Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 9/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano

Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,

vedené pod sp. zn. až sp. zn. , ktorými namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 9. septembra 2013, sp. zn. z 24. septembra 2013,

sp. zn. z 19. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013,

ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené

pod sp. zn. až sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

5. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano

Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr.

Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. septembra 2013,

sp. zn. z 24. septembra 2013, sp. zn. z 19. septembra 2013

a sp. zn. z 2. októbra 2013 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia“)

ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Zvolen jej

uzneseniami sp. zn. Spr 621/13 z 20. mája 2013 a sp. zn. Spr 620/13 z 20. mája 2013,

Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. Spr 625/2013 z 9. mája 2013 a Okresný súd

Revúca uznesením sp. zn. Spr-HP 1/2013 z 3. mája 2013 uložili povinnosť zaplatiť súdne

poplatky „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych

poplatkov (príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že

uznesenia Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu

Revúca (ďalej spolu aj „okresné súdy“) o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok

potvrdil. Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jej základné práva...“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami porušil jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené ;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.

Sťažovateľka uviedla, že okresné súdy porušili jej právo „na súdnu ochranu

zaručene SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené

čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne

aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky

o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria

spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1

súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,

ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané

bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V

položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je

možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli

podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní

podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k

skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť

alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto

druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj

ich vydaniu predchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší

a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí Občianskeho

súdneho poriadku.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. až sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutí

krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a

v spojení s tak, ako to

je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej

opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických

garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické

osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo

slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a

podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľné, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy

[Sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) ] a napadnuté

uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd poukazujúc

na obsah príslušných spisov okresných súdov, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka podala

okresným súdom námietky voči postúpeniu jej vecí v počte presahujúcom 100 ks v jeden

deň, posúdil tieto podania sťažovateľky ako hromadné podanie v zmysle § 42a Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré boli okresné súdy povinné spracovať a uložiť sťažovateľke

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

V zmysle hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní

doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Argument sťažovateľky

spochybňujúci charakter jej podaní ako hromadného podania bol preto krajským súdom

posúdený ako neopodstatnený, keďže tieto podania presvedčivo naplnili zákonnú definíciu

pojmu hromadné podanie. Rovnako podľa názoru krajského súdu neobstojí ani argument

sťažovateľky o tom, že v čase podania hromadného podania nebola účinná právna úprava

obsiahnutá v položke 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov, keďže táto nadobudla účinnosť

už samotným vyhlásením , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení

a dopĺňa o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (20. marca 2013), teda pred

doručením relevantných podaní sťažovateľky okresným súdom (28. marca 2013, 2. mája

2013 a 3. mája 2013). Ani sťažovateľkou namietané nedostatočné odôvodnenie uznesení

okresných súdov nebolo krajským súdom posúdené ako relevantný odvolací dôvod

vzhľadom na jednoznačnosť a určitosť ich obsahu, z ktorého vyplýva, komu bola

poplatková povinnosť uložená, v akej veci, že sa týka hromadného podania, podľa ktorej

položky Sadzobníka súdnych poplatkov bol súdny poplatok vyrubený, aká je jeho výška,

lehota splatnosti, spôsob platenia, a obsahovali aj poučenie o následkoch jeho nezaplatenia.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia

okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,

t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych

poplatkoch [položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov].

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému

súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že

k záveru o nesúlade všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie

účastník konania. V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou

nevyplýva, že by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a Občianskeho

súdneho poriadku alebo položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu

je v rozpore s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej

sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014