Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43CoKR-4-2026.pdf
PDF · 210.66 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoKR/4/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu ULMA Construcción CZ, s.r.o., so sídlom Průmyslová 1009, 294 71 Benátky nad Jizerou, Česká republika, IČ: 485 84 380, v konaní zast. GRMAN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 553 proti žalovanému CUBE RECOVERY, k.s., so sídlom Námestie slobody 28, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 55 415 245, správca úpadcu Projekt Kanskasporr s.r.o., so sídlom ulica 1. mája 724, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 732, v konaní zast. SOJKA LEGAL s. r. o., so sídlom A. Kmeťa 357/1, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 54 810 141 o určenie popretých pohľadávok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 52Cbi/1/2024-198 zo dňa 26. júna 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 52Cbi/1/2024-198 zo dňa 26. júna 2025 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 52Cbi/1/2024-198 zo dňa 26.06.2025 v prvej výrokovej vete určil, že žalobca je v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Žilina na majetok úpadcu: Projekt Kanskasporr s.r.o., so sídlom ulica 1. mája 724, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 732, vedenom pod sp. zn. 3K/16/2023, veriteľom pohľadávok titulom nezaplatenej ceny za predaj tovaru, priznaných platobným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 20Cb/63/2022 zo dňa 13.02.2023, právoplatným a vykonateľným dňa 16.03.2023, a to:
- pohľadávky vo výške 966,70 eur, pozostávajúcej z istiny vo výške 836,62 eur a úrokov z omeškania vo výške 130,08 eur, zapísanej v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 277,
- pohľadávky vo výške 715,73 eur, pozostávajúcej z istiny vo výške 625,17 eur a úrokov z omeškania vo výške 90,56 eur, zapísanej v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 285, a že tieto pohľadávky sú vymáhateľné a v druhej výrokovej vete rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (ďalej len „rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dvomi samostatne podanými žalobami, doručenými súdu prvej inštancie dňa 09.01.2024, ktorých petit žalobca opravil podaniami doručenými dňa 05.03.2024 a dňa 07.03.2024, sa žalobca domáhal určenia, že v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/16/2023 je veriteľom pohľadávok titulom nezaplatenej kúpnej ceny za dodanie tovaru, a to pohľadávky vo výške 966,70 Eur, pozostávajúcej z istiny vo výške 836,62 Eur a úrokov z omeškania vo výške 130,08 Eur, zapísanej v zozname pohľadávok
pod poradovým číslom 277 a pohľadávky vo výške 715,73 Eur, pozostávajúcej z istiny vo výške 625,17 Eur a úrokov z omeškania vo výške 90,56 Eur, zapísanej v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 285 a že tieto pohľadávky sú vymáhateľné. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 52Cbi/1/2024-183 zo dňa 16.04.2025 konania o určenie uvedených popretých pohľadávok spojil na spoločné konanie pod sp. zn. 52Cbi/1/2024. Žalobca na odôvodnenie podaných žalôb uviedol, že si súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok uplatnil v konkurze voči úpadcovi pohľadávky, ktoré žalovaný zapísal do zoznamu pohľadávok pod poradovým číslom 258 - 295. Dňa 12.12.2023 bolo žalobcovi doručené oznámenie o popretí pohľadávok čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky v celom ich rozsahu. Žalobca v prihláške pohľadávky uviedol, že veriteľ predal dlžníkovi tovar špecifikovaný v jednotlivých faktúrach, pričom tento predaj tovaru nebol predmetom Rámcovej nájomnej zmluvy uzavretej dňa 10.08.2020 medzi veriteľom ako prenajímateľom a dlžníkom ako nájomcom. Za predaj tovaru veriteľ vystavil dlžníkovi faktúru č. 22200549 zo dňa 24.02.2022 na sumu 20.078,98- CZK s dátumom splatnosti 25.04.2022 a faktúru č. 22201063 zo dňa 29.03.2022 na sumu 15.004,- CZK s dátumom splatnosti 28.05.2022. Vychádzajúc z článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), (ďalej len „Nariadenie Rím I“), sa právne vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom v súvislosti s uvedeným predajom tovaru spravujú právnym poriadkom Českej republiky. Na základe návrhu veriteľa na vydanie platobného rozkazu zo dňa 29.12.2022 bolo o povinnosti dlžníka zaplatiť veriteľovi tieto pohľadávky rozhodnuté platobným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 13.02.2023, sp. zn. 20Cb/63/2022, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.03.2023. Žalobca považuje popretie pohľadávok zo strany žalovaného za neopodstatnené, keď žalovaný poprel pohľadávku priznanú právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu a v zmysle judikatúry dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.11.2018, sp. zn. 3Obdo/61/2018). Právny dôvod vzniku pohľadávky a plnenie zo strany žalobcu úpadcovi sú skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním platobného rozkazu. Tieto skutočnosti posúdil Okresný súd Liptovský Mikuláš, a to tak, že vydal platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Úpadca nepodal odpor proti platobnému rozkazu a nijako nerozporoval tieto skutočnosti. Z dikcie § 265 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) jednoznačne vyplýva, že platobný rozkaz je meritórnym rozhodnutím a že súd ho vydá, ak nemá pochybnosti o skutočnostiach tvrdených žalobcom, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov. Okresný súd Liptovský Mikuláš nemal pochybnosti o skutočnostiach tvrdených žalobcom v návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 29.12.2022 a považoval za dostatočné listiny predložené žalobcom, a to konkrétne faktúru č. 22200549 zo dňa 24.02.2022 a faktúru č. 22201063 zo dňa 29.03.2022. V zmysle judikatúry právnym dôvodom vzniku pohľadávky je právna skutočnosť, na základe ktorej veriteľovi vznikla pohľadávka. V prejednávanom prípade je touto právnou skutočnosťou predaj tovaru úpadcovi zo strany žalobcu za odplatu, čo žalobca uviedol v prihláške pohľadávky. Bez toho, aby tým bola dotknutá uvedená argumentácia, žalobca predložil spolu so žalobou aj špecifikovanú objednávku, skladové listy, výdajky a príjemky. Žalovaný nijako nepoprel špecifikáciu tovaru vo faktúrach. Pokiaľ žalobca v prihláške pohľadávok uviedol, že predaj tovaru nebol predmetom Rámcovej nájomnej zmluvy zo dňa 10.08.2020, táto skutočnosť znamená, že predaj tovaru súvisel s nájmom hnuteľných vecí, ktoré žalobca prenechal úpadcovi do dočasného užívania na základe tejto zmluvy, a to na tú istú stavbu ako predaj tovaru. Z povahy rozkazného konania a obdobne upomínacieho konania vyplýva, že faktúra je dostatočným dôkazom o pohľadávke. V prihláške pohľadávky pritom žalobca vyhlásil, že pohľadávku eviduje v účtovníctve. Úpadca nikdy nerozporoval faktúry a ani plnenie nimi faktúrované. Úpadca uhradil žalobcovi viaceré faktúry skôr vystavené žalobcom v mesiacoch august až november 2021. Žalovaný nijako inak nepoprel úroky z omeškania len tak, že pokiaľ neexistuje primárny obligačný vzťah, nemohli vzniknúť úroky z omeškania.
3. Žalovaný mal za to, že dôvody popretia obsiahnuté v popieracom prejave správcu sú v celom rozsahu dôvodné, zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávky z uspokojenia. Platobný rozkaz nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávky, nakoľko ide iba o deklaratórne rozhodnutie, pri ktorom súd neposudzuje a neskúma vec čo do merita, skúma iba formálne splnenie požiadaviek na vydanie platobného rozkazu. Prihlásenú pohľadávku je možné poprieť bez ohľadu na to, či bola veriteľovi priznaná právoplatným alebo vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného príslušného orgánu, prípadne či o nej prebieha doteraz neskončené konanie (R ČR 52/1998). Aj pri judikovanej pohľadávke môžu nastať okolnosti
majúce za následok jej spornosť, čím je daný zákonný dôvod popretia pohľadávky správcom. Správca nemôže a nemohol skúmať vecnú správnosť rozhodnutia (platobného rozkazu) v pravom slova zmysle, nakoľko toto rozhodnutie je typom súdneho rozhodnutia, v ktorom časti odôvodnenia chýba akákoľvek argumentácia vzťahujúca sa k určitej právnej otázke a absentuje vykonanie akéhokoľvek dokazovania vo veci samej. Oprávnenému subjektu (správcovi) vznikla povinnosť takúto prihlásenú pohľadávku poprieť, ak má postupovať s odbornou starostlivosťou. Existencia vykonateľného exekučného titulu neznamená koniec možnosti spochybniť pohľadávku priznanú týmto exekučným titulom. Popretý veriteľ neuviedol právny dôvod vzniku prihlásených pohľadávok, ani tento nedoložil. Uviedol len to, že predal úpadcovi tovar špecifikovaný v jednotlivých faktúrach, ktoré neboli predmetom rámcovej zmluvy. Žalobca ku prihláške nedoložil žiadne prílohy, z ktorých by bolo zrejmé o aký právny dôvod vzniku prihlásených pohľadávok sa jedná, či si úpadca reálne objednal tovar, či bol tento tovar žalobcom dodaný a či bol dodaný v požadovanom rozsahu, kvalite, akosti. Z dôvodu absencie listinných dôkazov správca nemal možnosť preskúmať oprávnenosť pohľadávok žalobcu. Žalovaný sa nevie vyjadriť ku skutočnosti prečo úpadca nerozporoval faktúry vystavené žalobcom a prečo odpor proti platobnému rozkazu nepodal. Ani prílohy, ktoré boli žalobcom predložené v rámci incidenčného konania, (na ktoré by súd v tomto konaní nemal prihliadať), nepreukazujú skutočnosť, na základe akého právneho titulu (písomná/ústna kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné) vznikla popretá pohľadávka. Objednávka, ponuky žalobcu, skladové listy žalobcu ani výdajky a príjemky, predložené k žalobe žalobcu, nepreukazujú dodanie tovaru pre úpadcu, ktoré boli podkladom pre fakturáciu žalobcu, a teda žalobca ani dodatočne k tejto žalobe nepredložil relevantné dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že došlo k reálnemu plneniu zo strany žalobcu, teda nepreukázal existenciu prihlásených pohľadávok.
