Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 772/2016
PDF · 239.12 KB
No categories available
III. ÚS 772/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej
a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017
v konaní o sťažnosti
zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátska kancelária,
Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 153/2015 a jeho uznesením z 24. septembra
2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tos 153/2015 a jeho uznesením z 24. septembra 2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 153/2015 z 24. septembra 2015
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť
centov) na účet ustanoveného advokáta JUDr. Dalibora Kuciaňa, advokátska kancelária,
Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky v tvare vedený v Štátnej
pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 772/2016-8 z 8. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 153/2015 a jeho uznesením
z 24. septembra 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným
Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 20. januára 2014 domáhal povolenia
obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 75/2011, v rámci ktorého
bol rozsudkom z 8. decembra 2011 právoplatne uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm.
a) Trestného zákona a zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2
písm. b) a c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo bol
podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38
ods. 7, § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 a § 41 ods. 2 Trestného zákona odsúdený na trest
2
odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu so stredným
stupňom stráženia.
3. Návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľ odôvodnil existenciou nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd vyslovil
nesúlad v aktuálnom čase účinného ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v texte
za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej
sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ústavy, a keďže sťažovateľovi bol uložený trest odňatia
slobody s použitím ústavne nesúladného ustanovenia, považoval svoj návrh za dôvodný.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 14/2014 z 12. februára 2015 návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.
Rovnako bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť
sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu, a to uznesením krajského súdu č. k.
3 Tos 153/2015-46 z 24. septembra 2015.
5. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia oboch konajúcich súdov sú „svojvoľné,
nespravodlivé a diskriminačné“. Okresný súd slovami sťažovateľa „nerešpektoval...
ústavný nález... ako aj nerešpektoval na neho nadväzujúce rozhodnutia nadriadených
všeobecných súdov ako je napríklad zjednocujúce stanovisko trestného kolégia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 26. 11. 2013, sp. zn. Tpj 44/2013“. Pretože krajský súd „sa stotožnil
s rozhodnutím... OS v Trnave o nepovolení obnovy konania“, nesplnil si povinnosť, ktorou
je rešpektovanie a dodržiavanie zákonov, ústavy, medzinárodných zmlúv, ale aj rozhodnutí
nadriadených orgánov verejnej moci.
6. Sťažovateľ vyzdvihol bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra
2013 (č. 86/2014), ktorým došlo k zjednoteniu výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1
Trestného poriadku o obnove konania v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, podľa ktorého „obnova konania sa nepovolí len
v prípade, ak bolo v pôvodnom konaní použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu“
podľa „§ 39 ods. 1, alebo ods. 2 písm. a, b, c alebo písm. e) Tr. zák.“. V prípade
sťažovateľa okresný súd v pôvodnom konaní použil ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d)
a ods. 4 Trestného zákona, „o ktorom v bode III spomínaného stanoviska, na ktorý sa
odvoláva Okresný aj Krajský súd v Trnave nie je žiadna zmienka“.
7. Okrem iných sťažovateľ poukázal aj na vec vedenú okresným súdom pod sp. zn.
7 Nt 12/2015 týkajúcu sa odsúdeného , ktorý bol spolupáchateľom
sťažovateľa odsúdeným tým istým rozsudkom okresného súdu (sp. zn. 5 T 75/2011
z 8. decembra 2011), za tých istých podmienok a za použitia tých istých ustanovení
Trestného zákona, a v ktorej došlo k povoleniu obnovy konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 5 T 75/2011. V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 1. marca 2016
sťažovateľ oznámil, že odsúdenému bol v obnovenom konaní znížený
v pôvodnom konaní uložený trest o 1 rok.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
krajský súd postupom v označenom konaní a napadnutým rozhodnutím porušil jeho
„základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR“.
Zároveň navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátiť „na nové
prejednanie a rozhodnutie“.
9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu
prípisom sp. zn. Spr 610/16 z 24. novembra 2016, v ktorom okrem iného uviedol, že
„Pokiaľ ide o vecnú stránku veci, týkajúcej sa obnovy konania, Krajský súd v Trnave
zotrváva v celom rozsahu na stanovisku vyjadrenom v uznesení Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 3 Tos/153/2015 zo dňa 24. 09. 2015, ktorým bola sťažnosť odsúdeného
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.“.
10. Zároveň predseda krajského súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávanie v tejto veci.
4
11. K vyjadreniu predsedu krajského súdu zaujal ústavným súdom ustanovený
právny zástupca sťažovateľa stanovisko z 2. decembra 2016, v ktorom uviedol:
„Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú Krajský súd v Trnave vôbec nezohľadnil, a to, že
novou skutočnosťou pre sťažovateľa bol uložený trest za použitia neústavnej časti
asperačnej zásady. Polemika od všeobecných súdov až po Ústavný súd SR bola odstránená
po prijatí stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR zo dňa 26. 11. 2013 a predovšetkým po
prijatí zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR zo dňa 07. 05. 2014,
a to v prospech plnohodnotnej ochrany práv sťažovateľa.
