ako to ustálil súd prvého stupňa. V dôsledku uvedeného odvolací súd
v súlade s ust. § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.“
Z rozhodnutia krajského súdu, ktorým zrušil rozsudok prvého stupňa v spojení
s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, vyplynulo, že toto
jeho rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne.
Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v odvolaní), nemôže
sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd reagoval v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia na všetky zásadné otázky, ktoré sťažovateľ namietal.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať
nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv
(I. ÚS 3/97).
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na
úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis
mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2010