4. Žalobca ďalej v konaní uviedol, že súd vydá platobný rozkaz len vtedy, ak nemá pochybnosti o skutočnostiach tvrdených žalobcom. Dokazovanie nebolo vykonané preto, lebo úpadca bol úplne pasívny a nepodal odpor proti platobnému rozkazu. Žalovaný sa zo zlyhania úpadcu snaží vytvoriť argument vo svoj prospech. Z judikatúry vyplýva, že správca nie je oprávnený nahrádzať procesnú aktivitu úpadcu v právoplatne skončenom konaní v prípade, ak bol úpadca v pôvodnom konaní, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím, nečinný a nedošlo zákonným spôsobom k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2018 zo dňa 20.11.2018 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 53/2019.
5. Žalovaný ďalej poukázal na to, že správca je povinný v súlade s platnou právnou úpravou preskúmať každú prihlásenú pohľadávku, aj judikovanú pohľadávku. Ak by sa správcovi odňala možnosť preskúmavať judikované pohľadávky, mohla by nastať situácia, že by úpadca spolu s vybranými veriteľmi mohol „vyrobiť“ fiktívne pohľadávky. Zdôraznil, že rozhodnutie R 53/2019 neponúka konzistentnú odpoveď na úplne základnú otázku, a teda či posúdenie určitých skutočností, ktoré malo byť predmetom rozhodovania alebo konania na súdoch prvej a druhej inštancie, môže alebo nemôže byť preskúmavané správcom v prípade, že tieto skutočnosti v predmetných súdnych konaniach prejednané neboli.
6. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že medzi stranami bolo nesporné, že žalobca si prihlásil do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok, doručenou žalovanému dňa 29.09.2023, pohľadávky zapísané v zozname pohľadávok pod č. 277 a č. 285 vo výške a z právneho dôvodu, tak ako to uviedol žalobca v žalobách a k prihláške priložil Rámcovú nájomnú zmluvu zo dňa 10.08.2020, faktúry, saldo nezaplatených faktúr, návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 29.12.2022, platobný rozkaz Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 13.02.2023, sp. zn. 20Cb/63/2022 s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 14.09.2023, sp. zn. 18Ek/1271/2023. Rovnako tak bolo nebolo sporné, že dotknuté pohľadávky žalobcu boli judikované platobným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 13.02.2023, sp. zn. 20Cb/63/2022, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 16.03.2023. Nesporným bol aj dátum doručenia oznámenia o popretí pohľadávky žalobcovi dňa 12.12.2023.
7. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že sporné sú dôvody popretia, tak ako vyplývajú z popieracieho prejavu správcu, keď správca poprel pohľadávky žalobcu čo do právneho dôvodu a čo do vymáhateľnosti, pričom uviedol: „Popretý veriteľ neuviedol právny dôvod vzniku prihlásenej pohľadávky (napr. písomná/ ústna zmluva, objednávka alebo iné), ani tento nedoložil. Uviedol len to, že popretý veriteľ predal úpadcovi tovar špecifikovaný v jednotlivých faktúrach, ktoré neboli predmetom rámcovej zmluvy. V zmysle uvedeného (v dôsledku absencie/nedoloženia právneho titulu prihlásenej pohľadávky a absencie
vedomosti o ne/zvolení si rozhodného práva zmluvnými stranami) je sporné, či je možné aplikovať čl. 4 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Faktúra nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávky. Faktúra je len daňovými dokladom, resp. dokladom účtovným, ktorý slúži ako podklad pre jednoduché alebo podvojné účtovníctvo. V zmysle § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty „Na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry“, teda je zjavné, že ide o jednostranný účtovný úkon vystaviteľa, ktorý v žiadnom rozsahu nepreukazuje, či k plneniu zo strany popretého veriteľa úpadcovi reálne aj došlo. Platobný rozkaz sám o sebe nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávky, nakoľko ide iba o deklaratórne rozhodnutie. Navyše pri rozhodovaní o platobnom rozkaze súd neposudzuje a neskúma vec čo do merita, skúma iba formálne splnenie požiadaviek na vydanie platobného rozkazu. Popretý veriteľ nedoložil žiadne listiny, ktoré by preukazovali právny dôvod vzniku a existenciu jeho pohľadávky. Popretý veriteľ nepreukázal plnenie, t. j. či boli tovary úpadcovi zo strany popretého veriteľa reálne dodané. Úlohou správcu nie je domnievať sa, z čoho a na základe akých skutkových okolností a právneho titulu si popretý veriteľ uplatňuje prihlásenú pohľadávku. Právny dôvod vzniku pohľadávky má byť uvedený jasne, určito a zrozumiteľne, pričom prílohy priložené k prihláške musia korešpondovať s právnym dôvodom vzniku pohľadávky uvedenom v prihláške. V kontexte uvedeného žalovaný poprel aj uplatnené príslušenstvo primárneho domnelého záväzku uplatneného prihláškou v celej prihlásenej výške, nakoľko pokiaľ neexistuje primárny obligačný´ vzťah, nemohlo v súvislosti s jeho uplatňovaním vzniknúť akékoľvek príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z meškania.“.
8. Súd prvej inštancie vyhodnotil vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je zahraničnou právnou otázkou, že právomoc súdu v Slovenskej republike na prejednanie sporu je daná a vyplýva z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2015/848 zo dňa 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní, konkrétne z čl. 6, bodu 1 nariadenia, podľa ktorého súdy členského štátu, na území ktorého sa začalo insolvenčné konanie podľa čl. 3, majú právomoc aj v prípade žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a podľa prílohy A nariadenia sa insolvenčným konaním rozumie aj konkurzné konanie.
9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v incidenčnom konaní je súd oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku len z dôvodov, ktoré uviedol správca v popieracom prejave (R 63/2017). Po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na popretie pohľadávky nie je možné popretie doplniť o nové dôvody popretia. Účelom incidenčného konania je v podstate rozhodnúť len o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Vzhľadom na to, že prihlásená pohľadávka je judikovanou pohľadávkou, súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2018 zo 20.11.2018 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 53/2019, podľa ktorého skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.
10. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade pohľadávok žalobcu zapísaných v zozname pohľadávok pod č. 277 a č. 285 ide o pohľadávky, pri ktorých žalobca ako právny dôvod ich vzniku označil neuhradenie ceny za dodanie tovaru úpadcovi a o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté platobným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 20Cb/63/2022 zo dňa 13.02.2023. Pokiaľ žalovaný ako popierací dôvod uviedol, že popretý veriteľ nepreukázal plnenie, t.j. či boli tovary úpadcovi zo strany popretého veriteľa reálne dodané, ide o skutočnosti, ktoré predchádzali vydaniu uvedeného platobného rozkazu, a teda posúdenie týchto skutočnosti patrilo do právomoci súdu, ktorý predmetné rozhodnutie vydal. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Rovnako tak pokiaľ správca namietal, že je sporné, či je možné aplikovať čl. 4 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ide o skutočnosť, ktorú súd už v rámci incidenčného konania pri judikovanej pohľadávke neposudzuje, nakoľko posúdenie rozhodného práva pri uplatnenom nároku patrilo do právomoci súdu, ktorý predmetné rozhodnutie vydal.
11. Súd prvej inštancie uviedol k odkazu žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/1/2019, pripúšťajúce prieskum judikovaných pohľadávok aj z dôvodov, ktoré ich judikovaniu
predchádzali, že uvedené rozhodnutie vychádza zo Zákona o konkurze a vyrovnaní, tzn. z predchádzajúcej právnej úpravy a nie je na predmetnú vec aplikovateľné. Pokiaľ žalovaný odkazoval na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 26Cbi/3/2023, podľa ktorého preskúmavaniu podliehajú všetky nielen nejudikované pohľadávky a správca je oprávnený poprieť aj judikovanú pohľadávku, skutkový stav v tejto veci bol odlišný, keď správca poprel judikovanú pohľadávku, pretože ju nebolo možné preskúmať, nakoľko ako právny dôvod bol uvedený výlučne platobný rozkaz, ktorý bol jedinou prílohou prihlášky. Pokiaľ žalovaný odkazoval na rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 60Cbi//3/2022, ktoré pripúšťalo možnosť poprieť pohľadávku na základe exekučného titulu, a to platobného rozkazu z dôvodu, že v upomínacom konaní neprebehlo riadne dokazovanie, uvedené rozhodnutie odkazovalo na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/1/2019, ktorý vychádza zo Zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto si súd prvej inštancie závery v ňom uvedené neosvojil.
12. Podľa súdu prvej inštancie argumentácia žalovaného o potrebe komplexne preskúmavať judikované pohľadávky, o ktorých bolo rozhodnuté v skrátenom konaní, naráža na princíp právnej istoty a záväznosti súdnych rozhodnutí. Ani rozsudok vydaný v riadnom sporovom konaní nemusí byť v súlade s hmotnoprávnymi vzťahmi, či už z dôvodu procesnej pasivity alebo z aplikácie sudcovskej koncentrácie konania. Úpadca mal možnosť podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, svoje právo nevyužil a využitie tohto práva by bolo dôvodom zrušenia platobného rozkazu. Správca úpadcu nie je oprávnený nahrádzať procesnú aktivitu úpadcu v právoplatne skončenom konaní, ak bol úpadca nečinný v pôvodnom konaní, v ktorom došlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia.
