Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 772/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej

a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017

v konaní o sťažnosti

zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátska kancelária,

Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. septembra

2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 24. septembra 2015 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 24. septembra 2015

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť

centov) na účet ustanoveného advokáta JUDr. Dalibora Kuciaňa, advokátska kancelária,

Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky v tvare vedený v Štátnej

pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-8 z 8. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. septembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným

Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 20. januára 2014 domáhal povolenia

obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého

bol rozsudkom z 8. decembra 2011 právoplatne uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže

spolupáchateľstvom podľa k a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na písm.

a) a zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa k a

písm. b) a c) s poukazom na , za čo bol

podľa s použitím , a ,

ods. 7, a a odsúdený na trest

2

odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu so stredným

stupňom stráženia.

3. Návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľ odôvodnil existenciou nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd vyslovil

nesúlad v aktuálnom čase účinného ustanovenia v texte

za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody“ s , a keďže sťažovateľovi bol uložený trest odňatia

slobody s použitím ústavne nesúladného ustanovenia, považoval svoj návrh za dôvodný.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. februára 2015 návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol.

Rovnako bola podľa zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu, a to uznesením krajského súdu č. k.

-46 z 24. septembra 2015.

5. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia oboch konajúcich súdov sú „svojvoľné,

nespravodlivé a diskriminačné“. Okresný súd slovami sťažovateľa „nerešpektoval...

ústavný nález... ako aj nerešpektoval na neho nadväzujúce rozhodnutia nadriadených

všeobecných súdov ako je napríklad zjednocujúce stanovisko trestného kolégia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 26. 11. 2013, sp. zn. Tpj 44/2013“. Pretože krajský súd „sa stotožnil

s rozhodnutím... OS v Trnave o nepovolení obnovy konania“, nesplnil si povinnosť, ktorou

je rešpektovanie a dodržiavanie zákonov, , medzinárodných zmlúv, ale aj rozhodnutí

nadriadených orgánov verejnej moci.

6. Sťažovateľ vyzdvihol bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra

2013 (č. 86/2014), ktorým došlo k zjednoteniu výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1

o obnove konania v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, podľa ktorého „obnova konania sa nepovolí len

v prípade, ak bolo v pôvodnom konaní použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu“

podľa „§ 39 ods. 1, alebo ods. 2 písm. a, b, c alebo písm. e) Tr. zák.“. V prípade

sťažovateľa okresný súd v pôvodnom konaní použil ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d)

a ods. 4 , „o ktorom v bode III spomínaného stanoviska, na ktorý sa

odvoláva Okresný aj Krajský súd v Trnave nie je žiadna zmienka“.

7. Okrem iných sťažovateľ poukázal aj na vec vedenú okresným súdom pod sp. zn.

týkajúcu sa odsúdeného , ktorý bol spolupáchateľom

sťažovateľa odsúdeným tým istým rozsudkom okresného súdu (sp. zn.

z 8. decembra 2011), za tých istých podmienok a za použitia tých istých ustanovení

, a v ktorej došlo k povoleniu obnovy konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. . V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 1. marca 2016

sťažovateľ oznámil, že odsúdenému bol v obnovenom konaní znížený

v pôvodnom konaní uložený trest o 1 rok.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

krajský súd postupom v označenom konaní a napadnutým rozhodnutím porušil jeho

„základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR“.

Zároveň navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátiť „na nové

prejednanie a rozhodnutie“.

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu

prípisom sp. zn. Spr 610/16 z 24. novembra 2016, v ktorom okrem iného uviedol, že

„Pokiaľ ide o vecnú stránku veci, týkajúcej sa obnovy konania, Krajský súd v Trnave

zotrváva v celom rozsahu na stanovisku vyjadrenom v uznesení Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 24. 09. 2015, ktorým bola sťažnosť odsúdeného

podľa zamietnutá.“.

10. Zároveň predseda krajského súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávanie v tejto veci.

4

11. K vyjadreniu predsedu krajského súdu zaujal ústavným súdom ustanovený

právny zástupca sťažovateľa stanovisko z 2. decembra 2016, v ktorom uviedol:

„Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú Krajský súd v Trnave vôbec nezohľadnil, a to, že

novou skutočnosťou pre sťažovateľa bol uložený trest za použitia neústavnej časti

asperačnej zásady. Polemika od všeobecných súdov až po Ústavný súd SR bola odstránená

po prijatí stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR zo dňa 26. 11. 2013 a predovšetkým po

prijatí zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR zo dňa 07. 05. 2014,

a to v prospech plnohodnotnej ochrany práv sťažovateľa.