...tieto skutočnosti boli Krajskému súdu v Trnave v čase rozhodovania... známe
a tento ich preto mal s ohľadom na potrebu materiálnej ochrany ústavnosti v napadnutom
uznesení zohľadniť, tak, aby bol naplnený minimálne princíp spravodlivosti
a s prihliadnutím na to, čo bolo pre sťažovateľa v tejto veci v stávke (výška
nepodmienečného trestu odňatia slobody), inak došlo zo strany Krajského súdu v Trnave
k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“
12. Taktiež právny zástupca sťažovateľa súhlasil s upustením od ústneho
pojednávania v tejto veci a zároveň v stanovisku vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume
303,16 €, ktoré požadoval uhradiť.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
17. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd v súvislosti
s rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného trestného konania,
v rámci ktorého došlo k jeho odsúdeniu a uloženiu mu trestu odňatia slobody za použitia
ústavne nesúladného ustanovenia Trestného zákona, nerešpektoval v tejto súvislosti už
ustálený výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a neprihliadol na relevantnú
judikatúru, ako aj na prijaté stanoviská ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu týkajúce sa
tejto problematiky. Sťažovateľ vyzdvihol predovšetkým skutočnosť, že krajský súd vyvodil
neaplikovateľnosť záverov stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v rozpore s jeho znením. Správny výklad a aplikácia
ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s uvedeným stanoviskom
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu by podľa názoru sťažovateľa jednoznačne viedla
k vyhoveniu jeho návrhu na povolenie obnovy označeného trestného konania.
6
18. Ústavný súd prihliadajúc na sťažovateľom uplatnené námietky pristúpil
k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadiska sťažovateľom
požadovanej ochrany základného práva na súdnu ochranu.
19. Oboznámiac sa s obsahom rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 75/2011
z 8. decembra 2011 ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania
zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona a zločinu lúpeže
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 188 ods. 2
Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 7, § 39 ods. 2
písm. d), ods. 4 a § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
ôsmich rokov.
20. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
2 Nt 14/2014 z 12. februára 2015, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na povolenie
obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 75/2011 zamietol.
21. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd druhého stupňa okrem iného
uviedol:
«Z hľadiska rozhodovania o návrhu na povolenie obnovy konania je dôležité vziať do
úvahy mimo iného i stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR č. Tpj 44/2013, podľa
ktorého:
„1. Ustanovenie § 394 odsek 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy
konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako
skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti
rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania
trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť
alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou
skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou
z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania,
je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov.
II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila
právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných
v ustanovení § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je
splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už
nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku,
ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného
v § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.
III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 odsek 1 alebo odsek 2 písm. a) až c)
alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu
k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona
v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod číslom 428/2012, 21. decembra 2012, sa nepoužije.“
bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 08. 12. 2011,
sp. zn. 5 T/75/2011 právoplatne odsúdený pre zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20
k § 188 ods. 1. ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného
zákona a zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 odsek 1, odsek 2 písm. b),
písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a bol mu podľa
§ 188 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h), písm. m), § 38 odsek
7, § 39 odsek 2 písm. d), odsek 4, § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 8 (osem) rokov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
V zmysle ustanovenia asperačnej zásady (ktorá po náleze ÚS SR stratila účinnosť),
bol súd povinný ukladať trest odňatia slobody od 11 rokov a 6 mesiacov, no pri ukladaní
8
trestu v tomto prípade súd aplikoval § 39 odsek 1 Trestného zákona (teda ustanovenie
upravujúce mimoriadne zníženie trestu), a preto uložil odsúdenému v pôvodnom konaní
trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov. V predmetnej veci teda došlo k právnej
situácii, ktorú predpokladá bod III. stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR
č. Tpj 44/2013. Z uvedeného dôvodu preto nebolo možné pri rozhodovaní o žiadosti
odsúdeného o povolenie obnovy konania mechanicky aplikovať § 41b odsek 1 zák.
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a naopak bolo potrebné
uplatniť z neho výnimku, na ktorú sa poukazuje v časti III. stanoviska trestnoprávneho
kolégia. Z tohto dôvodu aj podľa názoru odvolacieho súdu, zákonné podmienky na
povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/75/2011 neboli
splnené.»
22. Ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy
konania vychádzal zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde v spojení s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012. Jednoznačne o tom svedčí odôvodnenie uznesenia okresného súdu
sp. zn. 2 Nt 14/2014 z 12. februára 2015, ako aj odôvodnenie krajského súdu sp. zn.
