Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 361/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

CD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,

zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2013, postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. septembra 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , a s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. marca

2014 a 30. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. novembra 2013, postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. septembra 2014,

postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13. októbra

2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (spolu ďalej len „krajské súdy“)

sp. zn. z 23. apríla 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajských

súdov“).

2. Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Rimavská

Sobota, Okresný súd Banská Bystrica, Okresný súd Michalovce a Okresný súd Bardejov

(ďalej len „okresné súdy“) jej uzneseniami uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok

„za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov

(príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

3. O odvolaní sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, že

uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.

4. Podľa názoru sťažovateľky krajské súdy postupom v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené ...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.

5. Podľa sťažovateľky krajské súdy porušili jej právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne

aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky

o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti“.

6. Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila tiež tým, že

„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také,

ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... Podľa ust. súdne

poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh.

Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech

poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne

uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu

poplatníka na vykonanie úkonu súdu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo

boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich

podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň..., či spoplatnené podanie je vo vzťahu

k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má

byť, alebo nemá byť spoplatnené...

Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým

je odôvodnenie.“.

4

7. Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť

konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný právny predpis,

konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha ),

ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali

v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ

pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu

kontrole ústavnosti.“. Sťažovateľka ďalej uviedla, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)] s .

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom predchádzajúcim

ich vydaniu, namietané uznesenia krajských súdov zruší, veci vráti krajským súdom na

ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

III.

1. K spojeniu veci

11. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“).

6

12. V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

13. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím na obsah

sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené

v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Všeobecne k prieskumu rozhodnutí o poplatkovej povinnosti

14. Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o uložení povinnosti zaplatiť súdny

poplatok spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho

výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o povinnosť zaplatiť súdny

poplatok vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu

porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom

ustanovené podmienky na uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, patrí zásadne do

rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. ).

15. Ústavný súd už judikoval, že samotná povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp.

samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku, samo osebe ešte nesignalizuje

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. mutatis mutandis

, ).

16. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov alebo uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok,

spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

17. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých

prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za

predpokladu, že by rozhodnutie všeobecného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny

poplatok bolo zjavne arbitrárne a nemalo oporu v ustanoveniach príslušného všeobecne

záväzného právneho predpisu upravujúcich ukladanie povinnosti uhradiť súdne poplatky

a ich výšku.

3. Všeobecne k princípom spravodlivého procesu

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení

právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z

nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny

8

výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú

procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však

nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto

konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.

ÚS 9/00, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje

svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup

orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi (, ).

20. Účelom citovaného je zaručiť každému prístup k súdnej

ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

21. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

24. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

10

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

25. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

4. Aplikácia uvedených princípov na vec sťažovateľky

26. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

27. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajských súdov, ktorými krajské súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov

prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podania

vyhodnotili ako hromadné, a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného

podania, krajským súdom nenavrhla, preto nebolo možné poplatok za spracovanie

hromadného podania podľa položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov uložiť.

Sťažovateľka tiež v sťažnostiach namietala nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení

krajských súdov, ako aj postup krajských súdov, ktoré konania neprerušili podľa § 109

ods. 1 písm. b) a nepodali návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b)

sadzobníka súdnych poplatkov s .

28. Sťažovateľka v sťažnostiach taktiež namietala, že krajské súdy nesprávne

aplikovali o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych

poplatkov položka 20b) ] a napadnuté uznesenia neodôvodnili,

čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru.

29. Krajské súdy napadnutými uzneseniami potvrdili uznesenia okresných súdov

o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plne

stotožnili so závermi súdov prvého stupňa, ako aj s dôvodmi týchto rozhodnutí.

30. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenia krajských súdov a konštatuje, že

krajské súdy sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom

aj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili,

a preto predmetné uznesenia okresných súdov ako vecne správne potvrdili. Napadnuté

uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne

neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní

aplikovaných ustanovení (upravujúcich hromadné podanie)

a [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov]. Zjavne

neobstojí ani námietka sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení

krajských súdov. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých uznesení presvedčil, že krajské súdy

sa námietkami sťažovateľky zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v konaniach dostala odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutých uznesení krajských

súdov preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

12

a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí vo veci sťažovateľky.

31. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého

stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne

záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha

), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd

prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska“, ústavný súd uvádza, že podľa je súd povinný

prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná.

32. Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veci

konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b) sadzobníka súdnych

poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore s právnymi predpismi

vyššieho stupňa právnej sily.

33. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými

uzneseniami a postupom krajských súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015

14