...tieto skutočnosti boli Krajskému súdu v Trnave v čase rozhodovania... známe

a tento ich preto mal s ohľadom na potrebu materiálnej ochrany ústavnosti v napadnutom

uznesení zohľadniť, tak, aby bol naplnený minimálne princíp spravodlivosti

a s prihliadnutím na to, čo bolo pre sťažovateľa v tejto veci v stávke (výška

nepodmienečného trestu odňatia slobody), inak došlo zo strany Krajského súdu v Trnave

k porušeniu práva podľa SR.“

12. Taktiež právny zástupca sťažovateľa súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania v tejto veci a zároveň v stanovisku vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume

303,16 €, ktoré požadoval uhradiť.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

17. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd v súvislosti

s rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného trestného konania,

v rámci ktorého došlo k jeho odsúdeniu a uloženiu mu trestu odňatia slobody za použitia

ústavne nesúladného ustanovenia , nerešpektoval v tejto súvislosti už

ustálený výklad a neprihliadol na relevantnú

judikatúru, ako aj na prijaté stanoviská ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu týkajúce sa

tejto problematiky. Sťažovateľ vyzdvihol predovšetkým skutočnosť, že krajský súd vyvodil

neaplikovateľnosť záverov stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v rozpore s jeho znením. Správny výklad a aplikácia

ustanovenia v spojení s uvedeným stanoviskom

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu by podľa názoru sťažovateľa jednoznačne viedla

k vyhoveniu jeho návrhu na povolenie obnovy označeného trestného konania.

6

18. Ústavný súd prihliadajúc na sťažovateľom uplatnené námietky pristúpil

k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadiska sťažovateľom

požadovanej ochrany základného práva na súdnu ochranu.

19. Oboznámiac sa s obsahom rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 8. decembra 2011 ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania

zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa k a

s poukazom na ustanovenie a zločinu lúpeže

spolupáchateľstvom podľa k a a

s poukazom na , za čo bol odsúdený podľa

s použitím , a , ,

písm. d), ods. 4 a na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

ôsmich rokov.

20. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 12. februára 2015, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. zamietol.

21. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd druhého stupňa okrem iného

uviedol:

«Z hľadiska rozhodovania o návrhu na povolenie obnovy konania je dôležité vziať do

úvahy mimo iného i stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR č. Tpj 44/2013, podľa

ktorého:

„1. Ustanovenie upravuje podmienky obnovy

konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako

skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti

rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania

trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť

alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s , preto nemôže byť „novou

skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle a tým len jednou

z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania,

je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je

splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už

nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v ,

ale obnovu konania povolí podľa z dôvodu uvedeného

v v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 odsek 1 alebo odsek 2 písm. a) až c)

alebo písm. e) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu

k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa

v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod číslom 428/2012, 21. decembra 2012, sa nepoužije.“

bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 08. 12. 2011,

sp. zn. právoplatne odsúdený pre zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20

k . ods. 2 písm. c) s poukazom na Trestného

zákona a zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 odsek 1, odsek 2 písm. b),

písm. c) s poukazom na a bol mu podľa

s použitím , , , odsek

7, , , uložený úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 8 (osem) rokov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

V zmysle ustanovenia asperačnej zásady (ktorá po náleze ÚS SR stratila účinnosť),

bol súd povinný ukladať trest odňatia slobody od 11 rokov a 6 mesiacov, no pri ukladaní

8

trestu v tomto prípade súd aplikoval (teda ustanovenie

upravujúce mimoriadne zníženie trestu), a preto uložil odsúdenému v pôvodnom konaní

trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov. V predmetnej veci teda došlo k právnej

situácii, ktorú predpokladá bod III. stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR

č. Tpj 44/2013. Z uvedeného dôvodu preto nebolo možné pri rozhodovaní o žiadosti

odsúdeného o povolenie obnovy konania mechanicky aplikovať § 41b odsek 1 zák.

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a naopak bolo potrebné

uplatniť z neho výnimku, na ktorú sa poukazuje v časti III. stanoviska trestnoprávneho

kolégia. Z tohto dôvodu aj podľa názoru odvolacieho súdu, zákonné podmienky na

povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. neboli

splnené.»

22. Ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy

konania vychádzal zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde v spojení s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012. Jednoznačne o tom svedčí odôvodnenie uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 12. februára 2015, ako aj odôvodnenie krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2015.