13. Súd prvej inštancie k námietke žalovaného, že žalobca neuviedol právny dôvod vzniku pohľadávky, pričom zdôraznil, že faktúra ani platobný rozkaz (ako deklaratórne rozhodnutie) nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávky, dospel k záveru, že vymedzenie právneho dôvodu vzniku pohľadávky žalobcu v jeho prihláške zodpovedá požiadavkám, ktoré sú na túto náležitosť prihlášky kladené. Žalobca v prihláške uviedol, že predal úpadcovi tovar špecifikovaný v označených faktúrach, pričom úpadca ako dlžník nezaplatil dlžnú sumu vyfakturovanú označenými faktúrami (teda označil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky je neuhradenie ceny za dodaný tovar špecifikovaný v jednotlivých faktúrach), pričom zároveň uviedol, že o predmetnom nároku žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté platobným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 13.02.2023, sp. zn. 20Cb/63/2022, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.03.2023. Zároveň uviedol, že žalobca si uplatnil túto pohľadávku v exekučnom konaní, sp. zn. 18Ek/1271/2023 a že Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 14.09.2023, sp. zn. 18Ek/1271/2023 súd zamietol návrh veriteľa na vykonanie exekúcie z dôvodu, že na majetok dlžníka bol vyhlásený konkurz. Zároveň k prihláške pohľadávky priložil aj návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 29.12.2022. Teda ako právny dôvod pohľadávky neoznačil len platobný rozkaz alebo len faktúru, ale vymedzil právny dôvod vzniku pohľadávky tak, že je nárok žalobcu možné jednoznačne identifikovať, správca, ako aj dlžník boli na základe opísaných skutočností schopní posúdiť a identifikovať žalobcom uplatnený nárok a na základe toho sa vyjadriť k oprávnenosti pohľadávky žalobcu a jej vymáhateľnosti.
14. Súd prvej inštancie k argumentácii žalovaného, že v incidenčnom konaní nemožno dokladať prílohy, ktoré neboli priložené k prihláške, primárne uviedol, že preukázanie pohľadávky žalobcu listinami, tak ako boli priložené k prihláške, bolo postačujúce. Súd prvej inštancie preto len pre doplnenie a nad rámec uvedeného poukázal na to, že koncentračná zásada v incidenčnom konaní sa týka iba skutkového a právneho vymedzenia pohľadávky a jej výšky (§ 32 ods. 14 in fine ZKR) a netýka sa prípadného doplnenia dôkazov o oprávnenosti popretej pohľadávky v incidenčnom konaní. Z § 29 ods. 6 ZKR síce vyplýva, že k prihláške sa pripoja listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti, zároveň však zo ZKR nevyplýva, že by relevantné listiny mohli byť pripojené len v čase, ktorý je zákonom vymedzený na podanie prihlášok. Zo žiadneho z ustanovení ZKR nevyplýva, že by po podaní prihlášky už veriteľ nebol oprávnený dopĺňať listinné dôkazy na preukázanie prihlásených pohľadávok.
15. Súd prvej inštancie potom vzhľadom na to, že pohľadávky, ktorých určenia sa žalobca domáhal, boli popreté iba z dôvodov, ktoré predchádzali vydaniu súdneho rozhodnutia, dospel k záveru, že popierací prejav správcu neobstojí, a preto žalobe vyhovel a určil popreté pohľadávky čo do ich právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti, pričom vo vzťahu k výroku svojho rozhodnutia uviedol, že neprekročiac žalobný návrh tento zákonu zodpovedajúcim spôsobom doformuloval, nakoľko súd nie je viazaný návrhom žalobcu na doslovné znenie výroku, pokiaľ je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa mieni domáhať.
16. Súd prvej inštancie žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal žalovaný v celom rozsahu odvolanie z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
18. Žalovaný bol v odvolaní presvedčený, že rozhodnutie R 53/2019 neponúka ústavne konzistentnú a vyčerpávajúcu odpoveď v konštatovanom závere, že skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Odôvodnenie rozhodnutia R 53/2019 neponúka žiadnu odpoveď/vysvetlenie na celkom logickú otázku vyvstávajúcu z odôvodnenia rozhodnutia a síce, ak posúdenie určitých (skutkových) otázok relevantných pre rozhodnutie nebolo predmetom posúdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal (preto lebo žiadna strana sporu tieto skutočnosti nesubstancovala), nemôžu byť už tieto „neposudzované“ skutočnosti predmetom prieskumu správcu? Záverom rozhodnutia R 53/2019 možno azda prisvedčiť vo vysporiadaní sa s otázkou už raz vyriešených a posúdených skutočností, nie však vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré predmetom prieskumu príslušným orgánom nikdy neboli. Konkurzné konanie je kolektívnym súdnym konaním a jeho účelom je kolektívne uspokojenie veriteľov úpadcu. Judikované pohľadávky jedného veriteľa, bez možnosti voči takejto pohľadávke v konkurze akokoľvek namietať, bezprostredne zasahuje do práv a oprávnených záujmov ostatných veriteľov participovať na správnom rozdelení výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Pripustením uvedeného výkladu dochádza k rozširovaniu záväznosti právoplatného rozhodnutia aj mimo „inter partes“, pretože výsledok súdneho rozhodnutia by priamo zasahoval aj do práv ostatných účastníkov konania - konkurzných veriteľov, ktorí neboli stranami sporu konania, v ktorom došlo k vydaniu rozhodnutia. Ak existuje zvýšený záujem na rozšírení účinkov právoplatnosti rozhodnutia (presnejšie subjektívnych medzí právoplatnosti) aj na iné osoby než sú strany sporu, mal by zákon takúto výnimku výslovne upraviť, tak tomu je napr. v § 32 ods. 5 ZKR. Ak to tak zákon neurobí, je potrebné skúmať, či subjektívne rozšírenie účinkov právoplatnosti pokrýva samotný účel tohto právneho inštitútu a či takéto riešenie nie je neprimeraným zásahom do sféry oprávnených záujmov tretích osôb. Podľa právneho názoru žalovaného nemožnosť uplatniť pri popretí pohľadávky priznanej právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu tie skutočnosti, ktoré neboli uplatnené dlžníkom v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu tohoto rozhodnutia, predstavuje práve takýto neprimeraný zásah do sféry oprávnených záujmov ostatných konkurzných veriteľov. Na podporu svojich tvrdení žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na viacero rozhodnutí, ktoré vo svojich záveroch konvergujú s právnou argumentáciou žalovaného a na ktoré žalovaný opakovane poukazuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/1/2019 zo dňa 17.06.2020, rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 60Cbi/3/2022 zo dňa 21.03.2024, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 26Cbi/3/2023 zo dňa 02.08.2023). Podľa žalovaného záver súdu prvej inštancie je v rozpore s gramatickým ako aj teologickým výkladom § 32 ods. 1 veta prvá ZKR a smeruje k popretiu účelu konkurzného konania. Nemožnosť účinného popretia aj fabulovaných pohľadávok naráža na ústavné právo ostatných veriteľov vlastniť majetok. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, Pl. ÚS 14/2010. Žalovaný je presvedčený, že tu existuje racionálny a spravodlivý dôvod na odklon od vysloveného právneho názoru v rozhodnutí R 53/2019, a to v súlade s princípmi, na ktorých je založený civilný proces (článok 2 ods. 3 CSP).
19. Žalovaný mal v odvolaní tiež za to, že žalobca bol povinný dôkazy pripojiť už k samotnej prihláške, keďže tieto musel mať k dispozícii už ku dňu podania prihlášky. Túto povinnosť žalobcu zvýrazňuje aj ustanovenie § 30 ods. 2 ZKR, ktoré dopadá nielen na samotný text prihlášky pohľadávky, ale aj na všetky jej zákonom predpísané náležitosti, vrátane príloh prihlášky pohľadávky, preukazujúcich právny dôvod vzniku prihlásenej pohľadávky a jej výšku. Pri posudzovaní, či veriteľ preukázal právny dôvod vzniku pohľadávky alebo jej výšku, je určujúci obsah prihlášky pohľadávky a jej príloh, nie je prípustné dodatočné dopĺňanie prihlášky a jej príloh. Popierací prejav žalovaného vylučuje pohľadávku žalobcu tak, ako bola prihlásená, z jej uspokojenia v konkurze, keďže v prihláške pohľadávky žalobca nepreukázal vznik a existenciu prihlásenej pohľadávky. Žalobca pritom poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 37Cbi/28/2018 zo dňa 09.03.2023).
20. Podľa žalovaného v prípade zmeny žaloby po uplynutí hmotnoprávnej lehoty uvedenej v § 32 ods. 9 ZKR nie je možné sa úspešne domôcť zmeneného nároku. V tejto súvislosti odkázal na komentárovú literatúru, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/17/2017 zo dňa 22.03.2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoKR/11/2016 zo dňa 01.06.2016 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31CoKR/4/2017 zo dňa 26.04.2018.
21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Uviedol, že rozhodnutie R 53/2019 je ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorú reflektuje aj neskoršia judikatúra nižších súdov. Predmetné rozhodnutie nezbavuje správcu možnosti poprieť judikovanú pohľadávku, o čom svedčí právna veta I., na ktorú potom nadväzuje právna veta II. Žalovaný však založil popretie pohľadávky žalobcu výlučne na okolnostiach, ktoré nastali pred vydaním platobného rozkazu. Argumentácia žalovaného nemá žiadnu oporu v zákone, vyžadovala by si zmenu právnej úpravy. Úpadca mal možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu, to však neurobil a sám sa vzdal uplatnenia akýchkoľvek skutočností na svoju obranu. Správca nie je oprávnený nahrádzať procesnú aktivitu úpadcu v právoplatne skončenom konaní v prípade, ak bol úpadca v pôvodnom konaní, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím, nečinný a nedošlo zákonným spôsobom k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Správca nie je zástupcom úpadcu a ani zástupcom veriteľov, čo potvrdzuje i nález Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 14/10 zo dňa 01.07.2010. Výkladom, či skôr úvahou, ktoré ponúka žalovaný, by bol dotknutý a poškodený na svojich právach žalobca, ktorý ako veriteľ riadne a úspešne uplatnil svoju pohľadávku v súdnom konaní a ktorú tiež vymáhal v exekučnom konaní. Odkaz žalovaného na judikatúru uvedenú v odvolaní je irelevantný, pretože sa s ňou už vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
22. Žalobca ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie považoval preukázanie pohľadávky žalobcu listinami tak, ako boli priložené k prihláške, za postačujúce a v odvolaní žalovaný nijako nenapáda uvedený záver súdu prvej inštancie, a preto akákoľvek ďalšia odvolacia argumentácia žalovaného je nadbytočná. Žalovaný v odvolaní pritom len mechanicky zopakoval svoju argumentáciu z prvoinštančného konania. Žalovaný zjavne neopodstatnene poprel pohľadávku žalobcu skutočnosťami, ktoré nastali pred vydaním platobného rozkazu a nemôžu byť dôvodom popretia. Názor o nemožnosti následného preukazovania skutočností žalobcom v incidenčnom konaní nemá žiadny zákonný podklad. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 37Cbi/28/2023 zo dňa 09.03.2023 je nepoužiteľný, pretože toto rozhodnutie bolo založené na zistení, že prihláška veriteľa nemala žiadne prílohy a pohľadávka v čase jej prihlásenia neexistovala a vychádzalo z opačného výkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/53/2020. Uvedené rozhodnutie hovorí o nemožnosti doplnenia a popretia pohľadávky o nové dôvody popretia, avšak žiadne nové dôvody uplatnenia pohľadávky žalobca v žalobe neuplatnil.
