Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 146/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , ,

Bulharská republika, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Babjakom, Kováčska 40,

Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Kežmarok sp. zn.

zo 7. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2017

elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť , ,

, Bulharská republika (ďalej len „sťažovateľ“), podpísaná zaručeným

elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 7. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnej pozícii žalobcu

účastníkom označeného konania vedeného pred okresným súdom, v ktorom sa domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia v sume 244 892 € s príslušenstvom. Okresný súd vyzval

sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh, ktorý v súlade s výzvou

uhradil. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 19. apríla 2013, ktorým

žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ proti označenému rozsudku okresného súdu podal

odvolanie. Okresný súd ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie,

ktorý sťažovateľ zaplatil. Sťažovateľ po právoplatnom skončení konania vo veci samej

požiadal okresný súd o vrátenie zaplatených súdnych poplatkov podaním z 5. októbra 2016.

Svoju žiadosť odôvodnil tým, že „právne vzťahy, ktorých sa týkal spor medzi ním

a žalovaným rozhodovaný v konaní , boli vzťahmi spotrebiteľskými

a Sťažovateľ v nich vystupoval ako spotrebiteľ“. Okresný súd o uvedenom návrhu

sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením tak, že sťažovateľovmu návrhu nevyhovel.

Sťažovateľ nesúhlasiac s právnymi závermi okresného súdu sa so svojou sťažnosťou

obracia na ústavný súd a tvrdí, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu

jeho označených práv. Sťažovateľ predostiera identickú argumentáciu ako v konaní pred

okresným súdom a namieta, že závery okresného súdu v napadnutom uznesení neobstoja, sú

arbitrárne, v rozpore s jeho legitímnym očakávaním a „hrubo v rozpore s právnou úpravou

ochrany spotrebiteľa, jej zmyslom a účelom“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

ktorým vysloví porušenie jeho označených práv napadnutým uznesením okresného súdu,

napadnuté uznesenie okresného súdu zruší, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie

a prizná mu úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

).

Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich označených práv

uznesením okresného súdu, ktorým rozhodol o jeho návrhu na vrátenie zaplatených súdnych

poplatkov. Sťažovateľ vlastne brojí proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorým rozhodol

o jeho poplatkovej povinnosti.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o uložení povinnosti zaplatiť súdny

poplatok spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho

výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o povinnosť zaplatiť súdny

poplatok vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu

porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom

ustanovené podmienky na uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, patrí zásadne

do rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porovnaj mutatis mutandis uznesenie Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. ).

Ústavný súd už judikoval, že samotná povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp.

samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku samo osebe ešte nesignalizuje

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj mutatis mutandis

, ).

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady na oslobodenie

od súdnych poplatkov alebo uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, spadá výlučne

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých

prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutie všeobecného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny

poplatok bolo zjavne arbitrárne a nemalo oporu v ustanoveniach príslušného všeobecne

záväzného právneho predpisu upravujúcich ukladanie povinnosti uhradiť súdne poplatky

a ich výšku.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (, ).

Účelom citovaného je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,

k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na vrátenie

už zaplatených súdnych poplatkov.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu a konštatuje, že okresný

súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj

vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil,

a preto jeho návrh zamietol. Napadnuté uznesenie okresného súdu nemožno podľa názoru

ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by

bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,

zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v kontexte rozhodujúcich okolností prípadu.

Sťažovateľ tvrdil, že v označenom konaní vystupoval ako spotrebiteľ, preto mal byť

na základe znenia od ich platenia

oslobodený.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že

z odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej vyplynulo, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno o tom, že medzi účastníkmi konania došlo vôbec k uzavretiu zmluvy. Ďalej

konštatoval, že „v priebehu konania žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok

pre prijatie záveru o jeho aktívnej vecnej legitimácii pre podanie žaloby o vydanie

bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Nepreukázal, že peňažné prostriedky vyplatené

v prospech žalovaného boli uhrádzané z jeho účtu. Nepreukázal hmotnoprávne postavenie

spotrebiteľa a tomu zodpovedajúce procesné právo (vrátane práva podľa § 3 ods. 5 zákona

o ochrane spotrebiteľa) uplatniť voči žalovanému hmotnoprávny nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia v postavení spotrebiteľa (pozri rozsudok NS SR z 29.06.2010,

sp. zn. ).“.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v konaní dostal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a základným právom podľa a listiny

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017