23. Zo záveru citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že

krajský súd v konečnom dôsledku nepriznal sťažovateľovi možnosť vyhovenia jeho návrhu

na povolenie obnovy konania z dôvodu existencie právnej situácie predpokladanej v bode

III stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013, konkrétne

z dôvodu, že v trestnej veci sťažovateľa pri ukladaní trestu odňatia slobody došlo

k mimoriadnemu zníženiu jeho trestu použitím ustanovenia ,

čoho dôsledkom je vylúčenie „mechanického aplikovania“ § 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

24. V texte odôvodnenia svojho rozhodnutia krátko pred týmto konštatovaním

krajský súd rekapituloval, ktoré ustanovenia boli vo veci sťažovateľa

okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. použité a na základe ktorých

došlo k jeho odsúdeniu a uloženiu trestu. Pri tejto rekapitulácii však druhostupňový súd

evidentne v súlade s realitou neuviedol ustanovenie , ktorého

údajné použitie okresným súdom pri ukladaní trestu odňatia slobody rozsudkom

z 8. decembra 2011 považoval za kľúčový moment nemožnosti „mechanickej aplikácie“

. Absencia dostatočne jasného a zrozumiteľného

odôvodnenia tejto okolnosti spočívajúcej v rozpornosti vlastnej argumentácie súdu druhého

stupňa v konkrétnostiach danej veci predstavuje kolíziu s požiadavkou ústavne

konformného odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu.

25. Na jednej strane krajský súd v odôvodnení rozhodnutia tvrdí, že použitie

ustanovenia okresným súdom v trestnej veci sťažovateľa

vylučuje v danom prípade povolenie obnovy konania v tom zmysle, ako to sťažovateľ

vo svojom návrhu požadoval, na druhej strane však skutočné použitie dotknutého

ustanovenia ( ) okresným súdom v tom istom odôvodnení na

príslušnom mieste neprezentuje. Ak bol druhostupňový súd presvedčený, že k použitiu

predmetného ustanovenia došlo aj napriek chýbajúcemu jeho výslovnému

označeniu v relevantných rozhodnutiach (napr. rozsudku okresného súdu z 8. decembra

2011), bolo namieste, aby túto skutočnosť adekvátne odôvodnil. Z obsahu napadnutého

rozhodnutia však takýto záver nijako nevyplýva.

26. Za tejto situácie ústavný súd nemôže inak iba konštatovať, že takto koncipované

a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je vnútorne rozporné

a nelogické, a to až do takej miery, že ním došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručeného v .

27. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (napr. , ). Potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon

10

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné

verejnosťou (, ).

28. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu, ktoré vyústilo do

jeho vnútornej rozpornosti, považuje ústavný súd za dôvod na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, súčasťou ktorého

je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj

s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru

ústavného súdu postup a napadnuté rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

29. Ústavný súd navyše nemohol prehliadnuť okolnosť, že vo veci spoluobvineného

sťažovateľa – , ktorý bol odsúdený tým istým rozsudkom, pre tie isté skutky,

za tých istých okolností a s použitím tých istých ustanovení , okresný súd

uznesením č. k. -40 z 10. septembra 2015 návrhu na povolenie obnovy konania

vyhovel s odôvodnením, že „Súd... dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy

konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. v zmysle § 394

boli splnené s ohľadom na nález Ústavného súdu SR zo dňa

28. 11. 2012 sp. zn. ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 41b ods. 1

v znení neskorších predpisov. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený

za použitia ustanovenia .“.

30. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne

princíp právnej istoty ( ), ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , , ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované (), pretože inak dochádza aj

k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne zdôvodniť (m. m. , , ).

31. Aj uvedená skutočnosť pridáva na opodstatnenosti záveru o zásahu súdu druhého

stupňa do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. a v ňom vydaným uznesením z 24. septembra 2015,

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 (bod 1 výroku tohto

nálezu).

III.

33. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

34. S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd sťažnosti vyhovel a rozhodol, že

krajský súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46

ods. 1 , napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. z 24. septembra

2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. b)

(bod 2 výroku tohto nálezu).

35. Ústavný súd podľa rozhodol aj o úhrade trov

konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa.

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

12

37. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2015, ktorá

bola 858 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2016. Úhradu priznal

sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a zaujatie

stanoviska k vyjadreniu krajského súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to za každý úkon po 143 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)],

čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý

úkon právnej služby v sume po 8,58 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)]

predstavuje sumu 303,16 €.

38. Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „Kancelária ústavného súdu“) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

39. Krajský súd je potom povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na

účet Kancelárie ústavného súdu (bod 4 a 5 výroku tohto nálezu).

40. V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017