23. Žalobca považuje za zmätočnú argumentáciu žalovaného týkajúcu sa žalobného návrhu (petitu). K žiadnej zmene žaloby nedošlo, k zmene žaloby predsa nemôže dôjsť tým, že súd vo formulácii výroku svojho rozhodnutia nepoužije doslovné znenie žalobného návrhu (petitu). Napokon žalovaný ani neuvádza, v čom by mala spočívať zmena žaloby. Je zrejmé, čoho sa žalobca domáhal v prvoinštančnom konaní. Žalovaný to nijako nespochybňoval a nenamietal v tom zmysle, že by žalobný návrh bol neúplný, neurčitý, nepresný alebo nezrozumiteľný. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s obsahom žaloby. Súd nie je do najmenšieho detailu viazaný žalobou, resp. jej petitom, ale môže ho modifikovať tak, aby mohol pre žalobcu prisúdiť ním žiadaný nárok, pretože len súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia, aby vyriešil predmet sporu medzi stranami. Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom, ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Petit nemusí byť zreteľne oddelený od ďalších častí žaloby, nemusí mať ani určitú predpísanú formu, iba zo žaloby ako celku musí byť jasné, čo je žiadané (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/171/2021 zo dňa 29.03.2023). Pri posudzovaní náležitosti podania s prihliadnutím na znenie podania ako celku žalobca odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 192/2015 zo dňa 07.10.2015. Žalovaný v tejto časti odvolania neuvádza žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie nesprávne, len bez ďalšieho cituje odbornú literatúru a judikatúru.
24. V odvolacej replike žalovaný rozvinul odvolaciu argumentáciu, a pretože podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania a pretože novoty v odvolacom konaní možno použiť za splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 366 CSP len v odvolaní, zhrnutie ďalších tvrdení a argumentov uvedených žalovaným odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.
25. V odvolacej duplike žalobca rozvinul argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu a pretože podľa § 373 ods. 4 CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, zhrnutie ďalších tvrdení a argumentov uvedených žalobcom odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.
26. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 06.08.2026, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).
27. Podľa § 29 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom ku dňu začatia konkurzného konania na úpadcu (ďalej aj „ZKR“), k prihláške sa pripoja listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti. Veriteľ, ktorý je účtovnou jednotkou, v prihláške uvedie vyhlásenie, či o pohľadávke účtuje v účtovníctve, v akom rozsahu, prípadne dôvody, prečo o pohľadávke v účtovníctve neúčtuje.
28. Podľa § 32 ods. 2 prvá veta ZKR prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky písomným podaním u správcu na predpísanom tlačive, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva.
29. Podľa § 32 ods. 5 ZKR ten, kto pohľadávku popiera, musí popretie pohľadávky vždy zdôvodniť, pričom pri popretí výšky musí uviesť sumu, ktorú popiera, pri popretí poradia uviesť poradie, ktoré uznáva, pri popretí zabezpečovacieho práva uviesť rozsah popretia, inak je popretie neúčinné. Ak bola popretá pohľadávka čo i len čiastočne potvrdená súdom, zodpovedá ten, kto pohľadávku poprel, veriteľovi popretej pohľadávky za škodu, ktorú mu spôsobil popretím pohľadávky, ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou.
30. Podľa § 32 ods. 9 ZKR veriteľ má právo domáhať sa na súde určenia popretej pohľadávky žalobou, pričom žaloba musí byť podaná voči všetkým, ktorí popreli pohľadávku. Toto právo musí byť uplatnené na súde voči všetkým týmto osobám do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky veriteľovi, inak zanikne. Právo na určenie popretej pohľadávky je uplatnené včas aj vtedy, ak bola podaná žaloba v lehote na nepríslušnom súde.
31. Podľa § 32 ods. 14 ZKR v žalobe sa veriteľ môže domáhať určenia právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a výšky pohľadávky, ďalej zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. V žalobe sa môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.
32. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti napadnutého rozhodnutia zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom je cielený prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania. Odvolací súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov uvedených a obsahovo vymedzeným žalovaným v podanom odvolaní a vyhodnotením tých námietok a argumentov, ktoré mali význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005), dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobe žalobcu vyhovel a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd ex offo nezistil ani vady procesných podmienok. Odvolací súd na podklade odvolania žalovaného konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie
jeho vecnej správnosti a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalovaného dopĺňa v zmysle § 387 ods. 2 CSP ďalšie dôvody.
33. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu o určenie popretých pohľadávok, keď dospel k záveru, že popierací prejav žalovaného neobstojí, keďže v zmysle rozhodnutia R 53/2019 je možné účinne poprieť judikovanú pohľadávku len okolnosťami, ktoré nastali po vydaní právoplatného rozhodnutia, ktorými boli pohľadávky priznané a žalovaný v popieracom prejave uviedol len okolnosti týkajúce sa skutočností, ktoré predchádzali vydaniu platobného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 20Cb/63/2022 zo dňa 13.02.2023 a len pre doplnenie súd prvej inštancie poukázal aj na to, že zo žiadneho z ustanovení ZKR nevyplýva, že by po podaní prihlášky, resp. v incidenčnom konaní už veriteľ nebol oprávnený dopĺňať listinné dôkazy na preukázanie prihlásených pohľadávok, pričom k vyhlásenému výroku rozhodnutia súd prvej inštancie skonštatoval, že neprekročiac žalobný návrh, tento zákonu zodpovedajúcim spôsobom doformuloval.
34. Žalovaný mal v odvolaní za to, že existuje racionálny a spravodlivý dôvod na odklon od vysloveného právneho názoru v rozhodnutí R 53/2019, ktoré podľa žalovaného neponúka konzistentnú a vyčerpávajúci odpoveď na možnosť popretia pohľadávok judikovaných právoplatným rozhodnutím súdu, ak sa jedná o dôvody popretia spočívajúce v skutočnostiach, ktoré neboli predmetom prejednania v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie priznávajúce prihlásenú pohľadávku.
35. Civilný sporový poriadok spočíva na základných princípoch, ku ktorým patrí aj princíp právnej istoty, ktorou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok 2 ods. 2 CSP). Najvyššou súdnou autoritou v systéme všeobecného súdnictva je Najvyšší súd Slovenskej republiky a jeho ustálená rozhodovacia je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pričom do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017) a s prihliadnutím na článok 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo8129/2017 zo dňa 31.10.2017).
36. V rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 53/2019, t.j. v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/61/2018 zo dňa 20.11.2018, Najvyšší súd Slovenskej republiky k otázke či správca môže poprieť pohľadávku orgánu verejnej moci, ktorá bola určená právoplatným rozhodnutím, prijal právnu vetu: I. Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona č. 7/2005 Z. z. nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci. II. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len v skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.
37. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za vhodné poukázať na to, že prijatiu tzv. zbierkového rozhodnutia predchádza osobitný proces, výsledkom ktorého je jeho publikovanie zákonom určeným spôsobom v zbierke a ktoré priznáva takto publikovanému rozhodnutiu osobitný význam. Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má vysokú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure má normatívnu silu, a to tak vo vertikálnej línii voči súdom nižších stupňov, ako aj v horizontálnej línii medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/174/2016). Judikát R 53/2019 tak síce spĺňa všetky atribúty faktickej záväznosti vo vzťahu k súdom
nižšieho stupňa, teda ako vo vzťahu k súdu prvej inštancie, tak aj vo vzťahu k odvolaciemu súdu, keďže názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov a ktorého publikovanie zakladá legitímne očakávania strán súdnych konaní, že takto uverejnený názor budú rešpektovať a presadzovať tiež všeobecné súdy, avšak Civilný sporový poriadok priamo pri úprave princípu právnej istoty v čl. 2 ods. 3 pripúšťa, že pri dôkladnom a presvedčivom odôvodnení odklonu sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak. V konkrétnych okolnostiach súdenej veci však ani odvolací súd nedospel k záveru, že sú tu také skutkové a právne osobitosti, ktoré by odôvodňovali odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v judikáte R 53/2019.
38. Zmyslom a účelom konkurzného konania podľa § 1 ZKR je riešenie úpadku dlžníka speňažením jeho majetku a kolektívne uspokojenie jeho veriteľov. Uspokojenie veriteľov sa realizuje na základe zákonom stanoveného spôsobu uplatnenia pohľadávok veriteľov, t.j. podaním prihlášky podľa § 28 a nasl. ZKR. Uspokojenie pohľadávok veriteľov prihlásených zákonom určeným spôsobom v zákonnej lehote rieši § 94 a nasl. ZKR. Z úpravy Zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že uspokojeniu pohľadávok veriteľov podliehajú len tie pohľadávky, ktoré sú zistené (§ 94 a nasl. ZKR). V zmysle § 32 ods. 16 a 18 ZKR za zistenú pohľadávku sa považuje prihlásená pohľadávka veriteľa, ktorá nebola v zákonom určenej lehote popretá ako aj pohľadávka, ktorá bola veriteľom prihlásená, bola popretá správcom alebo iným veriteľom, avšak bol určená právoplatným rozhodnutím súdu. Teda pohľadávky, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, sa môžu v konkurznom konaní uspokojovať len vtedy, ak boli riadne a včas prihlásené a neboli správcom popreté alebo ak ich správca poprel, boli na základe podanej incidenčnej žaloby určené ako oprávnené rozhodnutím súdu (Milan Ďurica: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, 3. vydanie, C. H. Beck, 2019, s. 318).
