Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 123/09
PDF · 147.62 KB
No categories available
II. ÚS 123/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť R., a. s., K., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. T., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodné šírenie informácií a na súdnu
ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom Národnou bankou Slovenska pod sp. zn. OPK-
6631/2008 a č. k. GUV-588/2008-31 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009
doručená sťažnosť R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na slobodné šírenie informácií a na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2
a 4 a čl. 46 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaní vedenom Národnou bankou Slovenska (ďalej len „národná banka“) pod
sp. zn. OPK-6631/2008 a č. k. GUV-588/2008-31. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 27. februára 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia sp. zn. OPK-
6631/2008 z 30. apríla 2008 bola sťažovateľke podľa § 25 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“) uložená povinnosť zdržať sa konania,
ktoré je v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 písm. d) zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o poisťovníctve“), a to konkrétne bezodkladne ukončiť používanie nepravdivých
a zavádzajúcich informácií o postupe národnej banky pri komunikácii sťažovateľky s jej
klientmi a pri propagácii jej činnosti v súvislosti s poistným produktom nazvaným „UDP-
K“. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o dohľade je doručenie tohto predbežného
opatrenia účastníkovi konania považované za prvý úkon v konaní a je ním začaté konanie
o uložení sankcie podľa ustanovenia § 67 ods. 1 zákona o poisťovníctve. Z odôvodnenia
predbežného opatrenia je zrejmé, že bolo vydané na podklade listu sťažovateľky z 25. apríla
2008, ktorý bol adresovaný jej klientom. Informácie v označenom liste boli národnou
bankou vyhodnotené ako zavádzajúce v niektorých častiach nepravdivé s tým, že klientom
(poistníkom) boli zamlčané niektoré dôležité skutočnosti. Predbežné opatrenie bolo vydané
z dôvodu potreby zamedziť jednak nedodržiavaniu a obchádzaniu zákona o poisťovníctve,
ale tiež ohrozeniu záujmov klientov sťažovateľky. Sťažovateľka podala proti predbežnému
opatreniu rozklad. Rozhodnutím Bankovej rady národnej banky č. k. GUV-588/2008-31
z 19. decembra 2008 bol rozklad zamietnutý a predbežné opatrenie potvrdené. Rozhodnutie
o rozklade bolo sťažovateľke doručené 29. decembra 2008.
Podľa názoru sťažovateľky treba uvedené právoplatné rozhodnutia považovať
z celého radu dôvodov za protiprávne. Tieto dôvody sú v podanej sťažnosti podrobne
uvedené a analyzované.
Z hľadiska právomoci ústavného súdu konať o tejto veci poukazuje sťažovateľka na
ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého všeobecné súdy
nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia
týkajúce sa vedenia konania. Na druhej strane však z ustanovenia čl. 46 ods. 2 ústavy
vyplýva, že z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd. Pritom niet pochýb, že obe
rozhodnutia majú charakter rozhodnutí predbežnej povahy v zmysle § 248 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku, ale zároveň sa týkajú základného práva na slobodné šírenie
informácii podľa čl. 26 ústavy. Je preto potrebné vyriešiť otázku, či všeobecné súdy
disponujú právomocou preskúmať zákonnosť predbežného opatrenia národnej banky
v zmysle čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy napriek tomu, že toto predbežné opatrenie má
v zmysle § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku predbežnú povahu. Len v tejto
súvislosti sťažovateľka podotýka, že je jej známa judikatúra ústavného súdu k tomuto
aspektu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, a teda aj jeho názory, podľa ktorých
„Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho
poriadku... a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie
správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je
vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd
zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmavania.“
(II. ÚS 50/01, II. ÚS 236/02, III. ÚS 138/03, I. ÚS 238/08). Sťažovateľka vzhľadom na
uvedené stanoviská napadla predbežné opatrenie a rozhodnutie o rozklade žalobou podľa
§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na Najvyššom súde Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), pričom jej prípustnosť odôvodnila už uvedenou judikatúrou
ústavného súdu. Na druhej strane však sťažovateľke nie je známa judikatúra ústavného
súdu, ktorá by citované právne názory konštatovala aj v prípadoch rozhodnutí správnych
orgánov o uložení predbežných opatrení, teda rozhodnutí predbežnej povahy v zmysle § 248
písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa týkajú základných práv alebo slobôd.
