Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 289/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti

zastúpeného advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o.,

Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Alexandra

Čižmáriková, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -93 z 10. januára 2017

takto

rozhodol:

1. Základné právo , družstvo, na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -93 z 10. januára 2017 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -93

z 10. januára 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Liptovský Mikuláš j e p o v i n n ý uhradiť

, družstvo, trovy konania v sume 374,81 eur (slovom tristosedemdesiatštyri eur

a osemdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie TORA

Legal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. -93 z 10. januára 2017

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou

podanou na okresnom súde domáha proti žalovanej obchodnej spoločnosti

zaplatenia náhrady škody vo výške 57 424 273,00 € s prísl.

Okresný súd výzvou z 24. novembra 2016 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku za podaný návrh na začatie konania vo výške 33 193,50 €. Sťažovateľ podaním

zo 7. decembra 2016 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, okresný súd

však napadnutým uznesením sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Vzhľadom na to, že proti takému uzneseniu nie je prípustné odvolanie, podal sťažovateľ

proti tomuto rozhodnutiu podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora Slovenskej

republiky, ktorý bol listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.

VI/2 Pz 6/17/1000-5 z 30. januára 2017 odložený. Okresný súd následne 15. februára 2017

vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

3. V rozhodnutí okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov vidí

sťažovateľ porušenie svojich práv. Spochybňuje záver okresného súdu o tom, že nespĺňa

podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dôvodí, že uvedené rozhodnutie

mu znemožňuje prístup k súdnej ochrane tým, že výška súdneho poplatku vzhľadom na jeho

majetkové pomery predstavuje reálnu a objektívnu prekážku prístupu k súdu. Okresný súd

podľa jeho názoru nerozhodol „ani v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších

súdnych autorít ... a ani spravodlivo“. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie okresného

súdu z 20. októbra 2014 v inej veci sťažovateľa, v zmysle ktorého „totožný súd medzi

totožnými stranami sporu ... rozhodol tak, že Sťažovateľovi ... sčasti, v rozsahu 50% priznal

oslobodenie od súdnych poplatkov“. Toto uznesenie bolo „potvrdené aj vyššou súdnou

autoritou, a to Krajským súdom v Žiline...“, v dôsledku čoho rozhodol ten istý súd

o rovnakom nároku odlišne. Poukazuje i na to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

neobstojí a sumarizujúc svoju argumentáciu uvádza:

«(i) nie je možné akceptovať tvrdenie, že právnická osoba, ktorá je primárne

založená za účelom podnikania a dosahovania zisku, musí znášať poplatkovú povinnosť

v prípadnom súdnom spore, bez ohľadu na to, či nepriaznivá ekonomická situácia vznikla

v dôsledku zlých obchodných rozhodnutí, alebo v dôsledku podvodného konania

protistrany, alebo v dôsledku nekalých obchodných praktík protistrany.

(ii) nie je možné a prijateľné obmedzenie možnosti právnickej osoby žiadať

o oslobodenie od súdnych poplatkov výlučne na situáciu, kedy nepriaznivý ekonomický stav

právnickej osoby nastal výlučne v dôsledku vyššej moci - vis maior.

Nastáva totiž situácia, kedy by sa umožnilo na trhu pôsobenie takých činiteľov,

právnických a fyzických osôb, ktorí bez akéhokoľvek postihu zlikvidujú svojimi

protiprávnymi úkonmi (nekalé obchodné praktiky, podvod a iné) akúkoľvek právnickú

osobu, ktorá na trh vstúpi ako riadny podnikateľ s dobrým úmyslom podnikať a rozvíjať

región, nakoľko takáto právnická osoba sa nebude môcť voči protizákonnému konaniu

takéhoto činiteľa brániť súdnou cestou. ... Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že k jeho

nepriaznivej finančnej situácii prispel práve a jedine Žalovaný. Sťažovateľ je aktuálne

v dôsledku Uznesenia v takej situácii, že sa nemôže brániť a uplatňovať si svoje práva

na súde, nakoľko nedisponuje dostatočnými prostriedkami na uhradenie vyrubeného

súdneho poplatku. Uznesením bolo teda bezpochyby porušené jeho právo na súdnu a inú

ochranu.

Tu si Sťažovateľ dovoľuje vyjadriť sa i k ďalšiemu hlavnému argumentu

Porušovateľa, ktorý v Uznesení uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že Sťažovateľ zrejme

disponuje finančnými prostriedkami na uhradenie odmeny pre svojho právneho zástupcu,

je objektívny predpoklad, že bude mať finančné prostriedky aj na úhradu súdneho poplatku.