39. Ak je pohľadávka popretá (správcom alebo veriteľom), právnym prostriedkom ochrany veriteľa popretej pohľadávky je podanie incidenčnej žaloby podľa § 32 ods. 9 ZKR (v znení účinnom v čase začatia konkurzného konania na majetok úpadcu), v ktorej sa môže veriteľ domáhať určenia právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, ako aj zabezpečenia popretej pohľadávky (§ 32 ods. 14 ZKR). Sú to dôvody popretia, ktoré vymedzujú predmet incidenčnej žaloby, ako aj skutkové a právne tvrdenia, ktoré musí veriteľ uplatniť v incidenčnej žalobe, pokiaľ mieni dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky. V žalobe o určenie popretej pohľadávky (incidenčná žaloba) musí veriteľ uviesť také tvrdenia, z ktorých je možné dospieť k záveru, že popretie pohľadávky správcom alebo veriteľom nebolo dôvodné. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného v odvolaní s odkazom na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 14/2010, z ktorého okrem iného vyplýva vzájomné postavenie veriteľov pohľadávok, kedy prihlásenie a prípadné popretie alebo nepopretie akejkoľvek pohľadávky akéhokoľvek veriteľa má vplyv na postavenie ďalších veriteľov pri uspokojovaní ich pohľadávok. V konečnom dôsledku to znamená, že správca pri svojej prieskumnej činnosti vzhľadom na účely konkurzného konania, ktorým je kolektívne uspokojenie pohľadávok veriteľov, je povinný s odbornou starostlivosťou preskúmať každú prihlásenú pohľadávku, pretože výsledok jeho činnosti ovplyvňuje mieru uspokojenia každého veriteľa prihlásenej pohľadávky.
40. K otázke predmetu incidenčného konania Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.01.2017 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 63/2017 prijal právnu vetu: „I. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. II. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávky z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená.“. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013-409 zo dňa 11.09.2014 okrem iného vyplýva: „Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená (teda úplne alebo v určitej časti alebo v určitom poradí). ... ako už bolo uvedené, incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ (žalobca) uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi (žalovanému) a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke.“.
41. Z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít teda vyplýva, že správca konkurznej podstaty pri prieskume prihlásenej pohľadávky každého veriteľa v zmysle § 32 a nasl. ZKR, napĺňajúc tým účel
konkurzného konania, skúma dôvodnosť a oprávnenosť prihlásenej pohľadávky. Ak dospeje k záveru, že je daný dôvod spornosti prihlásenej pohľadávky čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia alebo jej zabezpečenia, je povinný pohľadávku poprieť. Vymedzenie predmetu incidenčného konania je preto závislé od dôvodov popretia pohľadávok, pričom predmetom súdneho konania v incidenčnom konaní je v podstate záver a rozhodnutie súdu o tom, či popierací prejav správcu, resp. veriteľa, obstojí, teda či dôvody uvedené v popieracom prejave správcu, resp. veriteľov zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávky z uspokojenia v konkurze. Takýmto vymedzením predmetu incidenčného konania je podmienené aj procesné postavenie veriteľa popretej pohľadávky, ktorý v incidenčnej žalobe musí uviesť také dôvody, skutočnosti a predložiť a označiť také dôkazy, ktoré preukazujú nedôvodnosť popretia žalobcom prihlásenej pohľadávky. Je na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal nedôvodnosť popretia ním prihlásenej pohľadávky.
42. V súdenej veci súd prvej inštancie, vychádzajúc z rozhodnutia R 53/2019, v žiadnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia neuviedol, že judikovaná pohľadávka, ktorá bola prihlásená veriteľom v rámci konkurzu na majetok úpadcu, nemôže byť predmetom prieskumu zo strany správcu konkurznej podstaty úpadcu. Naopak, ako to vyplýva z právnej vety I. rozhodnutia R 53/2019, najvyšší súd jednoznačne konštatoval, že každá, t.j. aj súdom judikovaná pohľadávka, môže byť predmetom prieskumu zo strany správcu a v prípade zistenia jej spornosti je povinnosťou správcu pohľadávku, aj keď bola judikovaná, poprieť. Na túto právnu vetu I. nasleduje právna veta II., ktorá limituje rozsah prieskumnej činnosti správcu za predpokladu, ak sa jedná o pohľadávku judikovanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci. V takom prípade, hoci aj judikovaná pohľadávka podlieha prieskumu správcu, však podľa záveru najvyššieho súdu, môžu byť dôvodom účinného popretia zo strany správcu len také skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia súdu, ktorým bola veriteľovi priznaná pohľadávka uplatnená následne v konkurze. Uvedený záver Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí R 53/2019, na základe ktorého je možné účinne poprieť judikovanú pohľadávku len na základe skutočností, ktoré nastali po vyhlásení rozhodnutia súdu, je založený na predpoklade, že skutočnosti, existujúce do času vydania napadnutého rozhodnutia a posúdenie ich relevantnosti vo vzťahu k priznanému nároku, patria do právomoci súdu (resp. iného orgánu verejnej moci) rozhodujúceho o právach a povinnostiach veriteľa a dlžníka.
43. Žalovaný v odvolaní poukazoval na rôzne aspekty jeho nesúhlasného názoru so záverom rozhodnutia R 53/2019. Argumentoval tým, že správca má mať možnosť poprieť uplatnenú pohľadávku z dôvodov, ktoré neboli uplatnené v súdnom konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz. Ďalej odôvodňoval svoj nesúhlasný názor so záverom súdu prvej inštancie tým, že takýmto prístupom dochádza k zásahu do práv ostatných veriteľov v konkurznom konaní, ktorí nemajú možnosť ovplyvniť a namietať judikovanú pohľadávku a participovať na správnom rozdelení výťažku. Podľa žalovaného uvedeným prístupom súdu prvej inštancie fakticky dochádza k rozširovaniu záväznosti právoplatného rozhodnutia aj mimo zúčastnené strany sporu, v ktorom bolo vydané rozhodnutie priznávajúce žalobcovi pohľadávku. Odvolací súd sa s týmito tvrdeniami nestotožnil.
44. Platobný rozkaz proti ktorému nebol podaný odpor nadobúda právoplatnosť. Platobný rozkaz je jedným zo spôsobov meritórneho rozhodnutia vo veci samej a z hľadiska jeho účinkov má rovnaké vlastnosti ako iné formy rozhodnutia vo veci samej, napr. rozsudok (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C. H. Beck, 2016, s. 993). Právoplatnosť v zmysle § 226 CSP sa posudzuje z formálnej a materiálnej stránky a jedná sa o vlastnosť súdom vydaného rozhodnutia, ktorá z formálnej stránky predstavuje procesné ukončenie civilného sporového konania. Z formálnej stránky teda aj platobný rozkaz predstavuje konečné rozhodnutie, ktoré nadobúda charakter meritórneho rozhodnutia (rozsudku). Z materiálnej stránky právoplatnosť platobného rozkazu ako rozhodnutia vo veci samej znamená záväznosť rozhodnutia pre definovaný okruh subjektov (pozitívna stránka materiálnej právoplatnosti), v danom prípade pre žalobcu a úpadcu a zároveň nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia (negatívna stránka materiálnej právoplatnosti). Procesná stránka právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu ako meritórneho rozhodnutia vo veci samej, zároveň predstavuje prekážku veci rozsúdenej (§ 230 CSP), ktorá znamená nemožnosť začatia konania a nového rozhodnutia o nároku, ktorý bol predmetom konania, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz. Uvedená formálna a materiálna stránka právoplatnosti platobného rozkazu, t.j. jeho záväznosť a nezmeniteľnosť (o nároku uplatneného žalobcom voči žalovanému v civilnom sporovom konaní) je zároveň aj prejavom ústavnoprávneho princípu právnej istoty, kedy právoplatným platobným rozkazom bol meritórne vo veci vyriešený spor medzi sporovými stranami (§ 230 CSP).
Právoplatnosť rozhodnutia, a to aj platobného rozkazu, je teda naplnením princípu záväznosti, nezmeniteľnosti a konečného vyriešenia sporu medzi stranami v civilnom sporovom konaní, napĺňajúc tam tým princíp právnej istoty podľa článku 2 ods. 1 a 2 CSP.
45. Podľa odvolacieho súdu na uvedené vlastnosti právoplatného platobného rozkazu, ktorým bolo meritórne rozhodnuté vo veci samej o nároku medzi stranami sporu, nemá vplyv pre účely incidenčného konania skutočnosť, že právoplatný platobný rozkaz neobsahuje odôvodnenie a že v súdnom konaní, v ktorom bol vydaný nebolo predmetom prieskumu súdu posúdenie určitých skutkových okolností uvedených žalovaným až následne v popieracom prejave. Podľa odvolacieho súdu správca v rámci svojej prieskumnej činnosti nenahrádza pasivitu úpadcu v predchádzajúcich súdnych konaniach, v rámci ktorých úpadca neuplatnil (bez ohľadu na to, z akých dôvodov) svoju obranu, v danom prípade nepodal odpor voči vydanému platobnému rozkazu, v dôsledku ktorého by došlo k zrušeniu platobného rozkazu ako exekučného titulu, pričom právoplatné rozhodnutie súdu, a to aj vo forme platobného rozkazu, ktoré veriteľovi priznáva pohľadávku následne prihlásenú v konkurze na úpadcu, má charakter záväznosti a nezmeniteľnosti.