Preto napriek uvedeným okolnostiam podáva sťažovateľka popri správnej žalobe aj túto
sťažnosť. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že predbežné opatrenie a rozhodnutie
o rozklade podliehajú prieskumnej právomoci všeobecného súdu, neostane mu nič iné ako
sťažnosť odmietnuť. Ak ale ústavný súd vyhodnotí vec z akýchkoľvek dôvodov tak, že
rozhodnutia národnej banky nepodliehajú prieskumnej právomoci všeobecných súdov
neostane mu nič iné, ako vyčkať na zastavenie konania pred všeobecnými súdmi a následne
posúdiť dôvodnosť podanej sťažnosti.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených národnou bankou pod sp. zn. OPK-
6631/2008 a č. k. GUV-588/2008-31 s tým, aby boli rozhodnutie Bankovej rady národnej
banky z 19. decembra 2008 a národnej banky z 30. apríla 2008 zrušené a vec vrátená na
ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 eur a náhradu trov konania.
Z rozhodnutia národnej banky o uložení predbežného opatrenia sp. zn. OPK-
6631/2008 z 30. apríla 2008 vyplýva, že sa ním uložilo sťažovateľke (uvedenej jej skorším
obchodným menom P., a. s.) zdržať sa konania, ktoré je v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1
písm. d) zákona o poisťovníctve, a to bezodkladne ukončiť používanie nepravdivých
a zavadzajúcich informácii o postupe národnej banky pri komunikácii sťažovateľky s jej
klientmi a pri propagácii činnosti sťažovateľky v súvislosti s poistným produktom
nazvaným sťažovateľkou „UDP-K“. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o dohľade je
doručenie tohto predbežného opatrenia účastníkovi konania považované za prvý úkon
v konaní a týmto doručením je začaté konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 67
ods. 1 zákona o poisťovníctve.
Z rozhodnutia Bankovej rady národnej banky č. k. GUV-588/2008-31 z 19. decembra
2008 vyplýva, že ním bol zamietnutý rozklad sťažovateľky a zároveň potvrdené rozhodnutie
národnej banky o uložení predbežného opatrenia sp. zn. OPK-6631/2008 z 30. apríla 2008.
Rozhodnutie bolo sťažovateľke doručené podľa jej prezentačnej pečiatky 29. decembra
2008.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa názoru ústavného súdu nie je daná jeho právomoc rozhodnúť o danej veci.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Sťažovateľka sama poukazuje na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, podľa ktorých
ustanovenie § 248 Občianskeho súdneho poriadku limitujúce možnosť súdneho
preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy treba vykladať ústavne konformným
spôsobom, teda v súlade s čl. 46 ods. 2 druhou vetou ústavy, čo aj podľa nej znamená, že
z prieskumnej právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku môžu byť vylúčené iba také rozhodnutia správnych
orgánov predbežnej povahy [§ 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku], ktoré sa
netýkajú základných práv a slobôd. Zároveň sťažovateľka uvádza, že proti rozhodnutiu
Bankovej rady národnej banky podala žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
„Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne
označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť
podľa čl. 46 ods. 2 ústavy vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov“ (III. ÚS 138/03).
„V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden
ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne
súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1
v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému
právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého skúma nielen formálne znaky (povahu)
rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale taktiež aj či sa toto rozhodnutie
svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania.
Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 50/01, mutatis mutandis II. ÚS 236/02,
Z pohľadu ústavného súdu treba akcentovať, že rozhodnutie národnej banky
v spojení s rozhodnutím Bankovej rady národnej banky o rozklade ukladá v rámci
predbežného opatrenia sťažovateľke povinnosť bezodkladne ukončiť používanie
nepravdivých a zavádzajúcich informácii o postupe národnej banky pri komunikácii
sťažovateľky s jej klientmi a pri propagácii činnosti sťažovateľky v súvislosti s poistným
produktom nazvaným sťažovateľkou „UDP-K“. Uvedený výrok je nepochybne zásahom do
základného práva na slobodné šírenie informácii v zmysle čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy,
podľa ktorej každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom
alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie
bez ohľadu na hranice štátu. Možno preto konštatovať, že tieto rozhodnutia sa svojím
obsahom dotýkajú niektorého zo základných práv alebo slobôd.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené je podľa názoru ústavného súdu v právomoci
všeobecných súdov poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky, a to
v konaní podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 248
písm. a) Občianskeho súdneho poriadku vylučujúce z prieskumnej právomoci všeobecných
súdov rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy treba totiž vyložiť ústavne
konformným spôsobom v intenciách čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, teda v tom zmysle, že
z prieskumnej právomoci všeobecných súdov sú vylúčené iba také rozhodnutia správnych
orgánov predbežnej povahy, ktoré sa nedotýkajú niektorého zo základných práv alebo
slobôd.
Keďže je daná právomoc všeobecných súdov preskúmať označené rozhodnutia,
zároveň je tým vylúčená v zmysle zásady subsidiarity právomoc ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2009