3 Tos 153/2015 z 24. septembra 2015.
23. Zo záveru citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že
krajský súd v konečnom dôsledku nepriznal sťažovateľovi možnosť vyhovenia jeho návrhu
na povolenie obnovy konania z dôvodu existencie právnej situácie predpokladanej v bode
III stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013, konkrétne
z dôvodu, že v trestnej veci sťažovateľa pri ukladaní trestu odňatia slobody došlo
k mimoriadnemu zníženiu jeho trestu použitím ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona,
čoho dôsledkom je vylúčenie „mechanického aplikovania“ § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
24. V texte odôvodnenia svojho rozhodnutia krátko pred týmto konštatovaním
krajský súd rekapituloval, ktoré ustanovenia Trestného zákona boli vo veci sťažovateľa
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 75/2011 použité a na základe ktorých
došlo k jeho odsúdeniu a uloženiu trestu. Pri tejto rekapitulácii však druhostupňový súd
evidentne v súlade s realitou neuviedol ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktorého
údajné použitie okresným súdom pri ukladaní trestu odňatia slobody rozsudkom
z 8. decembra 2011 považoval za kľúčový moment nemožnosti „mechanickej aplikácie“
§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Absencia dostatočne jasného a zrozumiteľného
odôvodnenia tejto okolnosti spočívajúcej v rozpornosti vlastnej argumentácie súdu druhého
stupňa v konkrétnostiach danej veci predstavuje kolíziu s požiadavkou ústavne
konformného odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu.
25. Na jednej strane krajský súd v odôvodnení rozhodnutia tvrdí, že použitie
ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona okresným súdom v trestnej veci sťažovateľa
vylučuje v danom prípade povolenie obnovy konania v tom zmysle, ako to sťažovateľ
vo svojom návrhu požadoval, na druhej strane však skutočné použitie dotknutého
ustanovenia (§ 39 ods. 1 Trestného zákona) okresným súdom v tom istom odôvodnení na
príslušnom mieste neprezentuje. Ak bol druhostupňový súd presvedčený, že k použitiu
predmetného ustanovenia Trestného zákona došlo aj napriek chýbajúcemu jeho výslovnému
označeniu v relevantných rozhodnutiach (napr. rozsudku okresného súdu z 8. decembra
2011), bolo namieste, aby túto skutočnosť adekvátne odôvodnil. Z obsahu napadnutého
rozhodnutia však takýto záver nijako nevyplýva.
26. Za tejto situácie ústavný súd nemôže inak iba konštatovať, že takto koncipované
a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je vnútorne rozporné
a nelogické, a to až do takej miery, že ním došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
27. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne
rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon
10
spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné
verejnosťou (IV. ÚS 296/09, II. ÚS 578/2015).
28. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu, ktoré vyústilo do
jeho vnútornej rozpornosti, považuje ústavný súd za dôvod na vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, súčasťou ktorého
je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným
spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj
s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru
ústavného súdu postup a napadnuté rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.
29. Ústavný súd navyše nemohol prehliadnuť okolnosť, že vo veci spoluobvineného
sťažovateľa – , ktorý bol odsúdený tým istým rozsudkom, pre tie isté skutky,
za tých istých okolností a s použitím tých istých ustanovení Trestného zákona, okresný súd
uznesením č. k. 7 Nt 12/2015-40 z 10. septembra 2015 návrhu na povolenie obnovy konania
vyhovel s odôvodnením, že „Súd... dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy
konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 5 T/75/2011 v zmysle § 394
Trestného poriadku boli splnené s ohľadom na nález Ústavného súdu SR zo dňa
28. 11. 2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 41b ods. 1
zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený
za použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona.“.
30. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne
princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza aj
k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní
jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne
a rozumne zdôvodniť (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, II. ÚS 243/05).
31. Aj uvedená skutočnosť pridáva na opodstatnenosti záveru o zásahu súdu druhého
stupňa do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tos 153/2015 a v ňom vydaným uznesením z 24. septembra 2015,
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto
nálezu).
III.
33. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
34. S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd sťažnosti vyhovel a rozhodol, že
krajský súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy, napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 153/2015 z 24. septembra
2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
35. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov
konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa.
36. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
12
37. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2015, ktorá
bola 858 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2016. Úhradu priznal
sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a zaujatie
stanoviska k vyjadreniu krajského súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to za každý úkon po 143 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)],
čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý
úkon právnej služby v sume po 8,58 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)]
predstavuje sumu 303,16 €.
38. Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „Kancelária ústavného súdu“) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
39. Krajský súd je potom povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na
účet Kancelárie ústavného súdu (bod 4 a 5 výroku tohto nálezu).
40. V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017