46. Žalovaný tvrdil, že v konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz, nemal možnosť sa vyjadriť, resp. sa nevyjadril ku všetkým relevantným okolnostiam. S týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Vydanie platobného rozkazu je upravené v rámci civilného sporového konania pri rozhodovaní o nároku na peňažné plnenie. Civilné sporové konanie je založené na zásade kontradiktórnosti a procesnej zodpovednosti strán sporu za výsledok sporu. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe a priložených dokladov sú na vydanie platobného rozkazu splnené podmienky, platobný rozkaz vydá vychádzajúc tvrdení žalobcu. Prostriedkom ochrany žalovaného je podanie odporu, ak z akýchkoľvek dôvodov s uplatneným nárokom nesúhlasí. Ak žalovaný svoje právo nevyužije a odpor nepodá, je jeho procesnou zodpovednosťou, že v spore bol neúspešný a platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C. H. Beck, 2016, s. 977), čím neumožnil súdu v sporovom konaní, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach sporových strán, t.j. v prejednávanej veci o existencii a výške peňažnej pohľadávky, prejednať a posúdiť prípadné námietky úpadcu voči uplatnenému nároku.
47. Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie R 53/2019 vychádza zo zásady právnej istoty medzi stranami sporu a z charakteru a vlastnosti platobného rozkazu, ako formy rozhodnutia súdu vo veci samej, ktorý v prípade jeho právoplatnosti záväzne a nezameniteľne rozhodol o právach a povinnostiach žalobcu a úpadcu vo vzťahu k žalobcom prihláseným pohľadávkam v konkurze voči úpadcovi. Tomuto záveru zodpovedá právna veta Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí R 53/2019, podľa ktorej je možné judikovanú pohľadávku účinne poprieť len z dôvodov, ktoré nastali po právoplatnosti rozhodnutia súdu (napr. zánik pohľadávky a pod). Ako už bolo uvedené incidenčné konanie o určenie popretej pohľadávky nenahrádza pôvodné konanie, v ktorom si veriteľ (žalobca) uplatňuje svoju pohľadávku proti dlžníkovi (žalovanému), a teda v incidenčnom konaní nie je predmetom prieskumu súdu celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013-409). Na túto skutočnosť potom nadväzuje záver, ako bolo uvedené, že správca nenahrádza procesnú pasivitu úpadcu v predchádzajúcom súdnom konaní a rozsah prieskumnej činnosti správcu nemá za následok revíziu vydaného právoplatného rozhodnutia súdu, a to ani platobného rozkazu, ktorým je priznaná žalobcovi ako veriteľovi pohľadávka v súdnom konaní.
48. Z ustanovení Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a ani z inej právnej úpravy nevyplýva, že by či už priamo alebo nepriamo na základe prieskumnej činnosti mal správca spôsobilosť revidovať právoplatné rozhodnutia súdu a nahrádzať riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky neuplatnené úpadcom v pôvodnom civilnom sporovom konaní. Pokiaľ strana sporu nevyužila prostriedky procesnej obrany (podanie odporu), resp. nevyužila riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky voči iným formám rozhodnutia súdu, nie je možné nevyužitie (absenciu) týchto procesných inštitútov a pasivitu úpadcu nahrádzať rozšírením prieskumnej činnosti správcu, ktorý by mal mať oprávnenie na základe svojho popieracieho práva meniť záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu, t.j. jeho formálnu a materiálnu stránku. Argumentácia žalovaného fakticky smeruje k tomu, že akékoľvek právoplatné súdne rozhodnutie, a to bez ohľadu na to, či je judikovaná pohľadávka na základe rozsudku obsahujúceho odôvodnenie alebo na základe platobného rozkazu (bez odôvodnenia), by malo podliehať následnému prieskumu správcom konkurznej podstaty, napriek záväznosti a nezameniteľnosti právoplatného rozhodnutia súdu, a to aj z tých dôvodov, ktoré tu existovali v čase vydania rozhodnutia
v civilnom sporovom konaní, avšak neboli úpadcom uplatnené. Podľa odvolacieho súdu sa jedná pri takomto výklade o extenzívne rozšírenie oprávnení správcu v rozpore so zásadou právnej istoty, v rozpore s právoplatnosťou a vykonateľnosťou právoplatného rozhodnutia súdu ako záväzného a nezameniteľného, ktoré by bolo spôsobilé na generovanie ďalších súdnych sporov, a to v rámci incidenčných žalôb, a to aj z tých dôvodov, ktoré mali byť a z akýchkoľvek dôvodov (procesná pasivita, opomenutie, zámerné neuplatnenie prostriedkov procesnej obrany) neboli uplatnené v pôvodnom civilnom v súdnom konaní, v ktorom bola právoplatným rozhodnutím súdu priznaná pohľadávka veriteľa. Predmetom incidenčného konania pritom nie je preskúmanie existujúceho práva v celom rozsahu v rámci prieskumnej činnosti súdu v civilnom sporovom konaní, ale posúdenie toho, či popierací prejav správcu alebo veriteľa v konkurznom konaní obstojí alebo nie, a to vo vzťahu k právnemu dôvodu, výške, poradiu, vymáhateľnosti a zabezpečeniu pohľadávky.
49. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného v odvolaní o rozšírení záväznosti právoplatného rozhodnutia aj mimo „inter partes“, vzhľadom na charakter konkurzného konania, ktorým je pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov. V zmysle § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku, v danom prípade aj platobného rozkazu ako rozhodnutia vo veci samej, je záväzný pre strany sporu. Na tejto skutočnosti nič nemení ani charakter konkurzného konania. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že účelom konkurzného konania je pomerné uspokojovanie prihlásených a zistených pohľadávok veriteľov s tým, že rozsah uspokojenia pohľadávky akéhokoľvek z veriteľov (s ohľadom na zistenie prihlásenej pohľadávky) ovplyvňuje uspokojenie každého ďalšieho veriteľa, vzhľadom na pomerné uspokojenie pohľadávok, ako to vyplýva z uvedeného Nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 14/2010. Uvedený charakter pomerného uspokojenia pohľadávok veriteľov však podľa odvolacieho súdu neznamená, že nemožnosť účinne popierať právoplatne priznanú, t.j. judikovanú pohľadávku skutočnosťami existujúcimi pred vydaním rozhodnutia súdu o priznaní pohľadávky, má za následok rozšírenie záväznosti súdneho rozhodnutia aj mimo strán sporu, t.j. mimo inter partes. Tvrdenie žalovaného by smerovalo k tomu, že bez ohľadu na to, či sa jedná o platobný rozkaz alebo o rozsudok súdu obsahujúci odôvodnenie, každé rozhodnutie súdu by malo mať rozširujúci charakter, čo je v rozpore s účinkami právoplatných rozhodnutí súdov v merite veci podľa § 228 ods. 1 CSP. Podľa odvolacieho súdu nie právoplatné rozhodnutie priznávajúce veriteľovi pohľadávku má vplyv na postavenie ostatných veriteľov pri uspokojovaní v rámci konkurzného konania, ale skutočnosť, či správca účinne poprie alebo nepoprie prihlásenú pohľadávku. Podľa odvolacieho súdu dôsledkom právoplatného rozhodnutia súdu (aj platobného rozkazu) nie je rozšírenie jeho záväznosti aj na ostatných veriteľov mimo sporových strán, ale limitácia účinného popretia takejto judikovanej pohľadávky skutočnosťami, ktoré nastali po jeho vydaní.
50. Podľa odvolacieho súdu prieskumná právomoc správcu neprelamuje vlastnosti právoplatného súdneho rozhodnutia priznávajúceho konkrétne právo, v danom prípade pohľadávku, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie záväzné a nezmeniteľné pre strany sporu. Vzhľadom na princípy civilného sporového poriadku nemá oporu v právnej úprave argumentácia žalovaného, že v prípade platobného rozkazu, v ktorom absentuje odôvodnenie, resp. ak sa jedná o konanie, predmetom ktorého nebol prieskum určitých skutkových okolností tvrdených až následne v popieracom prejave správcu, zakladá táto skutočnosť sama o sebe dôvod na účinné popretie judikovanej pohľadávky na základe skutočností existujúcich (ale neprejednaných) v rámci civilného sporového konania pred vydaním rozhodnutia vo veci samej priznávajúceho prihlásenú pohľadávku.
51. Civilný sporový poriadok je založený na zásade formálnej pravdy vychádzajúc zo skutkových tvrdení strán sporu. Aj v prípade, pokiaľ je vo veci vydaný rozsudok, ale protistrana, t.j. žalovaný, neuvedie žiadne vlastné skutkové tvrdenia, potom sa nárok považuje za nesporný, na základe nepopretých tvrdení žalobcu. Bez ohľadu na spôsob a rozsah vykonania dokazovania a uplatnenia skutkových tvrdení strán sporu, aj za takejto situácie, pokiaľ je rozhodnuté vo veci samej rozsudkom (v prípade absencie skutkových tvrdení žalovaného, ktorými účinne poprel tvrdenia žalobcu) alebo na základe platobného rozkazu, voči ktorému nebol podaný odpor, ostávajú zachované vlastnosti právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej, t.j. jeho záväznosť a nezmeniteľnosť a je na procesnej zodpovednosti strany sporu, že v pôvodnom konaní neuplatnila prostriedky procesnej obrany, vrátane skutkových tvrdení a predloženia dôkazov. Pokiaľ strana sporu v súdnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktorým sa právoplatne judikovala následne veriteľom prihlásená pohľadávka v konkurznom konaní, takýmto spôsobom nepostupovala a svoje procesné práva neuplatnila, nemôže byť tento procesný stav pasivity úpadcu nahradený extenzívnym rozšírením preskúmavacej činnosti správcu vo vzťahu k judikovanej
pohľadávke, a to vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré tu existovali v čase pred vydaním rozhodnutia, avšak z akýchkoľvek dôvodov neboli úpadcom ako dlžníkom v konaní uplatnené. Preskúmavacia činnosť správcu preto nenahrádza procesnú pasivitu žalobcu v pôvodnom súdnom sporovom konaní a z druhej strany procesná pasivita úpadcu v pôvodnom konaní nie je dôvodom na extenzívne rozšírenie preskúmavacej činnosti správcu majúcej za následok revíziu právoplatného rozhodnutia súdu.
