Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 75 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (80)II. ÚS 361/2015
PDF · 436.56 KB
No categories available
II. ÚS 361/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
CD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,
zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 Co 334/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 CoZm 35/2014 a jeho uznesením
z 30. septembra 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 603/2014 a jeho uznesením z 13. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 32/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 2385/2014, Rvp 16970/2014, Rvp 16971/2014 a Rvp 16972/2014 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2385/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. marca
2014 a 30. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 334/2013 z 28. novembra 2013, postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoZm 35/2014 z 30. septembra 2014,
postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 603/2014 z 13. októbra
2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (spolu ďalej len „krajské súdy“)
sp. zn. 15 Co 32/2014 z 23. apríla 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajských
súdov“).
2. Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Rimavská
Sobota, Okresný súd Banská Bystrica, Okresný súd Michalovce a Okresný súd Bardejov
(ďalej len „okresné súdy“) jej uzneseniami uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok
„za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov
(príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
3. O odvolaní sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, že
uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.
4. Podľa názoru sťažovateľky krajské súdy postupom v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.
5. Podľa sťažovateľky krajské súdy porušili jej právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne
aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky
o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti“.
6. Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila tiež tým, že
„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také,
ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne
poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh.
Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech
poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne
uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu
poplatníka na vykonanie úkonu súdu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo
boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich
podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň..., či spoplatnené podanie je vo vzťahu
k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má
byť, alebo nemá byť spoplatnené...
Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým
je odôvodnenie.“.
4
7. Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť
konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis,
konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.),
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali
v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ
pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu
kontrole ústavnosti.“. Sťažovateľka ďalej uviedla, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor
položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom predchádzajúcim
ich vydaniu, namietané uznesenia krajských súdov zruší, veci vráti krajským súdom na
ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
III.
1. K spojeniu veci
11. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
6
12. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
13. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah
sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené
v bode l výroku tohto uznesenia.
2. Všeobecne k prieskumu rozhodnutí o poplatkovej povinnosti
14. Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o uložení povinnosti zaplatiť súdny
poplatok spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho
výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o povinnosť zaplatiť súdny
poplatok vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu
porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom
ustanovené podmienky na uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, patrí zásadne do
rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).
15. Ústavný súd už judikoval, že samotná povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp.
samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku, samo osebe ešte nesignalizuje
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).
16. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov alebo uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok,
spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.
17. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých
prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za
predpokladu, že by rozhodnutie všeobecného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny
poplatok bolo zjavne arbitrárne a nemalo oporu v ustanoveniach príslušného všeobecne
záväzného právneho predpisu upravujúcich ukladanie povinnosti uhradiť súdne poplatky
a ich výšku.
3. Všeobecne k princípom spravodlivého procesu
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
19. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb
a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení
právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z
nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny
8
výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú
procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však
nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto
konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.
ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje
svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup
orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov
zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje
aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
využitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013, I. ÚS 9/2014).
20. Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej
ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1
ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
21. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
24. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
10
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
25. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
4. Aplikácia uvedených princípov na vec sťažovateľky
26. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
27. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajských súdov, ktorými krajské súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov
prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podania
vyhodnotili ako hromadné, a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného
podania, krajským súdom nenavrhla, preto nebolo možné poplatok za spracovanie
hromadného podania podľa položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov uložiť.
Sťažovateľka tiež v sťažnostiach namietala nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení
krajských súdov, ako aj postup krajských súdov, ktoré konania neprerušili podľa § 109
ods. 1 písm. b) OSP a nepodali návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b)
sadzobníka súdnych poplatkov s ústavou.
28. Sťažovateľka v sťažnostiach taktiež namietala, že krajské súdy nesprávne
aplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych
poplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnili,
čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru.
29. Krajské súdy napadnutými uzneseniami potvrdili uznesenia okresných súdov
o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plne
stotožnili so závermi súdov prvého stupňa, ako aj s dôvodmi týchto rozhodnutí.
30. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenia krajských súdov a konštatuje, že
krajské súdy sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom
aj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili,
a preto predmetné uznesenia okresných súdov ako vecne správne potvrdili. Napadnuté
uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne
neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie)
a zákona o súdnych poplatkoch [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov]. Zjavne
neobstojí ani námietka sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení
krajských súdov. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých uznesení presvedčil, že krajské súdy
sa námietkami sťažovateľky zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v konaniach dostala odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutých uznesení krajských
súdov preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu
12
a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí vo veci sťažovateľky.
31. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého
stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne
záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha
zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd
prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP je súd povinný
prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná.
32. Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veci
konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) sadzobníka súdnych
poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi
vyššieho stupňa právnej sily.
33. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými
uzneseniami a postupom krajských súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po
prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015
14