... Konajúci súd pred vydaním Uznesenia žiadnym spôsobom neprešetril okolnosti

poskytovania právnych služieb právnym zástupcom Sťažovateľa a svoje tvrdenie o údajnej

platobnej schopnosti v prospech svojho právneho zástupcu nepodložil žiadnym konkrétnym

dôkazom. Takúto argumentáciu, ktorá navyše tvorila jadro celého odôvodnenia Uznesenia,

považuje Sťažovateľ za arbitrárnu a ničím nepodloženú, založenú iba na „predpokladoch“

a „prezumpciách“.»

4. V závere sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že právoplatné rozhodnutie

okresného súdu „trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce

v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné a neudržateľné“. Podľa jeho názoru tak potreba

zrušiť takéto uznesenie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti.

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127

nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené

jeho základné právo na súdnu ochranu podľa ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň požaduje, aby ústavný

súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal

mu náhradu trov konania.

6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti

prípisom sp. zn. Spr 466/17 z 8. júna 2017, ktorý bol ústavnému súdu doručený 13. júna

2017. Predsedníčka okresného súdu k vecnej stránke sťažnosti uviedla: „Súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci. Vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil, pričom súčasne aj odkázal na rozhodovaciu činnosť v obdobných

veciach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Mám za to, že týmto rozhodnutím nedošlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie v Dohovoru

o ochrane ľudských práv.“ Zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

7. Ústavný súd 15. júna 2017 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi

sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu.

K uvedenému stanovisku okresného súdu sa sťažovateľ nevyjadril.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením, ktorým okresný súd nepriznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd

nesprávne vyhodnotil jeho pomery vo vzťahu k reálnej možnosti úhrady súdneho poplatku

za podanú žalobu vo výške 33 193,50 €, a preto vidí v jeho rozhodnutí o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov porušenie svojich práv. Okrem toho, v prospech svojho

sťažnostného petitu prednáša i námietku, že okresný súd nezohľadnil svoju vlastnú

judikatúru, keď v inej veci prejednávanej medzi totožnými stranami sporu rozhodol

o rovnakej otázke (oslobodenia od súdnych poplatkov, pozn.) odlišne.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

15. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa

ustanovení príslušného zákona.

16. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach nemožno samo

osebe považovať za rozporné s ani s právom na prístup k súdu

chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru [napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995,

resp. Kreuz proti Poľsku, 2001].

17. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov patrí zásadne do rozhodovacej

sféry všeobecných súdov (, , porovnaj tiež uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov.

, , , , ).

Všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však

povinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade

a význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať

záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane

a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou

(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. 6. 2001, bod 66).

18. Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , , , ).

Predmetom ústavnej ochrany sa môže stať rozhodovanie o oslobodení od súdnych

poplatkov vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých prípadoch

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku, posudzovanú vo svetle

konkrétnych okolností prípadu a vo svetle ekonomických (finančných) možností

sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným

súdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj

rozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66).

Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu

na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie

(opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní). Opodstatnenosť sťažnosti podľa

prichádza do úvahy tiež v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať

za následok porušenie garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež

v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.

19. Sťažovateľ svojou sťažnosťou podrobil kritike odôvodnenie napadnutého

uznesenia okresného súdu, ktoré vzhľadom na nedostatočné vyhodnotenie jeho

majetkových pomerov považuje za arbitrárne a ničím nepodložené, založené iba na

predpokladoch a prezumpciách.

20. Na účel overenia opodstatnenosti tejto námietky sa ústavný súd oboznámil

z napadnutým uznesením okresného súdu. Z relevantnej časti jeho odôvodnenia vyplýva,

že okresný súd svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov založil

na viacerých dôvodoch, a to, že „... žalobca ako právnická osoba je primárne založená

za účelom podnikania, to je že jej cieľom je vykonávať podnikateľskú činnosť a z nej

aj dosahovať zisk. Je preto pochopiteľné, že podnikateľ si musí byť vedomý aj istého

podnikateľského rizika, ktoré môže vyústiť aj do sporového konania, ktoré si vyžaduje istú

mieru nákladov, ako je napríklad znášanie poplatkovej povinnosti. Súd pri rozhodovaní vzal

do úvahy nielen tvrdenia žalobcu o tom, ako ničím nedisponuje a aké sú jeho negatívne

ekonomické aktivity (neziskovosť, platobná neschopnosť), ale aj skutočnosť, že výška

súdneho poplatku za podanie návrhu je suma 33.193,50 eur, pričom i napriek prevahe tejto

stratovosti je primerané dať do pozornosti, že táto výška poplatku pri platobnej schopnosti