52. Odvolací súd doplňuje, že súd, ktorý rozhoduje v incidenčnom konaní o oprávnenosti prihlásenej pohľadávky, ktorá bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, nie je osobitným stupňom a ani osobitným druhom súdu, ktorý by mal „preskúmavať“ rozhodnutia iných súdov. Aj keď to nie je v ZKR explicitne ustanovené, výkladom ustanovenia § 32 ZKR je možné dospieť k záveru, že správca môže úspešne poprieť pohľadávku, ktorá je priznaná právoplatným rozhodnutím súdu len v dôsledku skutočností, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia (Milan Ďurica: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, 4. vydanie, C. H. Beck, 2021, s. 307) .
53. Pokiaľ žalovaný v odvolaní opakovane poukazoval na opačný záver, t.j. o možnosti popretia zo strany správcu prihlásenej judikovanej pohľadávky skutočnosťami, ktoré nastali pred vydaním súdneho rozhodnutia odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/1/2019, s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na nepoužiteľnosť záverov z tohto rozhodnutia na prejednávanú vec vzhľadom k tomu, že v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/1/2019 sa rieši situácia podľa úpravy zákona č. 323/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj „ZKV“) a nie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Z uvedeného rozhodnutia sp. zn. 1Obo/1/2019 vyplýva, že vzhľadom na absenciu predchádzajúcej podrobnej úpravy ZKV, dospel najvyšší súd k záveru, že vykonateľnú pohľadávku možno poprieť a v incidenčnom konaní preskúmať aj čo do jej základu, pretože ustanovenie § 23 ods. 3 ZKV umožňuje správcovi poprieť vykonateľnú pohľadávku v podstate z akéhokoľvek dôvodu a v takom prípade je to správca, ktorý podáva žalobu na súd o určenie ním popretej judikovanej pohľadávky. Odvolací súd zdôrazňuje, že sa nejedná o závery podľa zákona č. 7/2005 Z. z., ktorý je aplikovaný v prejednávanej veci. Záver uvedený v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/1/2019 vychádza z právnej úpravy § 23 ods. 3 ZKV, ktorý explicitne umožňuje správcovi poprieť aj vykonateľnú pohľadávku a na takto zákonom upravenú možnosť nadväzuje povinnosť správcu podať žalobu. V takom prípade teda, pokiaľ správca podľa predchádzajúcej právnej úpravy ZKV poprel judikovanú pohľadávku, čo mu priamo umožňovalo ustanovenie § 23 ods. 3 ZKV, vznikla správcovi povinnosť podať žalobu. Jedná sa teda o opačné procesné postavenie, keď v zmysle ZKR v prípade popretia pohľadávky, žalobu podáva veriteľ, ktorému je popretá pohľadávka, naproti tomu podľa ZKV, ak správca poprie vykonateľnú pohľadávku, je to on ako aktívne legitimovaný subjekt, ktorý podáva žalobu. Najvyšší súd pri svojich záveroch v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/1/2019 vychádzal z absencie úpravy ZKV, ktorá by presne vymedzovala dôvody popretia vykonateľnej pohľadávky, ale na druhej strane výslovne toto právo priznáva bez uvedenia (popieracích) dôvodov a ukladá správcovi povinnosť podať žalobu podľa ZKV. Podľa odvolacieho súdu vzhľadom na odlišnú úpravu podľa ZKV a ZKR nie je možné na prejednávanú vec, ktorá sa riadi úpravou ZKR, aplikovať závery z rozhodnutia sp. zn. 1Obo/1/2019 a nie je dôvod na odklon od rozhodnutia R 53/2019. Aj z rozhodnutia R 53/2019 vyplýva možnosť poprieť judikovanú pohľadávku, avšak s limitáciou dôvodov popretia len na základe tých skutočností, ktoré nastali po vydaní právoplatného rozhodnutia, rešpektujúc tým pôsobnosť a právomoc súdu rozhodujúceho v pôvodnom konaní o pohľadávke žalobcu ako veriteľa.
54. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 26Cbi/3/2023 a Okresného súdu Trnava sp. zn. 60Cbi/3/2022, odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na ods. body 23. a 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa súd prvej inštancie s týmito rozhodnutiami vysporiadal a s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, sp. zn. II. ÚS 78/05, sp. zn. III. ÚS 264/08, sp. zn. IV. ÚS 372/08, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/200/2022 zo dňa 26.10.2023) nepovažoval odvolací súd za potrebné opakovať argumentáciu súdu prvej inštancie pri vysporiadaní sa s týmito rozhodnutiami.
55. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného v odvolaní, že výklad použitý súdom prvej inštancie odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 53/2019 je v rozpore gramatickým ako aj teleologickým výkladom právnej normy § 32 ods. 1 ZKR. Ako už bolo uvedené Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 53/2019 nevylúčil popretie aj judikovanej pohľadávky, avšak limitoval dôvody tohto
účinného popretia okolnosťami, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia, ktorým bola pohľadávka priznaná. Uvedený záver vychádza z rešpektovania právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej (bez ohľadu na to, či sa jedná o rozsudok alebo o platobný rozkaz), ktorý s konečnou platnosťou záväzne a nezmeniteľne vyriešil spor medzi stranami sporu v civilnom sporovom konaní, pričom do právomoci súdu v tomto konaní patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku.
56. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že v konkrétnych okolnostiach súdenej veci žalovaný neuviedol a ani odvolací súd nezistil také skutkové a právne osobitosti, ktoré by odôvodňovali odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v judikáte R 53/2019, pričom v súlade s ústavne vysloveným názorom o tom, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 43/2017), odvolací súd poukazuje aj na to, že názor prezentovaný a vyslovený v tomto rozhodnutí zodpovedá konštantnej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici (napr. rozhodnutie sp. zn. 43CoKR/13/2026 zo dňa 04.06.2026, rozhodnutie sp. zn. 42CoKR/3/2026 zo dňa 28.04.2026, rozhodnutie sp. zn. 41CoKR/1/2026 zo dňa 22.04.2026).
57. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že zo žiadneho ustanovenia ZKR nevyplýva, že by po podaní prihlášky nebol veriteľ oprávnený dopĺňať listinné dôkazy v incidenčnom konaní na preukázanie prihlásených pohľadávok a mal za to, že žalobca bol povinný dôkazy pripojiť už k samotnej prihláške a dodatočné dopĺňanie prihlášky a jej príloh je neprípustné.
58. Odvolací súd zdôrazňuje, že primárnym dôvodom vyhovenia žalobe bol záver súdu prvej inštancie o neúčinnom popretí pohľadávok zo strany žalovaného z dôvodu popretia judikovanej pohľadávky skutočnosťami, ktoré tu boli aj pred vydaním súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore so závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými v rozhodnutí R 53/2019 a súd prvej inštancie nezdôvodnil vyhovenie žalobe dokladmi, ktoré priložil žalobca spolu so žalobou a ktoré neboli súčasťou prihlášky pohľadávok v konkurznom konaní. Odvolací súd preto konštatuje, že tvrdenie žalovaného o nemožnosti v rámci incidenčného konania predkladať ďalšie listinné dôkazy nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na dôvod vyhovenia žalobe, a to neúčinného popieracieho prejavu správcu z dôvodu uvedenia okolností existujúcich v čase pred vydaním platobného rozkazu, je potom irelevantná námietka žalovaného o nemožnosti v incidenčnom konaní predkladania príloh, ktoré neboli priložené k prihláške veriteľa.
59. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v ods. 26. a 28. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záveru o dostatočnom určení právneho dôvodu vzniku pohľadávok v prihláške a o preukázaní žalobcom uplatnených pohľadávok, keď pri každej pohľadávke, ktorá je predmetom tohto konania, žalobca pri právnom dôvode uviedol, že predal úpadcovi tovar špecifikovaný v označených faktúrach, pričom úpadca ako dlžník nezaplatil sumu vyfakturovanú označenými faktúrami, a teda žalobca označil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky je neuhradenie ceny za dodaný tovar špecifikovaný v jednotlivých faktúrach a podľa súdu prvej inštancie takéto vymedzenie právneho dôvodu popretým veriteľom zodpovedá požiadavkám, ktoré sú kladené na náležitosť prihlášky. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že preukázanie pohľadávky žalobcu listinami priloženými k prihláške bolo postačujúce. Všeobecným konštatovaním v odvolaní, že popierací prejav žalovaného vylučuje pohľadávku žalobcu ako bola prihlásená, keďže v prihláške žalobca nepreukázal vznik a existenciu prihlásenej pohľadávky, žalovaný neuviedol konkrétne dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, čím neumožnil odvolaciemu súdu prieskum záverov súdu prvej inštancie o dostatočnom preukázaní prihlásenej pohľadávky a právneho dôvodu jej vzniku listinami pripojenými k prihláške. Odvolací súd však opakuje, že súd prvej inštancie nezdôvodnil vyhovenie žalobe dokladmi, ktoré priložil žalobca spolu so žalobou a ktoré neboli súčasťou prihlášky pohľadávok v konkurznom konaní, a preto je irelevantná výhrada žalovaného, že v incidenčnom konaní nie je prípustné predkladanie listinných dôkazov, ktoré neboli priložené k prihláške.
