Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 138/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného usadeným euroadvokátom

JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a podľa čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -113 z 9. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. mája 2018

doručená ústavná sťažnosť , , (ďalej len

,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a podľa čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len ,,listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,protokol č. 7

k dohovoru“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) č. k.

-113 z 9. apríla 2018 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v prvej časti ústavnej sťažnosti uvádza, že odoprel vykonávať vojenskú

službu kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu ako Svedok Jehovov a na základe tejto

skutočnosti bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72

z 30. novembra 1972 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených

silách podľa vtedy účinného a bol odsúdený

na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov, avšak následným uznesením

Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. Nt 23/73 z 23. februára 1973 bol

na základe amnestie prezidenta z 23. februára 1973 prepustený na slobodu. Rozsudkom

Vojenského obvodového súdu Olomouc sp. zn. T 118/73 z 2. augusta 1973 bol sťažovateľ

uznaný vinným zo spáchania trestného činu vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa

vtedy účinného a bol mu uložený nepodmienečný trest

odňatia slobody v trvaní 26 mesiacov. V roku 1991 bol uznesením Vojenského obvodového

súdu Olomouc sp. zn. z 19. novembra 1991 čiastočne vo výroku o treste

zrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu Olomouc sp. zn. T 118/73 z 2. augusta

1973 a následným rozsudkom z toho istého dňa rovnakej spisovej značky bolo

v sťažovateľovom prípade pri nezmenenom výroku o vine upustené od potrestania.

Následne bol uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

z 5. decembra 1991 v celom rozsahu zrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu

Prešov sp. zn. T 171/72 z 30. novembra 1972. Následným rozsudkom Vojenského

obvodového súdu Prešov sp. zn. z 27. januára 1992 bol sťažovateľ uznaný

vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1

, za čo bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní

4 mesiacov.

3. V ďalšej časti sťažovateľ uviedol, že 29. marca 2016 podal návrh, aby Okresný

súd Prešov (ďalej len ,,okresný súd“) povolil obnovu konania, ktoré bolo ukončené

2

rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 27. januára 1992,

ktorému okresný súd uznesením č. k. -19 zo 17. mája 2016 vyhovel, proti čomu

podal prokurátor sťažnosť, na základe ktorej krajský súd uznesením č. k.

37 z 22. marca 2017 uvedené uznesenie č. k. -19 zo 17. mája 2016 zrušil a vec

prikázal okresnému súdu na nové prejednanie. Následne okresný súd po doplnení

dokazovania uznesením č. k. -91 z 10. októbra 2017 návrhu sťažovateľa opäť

vyhovel, proti čomu podal prokurátor opätovne sťažnosť. Na jej základe vydal krajský súd

napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým sťažovateľov návrh na povolenie obnovy

konania zamietol.

4. Ďalej sa sťažovateľ vyjadril: «Stěžovatel především poukazuje na to, že se ve svém

návrhu ze dne 29. 3. 2016 vůbec nedomáhal obnovy řízení ve věci vedené u Vojenského

obvodového soudu Prešov pod sp. zn. T 171/72. Jestliže Krajský soud Trenčín v tomto

ohledu návrh zamítl, pak rozhodoval o něčem, co nebylo předmětem návrhu. Stěžovatel

v návrhu ze dne 29. 3. 2016 na povolení obnovy řízení vycházel ze stavu, ktorý existoval

k 5. 12. 1991, kdy existovali tři pravomocné rozsudky: Rozsudek Vojenského obvodového

soudu Olomouc ze dne 2. 8. 1973 a s ním spojený rozsudek téhož soudu ze dne 13. 11. 1991

a dále rozsudek Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 5. 12. 1991. Krajský soud

Trenčín říká, že by se stěžovatel měl domáhat obnovy řízení kvůli porušení zásady ,,ne bis in

idem“ ve vztahu k rozsudkům Vojenského obvodového soudu Olomouc, nicméně tyto

rozsudky, datované 2.8. 1973 a 13. 11. 1991, předcházely rozsudku Vojenského obvodového

soudu Prešov, který byl vydán až 27. 1. 1992. Krajský soud Trenčín vychází z mylné

domněnky, že nejprve rozhodoval prešovský soud a teprve potom olomoucký (kde by bylo

možné namítat porušení zásady ,,ne bis in idem“). Ve skutečnosti to bylo naopak:

Po úplném zrušení prešovského rozsudku z roku 1972 byla situace taková, že nejprve

rozhodoval soud olomoucký a teprve potom soud prešovský (takže porušení zásady ,,ne bis

in idem“ je třeba uplatnit zde).»