žalobcu zaplatiť trovy právneho zastúpenia svojho zvoleného advokáta (právnickej osoby

poskytujúcej právne služby), zakladá minimálne jeho schopnosť podieľať sa na poplatkovej

povinnosti voči štátu. ... Ak sa preto žalobca rozhodol iniciovať žalobou spor o zaplatenie

ušlého zisku v sume pohľadávky 57.424.273 eur, potom musel byť plne uzrozumený,

že v prípade úspechu/neúspechu v spore bude musieť byť jeho zvolený právny zástupca

vyplatený za úkony právnych služieb určitou sumou, ... čo potom naznačuje, že ak žalobcu

bude musieť zaplatiť za úkony právnych služieb niekoľkonásobne vyššiu sumu len napríklad

na takej odmene advokátskej kancelárie, potom možno objektívne usudzovať, že jeho

pomery mu budú dovoľovať zaplatiť aj zlomok tejto sumy v podobe súdneho poplatku

pre štát. ... Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný

a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, že v dôsledku neúspešného

podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi

pre oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože podnikateľské riziko nie je možné prenášať

na štát. Pomery strany sporu ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie

od súdnych poplatkov, pokiaľ by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré

neboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napríklad z dôvodu vyššej moci...“.

21. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že účel a podstata

inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov spočíva v tom, aby nedochádzalo k odopretiu

práva na prístup k súdu v prípadoch, keď majetková situácia strany objektívne neumožňuje

uhradiť súdny poplatok. Rozhodovanie súdu o oslobodení od súdneho poplatku preto musí

mať na zreteli, aby sa strane len pre jej majetkové pomery neznemožnilo uplatňovať alebo

brániť jej právo.

22. V doterajšej judikatúre týkajúcej sa oslobodenia podnikateľa od súdnych

poplatkov sa objavujú protichodné judikatórne trendy, ktoré so sebou automaticky nesú

výkladovo-aplikačné problémy. Hlavným predmetom sporu medzi jednotlivými

argumentačnými líniami je otázka, či neunesenie bremena podnikateľského rizika, resp.

neúspech v podnikaní ako dôsledok znášania podnikateľského rizika môže byť

pri interpretácii (ďalej len „“) považovaný

za jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

23. Podľa doslovného znenia súd na návrh prizná oslobodenie

od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. V citovanom ustanovení

sú tak jednoznačným spôsobom normované relevantné predpoklady na posúdenie priznania

oslobodenia od súdnych poplatkov. Na to, aby súd mohol strane priznať oslobodenie

od povinnosti platiť súdny poplatok, musia byť kumulatívne splnené dva zákonné

predpoklady, a to návrh na oslobodenie od súdneho poplatku a pomery strany odôvodňujúce

oslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť,

že diskrečná právomoc súdu pri interpretácii tohto ustanovenia je limitovaná v rozsahu

a intenciách uvedených dvoch podmienok. Iné podmienky, ktoré citované ustanovenie

nepredpokladá, nie je oprávnený skúmať na základe vlastnej iniciatívy, pretože

by postupoval ultra vires. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že relevantnou

skutočnosťou, na ktorú je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní oslobodenia od súdneho

poplatku, je tiež výška súdneho poplatku, pretože majetkové pomery strany sú skúmané

v korelácii k výške súdneho poplatku.

24. Vo veci sťažovateľa išlo vzhľadom na hodnotu predmetu sporu o súdny poplatok

v maximálnej možnej výške 33 193,50 €. Hoci okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal

na finančnú a majetkovú situáciu sťažovateľa, vyhodnotil ju nedostatočne (resp. ju vôbec

nezohľadnil) a svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku oprel

o iné dôvody ako podnikateľské riziko, prezumovanie schopnosti úhrady trov advokátovi

či absenciu vyššej moci, ktorá by zakladala dôvod oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny

poplatok. Tieto dôvody však nerešpektujú ani jazykové znenie , keď z jeho

hypotézy ani pri extenzívnom výklade nevyplýva existencia podmienky podnikateľského

rizika, ktoré by odôvodňovalo neoslobodenie podnikateľských subjektov spod poplatkovej

povinnosti. Takéto dôvody rozhodnutia predstavujú podľa názoru ústavného súdu svojvoľný

výklad citovaného ustanovenia, ktorý spolu s aplikáciou kogentnej normy je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu považovaný za porušenie základného práva na súdnu

ochranu (napr. uznesenie sp. zn. , nález sp. zn. ).

25. Súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať len skutočnosť, aká je majetková

situácia žiadateľa o oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Hodnotenie dôvodov,

pre ktoré sa strana sporu ocitla v nepriaznivej majetkovej situácii, nie je v rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov a nemá žiadnu oporu v právnom poriadku. Rovnako

nemožno nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovať hypotetickou úvahou

o tom, že sťažovateľ zrejme má schopnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia svojmu

advokátovi, a preto musí byť schopný zaplatiť i súdny poplatok pre štát. Aj ESĽP v rámci

posudzovania majetkových pomerov zdôraznil, že objektívne posúdenie finančnej situácie

nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí

vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní (rozsudok vo veci Jedamski a Jedamska

v. Poľsko z 26. 7. 2005, sťažnosť č. 73547/01, § 60). Aj z tohto pohľadu preto odôvodnenie

okresného súdu neobstojí.

26. Podstatnejšie je však to, že na tých istých dôvodoch okresný súd založil i svoje

skoršie rozhodnutie [uznesenie okresného súdu č. k. -94 z 20. októbra 2014

potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. z 19. marca 2015,

(ďalej aj „skoršie rozhodnutie“)] v inej veci sťažovateľa, avšak s tým rozdielom, že v danej

veci sťažovateľovi na ich podklade oslobodenie od súdnych poplatkov čiastočne priznal.

27. K tomu ústavný súd v prvom rade vo všeobecnosti uvádza, že rozdielna

rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná

formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v chráni hodnotu predvídateľnosti

práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho

právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe

niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti

prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné

a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

28. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená,

že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo

a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje

právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci

celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť,

že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť

aj inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery

riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť ( ), a to takým spôsobom,

aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd

argumentačne vysporiadal.

29. Týmto požiadavkám však okresný súd vo svojom rozhodnutí neučinil zadosť.

Ústavný súd z pripojených listinných dôkazov overil, že rovnaký okresný súd

(hoci obsadený inou zákonnou sudkyňou) rozhodol v procesne rovnakých prípadoch

odlišne, a to bez akéhokoľvek výslovného racionálneho zdôvodnenia. Pritom sťažovateľ

vo svojom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov okrajovo poukázal na dve obdobné

veci, v ktorých okresný súd (súbežne s touto vecou) koná a v ktorých taktiež rozhodoval

o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení napadnutého

uznesenia sa však okresný súd ani len nezmienil o obdobných veciach sťažovateľa a o tom,

ako v nich vyhodnotil jeho majetkové pomery a z akého dôvodu na nich v tomto prípade

nazeral inak.

30. Ústavný súd uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j.

aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí

zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj

všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú

v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá

odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.

31. Vzhľadom na to, že okresný súd nezohľadnil skoršie rozhodnutie inej sudkyne

toho istého súdu a rozhodol o rovnakej otázke inak a bez toho, aby v odôvodnení uviedol

dôvody, pre ktoré sa od skoršieho rozhodnutia odchýlil, dopustil sa jurisdikčnej svojvôle

a arbitrárnosti s priamym dopadom na základné práva a slobody sťažovateľa.

32. Ústavný súd tak na základe posúdenia skutočností uvedených v bodoch 23 až 29

dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil pomery sťažovateľa

vo vzťahu k výške súdneho poplatku dostatočne a pri svojom rozhodovaní neprihliadol

na svoju judikatúru v obdobnej veci. Pokiaľ na takom podklade rozhodol o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov, neprípustným spôsobom zasiahol do základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

III.

33. V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

34. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením

okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, zrušil

napadnuté uznesenie okresného súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).

35. V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa ústavný súd rozhodol tiež o vrátení vecí

okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

36. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v časti II tohto nálezu ( ). Úlohou

okresného súdu bude posúdiť návrh sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov tak,

že opäť prehodnotí jeho majetkové pomery v korelácii k výške súdneho poplatku, zohľadní

svoje predošlé právoplatné rozhodnutie o totožnej otázke, v novom rozhodnutí sa s ním

vysporiada a rozhodne ústavne konformným spôsobom.

37. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou

374,81 € za dva úkony právnej služby.

38. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá

bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Náhradu trov konania

priznal ústavný súd za tri úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania, podanie

sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu. Odmena za jeden úkon právnych

služieb za rok 2017 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 147,33 €.

Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 156,17 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2017. Keďže advokát

je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH

vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania

DPH tak v konaní pred ústavným súdom predstavujú celkovú sumu 374,81 € (bod 3 výroku

nálezu).

39. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

40. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2017