60. Pre úplnosť však odvolací súd považuje za vhodné uviesť, že podľa zaužívanej judikatúry právnym dôvodom vzniku prihlásenej pohľadávky je potrebné rozumieť skutkové okolnosti, z ktorých je možné usudzovať na existenciu pohľadávky (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR R 74/2020). Žalobca v súhrnnej prihláške odôvodnil prihlásenú pohľadávku ako nárok vzniknutý z predaja tovaru žalobcom
úpadcovi, za predaj ktorého tovaru vystavil žalobca úpadcovi špecifikované faktúry, v ktorých bol špecifikovaný aj predaný tovar a žalobca poukázal aj na platobný rozkaz, ktorým boli pohľadávky priznané a na základe ktorého si pohľadávku uplatnil aj v konkrétnom exekučnom konaní. Žalobca teda popísal skutkové okolnosti uplatneného nároku, ktorými vymedzil právny dôvod vzniku prihlásenej pohľadávky na základe neuhradenej ceny za dodanie tovaru úpadcovi, špecifikovaného v jednotlivých faktúrach, ktoré k prihláške aj priložil. Na základe uvedeného žalobca v prihláškach neuviedol ako právny dôvod vzniku pohľadávky platobný rozkaz, ale odkazom na platobný rozkaz uviedol, že ním uplatnená pohľadávka z titulu neuhradenej ceny za dodanie tovaru bola žalobcovi už priznaná aj právoplatným platobným rozkazom. Uvedenie právneho dôvodu uplatnenej pohľadávky nie je možné stotožňovať s právnou kvalifikáciu, ale s opisom skutkových okolností odôvodňujúcich žalobcom prihlásenú pohľadávku v konkurznom konaní, čo žalobca v prihláškach dostatočne uviedol.
61. Odvolací súd tiež konštatuje, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/1089/2000 zo dňa 30.01.2003 vyplýva, že žalobca môže aj v incidenčnom konaní okrem rozhodujúcich skutočností, ktoré obsahovala prihláška, uviesť aj ďalšie potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva pre jeho úspech v incidenčnom spore. Hoci sa nejedná o rozhodnutie najvyššej súdnej autority Slovenskej republiky podľa čl. 2 ods. 2 CSP, ak sa jedná o záver Najvyššieho súdu ČR, s ktorým sa za obdobnej právnej úpravy odvolací súd stotožnil, nie je dôvod nepoukázať aj na takéto rozhodnutie. Podľa odvolacieho súdu, pokiaľ doložením listinných dokladov počas incidenčného konania (nad rámec tých príloh, ktoré boli priložené k prihláške) nedochádza k zmene právneho dôvodu, výšky, poradia, vymáhateľnosti a zabezpečenia uplatnenej pohľadávky, tak ako boli uplatnené v prihláške pohľadávky, ale sa jedná o doklady podporujúce skutočnosti uvedené v prihláške, nie je dôvod, aby v rámci incidenčného konania, ktoré je sporovým konaním podľa Civilného sporového poriadku, nemohol žalobca ako veriteľ predložiť ďalšie listiny, ktoré pôvodne k prihláške priložené neboli. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 29 ods. 6 ZKR je síce povinnosťou veriteľa pripojiť k prihláške listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti, avšak dôsledkom nepripojenia týchto listín nie je neprihliadanie na prihlášku a ani nemožnosť ich následného priloženia v rámci konania o určenie pohľadávky. Veriteľ sa však takýmto postupom vystavuje riziku, že správca poprie prihlásenú pohľadávku bez podkladov v prílohách k prihláške (Milan Ďurica: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, 4. vydanie, C. H. Beck, 2021, s. 257). Nad rámec uvedeného preto odvolací súd dodáva, že sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia aj v tej časti, v ktorej súd prvej inštancie dospel k záveru o možnosti aj v rámci incidenčného konania predložiť a doplniť dôkazy, ktoré priložené k prihláške neboli, ktoré však smerujú na preukázanie tých skutkových okolností, ktoré sú uvedené v prihláške vo vzťahu k právnemu dôvodu, výške, poradiu, vymáhateľnosti a zabezpečeniu pohľadávky. Teda nie je možné vylúčiť, vzhľadom na povahu incidenčného konania ako sporového konania, aby vzhľadom na tvrdenia strán sporu a vývoj skutkovej a dôkaznej situácie žalobca predložil na podporu svojich tvrdení ďalšie listiny a doklady, ktoré neboli pripojené veriteľom k prihláške pohľadávky. Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 37Cbi/28/2018 zo dňa 09.03.2023 uvedené žalovaným, pričom sa nejedná o rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktorým by mal by odvolací súd viazaný.
62. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani s postupom súdu prvej inštancie, keď neprekročiac žalobný návrh tento zákonu zodpovedajúcim spôsobom doformuloval, nakoľko súd nie je viazaný návrhom žalobcu na doslovné znenie výroku, pokiaľ je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa mieni domáhať a podľa žalovaného v prípade zmeny žaloby po uplynutí hmotnoprávnej lehoty podľa § 32 ods. 9 ZKR nie je možné sa úspešne domôcť zmeneného nároku, pričom žalovaný poukázal na odbornú literatúru a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/17/2017, Krajského súdu v Bratislave I sp. zn. 3CoKR/11/2016 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31CoKR/4/2017.
63. Odvolací súd konštatuje, že hoci žalovaný nesúhlasil s uvedeným postupom súdu prvej inštancie, žalovaný v odvolaní žiadnym spôsobom nedôvodil, v čom vidí konkrétnu nesprávnosť tohto postupu. Z viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi pritom vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo, keď názor, že za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, je prezentovaný aj v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023) a keď vo vzťahu k prekročeniu prieskumného oprávnenia odvolacieho súdu aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. IV. ÚS 239/2025 z 27. júna 2025, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 21/2025, prijal právnu vetu: „Aj vecne správny dôvod kasácie opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia funkčne príslušným
súdom môže porušiť právo na spravodlivý proces podľa ústavy a dohovoru v kontexte nerovného postavenia strán civilného sporového konania, ak opravný súd relevantne prekročí rozsah svojho prieskumného oprávnenia.“. Nebolo preto povinnosťou, ale ani právom odvolacieho súdu odvolaciu argumentáciu žalovaného dotvárať a vyvodzovať si z nej, prečo by na základe nesúhlasu žalovaného s prezentovaným postupom súdu prvej inštancie malo byť rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne, keďže takýto postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania (čl. 9 CSP) a v rozpore s princípom rovnosti strán (čl. 6 CSP). Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol žiadnu zmenu žaloby a ani z obsahu spisu nevyplýva žiadne rozhodnutie o zmene žaloby po uplynutí zákonom určenej lehoty na podanie incidenčnej žaloby. Odvolaciemu súdu preto nie je zrejmý dôvod nesúhlasu žalovaného s namietaným postupom súdu prvej inštancie pri zmene formulácie prvej výrokovej vety napadnutého rozhodnutia.
64. Pokiaľ potom žalovaný bez konkretizácie a špecifikácie nesprávnosti napadnutého rozhodnutia poukazoval na odbornú literatúru, odvolací súd len pre úplnosť udáva, že podľa tejto literatúry je v incidenčných žalobách nesprávne formulovaný petit, ak sa veritelia domáhajú určenia, že pohľadávka je zistená, avšak v súdenej veci sa žalobca nedomáhal výroku o zistení pohľadávky. K odkazu žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/17/2017, v zmysle ktorého musí byť petit presný, určitý a zrozumiteľný a účastníkom nemôžu byť priznané iné práva a uložené iné povinnosti ako je navrhované, odvolací súd udáva, že z tohto rozhodnutia však vyplýva, že žalobca nemusí urobiť návrh výroku rozsudku, ktorý sudca automaticky preberie do výroku rozhodnutia, musí však z neho vyplývať, čoho sa domáha a v súdenej veci zo žalobcom navrhovaného petitu a obsahu žaloby bolo od počiatku zrejmé, že žalobca sa domáhal určenia, že ním prihlásené pohľadávky sú oprávnené čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutia iných odvolacích súdov, odhliadnuc, že nejde o rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ani vlastnú rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, v súdenej veci rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoKR/11/2016 nie je použiteľné, keďže žalobca nepodal návrh na zmenu žaloby po uplynutí zákonom určenej lehoty na podanie incidenčnej žaloby a súd prvej inštancie o takejto zmene žaloby nerozhodol a v súdenej veci nie je aplikovateľne ani rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31CoKR/4/2017, pretože žalobca v súhrnnej prihláške neuviedol ako právny dôvod prihlásenej pohľadávky platobný rozkaz a skutkovo vymedzil dôvod prihlásenej pohľadávky inak, a to z dôvodu, že žalobca predal úpadcovi tovar špecifikovaný v označených faktúrach, pričom úpadca ako dlžník nezaplatil dlžnú sumu vyfakturovanú označenými faktúrami a platobný rozkaz uviedol na podporu oprávnenosti svojho nároku, ktorý už bol priznaný právoplatným rozhodnutím súdu.
65. Pre úplnosť odvolací súd nad rámec konštatovania o absencii vecne relevantných odvolacích dôvodov voči zneniu petitu pripomína, že súd prvej inštancie je viazaný obsahom žalobného petitu a nie jeho formuláciou (R 14/2021). Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať na to, aby vyjadroval z obsahového hľadiska to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/254/2009) a k posudzovaniu obsahu žaloby a žalobného petitu podľa jej obsahu musí pristupovať tak, aby sa predišlo formálnemu posudzovaniu uplatňovaných práv a povinností, čo by mohlo viesť k odmietnutiu spravodlivosti (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn II. ÚS 135/2024). Žalobný nárok, t.j. predmet konania, je potrebné posudzovať podľa obsahu žaloby v spojení so žalobným petitom, t.j. skutkové odôvodnenie so žalobným návrhom (petitom) tvorí predmet žaloby (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C. H. Beck, 2016, s. 487). Pokiaľ preto súd prvej inštancie inak naformuloval výrok rozhodnutia oproti formulácii petitu navrhovaného žalobcom, ktorý však obsahovo zodpovedá žalobcom navrhovanému petitu a obsahu žaloby, ktoré tvoria jeden celok, nedošlo tým k zmene žaloby, ani k priznaniu iného práva, ktorého sa žalobca nedomáhal. Len strohé konštatovanie žalovaného, že nesúhlasí s postupom súdu prvej inštancie, avšak bez akéhokoľvek dôvodenia žalovaného ako odvolateľa v čom konkrétne namieta nesprávnosť tohto postupu s dôsledkom na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, preto nebolo spôsobilé, aby na jeho podklade odvolací súd preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie alebo konania, ktoré jeho vyhláseniu predchádzalo.
66. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislej druhej výrokovej vete o náhrade trov konania, o ktorej súd prvej inštancie správne rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
67. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
68. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).