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 9. 4. 2018 č.j. -113

bylo porušeno právo stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy,

respektování zásady ,,ne bis in idem“ podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, čl. 40

odst. 5 Listiny a , svobodu vyznání podle Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 9. 4. 2018 č.j. -113

se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinení ve výši 1.000,- Euro, ktoré

je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit stěžovateli poštovní poukázkou do místa jeho

bydlište do 30 dnů od doručení tohto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznává náhrada nákladů právního

zastupování, ktoré je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce

stěžovatele u ČSOB, č. účtu: 231509859/0300, SWIFT: CEKOCZPP, IBAN: CZ88 0300

0000 0002 3150 9859, do 30 dnů od doručení tohoto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od 1.

marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

4

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný sú môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol

už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje

uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

12. Podľa čl. 40 ods. 5 listiny nikoho nemožno trestne stíhať za čin, pre ktorý bol

už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje

uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

14. Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu

prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne,

bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov. V zmysle čl. 9

ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže podliehať len takým

obmedzeniam, ktoré sú stanovené zákonom a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo

morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

15. Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru ustanovenia predchádzajúceho

odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom a

príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba

v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

III.

16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení

základného práva podľa a podľa listiny, práva podľa

ods. 1 a čl. 9 dohovoru a podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy

konania. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nesprávne vyhodnotil, voči ktorému súdnemu

rozhodnutiu sa sťažovateľ domáhal obnovy konania, teda v dôsledku toho, ak došlo

k zamietnutiu ním podaného dovolania, krajský súd rozhodoval o niečom, čo nebolo

predmetom sťažovateľovho návrhu na obnovu konania. Namietal, že krajský súd vychádzal

6

z mylnej predstavy, že najprv rozhodoval Vojenský obvodový súd Prešov a až potom

rozhodoval Vojenský obvodový súd Olomouc.

17. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne

o oprávnenosti trestného obvinenia (pozri záver prvej vety tohto ustanovenia). Nie je pritom

rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný

orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje

predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha

právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

18. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371,

ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo

z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní.

MANZ Bratislava, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne

nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje

sa teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“].

().

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd napadnutý postup krajského súdu a jeho

rozhodnutie po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať

ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami,

v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl.

vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich

podľa a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho

pod ochranu dohovoru podaním sťažnosti podľa .

20. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa

až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne

rozhodnuté o povolení obnovy konania.

21. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. ).

22. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

8

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( )... ().

23. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje,

že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie

namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä

intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd () ().

24. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru, ku ktorému v konkrétnej právnej veci dospel všeobecný súd,

ako ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci aplikoval.

25. Z už uvedených téz vychádzal ústavný súd aj pri skúmaní možného zásahu

do základných práv sťažovateľa krajským súdom a napadnutým uznesením krajského súdu.

26. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v relevantnej časti

sťažovateľom napádaných skutočností uviedol:

«Úvodom k samotným dôvodom svojho rozhodnutia, senát krajského súdu uvádza,

že odsúdený už aj v minulosti podal návrhy na obnovu konania v jeho trestnej

veci, ktoré mu boli v rámci sťažnostného konania Krajským súdom v Trenčíne uznesením

sp. zn. zo dňa 6.12.2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo dňa 19.6.2013 zamietnuté. V dôvodoch týchto rozhodnutí bol vyslovený

právny názor, z akého dôvodu nie je možné návrhom na mimoriadny opravný prostriedok

dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie, než ktorým rozhodnutím bola právoplatne ukončená

jeho súdna rehabilitácia. V tejto súvislosti senát nariadeného súdu pakovane pripomína,

že vyššie uvedený zákon o súdnej rehabilitácii a jeho uplatnenie v rozhodovaní súdov je tým

osobitným právnym nástrojom (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 13.3.2014), ktorého účelom je napravenie krívd v súdnych

rozhodnutiach za skutky spáchané v období od 25.2.1948 do 1.1.1990.

... použitie zásady ,,ne bis in idem“ nie je možné aplikovať vo vzťahu k prvému

odsudzujúcemu rozsudku, teda k rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

T 171/72 zo dňa 30.11.1972 a k ďalším rozhodnutiam naň obsahovo nadväzujúcich, teda

aj rehabilitačných, ale až k ďalším následným rozhodnutiam súdov, pokiaľ by súviseli

s prejaveným úmyslom nenastúpiť výkon vojenskej služby z náboženských

dôvodov, v tomto prípade Vojenského obvodového súdu Olomouc. Z vyžiadaného spisového

materiálu súdom prvého stupňa ohľadne odsúdenia Vojenským obvodovým

súdom Olomouc vyplynulo, že nedošlo u neho k náprave vo vzťahu k tomuto odsúdeniu,

na základe zásady ,,ne bis in idem“, a preto je potrebné, aby sa uplatnenia tejto zásady

domáhal v súvislosti s týmto odsúdením.»

27. Podľa posúdenia ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil všetky podstatné

a právne relevantné otázky v prejednávanej veci, o ktoré oprel svoje rozhodnutie.

S určujúcimi námietkami sa krajský súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, jeho

právny záver v napadnutom uznesení krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti

či svojvôle. Z odôvodnenia ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu

jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania zamietol.

10

28. Krajský súd vo svojom odôvodení poukázal na sťažovateľom podávané návrhy

na obnovu konania v jeho trestnej veci, ktoré boli zamietnuté, pričom tiež poukázal na to,

že sťažovateľ už v minulosti využil možnosť súdnej rehabilitácie, ktorá bola právoplatne

ukončená rozhodnutím.

29. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

, ), po predbežnom prerokovaní ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, pretože

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2019