Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 9/2014
PDF · 205.62 KB
No categories available
I. ÚS 9/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 9/2014-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano
Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,
vedené pod sp. zn. Rvp 22402/2013 až sp. zn. Rvp 22405/2013, ktorými namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14 Co 367/2013 z 9. septembra 2013, sp. zn. 17 Co 237/2013 z 24. septembra 2013,
sp. zn. 16 Co 335/2013 z 19. septembra 2013 a sp. zn. 15 Co 270/2013 z 2. októbra 2013,
ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 22402/2013 až sp. zn. Rvp 22405/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22402/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
5. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano
Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr.
Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 367/2013 z 9. septembra 2013,
sp. zn. 17 Co 237/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 335/2013 z 19. septembra 2013
a sp. zn. 15 Co 270/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia“)
ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Zvolen jej
uzneseniami sp. zn. Spr 621/13 z 20. mája 2013 a sp. zn. Spr 620/13 z 20. mája 2013,
Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. Spr 625/2013 z 9. mája 2013 a Okresný súd
Revúca uznesením sp. zn. Spr-HP 1/2013 z 3. mája 2013 uložili povinnosť zaplatiť súdne
poplatky „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych
poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že
uznesenia Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu
Revúca (ďalej spolu aj „okresné súdy“) o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok
potvrdil. Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom
limitujú jej základné práva...“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami porušil jej „základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.
Sťažovateľka uviedla, že okresné súdy porušili jej právo „na súdnu ochranu
zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené
čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne
aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky
o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1
zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,
ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané
bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V
položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je
možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli
podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní
podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k
skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť
alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto
druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor
položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj
ich vydaniu predchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší
a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 22402/2013 až sp. zn. Rvp 22405/2013, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutí
krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, ako to
je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej
opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických
garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické
osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo
slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a
podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľné, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval § 42a Občianskeho súdneho poriadku o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy
[Sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté
uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd poukazujúc
na obsah príslušných spisov okresných súdov, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka podala
okresným súdom námietky voči postúpeniu jej vecí v počte presahujúcom 100 ks v jeden
deň, posúdil tieto podania sťažovateľky ako hromadné podanie v zmysle § 42a Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré boli okresné súdy povinné spracovať a uložiť sťažovateľke
povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov.
V zmysle § 42a Občianskeho súdneho poriadku hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní
doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Argument sťažovateľky
spochybňujúci charakter jej podaní ako hromadného podania bol preto krajským súdom
posúdený ako neopodstatnený, keďže tieto podania presvedčivo naplnili zákonnú definíciu
pojmu hromadné podanie. Rovnako podľa názoru krajského súdu neobstojí ani argument
sťažovateľky o tom, že v čase podania hromadného podania nebola účinná právna úprava
obsiahnutá v položke 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov, keďže táto nadobudla účinnosť
už samotným vyhlásením zákona č. 64/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení
a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (20. marca 2013), teda pred
doručením relevantných podaní sťažovateľky okresným súdom (28. marca 2013, 2. mája
2013 a 3. mája 2013). Ani sťažovateľkou namietané nedostatočné odôvodnenie uznesení
okresných súdov nebolo krajským súdom posúdené ako relevantný odvolací dôvod
vzhľadom na jednoznačnosť a určitosť ich obsahu, z ktorého vyplýva, komu bola
poplatková povinnosť uložená, v akej veci, že sa týka hromadného podania, podľa ktorej
položky Sadzobníka súdnych poplatkov bol súdny poplatok vyrubený, aká je jeho výška,
lehota splatnosti, spôsob platenia, a obsahovali aj poučenie o následkoch jeho nezaplatenia.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia
okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,
t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,
resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych
poplatkoch [položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov].
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku zjavne vyplýva, že
k záveru o nesúlade všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie
účastník konania. V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou
nevyplýva, že by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a Občianskeho
súdneho poriadku alebo položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu
zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej
sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014